Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

25. 7. 2013

Obrana proti nepriateľom katolíckej Cirkvi

P. Joseph Reiter

Kto by nevedel o tom, že človek, ktorý je úplne opantaný nejakou myšlienkou, nie je vždy schopný a ochotný vnímať pravdu okolo seba ! Preto si mnohí radi kopnú do onoho známeho, avšak skresleného obrazu  katolíckej Cirkvi, ktorý nezodpovedá skutočnosti, ale skôr nejakým „čiaram vo vzduchu“.  Ako si však môžu oní snaživci o „čisté“ Evanjelium pri takýchto bojoch uchovať povesť múdrosti a vzdelanosti ?

Povstávajú muži, ktorí sa chopia zbraní v smutnom opojení, akoby to bola katolícka Cirkev, čo vyhlásila vojnu protestantizmu. Ak sa však spýtame na herolda onoho vojnového príkazu, nevie ho z tých bojovníkov pomenovať nik. Ak sa obzrieme po nepriateľoch, nikde niet ani stopy po nejakých, ktorých by sme mohli objaviť. Napriek tomu sa zo dňa na deň množia šíky bojovníkov proti neveste Kristovej - stále tie isté staré predsudky, tie isté jednostranné náhľady a tá istá stará nedôverčivosť - to je obsahom ich kníh, brožúr, kalendárov a novín. Ak to myslí protestantská tlač s udržaním náboženského mieru naozaj vážne, tak nech najprv prestane, či je to vhod alebo nevhod, vydávať vieru katolíkov za prejav fanatizmu či bezcitnosti a podsúvať to protestantskému ľudu ako „zotročovanie ducha“. Ako často vedia aj veľké politické denníky preukázať strašnú malosť a malichernosť, pokiaľ sa niekde jedná o katolícke záujmy !

***

Nikdy nemôže byť medzi katolíkmi ani reči o vzdaní sa cirkevno-katolíckeho stanoviska alebo o prijatí akéhosi „stredného“ stanoviska medzi náboženskými protikladmi oboch výkladov alebo o uznaní oboch ako dvoch vzájomne si rovnocenných, na Pravde založených a v Pravde ukotvených foriem Kresťanstva. Viera katolíka jednoducho spočíva na výrokoch Cirkvi, v ktorých prebýva Duch Pánov až do konca vekov. Skutočne katolícky kresťan teda verí to, čo učí Cirkev a spozná ako omyl to, čo Cirkev odmieta.
To, čo sa od Cirkvi vnútorne a vo svojej podstate značne odlišuje, nie je tá-ktorá veta, tá-ktorá mienka teológov, už oveľa menej rozum, či poznanie, ale smerovanie vôle a mysle, jedným slovom srdca, ktoré odmieta poslušnosť a vieru v zreteľne mu vyjavenú Pravdu alebo to, ak ono srdce viac dôveruje falošnej autorite, než výrokom tej, ktorú ustanovil Duch Svätý, aby vládla pospolitosti Pánovej.
     
Preto nemôže byť medzi oboma konfesionálnymi smermi, nehľadiac na mier navonok, žiadneho vzájomného spoločenstva cirkevného života a božskej služby, urovnanie vzájomného konania zostáva vyhradené až do dňa, kedy nastane opätovný príchod Pána, aby nás súdil. Kto však toto prehliadne a nespozná a miesto toho kričí „Mier ! Pokoj !“ tam, kde žiadneho pokoja niet, ten klame sám seba a hľadá (názorový) stred, ktorého prosto niet. Aj tu vystupuje do popredia protiklad medzi vedomým nepriateľstvom srdca a jasného nerozpoznania pravdy a medzi samotnou, vo vôli zakorenenou herézou a púhym nezavineným alebo ospravedlniteľným nepochopením cirkevnej náuky.  Iste, od našich protivníkov môžeme očakávať aj rozhodnú, správnu, úprimne myslenú obranu určitých článkov viery, ktoré sú podľa ich uistenia im aj nám spoločné.

