Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

10. 1. 2014

Rok viery ( 2. časť)

P. Franz Schmidberger

(Prednáška k nedeli „Spes unica“)

Kristus teda zakladá Cirkev, aby sa pokračovalo v jeho vlastnom diele v priestore a čase. Ona je preto naďalej žijúcim, naďalej účinkujúcim, „predĺženým“ a „rozšíreným“ Kristom. Kristus káže, Cirkev káže. A Cirkev káže presne tú istú Pravdu, to isté Evanjelium a tú istú Vieru, čo Kristus. Kristus sa modlí a Cirkev v modlitbe Krista pokračuje. Cirkev mu prepožičiava svoje ústa, svoje srdce, aby sa On skrze ňu prihováral a modlil k nebeskému Otcovi. Kristus vykonáva obetu - veď na Kalvárii priniesol svojmu nebeskému Otcovi sám seba ako obetu čistú, obetu bez poškvrny, v ktorej Otec našiel svoje zaľúbenie. Cirkev prináša tú istú obetu na našich oltároch. V Obete svätej Omše koná ten istý obetujúci Kňaz skrze ľudského kňaza. Sám
Kristus je obetným darom, ako vtedy na kríži a sama obeta má rovnaké ciele - velebenie, vzdávanie chvály, ďakovanie, pokánie a prosenie. Tridentský koncil doslovne učí, že obeta svätej Omše je tou istou Obetou, akou bola obeta na kríži, len je dnes predkladaná nekrvavým spôsobom, na rozdiel od tej krvavej, vtedy na Golgote.

Kristus odpúšťa hriechy. A svojich apoštolov poveril, aby aj oni odpúšťali hriechy. Po svojom vzkriesení im dal v sieni, kde s nimi pred časom večeral, výsadu: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané." (Ján 20, 23) Dal im poslanie, poveril ich, aby pokračovali v jeho diele. „A povedal im: "Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.““ (Marek 16, 15) Vyzval ich, aby „sa modlili a bdeli“; pri poslednej večeri, keď ustanovil sviatosť najsvätejšej Eucharistie im povedal, aby to robili „na jeho pamiatku“. Večer, na konci tej nedele, keď vstal z mŕtvych, hovorí svojim apoštolom: "Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás." (Ján 20, 21) S tou istou plnou mocou, s tým istým poverením, s tou istou autoritou!

Otec posiela svojho Syna, Syn posiela svoju Cirkev. Medzi Najsvätejšou Trojicou, medzi Bohom, ktorý na seba vzal ľudskú podstatu a Cirkvou preto nemožno činiť rozdielu. Je možné rozlišovať, no nedá sa oddeľovať. Kristus hovorí o svojej Cirkvi, nie o nejakej Cirkvi, nie o nejakej náboženskej pospolitosti. Oveľa viac je Cirkev jeho mystickým telom.

Kristus sa skrze Cirkev prihovára, skrze Cirkev učí a napomína. Preto svojim apoštolom hovorí: „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal.“ (Lukáš 10, 16) Vidíme túto dokonalú jednotu medzi týmito tromi skutočnosťami - Najsvätejšou Trojicou, Bohom, ktorý sa stal človekom a Jeho Cirkvou. Kristus a Jeho Cirkev sa správajú - dá sa to tak vyjadriť - ako slnko a jeho lúče. Slnko sa vo svojich lúčoch predlžuje, „pokračuje“ v nich, rozširuje sa v nich. Slnečná guľa a lúče slnka vytvárajú celosť slnka. Tak je Kristus a Cirkev Christus Totus - celý Kristus. Svätý Pavol nazýva Krista hlavou mystického tela, nás jeho údmi. Hlava a údy vytvárajú neoddeliteľnú jednotu. Niet živého tela, ak je bez hlavy. Preto niet ani Cirkvi bez Krista. Ak by Kristus zmizol - čo samozrejme, nie je možné - potom by na mieste zmizla i samotná Cirkev, stala by sa čisto ľudským združením, všetci kňazi by boli ľuďmi ako všetci ostatní, nik z nich by už nemohol vysluhovať sviatosti, či dávať rozhrešenia od hriechov.

