Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

25. 12. 2013

Úvahy o Francúzsku (7.)

Joseph de Maistre

O starej francúzskej ústave -  Exkurz o kráľovi a jeho deklarácii adresovanej Francúzom v roku 1795 (1)

O starej francúzskej ústave majú ľudia rôzne predstavy. Niektorí tvrdia, že národ žiadnu ústavu nemal, iní hovoria opak. A iní, ako to už pri dôležitých otázkach býva, si myslia, že Francúzi ústavu mali, ale ju nezachovávali.

Chyba tých, ktorí tvrdia, že Francúzsko ústavu nemalo spočíva v obrovskom omyle ,o veľkosti a význame ľudskej moci, svojvôle a písaného zákona.
Ak sa človek so zdravým rozumom a skúsenosťou, v dobrej viere spýta, čo bola stará francúzska ústava, smelo mu možno odpovedať: „Bolo to to, čo si vo Francúzsku vnímal. Zmes slobody a autority, zákona a voľnosti, ktorá cudzincovi, ktorý prechádzal Francúzskom a sám bol poddaným nejakej inej monarchie, dala s istotou poznať, že teraz mu vládne iná vláda ako tá jeho vlastná.“
Ak však máme túto otázku preskúmať podrobnejšie, tak zákony a charakteristické črty, ktoré robili Francúzsko medzi známymi monarchiami výnimočným, sa dajú nájsť v korpuse francúzskeho zákona. Táto monarchia si udržala istý, veľmi osobitý teokratický prvok, ktorý jej zaistil štrnásť storočí dlhý život. Niet v ňom nič národné. Biskupi, ktorý sú v tomto ohľade nasledovníkmi druidov, ho len zdokonalili.
Neverím, že iná európska monarchia využila pre dobro štátu vo svojej občianskej vláde viac kňazov. Spomínam na mierumilovného Fleruyho, na Saint-Ouena, na Saint-Legera (2) a mnohých iných, ktorí vynikala politickou predvídavosťou a mimoriadnym chápaním problémov ich čias, skutočných to francúzskych Orfeov, ktorí krotili tigrov a vodili ich na reťazi. Nemyslím, že by sa podobný prípad vyskytol niekde inde.
Hoci bol francúzsky klérus jedným z troch pilierov na ktorých spočíval trón a hoci hral dôležitú úlohu v národných zhromaždeniach, tribunáloch, ministerstvách a konzulátoch, nemal žiadny, alebo len veľmi malý vplyv na civilnú správu a hoci prvým ministrom býval kňaz, Francúzsko nikdy nemalo vládu kňazov. Všetky vplyvy boli dobre vyvážené a všetko malo svoje miesto. Z tohoto hľadiska dnešné Anglicko najviac pripomína vtedajšie Francúzsko.

Ak raz Angličania odstránia z politického slovníka slová Cirkev a Štát, potom ich vláda stroskotá tak, ako stroskotala vláda ich rivala. Vo Francúzsku bolo módne (pretože v tej krajine je všetko otázkou módy) hovoriť, že Francúzi sú otroci. Ako je však možné, že slovo citoyen, slovo, ktoré nemožno preložiť do iných európskych jazykov, poznala francúzština už pred tým, ako ho Revolúcia zneuctila? Mladý Racine francúzskemu kráľovi venoval v mene mesta Paríž tento krásny verš: „Pod kráľom občanom je každý občan kráľom.“ Ak niekto chcel pochváliť vlastenectvo, povedal: „C’est un grand citoyen.“ Nie je možné túto frázu použiť v inom jazyku. Gross bürger v nemčine (3), grand cittadino v taliančine nie sú presné (4). Ale nezovšeobecňujme.

