Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

26. 9. 2013

Úvahy o Francúzsku (6.)

Joseph de Maistre

Dôkaz neschopnosti súčasnej francúzskej vlády.


Zákonodarca sa podobá na Stvoriteľa v tom, že nepracuje stále. Vytvorí a potom odpočíva. Každá skutočná legislatívna akcia má svoj sabat. Prerušovanosť je jej rozlišujúcim znakom. Ovídius preto konštatoval pravdu najvyššieho stupňa, keď povedal Quod caret alterna requie durabile no est. (1)
Ak by dokonalosť bola jedným z atribútov ľudskej prirodzenosti, každý zákonodarca by prehovoril iba raz. Ale pretože všetky naše diela sú nedokonalé, tak s ohľadom na úpadok politických ustanovizní je suverén nútený posilňovať ich novými zákonmi. Avšak ľudská legislatíva by sa mala podobať svojmu vzoru práve prerušovanosťou, o ktorej som práve hovoril.

Ak odpočinku náleží rovnaká hodnota ako prvotnému aktu, potom čím viac úkonov sa vykoná, tým ľudskejšie a tým krehkejšie dielo vzniká. Pozrite sa na to, čo vykonali tri francúzske národné zhromaždenia. Aké veľavravné je v tomto ohľade množstvo vydaných zákonov!

Od 1.júla 1789 do októbra 1791 prijalo Národné zhromaždenie 2557 zákonov. Zákonodarné zhromaždenie schválilo za jedenásť a pol mesiaca 1712 zákonov.
Národný konvent od prvého dňa republiky do 4. brumairu roku IV. (26.10.1795), teda za 57 mesiacov ustanovil 11210 zákonov, čo robí spolu 15479 zákonov (2)

Pochybujem, že tri francúzske kráľovské domy za stáročia svojej vlády vytvorili takú zbierku. Ak premýšľame o tomto nekonečnom počte zákonov, zakúšame dva rôzne pocity. Jeden je obdiv, či aspoň údiv. Spolu s Burkeom je človek prekvapený, že národ, ktorého ľahkovážnosť je príslovečná, dokázal splodiť takých usilovných pracovníkov (3). Takáto legislatívna stavba je vskutku ohromujúcim pomníkom gigantických rozmerov. Ale údiv sa stáva zármutkom, keď sa človek zamyslí nad prázdnotou a nulitou týchto zákonov. Človek pozoruje deti, ktoré sa vraždia kvôli domčeku z kariet.

Načo toľko zákonov? Pretože nejestvuje zákonodarca. Čo teda títo „zákonodarcovia“ za šesť rokov urobili? Nič, pretože ničiť neznamená tvoriť.
Je ťažké si vôbec predstaviť taký neuveriteľný úkaz, národ, ktorý si za päť rokov vyrobí tri ústavy. Skutočný zákonodarca by takto nešaškoval. Povie svoje FIAT a veci sa rozbehnú. Napriek všetkej námahe troch zhromaždení, veci sa menia od zlých k horším, pretože súhlas národa s prácou zákonodarcov  sa kontinuálne vytráca.

Ústava z roku 1791 je zaiste majestátny pomník veľkolepej hlúposti. Treba však povedať, že okúzlila Francúzsko natoľko, že väčšina národa zo srdca, hoci bez štipky rozumu prisahala na národ, zákon a kráľa. Francúzsko bolo touto ústavou natoľko uchvátené, že aj keď už dávno nebola v platnosti, nebolo nič neobvyklé počuť tvrdenie, že aby sa mohla obnoviť pravá monarchia, tak je treba ústave z roku 1791 prinavrátiť platnosť. To je podobné ako tvrdiť, že sa z Ázie musíme vrátiť do Európy cez Mesiac (4).  Condorcetovu ústavu nikdy nevyskúšali a ona toho ani nikdy nebola hodná (5). Ústava, ktorá dostala prednosť, vďaka niekoľkým podrezaným hrdlám (6),  stále vyhovuje jej podobným ľuďom a táto falanga je vďaka revolúcii stále početná. Takže napokon zo všetkých ústav má najmenej podporovateľov tá, ktorá je v práve v platnosti. V zhromaždení, ktoré ju prijalo (aspoň podľa tvrdenia vlády), veľa hlasujúcich naivne napísalo: „súhlasím, lebo chcem niečo lepšie“. A to je vo všeobecnosti rozpoloženie tohoto národa: ľudia sa od únavy, znechutenia a zúfalstva z hľadania niečoho lepšieho poslušne podrobia.
Omráčení z množstva nešťastia a pretrpeného zla sa nádejajú, že pod týmto suchým stromom nájdu chvíľku na vydýchnutie. Radšej zlý prístav, ako rozbúrené more. Ale presvedčenie, či dokonca úprimný súhlas nevidieť nikde. Ak by Francúzom táto ústava naozaj vyhovovala, jej neviditeľné pôsobenie by jej každým dňom získavalo nových podporovateľov. Deje sa však pravý opak. Každou minútou z tábora demokracie niekto dezertuje. Tróny pentarchov (7) stráži strach a apatia. Tí najvnímavejší z nezainteresovaných cestujúcich, ktorí v tejto dobe prechádzajú Francúzskom, sa zhodujú v tom, že je to republika bez republikánov.
Ak ale, ako sa zvyklo kázať kráľom, sila vlády spočíva výlučne v láske jej poddaných, ak samotný strach nestačí na udržanie suverenity, čo si máme myslieť o Francúzskej republike?

