Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

26. 2. 2013

Náboženství a poezie

Paul Claudel

Cítím se hluboce poctěn tím, že se mi dostalo pozvání, abych k vám dnes promluvil nedaleko hrobu Edgara Allana Poea v tomto krásném městě, které je metropolí víry a katolických tradic v Americe, v zemi posvěcené jménem naší Svaté Matky, kam dvě lodi lorda Baltimora, Ark (Archa) a Dove (Holubice), nepřivezly v roce 1634 semena svobody a pravdy zbytečně. Chci zde promluvit o francouzské poezii a o důvodech, proč by měla být spjata s náboženstvím vnitřněji, než tomu bylo v minulosti.

Katolický znamená obecný a už první článek Kréda nám říká, že svět se skládá ze dvou součástí, z věcí viditelných a z věcí neviditelných. Do světa neviditelných věcí nás přivádí světlo rozumu a víry. Svět viditelných věcí poznáváme pomocí rozumu, obraznosti a smyslů. Tyto věci jsou ve sféře své kompetence velmi dobré. Rozum je dobrý. Obraznost je dobrá. Smyslovost je dobrá. Pouze heretici a jansenisté jako Pascal mohou věřit, že některá z vloh Bohem stvořeného lidského ducha je zlá sama v sobě. Zlý je pouze nepořádek a zneužívání. Věci viditelné nelze oddělovat od věcí neviditelných. Spolu dohromady tvoří Boží vesmír a jejich vzájemné vztahy jsou zjevné nebo tajemné. Apoštol Pavel nám říká, že prostřednictvím jedněch věcí dospíváme k poznání těch druhých. Věda se zabývá pouze viditelnými věcmi. Její náplní je postupovat od účinku k příčině, od jedné materiální věci ke druhé, od faktu k pravidlu, obecné normě. Zabývá se tím, co věci jsou, nikoli tím, co věci označují. Z lidských mohutností používá pouze rozumu posilovaného pamětí a povzbuzovaného obrazností. Rozum je vybaven schopností zjišťovat a ověřovat, není však vybaven mocí vytvořit. Věda usiluje o klasifikaci, systematizaci a používání toho, co je kolem nás, a k tomuto cíli nepotřebuje nutně spouštět všechny nástroje lidské psychiky, duše a těla, rozumu a srdce. Něco jiného je nějakou věc vidět, a něco jiného je ji vytvářet. A oblastí vlastní umění a poezii – jak u druhého z obou slov napovídá už sám název – je vytváření. Člověk z něčeho, co vnímaly pouze jeho smysly, vytváří něco, čemu může porozumět rozumem a z čeho se může těšit jeho vnímavost, senzibilita – z materiální věci vytváří duchovní jsoucno. Poezie dává slovu plný význam pro náš rozum a pro naše smysly, a je tak silou, která, jak říkáte vy Angličané, realizuje jsoucna v jejich plnosti, činí z nich skutečnosti. K tomu, abychom věc poznali, stačí pochopit, co ta věc je, ale k tomu, abychom ji vytvořili, je nutné chápat, jak má být vytvořena. A k tomu, abychom to pochopili, je třeba znát, k jakému je určena cíli, jaké jsou její spoje s ostatními entitami, jaká myšlenka vedla toho, kdo na počátku všechno vytvořil. Žádnou z daných věcí nepochopíme a nebudeme mít ani žádný prostředek, jak ji odpovídajícím způsobem užívat, nechápeme-li, co měla znamenat ze svého určení a čemu měla sloužit, nechápeme-li, jaké postavení zaujímá v obecném společenství viditelných a neviditelných věcí; chybí-li nám její všeobecná idea, chybí-li nám její idea katolická.

I bez obecného ponětí o nebesích a zemi je samozřejmě možné psát velice hezké básně, dají se do nejmenších detailů propracovávat velice křehká umělecká díla a lze vytvářet velice zvláštní a zajímavé zdobnosti. Ale v takovéto pohanské poezii je po mém soudu vždy něco omezujícího, co vyvolává přinejmenším rozpaky. I k prostinkému letu motýla je zapotřebí celého nebe. Nedokážeme porozumět sedmikrásce v trávě, neporozumíte-li slunci mezi hvězdami.

Francouzská poezie se v sedmnáctém a osmnáctém století postupně stávala velice zhuštěným, duchovním a harmonickým nástrojem vyjadřování myšlenek. Šlo o jeden ze způsobů, jak se vyjadřovat v příslovích a v jadrných průpovědích, které připomínaly mluvu venkovanů. V devatenáctém století jsme už měli opravdovou poezii, ale byla to poezie bez Boha. Řada francouzských básníků v devatenáctém století měla talent, někteří byli dokonce geniální, ale žádný z nich neměl víru. A jestliže jejich dílo dnes u některých lidí vyvolává dojem hromady suti, chtěl bych vám ukázat, že příčinou tohoto rychlého úpadku nebyl nedostatek talentu, ale skutečnost, že postrádali náboženství, jinými slovy to, že jejich talent a jejich díla postrádaly jednu základní ingredienci.

Abych vám lépe přiblížil, co jsem právě nastínil, uvedu nyní několik témat, nebo, jak se obyčejně říká, „motivů“ francouzské poezie – a musím zároveň dodat i poezie anglické – v průběhu devatenáctého století.
Nejlepší z těchto témat či motivů je vzpoura, revolta, neboť vychází z celé pravdy o lidské přirozenosti. Dokud na tomto světě potrvá nespravedlnost, potud pocit revolty nalezne v lidských duších široký a hluboký ohlas. Jde o pocit naprosto přirozený, dokonce by se dalo říci, že jde o pocit zcela legitimní. Člověk má přese všechno vždy co říci na svou obranu. V podivuhodné Knize, z níž církev vybrala devatero čtení k obřadu za zemřelé, rozmlouvá Job se svým Stvořitelem zcela svobodně a beze strachu, a když ho chtějí jeho ustrašení přátelé zarazit, sám všemohoucí Bůh jim říká: Jak jste pošetilí, nechejte člověka vyložit věc, jak ji vidí on. Nejlepší poezií devatenáctého století je tak poezie revolty.
Revolta však má mnoho uměleckých nedostatků. Nikam nevede. Zanechává nás na stejném místě, na kterém nás zastihla. A protože je marná, je stejnou měrou i unavující a záhy nás začne nudit. Podněcuje nás naprázdno. V poezii jsou navíc nejlepší „komponující“ témata, tj. ta, která podobně jako příroda mají potřebu vyjadřovat se pomocí velké různorodosti jednotlivých složek. Avšak revolta nepatří mezi témata, která komponují. Nesměřuje ke smíření a souladu věcí, protože jejím cílem je nesmířenost, nesoulad. Pronikavý křik protestu může dojímat srdce, ale nikdy nevytvoří harmonii.
Motivy spřízněné s revoltou představují zoufalství a cynismus; poezie devatenáctého století jich bohatě využívala, a z této inspirace vzešlo množství dobrých nebo alespoň snesitelných básní. Ale i proti nim lze vznést stejnou námitku. Zoufalství je jen přechodná dispozice. Pro ně lidská duše stvořena nebyla. Cynismus může někdy být zábavný, ale jde o laciné zboží a brzy se nám přejí. Pomocí stavebních materiálů jako revolta, zoufalství, nihilismus, cynismus a vůbec všechny negativní ideje nelze něco vystavět, vytvořit.
Zde si dovolím malé odbočení. Když byla na počátku devatenáctého století vydobyta svoboda myšlení a byly zlomeny staré okovy dogmatu a pověr, bývalo by tehdy přirozené očekávat prudké výbuchy radosti. Člověk, který po dlouhých letech věznění získává svobodu, se obecně cítí zblázněný radostí. Není však zarážející zjištění, že ve veškeré poezii devatenáctého století přichází radost velice zkrátka? Setkáváme se často s obhroublou slastí z uspokojení nejnižších pudů, ale hledáme-li radost, nacházíme zoufalství, blasfémii, nostalgii po ztracené čistotě i po těch zlomených okovech. Největším francouzským básníkem devatenáctého století je podle mne Baudelaire, neboť byl velice inteligentní a velmi dobře rozuměl situaci, v níž se nacházel. Baudelaire je skutečně největším, protože je básníkem výčitek svědomí. Během jednoho století znovu prošla francouzská poezie všemi etapami, od pohanství přes divoké sny revoluce a romantismu k nihilismu, materialismu a úplnému zoufalství let nepříliš vzdálených dnešní době.

