Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

26. 5. 2013

Obradoslovie - Život so Svätou Cirkvou VI.

Matej Zaťko

Bohoslužobné nádoby a knihy

1.Cibórium je kalich s vrchnákom na uschovávanie Sviatosti Oltárnej. Cibórium, ktoré je vo svätostánku, má byť zahalené pláštikom (vélumom). Týmto zahalením sa vyjadruje povinná úcta k tajomstvu svätej viery.
2. Monštrancia je ozdobná zlatá, alebo pozlátená nádoba, do ktorej sa vkladá Sviatosť Oltárna, keď je vystavená na verejné uctenie.
3. Lunula je zlatý polmesiačik, do ktorého sa upevňuje Sviatosť Oltárna, keď sa vkladá do monštrancie.
4. Kustódia (repozitórium) je nádobka, v ktorej sa uschováva veľká sv. hostia s polmesiačikom. Do kustódie sa vkladá veľká sv. hostia preto, aby sa mohli cez noc zlaté monštrancie preniesť do bezpečného úkrytu.
5. Svätenička s kropáčom. K rozličným obradom berie kňaz kropáč a kropí ľudí, alebo rozličné predmety. Kropenie svätenou vodou znamená vnútornú čistotu.
6. Nádoby na sväté oleje sú tri: na olej krstencov (OC-oleum catechumenorum), na olej chorých (OL-oleum infirmorum) a na krizmu (OCH-chrisma).
7. Kadidelnica(turibulum) je nádoba so žeravým uhlím, na ktorom sa spaľuje voňavý tymián. Kňaz s kadidlom v ruke ako by zbieral modlitby všetkých prítomných veriacich a obetuje ich pred tvárou Božou ako najvzácnejšiu obeť z kadidla.
8. Loďka (navikulum) je nádobka, podobná malinkej lodičke, v ktorej sa uschováva tymián.
9. Omšová kniha (misál) obsahuje omšové modlitby na všetky dni celého roku. Okrem veľkej omšovej knihy je ešte menšia, tenšia – to je omšová kniha za mŕtvych. Z tejto slúži kňaz vtedy, keď je oblečený v čiernom rúchu.
10. Pontifikál a ceremoniál obsahujú obrady a modlitby, ktoré môže používať len biskup.
11. Rituál(obradník) je kniha, v ktorej sú všetky modlitby, ktoré používa kňaz pri udeľovaní sviatostí, pri pohreboch a a iných obradoch.
12.Modlitebník obsahuje verejné modlitby, ktoré sa kňaz s veriacimi modlí.
13. Breviár je kniha, v ktorej sú modlitby, ktoré sa musí kňaz každodenne modlievať. Breviár je rozdelený podľa ročných období na štyri čiastky: Pars verna (čiastka jarná); Pars aestiva (čiastka letná); Pars autumnalis (čiastka jesenná); Pars hiemalis (čiastka zimná). Každá čiastka je v osobitnej knihe.

Odznaky biskupské, kardinálske a pápežské.


1. Biskupská dôstojnosť zahrňuje v sebe plnú kňazskú moc. Na znamenie tejto plnej moci si biskup oblieka k slávnostnej svätej omši všetky rúcha, ktoré si oblieka nielen kňaz, ale aj diakon a subdiakon. Oblieka si teda: humerál, albu, cingulum, manipul, tunicellu, dalmatiku, štólu a ornát. Okrem týchto vecí si biskupi ešte obliekajú osobitné odznaky svojej dôstojnosti. Na nohy si obliekajú sandále, na prsia si vešajú kríž, na ruky si navliekajú rukavice a prsteň, na hlavu si dávajú solideo a infulu, do ľavej ruky si berú biskupskú berlu (pastiersku palicu).
2. Sandále sú ozdobné vyšité papučky, ktoré biskup nosí pri sv. omši. Znamenajú kazateľstvo Ježiša Krista, na ktoré je biskup vyslaný ako nástupca apoštolov a čo má byť jeho ustavičnou povinnosťou podľa slov sv. Pavla k Efezanom: „Stojte...obutí na nohách do pohotovosti evanjelia pokoja. Budte ochotní a hotoví hlásať učenie Kristovo, ktoré dáva pokoj a spasenie.“
3. Náprsný kríž (pektorál) je všeobecným odznakom biskupov a opátov, ktorí ho stále nosia a pápežských protonotárov, ktorí ho nosia pri sv. omši. Pretože náprsný kríž schováva pozostatky svätých, alebo čiastku zo sv. kríža, upozorňuje biskupa na utrpenie a víťazstvo svätých a na mocnú ochranu, ktorú poskytuje biskupovi Kristov kríž proti nepriateľským úkladom.
4. Rukavice nosia biskupi len pri sv. omši, a to len do obetovania. Rukavice pripomínajú nositeľovi čistotu srdca a čistotu úmyslov pri činoch. Ukazujú na zázračnú silu rúk Pána Ježiša, ktoré kládol na chorých, aby ich uzdravoval, ale pripomínajú aj požehnanie, ktoré má skrze biskupove ruky zostupovať na veriacich.
5. Prsteň je znakom duchovného zasnúbenia a odznakom nerozlučiteľného zväzku, ktorí bol uzavretý medzi biskupom a jeho biskupstvom. Preto biskup nemôže prejsť do iného biskupstva, lebo by tým porušil „svätý sobáš“. Prsteň znamená aj lásku a vernosť, ktorou biskup má byť oddaný Cirkvi a ktorú má zvlášť preukazovať veriacim svojho biskupstva. Pápež Pius X. udelil 50-dňové odpustky tým, ktorí s čistým a zbožným srdcom pobozkajú prsteň kardinála, alebo biskupa.
6. Infula(mitra) je osobitná dvojrohá čiapka, ktorá je bohato zlatom vyšívaná. Táto ozdoba biskupskej hlavy pripomína veriacim vysokú dôstojnosť, ktorú biskup, ako nástupca Spasiteľa prijal od Pána. Znamená prilbicu spasenia v boji proti úkladom zlého ducha. Dva rohy na čiapke znamenajú Starý a Nový zákon, ktorý má biskup dôkladne poznať.
7. Solideo. Pápež, kardináli a biskupi nosia na hlave ešte malú, okrúhlu, priliehavú čiapočku, ktorá sa volá solideo (znamená samému Bohu). Solideo snímajú len pri sv. omši. Biskup nosí solideo fialové, kardinál purpurové a pápež biele.
8. Biskupská berla (palica) znamená kráľovské žezlo a najvyššiu moc Ježiša Krista na nebi i na zemi. Znamená tiež pastiersku moc, ktorú biskup v mene Ježiša Krista má a koná. Biskupská berla je na hornom konci zahnutá, čo znamená že jeho moc je obmedzená a podriadená pápežovi. Biskup užíva berlu nielen pri slávnostnej sv. omši, ale aj pri vysluhovaní sviatostí. Okrem biskupa môže berlu nosiť aj svetskí opát, ktorí majú takú právomoc, rehoľní opáti, prepošti a protonotári.
9. Pallium je slávnostný odznak arcibiskupov. Je to pás z bielej vlny a s dvoma zvislými výbežkami vpredu i vzadu. Do tohto pásu je vtkaných šesť čiernych krížikov. Pallium arcibiskup nosí pri slávnostných obradoch. Pripevňuje si ho ozdobnými špendlíkmi na ornát.
10. Odznaky kardinálov. Kardináli ako pomocníci a radcovia pápeža nosia červené rúcho a červený klobúk. Toto červené rúcho je z časti znakom kniežacieho stavu a vysokej dôstojnosti, z časti má to byť pre nich upozornením, že majú, keď sa to pre blaho Cirkvi bude aj vyžadovať od nich, aj krv vyliať. Na to zvlášť upomína červený klobúk.
11. Pápežské odznaky. Pápež si oblieka k bohoslužobným  úkonom tiež také rúcho ako arcibiskup. Na hlave máva infulu, pri veľkých slávnostiach nosieva vysokú, drahocennú, kovovú, trojnásobnú korunu, ktorá sa volá tiara. Na zadnej strane má dva pásy, podobne ako infula. Trojitá koruna znamená: učiteľskú, kňazskú a pastiersku moc. Jeho pastierska palica s krížom navrchu znamená jeho zvrchovanú moc. Pápež má za odznak bielo-žltú zástavu. Tieto farby pochádzajú zo slov sv. Petra, ktoré povedal chorému od narodenia: „Zlata a striebra nemám“ (SK 3,6)

Prevzaté z knihy Mateja Zaťka: Obradoslovie - Život so Svätou Cirkvou, Trnava 1948  


22. 5. 2013

Odpor k autorite, protestantizácia Cirkvi a pasca ekumenizmu.

