Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

25. 12. 2013

Úvahy o Francúzsku (7.)

Joseph de Maistre

O starej francúzskej ústave -  Exkurz o kráľovi a jeho deklarácii adresovanej Francúzom v roku 1795 (1)

O starej francúzskej ústave majú ľudia rôzne predstavy. Niektorí tvrdia, že národ žiadnu ústavu nemal, iní hovoria opak. A iní, ako to už pri dôležitých otázkach býva, si myslia, že Francúzi ústavu mali, ale ju nezachovávali.

Chyba tých, ktorí tvrdia, že Francúzsko ústavu nemalo spočíva v obrovskom omyle ,o veľkosti a význame ľudskej moci, svojvôle a písaného zákona.
Ak sa človek so zdravým rozumom a skúsenosťou, v dobrej viere spýta, čo bola stará francúzska ústava, smelo mu možno odpovedať: „Bolo to to, čo si vo Francúzsku vnímal. Zmes slobody a autority, zákona a voľnosti, ktorá cudzincovi, ktorý prechádzal Francúzskom a sám bol poddaným nejakej inej monarchie, dala s istotou poznať, že teraz mu vládne iná vláda ako tá jeho vlastná.“
Ak však máme túto otázku preskúmať podrobnejšie, tak zákony a charakteristické črty, ktoré robili Francúzsko medzi známymi monarchiami výnimočným, sa dajú nájsť v korpuse francúzskeho zákona. Táto monarchia si udržala istý, veľmi osobitý teokratický prvok, ktorý jej zaistil štrnásť storočí dlhý život. Niet v ňom nič národné. Biskupi, ktorý sú v tomto ohľade nasledovníkmi druidov, ho len zdokonalili.
Neverím, že iná európska monarchia využila pre dobro štátu vo svojej občianskej vláde viac kňazov. Spomínam na mierumilovného Fleruyho, na Saint-Ouena, na Saint-Legera (2) a mnohých iných, ktorí vynikala politickou predvídavosťou a mimoriadnym chápaním problémov ich čias, skutočných to francúzskych Orfeov, ktorí krotili tigrov a vodili ich na reťazi. Nemyslím, že by sa podobný prípad vyskytol niekde inde.
Hoci bol francúzsky klérus jedným z troch pilierov na ktorých spočíval trón a hoci hral dôležitú úlohu v národných zhromaždeniach, tribunáloch, ministerstvách a konzulátoch, nemal žiadny, alebo len veľmi malý vplyv na civilnú správu a hoci prvým ministrom býval kňaz, Francúzsko nikdy nemalo vládu kňazov. Všetky vplyvy boli dobre vyvážené a všetko malo svoje miesto. Z tohoto hľadiska dnešné Anglicko najviac pripomína vtedajšie Francúzsko.

Ak raz Angličania odstránia z politického slovníka slová Cirkev a Štát, potom ich vláda stroskotá tak, ako stroskotala vláda ich rivala. Vo Francúzsku bolo módne (pretože v tej krajine je všetko otázkou módy) hovoriť, že Francúzi sú otroci. Ako je však možné, že slovo citoyen, slovo, ktoré nemožno preložiť do iných európskych jazykov, poznala francúzština už pred tým, ako ho Revolúcia zneuctila? Mladý Racine francúzskemu kráľovi venoval v mene mesta Paríž tento krásny verš: „Pod kráľom občanom je každý občan kráľom.“ Ak niekto chcel pochváliť vlastenectvo, povedal: „C’est un grand citoyen.“ Nie je možné túto frázu použiť v inom jazyku. Gross bürger v nemčine (3), grand cittadino v taliančine nie sú presné (4). Ale nezovšeobecňujme.

Niektorí členovia starých magistrátov zhromaždili a rozpracovali princípy francúzskej monarchie v zaujímavej knihe, ktorá si zasluhuje uznanie. (5) Títo magistráti začali, tak ako sa patrí, kráľovskými prerogatívmi. „Ústava dáva kráľovi legislatívnu moc a všetka jurisdikcia vychádza z neho. Má právo cez svojich úradníkov vykonávať spravodlivosť, udeľovať odmeny a výsady, ustanovovať úrady, povyšovať do šľachtického stavu, kedykoľvek to uzná za potrebné zvolávať a rozpúšťať národné zhromaždenia, vyhlasovať vojnu a mier, zvolávať armádu.“ Tieto prerogatívy sú bez pochyby veľké, ale ústava ich vyvažuje: „Kráľ vládne len skrze zákony a ak koná len z rozmaru, nemá žiadnu moc. Sú zákony, ktoré, ako sami uznávajú v slávnej sentencii, sú králi našťastie neschopní porušiť. To sú zákony kráľovstva a stoja oproti nekonštitučným, kráľovským zákonom. Tak napríklad, nástupníctvo sa riadi prísnym pravidlom mužskej primogenitúry. Bez kráľovho súhlasu sú sobáše kniežat kráľovskej krvi neplatné. Ak vládnuca dynastia vymrie, nového kráľa si volí národ, atď.“ Kráľ, ako najvyšší zákonodarca, pri vyhlasovaní zákonov hovorí vždy afirmatívne. Je tu však aj súhlas národa, ktorý je výrazom očakávania, vďaky a akceptácie.(6) Tri stavy, tri komory, tri zasadania – týmto je prezentovaný národ. Výsledok týchto zasadaní predstavuje vôľu Generálnych stavov, len ak je jednomyseľný. Zákony kráľovstva možno prijať len na všeobecnom zhromaždení celého kráľovstva a všeobecným súhlasom. Panovník sa nesmie od týchto zákonov odchýliť a ak by ich prestúpil, všetko čo urobí, môže byť jeho nástupcom zrušené. Králi uznávajú, že pri zavádzaní daní je nevyhnutný súhlas národa. Vôľa dvoch stavov neviaže tretí, ak ten s nimi nesúhlasí. Spravodlivosť v kráľovom mene vykonávajú úradníci, ktorí skúmajú, či vynášané zákony nie sú v rozpore so základnými zákonmi.“
Povinnosťou úradníkov je odporovať nezriadenej svojvôli suveréna. Na tento princíp sa odvolával kancelár  l’Hospital (7) ktorý parížskemu parlamentu v roku 1561 povedal:
„Magistráti nesmú pripustiť, aby ich zastrašil prichádzajúci kráľov hnev, nesmú sa obávať zneuctenia, ale musia neprestajne pamätať na svoju prísahu poslúchať zákony, lebo len tie predstavujú skutočné kráľove nariadenia.“
Ľudovítovi XIV. parlament dva krát zabránil v neústavnom počínaní. On potom slávnostne uznal právo slobodného skúmania svojich činov a prikázal úradníkom, pod hrozbou neposlušnosti ho neposlúchnuť, ak by vydal protizákonné príkazy. Tento príkaz nebol len slovnou hračkou. Kráľ zakázal poslušnosť sebe, ako človeku. Nemal väčšieho nepriateľa ako seba. Tento výnimočný panovník tiež rozkázal svojim magistrátom, aby považovali za neplatné všetky listy, patenty, evokácie a poverenia pre súdenie občianskych aj kriminálnych prípadov, ba dokonca aby stíhali nositeľov týchto listov. Úradníci mohli volať „Šťastná krajina, kde nepoznajú otroctvo.“ A bol to kňaz, preslávený svojou zbožnosťou i poznaním (Fleury) (8), ktorý o francúzskom zákonodarstve napísal “Vo Francúzsku je každý človek slobodný. Niet tu otroctva, je tu sloboda bydliska, cestovania, obchodu, manželstva, výberu povolania, získavania a nakladania s majetkom a sloboda dedenia.

„Vojenská a civilná moc si nesmú prekážať.“ Guvernéri v provinciách nemajú nič spoločné s armádou a môžu použiť ozbrojenú silu len proti nepriateľom štátu, nikdy proti občanom, ktorí podliehajú štátnej justícií. „Magistráti sú neodvolateľní a tieto dôležité úrady sa uvoľňujú smrťou držiteľa, dobrovoľnou rezignáciou alebo súdnym výrokom.“ (9)

Kráľ sa v prípadoch, ktoré sa dotýkajú jeho samotného, na súde obhajuje sám. Stalo sa tak, že bol sám odsúdený platiť desiatok zo svojich sadov, záhrad atď.
Ak by sa Francúzi pozerali na seba nezaujato a s dobrým úmyslom, uvedomili by si, že toto stačí, ba viac než stačí národu príliš vznešenému pre otroctvo, a príliš prahnúcemu po slobode. Tvrdí niekto, že tieto výborné zákony neboli dodržiavané? Tak je to chyba samotných Francúzov, ktorí po slobode evidentne netúžili. Lebo ak národ nevie, ako využiť vo svoj prospech svoje fundamentálne zákony, je zbytočné, aby hľadal zákony iné. Je to znak alebo toho, že tento národ nie je stvorený pre slobodu, alebo toho, že je nenapraviteľne zvrhlý. Aby som vyvrátil tieto strašidelné závery, zavolám si za svedka znamenitosti francúzskej ústavy človeka výnimočného v každom ohľade, veľkého štátnika a horlivého republikána – Machiavelliho: „Na svete už bolo veľmi veľa kráľov, ale len málo z nich bolo dobrých. Teraz hovorím o absolútnych suverénoch. Medzi suverénov ale nepočítam kráľov Egypta v najstarších dobách, keď bola krajina spravovaná zákonom, ani tých zo Sparty, ani kráľov Francúzska v poslednej dobe, pretože žiadne iné kráľovstvo, o ktorom sme počuli, nie je dôkladnejšie riadené zákonom.“(10) Na inom mieste hovorí: „Francúzske kráľovstvo je spokojné a pokojné, pretože kráľ sám seba zviazal množstvom zákonov a tie jeho ľudu zaisťujú bezpečnosť. Ten, kto takúto vládu ustanovil (11) chcel, aby králi disponovali armádou a štátnou pokladňou podľa svojho uváženia, ale aby podliehali zákonom vo všetkých ostatných veciach.“ (12)

Na koho by nezapôsobilo, ako už pred troma storočiami tento brilantný intelekt pochopil základné zákony Francúzskej monarchie? Francúzov v tomto oklamali Angličania, ktorí, hoci tomu sami neverili, hovorievali, že Francúzi sú otroci. Angličania tiež hovorili, že Shakespeare je lepší než Racine a Francúzi im uverili aj toto. Dokonca aj ten najčestnejší sudca, Blackstone, na konci svojich Komentárov zrovnáva Francúzsko s Tureckom. Montaigne povedal, že nemožno dostatočne vysmiať drzosť tohoto prirovnania. Keď ale Angličania uskutočnili vlastnú revolúciu, teda ak vôbec nejakú mali, zrušili snáď aby sa oslobodili kráľovstvo, alebo Snemovňu lordov? Nie, ale obnovili svoju starú ústavu a svoju deklaráciu práv založili na nej. V Európe nie je kresťanský národ, ktorý by nebol slobodný, alebo ktorý by nebol dostatočne slobodný. Nie je ani jeden, ktorý by nemal, v najčistejšej forme svojej legislatívy, všetky ústavné prvky, ktoré mu náležia.

