Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

6. 1. 2014

Dobrí a zlí tradicionalisti

Nate Metzger


Neokatolíci mimoriadne roztomilo rozlišujú, keď sa pokúšajú vyjadriť rozdiel medzi dobrými" a "zlými" tradicionalistami. Hoci tento rozdiel opisujú vždy inak, možno povedať, že "dobrý" tradicionalista, jednoducho len preferuje starú omšu, zatiaľ čo "zlý" tradicionalista sa tiež domnieva, že je novú omšu potrebné nejakým spôsobom kritizovať. Ak počúvame neokatolíkov, tak je úplne v poriadku, ak sa niekomu páči stará omša, kým sú dôvody pre túto konkrétnu preferenciu len povrchné. "Dobrý" tradicionalista nemá problém s novými modlitbami, s versus populum, s prijímaním na ruku, s trojročným cyklom lekcionára, s miništrantkami, s laickými lektormi a podobne. "Dobrý" tradicionalista je celkom rád, že ostatní ľudia také veci uprednostňujú. Len jemu osobne sa stalo, že sa mu až tak veľmi nepáčia. On subjektívne uprednostňuje latinský jazyk, ad orientem, staré modlitby, tichú úctu a všetky tie staré, očarujúce, tradičné veci.

Ak chodíte na starú omšu len preto, že sa vám práve také veci ľúbia, nuž, užívajte si to, hovorí, neokatolík.  "Dobrý" tradicionalista  dáva zhodou okolností prednosť nadčasovej tradícií. Je to len jeho vec. Je to niečo, čo patrí do sekcie "koníčky" na jeho Facebooku. Má rád Beethovenove klavírne sonáty, jogging, karate, hru Hľadanie mín, šéfkuchára bez čapice, podkolienky, thajské jedlo, mačky, nohavice mrkváky, oranžovú farbu ... a latinskú omšu (dobre, neblbnime, mačky nemá rád). "Dobrý" tradicionalista má rád starú omšu rovnakým spôsobom, ako má rád tiramisu a neznáša výstrih do V. Je to úplne a len vec jeho subjektívnej preferencie. Je fanúšikom starej omše. “Dobre pre neho!“ hovorí neokatolík a hladká svojho "dobrého" tradicionalistického priateľa po hlave. Oslavujte rozmanitosť! A odvtedy, čo Benedikt XVI. vrátil starú omšu späť do menu, si ju môže  "dobrý" tradicionalista kedykoľvek objednať a nájsť si podnik, kde ju podávajú.
Tradicionalista sa dnes naozaj nemá dôvod sťažovať, hovorí neokatolík, pretože staré omše sú k dispozícii vo vybraných lokalitách vnútri jeho vlastnej diecéznej štruktúry. Iba "zlí" tradicionalisti cítia potrebu stále k tomu niečo uštipačne poznamenávať. Aj keď dnes majú svoju omšu, títo "zlí" tradicionalisti neprestajne šomrú a mrzuto sedia pri stole. Stále sa sťažujú na menu dňa, napriek tomu, že si môžu objednať, čo chcú! Z dôvodov, ktoré sú samozrejme úplne šialené, "zlý" tradicionalista cíti potrebu kritizovať výber ostatných zákazníkov.

Áno, je to hlúpy spôsob, ako sa pozerať na tradicionalizmus. Ale typický. Aj keď treba povedať, že dnes sú zmätené časy. Je  to pravda, že k omši všetkých vekov je dnes lepší prístup - iste, v porovnaní s dystopickou (Dystópia je opak utópie - pozn.prekl.) nočnou moru, čo je vhodné pomenovanie pre roky pred Summorum Pontificum (obdobie, ktoré ľahúčko prepadlo čiernou dierou neokatolíkovej pamäte) sú to pre tradicionalistov relatívne šťastné dni. Vďaka Benediktovej vyhláške, už despotickí biskupi nemajú možnosť tak ľahko vykázať starú omšu za hranice svojich diecéz, takže ju niektorá farnosť dokáže príležitostne ponúknuť aj bez ťažkých následkov.Takže  neokatolík má pravdu, však? Na čo sa teda tradicionalista potrebuje sťažovať? Dostal, čo chcel, či nie?

Bohužiaľ, ako to už býva, neokatolík ignoruje niektoré dôležité detaily. Napriek tomu je iróniou, že neokatolíkove rozprávky o "zlých" a "dobrých" tradicionalistoch, hoci sú skrz naskrz hlúpe, dostanú trochu dôveryhodnosti, za predpokladu, že človek je inak neznalý faktov (a neokatolíci sa zdajú byť) a má len povrchný prehľad o dianí v diecéznych farnostiach.