Otvorte oči a uvidíte, že nežije. Aký ohromný stroj! Koľko koliesok a pružín! Aká ohromná zmäť hrkotajúcich kúskov. Aký veľký počet ľudí, zamestnaných jeho opravou! Všetko dokazuje, že v tomto hnutí niet nič prirodzené, pretože prvotnou charakteristickou prirodzeného stvorenia je moc sprevádzaná ekonómiou prostriedkov. Všetko je na svojom mieste, nič nezadrháva, trenie je nízke, nič nehrmoce, počuť len majestátne ticho. Taký je mechanizmus prírody, dokonalá rovnováha, ekvilibrium, presná symetria častí, ktorá aj rýchlemu pohybu dopraje potrebnú prestávku.

Preto vo Francúzsku nejestvuje zvrchovaná moc. Všetko je umelé a násilnícke a napovedá, že takéto usporiadanie vecí nevydrží. Moderná filozofia je príliš materialistická a príliš bezočivá, aby dokázala vnímať skutočnú hnaciu silu politického sveta. Jedno z jej bláznovstiev je viera, že nejaké zhromaždenie dokáže konštituovať národ, že ústava, teda zvrchovaná suma fundamentálnych zákonov náležiacich nejakému národu a dávajúcich mu konkrétnu formu vlády, je výrobok ako hocičo iné a potrebuje len inteligenciu, znalosti a prax, že sa snáď niekto dokáže vyučiť v remesle písania ústav a že si ľudia kedykoľvek môžu povedať : „poďme a urobme si vládu“, ako môžu povedať remeselníkovi : “poďme, postavme mlyn alebo tkáčsky stav“.

Žiadna veľká inštitúcia nevzišla len z ľudských zámerov a ľudské dielo je krehké tým viac, čím viac ľudí je zapletených do jeho uskutočnenia, čím viac stojí na vede a rozumovaní a to je rovnako isté ako nejaký matematický vzorec.
Písaná ústava, ako je tá, ktorá vládne Francúzsku dnes, je len stroj, ktorý uchopuje vonkajšie zdanie života. Človek je svojimi vlastnými silami tak maximálne Vaucanson. Aby bol Prométheom musí vyšplhať do neba, pretože zákonodarca si nedokáže zaistiť poslušnosť ani silou ani zdôvodňovaním. (8)

Nateraz možno povedať, že experiment už skončil, pretože tvrdiť že ústava funguje by bolo zamieňaním ústavy s vládou. Táto vláda, ktorá je mimoriadne pokročilou formou despotizmu, funguje veľmi dobre, ústava jestvuje len na papieri. Dodržiavajú alebo porušujú ju ku svojmu prospechu, ľudí nemajú za nič a urážky, ktoré páni smerujú k ľudu vo forme falošného rešpektu a úcty ich vyliečili z ich omylov.

Život vlády rovnako skutočný ako život človeka. Cítime to, ba vidíme to a v tomto nás nemožno oklamať. Prosím každého Francúza, ktorý ešte má svedomie, aby sa sám seba spýtal, či dať svojmu volenému zástupcovi titul zákonodarca ho nestojí námahu, či ho tento čestný a zdvorilý titul nestojí rovnaký druh námahy, aký si pamätá zo starého režimu, keď s potešením oslovoval syna kráľovho tajomníka markíz alebo gróf (9).

Všetka česť pochádza od Boha, povedal kedysi Homér (10). Rovnako hovoril aj sv. Pavol bez toho, aby ho kopíroval. Je isté, že tú nepopísateľnú vlastnosť, zvanú česť, si sám sebe človek nedokáže udeliť. Česť náleží suverénovi samotnému a z neho, ako z nesmierneho rezervoáru je potom rozdeľovaná v príslušnej miere a váhe medzi rôzne triedy a jednotlivcov.
Všimol som si, že keď nejaký legislátor vo svojom spise hovorí o svojej hodnosti, noviny ho vysmejú, pretože dnes už vo Francúzsku nie je žiadna hodnosť, len moc, ktorá závisí výlučne na sile. Ľud vidí poslanca len ako jednu sedemstopäťdesiatinu moci, schopnej spáchať značné zlo. Poslanca rešpektujú nie preto, že je poslancom, ale preto že je rešpektovateľný. Každému sa bez pochyby páčila reč M.Simeona o rozvode, ale každý si želal, aby ju predniesol pred zákonodarným zhromaždením.(11)
Možno že podlieham ilúzií, ale tento márnomyseľný slovesný novotvar, ktorý predstavuje isté odškodnenie, je vlastný len francúzskemu zastupiteľskému systému. Angličan, slobodný podľa zákona a majetkovo nezávislý, ktorý príde do Londýna zastupovať národ na vlastný náklad, má v sebe dačo impozantné. Ale títo francúzski zákonodarcovia, ktorých vydávanie zákonov stojí národ päť či šesť miliónov libier ročne, títo predavači vyhlášok, ktorí vykonávajú národnú zvrchovanosť za osemdesiat kilogramov obilia na deň, nie sú v skutočnosti veľmi imponujúci a keď sa spýtame čo sú hodní, je ťažko prinútiť sa nehodnotiť ich inak ako v pšenici.

