Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

31. 3. 2013

Aurora caelum purpurat

sv. Ambróz , okolo roku 340 - 397


Bronie sa zora na nebi
znie vozduch slávou chvál
svet jasá v plese veleby
a peklo vzlyká zdesene

Veď zbory Otcov slobodných
už onen Kráľ náš všemocný
vyvádza z jaskýň podsvestných
na ranný úsvit života

Rad strážcov strážil jeho hrob,
zapečatený kameňom.
On smrť však pochoval tam v ňom
stiaď už jak víťaz vychádza.

Dosť je už žiaľov, dosť je sĺz
dosť je už plačov nad smrťou
vstal Víťaz, smrti ničiteľ,
tak hlása anjel žiarivý.

Ježišu, srdciam naveky
buď veľkonočným plesaním
pred smrťou hriešnou ochráň nás,
k životu znovuzrodených.

Buď sláva Bohu Otcovi,
aj Synovi, čo z mŕtvych vstal,
aj Duchu, ktorý teší nás,
teraz i večne, v každý čas. Amen.

Preložil Janko Silan


27. 3. 2013

Rozjímanie o umučení Kristovom

sv. Alfons Rodriguez SJ

Sv. Augustín v ktorejsi reči hovorí: "Nič nie je pre nás tak spasiteľné ako každý deň rozmýšľať o tom, koľko za nás trpel Boh a človek. A sv. Bernard vraví: "Čo tak pomáha zahojiť rany svedomia a očistiť myseľ, ako usilovné rozmýšľanie  o ranách Kristových? Svätí hovoria, že proti všetkým pokušeniam a najmä proti neslušným, najlepší liek je rozmýšľať o umučení Kristovom a skryť sa do jeho rán. Na všetko nájdeme liek a pomoc v umučení Kristovom. Nenašiel som tak dobrého prostriedku na všetko, ako sú rany Kristove, hovorí sv. Augustín. A sv. Bonaventúra zas píše: Kto sa pozorne a pobožne cvičí v živote a v umučení Pánovom, ten nájde všetko hojne, čo mu je užitočné a potrebné a netreba mu okrem Ježiša ničoho hľadať. Vieme, že svätí a sluhovia Boží stále sa v tom cvičili a takto dosiahli veľkú svätosť a dokonalosť.

Keby v tomto cvičení nič iného nebolo, iba to, že sa rozpamätáme na Pána Boha a na jeho dary, ktoré sme obsiahli, už preto by malo veľkú cenu pred Pánom. Láska totiž rada je, túži po tom a vysoko si to váži, keď osoba milovaná pamätá na ňu, veľa myslí na ňu a na dobrodenia, ktoré od nej dostala; a často hovorieva o týchto veciach. Kto naozaj miluje, ten sa väčšmi teší a viac sa mu páči toto, ako keby mu milovanú osoba veľa darov posielala zo svojho majetku. Bohatá matka, veľká pani, viac sa teší a viac si váži, keď počuje o synovi, ktorý nie je pri nej, že veľmi často sa rozpomína na ňu, ako ho vychovávala, koľko dobrého mu urobila, koľko pre neho trpela, ako keby jej posielal hodvábne šaty a zlato a nerozpomínal sa na ňu. Pán Boh vo všetkom zachováva vlastnosti a zákony lásky. Zachováva teda aj tú vlastnosť tých , čo milujú. Žiada si teda a váži si veľmi, keď na neho často myslíme, na jeho dobrodenia a predivné veci, ktoré pre nás urobil, často sa rozpamätáme. Keď sa budeme usilovne cvičiť v tom rozpomínaní na jeho dobrodenie. onedlho vzbudí sa v nás túžba zo srdca slúžiť za ne Pánovi.

Podľa Bloziusa povedal Pán sv. Gertrúde, že koľko krát kto pozerá pobožne na kríž, toľko krát pozerá na neho láskavo dobrotivý a milosrdný Boh. Z toho aspoň toľko si zapamätajme: ak sa jemu neťažilo za nás trpieť, nech sa ani nám neťaží rozpomenúť sa na jeho muky pre nás samých.

O sv. Františkovi čítame, že raz šiel okolo kostola Našej Pani od Porciunkuly a hlasno plakal a nariekal. Videl ho akýsi ctený človek, sluha Boží, ktorý ho poznal. Ako zbadal, že svätý je smutný a plače, myslel si, že nejaká nehoda sa mu asi prihodila. Prišiel k nemu a pýtal sa ho, čo sa mu stalo, čo ho bolí. Odpovedal svätý slziac a vzdychajúc: Veľmi ma to bolí a plačem, keď vidím, že môj Pán, Ježiš Kristus bez viny toľko trpel, kým ľudia, ktorí sme boli príčinou jeho umučenia, zabúdame na takéto dobrodenie.

+ + +

Pri rozmýšľaní o umučení Kristovom podľa spoločného učenia učiteľov duchovného života práve tak treba postupovať ako pri modlitbe. Netreba len rozoberať udalosť, hlavnou vecou má byť pohnúť vôľu citmi a túžbami, ktoré sa najprv vzbudia v srdci, keď však príde čas, prejdú v skutočnosť. Nato nám treba najviac dbať pri modlitbe a v tom najdlhšie ostať.

Kto hľadá vodu alebo nejaký poklad, prestane kopať keď nájde čo hľadal. Podobne keď si rozmýšľaním našiel zlato a poklad pravdy a city, ktoré si hľadal, keď si prišiel na živú vodu, po ktorej ti duša túžila a smäd trpela, netreba ti ďalej kopať rozumom, ale treba ostať v týchto citoch a túžbach vôle, dokiaľ sa nenapiješ tejto vody, neuhasíš smäd. To je cieľ a ovocie modlitby, to nám treba mať na mysli pri všetkých rozmýšľaniach a rozvažovaniach. Tak isto je nám postupovať pri rozjímaní o umučení Kristovom. Spomenieme teda city, ktoré nám treba čerpať z tohto rozjímania a v ktorých máme dlho ostať; pripojíme tiež niekoľko myšlienok, aby sme sa na ne povzbudili.

Veľa je tu citov, ktorými sa môžeme s veľkým úžitkom zaoberať, ale obyčajne sedmoraké spomínajú tí, čo o tejto veci píšu.

1. Prvý cit je zľutovanie.

Toto zľutovanie pomôžeme vzbudiť v sebe, keď budeme rozmýšľať, aké bolesti a muky to boli, ktoré Kristus Pán trpel. ... Okrem vonkajších bolestí, ktoré trápili telo a spolu i dušu, mal Kristus Pán ešte iné vnútorné bolesti, ktoré mu bezprostredne dušu mučili. Tieto boli oveľa väčšie, ako iné. Od chvíle svojho počatia až po smrť ustavične mal pred sebou všetky hriechy, ktoré sa stali na zemi a stanú sa, dokedy bude svet existovať. Pretože na jednej strane miloval veľmi Boha a videl, ako ho urážajú, na druhej strane zas miloval aj duše a badal, ako im hriechy na škodu a na záhubu slúžia; videl, že hoci bude trpieť a umrie, ohromne veľa duší nebude chcieť mať z toho úžitok, ale radšej zvolia si smrť ako život, to bolo pre neho obojstranným mečom: urážanie Boha totiž a zatratenie duší. Preto nevládzeme ani vyjadriť, ani si pomyslieť, aké bolesti mala jeho najsvätejšia duša.


2. Druhý cit je ľútosť nad vlastnými hriechmi.

Sv. Ján z Damasku hovorí, že čo by Boh všetkých ľudí, čo kedysi žili na svete a budú ešte žiť, do pekla poslal pre hriech, nebola by tak vyrovnaná Božská spravodlivosť, ako tým, že sa Boh stal človekom a umrel. To nie je azda iba obraz a preháňanie, ale čistá pravda. Celé peklo s večnými mukami nenahradí život a smrť Kristovu. On úplne zadosťučinil spravodlivosti, ba ešte viac urobil. Peklom nikdy nemožno zadosťučiniť ani za jeden hriech. Podľa toho najhlavnejší úžitok, ktorý nám treba čerpať z rozjímania o umučení, má byť oplakávanie a nenávidenie hriechov, za ktoré Kristus Pán toľko musel trpieť.

3. Tretí cit je láska Božia.

Nič nás tak nepohne milovať, ako keď vidíme, že nás druhý miluje. Keď duša dlho a pobožne bude rozmýšľať o láske Kristovej, ktorá sa tu javí, zahorí láskou k tomu, ktorý ju tak veľmi miloval. ... Syn Boží tým ukázal lásku k nám, že dal ponížiť a zneuctiť. Ukážme mu aj my svoju lásku tým, že túžime po tom, aby si nás druhí nevážili, za nič nás nemali, že sa tešíme, keď sa prihodí nejaká príležitosť uponížiť a umŕtvovať sa.

4. Štvrtý cit je vďačnosť.