Hoci na jednej strane Benediktove motu proprio bolo dôležitým krokom v obnove nadčasovej Tradície našej cirkvi a zároveň bolo skvelé, keď dosvedčil, že stará omša nebola nikdy zrušená (nepochybujem že k mrzutosti mnohých panovačných biskupov po celom svete a k radosti oprávnene naštvaných dlhodobo ostrakizovaných farníkov FSSPX), na strane druhej Benediktove motu proprio, aká irónia, umožnilo neokatolíkom vykladať ich bájky o "dobrých" a "zlých" tradicionalistoch. Realita je však taká, že na rozdiel od šťastných farností FSSPX a FSSP, ktoré rozumne novú omšu úplne vypúšťajú, tie diecézne farnosti, ktoré starú omšu odvážne slúžia, musia slúžiť aj Novus Ordo. Každú siedmu nedeľu v 05:30 ráno, (pokiaľ to samozrejme nie je párny deň (ak neprší (meno mesiaca začína na písmeno "A", "D", "J", alebo "M" ))), sa môžete zúčastniť latinskej omše; O 10:00, máte rodinnú omšu s bábkami a klaunami (každú nedeľu), v 11:30, španielsku omšu a v 13:00, omšu s rockovou-metalovou hudbou.

Tento veľmi čudný stav, ktorý v diecézach zavládol po motu proprio, dáva, ako sa zdá, oprávnenie interpretovať tradicionalizmus ako, čisto svojvoľný, subjektívny, osobný výber. Môžete mať toto, alebo môžete mať tamto. Je to vaša vec. Či sa vám pozdáva to alebo ono, máme pre vás všetko. Každý dostane, čo chce! Samotná slová, ktoré pripájame k dvom položkám na menu "mimoriadna froma" a "riadna forma'  prepožičiavajú dôveryhodnosť neokatolíckemu  rozlišovaniu medzi" dobrými "a" zlými "tradicionalistami.
Navyše, ako už bolo uvedené, tieto čudné, diecézne rozpaky nám pomáhajú ľahko zabudnúť na odbojné akcie a vybojované ťažké bitky tradicionalistického ľudu,v časoch pred motu proprio. Je oveľa ťažšie, zhodiť len na "osobné preferencie" , keď sa tí, ktorí "uprednostňujú" starú omšu, stretávali v hotelových konferenčných miestnostiach a opustených kaplnkách na starých cintorínoch (to obvykle nie sú veci, ktoré ľudia robia, ako "koníčky"). Ale teraz je mnoho z týchto oobozretných ľudí absorbovaných do diecéznych štruktúr a môžu si chodiť na "svoje omše" v príjemných farnostiach, vo vlastných mestách a štvrtiach, za predpokladu (mimoriadne dôležitého), že reči o Dystópií, ktorú prežívali pred motu proprio sa stali tabu, aby si neokatolíci mohli oprávnene myslieť, že záležalo len na osobných preferenciách.

Ale to jednoducho nie je pravda. Dostali tradicionalisti Benediktovým ediktom konečne to, čo chceli? Len vtedy, ak by bolo išlo o uspokojenie osobného vkusu, či subjektívneho rozmaru. To znamená, že len v prípade, ak išlo o ľahší prístup k "ich omši". Nanešťastie pre neokatolíka, toto skrátka nie je o tom, čo sa komu „páči“. Je to o objektívnej superiorite starej omše a objektívných problémoch s novou omšou. Áno, tradicionalisti sa dokázali vcelku hladko začleniť do diecéznych radov (tí, ktorí o to stáli), ale ich vzdorný postoj voči Novus Ordo neustúpil ani nepoľavil. Nemýľte sa: vo farnostiach sa po laviciach zakráda veľa "zlých" tradicionalistov. A vďaka Bohu za nich.
Hoci mnohí tradicionalisti teraz chodia na omše vo farnostiach kde dominuje novus ordo, napriek tomu považujú novus ordo za znepokojujúce, či dokonca ohavné. Dobrý tradicionalista je k starej omši priťahovaný nie pre osobný vkus, alebo záľubu, ale preto, že uznáva jeho mimoriadnu úctyhodnosť a doktrinálny obsah. Kritizuje novú omšu nie preto, že sa mu jednoducho nepáči, ale preto, že je objektívne problematická.