Ak ale odmietajú nielen vieru a poslušnosť katolíckej Cirkvi ako uhoľnému kameňu a jedinej istej garancie rozumnosti celej kresťanskej náuky, ale ju dokonca aj ponižujú a jej karikatúru hádžu do špiny, nemôže byť potom o nejakom zbližovaní, nehovoriac už o nejakom zmierení medzi týmito protikladmi u žiadneho opravdivo veriaceho ani reči - v tomto ohľade platí bez obmedzenia slovo Pánovo: „Kto nie je so mnou, ten je proti mne !“ To už potom nie je len obyčajná vec cti, ale dokonca kresťanská povinnosť, odvrátiť takéto útoky, smerujúce voči našej svätej katolíckej a apoštolskej Cirkvi.

Nik, kto pozorne skúma našu dobu, nemôže ignorovať skutočnosť, že kresťanstvo už neovláda mysle ľudí v takej miere ako v minulých storočiach a netvorí všetkým spoločnú základinu myslenia a konania ako kedysi. Naprieč celým civilizovaným svetom a našou nemeckou vlasťou obzvlášť vedie mohutný zlom, veľká trhlina - do dvoch mohutných vojov rozdelené, stojí dnešné ľudstvo príkro vzájomne proti sebe, svojim svetonázorom, svojim životom a svojim zmýšľaním: na jednej strane stúpenci a priatelia otcami tradovaného náboženstva kresťanského s vierou v jedného nadpozemského, trojosobného Boha, v hriešny pád prvých ľudí a spásu ľudstva skrze Božieho Syna - Krista, v nesmrteľnosť ľudskej duše, v odplatu za dobro i zlo tu na zemi i vo večnosti. Na druhej strane s mnohými rozdielmi medzi sebou navzájom všetci tí, pre ktorých je kresťanstvo dávno prekonaným stanoviskom, počínajúc tými, ktorí v sebe ešte prechovávajú útržky kresťanských spomienok z dôb svojho detstva a mladosti a preniesli si ich do svojho života, končiac tými, pre ktorých existuje len „tu a teraz“, púhy svet zmyslov, ktorých bohom je „duša sveta“, akási všetko oživujúca sila a pre ktorých je človek „najvyšším dielom prírody“. Ľudstvo sa zhromažďuje čoraz tesnejšie a čoraz jasnejšie k dvom vyhraneným princípom: k úplnému popretiu Boha a k plnej Viere v Neho a oddanosti Jemu.

Za nezmyselnú musíme považovať požiadavku, aby vyznávači katolíckej viery mlčky prehliadali útoky svojich odporcov, aby pritakávali ich obžalobám a výčitkám, aby uznali ich úplne jasné prekrucovanie historickej pravdy - požiadavku, prednášanú a uplatňovanú voči katolíkom, samozrejme vždy v rôznej forme a v inom šate, spočívajúcu v pravidelnej obžalobe z „narúšania mieru“, ktorého sa máme vraj dopúšťať my, katolíci. Samozrejme, že sa nedá počítať s vášnivou nenávisťou, hlavne, pokiaľ je predmetom sváru náboženstvo ako také. No plným právom sa môžu katolíci svojich odporcov opýtať: Čo vám vlastne katolícka Cirkev urobila, že pápeža, biskupov, kňazov, rehoľníkov, katolíkov ako takých kvôli ich viere tak prenasledujete, ohovárate a hanobíte? Takáto „spravodlivá obrana“ nemôže byť žiadnym rozumným človekom charakterizovaná ako „narúšanie pokoja“ !