Niektorí členovia starých magistrátov zhromaždili a rozpracovali princípy francúzskej monarchie v zaujímavej knihe, ktorá si zasluhuje uznanie. (5) Títo magistráti začali, tak ako sa patrí, kráľovskými prerogatívmi. „Ústava dáva kráľovi legislatívnu moc a všetka jurisdikcia vychádza z neho. Má právo cez svojich úradníkov vykonávať spravodlivosť, udeľovať odmeny a výsady, ustanovovať úrady, povyšovať do šľachtického stavu, kedykoľvek to uzná za potrebné zvolávať a rozpúšťať národné zhromaždenia, vyhlasovať vojnu a mier, zvolávať armádu.“ Tieto prerogatívy sú bez pochyby veľké, ale ústava ich vyvažuje: „Kráľ vládne len skrze zákony a ak koná len z rozmaru, nemá žiadnu moc. Sú zákony, ktoré, ako sami uznávajú v slávnej sentencii, sú králi našťastie neschopní porušiť. To sú zákony kráľovstva a stoja oproti nekonštitučným, kráľovským zákonom. Tak napríklad, nástupníctvo sa riadi prísnym pravidlom mužskej primogenitúry. Bez kráľovho súhlasu sú sobáše kniežat kráľovskej krvi neplatné. Ak vládnuca dynastia vymrie, nového kráľa si volí národ, atď.“ Kráľ, ako najvyšší zákonodarca, pri vyhlasovaní zákonov hovorí vždy afirmatívne. Je tu však aj súhlas národa, ktorý je výrazom očakávania, vďaky a akceptácie.(6) Tri stavy, tri komory, tri zasadania – týmto je prezentovaný národ. Výsledok týchto zasadaní predstavuje vôľu Generálnych stavov, len ak je jednomyseľný. Zákony kráľovstva možno prijať len na všeobecnom zhromaždení celého kráľovstva a všeobecným súhlasom. Panovník sa nesmie od týchto zákonov odchýliť a ak by ich prestúpil, všetko čo urobí, môže byť jeho nástupcom zrušené. Králi uznávajú, že pri zavádzaní daní je nevyhnutný súhlas národa. Vôľa dvoch stavov neviaže tretí, ak ten s nimi nesúhlasí. Spravodlivosť v kráľovom mene vykonávajú úradníci, ktorí skúmajú, či vynášané zákony nie sú v rozpore so základnými zákonmi.“
Povinnosťou úradníkov je odporovať nezriadenej svojvôli suveréna. Na tento princíp sa odvolával kancelár  l’Hospital (7) ktorý parížskemu parlamentu v roku 1561 povedal:
„Magistráti nesmú pripustiť, aby ich zastrašil prichádzajúci kráľov hnev, nesmú sa obávať zneuctenia, ale musia neprestajne pamätať na svoju prísahu poslúchať zákony, lebo len tie predstavujú skutočné kráľove nariadenia.“
Ľudovítovi XIV. parlament dva krát zabránil v neústavnom počínaní. On potom slávnostne uznal právo slobodného skúmania svojich činov a prikázal úradníkom, pod hrozbou neposlušnosti ho neposlúchnuť, ak by vydal protizákonné príkazy. Tento príkaz nebol len slovnou hračkou. Kráľ zakázal poslušnosť sebe, ako človeku. Nemal väčšieho nepriateľa ako seba. Tento výnimočný panovník tiež rozkázal svojim magistrátom, aby považovali za neplatné všetky listy, patenty, evokácie a poverenia pre súdenie občianskych aj kriminálnych prípadov, ba dokonca aby stíhali nositeľov týchto listov. Úradníci mohli volať „Šťastná krajina, kde nepoznajú otroctvo.“ A bol to kňaz, preslávený svojou zbožnosťou i poznaním (Fleury) (8), ktorý o francúzskom zákonodarstve napísal “Vo Francúzsku je každý človek slobodný. Niet tu otroctva, je tu sloboda bydliska, cestovania, obchodu, manželstva, výberu povolania, získavania a nakladania s majetkom a sloboda dedenia.

„Vojenská a civilná moc si nesmú prekážať.“ Guvernéri v provinciách nemajú nič spoločné s armádou a môžu použiť ozbrojenú silu len proti nepriateľom štátu, nikdy proti občanom, ktorí podliehajú štátnej justícií. „Magistráti sú neodvolateľní a tieto dôležité úrady sa uvoľňujú smrťou držiteľa, dobrovoľnou rezignáciou alebo súdnym výrokom.“ (9)

Kráľ sa v prípadoch, ktoré sa dotýkajú jeho samotného, na súde obhajuje sám. Stalo sa tak, že bol sám odsúdený platiť desiatok zo svojich sadov, záhrad atď.
Ak by sa Francúzi pozerali na seba nezaujato a s dobrým úmyslom, uvedomili by si, že toto stačí, ba viac než stačí národu príliš vznešenému pre otroctvo, a príliš prahnúcemu po slobode. Tvrdí niekto, že tieto výborné zákony neboli dodržiavané? Tak je to chyba samotných Francúzov, ktorí po slobode evidentne netúžili. Lebo ak národ nevie, ako využiť vo svoj prospech svoje fundamentálne zákony, je zbytočné, aby hľadal zákony iné. Je to znak alebo toho, že tento národ nie je stvorený pre slobodu, alebo toho, že je nenapraviteľne zvrhlý. Aby som vyvrátil tieto strašidelné závery, zavolám si za svedka znamenitosti francúzskej ústavy človeka výnimočného v každom ohľade, veľkého štátnika a horlivého republikána – Machiavelliho: „Na svete už bolo veľmi veľa kráľov, ale len málo z nich bolo dobrých. Teraz hovorím o absolútnych suverénoch. Medzi suverénov ale nepočítam kráľov Egypta v najstarších dobách, keď bola krajina spravovaná zákonom, ani tých zo Sparty, ani kráľov Francúzska v poslednej dobe, pretože žiadne iné kráľovstvo, o ktorom sme počuli, nie je dôkladnejšie riadené zákonom.“(10) Na inom mieste hovorí: „Francúzske kráľovstvo je spokojné a pokojné, pretože kráľ sám seba zviazal množstvom zákonov a tie jeho ľudu zaisťujú bezpečnosť. Ten, kto takúto vládu ustanovil (11) chcel, aby králi disponovali armádou a štátnou pokladňou podľa svojho uváženia, ale aby podliehali zákonom vo všetkých ostatných veciach.“ (12)

