Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

30. 4. 2013

Obradoslovie - Život so Svätou Cirkvou V.

Matej Zaťko

Bohoslužobné rúcho

A.      Odev Duchovných 

1. Odev pri rozličných príležitostiach. Keď ideme na nejakú slávnosť, podľa možností obliekame sa do najkrajších šiat, aby sme už svojím pekným vonkajškom prispeli k slávnostnému rázu. Tí, čo zastávajú dôležité úrady (ako sudcovia, rektori a dekani vysokých škôl ap.) pri slávnostných úkonoch obliekajú sa do zvláštnych historických šiat, aby si uvedomovali vážnosť a dôstojnosť svojho úradu.

2. Odev duchovných. Keďže už pri svetských úradoch kladú takú veľkú váhu na to, aby pri dôležitých úkonoch obliekali si zvláštne rúcho, tým viac sa vyžaduje, aby tí, čo vykonávajú služby božie, svetskí duchovní, obliekali dôstojné rúcho. Za otvoreného prenasledovania kresťanov, kňazi môžu chodiť v úplnom civilnom obleku. Ináč v pokojných časoch rúchom duchovných je dlhé rúcho až po členky, ktoré sa volá reverenda - rúcho dôstojnosti. Reverenda je čiernej farby. Biskupi a a niektorí iní cirkevní hodnostári nosia reverendy fialové, kardináli červené a pápež nosí bielu. Okrem reverendy nosia ešte zvláštni golierik, tzv. kolár.

Duchovní sa o nás starajú. Vedú nás od malička až po hrob, preto si zaslúžia, aby sme ich mali v úcte. Kedykoľvek teda zbadáme po vonkajšom rúchu duchovného, pozdravíme ich: Pochválený buď Ježiš Kristus, alebo latinsky: Laudetur Jesus Christus! 

B.      Bohoslužobné rúcho


3. Bohoslužobné rúcho. Kňaz si ku sv. omši oblieka: humerál, albu, cingulum, manipul, štólu a ornát. Toto rúcho označuje jeho dôstojnosť, ako zástupcu Ježiša Krista a prostredníka medzi nebom a zemou.

4. Humerál je dlhá biela šatka, ktorou sa ovinie krk. Význam humerála je zvýraznený v modlitbe, ktorú sa kňaz modlí pri obliekaní. Najprv sa dotkne temena hlavy a hovorí: „Polož, Pane, na moju hlavu prilbicu spasenia, aby som odrazil všetky diabolské útoky.“

5.  Alba je biele rúcho s rukávmi, ktoré siaha až po zem. Znamená čistý, bezúhonný život, s akým má kňaz pristupovať k oltáru. Preto sa kňaz pri obliekaní alby modlí za očistenie svojej duše.

6. Cingulum, je povrázok, ktorým si podpáše albu, aby mu nezavadzala pri pohyboch. Cingulum upamätúva kňaza na čistotu duše i tela, aby Baránka Božieho obetoval Bohu s čistým srdcom a čistými rukami.

7. Manipul je pozostatok z ozdobnej vreckovky, ktorú nosili vyšší rímski úradníci v ľavej ruke a slúžila im na utieranie potu. Zo svetskej obyčaje manipul prešiel do liturgie. Manipul je zhotovený z tej istej látky ako ornát a navlieka sa na ľavú ruku. Je odznakom kňazskej horlivosti, obetavosti a práce za spásu nesmrteľných duší.

8. Štóla je dlhý pás z tej istej látky ako ornát. Strednú čiastku dá si kňaz na krk a dva konce spustí na prsia. Štóla je odznakom kňazskej hodnosti a úradu, ďalej znamená jarmo Kristovo, ktoré má kňaz z radosťou niesť.

9. Ornát bo pôvodne dlhý plášť, ktorý siahal až po zem. Toto rúcho nemalo rukávov, ale po stranách sa vyhrňovalo. Ornát tiež pripomína kňazovi, aby s radosťou vzal na seba jarmo Pánovo. Pretože ornát prikrýva všetko ostatné rúcho, značí tiež lásku k Bohu a blížnemu, ktorá prikrýva všetky poklesky.

10.  Biret. Hlavu si kňaz zakrýva trojrohovou alebo štvorrohovou čiapkou, ktorá sa volá biret, alebo kvadrát.

Iné bohoslužobné rúcha

11. Superpelícia. K ostatným bohoslužobným úkonom si kňaz oblieka superpelíciu (superku). Je to vlastne skrátená alba, ktorá siaha po kolená. Znamená toľko, čo alba: čistotu srdca, ktorá má ozdobovať kňazovo srdce.

12. Rocheta je výhradné rúcho biskupov a prelátov a s osobitným dovolením ho môžu nosiť aj kanonici. Dnes už niet nijakého rozdielu medzi rochetou a superpelíciou, lebo dnešná rocheta je staršia forma superpelície. Biskupská rocheta má úzke rukávy.

13. Pluviál (z latinského pluvia-dážď) je široký, dlhý plášť bez rukávov, ktorý sa spína na prsiach kovovou sponou. Pluviál bol pôvodne obyčajný, veľký čierny plášť, ktorý kňaz nosil mimo kostola, keď pršalo. Na prikrývanie hlavy bola na ňom prišitá kapucňa. Keď bol v roku 1000 zavedený k bohoslužobným úkonom, na zadnej strane miesto kapucne mal prišitý trojhranný štít, neskoršie okrúhly, obyčajne so strapcom. V takejto podobe sa zachoval až po dnes, Pluviál nás upamätúva na veľké milosrdenstvo a nekonečnú lásku, s ktorou Pán Ježiš Kristus objal všetkých ľudí.

14. Velum je dlhé, biele, obdĺžnikové rúcho, do ktorého kňaz chytá monštranciu so Sviatosťou Oltárnou, alebo keď požehnáva s ciboriom. Inač velumom menujeme každú prikrývku, ktorou niečo zahaľujeme(obrazy, kríže, sochy, drahocenné veci, kalich pri sv. omši). Velum je akýmsi pozostatkom opony jeruzalemského chrámu.

15. Baldachýn. Keď kňaz nesie Sviatosť oltárnu v monštrancii pri verejných procesiách, nesú nad ňou striešku, ktorá sa volá baldachýn.

16. Dalmatika. Keď pri sv. omši, alebo pri iných bohoslužbách asistujú iní kňazi, vtedy nosia na sebe rúcho, ktorému hovoríme dalmatika. Dalmatika preto, lebo pochádza z Dalmácie. Široké rukávi na dalmatikách pripomínajú štedrosť a láskavosť, ktorú sluhovia boží, kňazi, majú preukazovať chudobným, pretože za časou apoštolských prvou povinnosťou diakonov bolo rozdávať almužnu chudobným.

17. Tunicella je napodobnením dalmatiky pre subdiakonov. Pôvodne sa líšila od dalmatiky len dlhšími a užšími rukávmi. Dnes už niet rozdielu medzi dalmatikou a tunicellou.