Někdo ovšem může namítnout, že konstruktivní témata přece existují i mimo náboženství. Uvedu jeden příklad za všechny: nesmrtelnost duše byla, jak známo, vyvrácena vědou. Po smrti prý duše zcela mizí jako dým v ovzduší; ale nelze se utěšovat myšlenkou, že naše milované tělo dále zůstává ve světě v závanech větru, na slunci, v květech, v ptáčatech? Všichni toto téma známe. Vznikl kolem něj celý veletok prachmizerných básní, neboť z hloupé myšlenky se dobrá poezii udělat nedá. Toto téma není dobré, a to ani částečně, je jen zoufale ploché. Stačí se jen na několik vteřin zamyslet, abychom si uvědomili, že přetrvávání hmoty neznamená naše přetrvávání a že pouze a jen toto je pro nás důležité. Nejde přece o stejnou věc, přetrvá-li miloská Venuše jako socha nebo jenom jako hromada kamení.

Básník chce pojednávat vážně všechny věci, které ho obklopují. Nepovažuje je za provizorní skici, jimž je souzeno co nejrychleji ustoupit z cesty novějším výtvorům. Chápe je jako výrazy věčnosti, výrazy vyzařující radost, jako nevyčerpatelné lekce nesmírného významu. Nevidí nic, co by se v nich mělo měnit, a myšlenka na změny v nich ho naplňuje odporem. K tomu, aby každé z nich porozuměl, by mu nestačila celá věčnost. Příroda je pro něj jako člověk, který říká a opakuje stále stejnou věc, jako kdyby ta věc měla zcela mimořádný význam. Fialka a růže stále jsou a vždy budou toutéž fialkou a toutéž růží, protože od počátku byly velmi dobré, valde bona, a lepšími se už stát nemohou. Fialka a růže pouze mohou, zůstávajíce sebou samými, stát se sebou samými ještě dokonaleji.

Mohl bych upozornit na řadu jiných básnických témat, která podobně zbankrotovala nebo vyšla z módy. Je velmi smutné vidět, jak málo času bylo třeba k tomu, aby nová móda povadla a stala se směšnou. Připomeňme si, jak dopadl Tolstoj, Nietzsche, Ibsen. A když například ve Wagnerově Prstenu Nibelungů začne Erda vypouštět z úst svá proroctví, dokážeme jen stěží potlačit úsměv a zívání. Wagnerova poezie je jako Rýn protékající mezi starými „hrady“ nebo rozpadlými zámky, nebo, a to je ještě horší, restaurovanými podle vkusu císaře Viléma. „Továrny“ nijak nelahodí oku, ale Rýn, který kolem nich protéká, je stále týž. Pro věci i pro básně je pouze jeden jediný způsob, jak být nový – být pravdivý. A jeden jediný způsob, jak být mladý – být věčný.
A to mne přivádí k závěru mé přednášky, v němž vám z celého nepřeberného množství výhod a dobrodiní uvedu alespoň některé, jež poezii přináší náboženství. Netvrdím, že každý dobrý katolík bude také dobrým básníkem, protože básnický talent, básnická inspirace je stejně jako proroctví milost, a to milost nezasloužená, to, co teologové nazývají gratia gratis data (doslova: milost udělená darem). Ale chci říci, že katolický básník má před svými básnickými bratry mimořádnou výhodu. Ze všech nápomocí a užitků, které náboženství přináší poezii, zde uvedu tři.

Tím prvním je, že víra umožňuje chvalozpěv. Chvála je patrně tou největší hnací silou poezie, neboť vyjadřuje nejhlubší potřebu duše, stává se hlasem radosti a života, posláním všeho stvoření, posláním, při němž každá z bytostí potřebuje ty druhé. Velká poezie od védských hymnů až po Píseň bratra Slunce svatého Františka je chvalozpěvem. Chvalozpěv je samou svou podstatou motivem, který komponuje, spojuje dohromady. Nikdo nezpívá sám. Dokonce i hvězdy na nebi, jak čteme ve Svatém Písmu, zpívají společně (viz Job 38,7).
Náboženství nám neposkytuje pouze zpěv, ale přináší nám také slovo. Náboženství – to znamená náboženství křesťanské, katolicismus, protože pro mne jde o totéž – přineslo do světa nejenom radost, ale také smysl. Neboť víme, že svět není dílem náhody nebo naslepo se shledávajících slepých přírodních sil. Hovoří nám o svém Stvořiteli, poskytuje nám prostředky k tomu, abychom pochopili Jeho dílo, nebo je v každém případě zkoumali, a platili Mu naše dluhy. Vede nás k Němu po mnoha skvělých stezkách. Poskytuje nám prostředky k tomu, abychom se tázali a odpovídali, učili se a vyučovali, činili dobré našim bratřím a sami přijímali dobré od nich. Všude se setkáváme se skeptiky nebo s agnostiky, kteří jako poloviční idioti nedokážou odpovědět na nejjednodušší etické nebo rozumové otázky. Katolík dokáže rozlišit bílé od černého, na každou otázku dokáže odpovědět ano nebo ne, ano velice jasně, ne zcela rozhodně. Jsou to pro básníka nedocenitelné věci, neboť skepticismus, pochybnost, váhání, to všechno jsou pro skutečné umění smrtelné jedy.
Třetí výhodou, již nám přináší náboženství, je drama. Ve světě, kde není nikde a v ničem známo jakékoliv ano nebo ne, ve světě, v němž neexistuje žádný mravní nebo rozumový zákon, v němž není v co doufat ani co ztratit, v němž zlo nestíhá trest a dobro nečeká odměna, v takovém světě neexistuje žádné drama, protože v něm není žádný boj, a není v něm žádný boj proto, že v něm není nic, co by stálo za námahu. Ale ve světle křesťanského zjevení a v perspektivě velkých myšlenek nebe a pekla, které přesahují naše chápání stejně, jako hvězdné nebe přesahuje naše hlavy, jsou lidské skutky a lidské osudy nadány úžasnou a jedinečnou hodnotou. Jsme schopni konat nekonečně velké dobro a páchat nekonečné velké zlo. Je na nás, abychom hledali svoji Cestu, podobně jako ji hledali Homérovi Héroové vedeni neviditelnými přáteli nebo sváděni neviditelnými nepřáteli uprostřed těch nejdobrodružnějších a nejnepředvídatelnějších protivenství, a můžeme pak směřovat ke světelným vrcholkům nebo k bědným propastem. Jsme jako herci mimořádně vzrušujícího dramatu, jehož autor je nekonečně moudrý a dobrý, dramatu, v němž hrajeme zásadně důležitou roli, ale v němž nemůžeme znát předem ani tu nejmenší z jeho peripetií. Život je pro nás vždy nový a vždy zajímavý, protože v každé vteřině se máme něčemu novému učit a něco nezbytného naplnit. Poslední dějství je, jak říká Pascal, vždy krvavé, ale zároveň je vždy velkolepé, neboť náboženství vložilo drama nejen do našeho života, ale nejvyšší formu dramatu vneslo také do jeho uzavření, do smrti, jež se pro každého věrného žáka našeho Božského učitele stává obětí.