Na koho by nezapôsobilo, ako už pred troma storočiami tento brilantný intelekt pochopil základné zákony Francúzskej monarchie? Francúzov v tomto oklamali Angličania, ktorí, hoci tomu sami neverili, hovorievali, že Francúzi sú otroci. Angličania tiež hovorili, že Shakespeare je lepší než Racine a Francúzi im uverili aj toto. Dokonca aj ten najčestnejší sudca, Blackstone, na konci svojich Komentárov zrovnáva Francúzsko s Tureckom. Montaigne povedal, že nemožno dostatočne vysmiať drzosť tohoto prirovnania. Keď ale Angličania uskutočnili vlastnú revolúciu, teda ak vôbec nejakú mali, zrušili snáď aby sa oslobodili kráľovstvo, alebo Snemovňu lordov? Nie, ale obnovili svoju starú ústavu a svoju deklaráciu práv založili na nej. V Európe nie je kresťanský národ, ktorý by nebol slobodný, alebo ktorý by nebol dostatočne slobodný. Nie je ani jeden, ktorý by nemal, v najčistejšej forme svojej legislatívy, všetky ústavné prvky, ktoré mu náležia.

Je mimoriadne dôležité neupadnúť do obrovského omylu tých, ktorí považujú slobodu za niečo absolútne, za niečo nezávislé. Jupiter vrhá lósom národov, jednému viac, inému menej a smrteľník s tým nemá nič spoločné. Iný smrteľný omyl spočíva v príliš skostnatenom trvaní na starých spôsoboch. Bezpochyby ich treba rešpektovať, ale vždy treba brať do úvahy aj to čo, juristi nazývajú súčasným stavom. Každá slobodná ústava je už zo svojej podstaty flexibilná a je flexibilná v takej miere, v akej je slobodná. Bolo by hlúpe pokúšať sa o jej obnovu počiatočnom stave, bez obetovania niektorej jej časti.(13)

Všetko svedčí o tom, že Francúzi sa pokúsili prekročiť hranice ľudskej moci, že toto pomýlené úsilie ich vedie do otroctva, že si len potrebujú uvedomiť, čo už majú a ak sú stvorení pre väčší stupeň slobody, než akú si užívali pred siedmimi rokmi (čo nie je vôbec isté), majú vo svojich dejinách a svojej legislatíve po ruke podrobný, čo treba urobiť, aby si ich v celej Európe vážili a závideli im. (14) Ak sú ale Francúzi zrodení pre kráľovstvo a ak problém stojí len v postavení monarchie na jej skutočné základy, aký strašný omyl, aká pohroma, aká  katastrofálna domýšľavosť ich oddeľuje od legitímneho kráľa?

Dedičná následnosť je v monarchii natoľko dôležitá, že všetky ostatné ohľady musia ustúpiť. Najväčší zločin, ktorý francúzski rojalisti môžu spáchať,  je vidieť v   Ľudovítovi XIII. niečo iné, ako kráľa. A keď spochybňovaním osobných kvalít a činov tohoto muža umenšujú dobrú vôľu, ktorou ho musia obklopovať.

Francúz, ktorý sa nehanbí pozerať do minulosti a hľadá v nej jeho skutočné alebo domnelé chyby,  je veľmi nízky a odporný. Nástup na trón je nový zrod. Všetko osa počíta len od tej chvíle. Ak, čo sa týka morálky, jestvuje nejaká samozrejmosť, tak je to skutočnosť, že moc a veľkosť korumpujú a že tí najlepší králi sú tí, ktorých preskúšalo nešťastie.  Tak prečo Francúzi zahodili výhodu, panovníka, ktorý bol vyformovaný krutou školou nešťastného osudu? Koľko priestoru na dôkladné úvahy dostal za posledných šesť rokov? Ako bezpečne bol uchránený pred opojnou silou moci? Ako vynikajúco pripravený musí byť na veľkolepú vládu, poháňanú len tými správnymi pohnútkami!

