Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

24. 1. 2014

Rok viery ( 3. časť )

P. Franz Schmidberger

V našom rozprávaní o Kristovi a Jeho Cirkvi nesmieme stratiť z očí Najsvätejšiu Pannu Máriu. Boh od večnosti videl vopred hriešny pád ľudí a s ním aj prostriedok Spásy - vykupiteľské Vtelenie svojho Syna - a samozrejme, tiež aj ľudskú matku, z ktorej sa mal Jeho božský Syn vo svojej ľudskej prirodzenosti narodiť. Mária je skutočnou Bohorodičkou, pretože priviedla na svet Krista, v ktorom prebýva len jedna osoba - Druhá božská Osoba. V Kristovi nieto púhej ľudskej osoby. Mária je Θεοτόκος (Theotókos), Dei Genitrix. Výnimočným spôsobom to dogmaticky zachytil efezský koncil v roku 431. Je nemožným, aby tá, ktorá by mala priviesť na svet Boha v Jeho ľudskej prirodzenosti, stála v akomkoľvek okamihu svojho bytia v područí hriechu alebo Satana. Preto ju Boh vyňal spod dedičného hriechu. Mária je počnúc prvým okamihom svojho života úplne čistá, nepoškvrnená a svätá - ona je Nepoškvrneným počatím. Cez to všetko je vždy Pannou - je Pannou pred pôrodom Krista, je Pannou pri pôrode Krista a je Pannou i po pôrode Krista. Znamená to, že nepočala skrze spojenie s mužom, ale skrze silu Ducha Svätého. Pri pôrode Pána nebolo jej telo natrhnuté, ale zostala Pannou. Ako lúč slnka preráža sklo bez toho, aby ho porušilo, ako Kristus vo veľkonočné ráno vystúpil so svojim vzkrieseným telom z uzavretého hrobu, tak i Pán vystúpil z lona Máriinho, bez toho, aby ho porušil. Mária je Pannou aj po pôrode. Znamená to, že ďalšie deti už nemala. Zostala Pannou. Je to dôležitá pravda viery, hoci niektorí preláti v dnešnej Cirkvi už nie sú viac
ochotní v to veriť. My ju však preto vyznávame vo všetkých našich modlitbách ako semper virgo (vždy Pannu). Je prirodzené, že Kristus na konci Máriinej pozemskej púte nemohol ponechať rozkladu telo, ktoré Jeho samotného nosilo a prsia, ktoré Ho živili; o to skôr ju s jej dušou a zároveň i telom prijal do nebeskej blaženosti. Okrem toho je Mária nádherným obrazom svätej Cirkvi.

Ďalším dôležitým článkom viery je pravda o dedičnom hriechu. Milí veriaci, domnievam sa, že tejto dogme nie je veľmi ťažké porozumieť. Keď všemohúci, dobrotivý Boh, Boh Lásky, vytvoril všetko stvorenstvo, z jeho stvoriteľskej ruky mohlo ono vzísť len úplne harmonické, jagavé, žiariace a čisté. Všetko iné by bolo nemysliteľným. Teraz sa pozrime, čo všetko sa z tohto stvorenstva stalo: rozličné skrivodlivosti, skaza duší a spoločnosti ako takej, drogová scéna, potraty, rozpady manželstiev a rodín, vojny a povstania, ale aj fyzické utrpenie - katastrofy, nešťastia, choroby a napokon smrť. Medzi pôvodným stavom stvorenstva a jeho súčasným stavom musel nastať zlom, ktorý so sebou priniesol toto radikálne zhoršenie. A tento zlom nazývame dedičným hriechom, presne tento hriešny pád našich prarodičov Adama a Evy, ktorí týmto celé svoje potomstvo strhli do vlastnej viny a do vlastnej biedy. Teraz okamžite badáme, že nemáme žiadnej možnosti, aby sme sa vykúpili sami. Nieto žiadnej autoredempcie (samovykúpenia - pozn. prekl.), ako o nej učí budhizmus. Potrebujeme vykúpenie zvonku, potrebujeme vykupiteľa. Týmto vykupiteľom je len sám Ježiš Kristus. Hriech je čisto dielom našich prarodičov a našim vlastným dielom. Milosť a vykúpenie prichádzajú iba skrze Ježiša Krista, nášho Pána, skrze vteleného Boha a jeho kríž.