Láska Božia bola ku každému z nás tak veľká, že každý môže mať pocit, ako keby iba jeho miloval. Kristus Pán nás tak miloval, že bol pripravený zo svojej strany za každého tak trpieť a všetko urobiť, čo bolo treba, ako za všetkých trpel a umrel. ... Každému treba tak rozmýšľať o tajomstvách a dobrodeniach Pánových, ako keby len jemu patrili. I o láske, z ktorej dobrodenie vyplýva, treba každému myslieť, ako keby Boh len jeho miloval a vyznať so sv. Pavlom: Mňa miloval, za mňa zomrel. Keď takto budeme rozmýšľať o dobrodeniach a o láske, z ktorej pochádzali, povzbudíme sa k veľkej povďačnosti a láske voči tomu, ktorý nás vždycky večnou láskou miloval.

5. Piaty cit je obdiv.

Obdivujeme to, že Boh, ktorý nemôže trpieť a umrieť, trpel a umrel. Obdivujeme, že trpel za tých istých, čo ho dali na smrť, čo boli nehodní všetkého dobrého. Obdivujeme, že trpel muky, aké nikto na svete netrpel. Obdivujeme nekonečnú lásku a dobrotu Pána Boha, jeho hlbokú múdrosť a múdre rozhodnutie, ktorá vymyslela taký zodpovedajúci prostriedok ako spasiť človeka, že sa vyplnilo i milosrdenstvo i spravodlivosť.

6. Šiesty cit je nádej.

Duša uvažuje koľko urobil pre ňu Boh, bez toho, aby si to zaslúžila, rozmýšľa: ako veľmi chce Kristus Pán mňa spasiť, lebo to bol ten smäd, ktorý ho na kríži trápil. Od takejto dobroty a milosrdenstva je nádej, že dostanem všetko, čo je potrebné k spaseniu. "Ten, ktorý ani svojho vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás za všetkých: akože by nám s ním nedal i všetko?" pýta sa sv. Pavol apoštol. To urobil Boh, keď sme boli jeho nepriatelia, čo urobí teraz, keď sme sa stali jeho priateľmi?  ... Keď nás vtedy miloval, keď sme boli hriechmi zašpinení, ako nás bude milovať teraz, keď sme jeho predrahou krvou očistení a umytí?

7. Siedmy cit je túžba nasledovať Krista.

Podľa svätých Syn Boží pre dve hlavné príčiny prišiel na svet, stal sa človekom a robil tie sväté tajomstvá. Prvá a hlavná bola vykúpiť človeka svojou smrťou a umučením. Druhá bola dať ľuďom dokonalý príklad všetkých cností a povzbudiť ich, aby ho v nich nasledovali. ... Hoci celý život Kristov bol dokonalý príklad a vzor cností, predsa v umučení zdá sa, ako keby bol chcel všetko zopakovať, čo nás celý život slovom a príkladom učil, lebo tu sa všetky cnosti v najjasnejšom svetle ukazujú:

poníženosť
trpezlivosť
poslušnosť
láska
tichosť
čistota
chudoba

A čo by ani iného nebolo, v túžbe nasledovať Pána našli by sme dosť látky na celý život. ... Preto hoci ostatné túžby sú vážne, ale táto túžba nasledovať Pána je najvážnejšia a najpotrebnejšia, lebo je v nej láska k Bohu a iné všetky cnosti. Túžba nasledovania je súhrnom všetkých ostatných svätých túžob, z ktorých pozostáva kresťanský život a jeho dokonalosť.

Z knihy sv. Alfonza Rodrigueza: Kresťanská dokonalosť, vydal Posol božského srdca Ježišovho, Trnava 1929

Krátené a upravené.


24. 3. 2013

Kdo tě učinil králem?

Robert Vallery-Radot

„Všechna moc pochází od Boha,“ praví svatý Pavel.

Nikdy toto základní pravidlo států nebylo nikým popíráno. Nejen všechny tradice náboženské, nýbrž i rozum člověka a povaha věcí hlásaly jeho samozřejmost. Na autoritu náčelníka se dívaly jako na emanaci Moci božské; a aby se více ozřejmil tento její charakter, byla nejvyšší vrchnost a její ministři zahrnováni poctami a přívlastky.

Takto byla uctívána hodnost, a ne člověk, kterého povznášela nad jeho bližní. Nikomu by bylo jaktěživ nepřišlo na mysl, že by člověk mohl veleti druhému člověku bez tajemné investitury, která mu přinášela říši a kterou mu ostatně mohla štěstěna odejmout. Tu pak upadl nazpět do řad ubožáků. Aťsi byl zvolen sborem občanů nebo ať dobyl nejvyššího vůdcovství svou hodnotou, svou lstí či svou silou, nebo ať se k němu dostal dědictvím, nechť byl králem egyptským či assyrským, členem Areopagu v Athénách, konsulem či imperátorem v Římě, dožetem v Benátkách, králem španělským či francouzským, autorita, kterou měla tato knížata národů, jak je nazývá Písmo, byť to byli třeba neschopní lidé nebo obludy, autorita jejich byla uctívána jako největší dobro pocházející z Nebes, bez něhož by bylo všechno znova upadlo v chaos.

Toť tento pocit majestátu moci, co ponoukalo skoro všechny starověké národy ke zbožnění jejich panovníků. Když křesťanství rozšířilo pojetí pravého Boha, pobořilo toto modloslužebnictví. Ale obřadem a pomazáním ozřejmovalo i nadále sestoupení Ducha božského na koruny a žezla. Zástupce Nejvyššího, člověk, který rozkazoval svým bratřím, činil tak z milosti Boží, a jako byl papež duchovním správcem Kristovým, byl král jeho správcem časným. Soudilo se skrze Boha; zákony se udílely skrze Boha; používalo se jich skrze Boha. Zajisté, udaly se na trůnech strašné zločiny, zpronevěry, zneužití moci, neboť člověk zůstane vždy člověkem; moc, jíž je přioděn, ho často opojí a on, domnívaje se, že mu vlastnicky patří, obrací ji v ukojování svých vášní. Avšak princip zůstával neporušen. Spiknutí svrhovala panovníka; vzbouření nebo povstání ho sesazovala nebo ho vraždila, dosazujíce na jeho místo člena soupeřící rodiny, dobrodruha, případně cizince. Byl to však člověk, jenž byl takto zbaven žezla, a ne žezlo, jež by bylo zlomeno. Usurpátor se ujal následnictví po padlém vládci. Král je mrtev, ať žije král!

Takové byly pevné základy autority před příchodem toho, čemu se říká moderní myšlenky.

+ + +

Podle moderních názorů nevychází již svrchovaná moc z Boha, nýbrž z národa; vůdcem, jejž si lidé vyvolují, se stává kterýkoli člověk z jejich středu, jemuž se staví na roveň a který je pouhým vykonavatelem jejich zájmů, jejich rozmarů a jejich pošetilostí.

Prohlášení lidských práv ze čtvrtého srpna 1789 slavnostně potvrzuje tuto neslýchanou zvrácenost s určitostí, která nepřipouští žádných pochyb.

„Princip veškeré svrchovanosti,“ praví článek třetí, „jest podstatně obsažen v národě; žádný sbor, žádný jednotlivec nemůže užívati moci, která by z něho výslovně nevycházela.“

A jako by to nebylo dosti jasné, článek šestý stanoví: „Zákon jest výrazem obecné vůle.“

Takto tedy již není zákon výrazem Spravedlnosti a Pravdy, jež jsou obsaženy v Bohu samém, nýbrž výrazem většiny, projevujícím se v záštiplném třeštění shromáždění stavů. Tento nečistý výraz je uznán za svrchovaný, nedotknutelný, řekne se později. Není již majestátu, který připomíná božské posvěcení; vládce již nemá ani koruny ani žezla, neboť nadále již není než dohlížitelem nad našimi zájmy, obstaravatelem našeho záští nebo našich radostí. Nadále již nepředstavuje věčnou Všemohoucnost, nýbrž Lid, který ho zvolil. Ježto se z něho zrodil a jen skrze něho má svou moc, nemůže již býti jeho úřadem, aby mu vládl, nýbrž aby mu vyhovoval, ať už si jeho pán přeje cokoli. Lid zlomil své okovy, je jeho naprostým pánem: v tom jest jeho sláva. Všechny dějepisné příručky nás o tom poučují; a jak to v té své napsal p. Larisse, „největším nebezpečím pro lid jest míti pána.“

Nemyslete si, že tento člověk, jehož práva mají nadále nahraditi práva Boží, je tak abstraktní, jak vypadá. Víme, odkud přichází, co chce, co dělal a co bude dělat. Jean Jacques ho vytáhl z bahniště svého srdce; prohlašuje své svědomí za neomylně spravedlivé a dobré; jsa jím veden, nepotřebuje k osvědčování ctnosti žádného zjeveného náboženství. Voltaire se s počátku dívá na tohoto Jean Jacquesova člověka s odporem, ale pak mu přece i on lichotí v Huronovi a Prostáčkovi; tento přírodní člověk pohoršuje salony. Představen sobě rovnými, La Fayettem a Meunierem, v tajném výboru lóže „Spojených přátel“, za předsednictví abbého Sieyèsa a pod protektorátem zednářské nejvyšší rady, sjednocuje srdce všech, dokonce i srdce duchovenstva. Jeho vláda jest utvrzena. On to jest, kdo má sesaditi Krista s trůnu.