Positions et propositions I., Paris, Gallimard, 1934. Z francouzštiny přeložil Josef Mlejnek.

Prevzaté z  www.divadelni-noviny.cz

24. 2. 2013

Zpěv tříkrálový (úryvok)

Paul Claudel

Buď zdráva, veliká Noci Víry, nevývratné Město hvězd!
Je to Noc, nikoli mlha, co pro katolíka vlastí jest,
Mlha, jež oslepuje a jež dusí a jež ústy a očima a všemi smysly
se dovnitř tlačí,
Mlha, kudy kráčejí, aniž vědí, kde jsou, nevěřící a pochybovači,
Slepí a lhostejní, aniž vědí, kdo jsou a kam mlha je zavane,
Jacísi tvorové pochybení a neschopní říkat Ano a Ne!
Hle noc, jež lépe než den po cestě nás poučuje a vede jistě
Všemi svými značkami výchozími a svými konstalacemi
jednou provždycky na svém místě,
Hle Rok zcela nový, jenž povstal a milióny svých očí kol dokola
k pólu zved,

K Tvému trůnu, ó Maria, Hvězdo mořská, na nebi uprostřed!



Preložil Jan Zahradníček
Z knihy: Paul Claudel - Magnificat, Vyšehrad, Praha 1970

23. 2. 2013

Obradoslovie - Život so Svätou Cirkvou II.

Matej Zaťko

B. Biskup, arcibiskup, kňazi a veriaci.

1. Biskup. Okrem pápeža a kardinálov na spravovaní Cirkvi veľkú účasť majú biskupi. (Biskup-episkopus-dozorca). Biskup spravuje istú čiastku územia, ktorú mu vyznačil pápež. Toto územie sa volá biskupstvo, alebo diecéza.
2. Arcibiskup – hlavný dozorca, je biskup, ktorému je podriadené niekoľko iných biskupstiev.
3. Svätiaci biskup. Vo väčších biskupstvách býva okrem biskupa a arcibiskupa ešte jeden, alebo niekoľko iných biskupov, ktorí pomáhajú riadnemu biskupovi v rozličných biskupských úkonoch. Taký biskup sa volá svätiacim biskupom, pretože vykonáva rozličné biskupské svätenia, ako napríklad birmovanie, svätenie kňazov, chrámov, predmetov(kalichy) ap. Svätiacemu biskupovi dáva sa ako titul meno niektorého z biskupstiev vo východných krajinách, ktoré zanikli, keďže tieto zeme opanovali neverci.
4. Pomocníci biskupov. Biskupom pomáhajú v úrade kňazi. Kňazi majú iba čiastku biskupskej moci a smú zastávať svoj úrad len natoľko, nakoľko sú splnomocnení od biskupa. Takéto plnomocenstvo sa volá cirkevné poslanie.
5. Kapitula. Niektorých kňazov povoláva biskup k sebe za svojich poradcov. Zbor týchto kňazov sa volá kapitula. Jednotliví členovia kapituly sa volajú kanonici. Na čele kapituly stojí veľprepošt. Bezprostredným biskupovým pomocníkom je generálny vikár.
6. Farári. Kňazi, ktorým biskup trvale odovzdal správu istého obvodu sa volajú farári. Určený obvod sa volá farnosť.
7. Dekani. Viac farností sa volá dekanát. Farári, ktorých biskup postavil do čela dekanátu sa volajú dekani. Títo v mene biskupa dozerajú na farárov a sú prostredníkmi medzi biskupom a duchovenstvom svojho dekanátu.
8. Pomocníci farárov. Kňazi, ktorí pomáhajú farárom sa volajú kapláni. Učiteľský úrad v školách a služby božie pre školskú mládež vykonávajú  farári, kapláni, alebo iní pridelení kňazi, ktorí sa volajú katechéti.
9. Stav duchovný a laici. Predstavení Cirkvi so svojimi pomocníkmi tvoria stav duchovný alebo klérus (z gréckeho slova kléros-podiel), t.j. tí, ktorým je Boh, čiže služba božia údelom. Ostatní veriaci sa volajú laici (z gréckeho slova láos-ľud).
10. Učiaca Cirkev. Pápež a s ním zjednotení biskupi tvoria učiacu Cirkev. Táto vykonáva trojaký úrad: učiteľský, pastierskykňazský. Veriacich učí, spravuje a posväcuje. Zhromaždenie biskupov celej Cirkvi pod predsedníctvom pápeža, alebo jeho vyslancov, na ktorom sa rozhoduje o otázkach viery a mravov, menujeme všeobecným cirkevným snemom. Uznesenia snemu sú len vtedy platné, keď ich potvrdí pápež. Učiaca Cirkev je neomylná v učení viery, poriadku a mravov. Táto neomylnosť vyplíva odtiaľ, že Kristus Pán a Duch Svätý je stále s Cirkvou.
11. Poslúchajúca Cirkev. Tvoria ju veriaci, ktorých v mene biskupov učia: dekani, farári, kapláni a katechéti.