Vari Francúzi neskúšali Capetovskú krv dosť dlho? Šesť storočí trvajúci experiment ukázal, že ich krv je dobrá, tak prečo ju meniť? Hlava tejto slávnej rodiny svojou deklaráciou preukázala lojálnosť, veľkodušnosť a hlboké náboženské pohnútky a nikto nepopiera jeho prirodzenú inteligenciu a vynikajúce vzdelanie. Boli časy, keď bol prijateľný aj nevzdelaný kráľ, ale v tomto storočí považujeme vzdelaného kráľa za výhodu. Je dôležité, že ho nemožno obviniť zo zastávania žiadnej z exaltovaných ideí, ktoré dokážu rozbúriť Francúzsko. Kto by zabudol na sklamanie v Koblenzi? Táto epizóda hovorí v kráľov prospech.

Vo svojom vyhlásení hovoril o slobode a ak niekto namieta,  že používal toto slovo opatrne, tak odpovedám, že kráľ nesmie hovoriť jazykom revolúcie. Slávnostný príhovor k národu sa musí vyznačovať triezvosťou vo výrazoch a ideami, ktoré nemajú nič spoločné s unáhlenými názormi súkromného občana. Keď francúzsky kráľ povedal, že „francúzska ústava podriaďovala zákony posvätným konštitučným formám a suveréna samotného viazala k zachovávaniu zákonov, aby tým ochránila múdrosť zákonodarcu pred zvodnými nástrahami a ubránila slobodu poddaných proti excesom autority,“ tak povedal všetko, pretože sľúbil slobodu skrze ústavu. Kráľ nesmie rozprávať ako nejaký parížsky tribún. Ak si kráľ uvedomil, že je chybou hovoriť o slobode ako o absolútnej veci, že sloboda je naopak niečo pripúšťajúce menej i viac a že umením zákonodarcu nie je ľudí oslobodiť, ale oslobodiť toľko, koľko treba, objavil veľkú pravdu a je ho treba chváliť a nie haniť.

Slávny Riman, ktorý ľuďom zvyknutým na voľnosť udelil slobodu povedal: „Libertate modice utendum. (15) Čo by povedal Francúzom? Kráľ myslel viac na záujmy Francúzov, ako na tie svoje, keď o slobode hovoril tak opatrne. „Ústava,“ pokračuje kráľ „predpisuje podmienky pre  zavádzanie daní, aby zaistila, že ľudia platia len toľko, koľko je pre dobro štátu nutné.“ Preto kráľ nemá právo dane vypisovať svojvoľne a týmto sa kráľ zriekol všetkého despotizmu. „Registráciu zákonov ústava zveruje najvyššiemu magisteriálnemu orgánu, aby dohliadať nad ich vykonávaním a aby mohol, keď treba, napraviť zlý monarchov úsudok.“ Tam máte registráciu zákonov najvyššími úradníkmi, tam máte posvätenia práva na sťažnosti. A kdekoľvek má orgán dedičných, alebo aspoň neodstrániteľných hodnostárov ústavné právo upozorňovať monarchu, upravovať jeho úsudok a podávať sťažnosti na prekročenie zákona, tam nie je despotizmus. Základné zákony sú zverené do opatery kráľa a troch stavov, aby sa tak predišlo tej najväčšej pohrome, ktorá môže postihnúť národ – revolúcií. Ústava, ako zbierka základných zákonov, je nedotknuteľná. Ak by sa o to kráľ pokúsil, tri stavy ho budú vetovať a každý stav môže vetovať dva ostatné.

Kto tupí kráľovu reč za prílišnú vágnosť sa mýli. Naopak, táto „vágnosť“ je dôkazom najvyššej múdrosti. Kráľ by konal nerozvážne, ak by stanovoval presné medze svojej činnosti, ktoré by mu bránili v manévrovaní. Bolo dôležité, aby si nechal istý priestor v rezerve. Raz Francúzi pochopia, že kráľ sľúbil úplne všetko, čo sľúbiť mohol. Bol na tom Karol I. lepšie, keď pristúpil na škótske požiadavky? Povedali mu tak, ako aj Ľudovítovi XVIII.: „Treba byť flexibilný. Je nutné prispôsobiť sa dobe. Je bláznovstvom pre záchranu hierarchie obetovať korunu.“  Karol tom uveril a urobil chybu. Francúzsky kráľ bol múdrejší. Prečo sú Francúzi takí tvrdohlaví a nevidia to? Ak by bol natoľko šialený aby Francúzom sľúbil novú ústavu, potom by bol právom vinný z perfídnej vágnosti, pretože tým by nepovedal vôbec nič. Ak by im bol navrhol nejaký svoj výtvor, tak by protesty proti nemu boli naozaj oprávnené. Akým právom by mohol vyžadovať poslušnosť, keď sám opúšťa starobylé zákony? Nebola by potom takáto svojvôľa právom všetkých?

