Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

2. 12. 2013

Roztápanie Cirkvi

Roberto de Mattei

Väčšina z tých, ktorí sa dištancovali od článkov Alessandra Gnocchiho a Maria Palmara (1) publikovaných v "Il Foglio" sa obmedzila na principiálne odsúdenie, ale odmietla sa ponoriť hlbšie do vecí, ktorých sa dotkli títo dvaja katolícki spisovatelia, napriek tomu, že otázky vznesené Gnocchim a Palmarom, nielen že vyjadrujú obavy mnohých ľudí, ale upozorňujú na množstvo problémov, ktoré idú nad rámec osoby pápeža Františka a skrývajú sa v uplynulých päťdesiatich rokoch života Cirkvi. Tí istí autori vyniesli tieto problémy na svetlo v knihe, ktorej sa nedostala pozornosť, ktorú si si zaslúži: La Bella addormentata. [Šípková Ruženka. Prečo Cirkev upadla do krízy po Druhom vatikánskom koncile]. "Šípková Ruženka" je nevesta Kristova, ktorá si z božského uhla pohľadu udržiava svoju krásu v nezmenenej podobe, ale ktorá sa zdá byť ponorená do hlbokého spánku. Z ľudského uhla pohľadu je jej tvár znetvorená chorobou, ktorá by sa javila ako smrteľná, ak by sme nevedeli, že jej bola sľúbená nesmrteľnosť.

Ochorenie, ktorým Cirkev trpí, má svoje počiatky v dávnej minulosti a prepuklo naplno na Druhom vatikánskom koncile, ktorého 50. výročie sa pripomína v tomto roku. Druhý vatikánsky koncil, ktorý sa začal 11. októbra 1963, bol pastoračný koncil, nemajúci na základe vlastného výslovného vyhlásenia, voluntas definiendi, tj. cieľ formálnym spôsobom definovať dogmatické pravdy.  Avšak, tento pastoračný rozmer, mal anomálnu kvalitu, ako zdôraznil filozof Paolo Pasqualucci v nedávno vydanej knihe (Cattolici in alto i cuori! Battiamoci senza paura per la rinascita della Chiesa) V skutočnosti sa Druhý vatikánsky koncil neobmedzil len na vyjadrenie tradičného učenia  "novým spôsobom", ale v niektorých bodoch, chcel tiež učiť "nové veci". Žiadnej z týchto noviniek, nebola daná pečať dogmatickej definície, ale súhrnne to vytvorilo skutočné a pravé magistérium, ktoré bolo predstavené ako alternativa k tomu tradičnému.

Inovátori očakávali reformu celej Cirkvi v mene Druhého vatikánskeho koncilu. Na dosiahnutie tohto cieľa, sa zmocnili predovšetkým praktickej stránky cirkevného života, inak povedané pastoračnou aplikáciou pokútne uskutočnili aj reformu samotnej doktríny. Nie je náhoda, že Giuseppe Alberigo a jeho učeníci z "bolognskej školy (2)" vidia “ústavný” rozmer koncilu práve v  jeho “pastoračnosti.” A práve v mene  "ducha koncilu", ktorý bol stelesnený jeho pastoračným aspektom, oponovali títo “bolognesi” Benediktovej "reforme  kontinuity" a dnes vítajú s nadšením vládu pápeža Františka. 

Benedikt XVI predstavil svoju ťažiskovú tézu v dvoch prednáškach - prvá otvorila a druhá ukončila jeho pontifikát. Tie ponúkajú vodítko -  prvá v rímskej kúrii 22. decembra 2005 a druhá k rímskemu duchovenstvu dňa 14. februára 2013, tri dni po tom, ako ohlásil svoju rezignáciu. Tento posledný prejav bol prednesený bez prípravy, ex abundantia cordis a je to pravdepodobne  Benediktov doktrinálny závet.

Pápež uznáva existenciu krízy v Cirkvi, spojenú s Druhým vatikánskym koncilom, ale vinu pripisuje "virtuálnemu" koncilu, ktorý vraj prekrýva ten skutočný. Virtuálny koncil. ten ktorý vytvorili masmédiá a isté teologické skupiny, ktoré v mene nepochopeného "ducha" Druhého vatikánskeho koncilu, skreslili zámery koncilných otcov. Škodlivá pokoncilná prax je zradou na pravde Koncilu, ktorú vyjadrujú jeho teologické dekréty a k týmto istým textom by sme sa mali vrátiť, aby sme našli jeho autenticitu: pre pápeža Benedikta je problémom Koncilu , hermeneutika. Falošná hermeneutika, ktorá sa stavia proti autentickej interpretácií a to nielen textov, ale aj samotnej udalosti koncilu. Táto téza pápeža Ratzingera nie je nová. Je to základná myšlienka tých teológov, ktorí v roku 1972, po tom, čo sa zúčastnil pri zrode časopisu "Concilium" spolu s Karlom Rahnerom, Hansom Kungom a Edwardom Schillebeeckxom, tento zanechali a vytvorili  časopis "Communio".