Ďalším dôležitým vieroučným výrokom v tejto oblasti je skutočnosť, že človek vlastní nesmrteľnú dušu a táto je oveľa dôležitejšou súčasťou človeka, než jeho zmyslové, fyzické telo. Následne má človek pred sebou večný život s dvomi opciami - konkrétne nebo alebo peklo. Ak na tomto mieste nehovoríme o očistci, tak to len preto, lebo očistec je prípravou na nebo. Duše v očistci sú v stave milosti a sú zachránené. Na tomto mieste Vám, milí veriaci, poviem niečo, čo Vami veľmi otrasie: My všetci, ktorí sme dnes tu - Vy, ako aj ja - prídeme jedného dňa do neba alebo do pekla. Tertium non datur - Tretej možnosti niet. A my sami rozhodneme o tom, kam prídeme. Každý z nás si je strojcom svojho vlastného šťastia. Cirkevný učiteľ Tertulián hovorí: som bytosťou večnosti - podľa potreby padnem do jednej alebo druhej večnosti. V dnešných časoch Panta rhei, keď vyzerá, že všetko plynie, keď sa hlása, že Pravda podlieha dejinám a premieňa sa v ich priebehu, meniac sa v každej kultúrnej epoche, musíme jednoznačne zdôrazniť: Viera a morálka sú úplne nemenné a objektívne. Zaväzujú všetkých ľudí rovnakým spôsobom. Či Afričana alebo Európana, či človeka prvých kresťanských stáročí alebo modernej éry 20. storočia alebo 21. storočia, či muža alebo ženu, či Eskimáka alebo černocha z afrického buša, to nehrá žiadnu rolu. Viera a morálka sú absolútne nemenné, lebo Boh je nemenný, rovnako Kristus je nemenný a tiež ľudská prirodzenosť je nemenná. Boh stvoril človeka takým, aký jednoducho je. Vieme, že človek padol, je bytosťou, ktorá potrebuje vykúpenie a toto vykupiteľské dielo prechádza stáročiami. Človek je schopný vykúpenia, no nevie ho uskutočniť z vlastných síl, ale len skrze vykupiteľa zvonku - skrze Krista.

Obráťme svoju pozornosť ešte na niektoré morálnoteologické body, najprv na manželstvo. Manželstvo je jednou zo siedmych sviatostí Novej Zmluvy a preto úplne nerozlučiteľné. Ono nie je, ako to hovorí Luther, „čisto svetskou vecou“, ale obrazom spojenia medzi Kristom - ženíchom a Cirkvou - Jeho nevestou. Prvotným cieľom manželstva je odovzdávanie ľudského života. Preto sú antikoncepčné tabletky, „špirála“, sterilizácia a kondómy v úplnom protiklade k tomuto prvotnému cieľu manželstva a sú preto nemravné. Rovnako je možné za nemravné označiť aj umelé oplodnenie, lebo neprebieha podľa Bohom želaného poriadku, teda spojením medzi mužom a ženou.

Musíme povedať pár slov aj k „tabletke po“, o ktorej sa v poslednom čase toľko hovorí aj vďaka vyjadreniu kolínskeho kardinála Meisnera a tiež následnému uzneseniu nemeckej biskupskej konferencie. Ak by existovala „tabletka“, ktorá by po spojení muža a ženy len zabraňovala splynutiu spermie a vajíčka, potom by bolo užitie takejto „tabletky“ dovolené, napríklad po znásilnení. Ale takejto „tabletky“ niet. Je len „tabletka“, ktorá buď práve tomuto splynutiu spermie a vajíčka alebo zahniezdeniu oplodneného vajíčka do maternice zabraňuje alebo spôsobuje, že zahniezdené vajíčko je maternicou vypudené. Všetky možnosti sú principiálne otvorené. Človek teda vždy pri jej užívaní berie riziko takéhoto vypudenia vajíčka, respektíve zabráneniu nidácie, teda zahniezdeniu oplodneného vajíčka do sliznice maternice, čo je v skutočnosti potratom. Znamená to teda, že človek berie riziko zabitia iného človeka. Takýto preparát nie je za žiadnych okolností morálne povolený. Kardinál Meisner spočiatku správne podal tieto princípy a ich podstatu, ale vo svojom vyjadrení ohľadom konkrétneho použitia sa úplne mýli. Napísal som nato kardinálovi Meisnerovi a poprosil ho o vysvetlenie, aby tú vec uviedol na správnu mieru. Od jeho generálneho vikára som dostal odpoveď, v nej sa píše, že princípy, ktoré udáva kardinál sú úplne správne a je to už potom úloha lekárov,
súdiť o správnosti toho - ktorého preparátu. Ale práve takéhoto preparátu niet! Pre kardinála by nemalo byť ťažkým orieškom, zistiť si to, overiť si to. Nechal si však zle poradiť. Jeho slovo a rozhodnutie nemeckej biskupskej konferencie spôsobilo obrovský „prietrh hrádze“, nie menší ako ten, ktorý vyvolalo Königsteinské vyhlásenie v roku 1968 (Königsteinské vyhlásenie - dokument nemeckej biskupskej konferencie z 30. augusta 1968, relativizujúce text encykliky Humanae Vitae Pavla VI. Podobným dokumentom je „Vyhlásenie z Mariatrostu“, ktorého autorom je rakúska biskupská konferencia. Oba dokumenty považujú napr. používanie antikoncepcie za záležitosť vlastného svedomia, ponechanú slobodnému rozhodnutiu partnerov. - pozn. prekl.) Nemecká biskupská konferencia sa týmto previnila. Vo vzťahu k manželstvu musíme ďalej povedať, že Boh stvoril človeka ako muža a ženu. Takto to stojí už v správe o stvorení, ktorú podáva kniha Genezis. Ľudské pokolenie vytvoril v dvoch rozdielnych pohlaviach. Muž je mužom, má byť mužom a má chcieť byť mužom. Žena je ženou, má byť ženou a má chcieť byť ženou. Muž a žena majú každému z ich pohlaví zodpovedajúcu rolu v manželstve, v rodine, v spoločnosti. Muž a žena nie sú to isté, ani fyzicky, ani duševne, ani podľa ich rolí, ktoré majú. Celá tá Gender-ideológia, Homolobby a „Homomanželstvá“ sú diabolským úkladom proti Božiemu stvoriteľskému poriadku.