Vo Francúzsku dnes niet mladého muža, ktorý by nepoukazoval na chyby v novej ústave a nenavrhoval dodatky. Akonáhle by kráľ opustil starú ústavu, zostalo by mu povedať len jedno “Urobím, čo chcete.“ Na tieto tri slová obyčajnej francúzštiny by sa scvrkol krásny kráľov prejav. Je naozaj znakom rozvážneho myslenia viniť kráľa z toho, že neponúkol novú revolúciu? Od vzbury, ktorou začalo strašné nešťastie jeho rodiny už videl tri schválené, slávnostne konsekrované ústavy, ktorým sa prisahala. Prvé dve netrvali dlho a tretia existovala len podľa mena. Mal snáď kráľ dať na výber päť či šesť nových?

Už tie prvé tri stáli dosť, aby žiadny súdny človek nikdy neskúsil navrhnúť novú. Ak by s takým návrhom prišiel súkromný občan, bolo by to hlúpe, ak by s ním prišiel kráľ bolo by to šialenstvo a zločin. Kráľ, nech urobil čokoľvek, nemohol vyhovieť každému. Ak by nevydal žiadnu deklaráciu, boli by sťažnosti, k tej čo vydal boli sťažnosti, ak by vydal inakšiu tiež by boli sťažnosti. V takejto vratkej situácii urobil správne, keď trval na princípe. Dotkol sa mnohých citov a predsudkov, keď povedal, že francúzska ústava bude jeho archou zmluvy. Ak by Francúzi skúmali túto deklaráciu nezaujato, bolo by prekvapujúce, keby v nej nenašli veľa dobrých dôvodov kráľa si vážiť.

Nachádzal sa v ťažkej situácii a pokušenie spraviť so svojimi zásadami kompromis a tak získať trón bolo nesmierne veľké. Veľa ľudí si myslí, že kráľ stráca pre tvrdohlavé pridŕžanie sa starých ideí. Zdá sa také prirodzené počúvať návrhy na prispôsbenie sa novým poriadkom! A bolo by také ľahké s týmito návrhmi súhlasiť, hoci aj s výhradou neskôr získať staré výsady, nie nečestnou, stačilo sa spoľahnúť na prirodzený vývoj vecí. Bolo naopak veľmi úprimné, šľachetné a odvážne Francúzom otvorene povedať „Nevyhoviem vám. Môžem, vládnuť musím len ústavne. Nebudem si zahrávať s Pánovou archou. Čakám, že znova prídete k rozumu. Počkám, kým si znova uvedomíte pravdu, jednoduchú, samozrejmú, ktorú slepo odmietate a ktorá znie, že s tou istou ústavou vám môžem dať úplne iný režim.“

Kráľ dokázal svoju múdrosť, keď povedal Francúzom, že ich stará a zmysluplná ústava  je posvätná archa, ktorú nesmie ani trochu meniť. Dodal však, že ju chce obnoviť v jej čistote a sile, ktoré boli v priebehu času poškodené a oslabené. Toto sú Bohom vnuknuté slová, pretože absolútne zreteľne a jasne oddeľujú to, čo spadá do ľudskej moci a to, čo náleží Bohu. V tomto, ťažko zaznávanom dokumente niet jedinej vety, ktorá by kráľovi nebola skvelou vizitkou. Dúfam, že tento horkokrvný národ, ktorý sa vie vrátiť k pravde len ak sa poriadne nasýtil omylu, sa chce k hmatateľnej pravde nakoniec dopracovať. K pravde, že je oklamanou obeťou malej skupiny ľudí, ktorí sa votreli medzi národ a legitímneho panovníka, od ktorého sa dajú čakať len výhody.

Pozrime sa na ten najhorší prípad: „Kráľ dovolí, aby rameno spravodlivosti dopadlo na niekoľkých vlastizradcov a pokorí niektorých šľachticov, ktorí sa vzbúrili proti nemu.“ A? Čo to znamená pre teba, dobrý robotník, usilovný remeselník, mierumilovný občan, alebo ktokoľvek si človeče, ktorému nebo doprialo anonymitu a šťastie? Veď ty a tebe podobní tvoria drvivú väčšinu tohoto národa a táto väčšina trpí celé to zlo, čo anarchia prináša len preto, že hŕstka darebákov sa bála kráľa a preto mu odcudzila celý národ? Ak budú Francúzi svojho kráľa naďalej odmietať, vytvoria vynikajúcu príležitosť, aby im namiesto legitímneho suveréna vládla len hrubá sila.