Len sa na nich lepšie pozrite ! Ich náuka je kresťanská, nie pohanská. Je rýdza, rozumná a nie amorálna. Nezväzuje vôľu, ani ducha. Jej Sviatosti liečia, jej Bohoslužba je povznášajúca a vznešená, nie „pohanská“. Jej členovia sa navzájom milujú a ak aj mnohí majú tie isté, opakujúce sa zlozvyky, chyby a hriechy, tak iní sa zas s o to väčšou horlivosťou snažia (aj za nich) o spravodlivosť na zemi, či o vlastnú svätosť. Kde by vo svete bolo kedy slýchať, že je spravodlivou vecou, bojovať proti dobru ?  Prečo sa vrhať ako supy na isté hnilobné miesta a pásť sa na nich ? Prečo treba každé slovo, ktoré tu, či tam odznie, posmešne prekrútiť a zapáliť v ňom ohníček vlastnej pomstychtivosti ? Toto je evanjelické ? Prečo stále nestrácajú na sile neustále opakované „heslá“ ako „Inkvizícia“, „Bartolomejská noc“ ( povraždenie francúzskych protestantov - tzv. „Hugenotov“ v noci z 23. na 24. august 1572. Admirál Gaspard de Coligny a ďalší vodcovia francúzskych protestantov boli zavraždení na pokyn kráľovnej matky - Kataríny di Medici. Predáci hugennotov sa zhromaždili v Paríži pri príležitosti sobáša protestanta Henricha Navarrského (budúceho kráľa Henricha IV.) s dcérou Kataríny di Medici - Margarétou de Valois.  V tú istú noc bolo zabitých niekoľko tisíc parížskych protestantov-pozn. prekl.), „Gunpowder Plot“ ( išlo o pokus britských katolíkov, zabiť anglického kráľa Jakuba I., ktorý bol protestantom, členov jeho rodiny a jeho ministrov a parlamentárov, ktorý prebehol 5. novembra 1605 počas otvorenia zasadnutia Parlamentu. Tento atentát bol plánovaný Robertom Catesbym a vykonaný Guyom Fawkesom, expertom na výbušniny. Motívom činu bola pomsta za útlak katolíkov, šlo o politiku, za ktorú niesol zodpovednosť kráľ Jakub I.-pozn. prekl.), „kupovanie odpustkov“..., na ktoré môžu katolíci odpovedať desiatkami iných protipríkladov, vyargumentujúc aj detaily. Prečo nezaujmú miesto vášne a fanatizmu zmysel pre spravodlivosť a objektivita ? Lepšie by bolo, ak by sa obe strany usadili v odľahlých častiach sveta, kde by sa medzi divochmi stretli snáď s priaznivejšou mysľou a väčšou prajnosťou. Púhy hnev a smrteľná nevraživosť, nenávisť ohľadom rôznych princípov je to najodpornejšie, čo môže byť. Veriacich protestantov ctí, že niektorých spomedzi nich takéto konanie ich vlastných súvercov odpudzuje. Istý protestantský kazateľ pred nedávnom povedal (s ohľadom na dôverný list Evanjelického zväzu-jedného z najväčších protestantských zväzov v Nemecku, založenom roku 1886-pozn. prekl.): „Učme sa, rozpoznať konečne  nevraživosť medzi kresťanmi ako to, čím naozaj je - dielom pekla, na ktorej nemôže mať nik dôvodnej radosti, iba mocnosti tmy. Podajme si teda my, ktorí si modliac kľakáme pred ten istý kríž, ktorí vyznávame, že niet inej spásy než v Kristovi Ježišovi ruku k spoločnému bratskému zväzku a vzájomnej práci, spoločnému snaženiu! "
 
Cirkev Božia sa zrodila v boji - a bude žiť v boji aj naďalej !  Povstala z krvavej kolísky, čoskoro napadnutá hrdou žiarlivosťou mocných, prenasledovaná vášňami, rozpútanými vzburou samu seba zbožňujúcej vedy a zradou ducha. No napriek tomu bola predsa ukrytá pod ochranou Božou a obdarená láskou svojich detí. Vždy ponižovaná a predsa slávna, vždy znášajúca príkoria a predsa neporazená !  Prežila pohanský Rím a barbarov, Aria a Mohameda, protestantských „reformátorov“ a Voltaira - nepremôžu ju ani jej dnešní moderní materialistickí a racionalistickí nepriatelia, ani keď sa kryjú pláštikom moci takzvanej „vedy“, lebo „brány pekelné ju nepremôžu“, povedal jej svätý pôvodca, ktorý je večnou Pravdou.