Keďže je Kristus pravý Boh a pravý človek bez akéhokoľvek obmedzenia, je aj Cirkev božskou a zároveň ľudskou ustanovizňou. Je božskou, nakoľko bola založená samotným Bohočlovekom a má v rukách božské prostriedky na to, aby posväcovala ľudí. Na druhej strane je ľudskou, lebo je tvorená ľuďmi, synmi Adama a Evy, ktorí sú navyše zaťažení následkami dedičného hriechu a nesú vo svojich dušiach jeho štyri rany (nevedomosť, zlobu, slabosť a žiadostivosť - pozn. prekladateľa). Cirkev je ešte dokonca ľudskejšia, než samotný Kristus. Kristus je totiž podľa svojej ľudskej podstaty úplne nepoškvrnený, bezhriešny, svätý, vznešený, zatiaľ čo ľudia, ako sme povedali, majú svoje slabosti, svoje chyby a sú plní hriechov. Preto sa nemôžeme čudovať, keď sa v Cirkvi vyskytnú pohoršenia alebo keď sa v nej robia chyby. Naša pýcha by chcela povedať: „také dačo sa nesmie vyskytnúť“, „také dačo nemôže byť“ a potom sa Cirkvi otočiť chrbtom. Kristus však takéto pohoršenia predpovedal: „Beda svetu pre pohoršenie! Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie prichádza!“ (Matúš 18, 7) Nezabúdajme cez to všetko na to, že medzi jeho vlastnými apoštolmi bol jeden Judáš, ktorý ho zradil a bol jeden Peter, ktorý ho zaprel! Takéto smutné momenty a udalosti sú v Cirkvi zakorenené, lebo je založená na slabých ľuďoch.

Cirkev je viditeľná. Niet žiadnej Cirkvi, ktorá by mala iba neviditeľnú podstatu, ako sa domnievali niektorí reformátori v 16. storočí alebo v skorších dobách sčasti Manichejci. Takisto nesmieme oddeľovať Cirkev ako „spoločenstvo lásky“ od Cirkvi ako „osoby práva“. Cirkev disponuje viditeľnou Obeťou, viditeľnými sviatosťami a viditeľnou hierarchiou. Tak ako medzi nás predstúpil viditeľný Kristus ako pravý človek so skutočným telom - apoštoli s ním vedno jedli, počúvali jeho hlas, po jeho vzkriesení sa ho smeli dotknúť - tak je viditeľnou aj Cirkev.

Cirkev je navyše neomylná. Nie vo všetkých oblastiach, ale určite na poli Viery a mravov, teda tam, kde ide o večnú spásu ľudí. Je nemožné, aby túto cestu do neba Boh prenechal náhodilosti alebo akémusi „osudu“, veď v hre je tu najvyššie Dobro človeka, jeho večné Určenie. Ešte raz: kto vás počúva, mňa počúva. A Kristus je neomylný a večný Syn Boží.

Cirkev je tiež indefektibilná. Má prísľub večného života, nemôže zaniknúť. Prisľúbil jej to sám Kristus. Obrátiac sa k Petrovi povedal pri Cézarei Filipovej: „A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ (Matúš 16, 18) A bezprostredne pred svojim Nanebovstúpením uisťuje apoštolov: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Matúš 28, 20) Je so svojou Cirkvou i dnes, o tom nemôže byť pochýb. Je s ňou po všetky dni, bol s ňou po všetky dni i doteraz - nielen pri začiatkoch Kresťanstva, nielen v stredoveku, je s ňou pri každom konkláve, je s ňou i v týchto pokoncilových časoch. Isteže, týmto nie je narušená ľudská sloboda, možné sú i zlyhania, dokonca zrada. Aj keby sme dokonca nemali tieto prisľúbenia Kristove, vedeli by sme o nepominuteľnosti Cirkvi. Ona je predsa nevestou obetovaného Baránka. A keďže jej ženích - obetovaný Baránok - je nesmrteľným a má večný život, má aj Cirkev ako jeho nevesta prisľúbenie večného života.

Kristus je učiteľom celého ľudstva, pravý prorok, ktorý prišiel na tento svet. Od prvého okamihu svojho ľudského bytia požíva Visio beatifica - oblažujúce nazeranie na Boha. Neustále vidí nádheru Boha, ktorá sa odkrýva pred jeho vnútorným zrakom. Kristus teda nemal vieru. Nedávno písal istý nemecký biskup v pastierskom liste veriacim jeho diecézy, že „musíme veriť s Ježišom“. Takéto vyjadrenie postráda akýkoľvek teologický fundament, je veľkým omylom. V blaženom pohľade vidí Pán Božiu Bytosť, všetky plány Božej Prozreteľnosti, predurčenie každého jedného človeka k večnej spáse, respektíve, samozrejme tiež možnosť jeho večného zatratenia.