Anonym

"Myslím, teda som" (Descartes)
"Náboženstvo je ópium ľudstva" (Marx)
"Niet Boha okrem Allaha a  Mohammed je jeho prorok" (Mohamed);

To sú zhubné výroky, šepkané hadmi a pripočítané hriešnikom, na ktoré má zaregistrované autorské právo Zlý. Tieto výroky, obsahujúce bludy, lži a sebaklamy, ktoré Zlý po stáročia rozsieva medzi ľuďmi, spopularizovali apostázu a odvrat sŕdc a myslí od ich Stvoriteľa a Cirkvi, ktorú ustanovil, aby ich viedla.

Pretože, ako kardinál Manning prízvukoval, celý spor je výhradne teologický, boj proti príkazom jedinej a pravej Viery stojí skrytý a nereportovaný v pozadí všetkých denníkových titulkov o svároch a škandáloch. Zmanipulované povrchné médiá to však nepripúšťajú o nič viac, ako pripúšťajú metafyzickým chaosom spôsobenú korupciu duší. Veď by riskovali všeobecný výsmech. V prvom rade vždy referujú o bežných krviprelievaniach spojených s ateistickými režimami a falošnými náboženstvami. Pretože emotívne naladené a predovšetkým zábavu poskytujúce médiá preferujú senzácie pred prvými princípmi vecí, zlyhávajú a nevidia, že v tomto svete falošných ideálov a ich krvavých dôsledkov sú totalitárne plány násilníckych socialistov a islamských demagógov síce užitočné, ale vôbec nie potrebné. Veď všetky už boli dávno prekonané mierumilovným katolíckym filozofom, ktorý nebadane unikol pred otvorenou konfrontáciou s Cirkvou. Nahradiac " JA SOM, KTORÝ SOM", per se subsistujúceho súcna Trojjediného Boha, absolútnej a večnej Pravdy, svojou humanistickou sentenciou ( Myslím teda som.), ozaj hodnou 17. storočia, uvoľnil morový oblak relativizmu, vychádzajúci a mocnejúci už od Luthera, ktorý prerástol až do hurikánu najvyššieho stupňa. Plný potenciál tohoto bezbožného besnenia neaktivovali výroky Marxa, Lenina, Maa či Mohameda, tie sa len zviezli na vlne rozpútanej megabúrky, ale toto nevinné a duchaplné karteziánske diktum. Celá spirituálna a fyzická pohroma spáchaná nasledovníkmi spomínaných rozvratníkov, celá tá apostáza, hrôzy a genocídy, všetko to bledne v porovnaní s Descartesom spusteným tichým holokaustom relativistického Západu. Inštitucionalizovaný ateizmus a indiferentizmus a chirurgicko - chemický potrat na objednávku. "Nemôžem Descartesovi odpustiť," napísal jeho súčasník Pascal, vidiac neúprosný dôsledok jeho bezbožného výroku. Hoci prejavy tej nekonečnej tragédie, ktorou je zblúdenie z cesty katolíckej pravdy, majú rôznu povahu a rôznu intenzitu, ich podstata, čo sa predmetu ich útoku týka, je stále rovnaká: Kristova autorita. "Bola mi daná všetka moc na nebi a na zemi,"  deklaruje Kristus kráľovsky v Matúšovi 28:18. Mocibažné svetské mocnosti veľmi dobre chápu, že rozumne si nárokovať autoritu, ktorú náš Pán delegoval [Mt. 10:40, 28:19; Lk 10:16], ktorá je vždy chránená Svätým Duchom [Jn 15:26; 16:13] a ktorá je uchovávaná v božskej ustanovizni pápežstva [Mt. 16:18] a stelesnená Najvyšším pontifikom - tou zúrivosť vyvolávajúcou postavou v bielom neprestajne prekážajúcou ich bezbožným zámerom - môže len jedno jediné náboženstvo.

Práve preto sú zo všetkých tých jedovatých výkrikov, ktoré pošpinili a otrávili dejiny spásy, najničivejšie tieto dva: "Non serviam!" a " Sola scriptura!" Ten prvý, kvintesencia démonskej pýchy a vzdoru, bol vyrieknutý Luciferom a inšpiroval ten druhý, ktorý bol úskočným pokusom roztrhnúť katolícku tkaninu kresťanstva, vcelku tkané a nezošívané rúcho Krista Kráľa.

Sola scriptura absurdica

Pojmový rozpor sola scriptura, lepšie vyjadrený ako sola absurdica (pretože v Biblii, na ktorú sa ako zdroj svojej platnosti odvoláva, nie je nikde spomenutý), je vykladaný ako "ospravedlnenie len vierou" (spása podľa privátneho výkladu Písma bez potreby dobrých skutkov). Je prezentovaný ako výsledok hlbokého a nezištného bádania, hodný ustavičného štúdia. Pfff ..... Dovoľte mi odhodiť 500 rokov premrhaného času, dychu a ekumenického kľučkovania a povedať to priamo: istý augustiniánsky mních vymenil chudobu, čistotu a poslušnosť v Božích službách za sex, peniaze a moc v službe sebe samému — Voila, Luther!

Príliš zjednodušujúce? Ani trochu.(1) Nediplomatické? Možno. Obzvlášť v dnešných ekumenických časoch. Hoci umenie diplomacie je v medzinárodných záležitostiach ešte stále dôležité, keď ide o náboženstvo, zapliesť katolícku pravdu do diplomatických motaníc s cieľom vyhnúť sa urážke jemnocitu je vždy nebezpečným druhom falošnej lásky. Uráža rovnako katolíkov i protestantov, podkopáva pravdu a horlivosť tých prvých a utvrdzuje v smrteľnom omyle tých druhých. Protirečí to predkoncilným vatikánskym požiadavkám, že k nekatolíkom treba pristupovať "jasne a otvorene, pretože je to Pravda, ktorú hľadajú a pretože mimo Pravdy nijaká jednota nie je možná."

Základom takého prístupu je predovšetkým hovoriť o Lutherovi a podobných heréziarchoch celú a neprikrášlenú pravdu. Jeden protestantský blog sa chvastá: "Rímskokatolícka cirkev vo svojom postoji k Martinovi Lutherovi urobila obrat. Dnes sú medzi Lutherovými najväčšími advokátmi katolícki učenci, vyzdvihujú ho ako oddaného reformátora, ktorý usiloval o lepšiu Cirkev v období korupcie a chamtivosti." Nepreháňam. Naši predstavení, kráčajúc v ekumenickom porceláne sa len ťažko dokážu prinútiť, aby hovorili s nekatolíkmi "jasne a otvorene" a s apoštolskou láskou, ktorú od nich Rím kedysi požadoval. Ani náhodou nepovedia, že ospravedlnenie vierou brata Martina je celé o ospravedlnení jeho samého. Nie je to principiálna reakcia na cirkevnú skazenosť, ale sebecký podfuk, taký ktorý prízvukuje JA-TU-TERAZ! moderného chápania, ktoré uviedol do pohybu. Dovoľte mi to opäť zhustiť do príručky "Luther pre začiatočníkov":

Tak ako dnešné "pro choice" bolo lutherovské "sola scriptura" podvodným sloganom, s ktorým prišiel notorický klamár (2), aby ospravedlnil svoje hriechy: porušenie slávnostných sľubov kvôli ukojeniu svojich chtíčov. S politickou podporou viedla táto úplne moderná túžba po radikálnej autonómii a samouspokojení k známym dôsledkom: deštrukcii náboženského a spoločenského mieru, krviprelievaniu a brutálnym štátnym intervenciám (3). Zničilo zároveň aj samotného Luthera, ktorý ako toľko iných non serviam buričov našich dní, zomrel ako duchovná troska. Našepkávajúce hady sa neprestajne vinuli okolo jeho uší a tak do svojho posledného dychu brojil proti pápežovi (túto nekajúcnosť až do konca sám predvídal a modlil sa za ňu - hrešiac tak proti Svätému Duchu).