Je mimoriadne dôležité neupadnúť do obrovského omylu tých, ktorí považujú slobodu za niečo absolútne, za niečo nezávislé. Jupiter vrhá lósom národov, jednému viac, inému menej a smrteľník s tým nemá nič spoločné. Iný smrteľný omyl spočíva v príliš skostnatenom trvaní na starých spôsoboch. Bezpochyby ich treba rešpektovať, ale vždy treba brať do úvahy aj to čo, juristi nazývajú súčasným stavom. Každá slobodná ústava je už zo svojej podstaty flexibilná a je flexibilná v takej miere, v akej je slobodná. Bolo by hlúpe pokúšať sa o jej obnovu počiatočnom stave, bez obetovania niektorej jej časti.(13)

Všetko svedčí o tom, že Francúzi sa pokúsili prekročiť hranice ľudskej moci, že toto pomýlené úsilie ich vedie do otroctva, že si len potrebujú uvedomiť, čo už majú a ak sú stvorení pre väčší stupeň slobody, než akú si užívali pred siedmimi rokmi (čo nie je vôbec isté), majú vo svojich dejinách a svojej legislatíve po ruke podrobný, čo treba urobiť, aby si ich v celej Európe vážili a závideli im. (14) Ak sú ale Francúzi zrodení pre kráľovstvo a ak problém stojí len v postavení monarchie na jej skutočné základy, aký strašný omyl, aká pohroma, aká  katastrofálna domýšľavosť ich oddeľuje od legitímneho kráľa?

Dedičná následnosť je v monarchii natoľko dôležitá, že všetky ostatné ohľady musia ustúpiť. Najväčší zločin, ktorý francúzski rojalisti môžu spáchať,  je vidieť v   Ľudovítovi XIII. niečo iné, ako kráľa. A keď spochybňovaním osobných kvalít a činov tohoto muža umenšujú dobrú vôľu, ktorou ho musia obklopovať.

Francúz, ktorý sa nehanbí pozerať do minulosti a hľadá v nej jeho skutočné alebo domnelé chyby,  je veľmi nízky a odporný. Nástup na trón je nový zrod. Všetko osa počíta len od tej chvíle. Ak, čo sa týka morálky, jestvuje nejaká samozrejmosť, tak je to skutočnosť, že moc a veľkosť korumpujú a že tí najlepší králi sú tí, ktorých preskúšalo nešťastie.  Tak prečo Francúzi zahodili výhodu, panovníka, ktorý bol vyformovaný krutou školou nešťastného osudu? Koľko priestoru na dôkladné úvahy dostal za posledných šesť rokov? Ako bezpečne bol uchránený pred opojnou silou moci? Ako vynikajúco pripravený musí byť na veľkolepú vládu, poháňanú len tými správnymi pohnútkami!

Vari Francúzi neskúšali Capetovskú krv dosť dlho? Šesť storočí trvajúci experiment ukázal, že ich krv je dobrá, tak prečo ju meniť? Hlava tejto slávnej rodiny svojou deklaráciou preukázala lojálnosť, veľkodušnosť a hlboké náboženské pohnútky a nikto nepopiera jeho prirodzenú inteligenciu a vynikajúce vzdelanie. Boli časy, keď bol prijateľný aj nevzdelaný kráľ, ale v tomto storočí považujeme vzdelaného kráľa za výhodu. Je dôležité, že ho nemožno obviniť zo zastávania žiadnej z exaltovaných ideí, ktoré dokážu rozbúriť Francúzsko. Kto by zabudol na sklamanie v Koblenzi? Táto epizóda hovorí v kráľov prospech.

Vo svojom vyhlásení hovoril o slobode a ak niekto namieta,  že používal toto slovo opatrne, tak odpovedám, že kráľ nesmie hovoriť jazykom revolúcie. Slávnostný príhovor k národu sa musí vyznačovať triezvosťou vo výrazoch a ideami, ktoré nemajú nič spoločné s unáhlenými názormi súkromného občana. Keď francúzsky kráľ povedal, že „francúzska ústava podriaďovala zákony posvätným konštitučným formám a suveréna samotného viazala k zachovávaniu zákonov, aby tým ochránila múdrosť zákonodarcu pred zvodnými nástrahami a ubránila slobodu poddaných proti excesom autority,“ tak povedal všetko, pretože sľúbil slobodu skrze ústavu. Kráľ nesmie rozprávať ako nejaký parížsky tribún. Ak si kráľ uvedomil, že je chybou hovoriť o slobode ako o absolútnej veci, že sloboda je naopak niečo pripúšťajúce menej i viac a že umením zákonodarcu nie je ľudí oslobodiť, ale oslobodiť toľko, koľko treba, objavil veľkú pravdu a je ho treba chváliť a nie haniť.

Slávny Riman, ktorý ľuďom zvyknutým na voľnosť udelil slobodu povedal: „Libertate modice utendum. (15) Čo by povedal Francúzom? Kráľ myslel viac na záujmy Francúzov, ako na tie svoje, keď o slobode hovoril tak opatrne. „Ústava,“ pokračuje kráľ „predpisuje podmienky pre  zavádzanie daní, aby zaistila, že ľudia platia len toľko, koľko je pre dobro štátu nutné.“ Preto kráľ nemá právo dane vypisovať svojvoľne a týmto sa kráľ zriekol všetkého despotizmu. „Registráciu zákonov ústava zveruje najvyššiemu magisteriálnemu orgánu, aby dohliadať nad ich vykonávaním a aby mohol, keď treba, napraviť zlý monarchov úsudok.“ Tam máte registráciu zákonov najvyššími úradníkmi, tam máte posvätenia práva na sťažnosti. A kdekoľvek má orgán dedičných, alebo aspoň neodstrániteľných hodnostárov ústavné právo upozorňovať monarchu, upravovať jeho úsudok a podávať sťažnosti na prekročenie zákona, tam nie je despotizmus. Základné zákony sú zverené do opatery kráľa a troch stavov, aby sa tak predišlo tej najväčšej pohrome, ktorá môže postihnúť národ – revolúcií. Ústava, ako zbierka základných zákonov, je nedotknuteľná. Ak by sa o to kráľ pokúsil, tri stavy ho budú vetovať a každý stav môže vetovať dva ostatné.

Kto tupí kráľovu reč za prílišnú vágnosť sa mýli. Naopak, táto „vágnosť“ je dôkazom najvyššej múdrosti. Kráľ by konal nerozvážne, ak by stanovoval presné medze svojej činnosti, ktoré by mu bránili v manévrovaní. Bolo dôležité, aby si nechal istý priestor v rezerve. Raz Francúzi pochopia, že kráľ sľúbil úplne všetko, čo sľúbiť mohol. Bol na tom Karol I. lepšie, keď pristúpil na škótske požiadavky? Povedali mu tak, ako aj Ľudovítovi XVIII.: „Treba byť flexibilný. Je nutné prispôsobiť sa dobe. Je bláznovstvom pre záchranu hierarchie obetovať korunu.“  Karol tom uveril a urobil chybu. Francúzsky kráľ bol múdrejší. Prečo sú Francúzi takí tvrdohlaví a nevidia to? Ak by bol natoľko šialený aby Francúzom sľúbil novú ústavu, potom by bol právom vinný z perfídnej vágnosti, pretože tým by nepovedal vôbec nič. Ak by im bol navrhol nejaký svoj výtvor, tak by protesty proti nemu boli naozaj oprávnené. Akým právom by mohol vyžadovať poslušnosť, keď sám opúšťa starobylé zákony? Nebola by potom takáto svojvôľa právom všetkých?

Vo Francúzsku dnes niet mladého muža, ktorý by nepoukazoval na chyby v novej ústave a nenavrhoval dodatky. Akonáhle by kráľ opustil starú ústavu, zostalo by mu povedať len jedno “Urobím, čo chcete.“ Na tieto tri slová obyčajnej francúzštiny by sa scvrkol krásny kráľov prejav. Je naozaj znakom rozvážneho myslenia viniť kráľa z toho, že neponúkol novú revolúciu? Od vzbury, ktorou začalo strašné nešťastie jeho rodiny už videl tri schválené, slávnostne konsekrované ústavy, ktorým sa prisahala. Prvé dve netrvali dlho a tretia existovala len podľa mena. Mal snáď kráľ dať na výber päť či šesť nových?

Už tie prvé tri stáli dosť, aby žiadny súdny človek nikdy neskúsil navrhnúť novú. Ak by s takým návrhom prišiel súkromný občan, bolo by to hlúpe, ak by s ním prišiel kráľ bolo by to šialenstvo a zločin. Kráľ, nech urobil čokoľvek, nemohol vyhovieť každému. Ak by nevydal žiadnu deklaráciu, boli by sťažnosti, k tej čo vydal boli sťažnosti, ak by vydal inakšiu tiež by boli sťažnosti. V takejto vratkej situácii urobil správne, keď trval na princípe. Dotkol sa mnohých citov a predsudkov, keď povedal, že francúzska ústava bude jeho archou zmluvy. Ak by Francúzi skúmali túto deklaráciu nezaujato, bolo by prekvapujúce, keby v nej nenašli veľa dobrých dôvodov kráľa si vážiť.

Nachádzal sa v ťažkej situácii a pokušenie spraviť so svojimi zásadami kompromis a tak získať trón bolo nesmierne veľké. Veľa ľudí si myslí, že kráľ stráca pre tvrdohlavé pridŕžanie sa starých ideí. Zdá sa také prirodzené počúvať návrhy na prispôsbenie sa novým poriadkom! A bolo by také ľahké s týmito návrhmi súhlasiť, hoci aj s výhradou neskôr získať staré výsady, nie nečestnou, stačilo sa spoľahnúť na prirodzený vývoj vecí. Bolo naopak veľmi úprimné, šľachetné a odvážne Francúzom otvorene povedať „Nevyhoviem vám. Môžem, vládnuť musím len ústavne. Nebudem si zahrávať s Pánovou archou. Čakám, že znova prídete k rozumu. Počkám, kým si znova uvedomíte pravdu, jednoduchú, samozrejmú, ktorú slepo odmietate a ktorá znie, že s tou istou ústavou vám môžem dať úplne iný režim.“

Kráľ dokázal svoju múdrosť, keď povedal Francúzom, že ich stará a zmysluplná ústava  je posvätná archa, ktorú nesmie ani trochu meniť. Dodal však, že ju chce obnoviť v jej čistote a sile, ktoré boli v priebehu času poškodené a oslabené. Toto sú Bohom vnuknuté slová, pretože absolútne zreteľne a jasne oddeľujú to, čo spadá do ľudskej moci a to, čo náleží Bohu. V tomto, ťažko zaznávanom dokumente niet jedinej vety, ktorá by kráľovi nebola skvelou vizitkou. Dúfam, že tento horkokrvný národ, ktorý sa vie vrátiť k pravde len ak sa poriadne nasýtil omylu, sa chce k hmatateľnej pravde nakoniec dopracovať. K pravde, že je oklamanou obeťou malej skupiny ľudí, ktorí sa votreli medzi národ a legitímneho panovníka, od ktorého sa dajú čakať len výhody.