Naše starobylá listina zákona salického má v úvodě vepsány tyto nadšené výzvy: „Živ buď Kristus, který miluje Franky! Nechť ostříhá jejich království a naplňuje jejich vladaře světlem své milosti! Nechť náš Pán Ježíš Kristus vede po cestě zbožnosti ty, kteří vládnou!“ Národní shromáždění neuvádí v „ Prohlášení práv“ ani jednou Kristovo jméno; nechce přijmouti investituru leč od sebe sama: „Zástupci francouzského lidu,“ tak začíná, „kteří se ustavili v Národní shromáždění, uváživše, že neznalost, zapomenutí nebo opovrhování lidskými Právy jsou jedinými příčinami veřejných neštěstí a vládní korupce, rozhodli se vyložiti v slavnostním prohlášení přirozená, nezcizitelná a posvátná práva člověka, aby toto prohlášení svou trvalou známostí připomínalo neustále všem členům společenského celku jejich práva a jejich povinnosti.“ To je všechno. Jsa netvorem pýchy a nevědomosti, odhalí tento člověk, zbavený Krista, za necelá čtyři léta své krvavé pokrytectví v podobách Robespierra, Couthona a Marata.

A přece bylo v tomto shromáždění 290 duchovních – biskupů, kněží, řeholníků. Všichni příslušníci tří stavů se narodili jako křesťané. Ježto byla výchova zcela v rukou duchovenstva, byli všichni poučeni o pravdě víry. A přece nebylo ani mezi duchovními ani mezi laiky nikoho, kdo by s tribuny protestoval proti tomuto zamyšlenému vynechání jména Kristova. Toto zapření je tím nápadnější, že v té době je katolicismus přes všechnu bezbožnost a přes všechnu mravní nevázanost dosud oficielním státním vyznáním, že činnost Shromáždění bývá zahajována slavnostní mší v Notre-Dame a kázáním biskupa z Nancy a že ve všech svých výnosech prohlašuje král, že vládne jen „z Boží milosti“.

Již po dlouhou dobu však duchovenstvo, stejně jako šlechta a třetí stav, přikládalo více víry Společenské smlouvě než Evangeliu; savojsky vikář byl obdivován více než svaty Pavel a na kazatelnách již nebyl Kristus Beránkem, který snímá hříchy světa, nýbrž jen Zákonodárcem křesťanů, nebo jak se také s oblibou říkalo, Lykurgem. Shromáždění prohlašuje, že zapomínání práv je jedinou příčinou veřejných pohrom a vládní korupce. V ranním zasedání dne čtvrtého dubna 1789 se sice jeden zástupce odvážil navrhnouti, aby se také trochu mluvilo o povinnostech, jichž opominutí by mohlo v novém obrozeném světě způsobiti vážné nesnáze, a biskup chartreský se ihned ujal tohoto svrchovaně rozumného návrhu slovy, jichž naivní bojácnost bolestně překvapuje u církevního knížete. „Je-li prohlášení práv nutné,“ pravil tento vážný prelát, „je třeba se vyhnouti jednomu úskalí. Vzniká při tom nebezpečí, že tím bude podnícena pýcha a sobectví. Prohlášení práv by se mělo vhodně upraviti; mělo by býti provázeno prohlášením povinností, které by jim bylo náležitým korektivem.“ Přes svou umírněnost rozpoutaly tyto poznámky zuřivou bouři odporu. Dali hlasovat o tomto návrhu. Připomenutí povinností bylo zamítnuto 570 hlasy proti 433. Obecná vůle, jediný zdroj Zákona, prohlásila, že povinnosti jsou v nové společnosti zbytečné.

+ + +

Chápeme velmi dobře, že podle tohoto Člověka z Prohlášení byla Revoluce vynášena jako posvátná jitřenka nové mystické říše. Od té chvíle se podle tohoto člověka dostane každému, kdo se vzbouří proti vládnoucímu řádu, posvěcení hrdinského mučedníka civilisace; každý, kdo bude hájiti tento řád, bude vyhlášen za fanatického tyrana.

Společenský a politický pokrok záleží v tom, že se jde stále kupředu ve smyslu tohoto člověka Prohlášení práv – porušeném smyslu přirozenosti podrobené hříchu, která nás zavádí stále hlouběji v zapomínání našeho křesťanského určení. Právě ve jménu práv tohoto člověka Revoluce vyplení a rozmetá kláštery, strhne kříže, nastolí v chrámech kult bohyně Rozumu, pobije kněží a dopustí se královraždy.

Je řečeno v Apokalypse, že „v čase panování šesté a poslední Šelmy bude dáno všem, malým i velikým, bohatým i chudým, svobodným i otrokům, na pravou ruku a na čelo znamení, a že nikdo nebude moci kupovati ani prodávati, nebude-li míti znamení a jméno té Šelmy nebo počet jména jejího.“

Obecný a závazný kult Demokracie, jak se silně podobá, je právě tímto znamením Šelmy, vepsaným na čelo a na ruku, to jest do nauky a do díla.

Přišla hodina, kdy je třeba míti na čele a na ruce toto znamení Šelmy, aby člověk měl právo žíti v obci.

Tajemství Milosti již nemá vcházeti ani do srdce, ani do mysli lidu; hygiena, sport, konsumní družstva a biografy mají vésti ke štěstí spolehlivěji než výchova Kříže.

+ + +

Nevyhneme se dilematu: bud si dílo Kristovo vyžaduje celého člověka, nebo je jen ušlechtilou ilusí; buď je jeho království skutečné, nebo je to jen orientální hyperbola. Ale není-li to vše nic než ideologie, pak jsme, jak praví svatý Pavel, těmi nejnešťastnějšími lidmi na světě...


Převzato z revue Řád 6/1933.
Úvahy o Francúzsku (3.)

Joseph de Maistre

O násilnom hubení ľudských bytostí

Kráľ Dahomey z afrického vnútrozemia sa nanešťastie nemýlil, keď nejakému Angličanovi povedal: „Boh stvoril svet pre vojnu. Všetky kráľovstvá, malé i veľké ju vždy praktizovali, hoci pri tom vychádzali z rozličných princípov.“ (1) Dejiny bohužiaľ dokazujú, že vojna je v istom zmysle habituálny stav ľudstva a ľudská krv musí takpovediac bez prestávky vždy niekde na zemeguli tiecť a mier je pre každý národ vždy iba dočasný. Ako príklad možno spomenúť zatvorenie Janovho chrámu za Augusta (2), alebo len jeden jediný rok bez vojny (790) za vlády Karola Veľkého (3). Alebo veľmi krátke trvanie Ryswického mieru v roku 1697 a rovnako krátke trvanie mieru z Carlowitzu v roku 1699, kedy nebolo počuť o vojne ani v Európe ani v známom svete. Ale toto sú len výnimky. Ale ktože ho vie, čo sa dialo v iných častiach sveta v tých časoch? Toto končiace storočie začalo pre Francúzsko krutou vojnou, ktorá skončila až dohodou z Rastadtu z roku 1714. V roku 1719 vyhlásilo Francúzsko vojnu Španielsku, ktorá skončila Parížskou dohodou z roku 1727 (4). Zvolenie poľského kráľa v roku 1733 vojnu obnovilo. Mier sa dohodol v roku 1736 a o štyri roky neskôr vypukla strašná vojna o rakúske dedičstvo a trvala až do roku 1748. Mier, ktorý mal vyliečiť zranenia z osemročnej vojny o osem rokov skončil, keď anglické ambície prinútili Francúzsko opäť zdvihnúť zbraň. Sedemročná vojna je dobre známa. Po pätnástich rokoch pokoja zatiahla Americká revolúcia Francúzsko do novej vojny, ktorej dôsledky nedokázal ľudský rozum predvídať. (5) Mier bol podpísaný v roku 1782 a o sedem rokov neskôr vypukla Revolúcia. Stále pokračuje a podnes stála Francúzsko možno tri milióny životov. (6) Ak teda uvažujeme len o Francúzsku, tak za 69 rokov máme 40 rokov vojen. Ak sú niekde šťastnejšie národy, inde sú zasa národy menej šťastné. Nestačí pozerať len na jedno miesto na zemeguli v jednom časovom intervale, ale treba vidieť dlhú šnúru masakrov a vraždenia, ktorá poznačila každú jednu stránku dejín. Vojna zúri bez prerušenia ako neprestajná horúčka sprevádzaná krutými záchvatmi. Drahý čitateľ, pozri sa na historické udalosti od počiatku úpadku Rímskej republiky.