Kristus je zároveň veľkňazom novej Zmluvy. Byť kňazom znamená byť prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Nikto nie je prostredníkom väčšmi než Kristus. Kristus nechodí „hore-dolu“ medzi Bohom a človekom ako „dvomi stranami“ vzťahu, ale je bez akéhokoľvek obmedzenia jedným i druhým. Je Bohom. A je tiež človekom. Má teda na oboch podstatách plný podiel a je ideálnym, dokonalým, jediným pravým prostredníkom, teda veľkňazom novej Zmluvy.

Kristus je tiež kráľom celej ľudskej pospolitosti, všetkých národov, pastierom každého jedného človeka, každej rodiny, pastierom svojej Cirkvi. Tieto tri úrady prechádzajú na Cirkev. Cirkev má teda 1.učiteľský úrad, 2.kňazský úrad a 3.pastiersky úrad. Tieto tri úrady spravuje Cirkev v mene Kristovom a v Jeho osobe, nie vlastnou plnou mocou, ale tým, že jej tieto tri úrady zveril Pán.

Napokon, Cirkev je vyjadrená štyrmi charakteristikami, ktoré vyznávame i v modlitbe Kréda. Je jedna, svätá, katolícka a apoštolská. Čo znamená, že je jedna ? V prvom rade, je celkom jedinečná. Nič na svete sa jej nevyrovná. Je Kráľovstvom Božím, na Zem zostúpivším Nebom, Bránou do večného Života. Je Jedna - to značí i to, že je jednou a jednotnou v ohlasovaní Viery. Všade (na svete) sa káže tá istá Viera. Je jednou a jednotnou v kulte, teda v Obete svätej Omše a v siedmych sviatostiach. Je jednou a jedinou vo svojej vláde, v hierarchii, ktorá pozostáva z pápeža a biskupov.

Cirkev je svätá. To neznamená, že každý z jej údov je už teraz dokonalým svätcom. Oveľa viac to znamená, že Cirkev má v rukách prostriedky posväcovania, aby posväcovala všetkých ľudí. Cirkev naozaj stále, vo všetkých dobách, mnohých ľudí (ak sa o to oni v rámci svojej slobodnej vôle rozhodnú) privádza k Svätosti, k úplnej kresťanskej dokonalosti. Vo svojom lone na tomto svete prechováva vždy aj svätcov, aj hriešnikov. Tí druhí menovaní sú povolaní k tomu, aby sa obrátili, aby sa pripodobnili ku Kristovi, k Hlave Cirkvi. Kresťan má vždy úlohu rozvíjať svoj život v mravnosti a pracovať na svojom vlastnom sebazdokonaľovaní.

Cirkev je katolícka. To nie je nejakým vymedzením sa proti, napríklad protestantizmu, ale znamená to skutočnosť, že Cirkev je všeobecná, čiže je tu pre všetkých ľudí všetkých časových epoch, všetkých geografických zón. Je v stave prijať do svojho lona všetky osoby, všetkých kultúr, každej sociálnej vrstvy, každého veku, oboch pohlaví. Skutočne, vlastní prostriedky spásy, určené pre všetkých. Sú nimi hlásanie Evanjelia, je to sedem sviatostí, svätá Obeta, modlitba a pokánie. Cirkev je tu pre belocha i černocha, pre muža i ženu, pre mládenca i starca, pre bedára i boháča. Jej prostriedky (oslovenia) sú primerané všetkým ľuďom, zatiaľ čo napríklad takí anglikáni sa obmedzujú viac-menej len na anglofónny priestor a Islam nám, Európanom, pripadá už svojou prirodzenosťou ako cudzorodý.