Pozrime sa na ten najhorší prípad: „Kráľ dovolí, aby rameno spravodlivosti dopadlo na niekoľkých vlastizradcov a pokorí niektorých šľachticov, ktorí sa vzbúrili proti nemu.“ A? Čo to znamená pre teba, dobrý robotník, usilovný remeselník, mierumilovný občan, alebo ktokoľvek si človeče, ktorému nebo doprialo anonymitu a šťastie? Veď ty a tebe podobní tvoria drvivú väčšinu tohoto národa a táto väčšina trpí celé to zlo, čo anarchia prináša len preto, že hŕstka darebákov sa bála kráľa a preto mu odcudzila celý národ? Ak budú Francúzi svojho kráľa naďalej odmietať, vytvoria vynikajúcu príležitosť, aby im namiesto legitímneho suveréna vládla len hrubá sila.

A pritom by ich kráľ mohol tak veľmi milovať a tak veľmi usilovať odmeniť ich vernosť. Neprestajne by mal pred očami vôľu národa a tá by ho hnala k obrovskému projektu obnovy a povznesenia krajiny a každá minúta jeho života by bola zasvätená šťastiu Francúzska. Tušia čo sa stane, ak budú kráľa naďalej odmietať? Sú príliš tvrdohlaví, aby to mohli pochopiť. Nestranný pozorovateľ, hľadiac na tento národ posadnutý svojou šialenou slobodou, je v pokušení s Tiberiom zvolať: O hominus ad servitutem natus! (16).

Poznáme niekoľko druhov odvahy a Francúzi určite nemajú všetky. Neohrození zoči voči nepriateľovi sú zbabelí pred tou najnespravodlivejšou autoritou. Nič sa nevyrovná zhovievavosti národa, ktorý sám o sebe hovorí, že je slobodný. Počas piatich rokov prijali tri ústavy a revolučnú vládu. Tyrani prichádzali jeden po druhom a národ poslúchal. Ani jeden pokus o vyslobodenie z tejto nepríjemnej situácie neuspel. Jeho páni si z neho robia neprestajne posmech. Hovoria Francúzom „Myslíte si, že takýto zákon nechcete, ale vy ho chcete. Ak sa pokúsite vzoprieť, rozstrieľame vás kartáčmi a potrestáme za to, že nechcete,  čo chcete.“ Čo naozaj aj urobili. (17). Hoci francúzsky ľud už nestoná pod zlovestným Robespierrovým jarmom, nič sa nezmenilo. Môže si síce blahoželať, že unikol jednej tyranii, ale niet sa čím chváliť. Neviem, či hanebnejšie bolo jeho otroctvo, alebo jeho emancipácia.

Dejiny deviateho thermidora sú krátke. Hŕstka darebákov pozabíjala inú hŕstku darebákov. Pre tento rodinný spor už Francúzi nenariekajú pod vládou Komisie pre verejnú bezpečnosť, ale kto vie čo ich ešte čaká? Preukázali toľko zhovievavosti, že už nejestvuje žiadna miera poníženia, ktorú by nemohli očakávať. Je to skvelá lekcia nie len pre francúzsky ľud, ktorý si, na rozdiel od iných národov, pánov nikdy nevyberá, ale vždy ich znáša, ale aj pre skupinku vplyvných francúzskych intelektuálov, aby urobili všetko a zverili národ do rúk kráľa a vytrhli ho z tejto biedy.

Áno, kráľ je len človek, ale kto čaká, že mu bude vládnuť anjel? Je človek, ale dnes vieme, že si je toho vedomý a to je veľká vec. Ak by ho Francúzi chceli uviesť na trón jeho otca, on by tento národ objal a národ by v ňom našiel všetko po čom túži: dobro, spravodlivosť, lásku, vďačnosť a nespochybniteľné vlohy, ktoré dozreli v tvrdej škole protivenstiev. (18)

Podľa všetkého však Francúzi nevenovali veľkú pozornosť zmierlivej reči, ktorú k ním kráľ mal. Nechválili jeho deklaráciu, naopak, kritizovali ju a pravdepodobne už na ňu zabudli. Raz ju však spravodlivo ocenia, jedného dňa potomstvo označí túto deklaráciu za príklad kráľovej múdrosti, úprimnosti a štýlu. Každý Francúz je povinný neúnavne obracať verejnú mienku v prospech kráľa a stavať jeho skutky do dobrého svetla. Rojalisti musia podrobne spytovať svoje svedomie a neklamať sami seba. Nie som Francúz, nepoznám ich zámery, nie som s ním osobne spojený. Ale ak by mi domnelý francúzsky rojalista povedal: „Som pripravený vyliať za kráľa krv, ale bez umenšovania lojality, ktorú mu dlžím si nemôžem pomôcť a musím ho pokarhať.“ Tak by som mu povedal, čo tej chvíli hovorí jeho svedomie: „Klameš svetu aj sebe.  Ak by si bol pripravený obetovať za kráľa život, vedel by si obetovať aj svoje predsudky. On ale nepotrebuje tvoj život, potrebuje tvoju rozvážnosť, správnu dávku horlivosti, tvoju oddanosť a tvoju zhovievavosť. Zachovaj si život, ktorý práve teraz od teba nežiada a poslúž mu v tom ostatnom.

Myslíš si, že tí, čo píšu noviny sú nejakí veľkí hrdinovia? Naopak, to najskrytejšie býva to najvznešenejšie a najúčinnejšie. Teraz sa nehrá o tvoju pýchu. Upokoj svoje svedomie a Toho, ktorý ti svedomie dal. “

Nitky, ktoré potrhá aj dieťa je možné spojiť v povraz, ktorý udrží na kotve obrovskú loď a veľké množstvo nepodstatnej kritiky dokáže vytvoriť strašnú silu. Kráľovi poslúži, len ak budete s týmito predsudkami, ktoré sa tu nejako objavili a stále sa množia bojovať. Nebola snáď kráľovi vyčítaná pasivita práve tými, ktorí tomu mali rozumieť? Nebol povýšenecky prirovnávaný Henrichovi IV., s tvrdením, že ten si vedel nájsť cestu späť na trón aj inak, ako machináciami a deklamáciami? Nuž ale prečo mu nevytknúť, že nedobyl Itáliu a Nemecko, ako Karol Veľký, nepanoval tam vo veľkom štýle blahosklonne vyčkávajúc deň, keď Francúzi prídu k rozumu?

Každá väčšia či menšia strana, vznášajúca veľké ponosy na kráľa a monarchiu je poháňaná len a len nenávisťou. Stojí za to sa na to pozrieť bližšie. Vo Francúzsku niet rozumného muža, ktorý by nebol znechutený sám zo seba. Každé srdce ťaží národná potupa, pretože nikdy nebolo národa, ktorým by pohŕdali opovrhnutia hodnejší páni. Každý potrebuje nájsť útechu a dobrí občania to robia po svojom. Ale zločinný a zvrhlý muž, ktorému sú cudzie vznešené idey, sa za minulé aj súčasné poníženie odpláca tým, že s nevysloviteľným potešením spodiny nahliada na tento spektákel poníženej veľkosti.

Aby sa sám vo svojich očiach stal väčším, pozerá na francúzskeho kráľa, sám seba uisťuje o svojej veľkosti, porovnávajúc sa so zvrhnutým kolosom. A v dôsledku nezriadenej predstavivosti sám seba považuje za strojcu tohoto veľkého pádu, sám sebe udeľuje všetky republikánske výsady, sám karhá kráľa, naduto ho označuje za „takzvaného kráľa Ľudovíta XVIII.“, pranieruje monarchiu v zúrivých pamfletoch a ako jeden z La Fontainových hrdinov, myslí si že je bohom vojny len čo sa mu podarí zastrašiť niekoľkou chouanov. (19)

Francúzi, nenechajte sa zviesť sofizmami súkromných záujmov, márnivosťou a zbabelstvom. Nepočúvajte príliš verejných diskutérov, pretože vo Francúzsku bolo priveľa debatovania a debatovanie vytlačilo rozum. Odložte strach a obavy a dôverujte neomylnému inštinktu vášho svedomia. Chcete sa očistiť vo vlastných očiach? Chcete získať právo na sebaúctu? Chcete konať suverénne? Zavolajte späť svojho suveréna.

Som cudzinec, vo Francúzsku som nikdy nebol a od kráľa, ktorého nikdy nestretnem nič nečakám. Takže ak som sa v niečom zmýlil, tak to Francúzi môžu pokojne považovať za omyl nezainteresovaného človeka. Ale čo sme my, slabé a slepé ľudské bytosti! A čo je to blikotajúce svetielko zvané Rozum? Ak sme zrátali všetky možnosti, preskúmali minulosť, vyriešili každú pochybnosť a špeciálny prípad, aj tak sme sa dopracovali skôr k zvodnému tieňu omylu ako ku svetlu pravdy. Aký plán má Boh s kráľom, jeho rodinou, dynastiou, s Francúzskom a Európou? Kde a kedy skončia všetky tieto trápenia a koľkými nešťastiami ešte musíme vykúpiť svoj pokoj? Beda! Temný mrak sa vznáša nad budúcnosťou a nikto nedokáže preniknúť jeho tiene. Všetko ale kričí, že súčasná situácia nevydrží a že nepremožiteľná prirodzenosť obnoví monarchiu. Či už sa vyplnia naše túžby, či nevyspytateľná Prozreteľnosť rozhodla inak, je zaujímavé ba
užitočné študovať, ako sa tieto veľké zmeny dejú a akú úlohu môže zohrať väčšina v udalosti, ktorej dátum, ak nestrácame zo zreteľa dejiny a prirodzenosť človeka, je neistý.