Lutherova rehabilitácia

Napriek zúrivým protipápežským výpadom, ktorými sa Luther preslávil, či príkrym kontrastom medzi "uprednostňovaním biednych" Jána Pavla II a uprednostňovaním sveta, tela a diabla tohto exmnícha, vychvaľoval sám Kristov vikár v roku 1983 "Lutherovu hlbokú zbožnosť." V tom istom roku, lutheránsko-katolícky dialóg o ospravedlnení vyprodukoval spoločnú správu dlhú 24 tisíc slov, v ktorej úvode stojí, že "kresťania, či protestanti alebo katolíci, nesmú znevažovať osobu a odkaz tohto muža."  Katolícki historici ho nazývajú "jedným z najväčších svedkov kresťanskej viery" a tvrdí sa, že v záujme jednoty, je potreba opätovného preskúmania jeho diela "mimoriadne naliehavá". Otto Pesch, O.P. prirovnal Lutherovu teóriu ospravedlnenia ku konceptu Tomáša Akvinského a uzavrel, že Luther bol katolík a "jeden z veľkých svedkov kresťanskej viery a veľký dar kresťanstvu."

V novembri 1998 sa stretol kardinál Ratzinger s poprednými lutheránmi, aby zachránili Spoločnú deklaráciu o doktríne ospravedlnenia, ktorej hrozilo skartovanie (4). Jeho znalosť všetkých predreformačných Lutherových spisov sa lutheránom hodila a bezpochyby pomohla tejto, o päť minúť dvanásť režírovanej, záchrannej akcii. (5)

V marci 2008, najhlavnejší vatikánsky dialóger, kardinál Walter Kasper vyhlásil: "Od  Luthera sa musíme veľa učiť, počínajúc dôležitosťou, ktorú pripisova Božiemu slovu." Namiesto toho, aby prepichol balón s nápisom Luther-veľký-biblický-znalec, tak často nafukovaný na ospravedlnenie a oslávenie zakladateľa lutheranizmu v očiach jeho tupého potomstva, dal Kasper prednosť líškaniu sa lutheránom. Rozhodol sa zamlčať to, že sa naozaj nemáme čo učiť od muža, ktorého celý postkatolícky život bol poznačený tou istou lživou úskočnosťou, s ktorou falšoval Bibliu, aby pasovala do jeho nového náboženstva. Keď Luther prekladal do nemčiny Nový zákon a nakoniec aj celú Bibliu (vyšla v roku 1534), zahltil ju hojnosťou vlastných bludov. Kardinál Kasper veľmi dobre vie, že tento preklad vôbec nebol korektný. Katolícka encyklopédia zdôrazňuje, že:

Prepisovaním a vymazávaním, zlým prekladom a svojvoľnou machináciou z Písma spravil nástroj útoku na starú Cirkev a potvrdenia vlastných doktrín....... Pre Luthera sa stala Biblia v národnom jazyku nevyhnutnou a nenahraditeľnou vecou. Jeho rozvrátenie duchovného poriadku, odstránenie cirkevnej vedy, odmietnutie sviatostí, potlačenie obradov, degradácia kresťanského umenia si žiadali nejakú náhradu a ťažko by našiel niečo lepšie ako "čisté Božie slovo" podporené "kázaním evanjelia".  Prvé kópie Nového zákona mal pripravené do tlače za menej ako tri mesiace. S pomocou Melanchtona, Spalatina a iných poskokov, na základe Erazmovej gréckej verzie, s hašterivými poznámkami a komentármi a poburujúco-vulgárnym rytinami, ktoré dodal Cranach, za smiešny peniaz vydal prvú várku vo Wittenbergu už v septembri.......Zatiaľ čo z filologického hľadiska si zasluhuje uznanie, teologicky padá na úplne elementárnej otázke verného prekladu.

Katastrofálne zmierenie

Toľko teda k "dôležitosti, ktorú prikladal Božiemu slovu." Dnes akoby Lutherov duch, ktorý za živa toľko klamal, uchvátil všetkých týchto pastierov a učencov, ktorí ho pokrytecky obhajujú a zveličujú katolícky podiel na všetkých zlách, ktoré vyprovokoval. A to ešte v roku 1949 Sväté ofícium nabádalo biskupov,  aby "pevne naliehali, aby pri preberaní dejín reformácie a reformátorov neboli chyby katolíkov úmyselne zväčšované a chyby reformátorov zatajované, ani veci, ktoré sú skôr akcidentálne neboli zdôrazňované a veci, ktoré sú najpodstatnejšie, menovite odpad od katolíckej viery, neboli pokladané za neviditeľné, alebo nejestvúce."

Pod vedením kardinála Kaspera a jemu podobných Rím teraz presadzuje presne opačný prístup. Vyhýbajúc sa tak múdremu a rozvážnemu  nariadeniu z roku 1949 naznačujú "morálnu rovnocennosť" medzi katolíkmi a prostestantmi, ktorá v debatách o reformácii končí nafukovaním katolíckych hriechov a exkulpáciou heréziarchov. Možno nie oficiálnou, ale určite neprehliadnuteľnou.

Toto korozívne prešľapovanie má ďalekosiahle dôsledky. Napríklad, v júni 2010 viedol o. Mitch Pacwa z EWTN debatu s odborníkom-konvertitom, ktorý študoval Kalvína a Luthera s cieľom vypátrať ich motívy. Zistil, že sa nepokúšali rozvrátiť Katolícku Cirkev, ale len napraviť chyby, ktorými trpela v ich časoch. Hodinu ospevoval ich cnosti a ich bludné doktríny pripísal len nešťastným rozhodnutiam urobeným pod vplyvom zlých okolností. Zjavne mu bolo ukradnuté, že tieto dve odporné kreatúry usilovali o úplné zničenie Cirkvi a ako čítame u sv. Alfonza z Ligouri, nie sú hodné žiadnej obhajoby. Nivočiaci spad tejto novej politky ekumenickej zmierlivosti je všade okolo nás a ako exemplárny príklad možno uviesť súčasnú dekatolizáciu a protestantizáciu Latinskej Ameriky. Táto, doposiaľ nepredstaviteľná transformácia Latinskoamerického sveta, je neprestajným ekumenickými deklaráciami a dohodami neustále urýchľovaná.  Zoberte si napríklad "zásady správania" usmerňujúce misijnú činnosť, katolíkov, protestantov a východných schizmatikov, tento ukážkový exemplár falošnej ekumenickej frašky. Táto "dobrovoľná" dohoda bola podpísaná 28.6.2011 v Ženeve zástupcami Vatikánu, Svetovej rady cirkví WCC a Svetovej evanjelikálnej aliancie WEA. WCC je niečo ako náboženský spolok s marxistickými sklonmi a postojmi a nemá žiadnu moc nad svojimi členmi. Rovnako WEA, ktorá tvrdí, že je autoritou tých, ktorí mimo seba žiadnu autoritu neuznávajú a hovorí v mene tých, ktorí nikomu hovoriť vo svojom mene nedovoľujú!  Kardinál Jean-Louis Tauran, šéf pontifikálnej komisie pre medzináboženský dialóg, zneuctil seba i našu svätú Vieru a prepožičiavajúc kredibilitu sola scriptura nezmyslu, podpísal dohodu s názvom Kresťanský svedok v multireligióznom svete: zásady správania. Ako uviedol Tablet z 2.6.2011, obsahuje tieto body:

Kresťania sa musia vyhýbať prílišnej opovážlivosti pri hlásaní evanjelia.
Neopatrné a nenáležité prostriedky hlásania evanjelia musia byť potlačené.
Tieto metódy spôsobujú napätie, násilie a straty ľudských životov.
Potrebný je nový spôsob hlásania kresťanskej viery.
Ktokoľvek nepostupuje v súlade s týmto nariadením nech je odsúdený.
Akékoľvek formy odmeňovania, vrátane finančných stimulácií a odmien sú v evanjelizácii neprípustné.
Tí, čo tieto zásady prestupujú, sú zradcovia.

Je dobre známe, že v desaťročiach po koncile protestanti pod zámienkou ekumenizmu rozšírili svoje bludy po Latinskej Amerike. Nový postoj k herézam vládnuci od 2. vatikánskeho koncilu žiada, aby katolíci zložili zbrane, otvorili svoje pevnosti a prestali bojovať s protestantizmom. A napriek tomu protestanti zintenzívnili svoje útoky proti Katolíckej Cirkvi a výsledkom je, že významný podiel populácie prijal protestantizmus. Napríklad oficiálne údaje hovoria, že v roku 1970 bolo v Brazílii 91.8% katolíkov a len 5.2% protestantov. V roku 2000 sa pomer zmenil na 73.9% ku 15.6%. Údaje z posledného sčítania ešte nie sú k dispozícii, ale ak uvážime, že Brazília má 190 miliónov obyvateľov a ak by podiel protestantov zostal rovnaký ako v roku 2000, dnes je ich tam zhruba 30 miliónov. Vďaka katolíckemu ekumenizmu a protestantskej agresivite je teda v Brazílii viac protestantov ako v Nemecku, kde registrujú 25 miliónov týchto heretikov.

