Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

25. 6. 2013

Úvahy o Francúzsku ( 5.)

Joseph de Maistre

O Božom vplyve na politické ústavy
 

V oblasti svojej činnosti dokáže človek zmeniť všetko, ale stvoriť nedokáže nič. Taký je zákon hmotného aj mravného sveta. Človek nepochybne môže zasadiť semienko, vypestovať strom, zušľachtiť ho štepením a rezom na tisíc rôznych spôsobov, ale ani si len nevie predstaviť, že by strom dokázal stvoriť. Ako si potom môže namýšľať, že by vedel urobiť ústavu? Snáď zo skúsenosti? Nuž pozrime, čo nám o tom hovorí skúsenosť.

Všetky ľudstvu známe slobodné ústavy boli utvorené jedným z dvoch možných spôsobov. Niekedy, vďaka súčasnému pôsobeniu množstva tak povediac náhodných okolností, vyklíčili z podvedomia a niekedy majú jediného autora, ktorý vyzerá ako nejaký zázrak prírody a vynúti si poslušnosť. V oboch prípadoch sú to indície, ktorými nás Boh upozorňuje na našu slabosť a na práva, ktoré sám sebe vyhradil pri utváraní vlád:

1. Žiadna ústava nie je výsledkom úvah a plánovania. Práva ľudu nie sú nikde zapísané a ústavný akt, či fundamentálne zákony položené na papier, či vytesané do kameňa nie sú ničím iným, ako  deklaratívnym vyhlásením prastarých práv, o ktorých nemôžeme povedať nič iné, len to že sú, pretože sú. (1)
2. Boh, ktorý nepovažoval za vhodné použiť v tejto oblasti nadprirodzené prostriedky, však vymedzil ľudské pôsobenie tak, že pri utváraní ústav hrajú prvoradú úlohu okolnosti a ľudia sa na tom podieľajú len okrajovo. Je pomerne časté, že pri snahe o dosiahnutie nejakého cieľa sa nakoniec  dosiahne niečo iné, ako vidíme napríklad v anglickej ústave.
3. Práva ľudu, správne tak nazývané, často pochádzajú z ústupkov samovládcov a v takom prípade je možné ich historicky datovať a overiť. Ale práva monarchov a aristokracie, minimálne ich podstatné práva, tie ktoré voláme konštitutívne a základné, nemajú ani dátum narodenia ani autora.
4. Aj spomínané ústupky monarchov vždy predpokladajú nejaký, na monarchovi nezávislý stav vecí, ktorý si ich vyžiada.
5. Hocí písané zákony sú len obyčajným deklaráciami predchádzajúcich práv, je ďaleko od pravdy tvrdiť, že všetko možno zapísať. V každej ústave sú veci, ktoré nemožno zapísať a treba ich ponechať v temnote a úctyhodnom tajomstve aj za cenu istej nevyjasnenosti. (2)
6. Čím viac zákonov je napísaných, tým slabšou sa inštitúcia stáva a dôvod je jasný. Zákony sú len deklaráciou práv a práva sa deklarujú, len keď sú atakované a teda veľký počet písaných zákonov je dôkazom veľkého počtu sporov a nebezpečenstva skazy. Práve preto nemal najživotaschopnejší politický systém staroveku, Sparta, žiadny písaný zákon.
7. Žiadny národ si sám nemôže dať slobodu, pokiaľ už nie je slobodný. (3) Keď národ začne uvažovať o svojej existencii, jeho zákony už jestvujú. Ľudský vplyv nesiaha až ku vzniku zákonov, dokáže ich len ignorovať alebo popierať. Ak neopatrní ľudia s bezohľadnými reformami prekročia túto hranicu, národ stratí práva ktoré mal a to bez toho, aby získal tie, v ktoré dúfal. To je dôvod, pre ktorý je dovolené inovovať zákony len zriedka a vždy s mierou a obozretnosťou.
8. Keď Prozreteľnosť nariadi rýchlejšie formovanie politickej ústavy, zjaví sa muž obdarený nedefinovateľnou mocou. Rozkáže a vynúti si poslušnosť. Títo obdivuhodní muži však patria skôr do staroveku a do období, keď sú národy mladé. Nech už je ako chce, význačnou charakteristikou takýchto zákonodarcov par excelence je, že sú alebo kráľmi, alebo patria medzi vysokú aristokraciu. Nikdy to nebolo a ani nebude inak. Práve preto bola Solónova ústava tou najkrehkejšou ústavou staroveku (4) a dni aténskej slávy boli také prchavé (5), rýchlo skončili porážkou a tyraniou a Solón sám sa dožil vlády Pisistratovcov.(6)
9. Dokonca aj takíto zákonodarcovia, bez ohľadu na ich mimoriadnu moc, len skombinovali už jestvujúce prvky zo zvykov a povahových čŕt národa, a toto spojenie, tento rýchlo sformovaný útvar, ktorý pripomína stvorenie, sa uskutočňuje v mene Božstva. Občianske zriadenie a náboženstvo boli založené súčasne, zákonodarca je ťažko odlíšiteľný od kňaza a jeho verejné ustanovenia pozostávajú predovšetkým z obradov a náboženských sviatkov.(7)
10. V istom zmysle bola sloboda vždy darom kráľov, pretože všetky slobodné národy boli sformované kráľmi. Toto je všeobecné pravidlo a tých pár výnimiek, ktoré možno spomenúť, ho pri podrobnejšom preskúmaní tiež potvrdí. (8)
11. Nikdy nejestvoval slobodný národ, ktorý by vo svojej prirodzenej ústave neobsahoval semeno slobody staré, ako je on sám. Ani nikdy žiadny národ spisovaním ústavných zákonov nezískal a nezaviedol iné práva, ako tie už obsiahnuté v jeho prirodzenej ústave.
12. Žiadne obyčajné zhromaždenie ľudu nedokáže sformovať národ a každý taký pokus presahuje vo svojom šialenstve aj to najabsurdnejšie a najextravagantnejšie z toho, čo možno vidieť vo všetkých bláznincoch sveta. (9) Dokazovať toto tvrdenie detailne sa mi javí ako pohŕdanie znalými a honorovanie ignorantov.
13. Hovoril som už o jednej základnej charakteristike naozajstných zákonodarcov. Iná význačná črta, o ktorej sa dá ľahko napísať celá kniha je, že nikto z nich nikdy nebol to, čomu hovoríme učenec. Nepísali, namiesto dôkladnej úvahy častejšie konali inštinktívne a impulzívne a nepoznali iný spôsob konania ako mravný nátlak, ktorým ohýbali vôľu mužov tak ako vietor ohýba obilné klasy. Mohol by som povedať aj nejaké zaujímavé podrobnosti, dokazujúce, že toto je dôsledkom najpodstatnejšej všeobecnej pravdy, ale nechcem odbočovať. Vynechám teda argumenty a pristúpim k záveru.