Marius v jednej bitke zahubil dvesto tisíc Kimbrov a Teutónov (7), Mithridatés pobil osemdesiat tisíc Rimanov (8), Sulla zabil deväťdesiat tisíc mužov v bitke pri Boeotii a sám desaťtisíc stratil (9). Potom prišli proskripcie. Caesar sám pobil vo svojich bitkách možno milión mužov (pred ním držal ten smutný rekord Alexander). Augustus na chvíľku zatvoril Janov chrám, ale zavedením principátu ho otvoril na nasledujúcich dvesto rokov. Niekoľko dobrých cisárov dalo svojmu štátu na čas oddýchnuť, ale vojna nikdy neutíchla a za obliehania „dobrého“ Títa zahynulo v Jeruzaleme šesťstotisíc ľudí (10). Vraždenie, ktoré spôsobili rímske légie, je naozaj ohromujúce. A aké vojny a aké bitky prišli s Konštantínom! Licínius stratil pri Cibalis dvadsaťtisíc, pri Adrianopole tridsaťštyritisíc a stotisíc pri Chrysopole (12). Severské národy sa dali do pohybu. Frankovia, Góti, Húni, Lombardovia, Aláni, Vandali a iní sa vrhli na Impérium a roztrhali ho na kusy. Attila podrobil Európu ohňu a meču. Frankovia zabili viac než dvesto tisíc svojich vlastných pri Chalons (13) a Góti, ktorí prišli o rok, ich stáli ešte viac. Počas menej ako sto rokov bol Rím tri razy spustošený, v Konštantínopole vypukla vzbura a stála štyridsaťtisíc životov. Góti ovládli Miláno a zabili tristotisíc domácich. Totila vyhubil celú populáciu Tivoli a ďalších deväťdesiattisíc pri dobytí Ríma (14). Zjavil sa Mohamed a meč a korán ovládli dve tretiny sveta. Saracéni plávali od Eufratu ku Guadalquiviru. Ohromné Syrakúzy boli zrúcané až do základov. V jednej námornej bitke pri Konštantínopole padlo tridsaťtisíc Saracénov a Pelágius zabil dvadsať tisíc na súši (15). To pre Saracénov vôbec nič neznamenalo, ale ich príval narazil na franského génia na rovinách pri Tours, kde si syn prvého Pepina, uprostred tristotisíc mŕtvol dal to strašné priezvisko, pod ktorým ho poznáme doteraz (16). Islam sa usadil v Španielsku, kde narazil na nezmieriteľného rivala (17). Asi nikdy nebolo vidieť viac slávy, viac veľkosti a väčšie jatky, ako počas osem storočí trvajúcich bojov medzi kresťanmi a mohamedánmi v Španielsku. Niektoré výpravy a bitky stáli dvadsať, tridsať ba aj osemdesiattisíc životov. Karol Veľký vystúpil na trón a nastalo pol storočia vojen. Každý rok vykonal nad nejakou časťou Európy rozsudok smrti. Neúnavný dobyvateľ vyhladil bojovné a mocné národy Európy tak, ako Caesar vyhladil zženštilé ázijské národy. Normani začali dlhú sériu lúpežných nájazdov a krutostí, pred ktorými sa stále trasieme od strachu. Nesmierne dedičstvo Karola Veľkého sa rozpadlo na kusy. Žiadostivosť ho pokryla krvou a v bitke pri Fontenay sa meno Frankov navždy vytratilo z dejín (18). Itáliu pustošili Saracéni, Francúzsko, Holandsko, Anglicko a Nemecko pustošili Normani, Dáni a Maďari. Barbari konečne sformovali svoje národy a štáty a skrotli. Táto tepna už nekrvácala, ale ihneď sa s krížovými výpravami otvorila nová. Európa sa vrhla na Áziu. Džingischán a jeho potomkovia si podrobili a vypálili svet od Číny až po Čechy, Francúzi, ktorí niesli kríž proti Saracénom ho niesli aj proti kacírom v krutej Albigenskej vojne (19). Pri Bouvines zahynulo tridsaťtisíc mužov. O päť rokov neskôr padlo osemdesiattisíc Saracénov pri Damiette (21). Ghibelíni a Guelfovia rozpútali konflikt, ktorý na niekoľko storočí zafarbil Itáliu krvou (22). Oheň občianskej vojny vzbĺkol v Nemecku. Potom Sicílske vešpery (23). Za vlády Edwarda a Philipa z Valois sa na seba Francúzsko a Anglicko oborili s takou brutalitou, že ju považujeme za úplne novú éru vo svete masakrovania. Potom pogromy na Židov. Bitka pri Poitiers (24). Pri Nicopole (25). Tamerlán si zopakoval Džingischánove úspechy. Vojvoda burgundský zavraždil vojvodu orleánskeho a krvavý spor medzi ich rodinami začal (26). Bitka pri Agincourte (27). Husiti ohňom a mečom nivočili Nemecko. Mohammed II. nastúpil na trón a tridsať nepretržitých rokov viedol vojny (28). Anglicko, vykázané naspäť na pôdu rodného ostrova sa vďaka sporu Lancasterov a Yorkov kúpalo v krvi (29). Burgundská dedička pripojila svoje štáty k Rakúsku a v jej svadobnej zmluve stojí klauzula o stáročia trvajúcom vraždení medzi Baltom a Stredozemím (30). Objav Nového sveta znamenal rozsudok smrti pre tri milióny Indiánov. Na svetovej scéne sa objavili Karol V. a František I. a z každá stránka ich dejín strieka prúdmi krv. Vláda Sulejmana Nádherného (31). Bitka pri Moháči (32). Obliehanie Viedne (33) a Malty (34). A potom je tu jeden nemecký kláštor, z ktorého vyjde jeden z najväčších trestov pre hriešne ľudstvo – Luther. Nasleduje ho Kalvín. Sedliacka vojna. Tridsaťročná vojna. Občianska vojna vo Francúzsku, masaker pri Cevenes, bartolomejská noc, vražda Henricha II, Henricha IV, Márie Stuartovej, Karola I a konečne, z tej istej zbierky, Francúzska revolúcia.

Nebudem viac pokračovať v tomto strašnom katalógu. Naše a aj to predchádzajúce storočie sú nám až pridobre známe. Ak pôjdete späť, ku zrodu národov, ak budete skúmať národy na všetkých možných stupňoch vývoja, od úplných barbarov až po najrozvinutejšie civilizácie, vždy nájdete vojny. A to je primárna príčina pre ktorú neprestáva ľudská krv nikdy tiecť. Občas tečie hojnejšie len na nejakom obmedzenom území, ale jej tok nikdy neustáva. Toto krvácanie vďaka Prozreteľnosti, čas od času naberie mimoriadnu silu takými udalosťami, ako boli púnske vojny, triumvirát, Caesarove víťazstvá, vpád barbarov, krížové výpravy, náboženské vojny, vojna o španielske následníctvo alebo Francúzska revolúcia. Kto vie, či by sme nevedeli zostrojiť tabuľku podobnú tým, ktoré sa používajú v meteorológii a nevedeli po stáročia trvajúcich pozorovaniach odhaliť nejaké zákonitosti? (36)  Buffon vcelku jasne dokazuje, že veľká časť zvierat je určená na násilnú smrť (37). Zjavne by mal do svojho výskumu zahrnúť aj ľudí, ale zatiaľ nech fakty hovoria samé za seba.