V Anglicku, dve magické litery M.P., pridané aj za nie veľmi známe meno,  zrazu vynesú človeka hore a dajú mu právo na výhodný sobáš. Vo Francúzsku by na človeka, ktorý usiluje o miesto poslanca, aby získal šancu na inak nepravdepodobné manželstvo, pozerali veľmi pohŕdavo. A to preto, že každý zástupca, každý nástroj falošnej zvrchovanosti, vyvoláva alebo zvedavosť, alebo strach.

Tak neuveriteľne biedna a slabá je moc samotného človeka, ktorý sám nedokáže zaviesť ani spôsob odievania. Koľko nariadení bolo adresovaných Zákonodarnému zhromaždeniu predpisujúc odevy jeho členom? Minimálne tri či štyri a všetko márne. Obrázky ich nádherných oblekov kolujú po susedných krajinách a samotní Parížania si z nich robia posmech. Veľká udalosť dokáže posvätiť bežný odev. Dá mu istú výnimočnosť, ktorá vo svete módy prežije. Zatiaľ čo iné odevy sa postupne menia, tento zostáva stále rovnaký, vždy ctený. Takto vznikli odevy, ktorým dnes pripisujeme a preukazujeme veľkú úctu a česť.
Ľudí, čo si pozorne všímajú všetko okolo seba iste zaujalo, že z celej tej revolučnej parády si popularitu udržala iba šerpa a pero a aj tie pochádzajú od rytierov. Prežili uvädnuté ako stromy, ktoré boli vyťaté a odstavené od životodarnej miazgy, hoci ešte si na chvíľku zachovajú svoju krásu. Úradník vystrojený týmito zneuctenými symbolmi je ako lupič, vyparádený v šatách, ktoré práve stiahol zo svojej obete.

Neviem či čítam dobre, ale všade kam sa pozriem čítam nulitu tejto vlády. Územia, ktoré Francúzsko dobylo vytvárajú dojem, že táto vláda má nádej a aj tie najlepšie intelekty sú popletené žiarou týchto vojenských úspechov a nevidia, že tieto úspechy a stabilita Republiky nijako nesúvisia. Víťazstvá sa dajú získať pod akýmkoľvek režimom, dokonca aj revolučným, pretože k víťazstvám vedie predovšetkým vybičovaná morálka mužov. Francúzi budú vo vojne víťaziť dovtedy, kým má vláda dostatok chochmesu aby im lichotila, zatiaľ čo v skutočnosti nimi pohŕda a ženie ich proti guľkám nepriateľa, sľubujúc im epitafy v novinách. Aj dnes vyhráva bitky Robespierre. Jeho železný despotizmus vedie Francúzov na jatky a k víťazstvu. Rozhadzovanie zlata a prelievanie krvi, žmýkanie všetkého, čo sa pánom Francúzska podarilo uchmatnúť, to je ten úspech, ktorý pozorujeme. Výnimočne statočný národ vydráždený každým druhom fanatizmu a vedený schopnými generálmi bude vždy víťaziť, zaplatí tie víťazstvá ale veľmi draho. Získala ústava z roku 1793 týmito víťazstvami pečať dlhovekosti? A prečo by teda dlhovekosť mali tieto víťazstvá zaručiť ústave z roku 1795, keď ju nedali tej predchádzajúcej?
Povaha národa sa nikdy nemení. Barclay v šestnástom storočí výstižne opísal vojenskú povahu Francúzska. „Je to národ“ povedal „nadovšetko odvážny a neporaziteľný na svojej pôde, ale za hranicami, to je úplne iný prípad. Preto si nikdy nedokázal udržať vládu nad inými národmi a preto je jeho sila zároveň jeho nešťastím“ (12)

Nikto nevníma silnejšie ako ja, že terajšie okolnosti sú mimoriadne a je veľmi pravdepodobné, že to čo sa v minulosti stalo vždy sa teraz stať nemusí, ale pre účel tejto práce to nemá význam. Stačí ak ukážem nepravosť tvrdenia, že ak republika víťazí, tak vytrvá. Ak už ale musím prorokovať, tak radšej poviem, že vojna ju drží pri živote ale mier ju zabije. Vynálezca nejakého fyzikálneho systému by si určite blahoželal, ak by všetky prírodné skutočnosti hovorili v jeho prospech. Ja môžem na podporu svojich úvah odcitovať všetky historické skutočnosti. Skúmajúc v dobrej viere všetky príklady, ktoré nám dejiny dávajú, nevidím nič, čo by hovorilo v prospech tohoto chimérického systému svojvoľných politických konštrukcií a abstraktného teoretizovania. Môžem uviesť Ameriku, hoci treba povedať, že čas brať Ameriku ako dejinný príklad ešte nedozrel. Tak či onak, uvediem niekoľko poznámok.

1.Britská Amerika mala kráľa, hoci ho nikdy nevidela. Sláva monarchie jej bola cudzia a suverén bol pre nich istým druhom nadprirodzenej moci, ktorú nikdy naozaj necítili.
2.Demokratický prvok, ktorý je pre ňu charakteristický, jestvoval v ústave jej materskej krajiny
3.Okrem toho tam jestvovali iné demokratické elementy, ktoré so sebou prinieslo množstvo kolonistov, narodených uprostred politických a náboženských sporov, a ktorí boli takmer všetci republikáni.
4.Američania pracovali s týmito prvkami v rámci schémy troch politických síl, ktorú zdedili od predkov a nie na tabula rasa, ako Francúzi.