C. Rehoľníctvo

1. Túžba po dokonalejšom živote. Mnohí kresťania túžili po tom, aby mohli celý svoj život zasvätiť Bohu. Lenže v pospolitom živote ťažko sa mohli venovať výlučne službe božej. Uťahovali sa teda do lesných samôt a na pustatiny. Tu, vzdialení od hluku sveta, trávievali svoj čas modlitbách, čítali sv. Písmo, rozjímali o pravdách božích, konali telesnú prácu a skutkami milosrdenstva pomáhali chudobným a trpiacim.
2. Prvý veľký pustovníci, ktorí viedli naozaj bohumilí život sú: sv. Pavol Tébsky, sv. Anton, sv. Pachomius a sv. Benedikt. Posledný menovaný napísal aj pre svojich nasledovníkov pravidlá spoločného života. Tieto pravidlá sa nazývajú regule. Od toho dostali aj svoje pomenovanie rehoľníci.
3. Evanjeliové rady. Rehoľníci sľubom sa zaväzujú, že okrem prikázaní budú zachovávať aj: dobrovoľnú chudobu, večitú čistotu, dokonalú poslušnosť. To sú tzv. tri evanjeliové rady.
4. Tretia rehoľa sv. Františka. Terciári. Zakladateľom rehole je sv. František z Asissi. Je to rehoľa pre ľudí vo svete žijúcich, ktorí sa chcú spravovať rehoľnými pravidlami. Mnohí sa ochotne podvoľujú  vedeniu františkánov, a tak sa venujú skutkom kajúcnosti a milosrdenstva. Do tejto rehole sa prihlásili nielen jednoduchí ľudia, ale aj pápeži a panovníci. Povinnosti terciárov sú: denne sa modlievať 12 Otčenášov, Zdravasov a Sláva, alebo malé hodinky ku cti Nepoškvrnenej Panny Márie. Každý mesiac pristupovať ku sv. sviatostiam a zúčastňovať sa na mesačných zhromaždeniach. Okrem vlastného posvätenia venujú sa terciári aj nábožensko-kultúrnej práci. Konajú skutky milosrdenstva a sú nápomocní miestnym duchovným v ozdobe chrámu božieho, v šírení katolíckej tlače a vôbec v katolíckom apoštoláte. Do tretej rehole môžu vstúpiť muži aj ženy, keď dovŕšili 14. Rok svojho veku.
5. Predstavení reholí. Každá rehoľa má svojho predstaveného, ktorý sa volá generál. On so svojim poradným zborom spravuje celú rehoľu. Rehole sa rozdeľujú na provincie. Hranice jednej provincie bývajú zvyčajne totožné s hranicami toho-ktorého štátu. Na čele provincie stojí predstavený, ktorý má pri rozličných reholiach aj rozličné mená. Predstavený provincie u františkánov sa volá provinciálny minister. U jezuitov, dominikánov, piaristov, redemptoristov, školských bratov je provinciál. U milosrdných bratov sa volá delegát. Spoločnosť Božieho slova má regionála, saleziáni inšpektora. Každá  ženská rehoľa má tiež predstavenú, ktorá sa volá generálna predstavená, ale len máloktorá má sídlo v Ríme. Na čele ženských rehoľných provincií stojí provincionálna predstavená.
6. Predstavení kláštorov. Vo františkánskych kláštoroch je predstavený quardián (strážca). U jezuitov, dominikánov, piaristov, redemptoristov je rektor(riaditeľ). V ženských kláštoroch je predstavená kláštora,
7. Kňazi a bratia-frátri. Každá mužská rehoľa má okrem kňazov aj laických bratov-frátrov, ktorí nosia rehoľné rúcho ako rehoľní kňazi. Úlohou frátrov je ručnou prácou a modlitbou, telesnými službami pomáhať apoštolským prácam kňazov.
8. Noviciát. Koho prijmú do kláštora, neskladá hneď sľuby, ale najprv sa podrobí prísnym skúškam rehoľného života. Skúšobný čas trvá rok, alebo dva roky a volá sa noviciát. Len po tomto čase môže zložiť sľub.
9. Sľuby sú alebo dočasné, alebo večné. Večné sú alebo jednoduché, alebo slávnostné. Len ten sľub je slávnostným, ktorý Cirkev za taký uznávam ináč je jednoduchý. V závažných prípadoch členovia môžu dostať oslobodenie od sľubov a vrátiť sa do civilného života. Od jednoduchých večných sľubov oslobodzuje predstavený, od slávnostných svätá Stolica.
10. Rehole a kongregácie. Rehole, v ktorých členovia skladajú slávnostné sľuby, sa volajú rehoľami. Také sú napr. františkáni, dominikáni jezuiti. Také sú napr. františkáni, dominikáni jezuiti. Rehole, v ktorých členovia skladajú len jednoduché, či dočasné , či večné sa volajú rehoľnými kongregáciami. Napr. saleziáni, školský bratia, redemptoristi ap.
11. Rehoľný stav. Kto žije v reholi, má oveľa väčšiu duševnú spokojnosť a šťastie než ten, čo žije vo svete.

1. Rehoľník žije čistejšie, lebo všetko robí z poslušnosti. Naše skutky kazí svojvoľnosť.
2. Rehoľník zriedkavejšie klesá. Nemá toľko príležitostí k hriechu.
3. Rehoľník rýchlejšie povstáva častou spoveďou a napomínaním predstavených a príkladom iných členov rehole.
4. Rehoľník opatrnejšie kráča, lebo mnohí nad ním bedlia a upozorňujú ho na chyby.
5. Rehoľník rýchlejšie povstáva častou sv. spoveďou.
6. Rehoľník sa častejšie posilňuje nebeskou rosou, ktorou je každodenné rozjímanie, modlitby a sv. prijímanie.
7. Rehoľník dôvernejšie umiera, on sa zriekol sveta pre Krista. Umieranie mu je sladkou nádejou.
8. Rehoľník sa rýchlejšie očisťuje. Chyby napráva zbožnými a kajúcimi skutkami, ktoré denne koná. Ani duša rehoľníkova nemusí dlho zostávať v očistci, lebo mnohé sv. omše, ktoré za neho po smrti slúžia, modlitby rehole a jednotlivých členov ju skoro odtiaľ vyslobodia. 
9. Rehoľník dostane hojnejšiu odplatu. Kto všetko opustí pre Ježiša, má prisľúbené, že už v tomto živote
dosiahne stonásobnú odmenu a na druhom svete večnú blaženosť.

12. Voľba povolania. Mnohí mladíci a dievčatá uvažujú a váhajú, či majú ostať vo svete a či ísť do rehole. Sú nespokojní a nevedia jasne rozoznať čo je vôľa božia. Ak chceme poznať, či nás Boh povoláva k dokonalejšiemu rehoľníckemu životu, alebo nie, iďme na uzavreté duchovné cvičenie. V tichu samoty duchovných cvičení poznalo už  mnoho tisíc mladých ľudí vôľu božiu. Dobre je, keď sa poradíme o našom úmysle s duchovným otcom, ktorí nám dá ďalšie pokyny pre voľbu nášho povolania.
Modlievajme sa často za kňazské a rehoľné povolania.