Medzi politickou teóriou a ústavnými zákonmi je taký rozdiel ako medzi poetikou a poéziou. Obdivovaný Montesquieu je v intelektuálnej hierarchii k Lykurgovi toľko, čo Batteux (10) k Homérovi, alebo Racinovi. Okrem toho tieto dva talenty sa navzájom vylučujú. To možno vidieť na Lockeovi, ktorý sa šeredne splietol, keď si myslel, že dal Američanom zákony. (11)

Počul som veľkého podporovateľa Republiky nariekať, že Francúzsko nenašlo medzi Humeovými spismi Návod pre dokonalú Republiku. O caecas hominum mentes (12). Ak pozeráte na obyčajného muža so sedliackym rozumom, ktorý v živote neprejavil náznak nadradenosti, nemôžete si byť istý, že by z neho nebol dobrý zákonodarca. Vlastne niet dôvod, pre ktorý by nemohol byť. Ale v prípade Montesquieua, Bacona či Lockea sa dá bez zaváhania povedať, že jeden talent, ktorým boli obdarovaní, vylučuje druhý - talent vydávať zákony. (13)

Prirodzene, aj na francúzsku ústavu sa vzťahujú vyššie vymenované princípy, bude ale dobré pozrieť sa na vec z konkrétneho hľadiska.  Aj  ten najväčší nepriateľ Francúzskej revolúcie musí pripustiť, že komisia jedenástich, ktorá vytvorila poslednú ústavu mala viac zdravého rozumu, ako má jej dielo a že asi urobila všetko, čo sa dalo urobiť. Pracujúc so spurným materiálom nebola schopná zachovať princípy, ale len samotné oddelenie moci a aj napriek tomu, že toto oddelenie tvorí len múr (14), je skvelým víťazstvom nad dnes panujúcimi domnienkam. Ale toto nie je otázka vlastných kvalít ústavy. Môj zámer nespočíva vo vyhľadávaní čiastkových chýb, ktoré nám dokazujú že táto ústava nemôže pretrvať. K tomu už aj tak bolo povedané všetko. Chcem ale poukázať na teoretickú chybu, ktorá bola postavená za základ tejto ústavy a oklamala Francúzov už na samom začiatku ich revolúcie.

Ústava z roku 1795, rovnako ako aj jej predchodkyne, bola vytvorená pre človeka. Na svete však niet takej veci, ako človek. Za svojho života som stretol Francúzov, Talianov, Rusov a iných a vďaka Montesquieuovi viem, že možno byť aj Peržanom. Ale človeka som nikdy nestretol a ak nejaký niekde je, tak ja ho nepoznám. Je snáď na svete len jediná krajina, kde možno nájsť Radu päťsto, Radu starších a piatich direktorov? Túto ústavu možno ponúknuť ktorémukoľvek ľudskému zoskupeniu, od Číny po Ženevu. Ale ústava, ktorá je urobená pre všetky národy nie je vhodná pre žiaden. Je to čistá abstrakcia, školský projekt vybudovaný na hypotetických ideáloch, ktorý je určený človeku v jeho hypotetickom habitate.

Čo je to ústava? Nie je to snáď odpoveď na potrebu ustanoviť vhodné zákony pre danú populáciu, mravy, náboženstvo, geografickú situáciu, politické okolnosti, bohatstvo, klady a zápory konkrétneho národa?

Ústava z roku 1795, ktorá sa zaoberá len človekom sa tohto problému nijako nedotýka. Preto tu máme nekonečný počet najrôznejších dôkazov, že táto ústava nemá božskú pečať. Je to len školské cvičenie. A koľko najrôznejších známok rozkladu v nej možno pozorovať!


Pokračovanie - Dôkaz neschopnosti súčasnej francúzskej vlády

1.Len blázon by sa pýtal, kto dal slobodu Sparte alebo Rímu. Tieto republiky nezískali zakladacie listiny od ľudí. Dostali ich od Boha a prirodzenosti. Sidney, Disc. sur. le. gouv I,2. 1968
2.Hume toto často spomínal. Uvediem len túto pasáž: „Toto (parlamentné právo zakročiť proti kráľovi) je, podľa podmienok uvedených v anglickej ústave, veľmi ťažké, alebo takmer vonkoncom nemožné, regulovať zákonmi a musí sa riadiť skôr istým zmyslom pre vhodnosť a slušnosť, ako presnými pravidlami“ Hume, History of England, Charles I. Thomas Payne je iného názoru. Tvrdí, že ústava nejestvuje, pokiaľ ju nemôže vložiť do svojho vrecka.
3.„Človek, ktorý je zvyknutý žiť pod vladárom, ak sa náhodou stane slobodným, si udrží svoje slobody len ťažko,.“ Machiavelli, Úvaha o Titovi Liviovi.
4.Plutarchos túto pravdu s istotou rozoznal. Hovorí, že  „Solón nedokázal na dlho udržať v meste jednotu a svornosť preto, že sa narodil ako obyčajný človek, nie medzi najbohatšími, ale len v strednej triede.“ Plutarchos, Život Solóna.
5.„Éra aténskych generálov skončila s Ifikratom, Chabriom a Timotheom, a po smrti týchto skvelých mužov sa nenašiel nikto hodný zmienky.“ Cornelius Nepos Život Timothea. Medzi Marathónom a biktou pri Leukádach, ktorú vyhral Timotheus uplynulo 114 rokov a to bolo obdobie aténskej slávy.
6.Solóna ako aténski tyrania nasledovali Pisistratus a jeho syn.
7.Plutarchos, Život Numu Pompilia
8.„Niet sporu, že ten istý Brutus, ktorý si získal slávu keď vyhnal nadutého Tarquinia, by zasiahol v ťažkej hodine svojej vlasti, ak by ho prehnaná horlivosť pre slobodu viedla k prevzatiu moci od niektorého predchádzajúceho kráľa.“ Titus Livius II.
9.„Je nemožné, aby ten, ktorý  ústavu splodil dokázal sám dosiahnuť jej zavedenie“ Machiavelli, Úvaha o Titovi Liviovi
10.Batteux bol jazykovedec a prekladateľ, vydal Aristotelovu Poetiku
11.Ako tajomník earla z Shattesbury, jedného z vlastníkov pôdy v Caroline, Locke pomohl svojmu patrónovi napísať Základnú ústavu kolónie v roku 1669. Kolonisti ju v roku 1693 odmietli.
12.Ó, ake slepé sú ľuské mysle.
13.Platón, Zenón a Chrysipus napísali knihy, ale Lykurgos konal. (Plutarchos, život Lykurga), Niet jedinej zdravej idey v mravoch či politike, ktorá by unikla Platónovmu postrehu.
14.Za žiadnych okolností sa tieto dve Rady nesmú stretnúť v jednej hale. Ústava z roku 1795, V, 60.