V Rakúsku hnutiu odpadlíkov vývoj vyslovene prial, čiastočne aj vďaka určitej bezstarostnosti v katolíckom tábore. V iných katolíckych krajinách sa mu darí nemenej dobre, niekde hoci s menším úspechom, no s o to jasnejšou tendenciou rozširovania svojich radov. Valdenskí ( z francúzskeho adjektívneho označenia pôvodu „vaudois“ [kantón Vaud vo Švajčiarsku] - stredoveké náboženské hnutie, inšpirované pôvodne bohatým lyonským obchodníkom Valdesom. Sprvoti sa toto hnutie vyvíjalo „v súťaži“ a v polemike s katarstvom, Valdenskí však odmietali katarský metafyzický dualizmus. Niektorí radikálnejší Valdenskí priznávali, opäť na rozdiel od katarov, právo kázať i ženám. Valdenskí sa spočiatku s oficiálnou rímsko-katolíckou cirkvou rozchádzali len v otázke jej svetského majetku a postavenia. Neskôr splynuli v stredoeurópskom priestore s husitstvom a stali sa tak územne najrozšírenejšou herézou európskeho stredoveku. - pozn. prekl.) a hugenoti, predovšetkým však nemeckí protestanti sú tými, ktorí tie hnutia ťahajú. To, čo tí poslední menovaní dokážu vynaložiť na protestantizáciu katolíkov v Rakúsku, Taliansku, Španielsku, Francúzsku, Belgicku, či Poľsku, je ohromujúce. Nielen, že ich rôzne spolky ako „Gustav Adolf-Verein“ (nesie pomenovanie po švédskom panovníkovi - pozn. prekl.) alebo „Lutherischer Gotteskasten“ (Gotteskasten je skrinka na úschovu peňažných prostriedkov, ktorými disponuje konkrétna náboženská obec - pozn. prekl.) otvárajú, mimochodom naširoko, pre tento účel svoje pokladnice, ale zakladajú sa aj nové spolky, aby prinášali katolíckym národom „Evanjelium“. Takto existujú v rozličných nemeckých mestách spolky na rozširovanie „Evanjelia“ (s pôsobnosťou) v Taliansku a Španielsku, ktoré sa neobmedzujú len na tých pár protestantov, čo v oboch menovaných krajinách žijú, ale sami priznávajú, že sa zameriavajú aj, ako hovoria, na „rímskych bratov“.
 
 Je zaujímavé podozvedať sa, ako sú nachytávaní katolíci v týchto, podľa ich slov „mocou Ríma ubíjaných krajinách“. Nedbalo a zle o pravdách viery poučených, ako mnohokrát sú, ich vyhľadávajú skrz osobné ovplyvňovanie, presviedčanie, šikovne predstieranú lásku k blížnemu, naoko nenápadne, no postrannými myšlienkami vedení im predhadzujú vopred pripravené biblické citáty, dušu liečiace, láskou prekypujúce traktáty, pozvoľné, avšak neustále „vo vhodnej chvíli“ utrusované očierňovanie „pápežskej cirkvi“ a „rímskeho haraburdia“, týmto všetkým ich ohlupujúc. Doma vo vlasti potom vyprávajú, ako sú vystavení „v rímskych krajinách“ útlaku a prenasledovaniam, ako je tam (v tých krajinách) však napriek tomu všetkému, vďaka neúnavnému pôsobeniu evanjelizátorov čoraz viac „svetlejšie, jasnejšie“.

V Nemecku, doma, majú situáciu ťažšiu. Nemeckí katolíci sú lepšie poučení, ak chcete, vyškolení (ó, tie časy, keď to bola pravda ! - pozn. prekl.), poznajú „víťaznú silu“ protestantizmu na vlastnej koži, z vlastnej dejinnej skúsenosti a preto sa im z protestantskej strany ťažšie nachádza cesta k zaimponovaniu. Ich „Spoločnosť k rozširovaniu Evanjelia“ musí vykotúľať ešte mnoho mariek, aby dala do pohybu nejaké väčšie odpadlícke hnutie. Týmto nechcem „úspechy“ tohto spolku nijako popierať, veď to by sme sa museli čudovať, keby takáto veľká spoločnosť nebola schopná vykázať žiadne úspechy. Pred očami má dvojaký cieľ - pohnúť protestantské kruhy u nás k „misionárskej činnosti“ voči členom Cirkvi a potom misionársku činnosť samu o sebe. Táto ich evanjelizácia pozostáva z rôzneho ovplyvňovania katolíkov - deje sa tak na pohreboch, pri osobných rozhovoroch a zavádzaniach pri bežnej komunikácii v práci, či len tak, rozdávajúc biblie, či biblické brožúrky, hlavný ťah ale vedú cez pestovanie tzv. zmiešaných manželstiev.