Prevzaté z knihy Mateja Zaťka: Obradoslovie - Život so Svätou Cirkvou, Trnava 1948  



25. 4. 2013

Cudzie hriechy

Prof. Dr. Georg May

Svedomie je otupené, zlo prevažuje. Kto by to chcel poprieť? O hriechu sa už radšej nehovorí vôbec, celý tento pojem nám zostarel. Koľko jasnosti nám zmizlo, dokonca i z povedomia veriacich? Aká to neschopnosť morálneho posudzovania ľudského konania je tu všade okolo nás ! Čo za obrovské diery tu na nás zízajú v katechéze a kázaniach ! Hriech? Poukázanie naň nepozná často žiadnu inú odpoveď ako mávnutie rukou, ukazujúc tým, že vlastne „nejde o nič“. A práve preto sa človek tak ľahko zapletie do bezpočtu hriechov: do vlastných, ktoré pácha sám i do cudzích, na ktorých je spoluvinný - je to dôležitá kapitola, pri ktorej je nutné oživiť si naše poznatky o viere, respektíve si ich doplniť. Je to zároveň dôležité upomenutie pre všetkých tých ľudí, ktorí sa domnelo správne prezentujú ako kresťania istou veselou ľahkomyseľnosťou a „nekomplikovanou ľudskosťou“. 

Cudzie hriechy ako skutočnosť 
 
Kristus sa zjavil ľuďom, aby zbudoval vládu kráľovstva Božieho. Toto zbudovanie však predpokladá najprv zničenie panstva diablovho. Diablovej vláde sa podriaďuje ten, kto pácha hriechy -  hriechy vlastné alebo hriechy cudzie. Vlastné hriechy sú tie, ktoré človek pácha sám. Cudzie hriechy sú tie, ktoré človek nepácha sám, ale na ktorých je nejakým spôsobom spoluvinný, lebo ich umožnil, pripustil, podporil alebo zapríčinil, prípadne im nezabránil. Kto pácha vlastný hriech, sám sa odovzdáva zlému nepriateľovi našej spásy. Kto zapríčiňuje hriechy iných, podporuje ich alebo ich umožňuje, hoci by im vedel, mohol a mal zabrániť, stáva sa prisluhovačom Zlého.

Tí, ktorí patria Kristovi sú vyzývaní a povinní spolupracovať na diele Pánovom, spolubudovať kráľovstvo Božie a bojovať proti diablovi. Každý kresťan sa má zlu vyhýbať, má sa pred ním brániť a hatiť jeho šírenie. Ale práve to šírenie a vôbec, púha existencia zla medzi ľuďmi nie je ničím tak podporovaná, ako cudzími hriechmi. Bez podielu a spoluúčasti druhého by zostalo bezpočet hriechov nedokonaných. Mnohopočetné pochybenia sa dejú jedine preto, že niekto druhý akýmkoľvek spôsobom spoluúčinkoval na ich páchaní. Práve preto sa musí kresťan vyvarovať nielen vlastných hriechov, ale chrániť sa i pred tým, aby sa stal spoluvinným na hriechoch iných ľudí. Tá možnosť spoluúčasti na pochybeniach iných tu existuje v zásade s ohľadom na každého človeka. Je to ohrozenie všeobecné. Vo výnimočnom nebezpečenstve dopustenia sa spoluviny na cudzích hriechoch sú všetci tí, ktorí vykonávajú autoritu nad inými alebo ktorí sa tešia verejnému vplyvu, čiže ide o svet politikov, poslancov parlamentov, odborárskych funkcionárov, či predstaviteľov zamestnávateľských komôr, predstavených v školstve, rodičov, autorov kníh a časopisov, novinárov, vydavateľov, ľudí pôsobiacich v rozhlase a televízii. V cirkvi sú to potom predovšetkým pápež, biskupi, teológovia, kňazi, kto prichádza do úvahy ako niekto, kto sa môže poľahky zapliesť do cudzích hriechov. 

Druhy cudzích hriechov 

Spôsob spoluúčasti na hriechu iného človeka môže byť veľmi rozmanitý. Môžeme niekoho na hriech naviesť, môžeme mu pri hriechu pomáhať a môžeme iného v jeho hriechu podporovať, „posilňovať“ našim súhlasom. Kto je akýmkoľvek z týchto troch spôsobov spoluúčastný konania zlého iným človekom, nesie za spáchané zlo svoj diel spoluzodpovednosti. Kto sa previní takýmto cudzím hriechom, hreší v podielnom rozsahu, ktorý zodpovedá jeho vplyvu na tento, iným človekom spáchaný hriech.
K hriechu dáva popud ten, kto na hriech radí, hriech odporúča, na hriech navádza, na hriech obracia pozornosť (dáva ho za príklad) alebo kto o hriechu a hriešnom konaní falošne, teda nesprávne, učí. Spoluvinný je i ten, kto na hriech láka. To lákanie môže byť vykonávané najrozmanitejším možným spôsobom. Na prvom mieste sa tak deje zvádzaním, úmyselným navedením k hriechu. Kto iného človeka zvádza k hriechu, napodobňuje diabla, lebo diabol je sám zlý a chce aj iných urobiť zlými.

V druhom rade však láka na hriech aj ten, kto sa správa tak, že v blížnom ten sklon k určitému hriechu vyvolá, či vyprovokuje. Toto vyprovokovanie sa môže udiať skrze posmech, neprístojné správanie a podobne. Cudzieho hriechu sa dopustí aj ten, kto sa svojím správaním, zlým príkladom stane pre iného pohoršením, čím dá „dôvod“ na hriech. Spoluvinným za privolenie k hriechu sa stane ten, kto hriech druhého človeka umožní svojim súhlasom alebo spáchanie takého hriechu uľahčí. Nebezpečnou formou spoluviny na cudzom hriechu je nesprávna ústupčivosť. Je maskovaná ako dobrota, či pokojamilovnosť. Spoluvina na cudzom hriechu sa deje aj skrze príkazy - vinný je, kto mocou svojho autoritatívneho postavenia voči iným spáchanie hriechu druhému ukladá. Veľmi často a radi sa odvolávame na poslušnosť, aby sme presadili hriešne a nemravné príkazy a rozkazy. Poslušnosť však má svoje hranice tam, kde začína hriech. Nikto nesmie napríklad spôsobiť škodu Cirkvi alebo svojej vlasti, hoci by sa aj odvolával na poslušnosť.

Spoluvinným sa stáva ďalej aj ten, kto inému v jeho hriechu pomáha. Pomáhať inému v hriechu značí iného v páchaní hriechu podporovať, tým sa získava podiel na vykonaní zla. Ten podiel môže byť menšieho i väčšieho rozsahu, podľa miery pomoci. Ak by hriech bez onej pomoci nemohol byť spáchaný, je miera viny väčšia, ako v prípade, že pomoc by spáchanie hriechu „iba“ uľahčila, či zväčšila. K hriechu napomáha i ten, kto inému zaopatrí príležitosť na hriešne správanie. K hriechu napomáha i ten, kto na spáchanie hriechu poskytne prostriedky.