Preložil Jozef Duháček

23. 6. 2013

Reakcia na jednu analýzu.

Branislav Michalka

Na stránke Monarchia Catholica bol publikovaný text, ktorý sa zaoberal mojím článkom Monarchia ako princíp.

http://monarchiacatholica.blog.cz/1306/poznamky-k-clanku-branislava-michalky-monarchie-jako-princip-i-a-diskuzi-k-nemu

Predmetom kritiky J. Pejřimovského bol nasledujúci odsek:

"1) Legitimita panovníka a vlády není dána příslušností k rodu, třídě, stavu, ale věrností katolické Víře a Církvi. Panovník nebo vláda, které ztratí tuto věrnost, jsou katolickými křesťany trpěny, ale ne legitimizovány. To platí i o současných "monarchiích" a starých panovnických rodech."

A proti tomu J. Pejřimoský tvrdí:

"Prvý odstavec úvahy autora, jakkoliv se zdá katolický, je ve skutečnosti husitskou herezí, aplikací výroku Jana Husa: "Vrchnost světská nebo duchovní pozbývá své moci, je-li ve stavu těžkého hříchu (ztráty Boží Milosti)." Uvedený výrok byl odsouzen jako hereze na kostnickém koncilu v roce 1415."

Každý súdny človek pochopí hneď v čom je rozdiel medzi Husovým a mojim tvrdením. V stave ťažkého hriechu sa môže nachádzať akýkoľvek praktizujúci katolík, vrátane legitímneho panovníka. Viď napr. permanentné smilstvo Ľudovíta XIV. Autor, J. Pejřimovský zrejme nerozlišuje medzi osobným hriechom a doktrinálnou nevernosťou k Cirkvi. To čo som tvrdil, nemá s Husom nič spoločné. Ja som písal o doktrinálnej vernosti a príslušnosti panovníka či vlády k apoštolskej a katolíckej Cirkvi, nie o jeho osobných kvalitách či pochybeniach na poli morálky. Hus však píše práve o tom. To jasne vyplýva z toho, že tam píše aj o stave duchovnom, teda takom stave, u ktorého príslušnosť k Cirkvi vyplýva z podstaty toho stavu; nota bene keď v čase Husových výrokov iná Cirkev ako katolícka ani nebola a teda musel myslieť len katolíckych duchovných. Čiže Hus nehovorí o deklaratívnom odmietaní katolíckej Viery a Cirkvi u predstaviteľov moci, duchovnej či svetskej, teda o tom, o čom hovorím v článku ja, pretože to duchovní, ktorých kritizoval samozrejme nerobili. Hus hovorí o morálnych zlyhaniach moci, ktorá sa hlási k Cirkvi. Ide mu o opačnú vec ako mne.  Hus tvrdí,že katolícky biskup,alebo panovník, napriek tomu, že tvrdia, že sú katolíkmi a napriek tomu, že vyznávajú katolícku Vieru, ale pritom žijú v stave ťažkého hriechu (smilstvo, krádež, simónia, nenávisť atd.) strácajú svoju legitímnu moc.

To, že Hus nehovorí o tom, o čom píšem v článku ja,  nakoniec vo svojej nevinnosti potvrdzuje aj autor keď nižšie píše:

"V principu zde Jan Hus rozšířil Wickleffovo učení, že kněz v těžkém hříchu neplatně koná úkony kněžské na všechny osoby, vykonávající veřejný úřad. Názor odporuje přirozenému rozumu; umí si někdo představit, že soudce, který se večer při oslavě narozenin opil, pozbývá svůj úřad?"

Kde však J. Pejřimovský našiel v mojom článku tvrdenie, že legitimitu stráca panovník, ktorý sa opil, smilnil, kradol, vraždil a pod.? 
  
No a nakoniec sa autor, aby ospravedlnil svoje odmietanie požiadavky príslušnosti vládnej moci k Cirkvi, zaplieta do nejakých liberálnych strašidelných vidín všeobecného donášačstva z Orwelovej dielne, ktorých súvislosť s témou vernosti Cirkvi pozná zrejme len on sám.

"Požadavek vypadá velice morálně, ale v praxi by zřejmě znamenal možnost zpochybnění jakéhokoli veřejného rozhodnutí a vytvořil by podmínky pro špehování a donašečství. Výsledkem by mohl být Orwelův "Velký Bratr" nad všemi bdící "tzv. mravnostní" policie. Takový systém může být zneužit ke špehování a odstranění i nehříšných, ale nepohodlných.
Z přehlédnutí heretického charakteru uvedeného odstavce B. Michalku částečně omlouvá skutečnost, že tento Husův blud sami husitští předáci nešířili, podkopali by totiž ve většině případů legitimitu vlastního vůdcovského postavení."


Ja tvrdím niečo úplne opačné ako mistr Jan Hus: panovník a vláda, napriek tomu, že v osobnej morálke sú možno na nízkej úrovni, odvodzujú svoju legitimitu práve z doktrinálnej vernosti a príslušnosti ku katolíckej Cirkvi.

Myslím, že to je z textu jasné. Mávať nepatrične herézami len preto, aby sa dokázala legitimita nejakého starého rodu, pretože iný účel to predpokladám nemalo, je vážna vec. Ako ostatne každé obvinenie katolíka z herézy. Spadá to pod hriech osočovania, spovedá sa z toho a vyžaduje sa verejná náprava.

(Podrobnejšia kritika článku J. Pejřimovského, z pera Petra Friša, sa nachádza na stránke Monarchia
http://monarchizmus.blogspot.sk/2013/06/nezmyselna-kritika-j-pejrimovskeho.html)

9. 6. 2013

Obradoslovie - Život so svätou Cirkvou VII.