A pritom by ich kráľ mohol tak veľmi milovať a tak veľmi usilovať odmeniť ich vernosť. Neprestajne by mal pred očami vôľu národa a tá by ho hnala k obrovskému projektu obnovy a povznesenia krajiny a každá minúta jeho života by bola zasvätená šťastiu Francúzska. Tušia čo sa stane, ak budú kráľa naďalej odmietať? Sú príliš tvrdohlaví, aby to mohli pochopiť. Nestranný pozorovateľ, hľadiac na tento národ posadnutý svojou šialenou slobodou, je v pokušení s Tiberiom zvolať: O hominus ad servitutem natus! (16).

Poznáme niekoľko druhov odvahy a Francúzi určite nemajú všetky. Neohrození zoči voči nepriateľovi sú zbabelí pred tou najnespravodlivejšou autoritou. Nič sa nevyrovná zhovievavosti národa, ktorý sám o sebe hovorí, že je slobodný. Počas piatich rokov prijali tri ústavy a revolučnú vládu. Tyrani prichádzali jeden po druhom a národ poslúchal. Ani jeden pokus o vyslobodenie z tejto nepríjemnej situácie neuspel. Jeho páni si z neho robia neprestajne posmech. Hovoria Francúzom „Myslíte si, že takýto zákon nechcete, ale vy ho chcete. Ak sa pokúsite vzoprieť, rozstrieľame vás kartáčmi a potrestáme za to, že nechcete,  čo chcete.“ Čo naozaj aj urobili. (17). Hoci francúzsky ľud už nestoná pod zlovestným Robespierrovým jarmom, nič sa nezmenilo. Môže si síce blahoželať, že unikol jednej tyranii, ale niet sa čím chváliť. Neviem, či hanebnejšie bolo jeho otroctvo, alebo jeho emancipácia.

Dejiny deviateho thermidora sú krátke. Hŕstka darebákov pozabíjala inú hŕstku darebákov. Pre tento rodinný spor už Francúzi nenariekajú pod vládou Komisie pre verejnú bezpečnosť, ale kto vie čo ich ešte čaká? Preukázali toľko zhovievavosti, že už nejestvuje žiadna miera poníženia, ktorú by nemohli očakávať. Je to skvelá lekcia nie len pre francúzsky ľud, ktorý si, na rozdiel od iných národov, pánov nikdy nevyberá, ale vždy ich znáša, ale aj pre skupinku vplyvných francúzskych intelektuálov, aby urobili všetko a zverili národ do rúk kráľa a vytrhli ho z tejto biedy.

Áno, kráľ je len človek, ale kto čaká, že mu bude vládnuť anjel? Je človek, ale dnes vieme, že si je toho vedomý a to je veľká vec. Ak by ho Francúzi chceli uviesť na trón jeho otca, on by tento národ objal a národ by v ňom našiel všetko po čom túži: dobro, spravodlivosť, lásku, vďačnosť a nespochybniteľné vlohy, ktoré dozreli v tvrdej škole protivenstiev. (18)

Podľa všetkého však Francúzi nevenovali veľkú pozornosť zmierlivej reči, ktorú k ním kráľ mal. Nechválili jeho deklaráciu, naopak, kritizovali ju a pravdepodobne už na ňu zabudli. Raz ju však spravodlivo ocenia, jedného dňa potomstvo označí túto deklaráciu za príklad kráľovej múdrosti, úprimnosti a štýlu. Každý Francúz je povinný neúnavne obracať verejnú mienku v prospech kráľa a stavať jeho skutky do dobrého svetla. Rojalisti musia podrobne spytovať svoje svedomie a neklamať sami seba. Nie som Francúz, nepoznám ich zámery, nie som s ním osobne spojený. Ale ak by mi domnelý francúzsky rojalista povedal: „Som pripravený vyliať za kráľa krv, ale bez umenšovania lojality, ktorú mu dlžím si nemôžem pomôcť a musím ho pokarhať.“ Tak by som mu povedal, čo tej chvíli hovorí jeho svedomie: „Klameš svetu aj sebe.  Ak by si bol pripravený obetovať za kráľa život, vedel by si obetovať aj svoje predsudky. On ale nepotrebuje tvoj život, potrebuje tvoju rozvážnosť, správnu dávku horlivosti, tvoju oddanosť a tvoju zhovievavosť. Zachovaj si život, ktorý práve teraz od teba nežiada a poslúž mu v tom ostatnom.