Ovplyvňovanie na pohreboch sa napríklad deje spôsobom, pri ktorom protestantskí duchovní „rímskych bratov“ priamo slovne nenapádajú, ale rozprávajú tak, aby „rímski poslucháči tomu rozumeli a mohli prijať pôsobenie lásky Toho, ktorý aj za nich dokonal dielo svojej Lásky“. Ako by sme my katolíci nevedeli o tom vôbec nič a ako keby sme snáď chceli popierať realitu Kristovho vykúpenia. Ak chcú páni pastori chytať svojich „rímskych bratov“ na pohrebné rečičky, mohli by byť veľmi sklamaní, pretože aj my katolícki duchovní kážeme a prihovárame sa na pohreboch, ktoré vysluhujeme.
 
Osobné ovplyvňovanie sa deje tak, že protestanti „odovzdávajú Slovo Božie ďalej a prichádzajú s láskou a dôverou v ústrety tým, ktorí sa rozhodli toto Slovo Božie prijať“. Ich „láska“ je aj pri týchto ich kúskoch vynaliezavá, ako nová pracovná metóda sa odporúča „spolupráca žien“, lebo veď „tieto ľahšie nájdu cestu k svojmu srdcu, ako by to dokázali muži. Práve práca na jednotlivých dušiach, z úst do úst a od srdca k srdcu je hlavnou úlohou a nesie so sebou výnimočné zasľúbenia“. Tieto slová neznamenajú nič iného, než mobilizáciu protestantky voči svojej katolíckej susede, takú tú konfesijnú malú vojnu, ako sa perfídnejšie ona nedá ani vymyslieť. Takýmito stratégiami vedenými proti nim trpia obzvlášť katolíci v diaspore. A teraz kolportovanie biblií -  keď protestanti rozširujú bibliu medzi nami - „rímskymi bratmi“, konajú tak, ako aj sami priznávajú, v domnienke, že sa katolícka Cirkev biblie bojí. Je to domnienka, ktorá vyzerá veľmi prosto, až naivne, ak si len pomyslíme, že protestanti prevzali bibliu práve od nás a my sme ju mali už dávno, oveľa skôr, než sa svet dozvedel niečo o nejakom protestantizme.
 
Nemáme sa prečo biblie báť, nemáme sa prečo za ňu hanbiť, vysoko ju velebíme, no nie sme až takí nenároční, aby sme zhľadúvali základný prameň našej spásy už len v púhom čítaní si z nej. A to je asi aj dôvod, prečo sú u nás biblia a porozumenie biblickým textom menej rozšírené a priemerný katolík je v biblii a jej textoch menej zbehlý, takže môže byť dobre vydrezúrovaným „biblickým poslom“ od protestantov ľahko vovedený do pomykova. Ako vieme, biblickými citátmi vie človek podoprieť a dokázať úplne všetko, treba na to len potrebnú rutinu. Evanjeliový posol má vo svojom vrecku ešte rad traktátov - tie, ktoré práve potrebuje. Závisí od jeho osobnej chytrosti a od správania konkrétneho spracovávaného „rímskeho brata“, či sa ponúkne traktát ľahšieho alebo ťažšieho kalibru. „Je isté, že tomu, kto je nám ešte naklonený nepriateľsky nemožno dať do rúk to isté ako tomu, kto si „už siahol“ a rád by prešiel (k nám)“, toľko jedna z ich rukovätí. Ak zostáva „rímsky brat“ nesmelý, ošíva sa alebo ak dokonca ukazuje, kde sú dvere, posol už vie, že tu nemôže núkať „Doktora Martina Luthera slovom i obrazom“, ale snáď „Kríž na Golgote“ alebo „Život Ježiša Krista“.