Otec Henri de Lubac, v slávnom rozhovore s monsignorom Angelom Scolom (Viaggio nel postconcilio, Edit, Milano 1985, str 32 - 47), vykresal termín "para-koncil", aby označil hnutie, ktoré deformuje náuku koncilu prostredníctvom tendenčnej interpretácie celej udalosti. Iní teológovia použili názov "meta-koncil" a Joseph Ratzinger sám, v slávnom Rapporto sulla fede z roku 1985, anticipoval tézu o virtuálnom koncile, ktorú počas svojho pontifikátu viac krát vyslovil. Reč z roku 2013 je však smutným priznaním krízy hermeneutiky kontinuity. Vedomie tohoto zlyhania istotne ťažilo Benedikta aj pri jeho rezignácií vo februári 2013. Prečo sa vlastne "benediktovský" výklad nepodarilo presadiť a prečo ho porazili teórie bolognskej školy, ktoré sa šíria bez odporu na katolíckych univerzitách a seminároch?    

Hlavným dôvodom je fakt, že históriu nepíše teologická debata, nieto ešte debata hermeneutická. V hermeneutickej diskusii sa kladie dôraz na interpretáciu skutočnosti,viac, ako skutočnosť samu. Ale akonáhle sa porovnávajú rôzne hermeneutiky, objektivita skutočnosti je odstránená a nahrádzajú ju subjektívne interpretácie udalostí a redukujú ju len na obyčajné názory. Pri existencii takejto plurality názorov, by mala mať posledné slovo najvyššia autorita, ktorá by definovala, bez akejkoľvek nejasnosti, pravdu, ktorá má byť verená.

Ale vo svojich prejavoch ani Benedikt, ani pápeži pred ním, nikdy nechceli pripísať autoritatívny charakter svojim interpretáciam. V hermeneutickom spore, ktorý [stále] pokračuje, kritérium konečného rozsudku spočíva teda vo objektivite faktov. A nepopierateľným faktom je, že jestvoval virtuálny koncil a nebol o nič menej skutočný, ako ten čo je uzavretý v dokumentoch. Texty Druhého vatikánskeho koncilu boli zatvorené do šuplíku, zatiaľ čo jeho "duch" arogantne vstúpil do dejín. Bol to ľudský duch - nie príliš svätý, vyjadrený prostredníctvom lobizmu, politického nátlaku a médií, ktoré režírovali vývoj udalostí. A pretože jeho jazyk bol zámerne nejednoznačný a neurčitý, virtuálny koncil ponúkol autentický kľúč k čítaniu záverečných dokumentov. Koncil dekrétov, nemožno oddeliť od histórie a bolognská škola sa nemýli, keď poukazuje na revolučnú novotu tejto udalosti. Mýli sa, keď tejto udalosti chce dať "teologické miesto" a urobiť ju najvyšším kritérom, pri posudzovaní dejín.   

Hermeneutika Benedikta XVI nedokázala vysvetliť históriu, teda to, čo sa udialo od roku 1965 do súčasnosti. Že koncilové texty boli rozdrvené pokoncilou praxou, je skutočnosť, ktorú nie je možné spochybniť. Okrem toho, ak Vatikán II nemožno kritizovať, ale iba vykladať odlišným spôsobom, aký je rozdiel medzi teóriou zlomu a teóriou reformy kontinuity? Pre obe je koncil nevratná udalosť a nie je možné ho súdiť, pretože sám sa stal posledným kritériom pre súdenie doktríny aj mravov. Ten, kto popiera možnosť debaty o Druhom vatikánskom koncile, v mene Ducha Svätého, ktorý koncil garantuje, robí udalosť neomylnou a mení ju v super-dogmu, imanentnú dejinnú skutočnosť.   

Pre kresťana, je ale história výsledkom kombinácie ideí a faktov, ktoré majú svoje korene v spleti ľudských vášní a činnosti mocností nadprirodzených i prirodzených, ktoré sú zapletené vo večnom konflikte. Teológia sa musí sama stať dejinnou teológiou, aby dokázala pochopiť a ovládnuť ľudské osudy, inak ju história pohltí a sama sa stane najvyšším meradlom pri posudzovaní vecí na svete. Imanentizmus nie je nič iné, ako strata transcendentného princípu, ktorý súdi dejiny, bez toho, aby sám bol súdený. Podľa tohto hľadiska sú zámery otcov koncilu a texty, ktoré vytvorili, iba časťou reality. Druhý vatikánsky koncil je, rovnako ako francúzska revolúcia, alebo revolúcia protestantská, udalosti, ktoré môžu byť analyzované na rôznych úrovniach, ale predstavuje unicum s vlastnou osobitosťou a ako taký predstavuje okamih nespochybniteľnej a v určitých ohľadoch, apokalyptickej, historickej diskontinuity.   