1.    Tzv. Veronská deklarácia Ľudovíta XVIII. z v júla 1795, sa súčasným francúzskym republikánom a najumierenejším royalistom javí ako zúfalo reakcionárska. Syn Ľudovíta XVI. žiadal potrestanie zodpovedných za kráľovraždu (polovica konventu), návrat starej ústavy a dedičnej monarchie (ale s reformami bývalých abusov), znovuzavedenie katolicizmu ako štátneho náboženstva (hoci s toleranciou iných náboženstiev), obnovu parlamentov ako strážcov zákona, opätovné zavedenie troch stavov a zvolávanie Generálnych stavov, ktoré by mohli hlasovať o nových daniach a predkladať kráľovi žiadosti (kráľ by mal právo ich odmietnuť). Deklarácia nehovorila o zrekvírovanom majetku Cirkvi a emigrovanej aristokracie, ale väčšina je toho názoru, že Ľudovít mal v úmysle vrátiť majetok pôvodným vlastníkom.
2.    Kardinál Fleury bol prvý minister v počiatku vlády Ľudovíta XV. (1726-1743), Saint-Leger (616-78), biskup z Autunu bol kancelárom kým Clotaire III. nedospel, Saint-Ouen (605-683), biskup z Rouen, bol kancelárom za Dagoberta I.
3.    Bürger, verbum humile apud nos et ignobile. J.A.Ernesti v Dedicat, Opp. Ciceronii (slovo, ktoré sa zdá nízke a nevýznamné)
4.    Rousseau v Spoločenskej zmluve uviedol k slovu citoyen absurdnú poznámku. Bezmyšlienkovite obvinil mimoriadne znalého muža (Bodina) z trápneho omylu, zatiaľ čo sám sa trápne mýli v každom riadku a dokazuje svoju neznalosť jazykov, metafyziky a dejín. Obvinil Bodina zo zamieňania burgeois a citoyen.
5.    Development des pricipes fondamentaux de la monarchie francaise, 1795. Napísaná v Koblenzi a Mannheime v rokoch 1791 -1792 a bola ponúknutá emigrovaným princomv okóbri 1792. Napriek odmietavej reakcii vyšla v revízií v roku 1795. Maistre sa však mýli, keď predpokladá  súhlas Ľudovíta XVIII. Ten ju naopak považoval za  sumár parlamentných práv.
6.    Ak preskúmame možnosti zásahu národa, vidíme že nejde ani tak o kolegislatívnu moc, ale o jednoduchý súhlas. Toto je príklad veci, ktorú treba ponechať tak ako je a nevystavovať ju ľudskej legislatíve. Je to tá najbožskejšia časť ústavy.
7.    Michele de l’Hospital (1507-73) bol francúzskym kancelárom počas náboženských vojen 1560 – 1568.
8.    Fleury (1640 - 1723) bol oslavovaný galikánsky prelát, ktorý napísal dvadsať zväzkové Histoire ecclesiastique, ktoré Maistre často cituje.
9.    Aký je zmysel argumentu proti predajnosti magisteriálnych úradov? Ak je predajnosť chápaná len ako dedičná držba, potom sa problém redukuje na otázku, či v krajine ako je Francúzsko, alebo ako Francúzsko bolo posledné dve až tri storočia, je možné  spravodlivosť vykonávať len dedičnými magistrátmi. Otázku je neľahké zodpovedať. Len vypočítavanie nevýhod je zavádzajúce. To čo je v ústave zlé, to čo ju môže potenciálne zničiť je jej súčasťou spolu s tým dobrým. Pripomínam Cicerona: „Tribúni ľudu majú priveľa moci. Kto to môže poprieť?“ De Legibus – Cicero tu dokazuje, že všetky inštitúcie majú nevýhody aj výhody.
10.    Rozpravy o Titovi Liviovi, I.LVIII
11.    Rád by som vedel, kto to bol.
12.    Rozpravy, I.XVI
13.    Všetky ľudské vlády, najmä tie zmiešané, podliehajú neprestajným premenám. Hume, Dejiny Anglicka.
14.    Človek, ktorého osobu a názory si rovnako vážim (Mallet du Pan), ktorý sa so mnou nezhoduje v pohľade na starú ústavu, v liste, ktorý si veľmi cením,  mi vyložil svoje názory. Medzi iným rozporuje, že by kniha francúzskych magistrátov, ktorú tu citujem bola za vlády Ľudovíta XIV., či Ľudovíta XV. zničená ako škodlivá ústave a panovníkovým právam. Keď niekto podstúpil veľkú námahu, aby vyriešil nejakú otázku, pri plnej znalosti problému len málokedy zmení svoj názor. Neverím svojim predsudkom tak ako len musím. Som si istý svojím dobrým úmyslom. Treba povedať. Necitoval som žiadne súčasné autority, z obavy, aby tie najváženejšie mená nevyzerali podozrivo. Použil som knihu spomínaných magistrátov, pretože tí páni citovali presne tie dokumenty, ktoré som potreboval.
15.    Livius, XXXIV – Nech užívajú slobodu s mierou.
16.    Ó ľudia, zrodení pre otroctvo!
17.    Narážka na Venémairové povstanie, ktoré Napoleon rozstrieľal kartáčovými salvami.
18.    K tomuto problému sa vrátim v desiatej kapitole
19.    Chouani boli skupiny vzbúrených sedliakov, rojalistov a vyhnancov, ktorí za vlády Direktória bojovali v Bretónsku a iných oblastiach.

22. 12. 2013

Vianoce

Zakončili sme prípravnú dobu adventnú a sme pred radostným sviatkom Vianoc. Vianoce – koľko milých spomienok oživuje v nás toto slovo! Vianoce nie sú najväčším sviatkom liturgického roka a predsa sú najradostnejšie a najpoetickejšie. Liturgia sama prezrádza mimoriadne bohatstvo radostných myšlienok, popretkávaných živými obrazmi. Iná je radosť vianočná, iná veľkonočná. Radosť vianočná je radosť dieťaťa, radosť veľkonočná je radosť dospelého človeka. Radosť dieťaťa je čistá, pokojná, nestrojená. Takáto čístá, naivná radosť opanúva celý vianočný sviatkový okruh i s adventom.
Na Vianoce slávime tajomstvo vtelenia. Ono je základom hlavného tajomstva liturgie, tajomstva vykúpenia, ktoré slávime na Veľkú noc. Vtelením sa stal Syn Boží človekom, aby sme sa my mohli stať synmi Božími. Je to naozaj „podivuhodná výmena“ (admirabile commercium – 1.antifóna vešpier sviatku Obrezania Pána). Na Vianoce si uvedomujeme hodnosť Božieho dieťaťa a stávame sa podobným Božskému Dieťaťu, ktoré nasledujeme v jeho ponížení, chudobe, poslušnosti a obetavosti.
Mystérium vtelenia kresťanský Západ aj Východ slávievali od starodávnych čias, ale nie rovnako. Východ slávil 6. januára, Západ 25. decembra. Obidva sviatky oslavujú to isté tajomstvo: Syn Boží sa stal človekom.  Ale Východ prízvukuje prvú časť vety: Boh, Kráľ neba i zeme prichádza k nám. Západ zas vidí Syna Božieho ako človeka.Takýto zmysel má na Západe sviatok Narodenia Pána (Vianoce) a na Východe sviatok Zjavenia Pána (Traja králi). Východ čoskoro prevzal náš sviatok a my sme si zasa osvojili sviatok Troch kráľov.
Vo vianočnom období máme teda dva veľké sviatky, z ktorých sviatok Zjavenia Pána má liturgicky vyššiu hodnosť, hoci náš ľud slávi s väčšou okázalosťou sviatok Narodenia Pána.
Na začiatku stredoveku slávili v Ríme omšu vigílie 24. decembra večer, pred nočným ofíciom, t.j. pred vigíliami, čiže matutínom, ako ich dnes voláme  (nočná časť modlitbovej liturgie). Omša vianočnej vigílie tvorila úvod k sviatku Narodenia Pána. Vianočné ofícium končilo tesne pred polnocou (ad galli cantum – po speve kohúta) a tu sa začala pri jasličkách (ad Praesepe) v osobitnej kaplnke veľkej baziliky Panny Márie (ad s. Maria maiorem) prvá sv. omša. Touto omšou zakončili nočné ofícium. Slávnostnú omšu dňa slávili v bazilike sv. Petra vo Vatikáne. Okrem toh,o v 5. storočí, na úsvite vianočného sviatku oslavovali ešte pamiatku sv. Anastázie, panny a mučenice, v jej vlastnom kostole na Palatíne. Neskôr táto omša dostala vianočný ráz a o sv. Anastázii zostala len spomienka.
Od druhej polovice stredoveku podnes sa vianočná liturgia koná takto: Omšu vigílie 24. decembra slávime ráno. V podvečer zaznieva radostný tón prvých vešpier. Pred polnocou v kláštoroch a katedrálach duchovenstvo spieva nočné ofícium (matutínum), podľa ktorého nosí meno naša utiereň (staroslov. utro = ráno). Po odspievaní polnočnej omše odbavujú ešte slávnostnú rannú hodinku „laudes“. Na úsvite je druhá, čiže pastierska omša a konečne o deviatej (post Tertiam) je tretia sv. omša. Popoludní slávnostné druhé vešpery zakončujú verejné oslavy sviatku narodenia Pána.
Sviatky, ktoré nasledujú po Vianociach, ako sv. Štefana, Jána a Neviniatok pôvodne nesúviseli s Vianocami, ba zčiastky sú staršie, lebo sa slávili skôr ako Vianoce. Dnes však aj oni prijali vianočný charakter. Svätí, ktorých oslavujeme, tvoria sprievod narodeného Kráľa. Prví kresťania s osobitnou úctou uctievali mučeníctvo a panenstvo. Sv. Štefan predstavuje ideál mučeníctva, sv. Ján panenstva. Sv. Neviniatka spájajú mučeníctvo aj panenstvo., ktoré boli u prvých kresťanov časté a tvorili vrchol lásky a vernosti ku Kristovi.

Latinsko - slovenský misál, SSV, Trnava 1952 

14. 12. 2013

Pohanský pôvod Vianoc? 

 Je advent, obdobie, keď premýšľame o prvom príchode nášho Pána Ježiša Krista, pri blikotavom svetle purpurových sviec pomaly postupujeme od Veni Emmanuel k nádherným antifonám, ktoré spievame tesne pred sviatkom Narodenia Pána. Áno, krásne, krásne liturgické obdobie; očistiac si srdcia rozjímaním o posledných veciach, podstupujeme prípravu na prijatie Pána Ježiša Krista a oslavu Jeho Vtelenia. Aký hlboko kresťanský sviatok! Bohužiaľ, je to tiež obdobie roka, v ktorom sú veriaci škandalizovaní a osočovaní tvrdeniami, že Vianoce nie sú nič iné, ako pohanský sviatok "ukradnutý" Cirkvou, pokrstený sviatok rímskeho, alebo snáď keltského zimného slnovratu, pod tenkým kresťanským náterom. Čo môžeme povedať na tieto obvinenia pochádzajúce od protestantských fundamentalistov a iných skeptikov?
V prvom rade, si treba uvedomiť, že Cirkev nikdy autoritatívne netvrdila, že 25.december bol naozaj dňom narodenia Ježiša Krista. Najstaršie zmienky o dátume Kristovho narodenia ho umiestňujú okolo 20.mája, alebo 20 apríla, pseudocyprianský text z polovice tretieho storočia hovorí o 28. apríli. Sv. Epiphanius, okolo roku 390 tvrdil, že Kristus sa narodil 6. januára [1]. Takže necítime potrebu za každú cenu obhajovať 25. december, hoci jestvuje dostatočne presvedčivý dôkaz o odvôdnenosti tejto teórie (tu) a mnoho teológov a historikov Cirkvi v pre 25. december ako dátum narodenia naozaj argumentovalo. Tomu sa však teraz nebudeme venovať.
Mali by sme sa ale pýtať, či Vianoce majú pohanské korene a čo konkrétne je na nich pohanské? Je to skutočnosť, že 25. decembra sa oslavovali Diove údajné narodeniny? Je to skutočnosť, že vstup Boho-človeka do ľudských dejín sa podobá na staré pohanské legendy o polobohoch? Alebo je to pre oslavy, ktoré sprevádzajú zvyky rozdávania darčekov, svetlá, zdobenie stromov a používanie rastlín ako imelo, brečtan a cezmína? Pre uspokojujúcu odpoveď treba toto všetko preskúmať.

Datovanie a pôvod sviatku

Je pravda, že dátum 25.decembra bol v rímskom svetskom kalendári uvedený ako Natalis Invicti, "Narodenie neporaziteľného" a odkazoval na Sol Invictus, nepremožiteľné Slnko. Tento kalendár pochádza z obdobia okolo roku 354, kedy už bol kult Sol Invictus vo svojich smrteľných kŕčoch. Rovnaký kalendár tiež uvádza 25.december aj Natus Christus in Betleem Iudeæ, "narodenie Ježiša Krista v Betleheme v Judsku." Takže minimálne v roku 354 sa tieto sviatky v Ríme oslavovali súčasne. Korelácia však neznamená kauzálnu súvislosť. To že tieto sviatky jestvovali súčasne nie je argument, ktorý by sám o sebe dokazoval, že jeden pochádza z druhého. Naopak, môže to byť prípad liturgickej rivality. Sviatok mohol byť stanovený na rovnaký dátum, aby zabránil slabým kresťanom účastniť sa na oslavách slnka a tak upadnúť späť do pohanstva.