Ale všetky novoty v ich vláde, všetky veci, ktoré sú výsledkom ľudovej svojvôle sú zároveň najkrehkejšími časťami systému a len ťažko možno skombinovať viac symptómov slabosti a úpadku. Nielen že pochybujem o stabilite americkej vlády, ale ani založenie anglickej Ameriky ma vôbec nenapĺňa dôverou. Napríklad mestá, hnané opovrhnutia hodnou žiarlivosťou sa nedokázali zhodnúť, kde by mal Kongres zasadať. Žiadne nechcelo tú poctu prenechať inému. Tak sa rozhodli postaviť nové hlavné mesto. Vybrali vhodné miesto na brehu veľkej rieky a rozhodli sa volať ho Washington.Vyznačli miesta pre všetky verejné budovy, začali stavať a plán tejto kráľovnej miest začal kolovať po Európe. Tu nie je nič, čo by nejako presahovalo ľudské sily. Mesto možno ľahko postaviť. Na druhej strane je toľko ľudského, toľko svojvoľného v tomto podniku, že by človek mohol staviť na to, že mesto nepostavia, že ho nenazvú Washington a že tam Kongres nezasadne.

Poznámky:

1. Ovídius Heriodes, IV.
2. Tento výpočet uvádza vo Februári 1796 istý zahraničný magazín. Zdá sa mi byť dostatočne vierohodný.
3. Pravdepodobne odkaz na Burkeove Úvahy o Francúzskej revolúcií, ktoré de Maistre obdivoval
4. Istý inteligentný človek, ktorý mal dôvody chváliť túto ústavu a ktorý si bol veľmi istý, že tá ústava je pomník rozumu však pripustil, že nehovoriac o hrôze dvoch komôr a obmedzenia veta obsahuje niekoľko iných, anarchických princípov. Táto ústava však nehreší tým čo obsahuje, ale tým čo v nej chýba. Pozri Coup d’oeil sur la Revolution francaise par un ami de l’ordre et des lois od Montesquioua, Hamburg 1794.
5. Condorcet bol spravodajom ústavnej komisie menovanej Konventom v roku 1792
6. Keď jakobíni vyhnali girondistov, začiatkom júna 1793, bolo do ústavnej komisie priradených šesť jakobínov. Výsledkom práce tejto komisie bol Ústava roku II, ktorú konvent prijal 24. júna 1793. Zavedenie tejto ústavy, ktorá bola zo všetkých najdemokratickejšia, sa odložilo a neskôr nadobro zastavilo. Ústava z roku 1795 bola oveľa konzervatívnejšia, napísaná v posledných mesiacoch trvania Konventu.
7. Odkaz na piatich Direktorov, ktori tvorili výkonnú zložku vlády
8. Rousseau, Spoločenská zmluva
9.Ktokoľvek mal dosť peňazí si mohol kúpiť úrad kráľovského tajomníka (Secretaire du Roi), ktorý bol dedičný. Stará šľachta týmto úradom pohŕdala, lebo znižoval jej status.
10. Ílias, I.
11. Joseph Simeon (1749-1842), bývalý profesor práva stratil svoje miesto počas Revolúcie za odpor k občianskej ústave kléru, bol zvolený do Rady päťsto počas Direktória. Jeho reč pred Radou starších, 24.1.1797 dokazovala, že rozvodom sa zavádza nový druh prostitúcie. Bol zatknutý vo Fructidorovom puči, ale prežil a zastával dôležité posty v nasledujúcich režimoch
12. Barclaius, Icon Animorum. Barclay (1582-1621) bol anglický spisovateľ známy najmä sporom s Bellarminom o pápežskej moci.

Preložil Jozef Duháček 

23. 9. 2013

Nová pravidelná nedeľná tradičná sv. omša v Bratislave a slávnostná sv. omša v Moste pri Bratislave.

V Bratislave pribudla pravidelná tradičná sv. omša. Deo gratias! Každú nedeľu o 16:00 v kostole Mena Panny Márie, v mestskej časti Vrakuňa majú veriaci možnosť zúčastniť sa na najsvätejšej obete Nášho Pána a načerpať duchovnú posilu v boji za spásu svojej duše i duší našich blížnych, ako aj v boji proti zvrátenostiam súčasného sveta.

V Moste pri Bratislave bude v stredu 25. 9. 2013, o 18:00 hodine, pri príležitosti výročia posviacky farského kostola, slúžená slávnostná tradičná sv. omša.
Verní katolíckej Cirkvi

Joseph Reiter.

Kristom ustanovený poriadok osobnej spásy vyžaduje, aby človek prináležal Cirkvi svojim telom i dušou. Inými slovami: aby žil aj vo vonkajšom, viditeľnom zväzku s katolíckou Cirkvou a nachádzal sa v stave posväcujúcej milosti.

