Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

22. 12. 2013

Vianoce

Zakončili sme prípravnú dobu adventnú a sme pred radostným sviatkom Vianoc. Vianoce – koľko milých spomienok oživuje v nás toto slovo! Vianoce nie sú najväčším sviatkom liturgického roka a predsa sú najradostnejšie a najpoetickejšie. Liturgia sama prezrádza mimoriadne bohatstvo radostných myšlienok, popretkávaných živými obrazmi. Iná je radosť vianočná, iná veľkonočná. Radosť vianočná je radosť dieťaťa, radosť veľkonočná je radosť dospelého človeka. Radosť dieťaťa je čistá, pokojná, nestrojená. Takáto čístá, naivná radosť opanúva celý vianočný sviatkový okruh i s adventom.
Na Vianoce slávime tajomstvo vtelenia. Ono je základom hlavného tajomstva liturgie, tajomstva vykúpenia, ktoré slávime na Veľkú noc. Vtelením sa stal Syn Boží človekom, aby sme sa my mohli stať synmi Božími. Je to naozaj „podivuhodná výmena“ (admirabile commercium – 1.antifóna vešpier sviatku Obrezania Pána). Na Vianoce si uvedomujeme hodnosť Božieho dieťaťa a stávame sa podobným Božskému Dieťaťu, ktoré nasledujeme v jeho ponížení, chudobe, poslušnosti a obetavosti.
Mystérium vtelenia kresťanský Západ aj Východ slávievali od starodávnych čias, ale nie rovnako. Východ slávil 6. januára, Západ 25. decembra. Obidva sviatky oslavujú to isté tajomstvo: Syn Boží sa stal človekom.  Ale Východ prízvukuje prvú časť vety: Boh, Kráľ neba i zeme prichádza k nám. Západ zas vidí Syna Božieho ako človeka.Takýto zmysel má na Západe sviatok Narodenia Pána (Vianoce) a na Východe sviatok Zjavenia Pána (Traja králi). Východ čoskoro prevzal náš sviatok a my sme si zasa osvojili sviatok Troch kráľov.
Vo vianočnom období máme teda dva veľké sviatky, z ktorých sviatok Zjavenia Pána má liturgicky vyššiu hodnosť, hoci náš ľud slávi s väčšou okázalosťou sviatok Narodenia Pána.
Na začiatku stredoveku slávili v Ríme omšu vigílie 24. decembra večer, pred nočným ofíciom, t.j. pred vigíliami, čiže matutínom, ako ich dnes voláme  (nočná časť modlitbovej liturgie). Omša vianočnej vigílie tvorila úvod k sviatku Narodenia Pána. Vianočné ofícium končilo tesne pred polnocou (ad galli cantum – po speve kohúta) a tu sa začala pri jasličkách (ad Praesepe) v osobitnej kaplnke veľkej baziliky Panny Márie (ad s. Maria maiorem) prvá sv. omša. Touto omšou zakončili nočné ofícium. Slávnostnú omšu dňa slávili v bazilike sv. Petra vo Vatikáne. Okrem toh,o v 5. storočí, na úsvite vianočného sviatku oslavovali ešte pamiatku sv. Anastázie, panny a mučenice, v jej vlastnom kostole na Palatíne. Neskôr táto omša dostala vianočný ráz a o sv. Anastázii zostala len spomienka.
Od druhej polovice stredoveku podnes sa vianočná liturgia koná takto: Omšu vigílie 24. decembra slávime ráno. V podvečer zaznieva radostný tón prvých vešpier. Pred polnocou v kláštoroch a katedrálach duchovenstvo spieva nočné ofícium (matutínum), podľa ktorého nosí meno naša utiereň (staroslov. utro = ráno). Po odspievaní polnočnej omše odbavujú ešte slávnostnú rannú hodinku „laudes“. Na úsvite je druhá, čiže pastierska omša a konečne o deviatej (post Tertiam) je tretia sv. omša. Popoludní slávnostné druhé vešpery zakončujú verejné oslavy sviatku narodenia Pána.
Sviatky, ktoré nasledujú po Vianociach, ako sv. Štefana, Jána a Neviniatok pôvodne nesúviseli s Vianocami, ba zčiastky sú staršie, lebo sa slávili skôr ako Vianoce. Dnes však aj oni prijali vianočný charakter. Svätí, ktorých oslavujeme, tvoria sprievod narodeného Kráľa. Prví kresťania s osobitnou úctou uctievali mučeníctvo a panenstvo. Sv. Štefan predstavuje ideál mučeníctva, sv. Ján panenstva. Sv. Neviniatka spájajú mučeníctvo aj panenstvo., ktoré boli u prvých kresťanov časté a tvorili vrchol lásky a vernosti ku Kristovi.

Latinsko - slovenský misál, SSV, Trnava 1952