Cirkev je apoštolská. To znamená, že pochádza od apoštolov. Jej história je niť, ktorá bez prerušenia siaha až k nim, do ich časov. Apoštoli povolali svojich nástupcov, vložením rúk na nich preniesli na nich vlastnú plnú moc, aby títo boli spôsobilí udeľovať sviatosti, prinášať svätú Obetu a vysväcovať kňazov. Títo nástupcovia potom tým istým aktom vkladania rúk určili ďalších a ďalších nástupcov, vytvoriac tak neprerušenú časovú „reťaz“, siahajúcu až do dnešných dní. Voláme to „apoštolská sukcesia“. Ak by bola táto reťaz jedného dňa prerušená, dospela by Cirkev k svojmu koncu. Ale Kristus sa postaral o to, aby sa hadica nikdy neuvoľnila z kohútika, ak mám použiť obraz z bežného života.

Vidíme, ako značne zatemnené sú v časoch dnešného úpadku Cirkvi tieto štyri charakteristiky. Najmä tá jednota a svätosť Cirkvi. A to až natoľko, že sa Cirkev stala pre ľudí niekedy ťažko spoznateľnou. Kúkoľ ďalekosiahlo prerástol pšenicu.

Spomedzi dvanástich apoštolov jeden výnimočným spôsobom vyniká - je to Šimon (Peter). Už pri jeho prvom stretnutí s Kristom, keď ho k Pánovi privádza jeho brat Ondrej, hovorí Ježiš Šimonovi: „“Ty si Šimon, syn Jánov, ale budeš sa volať Kéfas,“ čo v preklade znamená Peter (skala)“. (Ján 1, 42) Zo svätého písma vieme a poznáme, že takéto udeľovanie menných prívlastkov, takáto zmena mena je vždy spojená s nejakým výnimočným poverením, nejakou úlohou, či nejakým výnimočným úradom. Aj tu toto nové meno zdôrazňuje nový úrad. Šimon, syn Jánov, sa má stať medzi dvanástimi apoštolmi „skalou“. Kristus práve jeho vyznamenáva, a to výnimočným spôsobom. Káže už potom len z Petrovej bárky, nie z inej loďky. Pri Cézarei Filipovej dáva Pán Šimonovi Petrovi prísľub kľúčov od kráľovstva nebeského: „Ty si Peter, skala, a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva.“ (Matúš 16, 18-19) Toto nepovedal žiadnemu inému z apoštolov! Iba Petrovi odovzdáva kľúče od neba. Bezprostredne pred svojim utrpením uisťuje Petra: „Šimon, Šimon, hľa, Satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov.“ (Lukáš 22, 31-32) O žiadnom inom apoštolovi nepočúvame, žeby sa Pán zaňho bol býval modlil takto výnimočným, osobitným spôsobom. No a Kristova modlitba je bezchybná, neomylná a je VŽDY vyslyšaná. Z týchto Pánových slov môžeme síce vyvodiť okamih slabosti („až sa raz obrátiš“) - a naozaj - Peter Pána v noci jeho utrpenia zaprel, no predsa má to výnimočné poslanie, posilňovať svojich bratov vo Viere. Po svojom vzkriesení mu Kristus odovzdáva pastiersky úrad nad celou Cirkvou: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“ A Peter odpovedá: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje baránky.“ (Ján 21, 15) Peter nevie, či má Ježiša rád „viac“ ako ostatní apoštoli, lebo do ich sŕdc nevidí. Mimo toho, od svojho zlyhania, keď zaprel svojho Pána, sa Peter stal pokornejším. Tak odpovedá len tak, ako vie. A Pán ho poveruje pasením jeho baránkov. Ježiš sa pýta ešte po druhýkrát, po tretíkrát a poveruje ho pasením ako oviec, tak baránkov. Robí ho najvyšším pastierom celého svojho stáda. 
Tento Šimon Peter prichádza do Ríma, zakladá tam malú komunitu Kresťanov, stáva sa ich prvým biskupom a umiera mučeníckou smrťou. Keďže je rímska zem nasiaknutá mučeníckou krvou, ktorú prelial Šimon Peter, ktorý tam bol ako prvý biskupom, je jeho nástupca v biskupskom úrade stále pastierom celého stáda.