I. Ktokoľvek platne príjme svätý krst, stane sa údom na tele i duši Cirkvi, čiže aj pokrstené deti tých rodičov, ktorí žijú v stave (cirkevného) odlúčenia [schizmatici], v blude [heretici], či v neviere [agnostici, ateisti, pohania].
II. Človek prestáva byť údom tela Cirkvi, ak z katolíckej Cirkvi vystúpi, teda ak vedome pretrhne puto viery skrz nevieru alebo blud, alebo ak je z katolíckej Cirkvi exkomunikovaný.
III. Človek prestáva byť (duchovne) údom Cirkvi, ak spácha akýkoľvek smrteľný hriech, a to na taký čas, pokým zostáva v stave smrteľného hriechu.
IV. Účasť na duši Cirkvi je k osobnej spáse absolútne a nevyhnutne potrebná. Žiadna duša nikdy nemohla a nemôže vojsť do neba, ak neodchádza z tohto života v stave posväcujúcej milosti.
V. Členstvo na tele Cirkvi je podľa Kristovho príkazu a Kristom daného zriadenia tak závažnou úlohou a povinnosťou, že žiaden človek nemôže dosiahnuť večnú blaženosť, kto túto povinnosť z vlastnej viny nespĺňa, hoci mu je splnenie tejto povinnosti učinené možným. Naproti tomu však, kto sa nachádza v takejto situácii bez vlastného zavinenia, že mu ani pri najlepšej vôli nie je objektívne dané možným tejto povinnosti dostáť, tomu to Pán nepripočíta k vine a ani nad ním zato nevysloví ortieľ trestu.
VI. Naopak, tomuto človeku udelí Pán toľko milostí, že skrz tieto, ak skutočne chce, dokáže sa dostať do stavu milosti a získať si večnú blaženosť, hoci mu nebude možným, stať sa zároveň navonok členom tela Cirkvi. Isto však bude takýto človek oveľa ťažšie uschopnený dosiahnuť stav blaženosti, ak postráda také prostriedky milosti, akými sú napríklad Sviatosť zmierenia, či Eucharistie.
VII. Ktokoľvek však dosiahne večnú blaženosť, nedosiahne ju mimo Cirkvi, ale v katolíckej Cirkvi a skrze katolícku Cirkev, to znamená skrz to, že buď náleží telom i dušou do katolíckej Cirkvi alebo náleží do nej len dušou, ak mu vstup do vonkajšieho zväzku s Cirkvou nie je (za jeho života) učinený možným.
VIII. Mimo katolíckej Cirkvi nieto spásy. Tu niet výnimky. Do neba nemôže vojsť nik, kto by nepatril v čase, keď sa odlúčil od života, k Cirkvi aspoň svojou dušou.

Forma príslušnosti k Cirkvi môže byť rozličná - podľa toho, či niekto vstúpil do vonkajšieho zväzku s katolíckou Cirkvou (a bol do nej prijatý), alebo nie. Avšak, medzi týmito dvomi formami príslušnosti k Cirkvi nie je možné vyberať si podľa akejsi ľubovôle. Pre všetkých, pre ktorých je to (za ich života) učinené objektívne možným, je vstup do vonkajšieho zväzku s Cirkvou nevyhnutným predpokladom osobnej spásy. Inak stratia svoju súnáležitosť aj k vnútornému (duševnému) spojeniu s Cirkvou, čím sa dostanú úplne mimo Cirkev a tým pádom do zatratenia - lebo Extra ecclesiam salus non est (mimo Cirkvi nieto spásy).

„Seba samých skúmajte, či máte vieru; sami sa skúmajte. Alebo nepoznáte seba samých, že je vo vás Ježiš Kristus? Ibaže ste nehodni.“, to sú slová svätého apoštola Pavla Korinťanom (druhý list Korinťanom 13,5). Každý človek je povolaný, usilovať sa, pokiaľ je to v jeho silách, spoznávať a prijímať Kristom zjavenú a zvestovanú Vieru. Pre všetkých tých, ktorým nebolo dané toho veľkého šťastia, byť od detstva vychovávaný a k spáse svojej poučovaný v Cirkvi svätej katolíckej, Synom Božím danej a zjavenej, sú určené nasledovné slová, bohaté na poučenia, súc byť povzbudením ducha. Kto je slobodný všetkých predsudkov a nie je zaslepený vlastnými vášňami, dôverujúc milosti Božej a v pomoc Božiu, vážne sa zamysliac nad obsahom riadkov tu obsiahnutých, nadobudne určite plného presvedčenia, že len Cirkev katolícka jest dielom Božím a žiadna sekta mimo pravej Cirkvi a že Kristus, opravdivý syn Boží, zjavil pravdy k spáse duše potrebné iba v nej.