Matej Zaťko

Modlitby a rozličné pobožnosti

a.). Znamenie svätého kríža

1. Pobožnosti so znamením kríža. Každú pobožnosť začíname so znamením kríža, čím naznačujeme, že všetko má počiatok v Tom, ktorý za nás podstúpil trpkú smrť na dreve kríža.
2. Znamenie potupy a znamenie vykúpenia. Kríž bol u pohanov znamením najohavnejšej potupy a hanby, lebo na kríži umierali najväčší zločinci a vyvrheli ľudskej spoločnosti. Ale od tých čias, ako Spasiteľ svojou smrťou na kríži udobril Otca nebeského a otvoril nám tak kráľovstvo nebeské.
3. Žehnanie sa svätým krížom. Keď sa prežehnávame, verejne vyznávame, že sme kresťania-katolíci. Týmto znamením líšime sa od pohanov, židov a inovercov.
4. Dvojaký spôsob prežehnávania. Pri prežehnávaná užívame kríže dvojakej podoby. Veľký a malý kríž.
5. Veľký kríž pri prežehnávaní a jeho význam. Veľký kríž je najzvyčajnejšia podoba pri prežehnávaní. Pri tomto prežehnávaní začíname pravou rukou, dotkneme sa prstami čela a máme pritom myslieť na nášho Otca nebeského. Svojim rozumom sme poznali a chceme ho ústami všade smelo a otvorene vyznávať. Potom spustíme pravú ruku a dotkneme sa prstami pŕs v okolí srdca. To znamená, že toho Pána Boha, ktorého sme rozumom poznali a chceme celým srdcom milovať. Napokon prekladáme ruku z ľavého pleca na pravé. Veľké ťarchy nosievame zvyčajne na pleciach, aby sme si poľahčili. Tak aj tu keď sme Boha poznali a rozhodli, že ho chceme milovať, musíme aj ťarchu božích prikázaní niesť, t.j. verne plniť. Len takto sa staneme opravdivými učeníkmi Kristovými.  – Na konci prežehnania zložíme zbožne ruky. Konce prstov sú obrátené do neba, upozorňujú nás na nebeskú vlasť, ktorú dostaneme ako odmenu za svedomité plnenie prikázaní božích.
6. Malý kríž pri prežehnávaní a jeho význam. Pri malom prežehnávaní robíme tri krížiky, a to na čele, na ústach, na prsiach. Keď hovoríme „ v mene Otca“, robíme krížik na čele. Vtedy máme myslieť na otca nebeského, ktorý nás stvoril a o všetkých sa otcovský  stará. Keď hovoríme  „i Syna“, robíme krížik na ústach. Pritom si spomíname na Pána Ježiša, ako za nás tri hodiny  visel na kríži, za nás na kríži umrel, aby nám nebo otvoril. A keď hovoríme „i Ducha Svätého“, robíme krížik na prsiach a pritom spomíname na Ducha Svätého, ako zostúpil na svätých apoštolov v podobe ohnivých jazykov a dal im nebeské svetlo do duše a milosť božiu.
7. Požehnanie v znamení svätého kríža. Každá práca, konaná v znamení svätého kríža prináša požehnanie.
8. Svätý Efrém o svätom kríži. „Zbraň svätého kríža vždycky so sebou nosievaj! Bez kríža nič nepodnikaj! Či ideš spať, či pracovať, či ideš cez polia, či ideš jesť, alebo piť, či budeš plávať po mori, alebo po iných vodách, odej sa týmto spasiteľným znamením, ktoré ťa bude chrániť ako pancier a každé nešťastie odvráti sa od teba.“
9. So svätým znamením všade. S krížom, s naším znamením spásy, všade sa stretneme. Kríž máme doma na stene. Kríž stojí pri ceste, v poli a v lese. Ako sa zaradujeme, keď ideme sami lesom a stretneme sa s krížom! Už nie sme sami, ale s pánom Ježišom. Už nám nie je smutno, nebojíme sa. Smutno by bolo bez krížov, bez kostolov. Ktorý kraj nemá krížov, to je kraj pustý, bez viery, bez lásky. Ako katolík budem mať vždy úctu k svätému krížu, ako ku znameniu svojej spásy!


b.) Modlitba

1.Modlitba. Len zriedkakedy si uvedomujeme, akou veľkou výsadou je modlitba. Úbožiaci na tomto svete len ťažko sa dostanú k bohatým. Ak od nich niečo chcú posielajú svojich zástupcov za nimi, aby oni predniesli ich žiadosti. Sami nemajú odvahy, lebo sa boja, že by ich vyhodili. Ale pre Kráľa Kráľov, pred najvyššieho Pána neba a zeme, pred samého Pána Boha môže aj najväčší úbožiak predstúpiť kedykoľvek, či vodne, či v noci. Je presvedčený, že ho príjme na výsluch, lebo On neprestajne volá: „Poďte ku mne všetci...!“ My prichádzame s radosťou na tento výsluch pred trón Boží, lebo vieme, že keď tu prosíme, dosiahneme, keď hľadáme, nájdeme, keď klopeme, dvere neba sa nám otvoria.
2.Čo prejavujeme modlitbou? Modlitba je rozhovor s Bohom. V tomto nábožnom rozhovore prejavujeme Bohu, že ho milujeme, že sa mu klaniame, a že mu ďakujeme, že chceme pre neho žiť, že od neho dúfame všetko dobré. Keď sa modlíme, uznávame, že jemu vďačíme za všetko, čo sme, čo máme a čo dúfame. Voláme ho na pomoc, vzývame vo svojich potrebách obyčajných, mimoriadnych a naliehavých.
3.Bez modlitby duša hynie. Ak obstriháme vtákovi krídla, už nemôže lietať. Taktiež duša človeka sa nemôže povzniesť bez modlitby. Čím je povetrie pre život tela, tým je modlitba pre život duše. Ako telo umiera, keď prestane dýchať, tak aj duša umiera, keď sa prestane živiť modlitbou.
4.Rozličné úkony pri modlitbe. Človek, ktorý povznáša nábožnú myseľ v nábožnom rozhovore k Bohu, nezdrží sa, aby svoju nábožnosť neprejavil aj vonkajšími znakmi a úkonmi. Najobyčajnejšie úkony pri modlitbe sú: pokľaknutie, zopätie rúk, zdvihnutie očí, bitie v prsia.
A.Pokľaknutím prejavujeme svoju pokoru a uznanie, že nad nami vládne Boh, všemohúci stvoriteľ, vševedúci a spravodlivý Sudca. U evanjelistu sv. Lukáša čítame, že v záhrade getsemanskej aj sám Kristus pán, „kľakol na kolená a modlil sa.“ 
B.Zopäté ruky pri modlitbe značia detinskú dôveru v Boha, ďalej vrúcnu prosbu a odovzdanosť do vôle božej.
C.Zdvihnutím očí k nebesiam, alebo ku krížu prejavujeme, že svoje myšlienky pri modlitbe povznášame k Bohu. Tento úkon aj Písmo sv. odporúča. Dávid v žalme 122 dôverne volá: „K Tebe pozdvihujem svoje oči, ktorý prebývaš na nebesiach. Hľa, ako oči služobníkov sú obrátené k rukám svojich pánov, aby pomoc a dary od nich obsiahli, tak oči naše k Pánu Bohu nášmu, aby sa zmiloval nad nimi.“
D.Bitím v prsia prejavujeme svoju kajúcnosť, ničomnosť a hriešnosť. Sv. Augustín hovorí: „Čo iné znamená bitie v prsia ako žalovať na to, čo sa v srdci nachádza, viditeľným úderom v srdci skrytý hriech trestať?“
5. Boh vypočuje naše modlitby, keď prosíme o to, čo slúži ku cti a sláve Božej a k nášmu spaseniu. Naše modlitby sú Bohu milé, keď sa modlíme bez roztržitosti, pokorne a bez namyslenosti, dôverne, bez pochybovania a s odovzdanosťou do božej vôle.
6. Spoločná modlitba. Pán Boh nás skôr vypočuje, keď sa modlíme spoločne celá rodina, celý dom, všetci veriaci v kostole, alebo pri procesii. O spoločnej modlitbe Pán Ježiš vyhlásil: „Kde sú dvaja, alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ Spoločná modlitba má väčší účinok na Otca nebeského, lebo tu je viac ľudí preniknutých jednou vierou, nádejou a láskou.
7. Ako sa máme modliť? Modliť sa môžeme alebo len v myšlienkach, alebo srdcom, alebo srdcom a ústami, vlastnými, alebo naučenými slovami, z pamäti, alebo z modlitebnej knižky.
8. Modlitba je veľkou výsadou pre človeka, lebo ho povznáša nad všetky viditeľné tvory. Len anjeli a ľudia sa vedia modliť, pretože len anjeli a ľudia poznávajú svoju závislosť od Pána Boha.
Sv. Bernard mal kedysi zvláštne videnie. Keď sa v noci modlil so svojimi rehoľnými spolubratmi v kostole videl, že za každým bratom stojí anjel a zapisuje každého slová modlitby do knihy. Ale všetci anjeli nepísali rovnakým písmom. U niektorých písali zlatým písmom, u druhých strieborným, u tretích čiernym atramentom, u štvrtých vodou. U niektorých zase len smutne stáli a celkom nič nezapisovali. Sv. Bernard neprestajne premýšľal, čo má toto videnie znamenať. A Pán Boh mu to nakoniec zjavil. Anjeli zapisovali zlatým písmom modlitby u tých, čo sa modlili s ozajstnou múdrosťou, ale súčasne aj s čistým srdcom. Striebrom zapisovali modlitby tých, čo sa tiež modlili s vrúcnosťou, ale pretože ich srdcia boli porušené hriechom, modlili sa s úplnou kajúcnosťou. Atramentom zapisovali modlitby tých, čo pri modlitbe mysleli na celkom iné veci, než ústami vyslovovali. U ktorých anjeli smutne stáli, tí mysleli pri modlitbe na zlé veci. – Ako sú zapísané u Boha naše modlitby?