Je tu však priestor na pochybnosť, či je táto násilná záhuba vo všeobecnosti naozaj takým veľkým zlom, ako sa verí. Prinajmenšom je to jedno z tých ziel, ktoré sa do usporiadania vecí vkradnú, keď sú všetky veci násilnícke a proti prirodzenosti a násilná smrť potom predstavuje kompenzáciu tohto stavu.
Keď ľudská duša stratí silu pre lenivosť, pre odpad od viery, pre gangrenózne neresti, ktoré sprevádzajú civilizačný pokrok, môže byť znova obnovená iba krvou. Samozrejme nie je jednoduché vysvetliť, prečo vojna za rozličných okolností rozlične účinkuje. Ale s istotou je možné ľudstvo chápať ako strom, na ktorom neviditeľná ruka záhradníka nepretržite pracuje a ktorej zásahy mu prinášajú úžitok. Strom môže trpieť, ak je poškodený kmeň, alebo je príliš rozbujnená koruna. Kto pozná rozmery ľudského stromu? Čo vieme je, že zabíjanie bez miery je vždy spojené s obyvateľstvom, ktoré prekročilo svoju mieru. Stačí sa pozrieť na staroveké grécke demokracie a Španielsko pod arabskou vládou (38). Moralizovanie nad vojnou nemá zmysel. Človek nepotrebuje byť mimoriadne múdry aby pochopil, že keď je veľa zabitých, tak tých čo prežili je menej, než ich bolo predtým. Tak aj strom ktorému vyrežú pár konárov ich potom bude mať menej. Treba pozorovať výsledky takéhoto zásahu. Vieme predsa, že šikovný záhradník strom netvaruje k márnemu bujeniu koruny, ale k plodeniu, chce ovocie, nie listy či drevo. Skutočné plody ľudskej prirodzenosti – umenie, veda, veľké podujatia, impozantné vynálezy, mužné cnosti – sú nutné najmä v stave vojny. Vieme že národy dosiahli najväčšie úspechy a dokázali svoju mimoriadnu veľkosť najmä po dlhých a krvavých vojnách. Najslávnejšie obdobie Grécka bola hrozná epocha Peloponézskej vojny, Augustov vek nasledoval hneď po občianskej vojne a proskripciách, francúzsky génius bol vytesaný Ligou a vyhladený Frondou, všetci velikáni storočia kráľovnej Anny sa zrodili v politických búrkach. Krv je hnojivom rastliny, ktorú voláme génius.
Pýtam sa, či tí, ktorí tvrdia že umenie je priateľom mieru vedia čo hovoria? Bolo by nutné toto tvrdenie vysvetliť, pretože ja nevidím nič menej podobné mieru ako storočia v ktorých žili Alexander, Perikles, Augustus, Lev X, František I, Ľudovít XIV, či kráľovná Anna. Je vôbec možné, aby prelievanie ľudskej krvi nemalo závažnú príčinu a závažný následok?

Uvažujme. Dejiny aj bájky, moderná psychológia aj starobylá tradícia nám poskytujú dostatok materiálu na zamyslenie. Nehanbime sa premýšľať o tom rovnako, ako o tisícoch iných, menej vážnych vecí. Medzitým burcujme proti vojne a učme našich panovníkov aby ju nenávideli. Ale nepodľahnime Concordetovmu snu, snu „filozofa“ tak milovaného Revolúciou, ktorý usilujúc o zdokonalenie potomstva, celý život premrhal v príprave nešťastia a biedy, ktoré dopadli na toto pokolenie (39).
Je len jeden spôsob ako skoncovať s vojnami a to je odstránenie tých neporiadkov, ktoré k tomuto hroznému spôsobu očisty vedú.
V gréckej tragédii zvanej Orestes je Helena bohmi unesená do neba pred spravodlivým hnevom Grékov a umiestnená medzi svojim bratmi - Castorom a Polluxom - ukazuje cestu moreplavcom. Apolón (40) túto čudnú apoteózu ospravedlňuje takto: “Helenina krása bola len nástroj, ktorí bohovia použili aby obrátili Grékov a Trójanov proti sebe, preliali tak ich krv a uhasili neprávosť ľudí, ktorí sa stali príliš početnými“ (41).
Apolón to povedal veľmi dobre. Ľudia zhromaždili oblaky a potom sa sťažovali keď sa strhla búrka. „Hnev kráľov vyzbrojuje zem, hnev nebies ozbrojuje kráľov.“ (42)
Viem, že vo všetkých týchto úvahách musíme čeliť smutnému pohľadu na nevinných, ktorí trpia spolu s vinníkmi. Ale bez toho, aby sme túto nesmierne ťažkú otázku hlboko skúmali môžeme ju vysvetliť vo svetle stáročia starej dogmy – nevinný trpí pre dobro vinníka. Zdá sa mi, že práve táto prastará dogma viedla ku zvyku prinášať obety, ktorý nachádzame všade, ktorý bol chápaný ako prospešný pre živých i mŕtvych (43), zvyku, ktorý nás síce neprivádza do údivu, ale ktorého pôvod nie je ľahké odhaliť.
Obeta seba samého, známa v staroveku, pramení v tej istej dogme. Decius (44) „veril“, že obetovaním svojho života dosiahne od božstva odvrátenie zla, ktoré ohrozovalo jeho vlasť (45). Kresťanstvo túto dogmu, ktorá je človeku tak dokonale prirodzená a pritom tak ťažko pochopiteľná, posvätilo. Takže v srdci Ľudovíta XVI, či v srdci svätej Alžbety (46) mohla byť pohnútka a úmysel spasiť Francúzsko.

Občas počujeme niekoho sa pýtať načo sú dobré všetky tie podivínstva, tie obete samých seba, ktoré isté rehoľné rády vykonávajú. Úplne rovnako sa môžeme pýtať načo je dobré Kresťanstvo, ktoré spočíva na úplne rovnakom zdôraznení tej istej dogmy o nevinnosti platiacej za zločin (47). Autorita, ktorá potvrdila tieto rehole, vybrala istých mužov a oddelila ich od sveta, aby z nich urobila sprievodcov.
Vo vesmíre nie je nič len násilie, ale nás už skazila moderná filozofia, ktorá nám hovorí že „všetko je dobré“ (48), zatiaľ čo diabol všetko poškvrnil a tak vo veľmi skutočnom zmysle je „všetko z diabla“, pretože už nič nie je na svojom mieste. Osnova systému nášho stvorenia bola úmerne umenšená a všetky súvisiace pravidlá zhody a harmónie sa pominuli. „Všetko stvorenie narieka“ (49) a tiahne s námahou a bolesťou k inému usporiadaniu vecí. Pozorovatelia veľkých ľudských katastrof sú vystavení týmto smutným úvahám. Ale nestrácajme odvahu, niet trestu, ktorý neočisťuje, niet neporiadku, ktorý by Večná Láska neobrátila proti samotnému zlu. Je dobré udržať si uprostred všeobecnej revolúcie aspoň hmlisté vnímanie plánov Prozreteľnosti, aj keď na našej pozemskej púti nikdy nebudeme vidieť celý obraz a často sami seba oklameme, ale vari nie sú všetky vedy, okrem exaktných, odkázané len na takúto logické závery? A ak sú naše projekcie prijateľné, ak pre ne jestvuje analógia a ak sú postavené na všeobecne akceptovaných ideách, ale predovšetkým ak sú nám nám ku prospechu a robia z nás lepších ľudí, čo im potom chýba ak aj nie sú pravdivé?