Prevzaté z knihy M. Zaťka: Obradoslovie, Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1948
 

20. 2. 2013

Umenie je svätá a životodarná vec

Leon Bloy

Môj Bože! Napriek tomu je umenie svätá a životodarná vec. Čo by si nešťastný ľudský tvor na tej strašnej ceste od maternice k hrobu, plnej biedy, smútku, lží a sklamaní, zrád, nehanebností a katastrof, ktorú zvykneme nazývať každodenným životom, v tej vyprahnutej a pritom ľadovej púšti sveta, kde oko hladného otroka nenájde nič povzbudzujúcejšie ako množstvo krížov, na ktorých však už nevisia umierajúce kartáginské levy, ale ukrižovaní osly a smiešne prasce, v tom večnom odklade všetkej spravodlivosti akéhokoľvek naplnenia božských skutočností, v tej stoke prvotného humusu, z ktorého bol telesne umiesený a z ktorého po ňom lačnia, ako po vzácnej potrave, podzemné zárodky všetkého možného, pri tom krúžení supov, mrchožrútov a       pohrebných havranov poézie nad jeho hlavou, zatiaľ čo on sám s nesmiernou úzkosťou cíti, ako sa mu pri každej námahe podlamujú kolená, čo by si počal, nebyť tohoto svetla, tejto tušenej vône budúcich radostí ? Chýba nám všetko nevýslovne! Hynieme túžbou po bytí! Cirkev, ktorá by mala živiť našu predtuchu nekonečna, zbavená už tristo rokov svojich pŕs, živorí. Človeka vypudilo Zviera a siaha to až do nebies. Posilňovať by nás mohla už len Levica umenia, keby tí poslední odvážlivci, ktorí sa prichádzajú napiť z jej nezničiteľných strukov, neboli kameňovaní. Ale vyrabovanie duší, oklieštenie človeka, to všetko je márne. Aby zmizli všetky zárodky nepotlačiteľného ideálu, ktorý v sebe nosíme a ktorý nedokáže vyhubiť ani tá najbezbožnejšia výchova, musel by byť asi zrušený človek. Nikdy sa nedá vypočítať taký stupeň zneuctenia, ktorý by prevážil nad prírodou. Kým bude existovať bolestná rasa Adamových detí, ľudia budú hladovať po kráse a nekonečne tak, ako hladujú po chlebe. Že ich bude málo, je možné. Že budú prenasledovaní, je nesmierne pravdepodobné.

Strápení kočovníci veľkého sna budú blúdiť po tvári zeme ako Kainovia a pridávať sa k divej zveri, aby sa mali vôbec kam uchýliť. Prenasledovaní ako podpaľači, alebo traviči studní, odporní ženám so zmyselnými očami, pre ktoré budú len obyčajným smetím, prenasledovaní deťmi a psami, desivé trosky radosti šesťdesiatich storočí unášané veľtokom svinstiev nášho veku, budú nakoniec živoriť s mierou pohodlia, aká im bude daná, v dierach tak smradľavých, že si tam netrúfnu ich mŕtvoly navštíviť ani stonožky a červy. Napriek tomu a k zúfalstvu ich katov, budú stále prežívať. A pretože príroda je nezničiteľná a neporušiteľná, môže sa jedného dňa celkom ľahko stať, vďaka nejakému nečakanému slnečnému bozku, alebo klimatickému vplyvu nejakej neznámej hviezdy, že jedna výnimočná odnož týchto vandrákov zaplaví zem a pod vlnami extázy navždy pochová spôsobnú spoločnosť neduživých lotrov, ktorí si mysleli, že z ľudského rodu vypudili aristokraciu.

Táto nová kniha je predovšetkým, ako je až príliš zrejmé, akousi náplasťou na minulosť, ktorá ma mučí. A tiež len obyčajným pokusom obhájiť práva umenia s veľkým U. Hľadať v nej čisto len osobné útoky, ktoré mi boli onehdy tak trpko vyčítané, ale ktoré som ja, za daných okolností považoval za náležité, by bolo detinské. Nájde sa v nej nanajvýš tu a tam nejaká tá kliatba a pár zhnusených výrokov vyjadrených možno onou grobianskou rečou, ktorá tak odpudzuje uhladených ľudí, ale ktorej sa ja neubránim, keď sa vo mne vzpení starootcovská krv.

Existuje ale vôbec kritika, ozajstná kritika, ktorá by takpovediac mapovala umelecké diela podľa nejakého vierohodného meradla krásy? Silno o tom pochybujem. Fantázia, umelcova hlavná schopnosť, je prirodzene a vášnivo anarchická. Nepozná žiadne príkazy, neprichádza na požiadanie a horí sama od seba ako sopka. Tvorba je jej korisťou, anjeli jej felčiarmi a ako táborisko si volí celý vesmír. Okienkom nekonečného priestoru preskúmava celok stáročí, je matkou alfy a mladšou sestrou omegy a symbolický had jej slúži za opasok, keď sa slávnostne vystrojí, aby myslela len Boha, ktorého hlbokým zrkadlom je ona sama. Fantázia  zoskupuje oblaky lepšie než Jupiter, nakopí ich podľa svojej vôle vôkol seba a keď sa jej zachce hneď ich zasa rozoženie, alebo roztrhne prietržou. Stačí jediný pokyn tejto vládkyne sna a tie najnepohnuteľnejšie a najťažkopádnejšie masy dostanú krídla. Fantázia ochraňuje a maceruje ľudské vášne. Parfémuje svinstvo, dezinfikuje eleganciu, zláti zuby krokodílov, do tých najstarších sŕdc navracia opojenie dokonalej lásky, objavuje žily alabastru v telách prežratých syfilisom, z tých najodpornejších plešín robí vlasatice, zvratkom dodáva lahodnosť ambrózie. Fantázia je diabolská aj božská, pretože umenie, ktoré dostala do opatery, potrebuje všetko. A pretože svojim tápajúcim zverencom bude navždy strážnym anjelom, múzou a Madonou, pred ktorou, podľa jednej nádherne prorockej Baudleairovej básne, máme pokľaknúť.

Nie je snáď vedľa tejto nebeskej jazdkyne, tejto rozmarnej víly nekonečna, každé meradlo na smiech? A čím iným môžu byť takzvaní veľkí kritici, ak nie vždy sa mýliacimi poučovateľmi? Čím iným než ďalšími korheľmi fantázie hľadajúcimi pre seba posteľ v cudzích domovoch?

Existuje však jedna úloha transcendentného poriadku, ktorú som sa rozhodol plniť, samozrejme ak mi na to budú stačiť sily. A to je udávať literárnych nepoctivcov. Tých, čo kradnú a tých, čo sa plazia. Zlodeji sú jednoducho plagiátori a ich prečiny sa dajú ľahko poznať. Zmocňujú sa  cudzích detí a robia z nich eunuchov, aby ich so ziskom predali chovateľom kastrátov. Plazivci sa klaňajú úspechu u akéhokoľvek oltára. Sú to prostitúti a Judášovia. Umenie, ktoré myslí na potlesk, sa vzdáva svojej koruny a kladie ju na čelo davu. Autorom tejto skvelej myšlienky je Ernest Hello, jeden z dnešných najväčších spisovateľov, ktorého bohužiaľ tiež užierala túžba po poctách, ale nikdy ich nechcel za cenu tejto hanebnej abdikácie.