Prevzaté z knihy Mateja Zaťka: Obradoslovie - Život so Svätou Cirkvou, Trnava 1948


5. 6. 2013

Videnia Pekla sestry Josefy Menendézovej

Život sestry Josefy

Sestra Josefa Menéndezová zo Spoločenstva rehoľníc Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (1890 - 1923) bola tichou, skrytou a pokornou dušou. Jej rodina žila v Madride. Ako najstaršia zo štyroch detí musela od svojich sedemnástich rokov pracovať ako krajčírka, aby uživila svoju rodinu, ktorá sa dostala do zlej sociálnej situácie po tom, čo rodičia ochoreli a otec dokonca predčasne zomrel. Ako tridsaťročná vstúpila v roku 1920 do kláštora rehoľníc Najsvätejšieho srdca v Poitiers (Francúzsko). Aj tam pracovala ako krajčírka, zhotovovala habit pre rehoľnice, šila pre chovancov kláštora a učila šiť aj spolusestry, či laické dievčatá.

Počas Josefinho života nevedela žiadna z jej spolusestier o výnimočnej Milosti, ktorej sa Josefe dostalo. Často totiž videla Pána, niesla s ním kríž alebo pretrpela a okúšala jeho utrpenie pre dobro obrátenia hriešnikov. Nepriateľ všetkého Dobra jej pripravoval ťažké pokušenia, aby ju zviedol. Josefa znášala aj tie najmučivejšie skúšky, vízie pekla, ktoré často prežívala. Iba jej predstavené vedeli o týchto tajomstvách. Zraku nepovolaných očí zostali tieto zážitky zázračným Božím pôsobením zahalené.

V roku 1938 povolil Kardinálprotektor rehoľnej spoločnosti Najsvätejšieho srdca Ježišovho, Eugenio Pacelli (budúci pápež Pius XII.) uverejnenie Ježišových posolstiev sestre Josefe pre dobro duší a vydanie jej denníčka opatril týmito odporúčajúcimi slovami: „Nepochybujem o tom, že uverejnenie týchto strán nájde u Najsvätejšieho Srdca Ježišovho svoje zaľúbenie. Svedčia predsa o veľkej láske, ktorú on vo svojej služobnici rozohnil svojou milosťou. Kiež účinne napomáhajú tomu, aby prebudili v mnohých dušiach čoraz väčšiu a milujúcu dôveru v nekonečné zľutovanie tohto Božského Srdca voči úbohým hriešnikom, ktorými sme my všetci...“

Sestra Josefa Menéndezová zomrela v kláštore „Les Feuillants“ 29. decembra 1923 vo veku 33 rokov v povesti svätosti. V tomto kláštore žila ako rehoľnica skromne po dobu štyroch rokov. Podľa všetkého mala patriť k tým, ktorých meno zostane pre celý svet naveky neznámym a ktorej obraz, pamiatka, čoskoro vybledne aj v pamäti spolusestier. Ale naopak - ani nie dvadsať rokov po jej smrti sa jej osobou zapodieva celý katolícky svet. Nielen v Európe, ale aj v Amerike, Afrike, Ázii, Oceánii sa k nej modlia veriaci a v tichosti načúvajú plní bázne a zbožnosti jej posolstvu, ktoré ľudstvu odovzdáva z poverenia Srdca Ježišovho. Proces jej blahorečenia už začal, o všetkom, čo napísala je nutné v synovskej oddanosti očakávať ortieľ príslušných cirkevných miest. Charakteristické znaky Ducha Kristovho - pokora, poslušnosť a láska svedčia o pravosti Josefinho povolania. Josefa bola hlboko pokorná - z vlastnej skúsenosti vedela o svojej slabosti a ničote. Pred všetkým uprednostnila vo svojom živote jednoduchú cestu obyčajného rehoľného života.

Svoje „Áno“ onej Božej výnimočnosti a nezvyčajnosti dokázala povedať iba v stave podriadenosti Božej vôli. Vízie a extázy, ktoré okusovala nikdy nevnášali klin medzi jej osobnosť a jej postoj rehoľnej poslušnosti. Prispôsobivosť a detská otvorenosť vychádzali z jej hlbokého ducha viery. V poslušnosti písala o tom, čo vnútorne prežívala a čo prijímala ako posolstvo z úst Pána. Ochotne tie texty vždy dávala svojim predstaveným na posúdenie.