1. The History of Dahomey, A. Dalzel, Bibliot.Brit. May 1796
2. Bolo rímskym zvykom, že počas Vojny boli brány na Janovom (sg. Janus) chráme otvorené. Až do Augustových čias boli zatvorené len štyrikrát, pričom dvakrát za jeho vlády.
3. Histoire of Charlemagne, M.Gaillard
4. Mier bol medzi Francúzskom a Španielskom bol podpísaný v Madride v roku 1720. Zmluva z Paríža z roku 1727 bola len dohodou, ktorou bojujúce Anglicko a Španielsko prijali francúzsku arbitráž.
5. Maistre považuje francúzsku účasť v americkej vojne o nezávislosť za jednu z príčin revolúcie
6. Číslo je pravdepodobne prehnané
7. Slávny rímsky veliteľ Marius porazli tieto kmene pri Vercelli v 101 pr.Kr.
8. Pontský kráľ Mithridatés VI Eupator (120 - 63 pr.Kr.) dobyl veľkú časť Malej Ázie a postavil sa rímskej rozpínavosti v tejto oblasti. Porazil ho Pompeius.
9. Sulla, rímsky konzul a veliteľ (138 - 78 pr.Kr.)
10. Obliehanie Jeruzalema v roku 70.
11. Montesquieu, Espirit des lois
12. Konštantínov švagor, Valerius Licinius si s ním rozdelil vládu (312 - 323) kým sa Konštantín proti nemu neobrátil a neporazil v menovaných bitkách.
13. Rok 451
14.Totila bol ostrogótsky kráľ 541 - 552
15. Pelágius (718-737) bol prvý kresťanský kráľ v Španielsku v čase arabskej okupácie.
16. Karol Martel – Kladivo, porazil Saracénov v bitke pri Tours v roku 732. Počet mŕtvych bol určite nižší ako uvádza Maistre.
17. Katolicizmus
18. V bitke pri Fontenay (841) bol Lothar, dedič a cisár karolovej ríše porazený svojimi bratmi, Ľudovítom Nemcom a Karolom Lysým.
19. Výprava proti albigencom (1209 - 29) bola výpravou proti kacírom v južnom Francúzsku.
20. Tu bol Oto IV, cisár Svätej rímskej ríše porazený Francúzom Philipom Augustom
21. Damiettu v severnom Egypte obliehal Svätý Ľudovít v roku 1249 počas siedmej krížovej výpravy.
22. Propápežskí Guelfovia a procisárski Ghibelíni krvavo bojovali medzi sebou od trinásteho do pätnásteho storočia.
23. Povstanie proti Angevinskej monarchii na Sicílii, ktoré začalo na Veľkonočnú nedeľu 1282
24. Francúzov pri Poitiers v roku 1356 porazil Edward, Čierny princ
25. Mesto na Dunaji, kde Žigmundove vojská porazili v roku 1396 Turci.
26. Tým v roku 1407 vypukla vojna medzi armagnakovcami (svokor zavraždeného vojvodu) a burgunďanmi
27. Agincourt, veľké anglické víťazstvo nad Francúzmi, 1415
28. Mohamed II Dobyvateľ vládol od 1451 do 1481, zničil Byzantskú ríšu a dobyl Konštantinopol
29. Vojna ruží, 1455 -1485
30. Sobáš burgundskej dedičky s Maximiliánom Habsburským bolo prvým krokom k vytvoreniu dynastickej ríše jej vnuka Karola V  a k sporom medzi domom Habsburgov a domom Valois
31. Sulejman Nádherný, 1520-66
32. Turecké víťazstvo nad Maďarmi 1526
33. Prvé turecké obliehanie v roku 1529
34. 1565
35. Maistre z týchto udalostí viní Reformáciu
36. Existuje napr. správa hlavného chirurga cisárskej armády, že z 215 000 mužov nasadených Jozefom II proti Turkom od 1. 6.1788 do 1.5.1789 pošlo na chorobu 33543, zatiaľ čo 80000 bolo zabitých v boji. A podľa približnej nemeckej kalkulácie vojna stála Francúzov do októbra 1785 milión vlastných a pol milióna spojencov.
37. Buffon bol známy francúzsky prírodovedec, ktorý mal podľa niektorých špekulácii byť Darwinov predchodca.
38. Španielsko vtedy malo asi 40 miliónov obvateľov, dnes ma desať.
39. Concordet bol podľa Maistrea tým najhorším príkladom slepého optimistu.
40. Horácius, Ars Poetica
41. Euripides, Orestes
42. Verš je od J.B. Rousseaua
43. Obetovali, za pokoj duší a tieto obety, ako hovorí Platón, boli mimoriadne účinné
44. Decius bolo meno troch Rimanov, ktorí obetovali svoj život za víťazstvo rímskych légií v rokoch 340, 295 a 290 pr.Kr.
45. Aby uzmieril hnev bohov .... musel človek zobrať všetky hrozby a vyhrážky bohov neba i podsvetia na seba samého. Livius
46. Madam Alžbeta, mladšia sestra kráľa, popravená v 1794
47. Túto tému Maistre rozpracoval v Eclaircissement sur les sacrifices.
48. Tento optimizmus o “najlepšom z možných svetov” ktorý Maistre pranieruje je spoločný viacerým mysliteľom 17. storočia.
49. Rim. 8:22. Systém Palingenézy Charlesa Bonneta sa trochu podobá na Pavlov text. Ale jeho idea nepredpokladá prvý pád. Bonnet bol švajčiarsky naturalista a filozof, ktorý spojil Leibnitzovu a kresťanskú metafyziku.

Preložil Jozef Duháček

20. 3. 2013

Obradoslovie - Život so Svätou Cirkvou IV.

Matej Zaťko

Cintorín

1. Miesto pochovávania. Prví kresťania veľmi prísne zachovávali pohrebnú obyčaj a pochovávali svojich zomrelých do zeme. Pochovávali ich alebo v rodinných hrobkách, na verejných pohrebiskách, alebo v katakombách. Neskoršie sa zaužíval zvyk pochovávať okolo chrámu, aby bola naznačená príslušnosť zomrelých ku kresťanskej obci. Terajšie zákony najmä zo zdravotných dôvodov nedovoľujú zakladať cintoríny v blízkosti chrámov, ale na odľahlejších miestach.

2. Kríž. Uprostred cintorína je veľký kríž s obrazom ukrižovaného. Toto znamenie našej spásy je súčasne aj znamením kresťanskej nádej na vzkriesenie z mŕtvych. Tí, čo sú tu pochovaní, s Kristom žili, majú teda nádej, že s ním z mŕtvych vstanú a s ním budú večne žiť.

3. Sväté miesto. Cintorín stáva sa slávnostným svätením svätým miestom, ktoré je Bohu zasvätené. Cintorín svätí biskup, alebo z jeho poverenia aj obyčajný kňaz.

4. Sväté pole. Cintorín sa volá aj sväté pole. Tak ako sa obilné zrná zasievajú na pole, aby na jar vzišli, tak aj telá zomrelých kladú sa do zeme, aby raz z mŕtvych vstali.

5. Vyhradenie katolíckeho cintorína. Katolícky cintorín je vyhradený len pre katolíckych členov, a to len tých, čo zomreli v zmierení s Bohom. Inoverci, tvrdošijní neverci, verejní hriešnici, ktorí zomreli v nekajúcnosti, taktiež aj samovrahovia, ktorí sa zavraždili pri zdravom rozume, na posvätnom mieste katolíckeho cintorína nemajú byť pochovaní.

6. Správanie sa na cintoríne. Na mnohých miestach nevedia si dostatočne uvedomiť  čo je cintorín. Správajú sa na ňom tak, ako hocikde inde. Veľa ráz, najmä samopašná mládež, používa cintoríny na to, aby sa tu schádzala na rozličné nezbednosti: trhá kvety, kradne ovocie, vosk, sviečky, hrá nezbednosti, fajčí, hreší, hrá v karty ap. Z úcty k svätému miestu sa správajme vždy čo najslušnejšie: klobúk dolu, zbytočne nerozprávajme, ale v tichosti sa pomodlime za duše zomrelých: Odpočinutie večné daj im Pane a svetlo večné nech im svieti. Nech odpočívajú v pokoji. Amen.

Prevzaté z knihy Mateja Zaťka: Obradoslovie - Život so Svätou Cirkvou, Trnava 1948


17. 3. 2013

Habemus Papam !
alebo
Pestrá mozaika, tiež dúhovou zvaná, z ľudovej tlače 21. storočia

(Práve sa z médií dozvedám, že som bol zachránený z pazúrov stredoveku, ako aj všetkých storočí, ktoré predchádzali tomu doposiaľ poslednému a ako sa rozumie samo od seba aj najlepšiemu. Neváham, nečakám apaticky až budem spasený 21. storočím, ktoré mi bolo doteraz zlomyseľne upierané zvyškami tmárov v Cirkvi a sám som odhodlaný priložiť ruku k dielu, k obrode, k povaleniu toho stredoveku, čo nás tak ťažil, ach hrôza pomyslieť, gniavil, dýchať nedal. Hľa, otec António Srholec už mi oznamuje, že s novým svätým otcom sa konečne zavŕšila doba temna. Len mám obavy, či mám otcovi Antóniovi veriť. Veď aj on sa narodil ešte v tom starom svete a to dokonca v temne dávnych dobách, sluchy jeho striebro tká. Mám mu dôverovať? Nepotreboval by aj on preškolenie? Poriadnu kultúrnu revolúciu v duchu 21. storočia? Nie je jeho vehementná snaha len maskou, ktorá má ukryť jeho príslušnosť k minulosti? 

Ale dosť o tom! Prichádza doba nová, pokroková, osvietená, všetko staré samo zvetrá vo vane modernity a vôle ľudu. Prichádza "doba ľudová" alebo tiež "plebstocén" zvaná a tá si poradí aj s otcom Antóniom. Ruka sa chveje, oko vlhne, klávesnica sa trasie dojatím. Človeku sa chce už len jasať a plesať keď vidí tu krásu všetkého nového. Slová zlyhávajú. 

A preto z vďaky k záchrancom, ktorí ma spasili pred minulosťou, rozhodol som sa usporiadať túto malú mozaiku, záhon, gardinériu plnú ľudovej vône k poteche všetkých verejných duší, by nemuseli listovať a klikať do omrzenia po všelijakých internetových kútoch, bo čas je v 21. storočí ešte drahší ako v 20. storočí a že už tam bol poriadne drahý. Nech je táto moja drobná omrvinka z koláča pokroku prijatá ctenou verejnosťou a masami ako čiastočka všeľudovej obety na oltár modernity. BM)

Radio Vaticana SK

Habemus Papam! Dnes 13. marca 2013 o 19.06 hod. to svetu oznámil biely dym z komína Sixtínskej kaplnky a hlahol zvonov z Baziliky sv. Petra. Stalo sa tak v piatom skrutíniu 75. konkláve, ktoré sa začalo 12. marca. Ako krátko po 20.-tej hodine oznámil z lodžie Baziky sv. Petra kardinál protodiakon Jean-Louis Tauran, 265.-tym nástupcom sv. Petra (266. pápež) sa stal Jorge Mario Bergoglio SJ, Argentínčan, narodený 17. decembra 1936. Zvolil si meno František I. Intronizačná svätá omša sa uskutoční v utorok 19. marca, na sviatok sv. Jozefa.