Vedomé zneuctenie slova je bez diskusie tým najchrapúnskejším atentátom, aký si možno predstaviť. Ak sa nejaký škrabák románov na pokračovanie vo svojom suteréne dennodenne pre radosť hnusného publika sám hanobí ako opica, je to jeho zamestnanie a pre pohŕdanie nemá ani dostatočný priestor.  Keď sa ale k takému svinstvu uchýli nadaný autor, keď len preto, aby si zdvihol náklad, aby ho čítali ženy a advokáti a aby si vydobyl postup na úrade slávy, keď donúti svoje pero slúžiť ako zubné špáradlo vykŕmeným hlupákom, po ktorých by rád vylizoval taniere, tak je to grobianstvo, ktoré sa má roztrubovať ako sa len dá, nezničiteľnými trúbami a poľnicami, pretože je tu bahnom vláčená večná krása.

Moja trúba je dvojitá a s dvoma nátrubkami. S jedným pre "Chyťte ho!" a druhým pre "Sláva mu!" Myslel som si že bude dobré skonfrontovať pravých umelcov s falošnými. Krotiteľov oných dravých duchov, ktorí poslúchnu len statných samcov a svojich vrahov, s pastiermi jatočného dobytka. Ako hovorí Evanjelium, pohltila nás noc, strašná noc, v ktorej sa už nič netvorí. Ale kto vie, či podobné knihy ako táto, nemôžu niekde zapáliť zorničku intelektuálnej hanby, ktorá potom začne ožarovať výšiny i priepasti ?
   
z knihy Krotitelia a pastieri

Preložil Jozef Duháček

18. 2. 2013

Fragmenty z doby moru 2./2013

O konzervativizme, ktorý nikdy nebol

Pápež Benedikt XVI. už čoskoro, na základe vlastného rozhodnutia, prestane byť pápežom, čím prejavil podľa "cirkevného analytika" Imricha Gazdu (v rozhovore pre RTVS),  "vnútornú slobodu svojho ducha" a dokázal, podľa toho istého zdroja, že nie je zlým konzervatívcom, za ktorého bol označovaný médiami, ale liberálom. Vskutku, nezostáva nám nič iné, len kapitulovať pred bystrosťou analytikovho úsudku. A prípadne ešte zaplakať nad jeho nadšením. Ale to je vedľajšie. Podstatná je trpká pravda, že Benedikt XVI. skutočne nikdy nebol, nie je a pravdepodobne už ani nikdy nebude konzervatívcom. A to ani v teologickom ani v politickom význame toho slova.

Predstava konzervatívneho kardinála Josepha Ratzingera sa zrodila v žurnalistických myšlienkových liahňach ako výraz istého prekvapenia nad tým, že ten, ktorý bol jedným z myšlienkových otcov inovačného a progresívneho prúdu na II. vatikánskom koncile, sa vo funkcii prefekta Kongregácie pre náuku viery, začal stavať s odporom k najextrémnejším revolučným prejavom pokoncilového vývoja. To však bol len elementárny pud sebazáchovy, ktorý nemal a nemá so systematickým a cieleným konzervativizmom nič spoločného. Tvárou v tvár evidentnému rozkladu v Cirkvi sa rozhodol, podobne ako všetci umiernení revolucionári pri všetkých revolúciách, pribrzdiť. Tí, pre ktorých bol rozklad v Cirkvi dávno očakávaným snom, to samozrejme s rozhorčenou zlosťou považovali za konzervativizmus. Táto fikcia bola tak dlho omieľaná v médiach, tak dlho sa vyťahovali nezmysly o nemeckej autoritatívnosti a temnej minulosti, o láske k starej hudbe a starým ornátom, celkovom staromilstve, až týmto žurnalistickým nekonečnostiam o skalopevnom konzervativizme Benedikta XVI. začali veriť, pretože tomu chceli veriť, aj mnohí konzervatívni katolíci. Vznikla legenda o "panzer-kardinálovi".

Bude azda lepšie, keď v rámci svedectva o jeho nekonzervatívnosti, necháme prehovoriť pápeža Benedikta XVI. vlastnými slovami a to nie slovami z archívu, ale prejavom z najčerstvejších.

14. februára mal Benedikt XVI. príhovor ku kňazom rímskej diecézy:

http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=17831

http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=17844

Atmosféra bola uvoľnená, o čom svedčia prejavy veselosti a aplaus, špeciálne vyznačené zátvorkami v pôvodnom texte. Kríza v Cirkvi teda asi nebude taká veľká. Príhovor sa odohral už po pápežovom pondelkovom oznámení abdikácie z úradu. Dalo by sa teda povedať, že má určité črty sumarizačné a bilančné, v ktorých sa hodnotí minulosť a podiel Josepha Ratzingera na nej. Názov príhovoru znel: Druhý vatikánsky koncil v spomienkach a nádejách jeho svedka. Tým svedkom je samozrejme sám Benedikt XVI.

Tí, čo považovali Benedikta XVI. za konzervatívneho pápeža, budú v prejave márne hľadať kritické porovnanie očakávaní, ktoré boli do koncilu vkladané, s tristným stavom súčasnej Cirkvi. Skôr by sa dalo povedať, že spomienka na mladistvé nadšenie z roku 1962 nadchýňa pápeža natoľko, že súčasná realita Cirkvi pred ním bledne a prestáva byť zaujímavou. Porovnávajme tedy my. Sústreďme sa na kľúčové vety textu, ktoré popisujú dobovú atmosféru i účasť rozprávača na udalostiach a porovnajme to, v čo bolo dúfané, s realitou.

Pápež začína anekdotou, ktorá mapuje pôvod jeho účasti na utváraní koncilovej atmosféry. Vybral si ho kardinál Frings ešte pred koncilom, v roku 1961. Joseph Ratzinger mu napísal koncept prednášky s názvom Koncil a svet moderného myslenia. Názov zaiste neevokuje nič konzervatívne, ale zato svedčí o tom, s akými zámermi pristupovali niektorí kardináli k nastávajúcemu koncilu. Kardinál si bol nekonvenčnosti prejavu isto vedomý, pretože keď bol po jeho prečítaní volaný k pápežovi Jánovi XXIII., tak " dosť znervóznel, obával sa, že snáď povedal niečo nesprávneho, falošného a bol pozvaný kvôli napomenutiu, možno, že stratí aj kardinálsky purpur." Takéto pocity určite nevznikajú u kardinálov a ich pomocníkov s konzervatívnym myšlienkovým zameraním. Všetko však dopadlo nad očakávanie dobre. Pápež kardinála Fringsa pochválil a Joseph Ratzinger sa stal v roku 1962 oficiálnym poradcom koncilu. Tu nasleduje veselie v aule, snáď ako výraz údivu nad časmi, keď sa kardináli triasli o purpur, kvôli svojmu nonkonformnému mysleniu.