 Nie je možné, aby bol pápežom arcibiskup Kolína, Paríža, či New Yorku. Prečo? Lebo pápežom je VŽDY rímsky biskup. Biskup z inej lokálnej cirkvi (=diecézy) môže byť zvolený za rímskeho biskupa a rímsky biskup môže určitý čas pobývať mimo mesta Rím, ako sa tomu aj udialo v stredoveku, keď pápeži dlhší čas pobývali v Avignone, na veci však nič nemení, že títo boli a naďalej aj zostali rímskymi biskupmi. Keď sa kardináli zídu na konkláve, aby zvolili nového pápeža, volia ako klérus mesta Ríma, v ktorom má každý z nich svoj titulárny kostol, svojho vlastného (teda rímskeho) biskupa. V dnešnom ekumenizme vidíme fatálny úder na túto, celkom nadprirodzenú dimenziu svätej Cirkvi. Tento dnešný ekumenizmus nie je ničím iným, než náboženským relativizmom. Hovorí, že my všetci hľadáme pravdu. Každý má z nej kúsok, každý má z nej diel, úlomkovo. No nikde sa vraj nenachádza a nie je dostupná celá. Ale predsa! Celá Pravda bola (Bohom) vložená do rúk svätej katolíckej Cirkvi spolu s pokladom Milostí, bez akéhokoľvek ukrátenia, či obmedzenia. Nič to nehovorí o osobnej dokonalosti konkrétnych členov Cirkvi, ale pokiaľ prijímame celé Božie Zjavenie, všetko zriadenie, dané nám Ježišom Kristom - osobitne Obetu svätej Omše, sedem sviatostí, pápežstvo a uctievanie svätých, teda, pokiaľ sa utiekame k týmto, nám samotným Kristom daným prostriedkom spásy, sme objektívne videné lepšími kresťanmi, ako sú protestanti. Nič to však nehovorí o konkrétnom protestantovi. A už vôbec sa nesmieme oddávať falošnej pýche, prameniacej z akejsi „vyvolenosti“.

Cirkev je vždy aj misionárskou. Pán jej dal poslanie: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Matúš 28, 19) Ak by sa Cirkev vedome zriekla misie čo i len voči jednému jedinému človeku, zradila by svoje poslanie a nebola by už viac Cirkvou Ježiša Krista. Pán porúča svojim apoštolom, aby učili „všetky národy“, nie aby učili „všetkých ľudí“. Evanjelium má hneď na počiatku svoju sociálnu, spoločenskú dimenziu. Aj dnešných Židov je treba poučovať, je treba povolávať, aby prijali Evanjelium, aby uverili v Krista ako Mesiáša, ktorý po stránke ľudskej prirodzenosti vzišiel z ich vlastného ľudu. Do tej miery teda nemôže byť žiadnej spásy mimo Cirkev. Cirkev je v Starom zákone znázornená v podobe Archy. Mimo nej všetci ľudia zahynuli. Iba osem duší - a síce Noe a jeho blízki - bolo zachránených. Extra Ecclesiam nulla salus znie stará dogma, ktorej pravý zmysel treba správne chápať ako: mimo Cirkvi nieto spásy.

Ale čo potom s ostatnými kresťanmi, čo s moslimami, čo so Židmi, čo s pohanmi? Nuž, v zásade každý človek dokáže zo stvorenia vypoznať Boha ako svojho vlastného stvoriteľa a Pána. Vidí svoju vlastnú nedokonalosť, svoju hriešnosť a svoju vinu a je povolaný, aby ich ľutoval. Z tohto stavu sa nemôže oslobodiť vlastnými silami, na to je potrebné Vykúpenie. Musí teda túžiť po nejakom Vykupiteľovi. Ak je uňho prítomný takýto vnútorný postoj, ak by takýto človek prijal Evanjelium, ak by sa mu (také) kázalo v celej svojej plnosti, v celom svojom bohatstve, mohli by sme tu hovoriť o krste túžby. Vlial by do svojej duše nadprirodzený život. Ak zomrie v takomto rozpoložení duše, je zachránený. S vážnosťou sa však musíme pýtať, koľkí ľudia sú v skutočnosti schopní povzniesť sa k takejto mravnej výške. V zásade však nemôže byť spásy mimo viditeľného rámca Cirkvi - človek ju vždy prijíma skrze Cirkev, či si to uvedomuje
alebo nie. Nemôže byť žiadnej spásy mimo Cirkev, lebo nemôže byť žiadnej spásy mimo Krista a Kristus a jeho Cirkev sú jedno.

Preložil Ladislav Hajdu