Spoluvinným na cudzom hriechu je napokon aj ten, kto iného v páchaní hriechu podporuje, „posilňuje“. Aj toto sa môže udiať mnohorakým spôsobom. Kto hriech chváli a hriešnikovi vyslovuje pochvalu, je vinným zo vzniku hriechu, z jeho rozsahu a z jeho následkov. Kto hriech bráni a zastáva, je spoluvinným z jeho spáchania. Prispieva totiž k popleteniu a prekrúteniu morálnych úsudkov, k „zdivočeniu mravov“. Kto pri hriechu iného mlčí, hoci jeho postavenie a jeho zodpovednosť požadujú, aby proti hriechu iného zakročil, má na takomto hriechu spoluvinu. Kto hriech iného nepotrestá, hoci má na to oprávnenie a dokonca je na to, aby tak učinil, povinný, prenáša ťarchu spoluviny z takého hriechu druhého človeka aj na seba. 

Svedectvo Svätého písma

Sväté Písmo nám prináša veľa príkladov na cudzie hriechy a podáva nám o nich svoje posolstvo. Spomeniem aspoň niektoré: 

- Kráľ Dávid dal svojmu veliteľovi Joábovi príkaz, aby zradou dopustil smrť Uriáša v boji. Prikázal mu tým vykonanie neprávosti voči človeku, ktorého manželku Dávid zviedol.

- Kráľ Herodes prikázal vraždu malých chlapcov (neviniatok) v Betleheme. Rebeka, manželka Izáka poradila svojmu milovanému synovi Jakubovi, aby oklamal svojho slepého otca.

- Veľkňaz Kajfáš radil Pilátovi zabiť Ježiša.

- Áron sa podvolil modloslužbe Izraelitov na púšti a dal odliať zlaté teľa, ktoré sa stalo prostriedkom modloslužby. Pilát sa podvolil, hoci dobre vedel pravdu o nevine, a dal ukrižovať Ježiša.

- Had v raji zviedol ženu, aby jedla ovocie zo stromu napriek zákazu Božiemu. Eva následne zviedla Adama k tomu istému zločinu. Herodias a jej dcéra Salome zviedli kráľa Herodesa Agrippu, aby dal sťať Jána Krstiteľa. Židia chválili Herodesa, že dal zabiť apoštola Jakuba. Dokonca skrze náš súhlas k zlým skutkom našich predkov sa môžeme podľa slov nášho Pána stať vinnými (Lukáš 11, 47).

- Ženy Jóba a Tobiáša dráždili svojimi pochabými rečami svojich mužov k netrpezlivosti a hnevu.

- Judáš pomáhal ohavnému zločinu Bohovraždy tým, že vydal Ježiša do rúk Židom.

- Šavol podporoval mužov, čo kameňovali Štefana tým, že im strážil šaty.

- Svedkovia kráľa Achaba bránili kráľovu lož voči nevinnému Nabotovi.

Sväté Písmo nás varuje pred tým, aby sme sa stali spoluvinnými na cudzích hriechoch. Prorok Ezechiel vyslovil tvrdé varovania proti falošným prorokyniam (Ezechiel 13, 18). Prorok Izaiáš prirovnal ľudí, ktorí neprevravia tam, kde majú prehovoriť k nemým psom, čo nevládzu brechať (Izaiáš 56, 10). Pán prehovoril „Beda!“ na adresu tých, od ktorých prichádza pohoršenie (Matúš 18, 6). Aj apoštol Pavol varuje v liste Timotejovi: „Na nikoho prenáhlene nevkladaj ruky a nemaj účasť na cudzích hriechoch. Zachovaj sa čistý!“ (1 Timotejovi 5,22).

Cudzie hriechy v súčasnosti

Spoluvina za zlyhania iných nie je časovo obmedzená len na skutky, spáchané v minulosti. Nájdeme ju aj v dnešných časoch. Kto si pozorne všíma súčasný svet, naráža znovu a znovu na smutný fenomén účasti na zle páchanom inými. Každý, kto pracuje s mládežou, či ako sudca v trestných veciach vie, akými častými sú cudzie hriechy i dnes a práve dnes. Ale aj v Cirkvi samotnej nie je táto smutná skutočnosť ojedinelou. Na niekoľko prípadov by som chcel v krátkosti upozorniť.

Vodcovia štátov, ktorí energicky nezakročia voči zločincom, ale naopak, jednajú s nimi v rukavičkách, dopúšťajú sa ťažkej viny a robia sa spoluvinnými na ich zločinoch. Poslanci parlamentov, prijímajúci určité zákony s ďalekosiahlym morálnym vplyvom, ktoré vychádzajú v ústrety domnelej alebo skutočnej zmene v ľudskej mentalite súčasných spoločností sa dopúšťajú podielu na vine na spoločenskej amoralite svojím súhlasom s týmto stavom alebo nápomocou k prehlbovaniu takéhoto stavu. Za čias Tretej ríše boli mnohými vysokými hodnostármi dané mnohé hriešne a nemravné príkazy a veľká väčšina z nich bola aj naozaj vykonaná. Ľudia nemali vôľu, postaviť sa týmto príkazom na odpor. „Rozkaz je rozkaz !“, vravelo sa. Aj dnes prikazujú vládni predstavitelia v mnohých krajinách na Zemi hriešne správanie a nachádzajú, žiaľ mnohých, ktorí tieto príkazy aj vykonajú. Je treba sa aj pýtať, či určité spôsoby prevádzania takzvanej sexuálnej náuky v školách nie sú masovým navádzaním na hriech. 
    
Ľudia, ktorí vydávajú, píšu a distribuujú nemravné diela, dráždia iných na rôzne hriechy. V prvom rade ide o autorov a vydavateľov rôznych časopisov a magazínov. To, čo sa tu deje za pokušenia, neradno podceňovať. Dnes máme tak slabých rodičov - skrz ich povoľovanie, „mäkký prístup“ vo výchove sa stávajú spoluvinnými na cudzích hriechoch (svojich detí), najmä vtedy, ak trpia alebo povolia zlé správanie svojich detí. Aj ženy, ktoré svoje telesné vnady neprimerane otŕčajú na obdiv sa môžu stať spoluúčastnými hriechov tých iných, ktorým sa takto ukazujú. Koľkým vnútorným hriechom i hriechom páchaným navonok, až po tie najohavnejšie zločiny by sa dokázalo predísť, keby len ten sexuálny pud nebol stále úplne zbytočne vybičovávaný.

Biskupi, ktorí šíria bludy alebo trpia ich šírenie a nechávajú tak ľud v područí tohto duchovného jedu sa stávajú spoluvinnými svojou apatiou a podvolením sa. Biskupi, ktorí mlčia k bludom teológov, hoci ich úrad ich zaväzuje k tomu, aby prehovorili, sa týmto stávajú spoluvinnými na skaze bezpočtu duší, ktorá je vyvolaná šírením bludov týmito teológmi. Biskupi, ktorí sa prizerajú spľundrovaniu liturgie bez toho, žeby zasiahli, majú na tomto hriechu spoluúčasť. Cirkevná autorita, ktorá v otázke zmiešaných manželstiev nehovorí jasnou rečou a podvoľuje sa trendu týchto manželstiev, nesie spoluvinu na tom, že mnohí od viery odpadnú a početné rodiny prestanú byť katolíckymi, keďže ich viera týmto vyhasína.

Cirkevná vrchnosť, ktorá neustále ignoruje odôvodnené a dôležité potreby svojich podriadených bez akéhokoľvek pochopenia, či uznania ich oprávnenosti, zvádza týchto podriadených k poľutovaniahodnému konaniu a stáva sa tak spoluvinnou na krokoch, ktoré vyplývajú z rozhorčenosti a duševných poranení týchto im zverených veriacich.