Pápež pokračuje: "Vydali sme sa na koncil nielen s radosťou, ale s nadšením. Vládlo neuveriteľné očakávanie. Dúfali sme, že všetko bude obnovené a že prišli nové Turíce, nová éra Cirkvi, pretože Cirkev bola v tej dobe ešte pomerne mohutná. Účasť na nedeľnej omši bola ešte vysoká, tiež povolania ku kňazstvu a rehoľnému životu boli ešte dostačujúce, i keď už ich trochu ubúdalo. Avšak bolo cítiť, že Cirkev nerozkvitá ale redukuje sa."

Vidíme teda neuveriteľné očakávania, nad ktorými stojíme v nemom úžase, ak ich porovnáme so súčasným stavom Cirkvi. Verilo sa v "nové Turíce", doslova v nové zoslanie Ducha svätého, mala nastať nová éra, to znamená, že dejiny Cirkvi sa mali zmeniť na "predkoncilové" a "pokoncilové". To sú predstavy, ktoré príliš nekorešpondujú s tzv. "hermeneutikou kontinuity", navyše od pápeža, ktorý sa jej neustále dovolával. A výsledok: prázdne kostoly, neuveriteľný odpad od Viery, devastácia obety svätej omše, učenie Cirkvi spochybňované samotnými teológmi, anarchia, svojvôľa, rozvrat. Počty vysvätených kňazov sa dostali na dvojciferné čísla. Vo Francúzsku, prvorodenej dcére Cirkvi, bolo minulý rok vysvätených 18 kňazov; najmenej v celej histórii krajiny. "Nová éra" nepochybne nastala, ale je to tá nová éra, ktorá bola očakávaná? Všimnime si však ako pápež odmieta prijať zodpovednosť vtedajšieho kléru za následky koncilu. Vie, že nemôže poprieť stav Cirkvi, v akom sa vtedy nachádzala a ktorý bol oproti dnešnému viac než uspokojivý. Vystačuje si s vágnym pocitom vtedajších čias, že Cirkev aj keď bola mohutná, tak "nerozkvitala." V čom nerozkvitala a aká je vlastne výpovedná hodnota tohto poetizmu? Chce nás snáď presvedčiť, že teraz prekvitá? Vskutku trochu baudelairovská záhradka, keď sa tak pozeráme okolo seba.

"A teraz sme mali nádej, že sa táto situácia zmení, že Cirkev bude znovu silou zajtrajška a silou dneška." Stalo sa tak? Je skutočne dnešná Cirkev silou a má väčší vplyv na myslenie ľudí ako pred rokom 1962? Láskavý čitateľ si odpovie zaiste sám.

"Spomínam si, že za negatívny vzor bola považovaná rímska synoda. Hovorilo sa, neviem či je to pravda, (?) že sa v lateránskej bazilike prečítali prípravné texty a členovia synody ich odsúhlasili. Tak vraj prebehla synoda. Biskupi ale povedali: Nie, tak to nebudeme robiť. Sme biskupi a sme podmetom koncilu nechceme len schvaľovať to, čo bolo urobené, ale chceme byť sami podmetom, nositeľmi koncilu."

Tu vidíme oslavu revolučného aktu, ťažko zlúčiteľnú s predpokladaným konzervativizmom. Schvaľovanie prípravných schém ku koncilu zo strany rímskej synody je dokonca označované za "negatívny vzor." Odpor a vzbura biskupov proti niekoľkoročnej práci prípravných komisií vybraných pápežom, je schvaľovaný a oslavovaný ako správne a legitímne konanie, ako výraz biskupskej kolegiality a angažovanosti. Nutne sa natíska niekoľko otázok: nevedeli snáď konciloví otcovia, že prípravné komisie pracujú celé roky? Prečo sa neozvali a neprotestovali? Nebolo to snáď preto, že ak by sa ozvali, tak by to pápež považoval za vzburu a potlačil by ju ešte pred koncilom? Bolo lepšie nechať pracovať komisie celé roky a potom zmietnuť ich prácu zo stola ako prejav kuriálnej svojvôle? Ako by dnes reagovali biskupi na podobné chovanie nižšieho kléru a laikov? Najmä ak by to boli tradične orientovaní laici a klérus?


"Nebol to revolučný akt, ale vedomý úkon zodpovednosti zo strany koncilových otcov," oponuje pápež v prejave. Skutočne? Ak pápež používa sám pojem "revolučný akt" a cíti potrebu ho poprieť, tak asi z dôvodu, že dojem revolučného aktu tu môže u pozorovateľov ľahko vzniknúť. O čo sa opiera jeho vyvrátenie? O tvrdenie, že to bol "vedomý úkon zodpovednosti:" Máme teda tomu rozumieť tak, že práca prípravných komisií určených pápežom bola nezodpovedná a bola tak nezodpovedná, že musela byť korigovaná koncilovými otcami? Ako pri každom revolučnom zvrate ani tu sa nedá dobre uplatniť hegeliánska dialektika, ktorá je schopná pojať do seba protiklady: buď pochybili alebo mali zlý úmysel pápež a prípravné komisie, alebo konciloví otcovia. Nemôže ten, kto zamietne celú prácu a snahu niekoho oficiálne povereného pápežom tvrdiť, že jedná v kontinuite s ním. Kto pozná lepšie dejiny koncilu vie ako hlučne prebiehala táto vzbura. Je to prejav konzervativizmu?

" Tak som poznal veľké postavy ako otca de Lubaca, Daniéloua, Congara atd." Vzhľadom na to, že sa jedná o prestížne postavy modernistov, ktoré mali za pontifikátu Pia XII. problémy s pravovernosťou svojich názorov a sú Benediktom XVI. označované za "veľké postavy", tak sa môžeme smelo domnievať, že toto čerstvé priznanie sa k týmto "velikánom" definitívne ničí predstavu Josepha Ratzingera ako konzervatívneho teológa a pápeža.

"Hneď  na začiatku preto existoval úmysel dokončiť ekleziológiu Prvého Vatikána v dohľadnej dobe a podať úplnú náuku o Cirkvi. Taktiež tu boli východzie podmienky veľmi dobré, pretože po prvej svetovej vojne sa novým spôsobom obrodil zmysel pre Cirkev.  Romano Guardini povedal: -V dušiach sa začína prebúdzať Cirkev- a jeden protestantský (!) biskup (?) hovoril o -storočí cirkvi-. Predovšetkým bol nájdený  pojem mystického Tela Kristovho, ktorý bol predpokladaný Prvým Vatikánom." Opäť tu máme do činenia s akýmisi prenatálnymi zárodkami očakávanej obrody Cirkvi v 20. storočí, tentokrát dokonca potvrdené, zrejme čoby autoritou na obrodenie, nejakým heretickým "biskupom", ktoré sa nikdy nenaplnili, ale je tu o nich hovorené, akoby boli realitou.