Ďalším bodom, ktorý si v súčasnej dobe zasluhuje pozornosť, je dôstojnosť ľudského tela. Telo je nástrojom duše, jej predĺžením a jej výrazom, stvárnením. Preto má aj telo človeka veľkú dôstojnosť. Je sídlom duše. A ak je táto pokrstená, je spolu s ňou chrámom Najsvätejšej Trojice, svätyňou. Preto sa telo, keď sa v čase smrti od neho duša odlúči, nemá len tak odhodiť na kompostovisko, ani sa nemá odviezť do krematória, ale má sa odovzdať zemi, ako pšeničné zrnko, aby tam vyčkalo blaživého vzkriesenia.

VIERA A KULTÚRA

Je veľmi dôležité vidieť spojitosť medzi vierou a kresťanskou kultúrou. Viera, moji milí priatelia, nutne vytvára so sebou kresťanskú kultúru. Tak ako sa Kristus stal človekom a viditeľne medzi nami pôsobil, tak je aj každá katedrála, každý dóm, každý kostol, každá kaplnka, aj kaplnka Svätého Atanáza tu v Hattersheime, každá Božia muka, každý podstavec sochy Božím zjavením vo svete, je stelesnenou vierou. Vytvorili to naši praotcovia. Nevytvorili len tieto stavby, ale darovali svojim národom aj kresťanské zákonodarstvo. Kresťanské zákony, kresťanské štátne zriadenie, kresťanské školy, kresťanskú službu v láske k blížnemu v nemocniciach, to všetko je viditeľnou sa stávajúcou kresťanskou vierou, katolíckou vierou. Viera samu seba neustále potvrdzuje v dielach - a potom práve v kresťanskej kultúre. Na druhej strane môžeme povedať, že kresťanská kultúra nesie vieru ďalej, že ku kresťanskej viere privádza. Keď prechádzam okolo Božej muky niekde na kraji dediny, vtedy si pripomínam, že Kristus zomrel za moje hriechy. Ak vidím podstavec a na ňom sochu Preblahoslavenej Panny Márie, tak mi to pripomína, že je opravdivou Bohorodičkou. Ak idem okolo kostola, napadne mi, že je tu opravdivo, skutočne a bytostne prítomný Kristus v Najsvätejšej Sviatosti. Vidíme to predsa, ako v našich dedinách, v našich mestách stoja kostoly vždy v centrách a rodiny sa postupne usadzovali vôkol obetných oltárov. Okolo nich je organizovaný aj celý rodinný, pracovný a spoločenský život: výchova detí v školách, remeslá, poľnohospodárstvo, ktoré sa stará o obživu. Ako vidíte, to všetko je organizované z centra, od Krista, obetovaného Bohočloveka. Ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Pán stojí v centre celého kresťanského života, buduje od svojho oltára, od svojej svätyne svoje mystické telo a kresťanstvo. Týmto kresťanská kultúra vieru ďalej prenáša, vieru pripomína a vyzýva na ňu.