Teológovia, ktorí chvália biskupov za ich nečinnosť proti šíreniu bludov a ich podporu ničivému progresivizmu v Cirkvi a porovnávajú ich napríklad s Jánom XXIII (a pri tom toto porovnávanie myslia ako kompliment), majú spoluvinu na hriechu týchto biskupov. Profesori teológie, ktorí z dôvodu falošnej solidarity so svojimi kolegami mlčia k nimi šíreným bludom, majú spoluvinu na nešťastí, ktoré z týchto bludov pochádza. Katolícki teológovia morálky, ktorí tvrdia, že nie v každom prípade ide pri predmanželskom alebo mimomanželskom pohlavnom styku o ťažký hriech, sú vinní na morálnej skaze týchto ľudí, ktorých zle vyučujú. Spoluvinným na cudzom hriechu je i ten, kto odporúča protiprirodzené metódy zabráneniu počatia alebo ich atestuje ako povolené alebo ich jasne neoznačí za nedovolené. Duchovní, kazatelia a katechéti, ktorí ignorujú a zatajujú vážnosť Božích príkazov a posledného súdu, ako aj skutočnosť zatratenia, sú spoluvinnými na náboženskej a morálnej ľahkovážnosti, dodávajúcej typický ráz súčasnej pokoncilnej Cirkvi.

Veriaci, ktorí neoznámia svojim biskupom nevhodné správanie teológov, katechétov a duchovných, ktorého sa títo dopúšťajú počas aj mimo Bohoslužieb, ako aj pohoršenie vyvolávajúcu falošnú náuku, ktorú títo šíria sa dopúšťajú spoluviny na ich zlyhaniach. Veriaci, ktorí spoznajú, že určité liturgické novoty prinášajú viere a zbožnosti veriaceho ľudu škodu a napriek tomu nezasiahnu pred pápežom, či miestnym biskupom, stanú sa spoluzodpovednými za tieto škody. Osoby, ktoré sú členmi rôznych rád a orgánov a ktoré nepozdvihnú svoj hlas proti škodlivým a nespravodlivým rozhodnutiam a uzneseniam týchto rád a orgánov, spoluhrešia. Kto obraňuje odpadnutie kňazov od svojej služby, keď sa títo vzdávajú svojej služby z rýdzo pozemských a telesných dôvodov, zastávajúc toto ich správanie, je spoluvinným týchto hriechov. 

Odolávať hriechu, odmietať ho
  
Je treba mať jemné, vytríbené svedomie, aby človek mohol robiť všetko to, čo je vhodné, aby mohol od hriechu odhovoriť iných ľudí a aby sa dokázal vyhýbať všetkému, čo by mohlo viesť ku vzniku spoluviny na hriechoch iných. Je k tomu treba i odvahu a slobodu od strachu pred ľuďmi. Lebo spoločenské konvencie vyvíjajú na človeka silný tlak, aby určité hriechy bagatelizoval alebo ich úplne vytesnil z povedomia. Pripomínam len to zabraňovanie počatiu. Na druhej strane je nutné a každý by si mal na to dávať pozor, aby sa nenechal inými ľuďmi rôznymi spôsobmi nahovoriť na hriech. Aj tu cítiť spoločenský tlak, nevymaňovať sa, nevylučovať seba samého z toho, čo robia (skoro) všetci. Svedomitý kresťan postaví voči každému zvádzaniu na hriech, a nech je ono akokoľvek lákavé a líškavé, svoje rozhodné „Nie !“. Hoci by to bola aj vrchnosť (či už cirkevná alebo svetská), ktorá by dala hriešny pokyn k niečomu, musí sa jej vzoprieť. Poslúchať treba viac Boha ako ľudí. 

Preložil Ladislav Hajdu

22. 4. 2013

Nebeské stretnutie Don Bosca so svätým Dominikom Saviom.

Don Giovanni Bosco (Ján Bosco) patril medzi najväčšie postavy Cirkvi devätnásteho storočia. Už ako mladý kňaz sa venoval v expandujúcej industriálnej metropole  Piemontu - Turíne opusteným chlapcom z radov nielen nižších vrstiev obyvateľstva ako vychovávateľ  a duchovný vodca. Mladým chlapcom, ktorí sa chceli stať kňazmi, poskytoval domov vo svojom Oratóriu. V roku 1934 bol pápežom Piom XI. vyhlásený za svätého.

Medzi jeho chovancov patril aj Domenico Savio (Dominik Savio) - chlapec, vyznačujúci sa mimoriadnou zbožnosťou. Túto jeho vlastnosť si na ňom hneď všimli všetci tí, s ktorými prichádzal do kontaktu. V priebehu necelých troch rokov rástol Dominik pod láskavým duchovným vedením Don Bosca k obdivuhodnej duchovnej zrelosti, až kým si ho 9. marca 1857 nepovolal ako 15- ročného Pán k sebe. Dominik je najznámejším zverencom Don Bosca, po obvykle prísnom (nie ako dnes), cirkevnom kanonizačnom procese bol Dominik Savio v roku 1954 svätorečený pápežom Piom XII., ktorý tým dal predovšetkým mládeži v jeho osobe nielen nádherný príklad katolíckej zrelosti, ale aj veľkého orodovníka.

Pamätné stretnutie

6. decembra 1876 pobýval Don Bosco v dedinke Lanzo. Tam zažil v túto noc jeden z jeho nadprirodzených zážitkov, tie sa stali neskôr známymi a boli aj knižne vydané. Don Boscovi sa v tú noc totiž zjavil Dominik Savio, ktorého si ako kňaz vďaka spoločne stráveným rokom a Dominikovej osobnosti veľmi obľúbil. O pár týždňov neskôr o tomto zážitku Don Bosco verejne prehovoril pred zhromaždeným osadenstvom svojho turínskeho Oratória. Všetci napäto počúvali. Text tohto príhovoru zachytil Don Leymone písomne a je súčasťou diela „Sny Don Bosca“, (vydanie z roku 1958). Na okraj je nutné povedať, že samotný Don Bosco svoje zjavenia nazýval skromne „snami“, hoci išlo o javy zjavne nadprirodzenej povahy a o skutočné videnia, z ktorých viaceré boli spojené s prorockými výpoveďami, z nich sa neskôr všetky vyplnili.

Keď Don Bosco vystúpil na kazateľnicu Oratória, začal svoje rozprávanie slovami: „Bolo to večer, keď som bol v Lanzo... Zrazu sa mi zdalo, že stojím na malej vyvýšenine na kraji nekonečnej pláne. Strácala sa v nekonečne. Bola celá belasá, ako pokojné more. Ale to, čo som videl, nebola žiadna voda. Podobalo sa to na jasný, jagajúci sa kryštál... Široké, ďaleké cesty delili túto pláň na akési súbory parkov, neopísateľnej nádhery. Zatiaľ čo som žasol nad týmito mnohými čudesnými vecami, zaznela naraz veľmi príjemná hudba... Uveličený som chvíľu počúval, keď sa zjavilo veľké množstvo chlapcov, z nich som ich veľa aj poznal, boli v našom Oratóriu alebo v jednej z našich škôl. Väčšinu som ale nepoznal. Tento mocný dav sa priblížil ku mne. Na ich čele kráčal Dominik Savio, hneď za ním mnohí klerici, kňazi. Každý z nich viedol za sebou zástup chlapcov.