Topky SK

Pápež František je milovníkom tanga, má rád literatúru, až doteraz často cestoval hromadnou dopravou a ako mladík pracoval ako vyhadzovač. ... Okrem súkromia Bergoglio odhalil novinárom aj svoj vkus: prezradil, že jeho najobľúbenejším filmom je dánska dráma Babettina hostina, ktorá získala v roku 1988 Oscara. Za svoj obľúbený obraz označil Biele ukrižovanie Marka Chagalla, a dal najavo, že je ctiteľom klasickej literatúry. ... Do miest, kam sa väčšina obyvateľov mesta bojí vkročiť, prichádzal neočakávane a nezdráhal sa zasmiať sa v kruhu miestnych a vypiť s nimi tradičné argentínske maté jednou slamkou. "Bol súčasťou slumu," tvrdí jedna z miestnych žien.

Novému pápežovi Františkovi I. zagratulovali k zvoleniu aj lídri Európskej únie vrátane predsedu Európskej rady Hermana Van Rompuya a šéfa Európskej komisie Josého Manuela Barrosa. Obaja štátnici dúfajú, že Františkov pontifikát sa ponesie v duchu "propagovania základných hodnôt mieru, solidarity a ľudskej dôstojnosti," uvádza sa v ich spoločnom stanovisku. Podľa šéfa Organizácie Spojených národov Pana Ki-muna by zase nová hlava katolíckej cirkvi mala predovšetkým rozvíjať "medzináboženský dialóg".

Talianski biskupi zablahoželali k zvoleniu za pápeža nesprávnej osobe - milánskemu arcibiskupovi Angelovi Scolovi. Členovia talianskej biskupskej konferencie si boli istí zvolením svojho kolegu, ktorý bol považovaný za jedného z hlavných favoritov pápežskej voľby. Bezprostredne po skončení konkláve preto v stredu večer omylom poslali pripravený gratulačný mail kardinálovi Scolovi. Rýchlo sa však opravili a poslali blahoželanie skutočnému novému pápežovi Františkovi

Tibetský exilový vodca dalajláma vo štvrtok napísal novozvolenému pápežovi Františkovi blahoprajný list, v ktorom chváli jeho rozhodnutie prijať ako prvý v dejinách pontifikátu meno po známom svätcovi z Assisi.

Aktualne Centrum CZ

Arcibiskup Dominik Duka: „Bezprostředností, prostotou a někdy i plachostí mi chvílemi připomíná Václava Havla. Neznamená to ale, že je nerozhodný a má nevyhraněné názory. Jak bych to jen řekl? František je - stejně jako Václav Havel - velmi laskavým člověkem, když je to ale nutné, tak poznáte, že jeho charakter je ze žuly. ... Když František předstupoval poprvé před shromážděné lidi, požádal nás, kardinály, abychom spolu s ním přistoupili k lodžiím i my. Něco podobného se stalo vůbec poprvé a já osobně jsem z toho byl jako ve snu.“

Pluska SK

Pre rímskokatolíckeho kňaza Antona („Antónia“) Srholca je výsledok voľby nového pápeža milým prekvapením. František je pre Srholca symbolom zmeny, ktorú katolícka cirkev potrebuje. Predpokladá tiež, že osobnosť nového pápeža prinúti k zmene aj reprezentáciu katolíckej cirkvi na Slovensku.

Voľba prvého latinskoamerického pápeža v histórii nie je náhodná a  zjavne súvisí s nedávnym úmrtím ľavicového venezuelského lídra Huga Cháveza. Myslí si to jeho niekdajšia "pravá ruka" a súčasný úradujúci prezident Venezuely Nicolas Maduro. "Vieme, že veliteľ dosiahol tieto výšky a teraz stojí tvárou v tvár Kristovi," vyhlásil Maduro, ktorého v  piatok vymenovali za dočasného prezidenta, ktorý krajinu povedie do  aprílových prezidentských volieb. "Niečo ovplyvnilo výber juhoamerického pápeža. Niečia ruka sa načiahla a Kristus povedal: 'Južná Amerika, tvoj čas prišiel," dodal.

Radio SK

Anton Srholec: „Zvolil si meno, ktoré napovedá, že bude menej teológie, Piov a Benediktov. Symbol František napovedá, že bude viac sociálnej práce.“

Pravda SK

Anton António Srholec : „Ak budú chcieť reprezentanti slovenskej katolíckej cirkvi nasledovať pápeža, budú musieť opustiť symboly prepychu, vystúpiť z biskupských palácov a budú sa musieť ľuďom prihovárať spôsobom, ktorý je presvedčivejší pre ľudí trpiacich nezamestnanosťou, žijúcich v chudobe a nedostatku.“

František tiež prezradil, že po jeho zvolení zazneli aj návrhy, aby si zvolil meno Hadrián VI. – po vzore veľkého cirkevného reformátora a v zjavnom odkaze na potrebu zmien v cirkvi – alebo aj Klement XV., čo zrejme bola žartovná narážka na okolnosť, že Klement XIV. svojho času rozpustil jezuitský poriadok, ktorého bol prvý pápež z Latinskej Ameriky členom.

„Ján Pavol II. na prahu tretieho tisícročia odprosil svet za všetky krivdy, ktoré cirkev spáchala. Aj súčasný pápež bude človek, ktorý hľadá pravdu a dobro ľudí. Hneď v prvom prejave bolo vidieť, že je hlboko veriaci a pokorný človek. Aj v súvislosti s výzvami v cirkvi a vo svete bude taký,“ povedal sócius provinciála Spoločnosti Ježišovej Peter Girašek.

Pápež prekvapil kardinálov už na raňajkách, priznal to pražský arcibiskup Dominik Duka. „Na raňajky po voľbe pápeža v Dome sv. Marty sme prišli niektorí nie príliš predpisovo oblečení. Myslel sme si, že už je po všetkom najdôležitejšom a že sme skrátka „doma“. Zrazu však zavládlo prekvapenie, keď medzi nás prišiel pápež František. Pokojne sa posadil, aby sme sa spoločne naraňajkovali. Našťastie aj jemu chýbala jedna odevná časť – biele solideo na hlave. Možno aj tým dával najavo, že je iba jedným z nás,“ napísal Duka na svojom facebookovom účte.

Webnoviny SK

Ako povedal Marian Gavenda nového pápeža bude cítiť. Upozornil, že v Latinskej Amerike sa žije v kontexte sociálnych problémov, ktoré však cirkev rieši. Jeho duch modlitby bude zas oslovovať spiritualitu veriacich. „Je to človek modlitby. Syn železničiara, ktorý si sám varil. Teda hierarcha, ktorý žil civilným životom,“ zdôraznil Gavenda. Gavenda je voľbou kardinálov potešený, pretože nová hlava katolíckej cirkvi pochádza z robotníckej rodiny, čo je dôležité, pretože dokáže pochopiť jednoduchých ľudí. Gavenda ocenil, že nový pápež vie po nemecky. „Je to jezuita, ale duch má františkánsky. Jeho jednoduchá civilnosť je dobrý signál,“ upozornil. Gavenda v úvodnom príhovore pápeža Františka cítil určité črty spirituality Jána XXIII. „Jeho pozdrav na záver. Jeho jednoduchosť, dobrosrdečnosť. Modlitba za Benedikta XVI. Skôr ako udelil požehnanie, poprosil o modlitbu za seba. Išiel svojou originálnou cestou, a to spontánne,“ konštatoval s tým, že ide o kombináciu jednoduchosti a otvorenosti.

Odvolaný arcibiskup Róbert Bezák má na to, aby reprezentoval Slovensko v novom tíme, ktorý vznikne okolo budúceho pápeža. Kňaz Anton Srholec to uviedol v diskusnej relácii televízie Markíza Na telo. Podľa Srholca bol Bezák predstaviteľom postupného procesu zlepšovania pomerov v cirkvi, alebo prijímania nových kritérií, či nových ľudí. "Ja som to privítal a to, čo sa s ním udialo, to bolo neférové a to skrývanie sa za Svätého otca bolo príliš priehľadné," povedal Srholec. Bezáka označil za vzácneho človeka. Ocenil, že na Slovensku začal kryštalizovať ľudí, ktorí už sú slobodnejší, nie sú tak tesne viazaní na svojich duchovných otcov a prebudil takú diskusiu o viere a o cirkvi, aká u nás ešte nikdy nebola. "Ja čakám, že jeho dajú do vyšších služieb, aj na to má, aby Slovensko nejako reprezentoval v novom tíme, ktorý si nový pápež urobí," doplnil Srholec. Podľa bývalého poslanca Františka Mikloška by bolo ideálne, keby sa prípad Bezáka nejako vyriešil práve na najvyšších miestach a upokojila by sa situácia. "Ja si myslím, že by bolo úžasné, keby sa to udialo ešte za pontifikátu tohto pápeža," povedal v relácii Mikloško. Podľa experta na cirkevné právo Imricha Gazdu nie je vylúčená zmena rozhodnutia v prípade Bezáka. "Je to človek s veľkým potenciálom a bude dobre, ak bude využitý," dodal. Nebýva podľa neho štandardné, aby pápež menil rozhodnutia svojho predchodcu, ale nič nie je vylúčené. Podľa Františka Mikloška pápež Benedikt XVI. svojou abdikáciou vlastne narušil systém, celé premýšľanie o cirkvi. Srholec pripomína, že cirkev je súčasťou tohto sveta a je súčasťou aj veľkých premien, ktoré sa tu odohrávajú. "Toto vidím ako koniec starého sveta, stredoveku," dodal.