VIERA, NÁDEJ A LÁSKA

Tu musíme ešte povedať pár slov k obom ďalším božským čnostiam: k nádeji a k láske. Vieru môžeme nazvať fundamentom, základom duchovnej stavby, nádej jej múrmi a lásku to všetko korunujúcou strechou. Kristus a jeho apoštol - Svätý Pavol, zdôrazňujú vieru znovu a znovu ako niečo úplne bezpodmienečné. Ale ona predsa nie je koncom. Vo Veľpiesni lásky hovorí apoštol národov, že keby aj mal vieru, čo by mohla hory prenášať, no lásky by nemal, nič by mu to neosožilo. Prázdnu, holú vieru majú aj démoni. Veria a trasú sa, hovorí svätý apoštol Jakub. Taká viera nič neosoží. Vieru je potrebné oživovať nádejou a kresťanskou láskou, až tak prináša svoje ovocie. Človeka, ktorý postráda Božiu lásku, ale vieru ešte má, je predsa len ľahšie možné priviesť k Bohu, ako niekoho, kto vieru stratil. Potiaľ je hriech proti viere v určitom zmysle tým najťažším spomedzi všetkých hriechov, lebo znamená radikálny zlom vo vzťahu k Bohu, zakoreňujúc človeka v postoji „preč od Boha“.

HRIECHY PROTI VIERE

Prvým hriechom proti viere je heréza, bludárstvo, na ktorom môžu ľudia začať lipnúť. Je popretím niektorej z právd viery, definovaných Cirkvou, teda Pravdy, zjavenej Bohom. Kto vedome takúto pravdu viery popiera, alebo čo i len vážne spochybňuje, stratil nadprirodzenú čnosť viery, lebo tým spochybňuje autoritu samotného Zjavujúceho sa Boha. Hovorí, že rád by všetko prijal, ale v tomto jednom konkrétnom bode sa Boh alebo mýli, alebo nás naschvál vedie do omylu. Musíme teda prijať celú vieru, s jej plným obsahom. Druhým veľkým hriechom proti viere je apostáza. Nie je ničím iným, ako hodením celej zjavenej viery cez palubu. Ó, koľko veľa ľudí padlo po Druhom vatikánskom koncile za obeť tomuto zlu !

Ďalším hriechom proti viere je poverčivosť, keď si vytváram falošné spojenie medzi prirodzenými udalosťami a nadprirodzenými účinkami. Pri splne, myslím si, sa viem výnimočne dobre modliť, a keďže som sa narodil v tomto znamení, určite som preto predurčený pre večný život v nebi. Do tejto kategórie poverčivosti spadajú aj horoskopy, potom celá pseudokultúra Teozofie, ezoteriky a ideológie New Age. Všade sa toto zlo v našej spoločnosti rozšírilo, ako taký rakovinový nádor. Ale už je to raz tak: Kde je viera vyhodená von oknom, prichádza dverami dnu poverčivosť. Nepriateľmi kresťanskej viery nie je viera
napádaná vždy priamo, o to skôr zavše tie pravdy, ktorými je viera obostretá, obklopená a chránená. Tak je to aj s bojom proti kňazskému celibátu. Tento nie je žiadnou dogmou, no to, že kňaz nie je ženatý, je jedným zo základných zákonov Cirkvi. Všetci tí, čo celibát napádajú, spochybňujú v konečnom dôsledku sviatostné kňazské svätenie, ktoré už ale dogmou je, či už sú si toho oni vedomí, alebo nie. Dnes nejde len o tzv. definovanú vieru, ale ide aj o takzvaný Sensus fidei, o zmysel viery, o zmysel pre vieru, o Sentire cum Ecclesia, o preciťovanie, prežívanie viery, zmýšľanie v súlade s vierou, o cítenie viery. Ide teda aj o ochranu viery ako takej.