Tradicionalista nielen spravodlivo bojuje za obnovu starej omše, ale právom bojuje za celkové zrušenie novej omše. Áno, neokatolíkovi by to mohlo znieť znepokojujúco, alebo "radikálne", ale je to absolútne správny postoj a je správne tento postoj šíriť medzi svojimi katolíckymi bratmi. Tradicionalista oprávnene nechce nič menšie, než úplne odstránenie novej omše. Chce novus ordo vymazať z menu. Navždy. A na zlosť neokatolíkom, motu proprio umožnilo, aby ľudia, ktorí takto zmýšľajú prebývali v ich strede a neboli viac vykázaní na perifériu.
Musíme zdôrazniť: napriek ich asimilácií do diecéznych radov, ktoré novus ordo stále považujú za "riadnu" formu omše, mnohí  tradicionalisti správne trvajú na tom, že ich účasť na starej omši nemá nič do činenia s osobným vkusomm alebo subjektívnými preferenciami . Že to ale má čo do činenia s objektívnym stavom vecí. Práve preto, že stará omša je (prinajmenšom) lepšia vo forme a obsahu a práve preto, že nová omša je hlboko a znepokojujco horšia, tradicionalista oprávnene požaduje, aby nová omša zahryzla do prachu. Aby zmizla. Konec. Vymazané. Finito. Chce, aby každý katolík, po celom svete, v každej krajine, alebo v meste, na predmestí, alebo v getách a slumoch, aby mal výhradný a ľahký prístup k omši vekov. Chce bohatým aj chudobným, negramotným aj vzdelaným, čiernym aj bielym, mladým aj starým, dať možnosť zúčastniť sa na omši celebrovanej tak, ako celebrovaná byť má a chce, aby nikto na celom svete nemusel trpieť novus ordo. Nikdy. Neokatolíci tento postoj s najväčšou pravdepodobnosťou označia za hlboko poburujúci, autoritársky, exkluzivistický a elitársky. Vari tradicionalista nechce oslavovať rôznorodosť? Nie, nechce. Prinajmenšom, keď ide o naše uctievanie Boha a Najsvätejšiu obetu svätej omše.
Tradicionalista vyzerá deň, keď bude "stará omša" jedinou omšou v ponuke (v latinskom ríte). A naozaj dúfame, že príde deň, keď mladí nebudú mať poňatia o tom, čo to bolo novus ordo. Raz, o to prosíme Boha, budú deti, ktoré budú poznať len omšu,  prosiť starších, aby im porozprávali o zlých časoch, keď sa v kostoloch slúžievala v národných jazykoch nová omša. Už to vidím. Nejaký katolícky starec vylezie na pôjd a zostúpi s modlitebnou knižkou. Jeho vnuci zalapajú po dychu. „Uff! Toto používali pri omši?“ A potom, s hlbokým povzdychom im starý otec porozpráva príbehy o miništrantkách, laických lektoroch, mizerných spevákoch, mimoriadnych rozdávateľoch príjmania a niečom, zvanom „tradicionalizmus.“ 

Áno, mnohí tradicionalisti chcú odstrániť novus ordo, raz a navždy. Chcú budúcnosť, v ktorej budú na nové omše spomínať len v minulom čase. Dobrý tradicionista bude len rád, keď sa pojem "stará omša" zastará a keď jediná omša v ponuke, bez vysvetľujúcich adjektív, bude omša vekov.
Je to ten neokatolícky "dobrý" tradicionalista, ktorému by sme sa mali vyhnúť, vyhnúť sa samoľúbosti a je to ten "zlý" katolík, ktorého by sme mali oslavovať. Je skrátka nebezpečné a zlé si myslieť, že je to vec osobných preferencií, alebo že môžeme ukončiť boj, keď sa už  "naša omša" dostala do ponuky. Toto nie je hobby. Nie je to zábava ani hra. Je to o plnosti viery a očistení od neporiadku, chaosu a bezprecedentných novôt. Benediktovo motu proprio neznamená koniec príbehu. Je to začiatok. Dobrí tradicionalisti sa nemôžu uspokojiť len preto, že "majú svoju omšu". Ich cieľom je úplná konverzia katolíckeho sveta k omši vekov a úplné, hoci aj pozvoľné, odstránenie novej omše. Kým nenastane ten šťastný deň, keď novus ordo prestane jestvovať, bude tradicionalista pokračovať v trúbení na poplach, kritizovať, argumentovať a bezpochyby poriadne otravovať svojich neokatolíckych bratov. "Zlý" tradicionalista sa nezastaví, kým sa svet raz, navždy a úplne nezbaví novus ordo.

Preložil Jozef Duháček

prevzaté z www.remnantnewspaper.com