Pýtal som sa samého seba: Spím alebo bdiem? Tlieskal som rukami a bil sa na hruď, aby som sa uistil, či je skutočnosťou to, čo vidím. Keď sa ku mne dav priblížil, ostal stáť, asi vo vzdialenosti takých desiatich metrov. Potom sa ukázalo príjemné svetlo, hudba zmĺkla. Nastalo hlboké ticho. Chlapci boli plní radosti, bolo to na nich vidieť. Ich oči žiarili šťastím... Hľadeli na mňa s milými úsmevmi... Dominik Savio urobil sám niekoľko krokov a zastavil sa tesne pri mne. Mlčal... Aký bol pekný !

Nevedel som, kde sa nachádzam a bázňou som sa triasol po celom tele. Konečne otvoril Dominik ústa a povedal: „Prečo tu stojíš mĺkvy a ako zničený? Nie si mužom, ktorý sa inak ničoho nebojí a neohrozene čelí všetkým tým osočovaniam, prenasledovaniam... a nebezpečenstvám? Kde zostala tvoja odvaha? Prečo nič nehovoríš?“ 

Odpovedal som len s námahou a skoro koktajúc: „Neviem, čo mám povedať. Si Dominik Savio?“ - „Áno, čo ma už nepoznávaš?“ - „Ako to, že si tu?“, pýtal som sa, ešte stále riadne rozrušený. Dominik odvetil milo: “Prišiel som, aby som sa s Tebou porozprával. Ako často sme sa na Zemi spolu rozprávali! Nespomínaš si už na to, ako veľmi si ma mal rád? A vari som nebol tvojej srdečnej lásky hoden? Akú veľkú dôveru som v teba mal! Prečo si taký prestrašený? Teraz sa ma môžeš na čokoľvek opýtať!“ 

Pozbieral som odvahu a povedal som: „Trasiem sa, lebo neviem, kde som.“ - „Tu sme na mieste, kde ešte nieto žiadnych večných radostí, hoci tieto tu sú už veľké.“ - „Sú všetky tieto veci ešte prirodzené?“ - „Áno, ale Božou Všemohúcnosťou nádhernejšie stvárnené.“ - „Zdalo sa mi“, zvolal som, „ako by toto tu bol raj!“ - „Nie, nie!“, odpovedal Dominik. „Žiadne smrteľné oko nedokáže hľadieť na večné krásy.“ 

„A tá hudba“, pokračoval som, “sú to melódie, z ktorých sa kocháte v raji?“ - „Nie, ani náhodou!“ - „Sú to prirodzené zvuky?“ - „Áno, sú to prirodzené melódie, ktoré sú takisto zdokonalené Božou Mocou.“

Nadprirodzené svetlo

„A toto svetlo, ktoré je ešte nádhernejšie a jasnejšie ako svetlo slnečné, je snáď ono nadprirodzené?“ - „Je prirodzené, Božia Moc ho však viac oživila a zdokonalila.“ 

„Nie je možné vidieť aspoň trochu z toho nadprirodzeného svetla?“ - „Nie, to nemôže vidieť nik, pokiaľ sa nedostal do stavu, že môže hľadieť aj na Boha. Aj najmenší lúč tohto svetla by človeka na mieste zahubil. Pre ľudské zmysly je neznesiteľné.“

„Je ešte nejaké prirodzené svetlo, ktoré by bolo krajšie ako je toto?“ - „Ó, keby si len vedel!“ - „A nemohol by človek vidieť aspoň lúč z toho svetla?“ - „To už skôr... otvor oči!“ - „Mám ich otvorené“, odvetil som. - „Dávaj pozor a pozeraj dozadu do kryštálového mora!“ 

Zadíval som sa a vzápätí sa na nebi v nekonečnej diaľave objavil pás svetla, celkom tenučký sťa vlákno, ale tak prenikavo žiariaci, že ho moje oči nevedeli zniesť. Zavrel som ich a vydal zo seba taký výkrik, že som zobudil tu prítomného Dona Leymoneho, spiaceho vo vedľajšej izbe. Celkom preľaknutý sa ma ráno spytoval, čo sa mi to v noci stalo, vidiac na mne, ako som bol z toho zážitku stále pohnutý. Tento pás svetla bol sto miliónov krát jasnejší ako slnko.

O niekoľko okamihov som otvoril oči opäť a opýtal sa Dominika: „Čo je to? Nie je to snáď lúč svetla Božieho?“ Dominik odpovedal: „Nie je to nič iné ako prirodzené svetlo, ktoré je skrz Všemoc Božiu učinené živším, silnejším. Ak by bol celý svet jednou veľkou a mocnou zónou svetla, svietiac ako tento pás, ktorý si práve tam vzadu uvidel, ešte stále by ti neposkytol žiadnu predstavu o svetelnom jase raja.“
„Z čoho sa v raji radujete?“ - „Nuž, to ti nemôžem povedať. Radosti raja nedokáže pochopiť žiaden smrteľník, pokiaľ neopustil život a nie je zjednotený so svojim Stvoriteľom. Tešíme sa z Boha. Tým je povedané všetko.“... 

Posol Boží

„Povedz mi, Savio, ty si najmladší z tých mnohých, ktorí ťa nasledujú a spomedzi tých, čo zomreli v našich domovoch. Prečo teda ideš na ich čele ty a vedieš ich? Prečo hovoríš ty a ostatní mlčia?“ - „Som starší ako oni všetci.“ - „Ale kdeže“, odpovedal som, „mnohí ostatní sú oveľa starší ako ty!“ - „Ja som z Oratória najstarší“, povedal Dominik ešte raz, „lebo ja som bol prvý, ktorý opustil svet a vošiel na druhý život („onen svet“). Legatione Dei fungor (Pôsobím ako posol Boží).“ 

Táto odpoveď mi naznačila zmysel tohto celého zjavenia. Prišiel ako posol Boží. „No dobre“, povedal som, „hovorme o veciach, ktoré sú teraz pre nás dôležité.“

„Áno, pýtaj sa ma, čo by si chcel vedieť... poslal ma Boh, aby som s tebou hovoril. Preto som prišiel.“
„Tak potom,“ zvolal som, „hovor so mnou o mojej kongregácii!“ - „O tom by som ti vedel povedať veľa.“ - „Povedz mi niečo o minulosti. Urobil som všetko, čo som mal a tak, ako som mal?“ Dominik odvetil: „Pokiaľ ide o minulosť, dosiahla už tvoja kongregácia veľa dobrého. Vidíš tam ten bezpočet chlapcov?“ - „Vidím ich“, odpovedal som. „Tak veľa ich je a akí sú šťastní!“

„Dobre“, pokračoval Dominik, „to sú všetko saleziáni alebo takí, ktorých si vychovával alebo mali k tebe a s tebou nejaký vzťah. Boli zachránení tebou alebo tvojimi kňazmi, či inými ľuďmi, skrze ktorých si ich podporoval na ceste ich povolania. Spočítaj ich, ak to dokážeš ! Ale bolo by ich nespočítateľne viac, ak by si mal väčšiu vieru a viac dôvery v Pána.“