SÚČASNÝ STAV

Pozrime sa teraz na súčasný stav viery. Vedomosti z oblasti viery u kedysi kresťanského ľudu dosiahli pomyselné dno a už svätý Pius X. označoval tento nedostatok náboženských vedomostí ako najväčšie zlo súčasnosti. Ľudia už nepoznajú vieru, obzvlášť unikajú tieto vedomosti mládeži a deťom. Odkiaľ to prichádza? V rodinách sa už viera ďalej neodovzdáva. Rodina - otec, mama a tiež aj samotní starší súrodenci sú prvými katechétami detí. Sediac v matkinom lone sa dieťa učí prežehnávať, učí sa prvé modlitbičky, mamka ho vedie do kostola a ukazuje mu večné svetlo so slovami: „Pozri sa, červená lampa ukazuje, že Ježiš, tvoj stvoriteľ a vykupiteľ, je skutočne prítomný tu v tabernákulu.“ K týmto nedostatkom pri odovzdávaní viery v rodinách uvediem jeden príklad: Máme jedného priateľa, kňaza na juhu Nizozemia, v provincii Limburg, ktorý nám pred nejakým časom rozprával, že má na vyučovaní náboženstva v triede 24 detí vo veku sedem, osem a deväť rokov. Pýta sa tieto katolícke deti, kto z nich sa vie prežehnať. Z 24 detí v triede sa mu vedelo prežehnať jedno jediné dieťa. To značí, že v 23 rodinách z 24 sa už nemodlievajú. Znamená to, že tam sa už neprežehnávajú. Tam, v týchto 23 rodinách, sa viera deťom už ďalej neodovzdáva. Toto je skutočná katastrofa. Oveľa lepšie na tom nie je ani výuka náboženstva. Áno, v tejto oblasti sa majú veci ešte horšie. Aj k tomu dva príklady: Jedného dňa príde triedny učiteľ do zborovne a v prítomnosti učiteľa náboženstva hovorí, že deti nevedia z náboženstva naozaj absolútne nič. „Predstavte si,“ hovorí, „dnes som sa ich pýtal, ktorí boli štyria evanjelisti.“ Jeden žiak mi na to odpovedal, že „Peter a Pavol.“ Nato mu učiteľ náboženstva vraví: „Však buďte rád, že poznal aspoň dvoch z nich!“ Tento príbeh som pred nejakým časom spomenul v jednej svojej prednáške a v kruhu našich veriacich bol prítomný aj jeden učiteľ. Po prednáške mi vraví: „Viete, tento príbeh poznám už dlho. Ale ešte vám k tomu niečo pridám: Tento príbeh som totiž nedávno rozprával tiež jednému katechétovi a on ho vôbec nepochopil.“ Pred dobrým poldruha rokom bol u nás na exercíciách jeden mládenec, ktorý mal rok do maturít. Rozprával kňazovi, čo viedol exercície, že písal nemeckej biskupskej konferencii, pýtajúc sa, prečo sa už na hodinách
náboženstva nepreberá tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Od nemeckej biskupskej konferencie mu bolo odpovedané, že táto téma patrí na pôdu univerzity, nie na hodinu náboženstva. Na inom exercičnom kurze sa pýtal kazateľ jednej mladej dámy, ktorá maturuje tento rok, že o čom sa učia na vyučovaní náboženstva, čo preberajú? „Viete, za všetky tie roky sa na vyučovaní náboženstva jeden jediný raz okrajovo popri inom hovorilo o Kristovi, oproti tomu sa však nikdy nespomenuli sviatosti, svätá omša, najsvätejšia Panna Mária, dedičný hriech, vykúpenie, milosť, modlitba - nič, absolútne nič z toho.“ „No dobre, ale o čo potom na hodine náboženstva ide?“ „Hovoríme o ochrane životného prostredia, mieri vo svete, o cudzineckom probléme, o iných náboženstvách, najmä o islame.“ Hodiny náboženstva sa nám zmenili na sociálnu etiku, a ešte ani tá nestojí za veľa.