Sestre Josefe sa dostalo cti prebývať v rane Srdca Ježišovho a počúvať údery tepu Jeho lásky. Z hĺbky Srdca Božieho prijímala posolstvo lásky a poverenie, aby o tom písala pre dobro duší: “Mysli na moje slová a dôveruj im. Chcem si ťa držať v mojom srdci a vlastniť ťa vo svojej láske a tak tvoju malosť a úbohosť učiniť nástrojom môjho zľutovania nad mnohými dušami, ktoré sa zachránia skrze tieto posolstvá. Neskôr ti odhalím tajomstvá svojho srdca a tie mnohé duše posunú k ich spáse. Chcem, aby si všetko spísala a opatrovala, čo ti hovorím. Keď budeš v nebi, všetko (čo napíšeš) sa bude čítať. Nevyužívam Ťa kvôli nejakým tvojim zásluhám, ale preto, aby duše spoznali, ako vie moja Všemohúcnosť využívať slabé a úbohé nástroje.“ (Pán Josefe, 11. jún 1921)

V Pekle

Nasledujúce vyznania napísala pokorná sestra iba s najväčším sebazáporom a v poslušnosti: Keď som bola po všetky tieto dni ťahaná do pekla a diabol prikazoval tým ostatným, aby ma mučili, tí mu odpovedali: „To nedokážeme. Odrieka sa iba pre (a označili Pána bohorúhavým výrazom).“ Potom im prikázal, aby mi dali piť síru a oni opäť odpovedali: „Ale ona dobrovoľne drží smäd.“ „Hľadajte, hľadajte, nájdite akýkoľvek úd ktorý si (ona) našla pre vlastné uspokojenie a slasť...“ A podotýkam, že keď ma chceli spútať, aby ma odviedli do pekla, nikdy ma nevedeli uviazať tam, kde som nosievala nástroje môjho pokánia. Všetko to píšem v poslušnosti.“ (1. apríl 1922)

Josefa opisuje aj sebaviniace výkriky zatratených: - Niektorí kričia kvôli hrozným bolestiam na rukách. Myslím si, že preto, že kradli. Kričia - „Kde zostalo to, čo ste si vzali? Vy prekliate ruky! Prečo som len chcel mať to, čo mi nepatrí? Veď som si to ani nesmel ponechať dlhšie ako len pár dní!“ Iní obviňujú svoje oči, svoj jazyk, každý obžalúvava to, čo bolo nástrojom, príčinou jeho hriechov. „Pôžitok, ktorý si si doprialo, musíš teraz draho zaplatiť, telo moje! Ty si to tak chcelo!“ (2. apríl 1922)

Zdá sa mi, že duše samé seba najviac obviňujú predovšetkým z hriechov proti čistote, z krádeží a nekalých obchodov a že väčšina z nich je prekliata práve kvôli tomu. (6. apríl 1922)

Videla som padať do priepasti mnoho svetsky založených ľudí a človek nedokáže ani popísať, ani pochopiť, čo za vreskot zo seba vydávali a ako hrozne plakali: „Na veky prekliaty! Mýlil som sa! Som stratený. Som tu navždy. Už nieto žiadnej záchrany! Buď aj ty prekliaty!“ Všetci žalovali príčinu svojej záhuby: niektorí konkrétnych ľudí, iní určité okolnosti. (september 1922)

Dnes som videla padať do pekla mnoho duší. Myslím, že to boli svetskí ľudia. Satan vrieskal: „Teraz mi svet prepadol! Teraz už poznám ten najlepší prostriedok, ako sa chopiť duší - potrebujem len dráždiť ich pôžitkárstvo. To ich „Nie!“ ... „Najprv ja!“ .... to chcem zmeniť predovšetkým. Len žiadnu pokoru! Vychutnávať ! ...To mi zabezpečí víťazstvo. Skrz to mi sem budú padať masovo!“ (4. október 1922)

Počula som, ako bol diabol, po tom, čo mu unikla jedna duša prinútený priznať si svoju bezmocnosť: „Hanba! Hanba! Prečo mi tak veľa duší uniká? Veď boli moje (a začne vyratúvať ich hriechy). Neustále sa bez prestania namáham a predsa mi uniknú, lebo za nich vždy ktosi trpí a činí pokánie! (15. január 1923)

Dnes v noci som nebola v pekle, ale bola som vzatá na jedno miesto, kde nebolo žiadne svetlo, iba v strede plápolal akýsi červený oheň. Ležala som spútaná, bez toho, aby som mohla urobiť ten najmenší pohyb. Okolo mňa bolo sedem, či osem bytostí, ich čierne telá boli osvetlené iba odrazom svetla toho ohňa. Sedeli a rozprávali sa. Jeden povedal: „Musíme byť veľmi opatrní, aby nás nebolo poznať, lebo ľahko môžeme byť odhalení.“ Satan odpovedal: „Môžete prenikať vďaka ich ľahostajnosti... Áno, myslím si, že keď sa tak skryjete, že vás nespoznajú, môžete ich nastaviť na ľahostajnosť voči dobrému a zlému. Potom budete môcť čoraz postupnejšie manipulovať ich vôľu a činiť ich tak čoraz viac naklonených Zlu. Zvádzajte ich k ctižiadostivosti, aby hľadali iba svoje výhody a rozmnoženie ich vlastného bohatstva, bez toho, aby sa starali o to, či sa tak deje zákonným a spravodlivým spôsobom alebo nie. Vzbuďte v nich túžbu po potešení a chuť ´po mäse´. Nech sú oslepení neresťami! (Tu použil škaredé výrazy.) A tých druhých...veď viete, za čím plahočia ich srdcia. Tak do toho! Vpred! Vzbuďte v nich vášeň, lásku a robte svoju vec bez prestania, bez zľutovania a nemilosrdne. Musíme ten svet skaziť. A nie, že mi tie duše uniknú!“ Ostatní mu odpovedali v priebehu jeho reči: „Sme tvojimi otrokmi.“, „Chceme pracovať bez oddychu.“ „Áno, mnohí proti nám bojujú.“ „Ale my chceme neprestajne, dňom i nocou pracovať.“ „Uznávame tvoju moc.“ A tak ďalej, všetci odpovedali takto. A ten, o ktorom si myslím, že je sám Satan, povedal odporné slová. V diaľke som počula zvuky akoby nejakých pohárov a čiaš a on kričal: „Nechajte ich, nech len hýria! Potom budeme mať našu hru vyhranú. Nech len ďalej hodujú, tí, čo myslia tak veľmi iba na svoj pôžitok. Takto sa k nim môžete ľahko priblížiť!“ Potom povedal veci, ktoré sú príliš odporné a hrozné na to, aby ich človek smel vysloviť alebo napísať. Nato zmizli, akoby ich zhltol dym. (3. február 1923)