Veľa záleží na svetle, v ktorom to interpretujeme. Pseudocypriánsky spis (okolo roku 243) napríklad, namiesto toho, aby považoval za podozrivé, že dva sviatky majú spoločný dátum, hovorí:”Ako podivuhodne Prozreteľnosť učinila, keď v deň, keď sa zrodilo Slnko, zrodiť sa mal aj Kristus.” [2] Sv. Ján Zlatoústy tiež považuje za mimoriadne náležité, že Slnko a Kristus sa oslavujú v rovnaký deň a upriamuje pozornosť na “Slnko spravodlivosti”, mesiánske meno, ktoré Kristovi udeľuje Malachiáš (4:2). Chryzostom hovorí:

"Ale aj náš Pán sa tiež narodil v mesiaci decembri… osem dní pred kalendami (25.) …. Ale volajú to Narodenie Nepremožiteľného. Kto je však rovnako nepremožiteľný, ako náš Pán? Volajú to narodenie Slnka, ale On je Slnko spravodlivosti.” [3]
Pokrstenie pohanského sviatku je veľmi nepravdepodobné. Za prvé, kult Sol Invictus bol na vrchole okolo roku 270. V roku 354 bol už takmer mŕtvy a jeho prítomnosť v rímskom kalendári bola len formálna. Za druhé, tak ako sa to pravdepodobne stalo pri Helloweene, dátum bol zvolený úmyselne, aby vlažných kresťanov odradil od pohanských sviatkov a priviedol ku sviatkom kresťanským. Za tretie, vieme, že Cirkev tých čias absolútne neholdovala synkretickému miešaniu pohanských kultov a kresťanstva, ako jej dnešní kritici vyčítajú. Práve opak je pravdou. Tertullianus pri mnohých príležitostiach vehementne popiera, že Kristus a Sol majú niečo spoločné. Sv. Augustín pranieruje ako kacírov tých, ktorí naznačujú spojitosť medzi Kristom a Sol. Lev I. ostro karhá preživšie zvyšky slnečného kultu. [4] Možno namietnete, že ak títo otcovia tak ohnivo kážu proti identifikácií Sol s Kristom, tak potom sa takáto vec musela bežne diať, inak by tak zapálene proti tomu nevystupovali. Dobrý postreh, ale treba tiež povedať, že ak to Cirkev tak horlivo zatracovala, je nemožné, aby na druhej strane povzbudzovala k synkretizmu, proti ktorému vlastne bojovala. Po štvrté, korelácia medzi Kristovým narodením a zrodením neporaziteľného Slnka je zaznamenaná len v Ríme a Itálii. Vo zvyšku ríše bolo Kristovo narodenie oslavované v rôzne dni. 25. december sa stal univerzálnym sviatkom až medzi rokmi 410 – 420 a vtedy už slnečný kult dávno nejestvoval. Niektorí skúšajú poukazovať na spojenie s kultom Mithru, ale toto tvrdenie už dávno nie je udržateľné (pozri tu). Skutočný pôvod tohoto dátumu je oveľa nevinnejší. Hoci nejestvovala všeobecná zhoda o dni Kristovho narodenia, zdá sa, že Zvestovanie sa všeobecne oslavovalo na jar. Takže bolo prirodzené, že ak k dátumu Zvestovania (25. marec v Rímskej Cirkvi) pridáme deväť mesiacov, dostávame 25. december.
 

Spojenie pôstu a adventu

Musíme mať na pamäti aj to, že sviatok Narodenia sa neoslavuje izolovane, ale v kontexte prípravy, adventu, ktorý Vianociam predchádza. Hoci samozrejme advent nie je starší ako Vianoce, pretože najskôr je treba sviatok a až potom prípravné obdobie. Ale aj tak máme doklady o advente už z 5. storočia a jeho celo cirkevné zavedenie sa uskutočnilo v siedmom storočí. Advent bol pôvodne chápaný ako malý pôst, čo priamo dokazuje nariadenie synody v Mâcon (581), v Galii, ktoré prikazuje používať pôstne omšové proprium, v mnohých regiónoch mal advent a pôst zhodne po päť nedieľ (v celom Španielsku napríklad), regionálne synody zakazovali v advente sobáše, rovnako ako v pôste. Ak však advent predstavuje malý pôst, potom ak by Vianoce pripadli na dátum po prvom januári, hrozí, že sa adventné a pôstne obdobie raz za čas prekryjú. Fixovanie Vianoc na 25. decembra toto riziko odstraňuje. Zdá sa teda, že dátum Vianoc má náväznosť aj na vzájomné postavenie adventu a pôstu. Je to však len teória.
 

Pohanské zvyky

Občas sa v prospech pohanského pôvodu Vianoc argumentuje poukazom na vianočné zvyky. Napríklad zdobenie stromčeka. Protestantskí fundamentalisti citujú Jeremiáša a tvrdia, že stromček je prastarý pohanský relikt:
Toto hovorí Pán: "Cestám národov sa nepriúčajte a znamení nebies sa neľakajte, ako sa ich ľakajú národy. Veď zákony národov sú nič, je to drevo zoťaté v hore, dielo rúk umelca sekerou. Krášlia ich striebrom a zlatom, upevňujú ich klinmi a kladivom, aby sa neknísali." [5]

Táto námietka by bola smiešna, keby ju protestanti nebrali tak vážne. Jeremiáš tu zavrhuje kanánsky zvyk stavať a uctievať Ašerov stĺp, nie vianočný stromček. Naviac predstava, že by kanánsky zvyk z prvého tisícročia pred Kristom bol pôvodcom nášho zvyku zdobiť vianočný stromček je absurdná. Okrem toho máme množstvo legiend o jeho pôvode a hoci niektoré ho datujú k sv. Bonifácovi a iné k Lutherovi, najstaršie skutočné svedectvo o tomto zvyku je z roku 1605. Zvyk pochádza z poreformačného Nemecka a nie Kanánu.
 
Niektoré zvyky pravdepodobne majú pohanský pôvod. Pohanské zvyky spojené zo zimou pretrvávali napriek tomu, že pohanské náboženstvo vymizlo a vianočné sviatky naberali dôležitosť. Cirkev sa však usilovala vytlačit poverčivé praktiky. Napríklad: Arcibiskup Martin z Braggy v roku 575 zakázal používať imelo ako vianočnú dekoráciu (imelo bola druidská rastlina). Pálenie ohňov spojených z pohanským zimným slnovratom zakázal pápež Zachariáš v roku 747, Modranicht, keltský sviatok slnovratu oslavujúci duchov mŕtvych bol zakázaný v ôsmom storočí, Tabulae Fortunae (potravinové obete konané za dobrú úrodu) boli zakázané v roku 692. Ak sa teda Cirkev usilovala zo sviatkov odstrániť všetky, špecificky pohanské prvky, ako potom možno tvrdiť, že tieto zvyky využila aby ovládla nič netušiace obyvateľstvo? To, čo sa v skutočnosti stalo bolo, že počas a po pokresťančení Európy, ktoré trvalo stáročia, Cirkev vykonala všetko preto, aby odstránila tie najpoverčivejšie a otvorene pohanské zvyky, súvisiace so zimným slnovratom, ako obetovanie duchom, oslava mŕtvych atď. Tieto boli postupne odstránené. Iné z nich, obľúbené a menej škodlivé boli postupne zbavené svojho pohanského obsahu, prevzali kresťanský symbolizmus a včlenili sa do kresťanskej kultúry. Tak plody cezmíny už nepredstavujú ochranú moc elfov a víl, ale Kristovu krv. Pohanská etymológia možno zostala, ale pohanský pôvod týchto zvykov bol príliš vzdialený na to, aby predstavoval pre kresťanský ľud nebezpečenstvo. Aj anglické názvy dní Thursday – Thorov deň, Wednesday - Wotanov deň atď., majú pohanský pôvod, avšak nordické pohanstvo je natoľko stratené v minulosti, že tieto pohanské relikty nie sú kresťanom nebezpečné. Nikto nezačne uctievať Wotana (Odina) len preto, že štvrtý deň je po ňom pomenovaný. Tieto prvky zostali len obyčajnými kultúrnymi elementmi bez akéhokoľvek duchovného významu, ak len im nebol vtlačený nový, kresťanský význam, ktorý ich spravil absolútne prijateľnými.
Je preto veľký rozdiel, ak sa starým zvykom dostane uplatnenie v nových obradoch, samozrejme pokiaľ je ich symbolizmus prijateľný kresťanskej viere a prevzatím pohanských praktík en masse. Naviac, drvivá väčšina zvykov, ktoré dnes sprevádzajú Vianoce majú moderný, komerčný pôvod a nie staroveké pohanské korene.

Hlboko kresťanský sviatok

 Boli Vianoce pohanské? Ak sa vrátime k cirkevným otcom, ktorí tento sviatok oslavovali prví, vidíme, že ich úmyslom a túžbou bolo pripomenúť si tú najdôležitejšiu udalosť v ľudských dejinách. Boha vstupujúceho do svojho stvorenia. Ich dôvod pre zavedenie tohoto sviatku korení v trinitárnej teológii, dátum, ktorý bol nakoniec stanovený, pramení v ich biblickom myslení a túžbe zachovať apoštolskú tradíciu. Ich vehementná snaha očistiť tento sviatok od akejkoľvek pohanskej paralely je s istotou dokázaná a preto je nespochybniteľným faktom, že Cirkev sa nijako nesnažila “pokrstiť” pohanské zvyky, aby oklamala nerozumných pohanov a vlákala ich do svojich osídiel. Vídame občas vianočné zvyky, ktoré majú pohanské pozadie? Áno. Čo to znamená? Ak aj má cezmína pohanský pôvod, má dnes pohanskú konotáciu? A komu nakoniec patrí? “Pánova je zem aj všetko čo ju napĺňa” (Ž. 24:1); ani cezmína, ani imelo, ani brečtan nepatria pohanstvu a každá stvorená vec môže byť platná pri oslave Stvoriteľa. Ak Kristovo Vtelenie a smrť vytrhli ľudstvo z ruky Diabla a vrátili ho Bohu, prečo by sviatok Vtelenia nemohol byť príležitosťou získať späť stvorenstvo a od uctievania démonov ho nasmerovať k oslave pravého Boha?



 
prevzaté z unamsanctamcatholicam.blogspot.com

[1] Klement Alexandrijský, Stromata I:21; Pseudo-Cyprian, Patrologia Latina, IV, 963; St. Epiphanius, Hær., li, 16, 24
[2] Pseudo-Cyprian, "De pasch. Comp.", xix.
[3] Martindale, C.C. (1908). http://www.newadvent.org/cathen/03724b.htm
[4] Tertullian, Apol., 16; cf. Ad. Nat., I, 13; Orig. c. Cels., VIII, 67; St. Augustine, Tract xxxiv, in Joan.; Leo the Great, Serm. xxxvii in nat. dom., VII, 4; xxii, II, 6.
[5] Jer. 10:2-4

5. 12. 2013

Rok viery ( 1. časť )

P. Franz Schmidberger

(Prednáška k nedeli „Spes unica“)

Témou našej prednášky je „Rok viery“. Na úvod chcem vyjadriť svoj údiv, že je po II. vatikánskom koncile takýto rok vôbec potrebné vyhlasovať, veď pri začatí koncilu nám bolo všetkým prisľúbené, že toto podujatie spôsobí v Cirkvi nové Letnice, započatie novej jari, uskutočnenie prelomu, jednoducho -ovocím tohto koncilu bude pravé vnútorné obnovenie Cirkvi. Miesto toho zisťujeme všade to, že viera je „skracovaná“, „vysúšaná“, falzifikovaná, zrádzaná.Všade vôkol nás je vidieť odpad od viery. Ešte viac udivuje to, že bol začiatok tohto „Roka viery“ stanovený na 11. október minulého roka (2012), pretože je tu zamýšľané akési prepojenie s 50. výročím zahájenia II. vatikánskeho koncilu, ktorý, ako vieme, práve na deň presne pred 50. rokmi otvoril svoje brány. Chcelo sa tým teda výnimočným spôsobom vypovedať, že koncil predsa spôsobil v Cirkvi vlastne veľmi mnoho dobra. Ja sa však domnievam, že určite nie je na spomínanom úpadku tak úplne bez viny. Alebo tu niet žiadneho súvisu? Koniec „Roka viery“ bol stanovený na 24. november 2013.