Myslíš si, že tí, čo píšu noviny sú nejakí veľkí hrdinovia? Naopak, to najskrytejšie býva to najvznešenejšie a najúčinnejšie. Teraz sa nehrá o tvoju pýchu. Upokoj svoje svedomie a Toho, ktorý ti svedomie dal. “

Nitky, ktoré potrhá aj dieťa je možné spojiť v povraz, ktorý udrží na kotve obrovskú loď a veľké množstvo nepodstatnej kritiky dokáže vytvoriť strašnú silu. Kráľovi poslúži, len ak budete s týmito predsudkami, ktoré sa tu nejako objavili a stále sa množia bojovať. Nebola snáď kráľovi vyčítaná pasivita práve tými, ktorí tomu mali rozumieť? Nebol povýšenecky prirovnávaný Henrichovi IV., s tvrdením, že ten si vedel nájsť cestu späť na trón aj inak, ako machináciami a deklamáciami? Nuž ale prečo mu nevytknúť, že nedobyl Itáliu a Nemecko, ako Karol Veľký, nepanoval tam vo veľkom štýle blahosklonne vyčkávajúc deň, keď Francúzi prídu k rozumu?

Každá väčšia či menšia strana, vznášajúca veľké ponosy na kráľa a monarchiu je poháňaná len a len nenávisťou. Stojí za to sa na to pozrieť bližšie. Vo Francúzsku niet rozumného muža, ktorý by nebol znechutený sám zo seba. Každé srdce ťaží národná potupa, pretože nikdy nebolo národa, ktorým by pohŕdali opovrhnutia hodnejší páni. Každý potrebuje nájsť útechu a dobrí občania to robia po svojom. Ale zločinný a zvrhlý muž, ktorému sú cudzie vznešené idey, sa za minulé aj súčasné poníženie odpláca tým, že s nevysloviteľným potešením spodiny nahliada na tento spektákel poníženej veľkosti.

Aby sa sám vo svojich očiach stal väčším, pozerá na francúzskeho kráľa, sám seba uisťuje o svojej veľkosti, porovnávajúc sa so zvrhnutým kolosom. A v dôsledku nezriadenej predstavivosti sám seba považuje za strojcu tohoto veľkého pádu, sám sebe udeľuje všetky republikánske výsady, sám karhá kráľa, naduto ho označuje za „takzvaného kráľa Ľudovíta XVIII.“, pranieruje monarchiu v zúrivých pamfletoch a ako jeden z La Fontainových hrdinov, myslí si že je bohom vojny len čo sa mu podarí zastrašiť niekoľkou chouanov. (19)

Francúzi, nenechajte sa zviesť sofizmami súkromných záujmov, márnivosťou a zbabelstvom. Nepočúvajte príliš verejných diskutérov, pretože vo Francúzsku bolo priveľa debatovania a debatovanie vytlačilo rozum. Odložte strach a obavy a dôverujte neomylnému inštinktu vášho svedomia. Chcete sa očistiť vo vlastných očiach? Chcete získať právo na sebaúctu? Chcete konať suverénne? Zavolajte späť svojho suveréna.

Som cudzinec, vo Francúzsku som nikdy nebol a od kráľa, ktorého nikdy nestretnem nič nečakám. Takže ak som sa v niečom zmýlil, tak to Francúzi môžu pokojne považovať za omyl nezainteresovaného človeka. Ale čo sme my, slabé a slepé ľudské bytosti! A čo je to blikotajúce svetielko zvané Rozum? Ak sme zrátali všetky možnosti, preskúmali minulosť, vyriešili každú pochybnosť a špeciálny prípad, aj tak sme sa dopracovali skôr k zvodnému tieňu omylu ako ku svetlu pravdy. Aký plán má Boh s kráľom, jeho rodinou, dynastiou, s Francúzskom a Európou? Kde a kedy skončia všetky tieto trápenia a koľkými nešťastiami ešte musíme vykúpiť svoj pokoj? Beda! Temný mrak sa vznáša nad budúcnosťou a nikto nedokáže preniknúť jeho tiene. Všetko ale kričí, že súčasná situácia nevydrží a že nepremožiteľná prirodzenosť obnoví monarchiu. Či už sa vyplnia naše túžby, či nevyspytateľná Prozreteľnosť rozhodla inak, je zaujímavé ba
užitočné študovať, ako sa tieto veľké zmeny dejú a akú úlohu môže zohrať väčšina v udalosti, ktorej dátum, ak nestrácame zo zreteľa dejiny a prirodzenosť človeka, je neistý.