Namiesto protiofenzívy, ktorú by proti herézam na tomto tradične protiprotestantskom kontinente mala Cirkev viesť a zastaviť tak krvácanie, utieka sa koncilová cirkev k dohodám, ako je tá ženevská. "Treba povedať" hovorí Atila Sinke Guimaraes, "že tieto sekty dostávajú vo svojom boji proti katolicizmu Latinskej Ameriky všetku možnú zahraničnú pomoc." V rozpore so zbytočnou ženevskou dohodou, sú tieto peniaze "finančnou stimuláciou", ktorá má odlákať miestnu chudobu z autoritatívneho a bezpečného katolíckeho prístavu na mínové pole soly scriptury. Ako Guimaraes poznamenáva, je to typické "neférové a účelové uprednostňovanie protestantského rastu" za neustáleho neutralizovania každého katolíckeho protiútoku.

Ničenie Tradície

Takže táto samovražedná situácia panuje na scéne roku Viery. Pred polstoročím najväčšie zlo ekumenizmu dokonale charakterizoval o. Edward Hanahoe, ako "zachovávanie rozdelenia a odháňanie ľudí od Cirkvi namiesto ich privádzania dovnútra." (6) Inak povedané, je to prevrátenie katolíckej tradície naruby.

Od samého počiatku, od apoštolov, cirkevných otcov a učiteľov, ako bol napríklad sv. Peter Chrysológ, sme počúvali, že Kristus "hladuje po obrátení človeka a smädí za jeho návratom" k Nemu, teda do Jeho Cirkvi. Podobne aj pápeži vždy učili, že "pravá jednota spočíva v návrate odídencov do pravej Kristovej Cirkvi" a Sväté ofícium zatracovalo a odsudzovalo zárodky ekumenického hnutia posledného storočia ako "falošnú požiadavku, žiadajúcu viac pozornosti pre to, v čom sa zhodujeme, ako pre to, v čom sa líšime." (7)

Národné hierarchie nasledovali. Vo svojom pôstnom pastierskom liste potvrdil kardinál Griffin, že v Anglicku "zjednotenie znamená obnovenie tej jednoty, ktorá bola protestantmi zničená" a teda "povolanie k jednote je pozvaním všetkých nekatolíkov, aby sa pripojili k jedinej pravej Cirkvi a podrobili autorite Svätého stolca."

Podobne, ako toľko iného, bolo toto konzistentné a jednotné chápanie cieľa zjednotenia v pokoncilnom období zničené. V roku 2001 predseda pápežskej rady pre jednotu kresťanov, kardinál Kasper, typicky vyhlásil, že "dnes už ekumenizmus nechápeme ako ekumenizmus návratu, ktorý žiada iných, aby konvertovali a stali sa katolíkmi. Tento názor bol druhým vatikánskym koncilom výslovne opustený." Balamandská dohoda s východnými schizmatikmi z roku 1993 nazýva požiadavku obrátenia "zastaralou ekléziológiou."

Encyklika Pia XI. Mortalium Animos (1928), ale tento obrat o 180 stupňov stavia do sírou páchnucej perspektívy. Pius, nezaťažený neomodernistickou bagážou a falošným chápaním lásky a úcty, ju napísal so vznešenou katolíckou čistotou a jasnosťou a rozmetal všetky ekumenické klišé, ktoré sa za jeho pokoncilných nástupcov stali povinnými. Pripomenul raz a navždy, že "Kristova Cirkev nielen že jestvuje a vždy jestvovať bude, ale že je to presne tá istá Cirkev, ako za čias apoštolov, pokiaľ len, Boh uchovaj, nechceme povedať, že Kristus náš Pán, nedokáže dosiahnuť čo zamýšľa, alebo sa mýlil, keď apoštolom povedal, že pekelné brány ju nepremôžu." Pius potom prešiel ku kľúčovému aspektu pápežstva - Božskej autorite spochybňovanej a podkopávanej ekumenickým hnutím:

Tu sa zdá vhodné vyložiť a vyvrátiť istý falošný názor, na ktorom celá táto otázka, rovnako ako aj mnohostranné hnutie nekatolíkov, ktorým usilujú o zjednotenie cirkví, spočíva. Organizátori tohto hnutia takmer stále citujú slová "aby všetci jedno boli" a "bude jeden ovčinec a jeden pastier". Dávajú však svojim slovám ten význam, akoby Ježiš Kristus len vyjadril túžbu, ktorá sa doteraz nesplnila. Tvrdia, že jednota viery a vlády, ktoré sú známkami pravej a jedinej Kristovej Cirkvi, tu nikdy nebola a nie je. Možno si ich želať, možno ich snáď pri dobrej vôli veriacich raz aj dosiahnuť, zatiaľ to však je len ideál. Hovoria, že Cirkev je svojou povahou rozdelená, že sa skladá z mnohých cirkví, alebo jednotlivých komunít, ktoré sú doteraz rozdelené, v niektorých náukových bodoch sa zhodujú v iných si odporujú. Cirkev bola najjednotnejšia v apoštolskej dobe, do prvých všeobecných koncilov. Preto tiež tvrdia, že staré kontroverzie a názorové spory, ktoré až po dnes rozdeľujú kresťanstvo, sa musia odstrániť a z ostatných bodov náuky treba vytvoriť spoločnú normu viery a v tomto vyznaní sa všetci zídu a budú sa cítiť ako bratia.
Len takto, spojené spoločným zväzkom, budú mnohé cirkvi a spoločenstvá schopné rozhodne a úspešne zabrániť šíreniu nevery. Tak sa všeobecne rozpráva, ctihodní bratia. Hoci sú aj takí, ktorí pripúšťajú a súhlasia, že protestantizmus sa istých náuk a obradov, ktoré sú prijateľné a užitočné a Rímska Cirkev si ich podržala, zbavil neuvážene, pripájajú k tomu hneď, že aj táto Cirkev porušila starú kresťanskú vieru, keď k nej pridala k vereniu náuky, ktoré sú kresťanstvu cudzie, ba sú s ním v rozpore. A to predovšetkým jurisdikčný primát svätého Petra a jeho nástupcov na rímskom stolci. Medzi nimi sa nájde pár, ktorí rímskemu pápežovi priznávajú akési čestné prvenstvo a limitovanú právomoc, nie však danú božským právom, ale súhlasom veriacich. Iní chcú z pápeža urobiť predsedu svojich, zo všetkých koncov sveta pozháňaných zhromaždení. Zo všetkých nekatolíkov, ktorí majú plné ústa bratskej jednoty, nikomu nenapadne podriadiť sa autorite Kristovho vikára ako autorite vládcu a učiteľa. Sú ochotní vyjednávať s Rímskou Cirkvou, ale ako rovný s rovným. Nepochybujeme však, že keby im takéto vyjednávanie bolo dovolené, usilovali by sa dospieť k dohode, ktorá by im umožnila uchovať si svoje názory, ktoré sú príčinou toho, že blúdia mimo jediné stádo Ježiša Krista.

Pápež pripája aj dôrazné varovanie pred podielom na falošných a kompromisných vyznaniach a podujatiach: 

Je jasné, že Svätý Stolec sa za týchto okolností nemôže žiadnym spôsobom zúčastňovať na týchto konferenciách. Z rovnakých dôvodov sa ani katolíci nesmú zúčastňovať takých akcií a podporovať ich. Keby tak robili, vyznávali by falošné kresťanské náboženstvo úplne odlišné od jedinej Cirkvi Ježiša Krista. Môžeme snáď strpieť, aby sa Pravda a to Pravda Bohom zjavená, stala predmetom vyjednávania? To by bolo mimoriadne hriešne počínanie. To, o čo tu ide je, aby sme bránili zjavenú Pravdu. Ježiš Kristus poslal svojich apoštolov do celého sveta, aby hlásali jeho evanjelium všetkým národom a aby nikdy neupadli do bludu, dal im Svätého Ducha za učiteľa všetkej Pravdy. 