Diabol vrieskal plný zlosti, lebo mu ušla jedna duša: „Nažeňte jej strach! Priveďte ju k zúfalstvu! Ha, keď dôveruje v milosrdenstvo toho (a rúhal sa Pánovi), potom som ju stratil. Ale nie! Naplňte ju strachom! Nenechajte ju ani na okamih na pokoji, a predovšetkým: priveďte ju do zúfalstva.“ Celé peklo preťal zlostný výkrik a keď ma Satan z tejto priepasti vyhodil, neustále sa mi vyhrážal. Medzi iným mi povedal: „Je to možné? Je to naozaj pravda, že slabé stvorenia zmôžu viac ako ja vo všetkej svojej moci? Ale ja sa chcem schovať, zahaliť, skryť, aby som zostal nespozorovaný. Stačí mi najmenší kútik, aby som doň vniesol pokušenie: za ucho, medzi stránky knihy, pod posteľ. Mnohí na mňa nedávajú pozor, ale ja rečním, rečním a rečním... a na konci zostáva predsa len pár slov visieť v pamäti. Áno, schovám sa tam, kde ma nenájdu.“ (7. a 8. február 1923)

Videla som padať viacero duší, medzi nimi i dušu pätnásťročnej dievčiny, ktoré preklínalo svojich rodičov za to, že ju nevychovali v bázni pred Bohom a nepoučili ju o tom, že existuje peklo. Dievčina hovorila, že jej život, hoci bol krátky, bol plný hriechu - svojim zmyslom, svojim vášňam dopriavala akúkoľvek rozkoš. Predovšetkým sa žalovala, že čítala zlé (nemravné) knihy... (22. marec 1923)

...Boli tam duše, ktoré preklínali volanie Božie, ktoré vo svojom živote počuli a nenasledovali ho, lebo nechceli žiť ako neznámi ľudia, ale túžili po verejnom uznaní. Iní sa zase nechceli o nič ukracovať alebo sa umŕtvovať, či niečoho sa zriecť. (18. marec 1922)

Raz, keď som bola v pekle, videla som mnohých kňazov, rehoľníkov a rehoľnice, ktorí preklínali svoje sľuby, svoju rehoľu, stav a všetko to, čo by im v živote bolo bývalo prinieslo Svetlo a Milosť, o ktoré prišli. Videla som aj duchovných hodnostárov. Jeden si vyčítal, že zneužíval (materiálne) dobrá, ktoré mu nepatrili. (28. september 1922)

Boli tam kňazi, ktorí preklínali svoj jazyk, ktorý prednášal slová Premenenia, svoje prsty, ktoré sa dotýkali Tela Pánovho, slová rozhrešenia, ktoré predniesli voči kajúcnikom, lebo napriek tomu nedokázali zachrániť svoju vlastnú dušu a predchádzať príležitosti k hriechu, ktorý im privodil pád do pekla. (6. apríl 1922) 

Jeden kňaz povedal: „Živil som sa jedom, pretože som nakladal s peniazmi, ktoré mi nepatrili“ a obviňoval sa z toho, že poberal omšové štipendiá na rôzne úmysly bez toho, že by samotné sväté Omše odslúžil. Iný povedal, že patril do tajnej spoločnosti, kde zrádzal Cirkev a náboženstvo a za peniaze umožňoval ohavné bohorúhania a svätokrádeže. Iný ďalší povedal, že je prekliaty za to, že sa zúčastňoval hriešnych predstavení, po ktorých by nesmel slúžiť svätú Omšu. Ale on to činil a žil tak dlhých sedem rokov.

Josefa podotýka, že väčšina prekliatych kňazov a rehoľníkov sa obžalúva z hrozných hriechov, spáchaných proti mravnej čistote, z hriechov proti sľubom chudoby, z nedovoleného nakladania z cirkevným/rehoľným majetkom, vážnych zlyhaní v oblasti lásky k blížnemu (prechovávanie nenávisti, hnevu, žiarlivosti, pomstychtivosti atď.), ako aj z vlažnosti, duchovnej lenivosti, pohodlnosti, ktorým sa poddávali a ktoré ich doviedli k spáchaniu ťažkých hriechov, v neposlednom rade tiež zo zlého vysluhovania Sviatosti Zmierenia (zo strachu o svoju povesť pred ľuďmi) a z nedostatku odvahy a čestnosti.

Nasleduje doslovný prepis zápisu sestry Josefy o „Pekle Bohu zasvätených duší“ zo 4. septembra 1922: „V tento deň som nazerala zvláštnemu súdu nad Bohu zasvätenými dušami. Nevedela som sa zbaviť týchto myšlienok, lebo ma tak veľmi ťažili. Naraz som sa cítila spútaná a premožená takou veľkou ťažobou, že som pod jej vplyvom s väčšou jasnosťou ako kedykoľvek predtým spoznala, aká je Svätosť Božia a ako veľmi sa Bohu protiví každý jeden hriech. Akoby vo svetle blesku som pred sebou videla celý svoj doterajší život, začínajúc mojou prvou svätou spoveďou, končiac dnešným dňom. Všetko sa mi zdalo ako prítomnosť: moje hriechy, Milosť Božia, deň môjho vstupu do kláštora, moja obliečka, zloženie mojich sľubov, duchovné čítania, exercície, rady, ktorých sa mi dostalo, všetka pomoc, dobré podnety, ktoré som vo svojom rehoľnom živote obdŕžala. Nedá sa to popísať, aký hrozný zmätok pociťuje duša v takomto okamihu: „Všetko je teraz preč.“ „Som naveky stratený.“ (Tu treba podotknúť, že Josefa samu seba neobviňuje ani z jedného jediného hriechu, ktorý by ju mohol uvrhnúť do pekla. Pán jej len chcel ukázať hrozné následky hriechu, aby ich na sebe samej pocítila, ako keby si ich znášanie sama skutočne zaslúžila.) V tom istom okamihu som sa ocitla v pekle, avšak bez toho, aby som bola doňho vtiahnutá ako inokedy. Duša sa do pekla rúca sama od seba, rúca sa sama, akoby chcela zmiznúť spred tváre Božej, aby ho mohla nenávidieť a preklínať. Moja duša sa ponorila do priepasti nezmerateľnej hĺbky. Hneď som počula, ako sa iné duše tešia, že ma vidia v tých istých bolestiach, aké znášajú ony samé. Je to martýrium, počúvať tieto hrozné výkriky, ale myslím si, že sa nič nedá porovnať s trápením duše, žízniacej po zlorečení a preklínaní. Čím viac kľaje, tým viac v nej rastie smäd po ďalších ohavných preklínaniach, ktoré by mohla vrieskať. Také niečo som ešte nikdy neokúsila. Doteraz bola moja duša pri týchto odporných bohorúhaniach naplnená smútkom a bolesťou, pričom zároveň nebola schopná vzbudiť si žiaden skutok lásky. Ale dnes to bolo presne naopak.