 K tomuto poznaniu prišiel i markgróf Jakob III. Bádenský v čase reformácie. Narodil sa v Pforzheime roku 1562 a bol vychovávaný v lutheránskej viere. Keď nadobudol panovnícke práva k panstvu Baden-Durlach, uzavrel roku 1584 sobáš s grófkou Culenburg-Manderscheid, ktorá bola takisto evanjelíckej viery. Markgróf Jakob si pri rozličných príležitostiach vzorne plnil svoje vojenské povinnosti, no s ohľadom na spásu svojej duše sa ešte viac venoval vieroučným otázkam a problémom. V roku 1590 v kláštore Thennenbach verejne prestúpil na katolícku vieru. Tento krok s ním učinila i jeho manželka. Čoskoro markgróf ochorel - hovorilo sa, že následkom otrávenia, to sa však nepodarilo dokázať - a umrel peknou, ak sa to dá tak vyjadriť, povznášajúcou smrťou. Dva dni pred svojim skonaním zhromaždil okolo seba všetko svoje služobníctvo a vydal nádherné svedectvo svojej katolíckej viery.
„Dosvedčujem, že púhym vlastným svedomím a tiež usilovným bádaním pohnutý, nachádzam [=považujem] toto (katolícke) vyznanie ako pravé a to iné (Lutherovo) za nové a falošné. A kiež by Boh chcel, aby som sa s tým tak dlho nezdržiaval a prihlásil sa ku katolíckej viere už skôr !  Veď ja som už asi rok vedel o mnohých bodoch, podľa ktorých je lutheránska viera nepravá a katolícka pravá, a predsa, aby som nebol považovaný za ľahkovážneho a aby som o to viac posilnil a upokojil svoje svedomie, odkladal som toto svoje vyznanie. Teraz prosím o to, aby ste nezabudli, že keď zomriem, pred každým, voči komu to bude potrebné, verejne vydať svedectvo, že som skonal v pravde ako (rímsky) katolík, pritom s úprimným, šťastným a neochvejným svedomím a túto (katolícku) vieru som  do svojho posledného výdychu uchoval a pred súdnu stolicu môjho Pána Ježiša Krista priniesol. Nechcem tiež pochybovať, že mi (Pán) skrze svoje utrpenie a smrť z jeho vlastnej milosti a zľutovania prostredníctvom tejto viery večnú blaženosť dať ráči. Amen. Toto jest mojim vyznaním, na toto umieram s úplne šťastným svedomím a ešte raz dosvedčujem pri Bohu, že moje svedomie nebolo nikdy pokojnejšie, ako keď som sa v Thennenbachu ku svojej katolíckej viere prvýkrát doznal, a od tej hodiny až po tento okamih. A osobitne teraz, po prijatí prevelebnej Sviatosti (oltárnej) je môjmu srdcu ľahko a veselo. Bohu buď chvála! A som aj spokojný, ak to tak Boh bude chcieť mať, že sa už teraz odlúčim. Katolíkom som, katolíkom zostanem, katolíkom chcem umrieť. Pán Boh mi k tomu spomôž´! Ak niekto bude po mojej smrti o mne hovoriť inak alebo moje kresťanské obrátenie onako vykladať, že sa (ono) udialo iba z púhej túžby po večnej blaženosti, zasahujúc mi tým do svedomia, toho chcem tu na tomto mieste týmto verejne za šírenie nepravdy potrestať a pred tvárou Božou, požadujúc (od neho) odpoveď, prečo tak činí, obžalovať.

Dr. Pistorius tento preslov umierajúceho markgrófa krátko po jeho smrti zverejnil a vo veci pravdy a pravosti týchto slov sa odvoláva na všetkých svedkov, ktorí boli pri ich prednesení prítomní. 
Okrem toho máme samotným markgrófom Jakobom spísanú „Summárnu rozpravu“, v ktorej líči, prečo sa oddal „katolíckej, neprestajne jedinej, človeka blaženým čianiacej viere“. V tejto rozprave zhrňuje päť hlavných popudov, ktoré ho pohli k tomuto kroku:
„Prvý popud - nepravdy, ktoré bludári podsúvajú katolíckej Cirkvi, napríklad nepravdu o tom, že katolíci nepovažujú Sväté Písmo za pravdivé a platné, hoci títo (katolíci) celé Písmo, bez zapretia čo i len najmenšieho textu alebo písmenka Božieho Slova prijímajú, veria (mu) a uctievajú (ho), zaťiaľčo sa práve odporcovia katolíkov zo Slova Božieho držia len toho, čo sa im páči a zatracujú (z neho) to, čo sa im nepáči.
Druhý popud - Lutherovo náboženstvo sa delí zo dňa na deň na nové a nové sekty a je už (písal sa rok 1590 !) natoľko roztrieštené, že sa už ani nevie, kto je vlastne lutherán a kto už nie. Ľahko sa dá predpokladať, že táto nová náuka, keďže stojí postavená na piesku a ľudskej klamlivosti, privedie do života ešte mnohé iné sekty. Keďže sme našli u lutherových stúpencov iba hádky, spory, nestálosť, rozluky a odštiepenia až do nekonečna, museli sme pozmeniť svoje zmýšľanie o starej apoštolskej, v každom čase viditeľnej a jedinej Cirkvi.
Tretí popud - Pochopili sme, že Luther - nado všetku mieru nečistý, rúhavý, nemravný, nafúkaný a pochybný - nemôže byť tým prostriedkom, ktorým by sa obslúžil Všemohúci pri uskutočnení tak veľkého zázračného diela, akým je vylepšenie svojej Cirkvi.
Štvrtý popud - Augsburské vyznanie (teoretický pilier Lutherových náuk - pozn. prekl.) skrze svoju vratkosť a viacráz vykonané, nezodpovedné pozmenenia a úpravy preukázalo, že nie je schopné byť žiadnym istým fundamentom náboženskej viery.
Piaty popud -  o všetkých tých sektách, ktoré dnes často rastú ako huby zo zeme, prvých 1500 rokov Cirkvi človek vôbec nechyroval. Cirkev Kristova nezapočala svoje dielo vo Wittenbergu, ani v Zürichu, ani v Ženeve, ani v Anglicku, ani v Petrohrade, ale v Jeruzaleme. A preto: ostaňte pevní vo viere a vytrvajte v láske a oddanosti svätej katolíckej Cirkvi, neomylnej učiteľke božských právd Spásy a spoľahlivej vodkyni v život večný.“

Aby sme si tieto slová mohli trvale vziať k srdcu, nech je ešte (na tomto mieste) dodané, čo veľmi trefne napísal Dr. Franz von Bettinger, arcibiskup mníchovsko-freisingský v pastierskom liste z 28. októbra 1909 svojim veriacim: „Často náš Pán a Spasiteľ Ježiš Kristus svojim apoštolom a svojej Cirkvi predpovedal, že budú pre jeho meno nenávidení a prenasledovaní. Aj v hodine jeho odlúčenia povedal svojim apoštolom tieto slová: „Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel prv ako vás. Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí. Spomeňte si na slovo, ktoré som vám povedal: Sluha nie je väčší ako jeho pán. Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás; ak zachovávali moje slovo, budú zachovávať aj vaše.““ (Ján 15, 18-20).