Obrátenie a návrat verzus diverzita a absorbcia

Pre prelátov, ako Kasper Veselý Ekumenista, je táto neúnavná starostlivosť o pravdu a duše, stuchnutým a dusivým hlasom "prekonaného" reakcionárskeho katolicizmu. Nezaujíma ich, že táto láskavá úprimnosť, zavrhujúca falošné čary ekumenizmu a nabádajúca protestantov, aby zanechali svoje bludy a vrátili sa na Petrovu bárku, bola úspešnou stratégiou! Konvertiti vždy šplhajú na palubu Archy spásy, kde sa pripájajú ku katolíkom posilňovaným rozumnými pápežmi, kážucimi evanjeliovo účinné zjednotenie ako návrat. A napriek tomu na ekumenickom stretnutí v Kolíne v roku 2005 pápež opäť zdôraznil:

....jednota neznamená to, čo voláme ekumenizmus návratu, teda popretie a odmietnutie dejín vlastnej viery. Vôbec nie! Neznamená uniformitu vo všetkých teologických a spirituálnych výrazoch, v liturgických formách a disciplíne. Jednota v mnohosti, mnohosť v jednote.....

K tomu všetkému musí prispieť dialóg. Na prvý pohľad sa táto nová pápežská stratégia zdá neškodná. Ale v skutočnosti nielen že nivočí kontinuitu, ktorú chcel Benedikt udržiavať s jeho predkoncilnými predchodcami, ale sadí do myslí ovplyvniteľných katolíkov aj nekatolíkov dve podvratné semienka. Naznačuje, že protestanti môžu ponúknuť niečo, čo Cirkev nemá a poukazuje na to, že Cirkev v minulosti chybovala, keď nerozoznala a nedocenila dobrá, ktoré nekatolíci prinášajú. Tieto náznaky však rozmetá na kusy skvele zostavená inštrukcia Svätého ofícia z roku 1949. Antitéza pokoncilného blábolenia - presná, jasná a pevná - opakovane zdôrazňujúca, že "jediná pravá jednota je v návrate odídencov do pravej Kristovej Cirkvi," a vysvetľujúca, že v návrate do Cirkvi nestratia žiadne dobro, ktoré bolo z Božej milosti do nich vliate, ale naopak, ono bude ich návratom rozmnožené a doplnené. Avšak nesmú ani hovoriť, ani si nejakým spôsobom predstavovať, že snáď svojim návratom prinášajú do Cirkvi niečo podstatné, čo by už dávno nebola mala.

Teoreticky by snáď dakto mohol argumentovať, že dobre mienené, avšak trochu nejasné vyhlásenie jednoty ako diverzity, ktoré Benedikt urobil, bolo diplomaticky opodstatnené. V praktickej rovine, ako pozorujeme v páde Latinskej Ameriky, takéto deklarácie sotva vzbudia horlivú obranu a úsilie o rozširovanie Pravej Cirkvi, pretože nenesú žiadnu informáciu o naliehavosti tejto úlohy. Ba naopak, jeho jednota v mnohosti znie ako kázeň protestantského pastora, usilujúceho sa nikoho neuraziť. Ako ten typ kázania, ktorý odsúdila Terézia z Avily:

Dokonca aj kazatelia majú zlozvyk zostavovať svoje kázne tak, aby sa nikoho nedotkli. Ich úmysly sú dobré a ich práca nádherná, ale k tomu aby zmenili svoj život nepresvedčia mnoho ľudí. Prečo? Preto, že verejné kázne len málokoho privedú k pokániu? Viete čo si myslím? Je to preto, že kazatelia majú priveľa svetskej múdrosti. Neodhodili všetky prekážky a nehoria veľkým Božím plameňom, tak ako apoštoli. A tak ich oheň nevydáva veľa tepla. Netvrdím, že by snáď ich plameň mohol byť až taký veľký, ako plameň apoštolov, ale chcela by som, aby mali väčší ako majú.

Ďaleko od apoštolského zápalu a ohňa, vďaka svetsky múdremu Rímu, tak strašne sa obávajúcemu urážky nekatolíckeho jemnocitu, už dnešní veriaci nespájajú "evanjelizáciu" a "dialóg" s konverziou. K tomu všetkému Rím káže ekumenickú verziu "multikulturalizmu" (jeho utopické dvojča), ktorá akceptuje Luthera, ale riedi a vytesňuje veci o ktorých sa z princípu nediskutuje, ako napríklad absolútne nároky Cirkvi a centrálne miesto a úlohu Panny Márie.

Sv. Terézia a sv. Maximilán Kolbe videli v ekumenizme "Nepriateľa" a chápali evanjelizáciu presne naopak. Úloha, ktorou sv. Maximilán poveril Rytierov Nepoškvrnenej, je obrátiť celý svet do katolíckej Cirkvi. Povedal: "Nepoškvrnená dosiahne svoj cieľ len vtedy, keď všetci schizmatici a protestanti s vnútorným presvedčením vyznajú katolícku vieru a keď všetci Židia požiadajú o krst.... Niet väčšieho nepriateľa Nepoškvrnenej a jej Rytierov, ako dnešný ekumenizmus, proti ktorému musí každý Rytier bojovať, neutralizovať ho opačnými skutkami a úplne ho zničiť. Chápte, že cieľ vojska Nepoškvrnenej, je dobyť celý svet a každú jednu dušu, ktorá dnes jestvuje, získať pre Nepoškvrnenú a skrze ňu pre Najsvätejšie Srdce Ježišovo." (8)

V januári 2011 Vatikán symbolicky poprel strhujúcu pavlovskú bojovnosť sv. Maximilána. Pri 500 výročí Lutherovj návštevy Ríma, sa v "Lutherovej záhrade", projekte, ktorý odštartoval vo Wittenbergu, aby propagoval symbol "globálnej dôležitosti Reformácie" a "prepojenie, interaktivitu a zmierenie medzi kresťanskými cirkvami", kardinál Koch pripojil k lutheránskej delegácií, zasadil a požehnal pri bazlike sv. Pavla olivový strom. Bazilike sv. Pavla, veľkého konvertitu a nástroja, ktorým sa obrátil svet na katolícku vieru.

Svätá povinnosť alebo nesvätý zmätok?

Tento kúsok ekumenického záhradníctva je neprehliadnuteľným diplomatickým aktom. Je to oficiálne preukázanie falošnej úcty heréziarchovi, akoby jeho diabolská revolta mohla byť zmierená s osobou, učením a dielom sv. Pavla, ale naznačuje oveľa viac: je to požehnanie pokoncilnej politiky, ktorú Benedikt potvrdil ako mimoriadne dôležitú hneď na začiatku svojho pontifikátu. Táto katastrofálna taktika je nádherne zhrnutá nadpisom článku, v ktorom L'Osservatore Romano vytlačilo v roku 2007 reč kardinál Kaspera ku kardinálom po skončení konzistória : "Ekumenizmus ako svätá povinnosť" - heslo, hodné veľmajstra niektorej lóže.

Sme lapení v čeľustiach protestantizujúceho hnutia. Na jednej strane sú Lutherovi partizáni plne oddaní vnútornej desakramentalizácií (9), na strane druhej, medzináboženský dialóg nadobudol posvätný charakter. Postupne, ako si Rím osvojuje "pozitívnejší pohľad" na Luthera, ktorý sa teraz prezentuje ako anticipácia aspektov "reformácie" ktoré predkoncilní pápeži, na rozdiel od svojich osvietených nasledovníkov, neboli schopní oceniť a prijať, tak sa historický Luther maľuje ako človek plniaci svoju svätú povinnosť. Neprekáža, že jeho diabolská vzbura si uzurpovala tu istú autoritu, ktorá teraz na nás uvaľuje túto "skoro svätú" ekumenickú povinnosť. A práve táto uzrupácia je kľúčovou v chápaní fragmentácie a kolapsu Západu v anarchické "kráľovstvo čohokoľvek", ktoré Brad Gregory vykreslil vo svojej knihe, Neplánovaná reformácia: Ako náboženská revolúcia sekularizovala spoločnosť.

Lutherom odviazanú non serviam anarchiu stelesňuje Joanes Agricola, spoluobčan a istý čas jeho žiak. Agricola sa "stal zakladateľom sekty Antimoniánov, Lutherových odporcov," píše sv. Alfonz,"lebo poprel všetku autoritu zákona a učil, že sa môžeš stať smilníkom, zlodejom a lupičom, ale ak veríš, budeš spasený." Panovačný Luther bol s Agricolom na nože, tak ako s každým, kto si dovolil s ním nesúhlasiť, zosobňujúc tak samoúčelnosť a vnútornú rozpornosť svojich teologických novôt.