SME

Nový pápež František vyslal hneď na začiatku svojho pontifikátu pozitívny signál smerom k rímskej židovskej komunite. Informovala o tom agentúra AP.

Nový Čas

Anton António Srholec: „Čakáme veľa od riaditeľky školy, od riaditeľa závodu, prezidenta a aj od pápeža. Ale každý nový človek vo funkcii je pre nás dôvodom radosti, že prišla nová metla, ale aj dôvodom obáv, aby nepokazil to, o čo sa usilujeme po celý život. Pápež František je zdrojom veľkých očakávaní aj nádejí. Cez Vatikán príde do cirkvi nový duch.“

Pápež František začal svoj pontifikát netradične, oželel limuzíny a na večeru do vatikánskej rezidencie odišiel kyvadlovým autobusom. A najmä je to ponfitik, ktorý srší humorom. ... Pápež František už na balkóne pozdravil pútnikov talianskym výrazom „Buonasera“. S humorom však pokračoval aj potom, ako z Baziliky sv. Petra udelil kresťanom po celom svete svoje prvé požehnanie urbi et orbi (mestu a svetu). Odmietol nastúpiť do pápežskej limuzíny a na večeru vo vatikánskej rezidencii sa odviezol spolu s ďalšími kardinálmi kyvadlovým autobusom. ... Prvý večer Františka v role pápeža bol plný humoru. Čo sa dialo tesne po jeho zvolení, prezradil svetu newyorský kardinál Timothy Dolan. Po prípitku na počesť nového pontifika sa pápež obrátil na zbor kardinálov s vetou: „Nech vám Boh odpustí.“ Nebolo to však poslednýkrát, čo rozosmial najvyšších predstaviteľov katolíckej cirkvi, ktorí za dverami Sixtínskej kaplnky dva dni volili svojho nového pastiera. „Budem dnes v noci spať dobre, a niečo mi hovorí, že aj vy,“ povedal im.

TASR

 Vatikán 16. marca (TASR) - Nový pápež František vyslal hneď na začiatku svojho pontifikátu pozitívny signál smerom k rímskej židovskej komunite. Informovala o tom agentúra AP. Iba niekoľko hodín po svojom zvolení poslal pápež list hlavnému rímskemu rabínovi Riccardovi di Segnimu, v ktorom píše o svojom odhodlaní "prispieť k pokroku vo vzťahoch medzi židmi a katolíkmi", ku ktorému došlo od Druhého vatikánskeho koncilu (1962-65).  Židovskí lídri uvítali zvolenie prvého argentínskeho pontifika, ktorého považovali za svojho spojenca ešte v časoch, keď bol arcibiskupom v Buenos Aires. Podľa izraelského prezidenta Šimona Peresa bude František "vítaným hosťom vo Svätej zemi". Šéf Svetového židovského kongresu Ronald Lauder zase Františka pochválil za to, že "bol vždy pripravený načúvať našim obavám. Voľbou takéhoto skúseného muža, ktorý je známy svojou otvorenosťou iným názorom, vyslali kardináli významný signál celému svetu," povedal Lauder.

Aktuality SK

Stredajšie zvolenie Jorge Maria Bergoglia za pápeža vyvolalo nadšenie nielen u mnohých katolíkov, ale aj v argentínskom vydavateľstve Ediciones B. To teraz plánuje reedíciu pápežovej biografie. Informovala agentúra AP. Knihu zostavil Bergogliov oficiálny biograf Sergio Rubin ešte v roku 2010 pre vydavateľstvo Vergara, ktoré medzitým prevzal argentínsky vydavateľský dom Ediciones B. Kniha má titul: "Jezuita. Konverzácie s kardinálom Jorgem Bergogliom."  Ediciones B teraz plánuje vydať novú verziu knihy pod názvom "Jezuita. Príbeh Františka, argentínskeho pápeža." Rubin knihu napísal po dvoch rokoch rozhovorov s vtedajším kardinálom a arcibiskupom Buenos Aires. Vydavateľstvo plánuje knihu preložiť do viacerých jazykov.

Česká televize

Známý český teolog a katolický kněz Tomáš Halík vítá zvolení Jorgeho Maria Bergoglia do čela katolické církve s nadšením. Jsem nadšen, že je to jezuita, protože jezuité jsou intelektuální elita, jsou to skvělí chlapi.“ 

Novému papeži dnes blahopřál prezident Světového židovského kongresu (WJC) Ronald Lauder. "Papež František I. pro nás není cizincem. V posledních letech navštívil mnoho ekumenických akcí, které organizoval WJC a latinskoamerický židovský kongres," napsal.

Jana Šilerová, biskupka církve československé husitské: "Vzpomněla jsem si, že se říká, že když František z Assisi umíral, řekl na smrtelné posteli větu - Bratři, dejme se do práce, ještě jsme nic neudělali."

Kardinál Miloslav Vlk:"Byla to volba Ducha svatého, on nebyl kandidátem médií. Já jsem nikde neviděl, že by ho média vyzdvihovala jako kandidáta. Byl to kandidát Ducha svatého, ne médií."

Blesk  CZ

Halík je přesvědčen, že od nového papeže lidé sice nemohou očekávat podporu homosexuálních parstnerství či svěcení žen, na druhou stranu věří, že by mohl uvažovat o zavedení svěcení ženatých mužů na kněze.

Hospodarske noviny

Podľa cirkevného analytika Imricha Gazdu, ktorý videl nového pápeža na vatikánskom námestí naživo, chce nový pápež nastúpiť na novú cestu. „Prosil ľudí, aby sa za neho modlili, čo bol veľký odkaz. Svoj pontifikát tak začal modlitbou s veľkou pokorou,“ povedal Gazda. Od roku 1831 ide podľa neho o prvého pápeža, ktorý je rehoľník. Gazda nás upozornil na svetové dni mládeže, ktoré sa budú tento rok konať v Latinskej Amerike. „Jeho zvolenie tam spustí obrovský ošiaľ,“ dodal.


"My, moslimovia Západu, vnímame meno nového pápeža ako obzvlášť nádejné znamenie, pretože poukazuje na veľký príklad svätosti a otvorenosti voči Východu a islamu, ktorým bol svätý František z Assisi," uviedlo vo vyhlásení Islamské náboženské spoločenstvo (COREIS). Moslimskí lídri v pápežovej rodnej Argentíne uviedli, že kým bol arcibiskupom v Buenos Aires, niekoľkokrát ich navštívil a pestoval srdečné vzťahy s 800.000 moslimami žijúcimi v tejto latinskoamerickej krajine. Tí majú väčšinou sýrsky a libanonský pôvod. Paul Moses, autor knihy The Saint and The Sultan (Svätec a sultán) o stretnutí oboch mužov v 13. storočí, uviedol, že al-Kámil prijal Františka preto, lebo vo vojnovom čase k nemu prichádzal v pokoji. Jeho snaha obrátiť sultána "nebola tým správnym základom pre medzináboženský dialóg v dnešnom chápaní", ale bol to vtedy jediný spôsob, ako sa stretnúť, dodal Moses. "Sultán, ktorý bol známy citlivým prístupom voči kresťanskej menšine v Egypte, povolil Františkovi niekoľko dní kázať, potom ho v sprievode vojakov poslal späť do tábora nepriateľov," povedal Moses, profesor žurnalistiky na Brooklyn College v New Yorku pre Reuters. Sultán nikdy nekonvertoval. 

Udalosti SK

Nový pápež môže podľa niektorých kardinálov zrušiť sľub celibátu. Nevylúčil to vo svojom vyhlásení škótsky kardinál Keith O´Brien (74)."Chcel by som, aby kňazi dostali možnosť výberu. Žijeme predsa v slobodnom svete a viem, že mnohí kňazi majú obrovský problém vyrovnať sa s celibátom. Cítia totiž potrebu žiť normálnym životom a mať aj svoje rodiny." povedal O´Brien v rozhovore pre stanicu BBC. 

A na záver ...

Trošku sv. Františka z Asissi, ktorého sa dovolávajú všetci, žurnalistov a poveterné ženštiny nevinímajúc:

"Všetci bratia nech sú katolíci, nech žijú a hovoria po katolícky. Keby niekto poblúdil od viery a života katolíckeho slovom alebo skutkom a keby sa nenapravil, treba ho úplne vyhnať z nášho bratstva."

Spisy sv. Františka, Žilina 1946