A čoskoro po Pánovej smrti sa tieto jeho slová na apoštoloch vyplnili. Boli obvinení, urobili z nich nepriateľov. Boli predvádzaní pred súdy a hádzaní do väzenia, mučení, týraní a posielaní na hroznú smrť v neopísateľných bolestiach. Preto píše svätý apoštol Pavol Korinťanom: „Zdá sa mi, že nám, apoštolom, Boh pridelil posledné miesto ako odsúdeným na smrť, lebo sme sa stali divadlom pre svet, anjelov i ľudí. My sme blázni pre Krista, ale vy ste múdri v Kristovi; my sme slabí, a vy silní; vy ste slávni, my znevážení. Až do tejto hodiny sme hladní, smädní a nahí, bijú nás päsťami, sme bez domova, ťažko pracujeme vlastnými rukami; keď nás preklínajú, my žehnáme, keď nás prenasledujú, my to znášame, keď nás potupujú, my sa modlíme. Stali sme sa akoby smeťami sveta, vyvrheľmi pre všetkých až doteraz.“ (1. Kor. 4, 9-13).

A čo bolo tým dôvodom takého hnevu, nenávisti a prenasledovania? Zlé skutky? Zavrhnutiahodné učenie? Ó nie !  Ich život bol bez poškvrny, svätý, ich náuka čistá a vznešená. To pre meno Ježišovo museli trpieť a zomrieť mučeníckou smrťou. Aj na nich sa splnilo, čo povedal Spasiteľ o sebe samom: „Nenávideli ma bez príčiny." (Ján 15, 25). Ako apoštolom, tak sa vodilo aj kresťanom po dlhých tristo rokov, v nekončiacom a veľkom utrpení a mukách si uchovali vernosť a rozhodnosť, pevnosť svojej kresťanskej viery a veľmi často ju museli spečatiť mučeníckou smrťou. Kvôli Ježišovmu menu sa stali, ako sa vyjadril jeden pohanský literát, „objektom nenávisti ľudského pokolenia“. Táto nenávisť voči Kristovi a jeho Cirkvi nikdy nevyhasla a z epochy na epochu neustále, súc viac a viac vystupňovaná, mocnela. V priebehu „veľkej“ francúzskej revolúcie si vyžiadala hrozné obete. A aj v našich časoch sú zapaľované plamene nenávisti voči Kristovi a jeho Cirkvi za pilného pričinenia nepriateľov kresťanskej viery, kresťanských mravov a kresťanského poriadku. Vzniká svetové spojenectvo všetkých tých, čo pod všelijakými názvami pracujú na odpadnutí (duší) od Krista, na skaze Cirkvi, na potláčaní kresťanských mravov a výchovy, na zvrhnutí jestvujúceho poriadku. Ošklivými heslami, vymyslenými, vyberavými obvineniami, nespravodlivými výčitkami sú cielene podnecované rôzne proticirkevné vášne, horkosť a nenávisť, narúšaný pokoj a mier, vyvolávaný rozruch, rozvrat a boj. 

Uprostred svojho (veriaceho) kresťanského ľudu, ktorý ho vo svojej pokore a milujúcej vďačnosti vzýva ako svojho Boha a Vykupiteľa, je Kristus bezohľadne, nehanebne osočovaný a tupený. Božie príkazy, kresťanské cnosti a morálka je verejne zaznávaná, opovrhovaná a porušovaná. A ako sa odmieta vzdávať česť Bohu a ako sa mu dlhuje a odopiera prejavovanie poslušnosti, tak sa nedáva česť a odopiera poslušnosť aj jeho zástupcom na Zemi - cirkevnej a svetskej vrchnosti. Aké premnohé urážky a potupa sa to dennodenne hádže na hlavu Cirkvi, na nášho svätého Otca ! Ako je urážaný kňazský a rehoľný stav ! Kedysi sme mali útechu, že aspoň naša vlasť a náš ľud bol takémuto konaniu vystavovaný menej, no dnes siahajú takéto hnutia až k nám a nepriatelia Kristovi nepovažujú pri svojom pôsobení už ani u nás za potrebnú akúsi zdržanlivosť, či branie ohľadov. Otvorene sa vyzýva  k odpadnutiu od viery, od Krista, k vystúpeniu z jeho Cirkvi, k vstupovaniu do Kristu nepriateľských, proticirkevných spolkov, k potláčaniu kresťanského vyučovania na našich školách. Doteraz sa nechali mnohí oklamať, uviesť do omylu v tom, aké sú skutočné ciele rôznych takýchto spolkov a snáh. Dnes sa však už srdcia a úmysly mnohých odkryli, stali sa verejne známymi a tak si už nik nemôže zakrývať svedomie pred veľkým nebezpečenstvom, ktoré nás ohrozuje. 