Bolestivo som si vzdychol. Nevedel som, čo mám na túto výčitku povedať a tak som si predsavzal: od teraz sa budem snažiť mať túto vieru a túto dôveru. Potom som sa opýtal: „A čo je s prítomnosťou?“

Symbol v podobe kytice kvetov a jeho zmysel

Dominik mi ukázal veľkú kyticu kvetov, ktorú držal v rukách. Boli v nej ruže, fialky, slnečnice. Nechýbal medzi nimi horec (encián), ľalie, brečtan, slamienka a v strede kytice klasy pšenice. Savio mi podal túto kyticu vraviac: „Dobre sa pozri !“ Odpovedám mu: „Vidím..., ale ničomu nerozumiem.“
„Odovzdaj túto kyticu tvojim synom, aby ju oni mohli odovzdať Pánovi, keď nadíde čas. Postaraj sa o to, aby mali všetci tieto kvety, aby nikomu z nich ani jeden z kvetov nebol odobraný a ani aby oni nikomu z týchto kvetov nevzali. Ak budú mať túto kyticu, postačí to, aby boli šťastnými.“

„Ale čo znamená táto kytica?“, opýtal som sa. „Vezmi si na pomoc teológiu!“, povedal mi. „Ona ti to povie a vysvetlí !“ Vravím: „Teológiu som študoval, ale neviem, ako mám z nej vyvodiť to, čo mi ukazuješ.“ - „Si prísne viazaný, aby si o týchto veciach vedel!“ - „No tak mi pomôž z tejto mojej rozpačitosti. Daj mi vysvetlenie!“

Tu Dominik vraví: „Tieto kvety predstavujú čnosti, ktoré sa Pánovi najviac páčia. Ruža znamená lásku, fialka pokoru, slnečnica poslušnosť, encián pokánie a umŕtvovanie, klasy pšenice časté Sväté prijímanie, ľalia je symbol čnosti, o ktorej je napísané: „budú ako anjeli Boží v nebi“ - čistoty. A napokon, brečtan a slamienka chcú povedať, že všetky tieto čnosti musia byť neustále prítomné - označujú vytrvalosť.“

Pomoc pri umieraní

„No dobre, môj milý Dominik“, povedal som mu na to. „Ty si si tieto čnosti za tvojho života pestoval. Povedz mi, čo ťa najviac utešovalo, keď si umieral?“

„Čo myslíš, čo to tak asi mohlo byť?“, odvetil. - „Snáď to, že si si udržal peknú čnosť čistoty?“ - „Ó nie, len to samo o sebe nie.“ - „Možno radosť z čistého svedomia?“ - „To je už niečo dobré, ale existuje aj niečo lepšie.“ - „Pomohla ti snáď nádej na raj?“ - „Ani to nie úplne.“ - „Tak potom to musel byť poklad tvojich mnohých dobrých skutkov?“ - „Nie, nie.“ 

„Tak čo ti teda dodávalo silu v tvojej poslednej hodine?“, opýtal som sa a poprosil som ho v mojom pomykove o odpoveď, lebo som nedokázal uhádnuť jeho myšlienky.

Tu Dominik odvetil: „To, čo ma pri umieraní najviac posilňovalo, bola pomoc premocnej matky Spasiteľa! Len to povedz všetkých tvojim synom. Nesmú zabudnúť modliť sa k nej, pokiaľ len žijú.... Máš ešte nejaké otázky? .... Poponáhľaj sa, už s tebou nemôžem dlhšie hovoriť.“

Vystrel som svoje ruky, plný túžby, aby som tohto svätého chlapca zachytil, ale jeho ruky boli akoby zo vzduchu, a tak som nemohol nič uchopiť.

„Čo teraz urobíš?“, spýtal sa Dominik s úsmevom. - „Mám strach, že mi utečieš!“, zvolal som. „Ale nie si tu predsa prítomný telesne?“ - „Nie, telom nie. To si vezmem na seba neskôr.“ - „Ale čo je potom to, čo mám pred sebou? Vidím v tebe skutočne postavu Dominika Savia.“

„Pozri“, povedal, „keď je duša oddelená od tela a s Božím súhlasom sa ukazuje smrteľníkovi, ponecháva si svoju formu a vonkajší zjav so všetkými vlastnosťami tela, tak ako žilo na zemi a takou, hoci oveľa krajšou zostáva, až pokým v deň všeobecného súdu nebude opäť zjednotená so svojim telom. Potom si to telo vezme na seba do neba. Preto sa ti zdá, akoby som mal hlavu, ruky a nohy, ale chytiť a držať ma nedokážeš, lebo som duch. Ale podľa tejto mojej vonkajšej podoby ma môžeš spoznať.“ 

„Rozumiem“, povedal som. „Počuj, ešte jedna otázka. Sú všetci moji chlapci na dobrej ceste, aby sa zachránili? Povedz mi niečo, aby som ich mohol dobre viesť.“

Tri skupiny

„Synovia, ktorých ti zverila Božia prozreteľnosť, sa dajú zadeliť do troch skupín. Vidíš tieto zoznamy?“ Pritom mi jeden podával. „Pozri sa naň!“ 
  
Na prvom zozname som videl napísané: NEZRANITEĽNÍ. To boli tí, ktorých démon nedokázal zraniť, tí, ktorí si uchovali svoju nevinnosť. Títo nezraniteľní boli vo veľkom počte, videl som ich všetkých. Mnohých z nich som už poznal. Mnohých som ale videl po prvý raz, títo prídu do Oratória asi v ďalších, neskorších rokoch. Šli priamo vpred po svojej strmej ceste, hoci na nich neustále zo všetkých strán mierili (diabli) šípmi, kopijami a mečmi a udierali ich. Tieto zbrane boli ako húština po oboch stranách ich cesty. Démoni proti nim bojovali, snažili sa ich zahatať, ale nedokázali ich poraniť. 

Potom mi Dominik podal druhý zoznam s nadpisom: ZRANENÍ. To sú tí, ktorí boli v nemilosti Božej, ale opäť stoja na nohách a ich rany sú vyliečené pokáním, ľútosťou a svätou spoveďou. Boli vo väčšom počte ako tí prví. Na ich životnej ceste im ich nepriateľ spôsobil rany. Čítal som ich mená a videl som ich všetkých... 

Tretí list držal Dominik ešte v ruke. Nápis na ňom znel: TÍ, ČO ZOSTÁVAJÚ NA CESTE HRIECHU. Boli na ňom napísané mená všetkých, ktorí sa nachádzali v nemilosti Božej. Bol som žiadostivý odhaliť toto tajomstvo, o koho ide a natiahol som ruku ! Ale Dominik povedal veselo: „Nie, počkaj okamih a počúvaj ma! Keď tento list otvoríš, vyjde z neho taký smrad, ktorý ani ja, ani ty nevydržíme. Dokonca anjeli sa od neho preľaknutí odtiahnu a bude im z neho zle a sám Duch Svätý pociťuje hnus pred odporným zápachom hriechu.“ 

„Ako je to možné“, oponoval som, „veď Boh a anjeli nemôžu trpieť! Ako môžu cítiť zápach, akoby to bola matéria?“ 

„Áno, je to tak! Čím sú stvorenia dobrými a čistými, o to viac sa približujú nebeským duchom, čím viac je ale stvorenstvo zlé, skazené a poškvrnené, o to viac sa vzďaľuje od Boha a anjelov, ktorí sa odťahujú zároveň od neho, lebo dotyčný sa pre nich stal predmetom hnusu a opovrhnutia. Vezmi ho len, otvor ho a zober  z neho úžitok pre svojich chlapcov. Ale mysli vždy na tú kyticu, ktorú som ti dal. Postaraj sa, aby ju mali všetci a aby si ju opatrovali!“...