Víťazstvo bolongskej školy spečatila voľba pápeža Františka, ktorý o Koncile hovorí málo, pretože  sa nezaujíma o teologické diskusie, ale o reálne skutočnosti a  v praktickej rovine chce ukázať, že je skutočným zavŕšiteľom Druhého vatikánskeho koncilu. Vlastne, by sa dalo povedať, že stelesňuje podstatu Druhého vatikánskeho koncilu a robí ho dogmou tým, že napĺňa jeho pastoračný rozmer.

Teologická diskusia patrí k modernosti a pápež František sám seba prezentuje ako post-hermeneutického a teda aj post-moderného pápeža. Bitka ideí patrí do tej fázy cirkevných dejín, ktorú chce zanechať minulosti. František bude konzervatívny alebo progresívny, podľa momentálnych dejinných a politických požiadaviek.  "Pastoračná revolúcia" je, podľa Alberta Melloniho, hlavnou charakteristikou Františkovho pontifikátu. "Pastorálna" – píše tento bolognský historik - je kľúčovým slovom pre pochopenie služby pápeža Františka. Nie preto, že bol učiteľom pastorálnej teológie, ale preto, že keď ju interpretuje, evokuje s úžasnou prirodzenosti pulzujúce srdce evanjelia na križovatke príjmania (alebo odmietania) Druhého Vatikánu. "Pastorálna" pochádza z jazyka pápeža Jána: je to preto, že chcel "svoj" koncil, - pastoračný koncil - a Druhý vatikánsky koncil bol práve taký. "(L'estas pastorále di papa Francesco disseminata di riferimento teologici, ". Corriere della Sera ", 29 marzo 2013).   

Melloni, ako obvykle znásilňuje skutočnosť, ale v podstate sa nemýli. Pontifikát pápeža Františka je ten najautentickejši koncilný, v ktorom sa prax mení v doktrínu a ktorý sa pokúsi zmeniť obraz aj realitu Cirkvi. Dnes je hermeneutika Benedikta XVI v archíve a od pastorácie nového pápeža musíme čakať nové prekvapenia. Riaditeľ "Il Foglio", to pri publikovaní Gnocchiho a Palmarových článkov, inštinktívne cítil a tento prípad je teologický aj novinársky. Ale treba položiť ešte jednu otázku. Prečo tí vytrvalí obrancovia Druhého vatikánskeho koncilu a najťažší kritici Gnocchiho a Palmara pochádzajú z kultúrnej oblasti Comunione e Liberazione (3)? To nie je ťažké odpovedať, ak si uvedomíme pôvod CL a korene uvažovania jeho zakladateľa (Don Luigi Giussani). Obzor CL bol a zostal progresívny  - "nouvelle theologie". V slávnom článku, ktorý vyšiel v roku 1946 s titulom La nouvelle theologie "où va-t-Ile, dominikán, Garrigou-Lagrange, jeden z najväčších teológov 20. storočia, označil za charakteristiku "nouvelle theologie" redukciu pravdy na "náboženskú skúsenosť." "Pravda - napísal- nie je zhoda súdu s objektívnou realitou a jeho nemennými zákonmi, ale zhoda súdu s požiadavkami činnosti a ľudského života, ktorý sa neustále vyvíja. Filozofia bytia alebo ontológie je nahradená filozofiou činu, ktorá definuje pravdu už nie podľa bytia, ale v závislosti na činnosti." Opäť sme si túto vlastnosť všimli v jazyku a praxi mnohých členov CL.

Stačí si pripomenúť ich neprestajné označovanie viery ako "stretnutia" a "skúsenosti" s následnou redukciou princípov v obyčajné nástroje. V skutočnosti je pravda, že kresťanstvo nejestvuje, ak nie je žité, ale viera nemôže byť žitá, ak nie je známa, pokiaľ teda človek netvrdí, ako modernizmus a nouvelle theologie, že viera tryská z dôležitých životných skúseností jednotlivca. "Skúseností", ktoré by boli možné vo všetkých náboženstvách a ktoré by zredukovali kresťanstvo na pseudo-mysticizmus, alebo čisto mravnú prax. Historička Cristina Siccardi, v inej veľmi dobrej nedávno publikovanej knihe (L'inverno della Chiesa dopo il Concilio Vaticano II. I mutamenti e le cause, [Zima cirkvi po Druhom vatikánskom koncile. Premeny a príčiny] Sugarco, Milano 2013) podrobne analyzuje dôsledky tejto pastorácie zo "skúsenosti" a pripomína slová iného veľkého dominikánskeho teológa devätnásteho a dvadsiateho storočia, Padre Roger-Thomasa Calmela: "Doktríny, rituály a vnútorný život, sú podrobené procesu tavenia tak radikálnemu a tak dokonalému, že už nemôžete rozlíšiť medzi katolíkom a nekatolíkom. Vzhľadom k tomu že áno a nie, definitívno a definitívno sú nahliadané staromódnym (zastaraným) spôsobom, pýtame sa sami seba, čo bráni iným nekresťanským náboženstvám stať sa súčasťou novej univerzálnej Cirkvi, priebežne aktualizovanej ekumenickými interpretáciami. "(Breve apologia della Chiesa di sempre, Editrice Ichtys, Albano Laziale 2007, s 10-11).