O nič lepšie to nie je s kázňami, ohlasovaním viery a cirkevnou tlačou. Fundamentálne pravdy našej viery sa už nespomínajú. Káže sa, ohlasuje sa plytký humanizmus, medziľudská solidarita, sociálna angažovanosť, ale o nadprirodzenej skutočnosti, ku ktorej sme povolaní skrze náš krst a prijímanie sviatostí, o našom začlenení do Tela Kristovho, sa už nevraví nikde. Svätý Pavol hovorí v 10. kapitole Listu Rimanom: Fides ex auditu. Viera prichádza z počúvania. A pokračuje: „A ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa? A ako budú kázať, ak nie sú poslaní?“ (Rimanom 10, 14- 5) Problém našich dní spočíva v tom, že viera nie je viac predkladaná, nie je viac ohlasovaná. Ako potom majú ľudia poznať vieru, ako potom majú milovať Cirkev, ako sa potom majú pripravovať na večný život? Stav, v ktorom žijeme, je všade vôkol sa rozpínajúca heréza a apostáza. Niekdajší kresťania sa stali pokrstenými pohanmi a často nie sú naši súčasníci už ani len pokrstení. Tento stav nám pomáha lepšie pochopiť pozoruhodné Ježišove slová z 18. kapitoly Evanjelia podľa Svätého Lukáša: „Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lukáš 18, 8)
Mohli by sme vlastne predpokladať, že vplyvom celej tej kresťanskej misionárskej práce bude raz celý svet kresťanský. Predpokladať, že národy prijmú kresťanstvo ako svoju vieru. Ale očividne tu Kristus touto svojou otázkou naznačil, že to bude so stavom viery na konci časov veľmi zlé. Apoštol Pavol hovorí to isté v Druhom liste Solúnčanom, kde hovorí o tom, že príde veľký odpad od viery a vystúpi človek záhuby, Antikrist. Vidíme v dnešnej dobe pôsobenie laicizmu, ktorý vytláča Krista z verejného života a náboženstvo prezentuje ako privátnu záležitosť. Kristus a Jeho Cirkev nemajú vo verejnom živote - v školách, parlamentoch, v zákonodarstve čo hľadať. Tento duch popiera nadprirodzeno a úplne ho „zhasína“. Každý nech je blažený podľa svojho vlastného gusta. Od objektívneho poriadku spásy sa prešlo k číremu subjektivizmu. K tomu sa pridáva sekularizmus, ktorý chce Božiu obec nahradiť ľudskou obcou, ktorý chce vystavať spoločnosť bez Boha, bez Evanjelia, bez Milosti a bez sviatostí. Na biskupskej synode v Ríme medzi 7. a 28. októbrom minulého roka, kde sa biskupi venovali téme novej evanjelizácie, povedal arcibiskup kardinál Donald Wuerl z Washingtonu, ktorý bol generálnym spravodajcom tejto synody, nasledovné slová: „Celou kultúrnou krajinou sa prevalilo tsunami sekulárneho vplyvu, ktoré odplavilo preč sociálne vzťažné body, akými sú manželstvo, rodina, koncept spoločenského blaha a schopnosť rozlišovať dobré od zlého.“ A pokračuje: „Sekularizmus poznačil dve generácie katolíkov, ktorí už nepoznajú základné modlitby Cirkvi, ktorí už nerozumejú potrebe navštevovať Sväté Omše a ktorí stratili zmysel pre Tajomstvo a transcendentno. Toto je stav, v ktorom žijeme. Prelát Georg May (zástanca Tradície, kritik II. Vaticana - pozn. prekl.) nedávno povedal, že Cirkev v Nemecku leží v určitom druhu agónie, bojuje o holý život. Pápež Ján Pavol II. vo svojom posynodálnom liste z 28. júna 2003 našiel veľmi pozoruhodné slová pre súčasný stav kresťanstva v Európe: „Doba, v ktorej žijeme, nám s výzvami jej vlastnými sprostredkuváva skutočne zdanie záhuby. Veľa mužov a žien sa zdá byť dezorientovaných, neistých a bez nádeje a nemálo kresťanov zdieľa stav takýchto nálad. Spomedzi mnohých, aj pri príležitosti konanej synody obsiahlo uvedených aspektov, by som chcel uviesť stratu kresťanskej pamäte a kresťanského dedičstva, ktorá je sprevádzaná istým druhom praktického agnosticizmu a náboženskej ľahostajnosti, kvôli čomu vzbudzujú mnohí Európania dojem, akoby žili bez duchovného pozadia a ako dedičia, ktorí dedičstvo, im dejinami zverené, premrhali. (...) S touto stratou kresťanskej pamäte kráča ruka v ruke akýsi druh strachu z budúcnosti. Všeobecne rozšírený obraz budúcnosti sa často ukazuje ako vyblednutý a neistý. Človek má z budúcnosti skôr strach, než by si ju prial zažiť. Obavy vzbudzujúce príznaky pre toto sú okrem iného vnútorná prázdnota, ktorá trýzni mnohých ľudí a tiež strata zmyslu života. K znakom a dôsledkom tohto existenčného strachu sa rátajú predovšetkým dramatický pokles pôrodnosti a úbytok kňazských a rehoľných povolaní, ako aj ťažkosť, ak už nie priam zdráhanie sa prijímania zodpovednosti za konečné životné rozhodnutia, týkajúce sa oblasti manželstva.“ Ľudia žijú spolu, no neberú sa. „Prežívame čoraz viac rozšírené roztrieštenie bytia, prevažuje pocit osamelosti, osirelosti, pribúda protikladov a rozkolov. Okrem iných symptómov tohto stavu sa dnešná Európa potýka aj s vážnym fenoménom krízy rodiny a miznutím konceptu rodiny ako takého.“ Rodina je modelom na ústupe. „Strata nádeje má svoj základ v pokuse, presadzovať antropológiu - to znamená náuku o človeku - bez Boha, bez Krista. Tento druh myslenia viedol k tomu, že sa na človeka nazerá ako na absolútny stredobod všetkého bytia, pričom ho - nesprávne - necháva zaujať miesto, vyčlenené pre Boha a pritom zabúda, že nie človek vytvoril Boha, ale Boh stvoril človeka. Zabúdanie na Boha priviedlo človeka k úpadku.“ V skutočnosti je to vždy tak: Ak Boh odchádza z centra ľudského vnímania, ak sa na Boha zabúda, tak to potom znamená najväčšie nešťastie pre človeka a pre ľudstvo. „Nemožno sa preto diviť, že v tomto kontexte vznikol veľký priestor pre rozvoj nihilizmu v oblasti filozofie, relativizmu v oblasti morálky a teórie poznania, pragmatizmu a dokonca cynického hedonizmu v oblasti fungovania všedného života. Európska kultúra vytvára dojem mlčiacej apostázy zo strany presýteného človeka, ktorý žije, akoby Boha nebolo.“ Toľko Ján Pavol II.