Vezmime si aj my Dominikovu kyticu a nasledujme jeho radu: denne sa modlime k Matke Božej, aby nám pomohla precvičovať sa v cnostiach, aby sme raz smeli vojsť do večných radostí neba. Lebo nezávisle od nášho veku patríme všetci do jednej z týchto troch skupín.    
       
Modlitba

Svätý Dominik Savio, v škole Don Bosca si sa naučil chodiť po chodníkoch mladíckej svätosti. Pomôž nám, napodobňovať tvoju lásku k Ježišovi a Márii a tvoju horlivosť pre záchranu duší. Vypros nám milosť, aby sme sa aj my so všetkou rozhodnosťou snažili vyhýbať sa hriechu a pracovali pre Kráľovstvo Božie, dosiahnuc tak svoju večnú spásu a iným na tejto ceste pomáhali. Amen 
     
Zdroj: www.kreuz-jesus.de

Preklad: Ladislav Hajdu 

21. 4. 2013

Klasici o demokracii  ( I.)

Platon 

Ako teda žijú títo ľudia? A aké vlastnosti má táto ústava? Lebo zrejme sa človek jej zodpovedajúci ukáže ako demokratický.

Prvé teda je, že sú slobodní, že štát je plný slobody a voľnosti slova a že každý v ňom môže robiť čo chce.

Kde je však taká voľnosť, tam si zrejme každý zariadi život podľa svojho. V takomto štáte sa, myslím, vyskytuje najväčšia rozmanitosť medzi ľuďmi. Takmer sa zdá, že je to najkrajšia zo všetkých ústav; ako pestré rúcho hýriace farbami, tak sa aj ona javí najkrajšou v pestrosti svojich mravov. A azda ju mnohí vyhlásia za najkrajšiu, ako deti a ženy, keď vidia niečo pestré.

V tom štáte ťa nič nenúti zastávať úrady, aj keby si mal na to schopnosti, ani ťa nikto nenúti poslúchať, keď nechceš, ani nemusíš ísť do vojny, keď sa vojna vedie, ani zachovávať mier, keď ho ostatní zachovávajú, ak netúžiš po mieri a hoci ti nejaký zákon nedovolí zastávať úrad alebo byť sudcom, predsa môžeš zastávať úrad a byť sudcom, ak sa ti to zapáči - nie je to na ten čas božský a rozkošný život?
A či nie je skvelá oná zhovievavosť, s akou sa postupuje proti niektorým odsúdencom?  Alebo si ešte nikdy nevidel, že v štáte s takouto ústavou muži odsúdení na smrť alebo do vyhnanstva predsa zostávajú doma a pokojne pohybujú medzi ostatnými, vykračujúc si ako hrdinovia, akoby sa o nich nikto nestaral, ani si ich nevšímal?
A tá zhovievavosť tejto ústavy, jej povznesenosť nad všetko malicherné a pohŕdanie základnou zásadou, ktorej sme pripisovali taký význam pri zakladaní štátu: keď totiž niekto nemá mimoriadne schopnosti, nikdy sa nestane dobrým mužom, ak jeho hry neprenikla už v detstve krása a predmetom jeho činnosti nebolo všetko krásne - s akou povznesenosťou to všetko táto ústava odkopne a vôbec sa nestará, čím sa zaoberal predtým ten, kto sa teraz venuje politickej činnosti, ale hneď si ho ctí, len keď tvrdí, že má dobré úmysly s ľudom.

Toto by boli teda vlastnosti demokracie a ešte ďalšie týmto príbuzné; ako sa zdá, je to ústava príjemná, bez vlády a pestrá, udeľujúca akúsi rovnosť rovným takisto ako nerovným.

Pozoruj teda, kto je ten jednotlivec, ktorý jej zodpovedá. Prebieha to asi takto: onen skúpy oligarchický muž by mal syna, ktorý by bol, predpokladám, vychovaný pod otcovým vplyvom v jeho zásadách.
Keď mladý človek vychovaný spôsobom, ako sme opísali, bez pravého vzdelania a v skupánstve, okúsi med trúdov a stretne sa s divými a nebezpečnými zvermi, ktoré mu vedia poskytnúť pestré a rozmanité rozkoše, tak si môžeš byť istý, že sa uňho začína meniť oligarchické zmýšľanie na demokratické. A ako v štáte nastal prevrat, keď jednej strane prišla pomoc zvonku, rovnako zmýšľajúca k rovnako zmýšľajúcej, tak nastáva prevrat aj v mladom človeku, keď jednému druhu jeho žiadostí prichádza na pomoc zvonku príbuzný a podobný druh.
A napokon dobyjú hrad v mladíckej duši; zistia totiž, že nie je obsadený náukami, ušľachtilými činnosťami a pravdivými myšlienkami, ktoré sú najlepšími ochrancami a strážcami mysle bohumilých mužov. Namiesto nich sa nahrnú do hradu takého človeka nepravdivé a vystatovačné myšlienky a názory a zaujmú tam miesto.
A keď príde od príbuzných nejaká pomoc skúpej (oligarchickej) časti jeho duše, zavrú tie pyšné myšlienky brány kráľovskej pevnosti v ňom a nevpustia dnu posily, ani neprijmú rady jednotlivých starších mužov, ktorí k nim prichádzajú ako poslovia; sami víťazia v boji a vyháňajú hanblivosť, ktorú nazývajú naivnosťou, ako vyhnanca bez cti, šliapu po striedmosti, ktorú nazývajú nemužnosťou, odháňajú ju preč, skromnosť a hospodárnosť, zobrazujúc ich ako nevzdelanosť, hlúposť, vyhosťujú za hranice mnohými a neužitočnými žiadosťami. Keď potom dušu človeka, ktorého sa zmocnili a zasvätili do veľkých mystérií nového života, zbavili a očistili od všetkých týchto vlastností, privádzajú do nej vo veľkom sprievode a v žiari spupnosť, svojvoľnosť, nestriedmosť a nehanebnosť, všetky ovenčené, spievajú im pritom chválospevy a dávajú krásne mená, spupnosť nazývajú dobrou výchovou, svojvoľnosť slobodou, nestriedmosť povznesenosťou a nehanebnosť mužnosťou.