Táto svätá povinnosť slúži na zvečnenie tohoto nesvätého neporiadku. Po pol tisícročí, zatiaľ čo sa Rím pokúša viesť márny dialóg s protestantskými delegáciami, ktoré sa nebavia ani medzi sebou, sa nešťastní Lutherovi dedičia stále pokúšajú ospravedlňovať v Kristovom mene hriech. "Čítam Bíbliu rovnako seriózne ako fundamentalisti" vysvetľoval episkopálny dekan Národnej katedrály vo Washingtone, keď informoval tlač o svojom rozhodnutí sobášiť homosexuálov. "A moje čítanie Biblie ma priviedlo k rozhodnutiu to urobiť, pretože myslím, že práve to povedie k takému spoločenstvu, aké Ježiš chce mať."

Brat Martin by azda sám stál s otvorenými ústami, pred takou sola scriptura pervertica. A možno nie. Luthera už nemožno viniť z ničoho. Pravda o Lutherovi by mohla, ale aj nemusela episkopálcom ukázať, kto stojí v pozadí tohoto rúhavého rozhodnutia. Ale to sa nedozvieme, pretože Rím, ktorý by za iných čias protestantom ukazoval pravdu, sa rozhodol postaviť za falošnú modlu protestantskej mytológie: nepochopeného reformátora a veľkého teológa.

Liek pre Magistérium

Ak by sa poslední pontifikovia venovali štúdiu desivých historických skutočnosti zaznamenaných v Refutatio sv. Alfonza, je možné že by namiesto brodenia sa spoluvinou, zmätkom a pohoršením, bárku sv.Petra viedli v tradičnom kurze. (10) Ale beda, očarovaní Krásnym novým svetom Cirkvi otvoreným na koncile, odmietajúc múdre varovania predchodcov a dejín, utopili seba i svoje stádo pod pláštikom ekumény a novej evanjelizácie, v odpornom reformačnom projekte. Tento veľký plán, bezcharakterne a sebazničujúco vydlabal z jedinej pravej Viery práve to, v čo mohol samovraždu si pripravujúci Západ ešte dúfať: autoritu Magistéria.

Kým sa v ekumenických rovniciach opäť neukáže jasný katolícky hlas a nezaznie so zvrchovanou apoštolskou rozhodnosťou, lutheranizácia Cirkvi a štátu bude ďalej pokračovať vo svojom zhubnom diele. Nesúdržnosť, rozklad a etatizmus, ktoré spôsobila Lutherova privatizácia viery a mravov sa bude za podpory RÍMSKYCH PROTESTANTOV a EKUMENICKEJ ANTICIKRVI prehlbovať a zhoršovať.

Pridané citáty:

Ekumenická Anticirkev

DR. RUDOLPH GRABER
Biskup z Regensburgu

Z lona tajných spoločností pochádzajú semená toho, čo sa neskôr volalo synarchia, teda centralizovaný svetový štát s centrálnou vládou plánovaný ako anticirkev.
...

[...] Človek je prekvapený, udivený a vystrašený, keď pozoruje, že v spisoch tajných spoločností sa  zjavujú už koncom [19.] storočia, všetky idey svetovej vlády, ktoré doviedli Cirkev k zlomu v pokoncilnom období. Človek si musí pripomínať, že všetky tieto deštruktívne idey sú tajne zamerané na spoločný cieľ, ktorým je vytvorenie anticirkvi, alebo novej cirkvi, podkopanim a zmenou fungovania Cirkvi starej...... Katolicizmus, tak ako všetky náboženstvá bude v dôsledku toho pohltený univerzálnym synkretizmom. Vôbec nebude potlačený, bude integrovaný....

[...] Všetky tieto myšlienky sú hlásané reťazou spriaznených duší v záplave kníh a spisov, ktoré sú ľahko dostupné po celom svete. Niekto sa snáď spýta: "Ako to, že si to Cirkev nevšimla?" Buďte si istí, že Pius X. si to všimol. Ale to bolo všetko. 

Celý program, ktorého jednotlivé body sa dnes napĺňajú, bol sumarizovaný v roku 1907 Abbé Melingeom:

 - odvolávanie sa na ezoteriku
 - vzbura proti Cirkevným štruktúram
 - nahradenie pápežstva "viackonfesným" pontifikátom schopným prispôsobiť sa polyvalentnému ekumenizmu, aký dnes pozorujeme napríklad v intercelebrácii medzi kňazmi a protestantskými pastormi.
 - oslava Krista novým humanizmom
 - prevrátenie právd, ktoré Kristus učil, naruby

Ťažko to napísať zrozumiteľnejšie. O Abbé Melingeovi sa hovorí, že: "Neopustil Cirkev ako Luther, ale zostal, aby priamo v lone samotnej Cirkvi mohol pracovať na svojej reforme."

Bp. Graber Athanasius and the Church of Our Time (1974)

Poznámky:

(1) Katolícka encyklopédia [KE] pripomína že "kým bolo Nemecko zaplavené krvou a jeho národ paralyzovaný strachom [po potlačení sedliackej vzbury ktorú vyvolal] ...,trávil 42 ročný Luther medové týždňe s Katarínou von Bora, rehoľníčkou, ktorá opustila svoj konvent. Oblažil svojich priateľov detailami svojho manželského šťastia,ktoré tu nemožno reprodukovať." Po prehre v sedliackej vojne, on a jeho pobočník Melanchton, "vyhlásili prvýkrát novú a dovtedy neznámu doktrínu o neobmedzenej moci  panovníka nad jeho poddaným, požadujúcu bezvýhradnú podriadenosť autorite. Tak kázali a učili duchu servility a despotizmu." Toľko k sexu a moci. Čo sa peňazí a pohodlia týka: "augustiniánsky kláštor, ktorý mu po jeho svatbe venoval knieža elektor, urobil svojim panstvomm (a splodil v ňom šesť detí)" Keď pápežský legát Vergerius navštívil 7. novembra 1535 Luthera vo Witembergu, našiel "draho vyobliekaného reformátora v sviatočnom odeve, v tmavej veste a rukávmi s krikľavého atlasu. Seržový kabát lemovaný líškou, na prstoch prstene a na krku masívna zlatá reťaz. Prítomnosť človeka, ktorý chcel reformovať starú Cirkev vystrojeného takým šviháckym spôsobom zapôsobila na legáta dojmom, ktorý nie je ťažké si predstaviť.
(2) "aká škoda by sa stala, keby človek s dobrým úmyslom v záujme kresťanskej cirkvi hoci aj klamal" povedal pred Hessenskými radnými v Eisenachu v roku 1540.
(3) Po tom, čo jeho urážky priliali olej do plameňov vzbury: "namočil si Luther pero do krvi' (Lang, 180) a 'vyzval kniežatá aby pobili sedliakov ako besných psov,aby ich klali, vešali alebo stínali tak ako len vedia a za to obdržali nebeskú odmenu..' ... Jeho radu poslúchli do písmena. ... Viac ako tisíc hradov a kláštorov zrovnali so zemou, stovky dedín ľahli popolom, úroda v krajine bola zničená a 100 000 povraždených. .... toto vrhá plnú zodpovednosť za vojnu na Lutherove ramená.(KE)
(4) "mali sme v dome môjho brata v Nemecku veľmi dôležité stretnutie." povedal kardinál verejne v 1999, "lebo sa zdalo, že dohoda na Učení o ospravedlnení sa neuskutoční. Tak sme v celodennej debate našli formulácie, ktoré vyjasnili body spôsobujúce ťažkosti.
(5) Niet dôvod k veľkej ekumenickej nádeji. Za prvé to nebol Luther katolík, ktorého kardinál študoval, ale Luther odpadlík, ktorý založil svoje nové náboženstvo. Jeho zúrivé polemické spisy odhaľujú jeho deviácie od zdravej teológie a úcty k tradícii. Za druhé, tak ako kardinál študoval Luthera pred tým ako odpadol, James Larson študoval kardinála pred tým ako sa stal pápežom a našiel v jeho dielach množstvo pochybných, luteránskych poznámok, ako je zdokumentované na tomto webe.
(6) Jedno stádo: Eseje a dokumenty pripomínajúce zlaté jubileum Oktávu za jednotu, 1908-1958, Edward F. Hanahoe, S.A., S.T.D.,  Titus F. Cranny, S.A., S.T.D., M.A.
(7) Cf. Satis cognitum (1897); Mortalium animos (1928); Mystici Corporis Christi (1943); O "Ekumenickom hnutí," Inštrukcia Sv. ofícia, 20 Dec. 1949.
(8) Ecumenical Chapel at St. Paul Outside the Walls, John Vennari
(9) Lutheranising the Church: The Anti-Sacramental Agenda," CO, Dec. 2012.
(10) Podľa Jeana Guittona, blízkeho priateľa Pavla VI, výslovný ekumenický plán Pavla VI. bolo pripodobniť katolícku omšu kalvínskemu obradu.