Pekné pasáže, ktoré nižšie nasledujú a hovoria o encyklike Mystici Corporis Christi Pia XII.,:  "Povedal by som, že teologická diskusia 30. - 40. rokov už 20 rokov prebiehala celkom v znamení slova Mystici Corporis. Bol to objav, ktorý spôsobil veľkú radosť v tej dobe a v tomto kontexte tiež vznikla formula - My sme Cirkev,"  sú v konečnom dôsledku negované v šokujúcom priznaní: "Pri hľadaní úplnej teologickej vízie náuky o Cirkvi medzitým v 40. či 50. rokoch vznikla určitá kritika pojmu Tela Kristovho. "Mystické" vraj je príliš duchovné (!!!), príliš exkluzívne. Bol uvedený do hry pojem Božieho ľudu. A koncil správne prijal tento prvok, ktorý cirkevní otcovia považovali za výraz kontinuity Starého a Nového zákona." Tu už sme konfrontovaní s niečim čo vzbudzuje dokonalý údiv. Čo teda vlastne bolo dobré? Termín Mystického Tela Kristovho, ktorý je tu najprv chválený, alebo termín Božieho ľudu, ktorý vznikol ako opozitum voči prvému, z dôvodov veľmi pofidérnych (prílišná duchovnosť ???) a ktorý je tu tiež chválený ako správne rozhodnutie. Zdá sa, že tu už je pôda natoľko vratká, že termíny konzervatívny a liberálny strácajú úplne zmysel a  realita sporu je obetovaná v prospech hľadania kontinuity za každú cenu, aj tam kde jej očividne niet. 

A tak by sme mohli pokračovať ďalej, ale láskavý čitateľ si to dokončí sám. Má k dispozícii text, Tradíciu a rozum. To čo je zjavné a bolo konečne vždy zjavné, netreba neustále opakovať. Obraz pápeža Benedikta XVI. ako predstaviteľa konzervácie v Cirkvi je, samozrejme nielen vzhľadom na jeho nový prejav, dlhodobo neudržateľný. Príslušnosť k progresívnemu a inovačnému krídlu na koncile a k jeho hlavným predstaviteľom, mu zabraňuje priznať fiasko 50 ročného snaženia o nové Turíce. Všetka reflexia biedy a úpadku Cirkvi nakoniec absurdne ústi do nezlomnej viery v blahodarnosť pokoncilového vývoja, ktorá sa ale ešte len má začať prejavovať. Tým je zmazaných 50 rokov trpkej pravdy ako niečo nepodstatné a reinkarnácia opätovného očakávania, tentokrát už toho "pravého" koncilu, je uvedená do pohybu. Vymýšľajú sa stále nové pojmy ako "nová evanjelizácia", "hermeneutika kontinuity", ktoré majú prekryť zlyhanie pojmov "aggiornamento" a "nové Turíce". Vyprázdňovanie Cirkvi pokračuje, pretože tam kde sa neprihliada ku Kristovmu doporučeniu: "Hľadajte Pravdu a Pravda vás oslobodí", tam nastupuje ideológia namiesto Viery. Nastáva upínanie sa k evolúcií historických udalostí, k dynamickej zmene sveta, fetišizácia jednej udalosti v cirkevných dejinách, ignorovanie a marginalizácia udalostí ostatných; prípadne interpretovanie celých dejín Cirkvi skrze prizmu posledného koncilu. Povedať pravdu o pokoncilnom vývoji znamená povedať: mea culpa, znamená označiť konkrétne pochybenia, konkrétnych vinníkov a hľadať konkrétnu nápravu. Do toho sa ale dnes stavu klerickému príliš nechce.

Výsledkom je desakralizácia a profanácia Cirkvi. Príliš duchovné gestá sú odmietnuté, podobne ako vyššie pojem Mystického Tela Kristovho. Civilnosť, demokratizácia, občianskosť a zovšednenie. To ako Benedikt XVI. opúšťa svoj úrad pápeža je toho dokladom. Nejde tu o legálnosť kroku. Ide tu o vyznenie. Tento precedens nemá obdobu. Prípad Celestína V. je len veľmi chabá náplasť na túto boľačku. Okolnosti boli úplne iné, Cirkev bola vtedy v úplne inej situácii, Celestín V. o voľbe nevedel, potom ju odmietol a nakoniec sa pod nátlakom podvolil. Benedikt XVI. však prišiel do úradu nie z pustovne, ale z vysokej funkcie v kúrii, situácia Cirkvi je viac než tristná a on sa ujal úradu pápeža dobrovoľne a so svojou špecifickou a dopredu premyslenou predstavou o tomto úrade. O prehováraní nemôže byť ani reč. To, že teraz rezignoval na svoj úrad je prejavom desakralizácie  tohto úradu, jeho scivilnenia. Mystérium tohto úradu sa jeho činom vytratilo. Odteraz sa už pápež nemusí cítiť byť viazaný ohľadmi ak bude chcieť zložiť funkciu. Predstava pápeža, ktorý vedie Cirkev za akýchkoľvek okolností, až do arény pred tlamy levov a stojí ako skala - Petrus - dostala vážnu trhlinu. Možno ju budúci pápež zacelí, možno nie. Nejde tu samozrejme o osobu. Nezdravý a pokrivený kult osobnosti je ďalšou z foriem úpadku úradu pápeža Svätej Cirkvi. Ide tu práve o tajomstvo úradu námestníka Kristovho, nie o jeho konkrétnu osobu. Prvé mediálne balóniky ohlasujúce trvalosť tohto scivilnenia posvätného úradu už boli vypustené. Parížsky arcibiskup Vingt - Trois to vidí jasne:

http://www.sme.sk/c/6706552/papezi-uz-nebudu-citit-povinnost-vytrvat-do-konca-tvrdi-parizsky-arcibiskup.html

a pochvaľuje si: "Ani jeden pápež už totiž nebude cítiť morálnu povinnosť vytrvať v úrade až do smrti. Je to akt oslobodenia pre budúcnosť." A sme opäť pri tej zlatej slobodienke, pri sne všetkých liberálov.

Nech už bude sedieť na vatikánskom tróne ktokoľvek, konzervatívne, teda doslovne, uchovávajúce zložky Cirkvi, budú musieť byť opatrné v premrštených nádejach a nehľadať za každú cenu konzervatívnosť tam kde očividne nie je. Trpezlivosť nech je našou hlavnou zbraňou. Ako povedal jeden afgánsky bojovník americkému dôstojníkovi: "Vy máte hodinky, my máme čas." A my máme dokonca Večnosť. Úpadok Cirkvi bol Bohom dopustený na hlavy bezradných laikov nielen ako trest za ich hriechy, ale aj ako utrpenie a pokánie, ktoré im, ak skrze svoje zdesenie nad stavom Cirkvi začnú intenzívnejšie vyhľadávať a poznávať Tradíciu, pomôže nezablúdiť na ceste k Večnej sláve.

B. Michalka