Čo je viera? Ak už hovoríme o Roku viery, musíme sa sami seba najprv opýtať, čo to vlastne tá viera je. Pre odpoveď sa musíme obzrieť k I.vatikánskemu koncilu (1869-1870), ktorý ju definoval „kryštálovo“ jasne ð „viera je nadprirodzenou čnosťou, skrze ktorú na popud Božej Milosti a s pomocou Božej Milosti prijímame, že To, čo je Ním zjavené, jest pravdou. Nie preto, žeby sme vnútornú pravdivosť vecí rozpoznali prirodzeným svetlom rozumu, ale z autority samotného zjavujúceho sa Boha, ktorý nemôže klamať, ani nemôže byť klamaný.“ Koncil potom hneď hovorí o predmete viery ako takom  „ako božská a katolícka viera sa vyznáva všetko to, čo je obsiahnuté v napísanom alebo odovzdávanom (=tradovanom) Slove Božom a čo je Cirkvou slávnostným rozhodnutím alebo všeobecným, obyčajovým ohlasovaním náuky ako Bohom zjavená viera predkladané.“ Viera je teda Božím svetlom, nadprirodzeným svetlom, ktoré presahuje prírodu a prirodzeno, ktoré osvetľuje rozum a predostiera pred dušu ďaleké horizonty. Vzťah medzi rozumom a vierou si môžeme priblížiť prirovnaním k vzťahu ľudského oka a teleskopu. Tak, ako na oblohe objavujeme teleskopom nové a nové súhvezdia, napočítajúc vyše milióna stálych hviezd, voľným okom však len niečo okolo siedmych tisícok z nich, tak aj viera neodporuje rozumu, zachádza však oveľa ďalej, než je schopný dovidieť rozum. Viera mi dáva vidieť rozumom poznané jasnejšie, určitejšie a zreteľnejšie, presne tak, ako je to v prípade teleskopu s ohľadom na moje voľné oko.

Z definície, danej I. vatikánskym koncilom, je vidieť štyri charakteristické znaky viery ð v prvom rade je viera poslušnosťou, teda prijatím všetkého, čo nám zjavil Boh. To všetko prijímame s ochotou, bez vypytovania sa, pretože Boh sám sa nemôže mýliť a ani ľudí nevovádza do omylov. Je teda nutné prijať všetko, čo nám Boh dal vedieť v písanom Slove, vo Svätom Písme, ale i ústnou tradíciou o svojom vlastnom Bytí, o stvorenstve a jeho cieli, o diele Spásy a tak ďalej. Po druhé, viera je vždy vierou Cirkvi. Čo Boh zjavil, je Cirkvou opatrované ako Sväté a verne, pravdivo vykladané. Jej zveril náš Pán do rúk celý poklad viery. Viera je teda vždy vierou celej Cirkvi, nie je subjektívnou vierou, nie je osobným názorom a nie je ani pocitom podvedomia, ako to tvrdia modernisti, ale naopak - je spätá s učiteľským úradom Cirkvi. Po tretie je viera svetlom, lebo nám dáva spoluúčasť na samotnom poznávaní Boha. Boh sám totiž, tri osoby najsvätejšej Trojice, sa poznávajú vo večnom svetle, vo večnom akte poznania. A skrze vieru máme na tomto Božom sebapoznávaní, poznávaní jeho stvoriteľského a vykupiteľského diela, spoluúčasť. Po štvrté je viera silou, pretože dáva moc „prenášať hory“, moc premeniť to, čo je spoznané, na činy, urobiť možným to, čo je „človeku nemožné“. Kristus sám požaduje v Evanjeliu takúto vieru stále a stále nanovo. Hovorí tak aj v tretej kapitole Jánovho Evanjelia, v rozhovore s Nikodémom: „A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život." (Ján 3, 14-15) a pokračuje „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Ján 3, 16). Následne požaduje po tretíkrát túto bezpodmienečnú vieru v seba, v Boha, ktorý na seba vzal telo, v Pána všetkých vecí a Spasiteľa sveta: „Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je
odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna.“ (Ján 3, 17-18). Trikrát za sebou teda potvrdzuje Kristus vieru v neho, v Bohočloveka, ako k spáse absolútne potrebnú. Kedykoľvek sa Ježiš stretával s ľuďmi, vždy požadoval túto vieru ako predpoklad toho, aby vôbec vykonal nejaký zázrak. Tak povedal žene chorej na krvotok: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji a buď uzdravená zo svojej choroby.“ (Marek 5, 34); obom slepým v Jerichu: „Tu sa dotkol ich očí a povedal: "Nech sa vám stane, ako ste uverili."“ (Matúš 9, 29). Zázrak je teda viazaný na vieru, na silu, ktorú viera má. Ježiš uisťuje svojich apoštolov: „Veru, hovorím vám: Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: "Prejdi odtiaľto ta!" - prejde. A nič vám nebude nemožné." (Matúš 17, 20). Otcovi posadnutého chlapca Ježiš odpovedá: „Všetko je možné tomu, kto verí.“ (Marek 9, 23). Inokedy zdôrazňuje svojim apoštolom, ktorí sa ho pýtali, prečo neboli schopní sami vyhnať onoho zlého ducha: "Tento druh nemožno vyhnať ničím, iba modlitbou." (Marek 9, 29), teda iba skutkami viery.

Svätý apoštol Pavol nám v jedenástej kapitole Listu Hebrejom ukazuje, akých úžasných a neuveriteľných činov boli schopní patriarchovia a proroci Starého zákona, oduševnení vierou. Celá 11. kapitola Listu Hebrejom je chválospevom na vrchy prenášajúcu, nadprirodzenú vieru, ktorú oni žili. Citujme len niekoľko veršov: „Vierou priniesol Ábel Bohu lepšiu obetu ako Kain a ňou si získal svedectvo, že je spravodlivý, lebo Boh vydal svedectvo o jeho daroch“ (verš 4); „Vierou bol Henoch prenesený, aby neuzrel smrť; nenašli ho, lebo Boh ho preniesol.“ (verš 5); „S vierou prijal Noe pokyn o tom, čo ešte nebolo vidieť, a s bázňou postavil koráb na záchranu svojej rodiny“ (7); „S vierou poslúchol Abrahám, keď bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; išiel a ani nevedel, kam ide.“ (8); „S vierou sa usadil v zasľúbenej zemi ako v cudzej“ (9); „Vierou aj neplodná Sára dostala napriek pokročilému veku silu počať potomka, lebo verila, že je verný ten, ktorý dal prisľúbenie.“ (11); „S vierou obetoval Abrahám Izáka, keď bol skúšaný“ (17); „Usudzoval totiž, že Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť. Preto ho dostal naspäť aj ako predobraz.“ (19); „Pre vieru padli múry Jericha, keď ich obchádzali sedem dní.“ (30); „A čo mám ešte povedať? Veď by mi nestačil čas, keby som mal rozprávať o Gedeonovi, Barakovi, Samsonovi, Jeftem, Dávidovi, Samuelovi a o prorokoch, ktorí vierou dobývali kráľovstvá, vykonávali spravodlivosť, získali prisľúbenia, levom zapchávali tlamy, uhášali silu ohňa, unikali ostriu meča, z nevládnych sa stávali mocnými, mužneli v boji, na útek zaháňali cudzie šíky“ (32-34); „Iní zasa zakúsili výsmech a bičovanie, ba aj okovy a väzenie, kameňovali ich, rozpiľovali ich, umierali pod mečom; túlali sa v ovčích a kozích kožiach, núdzni; utláčaní a sužovaní.“ (36-37); „A títo všetci, (hoci) sa vo viere osvedčili“ (39). A ako končí apoštol Pavol tento výpočet? „Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery.“ (kap. 12, verš 1-2). Toľko slová Svätého Pavla.

Obsah viery

Po tom, čo sme si podstatu viery opísali ako nadprirodzené svetlo a veľkú silu, mali by sme sa v ďalšom bode zamerať na obsah viery, teda na to, čo je zachytené v napísanom alebo tradovanom, čiže odovzdávanom Slove Božom. Prvou veľkou dogmou, prvou základnou poučkou našej katolíckej viery je tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Kresťania sa modlia k Bohu, ktorý JE v troch osobách. Uctievame JEDNU božskú Bytosť, jedno božské Poznanie, jednu božskú Prozreteľnosť, jednu božskú Vôľu, ale v TROCH osobách, ktoré sú medzi sebou rovnako Veľké, rovnako Sväté, no líšiace sa s ohľadom na vzájomné
postavenie, ktoré k sebe majú. Je len jedna jediná - prvá - Osoba z Najsvätejšej Trojice, ktorá nevychádza zo žiadnej inej. Tú nazývame Otcom. Je len jedna jediná osoba, ktorá je splodená a zrodená len a len touto Prvou, tú nazývame Synom. A existuje len jedna jediná osoba, „vydýchnutá“ Otcom a zároveň i Synom a tú nazývame Duchom Svätým, ktorý je putom Lásky medzi Otcom a Synom. Boh je teda Oceánom, absolútne nepochopiteľným Nekonečnom, Tým, o kom svätý Anzelm z Canterbury hovorí, že nie je možné vymyslieť nič Lepšie, nič Väčšie, pretože On je Bytím samým zo Seba. Boh je oceánom Života, Poznania a Lásky. A tu je hneď možné vybadať ten obrovský rozdiel medzi Kresťanstvom a Islamom. V Islame so svojim jednoosobne zamýšľaným Bohom nieto žiadneho Poznania medzi božskými Osobami, nieto žiadneho spojenia Života, nieto žiadneho vzájomného zdieľania Lásky. Alah je sterilný princíp, je síce stvoriteľom a pánom sveta, ale nie je Životom v sebe, nie je Láskou v sebe. Islam nepozná žiadneho milujúceho Boha, ktorý by sa sám v tejto Láske rozdával. Kresťanstvo verí v milujúceho Boha, ktorý sa dáva a necháva ľudskú dušu, aby bola účastná Jeho večnej blaženosti. Skrze sviatosti, predovšetkým skrze krst a najsvätejšiu Eucharistiu máme účasť na božskej prirodzenosti. Ak sme tento kontakt s Božím životom stratili, dokážeme ho znovu obnoviť platnou sviatostnou spoveďou. Týmto nie sme sluhovia, či otroci alebo paholci Alahovi, ako je tomu v Islame, ale dietky Božie, dediči večného Života. Tento večný Život nespočíva v ničom inom, ako v tom, že vstúpime do tohto oceána Života, Poznania a do tohto vzájomného odovzdávania si Lásky medzi tromi božskými osobami.