Zdroj: www.christianorder.com

Preložil Jozef Duháček 



20. 5. 2013

Aký bude vzťah „nového Ríma“* ku Kňazskému bratstvu Svätého Pia X. ?   

Ladislav Hajdu

Prefekt Kongregácie pre náuku viery arcibiskup Gerhard Ludwig Müller vyžaduje od Kňazského bratstva Svätého Pia X (ďalej len: FSSPX) „bezpodmienečné uznanie cirkevnej náuky“, vrátane tých častí, ktoré viedli k „odpadnutiu od viery“. Ide o zjavne hlboké nedorozumenie, FSSPX neodpadlo od viery v ničom, čo katolícka Cirkev hlásala do raných šesťdesiatych rokov minulého storočia, práveže vznik tohto bratstva podnietila snaha o zachovanie celého pokladu viery, nemenného a nezmeniteľného, tak ako bol tradíciou a Magistériom zachovávaný stáročia. 
   
Rozhovory čoraz náročnejšie

Už koncom júla 2012 sa nechal novovymenovaný prefekt Kongregácie pre náuku viery pre niektoré médiá počuť, že „šťastlivé ukončenie rozhovorov“ bratstva s Rímom vidí časovo posunuté „do stále väčšej vzdialenosti“.
 Bratstvo musí akceptovať, že „Druhý vatikánsky koncil je záväzný“, jeho vyhlásenia „k Judaizmu, k náboženskej slobode a k ľudským právam“ nemôže FSSPX „odmietnuť bez toho, aby tým neukracovali katolícku vieru“.
Kritizoval zároveň aj iniciatívu rakúskych liberálnych kňazov, volajúcej po „kňazskej neposlušnosti“ - táto má „svoj obraz o Cirkvi, ktorý vychádza z predpokladu, že si ľudia sami vytvárajú svoju vlastnú cirkev, dľa svojej chuti a aktuálneho ducha doby“. Toto takisto nie je „zlučiteľné s kresťanskou vierou“.
Potom prišiel advent a apel pápeža Benedikta XVI. na arcibiskupa Di Noiu ako viceprezidenta pápežskej komisie „Ecclesia Dei“, aby komisia obnovila rozhovory s tradicionalistickým bratstvom. Arcibiskup Di Noia napísal FSSPX list.
Ako vieme, pápež Benedikt XVI. (ktorý sa vo veci zblíženia s FSSPX predsa len akosi snažil) vo februári 2013 rezignoval na svoj úrad a v komunikácii s FSSPX nastala nová situácia. Nový pápež František javí o zachovávanie tradičnej náuky Cirkvi menší záujem ako jeho predchodca. Kto počúva obsah jeho slov, vybadá, že ťažisko svojho posolstva, ktorým sa snaží osloviť skôr Cirkvi vzdialených a „z cirkvi unavených“ ľudí kladie niekde úplne inde. Do tém a foriem, ktoré sú ťažšie stráviteľné pre veriaceho, kladúceho dôraz na „staré hodnoty“, na tradičnú liturgiu a ktorý sa, ako starší brat z podobenstva o márnotratnom synovi nemusel vracať domov, lebo od otca nikdy neodišiel. Myslím tu na spôsob života a vierouku, ako bola podávaná napríklad na Slovensku ešte generácii, povedzme dnešných tridsiatnikov a štyridsiatnikov.

Nedávno označil arcibiskup Müller, ktorý je aj v súčasnosti pod pápežom Františkom (zatiaľ) v úrade prefekta Kongregácie pre náuku viery podpísanie dogmatickej preambuly, spísanej touto kongregáciou, ako akúsi predpodmienku jednoty medzi FSSPX a „Rímom“. Stále je to búšenie do otvorených dverí, nakoľko FSSPX samo seba nikdy nepovažovalo za „nejednotné s Rímom“, počas Svätých Omší, slúžených kňazmi FSSPX sa riadne odrieka modlitba za aktuálneho pápeža tak, ako je to tomu v kánone NOM.
 
Kňazské bratstvo odpovedalo na túto aktivitu arcibiskupa Müllera predložením tematických okruhov a bodov, ktoré nemôže akceptovať a ich následným vysvetlením. V krátkosti prehľad toho, čo je pre FSSPX na pokoncilovom smerovaní Cirkvi neakceptovateľné:
 
1.) Kňazské bratstvo uznáva koncept takzvaných „ľudských práv“, Cirkev sa však na tento koncept nemôže odvolávať, lebo jeho historicita je veľmi mladá, oveľa mladšia, než sú dejiny Cirkvi. Cirkev vlastní kódex ľudských práv vo forme Dekalógu dvetisíc rokov, ak počítame čas Božieho vyvolenia Izraelského ľudu (starozákonná udalosť, na ktorú Cirkev nadväzuje), viac ako tritisíc rokov. Ak by sa ľudia držali Desatora, nebolo by na Zemi akejkoľvek nespravodlivosti, či bezprávia voči komukoľvek. Naviac je Desatoro obsažnejšie, než akékoľvek masonitické kódexy, pretože neobsahuje len ľudské práva (prikázania IV. až X.), ale aj práva Božie (prikázania I. až III.). Trošku sčítanejší vedia, že inštitút „ľudských práv“ je dielom osvietencov a títo ho koncipovali ako vedomý protiklad k prikázaniam Božím a cirkevným. Kto je v histórii ešte podkutejší, vie si overiť, že prvým mužom, ktorý použil pojem „ľudské práva“ bol človek Cirkvi - dominikánsky mních Bartolomé de Las Casas, rodák zo Seville, pôsobiaci ako biskup v španielskych kolóniách Ameriky. Bolo to v roku 1552 v liste adresovanom tzv. „Indickej rade“ (Španieli si pôvodne mysleli, že objavili námornú skratku do Indie, preto nazývali domorodcov „Indmi“), v ktorom sa zastal a bránil do otroctva upadajúcich domorodcov z územia dnešného Peru. Spomína „las reglas de los derechos humanos“, čiže „princípy (regule) ľudských práv“, čím sa stáva historicky vlastným priekopníkom ich vovedenia do verejného diškurzu a snahy o ich uplatňovanie. Ako sme povedali, FSSPX uznáva „ľudské práva“, chce však viac: po vzore napríklad preambuly nemeckého „Grundgesetz“ (pôvodne provizórne plánovaná, avšak stále platná ústava povojnového Nemecka) žiada aj „zodpovednosť pred Bohom“ a tým pádom platnosť príkazov Božích pre čoraz viac materialistické a hedonistické ľudské pospolitosti.
        