1.    Tzv. Veronská deklarácia Ľudovíta XVIII. z v júla 1795, sa súčasným francúzskym republikánom a najumierenejším royalistom javí ako zúfalo reakcionárska. Syn Ľudovíta XVI. žiadal potrestanie zodpovedných za kráľovraždu (polovica konventu), návrat starej ústavy a dedičnej monarchie (ale s reformami bývalých abusov), znovuzavedenie katolicizmu ako štátneho náboženstva (hoci s toleranciou iných náboženstiev), obnovu parlamentov ako strážcov zákona, opätovné zavedenie troch stavov a zvolávanie Generálnych stavov, ktoré by mohli hlasovať o nových daniach a predkladať kráľovi žiadosti (kráľ by mal právo ich odmietnuť). Deklarácia nehovorila o zrekvírovanom majetku Cirkvi a emigrovanej aristokracie, ale väčšina je toho názoru, že Ľudovít mal v úmysle vrátiť majetok pôvodným vlastníkom.
2.    Kardinál Fleury bol prvý minister v počiatku vlády Ľudovíta XV. (1726-1743), Saint-Leger (616-78), biskup z Autunu bol kancelárom kým Clotaire III. nedospel, Saint-Ouen (605-683), biskup z Rouen, bol kancelárom za Dagoberta I.
3.    Bürger, verbum humile apud nos et ignobile. J.A.Ernesti v Dedicat, Opp. Ciceronii (slovo, ktoré sa zdá nízke a nevýznamné)
4.    Rousseau v Spoločenskej zmluve uviedol k slovu citoyen absurdnú poznámku. Bezmyšlienkovite obvinil mimoriadne znalého muža (Bodina) z trápneho omylu, zatiaľ čo sám sa trápne mýli v každom riadku a dokazuje svoju neznalosť jazykov, metafyziky a dejín. Obvinil Bodina zo zamieňania burgeois a citoyen.
5.    Development des pricipes fondamentaux de la monarchie francaise, 1795. Napísaná v Koblenzi a Mannheime v rokoch 1791 -1792 a bola ponúknutá emigrovaným princomv okóbri 1792. Napriek odmietavej reakcii vyšla v revízií v roku 1795. Maistre sa však mýli, keď predpokladá  súhlas Ľudovíta XVIII. Ten ju naopak považoval za  sumár parlamentných práv.
6.    Ak preskúmame možnosti zásahu národa, vidíme že nejde ani tak o kolegislatívnu moc, ale o jednoduchý súhlas. Toto je príklad veci, ktorú treba ponechať tak ako je a nevystavovať ju ľudskej legislatíve. Je to tá najbožskejšia časť ústavy.
7.    Michele de l’Hospital (1507-73) bol francúzskym kancelárom počas náboženských vojen 1560 – 1568.
8.    Fleury (1640 - 1723) bol oslavovaný galikánsky prelát, ktorý napísal dvadsať zväzkové Histoire ecclesiastique, ktoré Maistre často cituje.
9.    Aký je zmysel argumentu proti predajnosti magisteriálnych úradov? Ak je predajnosť chápaná len ako dedičná držba, potom sa problém redukuje na otázku, či v krajine ako je Francúzsko, alebo ako Francúzsko bolo posledné dve až tri storočia, je možné  spravodlivosť vykonávať len dedičnými magistrátmi. Otázku je neľahké zodpovedať. Len vypočítavanie nevýhod je zavádzajúce. To čo je v ústave zlé, to čo ju môže potenciálne zničiť je jej súčasťou spolu s tým dobrým. Pripomínam Cicerona: „Tribúni ľudu majú priveľa moci. Kto to môže poprieť?“ De Legibus – Cicero tu dokazuje, že všetky inštitúcie majú nevýhody aj výhody.
10.    Rozpravy o Titovi Liviovi, I.LVIII
11.    Rád by som vedel, kto to bol.
12.    Rozpravy, I.XVI
13.    Všetky ľudské vlády, najmä tie zmiešané, podliehajú neprestajným premenám. Hume, Dejiny Anglicka.
14.    Človek, ktorého osobu a názory si rovnako vážim (Mallet du Pan), ktorý sa so mnou nezhoduje v pohľade na starú ústavu, v liste, ktorý si veľmi cením,  mi vyložil svoje názory. Medzi iným rozporuje, že by kniha francúzskych magistrátov, ktorú tu citujem bola za vlády Ľudovíta XIV., či Ľudovíta XV. zničená ako škodlivá ústave a panovníkovým právam. Keď niekto podstúpil veľkú námahu, aby vyriešil nejakú otázku, pri plnej znalosti problému len málokedy zmení svoj názor. Neverím svojim predsudkom tak ako len musím. Som si istý svojím dobrým úmyslom. Treba povedať. Necitoval som žiadne súčasné autority, z obavy, aby tie najváženejšie mená nevyzerali podozrivo. Použil som knihu spomínaných magistrátov, pretože tí páni citovali presne tie dokumenty, ktoré som potreboval.
15.    Livius, XXXIV – Nech užívajú slobodu s mierou.
16.    Ó ľudia, zrodení pre otroctvo!
17.    Narážka na Venémairové povstanie, ktoré Napoleon rozstrieľal kartáčovými salvami.
18.    K tomuto problému sa vrátim v desiatej kapitole
19.    Chouani boli skupiny vzbúrených sedliakov, rojalistov a vyhnancov, ktorí za vlády Direktória bojovali v Bretónsku a iných oblastiach.