ČO TREBA ROBIŤ?

Čo je teda, vzhľadom na túto situáciu potrebné konať? Najprv, milí veriaci, musí každý jeden z nás urobiť všetko pre to, aby si uchoval vieru, lebo ona je bránou do večného života. V Liste Hebrejom hovorí Svätý Pavol: „Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu.“ (Hebrejom 11, 6) A Svätý Ján nás uisťuje, že našou vierou premôžeme svet (1 Ján 5, 4). Musíme teda opäť vyhrabať náš starý katechizmus a študovať ho odpredu dozadu. Dobré knihy, dobré písané slovo, nás podporujú v našom živote podľa viery. Je niekoľko vydavateľstiev, ktoré disponujú bohatou ponukou: knihy, brožúry, kazety, prospekty, CD-čka, DVD-čka. Svoje vedomosti o viere musíme prehlbovať. V žiadnom prípade sa nesmieme uspokojiť s minimálnou vierou a nesmieme sa stať zástupcami „zaopatrovacieho“ katolicizmu. Musíme žiť a byť aktívne činnými ako presvedčení katolíci. Musíme spolu s apoštolmi prosiť Pána: „Pane, rozmnož v nás vieru! Uchovaj nám vieru!“ Existuje vlastná votívna Omša na úmysel rozšírenia viery s nádhernými textami. V tamojšej modlitbe je napríklad nasledovné: „Ó Bože, Ty chceš, aby boli všetci ľudia zachránení a aby prišli k poznaniu Pravdy. Pošli teda, prosíme ťa, robotníkov na Tvoju žatvu, daj, aby plní dôvery ohlasovali Tvoje slovo, aby sa tak Tvoja zvesť rýchlo šírila a aby bola oslávená a aby ťa tak, jediného a pravého Boha, spoznali všetky národy, ako aj Tvojho, Tebou poslaného Syna Ježiša Krista, nášho Pána. Amen.“ V tichej modlitbe tej istej Omše je potom Boh prosený o to, aby mu od východu slnka až po jeho západ bola prinášaná čistá obeta. Touto čistou a pravou obetou prirodzene nie je Novus Ordo Missae, ale Svätá Omša vo svojej starej a dôstojnej forme.

Po druhé ide o to, aby bola viera ďalej odovzdávaná v rodinách. Rodičia si musia byť vedomí svojej úlohy, vzdelávať svoje deti vo viere. Ako majú deti veriť, keď im nik nerozpráva o milom Bohu, keď im nikto nezasadí do srdiečka lásku k nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi, keď im nik nič nepovie o Najsvätejšej Panne Márii? Keď ich nikto nenaučí prvé modlitbičky? Mimochodom, v diaľkovom katechizme sestričiek z Göffingenu máte mimoriadne cennú a vzácnu pomoc k tomu, aby ste vieru mohli ďalej odovzdávať svojim deťom. Zapíšte sa doň, zvolávajte, ak je to možné, k sebe deti, aby ste ich mohli vzdelávať vo viere. Vykonáte tým mimoriadne Bohu milé dielo, veľmi užitočné pre duše týchto dietok.

Čo majú robiť biskupi, čo má konať Cirkev? Biskupi musia na prvom mieste opäť začať organizovať ľudové misie. V priebehu posledných mesiacov som vyhľadal niekoľkých biskupov v nemeckom (jazykovom) priestore a povedal som im: „Excelencia, nevyhnutne musíte zorganizovať vo vašej diecéze ľudové misie.“ Nato mi jeden povedal: „Ale viete, osem alebo štrnásť dní zďaleka nestačí. V tomto úplne zosekularizovanom svete by bolo treba pol roka kázaní, takpovediac, misionárov-pútnikov, čo by šli od fary k fare, aby tam opäť prebudili vieru.“ Odpovedal som mu: „Ale urobte aspoň to, čo je možné, už štrnásť dní výkladu viery môže vykonať veľmi veľa.“ Biskupi musia organizovať kurzy viery, musia zriaďovať exercície a vzdelávať, vychovávať duchovnú elitu. Viera musí byť hlásaná presvedčenými ľuďmi, katechétami, ktorí túto vieru aj sami žijú. Poslúžiť nám tu môžu aj moderné masovokomunikačné prostriedky, veď tieto kurzy viery je možné nahrať na CD-čka, na DVD-čka alebo ich dať na internet. Prečo by sa tieto CD-čka alebo DVD-čka nemohli dať k dispozícii všetkým farárom, všetkým učiteľom náboženstva, všetkým rodinám v diecéze? Takéto niečo by bolo naliehavo potrebné. Ale mám ten dojem, a hovorím to s veľkou bolesťou, že biskupi v nemeckom priestore (ráta sa sem Nemecko, Rakúsko, nemecky hovoriace Švajčiarsko, Liechtenstein a Južné Tirolsko (diecéza Bozen) - pozn. prekl.), odhliadnuc od niekoľko málo výnimiek, nemajú ani ten najminimálnejší koncept remisionizácie, rekristianizácie alebo novej evanjelizácie pre svoje diecézy.