2.) Bratstvo chce opravdivú náboženskú slobodu. Tá hovorí o tom, že nik, ani keby žil v rýdzo katolícky formovanej spoločnosti, nesmie byť nútený alebo obmedzovaný vo svojom osobnom rozhodnutí, týkajúcom sa viery, či vyznania. Ani toto však nevymysleli „múdre hlavy na poslednom koncile“, ako by si mnohí mysleli, ale Tomáš Akvinský pred zhruba 750 rokmi, v čase vrcholného stredoveku. Aj on sa však pri kreovaní týchto princípov drží tisícročného kresťanstva, konkrétne cituje Augustína, ktorý priniesol ako prvý formuláciu „‚Credere non nisi volens“. Akt viery nie je možný, ak nie je dobrovoľný. FSSPX ale tvrdí, že II. Vatikánsky koncil vydáva za „náboženskú slobodu“ niečo, čo je v príkrom rozpore napríklad s ochranou ústavnosti v súčasnom Nemecku. Spolkový minister vnútra Friedrich (CSU) v súčasnosti aktívne zakročuje proti Salafistom (ultraradikálne moslimské hnutie, hlásajúce návrat k hodnotám predkov - práve slovo „Salaf“ označuje v arabčine „predkov“). Títo Salafisti sa môžu úplne bez problémov hájiť koncilom (naschvál?) zle definovanou náboženskou slobodou - doslovne sa uvádza, že „nikomu nesmie byť bránené, aby verejne, v spojení s inými, jednal podľa svojho svedomia“ (Dignitatis humanae). Salafista je vo svojom svedomí plne presvedčený, že napĺňa predpisy svojej viery - „Ak uplynie čas svätých mesiacov, zabite modloslužobníkov“ (Súra 9,5). Dodatok koncilového textu, že sa tak má diať „v rámci stanovených medzí“ je natoľko neurčitý a vágny, že nemá temer žiadnu výpovednú hodnotu. Pre zbožného moslima je všetko, čo povoľuje Šaría „v rámci stanovených medzí“. Teda: FSSPX je za skutočnú náboženskú slobodu - žiadne tlaky zo strany štátnej moci v tom, čomu chceš veriť ako súkromná osoba, ani keby si žil v „katolíckom štáte“. Ale FSSPX odmieta štátny indiferentizmus, ktorý dáva vo verejnej sfére Kresťanstvo na jednu úroveň štátnej ochrany a podpory povedľa násilných, patologických, či nemravných pseudonáboženstiev, či kadejakých siekt.

3.) K otázke postoja bratstva k Judaizmu si najprv musíme povedať, že je všeobecne rozšíreným omylom, že Cirkev začala od koncilu hlásať akúsi separátnu cestu spásy, platnú pre židovský národ. Ešte i toľko omieľaná Nostra Aetate hovorí jednoznačne o tom, že aj Ježišov vlastný ľud ho raz uzná ako spasiteľa a vykupiteľa. (Citát z českého prekladu Nostra Aetate, kapitola 4: Podle svědectví Písma svatého Jeruzalém nepoznal čas svého navštívení (Srov. Lk 19,44.) a velká část Židů nepřijala evangelium. Ano, nemálo se jich postavilo proti jeho šíření. (Srov. Řím 11,28.) .... Společně s proroky a s týmž apoštolem očekává církev den, známý jen Bohu, kdy budou všechny národy vzývat Boha jedním hlasem a „sloužit mu společnou paží“ (Sof 3,9). (Srov. Iz 66,23; Ž 65,4; Řím 11,11-32.).... Církev totiž věří, že Kristus, náš pokoj, usmířil svým křížem Židy a pohany a v sobě spojil dvojí v jedno. (Srov. Ef 2,14-16.)) 
  
4.) Kňazské bratstvo Svätého Pia X. zastáva myšlienku dialógu a rozhovorov so zástupcami iných náboženstiev a svetonázorov na báze vzájomného rešpektu. Ale to, čo sa od dôb koncilu deklaruje ako „ekuména“ nie je vo svojej podstate ničím iným, ako forma rezignácia katolíckej Cirkvi na samu seba. Všetkým náboženstvám Zeme sa pripisuje akýsi druh a určitý stupeň spásnych účinkov. Presne podľa konceptu osvietencov sú všetky viery a svetonázorové koncepty považované za rovnocenné cesty ľudstva za poznaním a šťastím. Pre každého človeka jestvuje určitá forma religiozity, ktorá je preňho „tá správna“, v závislosti od faktorov, akými sú kultúra, spôsob života a mentalita tej jeho krajiny alebo civilizačného okruhu, do ktorého tá-ktorá krajina patrí. Tento postoj je však v príkrom rozpore s 1prvým prikázaním Božím („Počuj, Izrael: "Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ Exodus 20, 3), s 2Evanjeliom Sv. Marka („Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený.“ 16,16)3Evanjeliom Svätého Jána (Ježiš mu [Tomášovi] odpovedal: "Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ 14,6). Predchodca dnešných pápežov, Lev XIII. mal ešte pred sto jedenástimi rokmi ako pápež tú odvahu, verejne vyjadriť tento nárok Cirkvi - byť spásou ľudstva a tým pravým náboženstvom, zatiaľ čo dvaja z troch posledných nástupcov Svätého Petra modlitebnými stretnutiami v Assisi našepkávajú, že aj oni, predstavitelia nekresťanských náboženstiev sa v istom zmysle klaňajú pravému Bohu. Všimnime si jasné slová Leva XIII. v encyklike Annum ingressi sumus z roku 1902: "Aby tento návrat [národov, spustošených odpadom od viery] priniesol skutočnú a plnú spásu, musí ísť o návrat do lona jedinej, svätej, katolíckej a apoštolskej Cirkvi. Lebo jedine táto Cirkev je nositeľkou celého Kresťanstva, táto celkom duchovná a dokonalá pospolitosť, toto mystické telo Kristovo, ktoré má ako svoju viditeľnú hlavu rímskeho biskupa, zástupcu Kniežaťa apoštolov. Tá, ktorú ustanovil vykupiteľ ľudského pokolenia ako zavŕšiteľku svojho diela a odovzdávateľku jej zverenej spásy, ktorá rozhlasovala Evanjelium po celej Zemi a bránila ho vlastnou krvou, ktorá v dôvere v najsvätejšie prisľúbenia a neustálu Božiu pomoc vykonáva, zbavená akýchkoľvek omylov a bludov, povolanie strážiť pravú náuku Kristovu až po koniec čias."
  
Rozhodujúcou je teda otázka, čo myslí arcibiskup Müller tou požiadavkou po „bezpodmienečnom uznaní cirkevnej (koncilovej) náuky“. Lebo ak sa myslí uznanie katolíckej Cirkvi ako jedinej pravej Cirkvi, založenej samotným Bohom (v osobe Ježiša Krista) a s tým spojenú vieru v Neho ako Božieho syna, spasiteľa a Vykupiteľa všetkých (!) ľudí, potom bude FSSPX s radosťou nasledovať želania prefekta Kongregácie pre náuku viery.

Ak sa ale myslí masonistické náboženstvo všetkých vyznaní, v ktorých je každý - nezávisle od svojho osobného presvedčenia, vierovyznania - zachránený a spasený, tak bude kňazské bratstvo Svätého Pia X. hrdé na to, že môže vyznať unisono so všetkými pápežmi dejín slovami Pia XI.: „Jednota kresťanov sa nedá uskutočňovať žiadnym iným spôsobom než usilovaním o návrat disidentov k jedinej pravej Cirkvi Kristovej, od ktorej títo nešťastníci kedysi odpadli. K jednej, pravej Cirkvi Kristovej, hovoríme, ktorá je všetkým viditeľná a ktorá podľa vôle svojho Zakladateľa zostane taká, akú ju k spáse všetkých založil. Kristova mystická nevesta nebola nikdy v priebehu časov poškvrnená a ani nikdy nemohla byť. O tom krásne hovorí už sv. Cyprián, keď píše: "Nevesta Kristova nemôže stratiť česť. Je neporušená a čistá. Pozná len jeden dom a v disciplíne cudnosti udržuje svätosť jedinej komnaty“ - Encyklika Mortalium Animos z roku 1928".
K týmto slovám pápeža Pia XI. môžeme citovať opäť arcibiskupa Müllera: „Kto toto nevyznáva, nie je katolík.“

Vyhliadky

Ak požaduje prefekt Kongregácie pre náuku viery ako predpodmienku dialógu presne to, čo FSSPX fundamentálne kritizuje, bude takýto dialóg veľmi náročný a ťažký. Ak ale bude Rím pozície FSSPX akceptovať aspoň v takej miere, v akej tak činí pri modernistických zoskupeniach, potom je plná jednota s FSSPX len otázkou času. Alebo ste vari počuli, že by boli tí, čo na základe fundamentálneho nesúladu s náukou Cirkvi otvorene volajú po neposlušnosti voči tejto Cirkvi, teda tí,  ktorí majú „svoj obraz o Cirkvi, ktorý vychádza z predpokladu, že si ľudia sami vytvárajú svoju vlastnú cirkev, dľa svojej chuti a aktuálneho ducha doby“ (viď arcibiskup Müller na začiatku nášho rozprávania) exkomunikovaní (ako sa to oficiálne spomína ohľadom FSSPX) ?    
                                                         

*myslí sa oficiálna politika Vatikánu za pôsobenia novozvoleného pápeža Františka a hodnostárov, ktorí zaujmú úrady v rámci kuriálnych orgánov

Zdroj : Kreutz. net.at.