Ak je však oslovený katolík dôverčivý a prístupný, ponúkne sa mu „Bojom k víťazstvu“ alebo „Vzývanie svätých“ alebo „Magnifikat“ alebo „Zážitky zbožnej katolíčky“. Posledná menovaná knižočka obsahuje životný príbeh jedného francúzskeho dievčaťa, vychovávaného síce zbožne, no sentimentálne, nikdy nezískajúc a nemajúc správne poňatie o katolicizme, nuž sa stalo neskôr protestantkou a teraz žije v pokoji Pánovom kdesi vo Francúzsku. Koniec príbehu chce povedať: „Choď a konaj podobne.“  Vydáva sa dokonca aj istý mesačník pre „hľadajúcich katolíkov“. Tento list, písaný naoko neškodne, obsahuje v každom svojom čísle „rady pre pútnikov“, čiže pre katolíkov s tendenciou vzdať sa svojej viery. Lurdská voda, benediktínske medailóniky a iné podobné artefakty obľúbené zbožnými dušami musia poslúžiť na to, aby onomu „pútnikovi“ otrávili potešenie zo svojej starej Cirkvi a na to, aby sa mu otvorili zmysly pre „rýdze Evanjelium“. Priamym útokom sa toto čítanie vyhýba z jednoduchého dôvodu - takto by sa nemohlo katolíkom votrieť do priazne.

Udržiavanie zmiešaných manželstiev je vymyslené veľmi chytro a šikovne a je na tuctoch miest pripomínané a prízvukované. Istý protestantský pastor píše: „Skrze sobáš alebo výchovu detí v inej konfesii vzniká určité rozštiepenie vzťahu s konkrétnym farárom (duchovným). Preto nám má mimoriadne ležať na srdci pestovanie zmiešaných manželstiev. Ak my duchovní nevykonáme to, čo je našou povinnosťou, ak nebudeme zastupovať presadzovanie našich evanjelických záujmov, nebude nám ľahké opätovne nájsť ten správny spôsob prístupu a priblíženia sa v prípadoch, ak budeme odmietnutí. To už potom musia byť tými skutočnými pomocníkmi farského úradu mestskí misionári.“

Dalo by sa rozprávať ešte mnoho zaujímavého o spôsoboch propagandy medzi „rímskymi bratmi“. Ak to máme zhrnúť: chcú katolíkov chytiť, nie násilím, ale spraviť tak pod pláštikom lásky. Ako sa chytajú muchy na med, tak „rímsky brat“ na „lásku“. Partnerom protestantizmu je katolícka naivita a dobráckosť. To, čo robí protestanta protestantom nie je až tak jeho viera, už vôbec nie jeho „cirkevnosť“ ale jeho plne antikatolícke vedomie. Ak aj sám vieru stratí a vôbec v nič už neverí, predsa zostáva antikatolíckym, protestantská chrbtica sa nikdy nezlomí, toho bojového postavenia proti Rímu sa nikdy nevzdá, to je v ňom. V tomto bode tkvie úderná sila samo o sebe nejednotného, no proti katolíkom zjednoteného protestantizmu. Z toho dôvodu sa  ich spolky nevyhlasujú len za šíriteľov Evanjelia, ale aj za tých, čo sú v neustálej bojovej pozícii, ako napríklad teraz okolo 400 tisíc členov počítajúci Evanjelícky zväz.
 
Zo strany nás, katolíkov, nemá plniť bojová práca tú hlavnú úlohu, ale bolo by vcelku namieste, vystužiť katolíckym spoluveriacim chrbticu, vsadiť do nich viac sebavedomia a úcty voči svojmu vlastnému náboženskému presvedčeniu, napomáhať udržiavaniu súdržnosti a oboznamovať ich s nápadmi protivníka už od útlej mladosti - nielen vo veľkomestách, ale aj v najodľahlejšej vieske. Keďže je však púha defenzíva dosť nevďačnou záležitosťou, musí tam byť pri tom aj ofenzíva - nie však taká, ktorá je používaná proti nám, ale taká, ktorá spočíva na kladnom účinkovaní síl, pôsobiacich v Katolicizme. Máme našich spolubratov milovať a modliť sa za nich. Máme nechať svietiť naše svetlo pred zrakmi ľudí, aby sme tak dokazovali a svedčili o pravde našej katolíckej viery.

Z diela „Das dreifache Reich Gottes“, ktorého autorom je farár Joseph Reiter.
Imprimatur: Biskupský ordinariát Würzburg 1911.

Preložil Ladislav Hajdu