V Ríme prebieha synoda o novej evanjelizácii. Robia sa trefné analýzy - ale čo sa deje v praxi? Kde sa prikladá ruka k dielu? Kde sa prijímajú konkrétne opatrenia, aby bola viera nanovo šírená, aby bola viera znovu oživovaná? Vidím len pustatinu, vyprahnutosť a duchovnú smrť. Opäť je tiež potrebné zakladať katolícke školy pre mladých ľudí, ktorí potom budú nositeľmi viery. Musí byť vytvorená duchovná elita presvedčených katolíkov. Toto bolo vždy dielom Cirkvi. Jedného dňa som sa opýtal arcibiskupa Lefebvrea: „Excelencia, ako majú tieto úplne odkresťančené, bezbožné národy nájsť späť cestu ku Kristovi? Ako sa majú vrátiť k Cirkvi a k viere?“ Povedal mi: „Poznám len dva prostriedky - na jednej strane školy pre naše deti a našu mládež a na druhej strane duchovné cvičenia pre dospelých.“ Mal pravdu, skutočne je to tak. My sami si musíme svoju vieru neustále vždy nanovo oživovať a prehlbovať. Preto vám nemôžem odporučiť nič lepšie, ako to, urobiť si aspoň každé dva, tri roky duchovné cvičenia. Ponúkame také, najmä v našom exercičnom dome Porta Caeli v Schwarzwalde. Termíny na ne sú vyznačené v našom informačnom mesačníku.

VIERA, TRADÍCIA A RODINA

Viera, moji milí priatelia, berie na seba podobu, chce byť viditeľnou, ako aj Kristus sa stal viditeľným človekom. Preto smieme bez akejkoľvek nadsázky povedať, že všetky tie prioráty, všetky školy - dnes ráno ste počuli spievať dievčatá zo Schönenbergu - všetky kaplnky, kňazské semináre a aj kláštory, ktoré sú s nami spojené, sú Vašim dielom, svedectvom Vašej, vrchy prenášajúcej viery. Kto postavil kaplnku Svätého Atanáza v Hattersheime, ak nie vaša, vrchy prenášajúca viera? Kto zriadil všetky tieto prioráty, pootváral všetky školy, zadovážil všetky exercičné domy? Všetko to bolo možné uskutočniť tými prostriedkami, ktoré nám dali k dispozícii Vaše obetavé ruky. Dovoľte, aby som skončil jedným malým príbehom: Keď sa všade vôkol v 16. storočí šíril protestantizmus, bola v blízkosti Freiburgu (myslí sa ten vo Švajčiarsku - pozn. prekl.) malá mariánska svätyňa - Unsere Liebe Frau von Bürglen/Notre- Dame du Bourguillon (Naša milá Pani z Bürglen). Obyvateľstvo Freiburgu sa utiekalo k tejto mariánskej svätyni, putovalo do nej a snažne vzývalo Božiu Matku, aby im pomohla uchovať si vieru. Freiburg zostal úplne katolíckym mestom, zatiaľ čo Bern, vzdialený len 30 kilometrov, odpadol od viery a stal sa protestantským. A práve na tomto mieste, v tejto malej svätyni v Bürglen, kde je pod titulom Ochrankyňa viery (Gardienne de la Foi) vzývaná Božia Matička, udelil arcibiskup Lefebvre nižšie svätenie prvým mladým ľuďom, ktorí sa v roku 1969 začali okolo neho zhromažďovať a putoval s nimi k tomuto pútnickému miestu, aby vzýval našu Milú Pani, nech nám uchová vieru našich otcov, nech nás v tejto viere posilňuje, aby v nás zapustila korene a aby nás tak mohla táto viera priviesť k večnému životu.

Preložil Ladislav Hajdu