V tejto situácii platí pre všetkých bez výnimky nutnosť vyznávania kresťanskej viery otvorene a verejne. Platí slovo Pánovo: „Nik nemôže slúžiť dvom pánom“ a tiež „Kto nie je so mnou, je proti mne.“ a napokon: „Kto mňa vyzná pred ľuďmi, toho aj ja vyznám pred svojim otcom, ktorý je na nebesiach; kto však mňa zaprie pred ľuďmi, toho aj ja zapriem pred svojim otcom.“. Vy všetci, ktorí ešte veríte v Ježiša Krista, stojte verne a pevne, zomknite sa ! Opatrujte, chráňte a bráňte vaše drahocenné dobro, vašu vieru ! Stojte pevne vo vernosti a v láske voči vašej svätej Cirkvi a jej vznešenej hlave ! Ctite si vašich kňazov a duchovných, lebo sú „zástupcami“ Krista, kto nimi opovrhuje, opovrhuje Kristom samotným.
  
Vyznávajte svoju vieru skrz svedomité a snaživé plnenie vašich kresťanských povinností, pestovaním každodennej modlitby, navštevovaním svätých Omší v nedele a sviatky, usilovným a ctihodným prijímaním svätých sviatostí ! Nech sa na nás splní želanie svätého otca, aby sa všetci obnovili v Kristovi. Nebezpečenstvo a bieda týchto časov nás má všetkých zjednotiť a vyburcovať k dobrému boju, ktorý máme viesť voči nepriateľovi v nás a vôkol nás. Nik nesmie byť vo svojej viere natoľko vychladnutý a mŕtvy, aby sa odpornému vyčíňaniu voči Kristovi a jeho Cirkvi len nečinne a bezcitne prizeral. Na naše sväté povinnosti voči Kristovi a jeho Cirkvi nesmieme nikdy zabúdať a všetky pokušenia k nevere voči Kristovi od seba s odporom a hnusom zaháňať. Spasiteľ nás varuje: „Chráňte sa falošných prorokov: prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci. Poznáte ich po ovocí. Veď či oberajú z tŕnia hrozná alebo z bodliakov figy?“ (Matúš 7, 15-16) Ich jedovaté a zlovestné ovocie vidíme dnes všade vôkol seba. Preto ma práve starosť o ohrozenú spásu mne zverených duší a tiež vedomie svojej ťažkej zodpovednosti primäli k tomu, aby som sa k vám obrátil s týmito varovnými a napomínajúcimi slovami.

Z bojov týchto čias si musíte ale vziať jedno výnimočné ponaučenie. Pýtam sa: Ako je to možné, že pri akejkoľvek príležitosti sa široké masy dokážu tak rýchlo a tak vášnivo strhnúť proti Cirkvi a jej všetkej cti hodným inštitúciám?

Áno, toto je moc, ktorú má tlač a ktorú majú mnohé organizácie, ktoré spája energická a cieľavedomá práca za využitia každého, vhodne sa črtajúceho podnetu, pokúšajúc sa získavať stále viac a viac vplyvu pre svoje Cirkvi nepriateľské idey a ktoré získavajú čoraz väčšie úspechy všade tam, kde k (našej) rýchlej a účinnej obrane tie isté prostriedky chýbajú. Nemali by sme sa od nepriateľa podučiť, ako si je treba vážiť zomknutosť a aký je význam tlače? Držte sa od novín, časopisov a kníh, ktoré neohlasujú žiadne, vášmu katolíckemu presvedčeniu užitočné skutočnosti, ktoré nepristupujú k vášmu presvedčeniu s rešpektom, či chápavým záujmom, ktoré na vaše presvedčenie neberú citlivý zreteľ, ale ktoré naopak, o to skôr vaše katolícke city rozličnými spôsobmi zraňujú ! Nenechajte sa pri presadzovaní našich katolíckych zásad prekonať protivníkmi čo do vynaloženej energie, záujmu a obetavosti ! A ak sa pri konaní katolíckej obrany proti nepriateľským útokom a osočeniam alebo pri konaní rôznych katolíckych podujatí uchýlite k výčitkám na adresu nepriateľa, nezabúdajte, že táto snáď tu a tam oprávnená kritika sama o sebe neprináša žiadnu pomoc - pomáhajte skôr vašimi priateľskými radami a obetavými skutkami, aby sa takáto obrana a oné podujatia konali v čo najväčšom súlade s vašim presvedčením a úsudkom. Zhovievavá a rukolapná pomoc má oveľa vyššiu cenu ako púhe hrubé, neotesané hanenie.

Ak budeme my sami, čo sme raz boli vo svätej sviatosti birmovania pomazaní ako bojovníci Kristovi, spouúčastní boja proti nepriateľom našej spásy v miere síl, nám Bohom daných, potom smieme, súc utešení, spoliehať sa a stavať aj na pomoci zhora. A toto naše spoliehanie sa na pomoc Krista, nášho Pána, nesmie byť otrasené žiadnou tiesňou a žiadnym strádaním, či utrpením. Pamätajme na jeho slová: „Toto som vám povedal, aby ste vo mne mali pokoj. Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!" (Ján 16, 33) a tiež „Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť, radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami.“ (Matúš 5, 11-12).

Naše miesto je v bárke Petrovej a keď sa nás zmocnia búrka a vlnobitie, hľaďme s dôverou na Toho, kto raz jedným slovom vetru a vlnám poručil, na Ježiša Krista, na nášho Pána a Boha, mimo ktorého nieto žiadnej spásy, žiadnej pravdy a žiadneho pokoja. Jemu buď „sláva a veleba, vláda a moc pred všetkými vekmi i teraz i po všetky veky. Amen.“ (Júda 25).

Z diela „Das dreifache Reich Gottes“ 
Imprimatur: Biskupský ordinariát Würzburg 1911.
Preložil Ladislav Hajdu