A rozumnú reč pravdy neprijme a nevpustí do svojej pevnosti toho, kto by mu chcel dokázať, že jedny pôžitky pochádzajú z krásnych a dobrých žiadostí, kým druhé zo zlých a že o jedny sa musíme usilovať a vážiť si ich, druhé však musíme krotiť a potláčať; takéto reči odmieta tvrdiac, že všetky pôžitky sú rovnaké a rovnako si ich musíme vážiť.
Tak teda žije deň za dňom a oddá sa každému pôžitku, ktorý sa mu naskytne; raz sa opája vínom a hrou na flaute, potom pije iba vodu a skromne sa stravuje, inokedy zasa cvičí, niekedy však leňoší a o nič sa nestará, inokedy sa zasa tvári, akoby sa zaoberal filozofiou; často vystupuje v politickom živote, vyskakuje zo svojho miesta, reční a robí, čo mu práve zíde na um. A keď ho občas pochytí vojenská ctižiadosť, vrhne sa na túto oblasť, potom zase závidí peňažníkom a venuje sa tomuto odboru. A tak nevládne v jeho živote nijaký poriadok ani nútená disciplína, on však takýto život nazýva príjemným, slobodným a šťastným a užíva ho až do konca.


Preložil Július Špaňár (krátené)

Prevzaté z knihy Platon - Dialógy, Tatran, Bratislava 1990


15. 4. 2013

O potrebe vznešenosti a bohatstva pri bohopocte.

Sv. František z Assisi

(Vzhľadom na to, že sa nám v poslednom čase akosi rozmohli výzvy k chudobe v Cirkvi, obzvlášť radostne prijímané a doporučované rôznymi zanietenými milovníkmi katolicizmu, ako sú napr. v biede a chudobe žijúci pisatelia úvodníkov z renomovaných časopisov, strádajúci herci a pop-rockové hviezdy, zúbožené pracovníčky mimovládnych organizácií, vyhladovaní nádenníci parlamentnej otročiny a modernistickí teológovia z chatrčí; a vzhľadom na to, že tieto výzvy na zbanalizovanie, odzdobenie a scivilnenie Cirkvi a bohopocty sa rady zaštiťujú menom sv. Františka z Assisi, dovolili sme si odcitovať samotného sv. Františka, aby nedošlo k zámene medzi osobnou askézou, tak žiadúcou pre každého a ožobračovaním bohopocty. Cirkev svätá je tu predovšetkým na to aby Boha Všemohúceho chválila, ctila a zvelebovala.A to v neposlednom rade aj krásou  a vznešenosťou vonkajšej prezentácie. Ten kto chce na Bohu šetriť, ten nevzbudzuje prílišnú dôveru. Ako veriť, že dá chudobným ten, čo sa Bohu nebál nedať? 

Že to však s tou chudobou nebude také horúce, o tom svedčí aj táto správa:

http://cathcon.blogspot.sk/2013/04/vatican-burns-3-million-euros-on-modern.html

Tam kde sa na krásne moderné "umenie",viď ukážku, vyhodia 3 milióny eur, tam by sa mohli nájsť aj peniaze na vznešené ornáty, nie?)

Všimnite si, všetci duchovní, veľkého hriechu a nedbalostí, ktorých sa niektorí dopúšťajú proti najsvätejšiemu telu a krvi Pána nášho Ježiša Krista, proti presvätým menám a slovám premenenia, napísaným na papieri. Vieme predsa, že iba slovami premenenia sa sprítomní Jeho telo. Ani nič nemáme a nič nevidíme na tomto svete telesne z  Najvyššieho, iba telo a krv, mená a slová, ktorými sme boli stvorení a vykúpení zo smrti k životu.

Všetci tí však, ktorí vysluhujú také presväté tajomstvá, zvlášť tí, ktorí ich ľahostajne vysluhujú, nech si všimnú, aké chatrné sú kalichy, korporále a šatky, na ktorých obetujú telo a krv Pána nášho Ježiša Krista. Mnohí ich ponechávajú na nedôstojných miestach, smutným spôsobom nosia po cestách, nehodne prijímajú a nepozorne iným rozdávajú. Ba niekedy aj po jeho menách a slovách, napísaných na papieri, šliapu nohami. Veru, "zmyselný človek, nechápe, čo je božie" (1 Kor 2, 14). Či nás to všetkých nepohne k ľútosti, keď si pomyslíme, že dobrý Pán sám sa dáva do našich rúk, že sa ho dotýkame a každodenne prijímame vlastnými ústami? Či vari nevieme, že raz aj my prídeme do jeho rúk?

Nuž napravme sa v tomto i v inom, rýchle a dôkladne. Kdekoľvek je presväté telo Pána nášho Ježiša Krista neslušne umiestnené a uchovávané, treba ho vziať, uložiť na dôstojne vyzdobené miesto a zamknúť. (z Listu duchovným)

Prosím vás vrúcne, keď zbadáte, že sa patrí a treba to urobiť, požiadajte pokorne duchovných, aby si nadovšetko ctili presväté telo a krv Pána nášho Ježiša Krista a jeho mená a slová, napísané na papieri. Kalichy, korporále a oltárne ozdoby nech májú drahocenné. A keby bolo niekde presväté telo Pána na mieste úbohom, nech ho, ako to prikazuje Cirkev, uložia na miesto dôstojné a zamknú. (z Listu všetkým kustosom)

Z knihy Spisy sv. Františka, Žilina 1946



8. 4. 2013

Báseň pro papeže Celestina V.

bl. Jacopone da Todi


Zkoušky den ti nastal již,
Petře, zdali obstojíš?

Uvidíme v krátkém čase
plod tvých dlouhých meditací.
Zklameš-li však svět, ó běda,
čeká na tě prokletí.

Vysoko tvá sláva vzlétla
široko rozpiala křídla.
Padneš-li do bahna hanby,
k pohoršení budeš všem.

Jako šipka ve svém terči,
tak všech zraky v tobě visí.
Nebudeš-li správně vážit,
Bohu půjdou žalovat.

Železem-li`s, mědí, zlatem,
to ukáže brzká zkouška.
Je-li nit tvá len či koudel,
vyjeví nám krátký čas. -

Římský dvůr je výheň žhavá,
která pravé zlato čistí,
cizí přísady však mědi
v prach a popel obrací.

Hodnost-li tvé srdce těší,
ruka moru na tě sáhla.
Za cetky kdo zřek se Boha,
právem klidí prokletí.

Prudký bol jsem v duši cítil,
když jsi volbu svoji přijal,
Těžké jho vzal`s, nevím, nevím,
bude-li ti k spasení.

Hrdinou, kdo v líté seči
nebezpečné hájí místo,
neochvějně třímá prapor,
neustoupí ani krok.

Čím je vyšší důstojnost tvá,
tím jest větší nebezpečí,
zvlášť když sváry ohrožují
nejbližší tvé okolí.


Otcovské-li lásky nemáš
na poslušnost marně čekáš.
Nezasloužiť lichá láska
náměstnictví Kristova.

Lichá láska v životě jen
mzdu a odplatu svou bere.
Z odměn v nebi vyloučil Bůh
klamný, lichý úmysl.

Kardinálské důstojnosti
těžkou ránu zasazuje,
kdo jí podle zneužívá
na prospěch své rodiny.

Pilně střez se prebendářů,
již se pachtí za obročím.
Jejich hladu neukojíš;
mají bezdný žaludek.

Kramářských též chraň se duší,
ať tvé mysli neobloudí!
Podlehneš-li jejich svodům,
smutně skončí píseň tvá. -
 



Z knihy Aloisa Langa - Jacopone da Todi, Ladislav Kuncíř, Praha 1922