Parafrázujúc Marxovho tvrdenie, podľa ktorého v praxi filozof ukazuje pravdu o svojej náuky, môžeme v pokoncilovej teológií rozpoznať zásadu, podľa ktorej  v "náboženskej skúsenosti", veriaci ukazuje pravdu svojej viery. To je, v jadre, víťazstvo praxe v modernej sekulárnej filozofii. Táto filozofia náboženskej praxe bola vyznávaná najradikálnejšími sektami pätnásteho a šestnásteho storočia, ako Anabaptisti a Sociniáni. Pre nich je viera meraná jej intenzitou: to, čo je dôležité, nie je čistota a celistvosť pravdy, ktorej sa verí, ale intenzita aktu ktorým sa very. Viera, potom má svoju mieru a to nie vo verenej doktríne, ale v "živote" a konaní veriaceho: tak sa stáva náboženskou skúsenosťou oslobodenou od akejkoľvek objektívnej reguly fidei. Tieto tendencie nachádzame opäť v progresívnej teológií, ktorá pripravila, riadila a čiastočne uskutočnila Druhý vatikánsky koncil.   

Progresívna "nouvelle theologie" mala svojich hlavných predstaviteľov v dominikánovi, Marie-Dominique Chenu a jezuitovi Henri de Lubacovi. Nie je náhodou, že Chenu bol mentorom Giuseppe Alberiga z bolognskej školy a že de Lubac bol referenčným bodom pre žiakov Dona Giussaniho z CL. A nie je náhodou, že jedným z prvých oficiálnych textov Comunione e Liberazione zo začiatku 70. rokov, je štúdia s názvom La questione di cristianesimo e rivoluzione, od teológa Giuseppe Ruggieri. Ruggieri, ktorý v tej dobe riadil teologickú sekciu v Jaca Book, dnes riadi "Kresťanstvo v histórii" a je s Albertom Melloni, vedúci exponentom bolongskej školy. Neexistuje žiadny nesúlad v jeho intelektuálnom itinerári, ktorý predložil Melloni sám, vo zväzku Tutto è Grazia (Jaca Book, Milano 2010), rovnako ako neexistuje nesúlad vo včerajších a dnešných pozíciách niektorých (nie všetkých) predstaviteľov Comunione e Liberazione. Čo spája teológie CL s bolognskou školou je  "teória akcie", primát praxe pred doktrínou, zážitku pravdy, ktorý CL situuje do stretnutia s Kristom a bolognská škola do stretnutia s históriou.

 Giuseppe Ruggieri bol teológ z Comunione e Liberazione a dnes je teológom bolognskej školy.  A dnes sa CL a bolognčania stretávajú opäť v démonizácii Gnocchiho a Palmara, nie ako kritikov pápeža Františka a Druhého vatikánskeho koncilu, ale ako "etických" kresťanov, ktorí znovu navrhujú primát Pravdy a Zákona. Napriek tomu, že Ježiš povedal, "tí, ktorí ma milujú zachovávajú moje prikázania" (Jn 14, 15-12). Neexistuje žiadna láska k Bohu, mimo dodržiavania prirodzeného a Božieho zákona. Dodržiavanie tejto pravdy a tohoto zákona je meradlom kresťanskej lásky.



(1) Alessandro Gnocchi a Mario Palmar publikovali v Ill Foglio kritiku počínania pápeža Františka. Článok vzbudil rozruch, získal si veľa podpory, ale vyčítajú mu prílišnú tvrdosť.

(2) Bolognská škola je historická škola špecializujúca sa na Druhý Vatikánsky koncil a masívne podporujúca takzv. hermeneutiku zlomu medzi pred a pokoncilnou dobou.

(3)   Comunione e Liberazione je hnutie, ktoré založil kňaz milánskej diecézy Luigi Giussani. Hnutie sa tešilo podpore JP II a údajne aj Benedikta XVI.