Druhá veľká dogma našej viery hovorí, že druhá božská Osoba sa stala človekom, prijala ľudskú dušu, prijala ľudské telo a oboje učinila svojim. V Kristovi tak nachádzame dve prirodzenosti, a síce jednu božskú a jednu ľudskú, spojené v jednu (Druhú) božskú Osobu. Musíme preto povedať, že naozaj, Boh zostúpil na Zem, celé nebo sa preborilo na Zem, večnosť do času. Boh prišiel medzi nás v postave človeka. Ježiš Kristus sa týmto stal centrom celých ľudských dejín. Každá jedna duša, všetci ľudia na Zemi, ktorých je sedem miliárd, môžu byť účinne spasení, iba ak sa zjednotia vo viere, nádeji a láske s Bohom, ktorý sa stal človekom. Primerane tomuto zjednoteniu bude vyzerať aj Súd nad nimi. „Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria.“ (Ján 15, 5-6). Preto spievame v Glórii počas Svätej Omše „Tu solus Sanctus, tu solus Dominus, tu solus Altissimus, Jesu Christe“ (len ty si Svätý, len ty si Pán, len ty si Najvyšší, Ježišu Kriste). On je tým Jediný - Sám. Nie je najvyšším vedľa Alaha, ani svätým vedľa Budhu. Poznáme Ježišov absolutistický nárok a z celého srdca ho schvaľujeme, z celého milujúceho srdca. Kristus je centrom celých ľudských dejín, spásou každej jednej duše. Ak sám Boh zostúpil na túto Zem, ak sa stal človekom a ak za nás dokonca zomrel na kríži, potom naozaj nemôže byť žiadnej spásy, iba v Ježišovi Kristovi. Počúvajme jeho vlastné zdôraznenie: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ (Ján 14, 6) Niečo iné by bolo nemysliteľné. Kristus sa túžil po svojom utrpení a vzkriesení vrátiť k Otcovi, no zároveň chcel i zostať medzi nami. Ako to učinil? Založil Cirkev, ktorá pokračuje v jeho vlastnom vykupiteľskom diele v priestore a čase. Založil Cirkev, učinil ju svojou nepoškvrnenou nevestou, túto novú Evu, nebeský Jeruzalem. Svedectvo o tom nájdeme na úplnom konci Svätého Písma: „A videl som, ako z neba od Boha zostupuje sväté mesto, nový Jeruzalem, vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha. A počul som mohutný hlas od trónu hovoriť: "Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh - ich Boh - bude s nimi.“ (Zjavenie 21, 2-3) Sme svedkami posledného aktu deja Spásy, sobáša božského ženícha so svojou nevestou. Presne o tom hovorí aj Introitus štvrtej pôstnej nedele - Laetare, Ierusalem (Teš sa, Jeruzalem). Teš sa, Cirkev svätá zo svojho božského ženícha, ktorý ťa opatril toľkou krásou, toľkou nádherou, toľkými pokladmi. Poďte všetci, čo milujete túto Cirkev a nasýťte sa jej spásnymi dobrami!

Preložil Ladislav Hajdu


2. 12. 2013

Roztápanie Cirkvi

Roberto de Mattei

Väčšina z tých, ktorí sa dištancovali od článkov Alessandra Gnocchiho a Maria Palmara (1) publikovaných v "Il Foglio" sa obmedzila na principiálne odsúdenie, ale odmietla sa ponoriť hlbšie do vecí, ktorých sa dotkli títo dvaja katolícki spisovatelia, napriek tomu, že otázky vznesené Gnocchim a Palmarom, nielen že vyjadrujú obavy mnohých ľudí, ale upozorňujú na množstvo problémov, ktoré idú nad rámec osoby pápeža Františka a skrývajú sa v uplynulých päťdesiatich rokoch života Cirkvi. Tí istí autori vyniesli tieto problémy na svetlo v knihe, ktorej sa nedostala pozornosť, ktorú si si zaslúži: La Bella addormentata. [Šípková Ruženka. Prečo Cirkev upadla do krízy po Druhom vatikánskom koncile]. "Šípková Ruženka" je nevesta Kristova, ktorá si z božského uhla pohľadu udržiava svoju krásu v nezmenenej podobe, ale ktorá sa zdá byť ponorená do hlbokého spánku. Z ľudského uhla pohľadu je jej tvár znetvorená chorobou, ktorá by sa javila ako smrteľná, ak by sme nevedeli, že jej bola sľúbená nesmrteľnosť.

Ochorenie, ktorým Cirkev trpí, má svoje počiatky v dávnej minulosti a prepuklo naplno na Druhom vatikánskom koncile, ktorého 50. výročie sa pripomína v tomto roku. Druhý vatikánsky koncil, ktorý sa začal 11. októbra 1963, bol pastoračný koncil, nemajúci na základe vlastného výslovného vyhlásenia, voluntas definiendi, tj. cieľ formálnym spôsobom definovať dogmatické pravdy.  Avšak, tento pastoračný rozmer, mal anomálnu kvalitu, ako zdôraznil filozof Paolo Pasqualucci v nedávno vydanej knihe (Cattolici in alto i cuori! Battiamoci senza paura per la rinascita della Chiesa) V skutočnosti sa Druhý vatikánsky koncil neobmedzil len na vyjadrenie tradičného učenia  "novým spôsobom", ale v niektorých bodoch, chcel tiež učiť "nové veci". Žiadnej z týchto noviniek, nebola daná pečať dogmatickej definície, ale súhrnne to vytvorilo skutočné a pravé magistérium, ktoré bolo predstavené ako alternativa k tomu tradičnému.

Inovátori očakávali reformu celej Cirkvi v mene Druhého vatikánskeho koncilu. Na dosiahnutie tohto cieľa, sa zmocnili predovšetkým praktickej stránky cirkevného života, inak povedané pastoračnou aplikáciou pokútne uskutočnili aj reformu samotnej doktríny. Nie je náhoda, že Giuseppe Alberigo a jeho učeníci z "bolognskej školy (2)" vidia “ústavný” rozmer koncilu práve v  jeho “pastoračnosti.” A práve v mene  "ducha koncilu", ktorý bol stelesnený jeho pastoračným aspektom, oponovali títo “bolognesi” Benediktovej "reforme  kontinuity" a dnes vítajú s nadšením vládu pápeža Františka. 

Benedikt XVI predstavil svoju ťažiskovú tézu v dvoch prednáškach - prvá otvorila a druhá ukončila jeho pontifikát. Tie ponúkajú vodítko -  prvá v rímskej kúrii 22. decembra 2005 a druhá k rímskemu duchovenstvu dňa 14. februára 2013, tri dni po tom, ako ohlásil svoju rezignáciu. Tento posledný prejav bol prednesený bez prípravy, ex abundantia cordis a je to pravdepodobne  Benediktov doktrinálny závet.

Pápež uznáva existenciu krízy v Cirkvi, spojenú s Druhým vatikánskym koncilom, ale vinu pripisuje "virtuálnemu" koncilu, ktorý vraj prekrýva ten skutočný. Virtuálny koncil. ten ktorý vytvorili masmédiá a isté teologické skupiny, ktoré v mene nepochopeného "ducha" Druhého vatikánskeho koncilu, skreslili zámery koncilných otcov. Škodlivá pokoncilná prax je zradou na pravde Koncilu, ktorú vyjadrujú jeho teologické dekréty a k týmto istým textom by sme sa mali vrátiť, aby sme našli jeho autenticitu: pre pápeža Benedikta je problémom Koncilu , hermeneutika. Falošná hermeneutika, ktorá sa stavia proti autentickej interpretácií a to nielen textov, ale aj samotnej udalosti koncilu. Táto téza pápeža Ratzingera nie je nová. Je to základná myšlienka tých teológov, ktorí v roku 1972, po tom, čo sa zúčastnil pri zrode časopisu "Concilium" spolu s Karlom Rahnerom, Hansom Kungom a Edwardom Schillebeeckxom, tento zanechali a vytvorili  časopis "Communio".

Otec Henri de Lubac, v slávnom rozhovore s monsignorom Angelom Scolom (Viaggio nel postconcilio, Edit, Milano 1985, str 32 - 47), vykresal termín "para-koncil", aby označil hnutie, ktoré deformuje náuku koncilu prostredníctvom tendenčnej interpretácie celej udalosti. Iní teológovia použili názov "meta-koncil" a Joseph Ratzinger sám, v slávnom Rapporto sulla fede z roku 1985, anticipoval tézu o virtuálnom koncile, ktorú počas svojho pontifikátu viac krát vyslovil. Reč z roku 2013 je však smutným priznaním krízy hermeneutiky kontinuity. Vedomie tohoto zlyhania istotne ťažilo Benedikta aj pri jeho rezignácií vo februári 2013. Prečo sa vlastne "benediktovský" výklad nepodarilo presadiť a prečo ho porazili teórie bolognskej školy, ktoré sa šíria bez odporu na katolíckych univerzitách a seminároch?    

Hlavným dôvodom je fakt, že históriu nepíše teologická debata, nieto ešte debata hermeneutická. V hermeneutickej diskusii sa kladie dôraz na interpretáciu skutočnosti,viac, ako skutočnosť samu. Ale akonáhle sa porovnávajú rôzne hermeneutiky, objektivita skutočnosti je odstránená a nahrádzajú ju subjektívne interpretácie udalostí a redukujú ju len na obyčajné názory. Pri existencii takejto plurality názorov, by mala mať posledné slovo najvyššia autorita, ktorá by definovala, bez akejkoľvek nejasnosti, pravdu, ktorá má byť verená.

Ale vo svojich prejavoch ani Benedikt, ani pápeži pred ním, nikdy nechceli pripísať autoritatívny charakter svojim interpretáciam. V hermeneutickom spore, ktorý [stále] pokračuje, kritérium konečného rozsudku spočíva teda vo objektivite faktov. A nepopierateľným faktom je, že jestvoval virtuálny koncil a nebol o nič menej skutočný, ako ten čo je uzavretý v dokumentoch. Texty Druhého vatikánskeho koncilu boli zatvorené do šuplíku, zatiaľ čo jeho "duch" arogantne vstúpil do dejín. Bol to ľudský duch - nie príliš svätý, vyjadrený prostredníctvom lobizmu, politického nátlaku a médií, ktoré režírovali vývoj udalostí. A pretože jeho jazyk bol zámerne nejednoznačný a neurčitý, virtuálny koncil ponúkol autentický kľúč k čítaniu záverečných dokumentov. Koncil dekrétov, nemožno oddeliť od histórie a bolognská škola sa nemýli, keď poukazuje na revolučnú novotu tejto udalosti. Mýli sa, keď tejto udalosti chce dať "teologické miesto" a urobiť ju najvyšším kritérom, pri posudzovaní dejín.   