Videla som peklo ako vždy doteraz: dlhé chodby, priehlbiny, oheň. Počula som výkriky tých istých duší, rúhali sa Bohu. Lebo - a o tom som už viackrát písala - hoci človek nevidí žiadne telesné formy a tvary, predsa cíti bolesti, akoby mal telo a tiež spoznáva tie duše. Jedni kričia: „Ó, tak teda aj ty si tu! Ako aj my! Mohli sme sa sami rozhodnúť, či tie sľuby zložíme alebo nie! Ale teraz !“ a počuť, ako preklínajú svoje večné sľuby. Potom som bola sotená do priehlbiny, naplnenej páľavou a akoby stlačená medzi horiace dosky. Bolo to, akoby sa do môjho tela vtláčali do červena rozžeravené železné hroty. Zdalo sa mi, akoby mi chceli vyrvať jazyk, hoci to nedokázali, to mi spôsobovalo temer nevydržateľné bolesti. Moje oči vyzerali, akoby mi chceli vystúpiť z jamôk, myslím, že preto, že ich tak mocne pálil oheň. Ani jeden jediný necht nezostal ušetrený príšerných bolestí. Nemohla som pohnúť žiadnym údom, ani zmeniť jeho polohu a tak si uľaviť, lebo telo bolo sťa stlačené a pokrivené. V ušiach jačia výkriky zúfalstva, ktoré ani na okamih neustávajú. Všetko tu zapĺňa odporný, hnus vyvolávajúci smrad a berie človeku dych, je to ako keď horí hnijúce mäso spolu so smolou a sírou, chcem tým povedať, že ten zápach nie je možné prirovnať k ničomu, čo poznáme vo svete.

To všetko som preciťovala. Hoci sú tieto trápenia hrozné, neboli by ničím bez bolesti duše. Duša trpí neopísateľným spôsobom. Keď som pri predošlých videniach zostupovala do pekla, neopísateľne som trpela, lebo sa mi zdalo, akoby som vystúpila z kláštora a za toto bola prekliata. Ale tento krát nie. Bola som v pekle so zvláštnym znamením ako rehoľnica, so znamením duše, ktorá svojho Boha poznala a ľúbila a tie isté znamenia som videla aj u iných duší. Nevedela by som povedať, podľa čoho sa to dá spoznať, snáď podľa toho, že tieto duše iní prekliati a sám diabol viac a obzvlášť ohavne hanobia...aj veľa kňazov! Neviem to vysvetliť, v čom spočívalo to trápenie, ktoré bolo celkom iné, ako bolo to, čo som preciťovala pred tým. Lebo ak je duševné trápenie svetského človeka hrozné, nie je ničím v porovnaní s utrpením Bohu zasvätenej duše. Neprestajne ju neopúšťajú tie tri slová - “chudoba, čistota, poslušnosť“, ako také hlodavé hryzy svedomia.

Chudoba ! Bola si slobodnou a sľúbila si to. Prečo si si potom dopriavala taký komfortný život? Prečo si potom tak ľpela na veciach, ktoré ti nepatrili? Prečo si poskytla svojmu telu akékoľvek pohodlie? Prečo si si vyhradila slobodu disponovať vecami, ktoré boli majetkom rehoľného rádu? Nevedela si, že už nemáš žiadne vlastnícke právo? Že si sa ho z vlastnej slobodnej vôle zriekla? Prečo tie reptania, keď ti niečo chýbalo alebo keď si si myslela, že sa s tebou jedná horšie ako s ostatnými? Prečo?

Čistota: Ty sama si dobrovoľne zložila sľub čistoty a vedela si veľmi presne, čo si to bude vyžadovať. Ty sama si sa zaviazala. Ty sama si tak chcela. A potom? Ako si ten sľub dodržala? A duša neprestajne odpovedá v nevýslovnej vnútornej bolesti: „Áno, ja som spravila ten sľub a bola som slobodnou. Nemala som ho dávať. Ale dala som ho a bola som slobodnou!“ To trápenie, tie výčitky svedomia a posmešky ostatných prekliatych spôsobujú niečo, čo sa nedá vylíčiť žiadnymi slovami!

Poslušnosť! Ty sama si sa slobodne zaviazala, že budeš poslušnou svojim predstaveným a reguliam svojej rehole. Prečo si potom posudzovala to, čím si bola poverená? Prečo si nebola vernou rehoľným zvyklostiam? Prečo si sa vzdala záväzku spoločného života? Spomeň si na sladké jarmo tvojej svätej regule. A ty si ho nechcela niesť! „A teraz musíš poslúchať nás“, ryčia diabolské hlasy, "a to nie jeden deň, nie jeden rok, nie jedno storočie, nie - navždy, po celú večnosť!“ „Ty si tak chcela! Bola si slobodnou!“

Duša nestráca ani na okamih vedomie, že si raz vyvolila za svojho ženícha Boha, že ho nadovšetko milovala a kvôli Nemu sa zriekla všetkých dovolených radostí a vôbec, všetkého, čo jej bolo na Zemi najmilšie a na začiatku svojho rehoľného života okúsila sladkosť, čistotu a silu Božej lásky. Teraz musí svojho Pána a Boha, ktorého si vyvolila, aby ho milovala, kvôli svojej nezriadenej vášni po celú večnosť nenávidieť!


Táto nutnosť nenávidieť, tento smäd po nenávisti je žízňou, ktorá ju požiera. Niet jedinej spomienky, niet jedinej predstavy, ktorá by jej mohla priniesť čo i len najmenšiu úľavu. Jej hanba jej pripravuje jednu z najväčších múk. To je, keď všetci prekliati, ktorí sú vôkol nej, na ňu neustále kričia: „Čo je to za div, že sme zatratení my? My sme nemali tie isté pomôcky k spáse ako ty! Ale čo ty, čo ti chýbalo? Prebývala si v kráľovskom paláci a bola si pri stole vyvolených...“  

Všetko, o čom píšem je len tieňom, v porovnaní s tým, ako trpí takáto duša. Pretože nieto slov pre opísanie týchto múk. (4. september 1922)

Sestra Josefa nikdy neokúsila zážitok očistca. Videla však mnoho duší a počula ich, ako od nej žiadajú modlitby, prímluvy alebo ako jej chcú s vďakou povedať, ako ich jej umŕtvovanie, jej kajúce skutky zachránili pred peklom. Bežne na seba úbohé duše v očistci v pokore žalujú o príčinách ich očistcového utrpenia.

Preložil Ladislav Hajdu