Hermeneutika Benedikta XVI nedokázala vysvetliť históriu, teda to, čo sa udialo od roku 1965 do súčasnosti. Že koncilové texty boli rozdrvené pokoncilou praxou, je skutočnosť, ktorú nie je možné spochybniť. Okrem toho, ak Vatikán II nemožno kritizovať, ale iba vykladať odlišným spôsobom, aký je rozdiel medzi teóriou zlomu a teóriou reformy kontinuity? Pre obe je koncil nevratná udalosť a nie je možné ho súdiť, pretože sám sa stal posledným kritériom pre súdenie doktríny aj mravov. Ten, kto popiera možnosť debaty o Druhom vatikánskom koncile, v mene Ducha Svätého, ktorý koncil garantuje, robí udalosť neomylnou a mení ju v super-dogmu, imanentnú dejinnú skutočnosť.   

Pre kresťana, je ale história výsledkom kombinácie ideí a faktov, ktoré majú svoje korene v spleti ľudských vášní a činnosti mocností nadprirodzených i prirodzených, ktoré sú zapletené vo večnom konflikte. Teológia sa musí sama stať dejinnou teológiou, aby dokázala pochopiť a ovládnuť ľudské osudy, inak ju história pohltí a sama sa stane najvyšším meradlom pri posudzovaní vecí na svete. Imanentizmus nie je nič iné, ako strata transcendentného princípu, ktorý súdi dejiny, bez toho, aby sám bol súdený. Podľa tohto hľadiska sú zámery otcov koncilu a texty, ktoré vytvorili, iba časťou reality. Druhý vatikánsky koncil je, rovnako ako francúzska revolúcia, alebo revolúcia protestantská, udalosti, ktoré môžu byť analyzované na rôznych úrovniach, ale predstavuje unicum s vlastnou osobitosťou a ako taký predstavuje okamih nespochybniteľnej a v určitých ohľadoch, apokalyptickej, historickej diskontinuity.   

Víťazstvo bolongskej školy spečatila voľba pápeža Františka, ktorý o Koncile hovorí málo, pretože  sa nezaujíma o teologické diskusie, ale o reálne skutočnosti a  v praktickej rovine chce ukázať, že je skutočným zavŕšiteľom Druhého vatikánskeho koncilu. Vlastne, by sa dalo povedať, že stelesňuje podstatu Druhého vatikánskeho koncilu a robí ho dogmou tým, že napĺňa jeho pastoračný rozmer.

Teologická diskusia patrí k modernosti a pápež František sám seba prezentuje ako post-hermeneutického a teda aj post-moderného pápeža. Bitka ideí patrí do tej fázy cirkevných dejín, ktorú chce zanechať minulosti. František bude konzervatívny alebo progresívny, podľa momentálnych dejinných a politických požiadaviek.  "Pastoračná revolúcia" je, podľa Alberta Melloniho, hlavnou charakteristikou Františkovho pontifikátu. "Pastorálna" – píše tento bolognský historik - je kľúčovým slovom pre pochopenie služby pápeža Františka. Nie preto, že bol učiteľom pastorálnej teológie, ale preto, že keď ju interpretuje, evokuje s úžasnou prirodzenosti pulzujúce srdce evanjelia na križovatke príjmania (alebo odmietania) Druhého Vatikánu. "Pastorálna" pochádza z jazyka pápeža Jána: je to preto, že chcel "svoj" koncil, - pastoračný koncil - a Druhý vatikánsky koncil bol práve taký. "(L'estas pastorále di papa Francesco disseminata di riferimento teologici, ". Corriere della Sera ", 29 marzo 2013).   

Melloni, ako obvykle znásilňuje skutočnosť, ale v podstate sa nemýli. Pontifikát pápeža Františka je ten najautentickejši koncilný, v ktorom sa prax mení v doktrínu a ktorý sa pokúsi zmeniť obraz aj realitu Cirkvi. Dnes je hermeneutika Benedikta XVI v archíve a od pastorácie nového pápeža musíme čakať nové prekvapenia. Riaditeľ "Il Foglio", to pri publikovaní Gnocchiho a Palmarových článkov, inštinktívne cítil a tento prípad je teologický aj novinársky. Ale treba položiť ešte jednu otázku. Prečo tí vytrvalí obrancovia Druhého vatikánskeho koncilu a najťažší kritici Gnocchiho a Palmara pochádzajú z kultúrnej oblasti Comunione e Liberazione (3)? To nie je ťažké odpovedať, ak si uvedomíme pôvod CL a korene uvažovania jeho zakladateľa (Don Luigi Giussani). Obzor CL bol a zostal progresívny  - "nouvelle theologie". V slávnom článku, ktorý vyšiel v roku 1946 s titulom La nouvelle theologie "où va-t-Ile, dominikán, Garrigou-Lagrange, jeden z najväčších teológov 20. storočia, označil za charakteristiku "nouvelle theologie" redukciu pravdy na "náboženskú skúsenosť." "Pravda - napísal- nie je zhoda súdu s objektívnou realitou a jeho nemennými zákonmi, ale zhoda súdu s požiadavkami činnosti a ľudského života, ktorý sa neustále vyvíja. Filozofia bytia alebo ontológie je nahradená filozofiou činu, ktorá definuje pravdu už nie podľa bytia, ale v závislosti na činnosti." Opäť sme si túto vlastnosť všimli v jazyku a praxi mnohých členov CL.

Stačí si pripomenúť ich neprestajné označovanie viery ako "stretnutia" a "skúsenosti" s následnou redukciou princípov v obyčajné nástroje. V skutočnosti je pravda, že kresťanstvo nejestvuje, ak nie je žité, ale viera nemôže byť žitá, ak nie je známa, pokiaľ teda človek netvrdí, ako modernizmus a nouvelle theologie, že viera tryská z dôležitých životných skúseností jednotlivca. "Skúseností", ktoré by boli možné vo všetkých náboženstvách a ktoré by zredukovali kresťanstvo na pseudo-mysticizmus, alebo čisto mravnú prax. Historička Cristina Siccardi, v inej veľmi dobrej nedávno publikovanej knihe (L'inverno della Chiesa dopo il Concilio Vaticano II. I mutamenti e le cause, [Zima cirkvi po Druhom vatikánskom koncile. Premeny a príčiny] Sugarco, Milano 2013) podrobne analyzuje dôsledky tejto pastorácie zo "skúsenosti" a pripomína slová iného veľkého dominikánskeho teológa devätnásteho a dvadsiateho storočia, Padre Roger-Thomasa Calmela: "Doktríny, rituály a vnútorný život, sú podrobené procesu tavenia tak radikálnemu a tak dokonalému, že už nemôžete rozlíšiť medzi katolíkom a nekatolíkom. Vzhľadom k tomu že áno a nie, definitívno a definitívno sú nahliadané staromódnym (zastaraným) spôsobom, pýtame sa sami seba, čo bráni iným nekresťanským náboženstvám stať sa súčasťou novej univerzálnej Cirkvi, priebežne aktualizovanej ekumenickými interpretáciami. "(Breve apologia della Chiesa di sempre, Editrice Ichtys, Albano Laziale 2007, s 10-11).

Parafrázujúc Marxovho tvrdenie, podľa ktorého v praxi filozof ukazuje pravdu o svojej náuky, môžeme v pokoncilovej teológií rozpoznať zásadu, podľa ktorej  v "náboženskej skúsenosti", veriaci ukazuje pravdu svojej viery. To je, v jadre, víťazstvo praxe v modernej sekulárnej filozofii. Táto filozofia náboženskej praxe bola vyznávaná najradikálnejšími sektami pätnásteho a šestnásteho storočia, ako Anabaptisti a Sociniáni. Pre nich je viera meraná jej intenzitou: to, čo je dôležité, nie je čistota a celistvosť pravdy, ktorej sa verí, ale intenzita aktu ktorým sa very. Viera, potom má svoju mieru a to nie vo verenej doktríne, ale v "živote" a konaní veriaceho: tak sa stáva náboženskou skúsenosťou oslobodenou od akejkoľvek objektívnej reguly fidei. Tieto tendencie nachádzame opäť v progresívnej teológií, ktorá pripravila, riadila a čiastočne uskutočnila Druhý vatikánsky koncil.   

Progresívna "nouvelle theologie" mala svojich hlavných predstaviteľov v dominikánovi, Marie-Dominique Chenu a jezuitovi Henri de Lubacovi. Nie je náhodou, že Chenu bol mentorom Giuseppe Alberiga z bolognskej školy a že de Lubac bol referenčným bodom pre žiakov Dona Giussaniho z CL. A nie je náhodou, že jedným z prvých oficiálnych textov Comunione e Liberazione zo začiatku 70. rokov, je štúdia s názvom La questione di cristianesimo e rivoluzione, od teológa Giuseppe Ruggieri. Ruggieri, ktorý v tej dobe riadil teologickú sekciu v Jaca Book, dnes riadi "Kresťanstvo v histórii" a je s Albertom Melloni, vedúci exponentom bolongskej školy. Neexistuje žiadny nesúlad v jeho intelektuálnom itinerári, ktorý predložil Melloni sám, vo zväzku Tutto è Grazia (Jaca Book, Milano 2010), rovnako ako neexistuje nesúlad vo včerajších a dnešných pozíciách niektorých (nie všetkých) predstaviteľov Comunione e Liberazione. Čo spája teológie CL s bolognskou školou je  "teória akcie", primát praxe pred doktrínou, zážitku pravdy, ktorý CL situuje do stretnutia s Kristom a bolognská škola do stretnutia s históriou.

 Giuseppe Ruggieri bol teológ z Comunione e Liberazione a dnes je teológom bolognskej školy.  A dnes sa CL a bolognčania stretávajú opäť v démonizácii Gnocchiho a Palmara, nie ako kritikov pápeža Františka a Druhého vatikánskeho koncilu, ale ako "etických" kresťanov, ktorí znovu navrhujú primát Pravdy a Zákona. Napriek tomu, že Ježiš povedal, "tí, ktorí ma milujú zachovávajú moje prikázania" (Jn 14, 15-12). Neexistuje žiadna láska k Bohu, mimo dodržiavania prirodzeného a Božieho zákona. Dodržiavanie tejto pravdy a tohoto zákona je meradlom kresťanskej lásky.



(1) Alessandro Gnocchi a Mario Palmar publikovali v Ill Foglio kritiku počínania pápeža Františka. Článok vzbudil rozruch, získal si veľa podpory, ale vyčítajú mu prílišnú tvrdosť.

(2) Bolognská škola je historická škola špecializujúca sa na Druhý Vatikánsky koncil a masívne podporujúca takzv. hermeneutiku zlomu medzi pred a pokoncilnou dobou.

(3)   Comunione e Liberazione je hnutie, ktoré založil kňaz milánskej diecézy Luigi Giussani. Hnutie sa tešilo podpore JP II a údajne aj Benedikta XVI.