Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

5. 12. 2013

Rok viery ( 1. časť )

P. Franz Schmidberger

(Prednáška k nedeli „Spes unica“)

Témou našej prednášky je „Rok viery“. Na úvod chcem vyjadriť svoj údiv, že je po II. vatikánskom koncile takýto rok vôbec potrebné vyhlasovať, veď pri začatí koncilu nám bolo všetkým prisľúbené, že toto podujatie spôsobí v Cirkvi nové Letnice, započatie novej jari, uskutočnenie prelomu, jednoducho -ovocím tohto koncilu bude pravé vnútorné obnovenie Cirkvi. Miesto toho zisťujeme všade to, že viera je „skracovaná“, „vysúšaná“, falzifikovaná, zrádzaná.Všade vôkol nás je vidieť odpad od viery. Ešte viac udivuje to, že bol začiatok tohto „Roka viery“ stanovený na 11. október minulého roka (2012), pretože je tu zamýšľané akési prepojenie s 50. výročím zahájenia II. vatikánskeho koncilu, ktorý, ako vieme, práve na deň presne pred 50. rokmi otvoril svoje brány. Chcelo sa tým teda výnimočným spôsobom vypovedať, že koncil predsa spôsobil v Cirkvi vlastne veľmi mnoho dobra. Ja sa však domnievam, že určite nie je na spomínanom úpadku tak úplne bez viny. Alebo tu niet žiadneho súvisu? Koniec „Roka viery“ bol stanovený na 24. november 2013.

Čo je viera? Ak už hovoríme o Roku viery, musíme sa sami seba najprv opýtať, čo to vlastne tá viera je. Pre odpoveď sa musíme obzrieť k I.vatikánskemu koncilu (1869-1870), ktorý ju definoval „kryštálovo“ jasne ð „viera je nadprirodzenou čnosťou, skrze ktorú na popud Božej Milosti a s pomocou Božej Milosti prijímame, že To, čo je Ním zjavené, jest pravdou. Nie preto, žeby sme vnútornú pravdivosť vecí rozpoznali prirodzeným svetlom rozumu, ale z autority samotného zjavujúceho sa Boha, ktorý nemôže klamať, ani nemôže byť klamaný.“ Koncil potom hneď hovorí o predmete viery ako takom  „ako božská a katolícka viera sa vyznáva všetko to, čo je obsiahnuté v napísanom alebo odovzdávanom (=tradovanom) Slove Božom a čo je Cirkvou slávnostným rozhodnutím alebo všeobecným, obyčajovým ohlasovaním náuky ako Bohom zjavená viera predkladané.“ Viera je teda Božím svetlom, nadprirodzeným svetlom, ktoré presahuje prírodu a prirodzeno, ktoré osvetľuje rozum a predostiera pred dušu ďaleké horizonty. Vzťah medzi rozumom a vierou si môžeme priblížiť prirovnaním k vzťahu ľudského oka a teleskopu. Tak, ako na oblohe objavujeme teleskopom nové a nové súhvezdia, napočítajúc vyše milióna stálych hviezd, voľným okom však len niečo okolo siedmych tisícok z nich, tak aj viera neodporuje rozumu, zachádza však oveľa ďalej, než je schopný dovidieť rozum. Viera mi dáva vidieť rozumom poznané jasnejšie, určitejšie a zreteľnejšie, presne tak, ako je to v prípade teleskopu s ohľadom na moje voľné oko.

Z definície, danej I. vatikánskym koncilom, je vidieť štyri charakteristické znaky viery ð v prvom rade je viera poslušnosťou, teda prijatím všetkého, čo nám zjavil Boh. To všetko prijímame s ochotou, bez vypytovania sa, pretože Boh sám sa nemôže mýliť a ani ľudí nevovádza do omylov. Je teda nutné prijať všetko, čo nám Boh dal vedieť v písanom Slove, vo Svätom Písme, ale i ústnou tradíciou o svojom vlastnom Bytí, o stvorenstve a jeho cieli, o diele Spásy a tak ďalej. Po druhé, viera je vždy vierou Cirkvi. Čo Boh zjavil, je Cirkvou opatrované ako Sväté a verne, pravdivo vykladané. Jej zveril náš Pán do rúk celý poklad viery. Viera je teda vždy vierou celej Cirkvi, nie je subjektívnou vierou, nie je osobným názorom a nie je ani pocitom podvedomia, ako to tvrdia modernisti, ale naopak - je spätá s učiteľským úradom Cirkvi. Po tretie je viera svetlom, lebo nám dáva spoluúčasť na samotnom poznávaní Boha. Boh sám totiž, tri osoby najsvätejšej Trojice, sa poznávajú vo večnom svetle, vo večnom akte poznania. A skrze vieru máme na tomto Božom sebapoznávaní, poznávaní jeho stvoriteľského a vykupiteľského diela, spoluúčasť. Po štvrté je viera silou, pretože dáva moc „prenášať hory“, moc premeniť to, čo je spoznané, na činy, urobiť možným to, čo je „človeku nemožné“. Kristus sám požaduje v Evanjeliu takúto vieru stále a stále nanovo. Hovorí tak aj v tretej kapitole Jánovho Evanjelia, v rozhovore s Nikodémom: „A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život." (Ján 3, 14-15) a pokračuje „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Ján 3, 16). Následne požaduje po tretíkrát túto bezpodmienečnú vieru v seba, v Boha, ktorý na seba vzal telo, v Pána všetkých vecí a Spasiteľa sveta: „Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je
odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna.“ (Ján 3, 17-18). Trikrát za sebou teda potvrdzuje Kristus vieru v neho, v Bohočloveka, ako k spáse absolútne potrebnú. Kedykoľvek sa Ježiš stretával s ľuďmi, vždy požadoval túto vieru ako predpoklad toho, aby vôbec vykonal nejaký zázrak. Tak povedal žene chorej na krvotok: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji a buď uzdravená zo svojej choroby.“ (Marek 5, 34); obom slepým v Jerichu: „Tu sa dotkol ich očí a povedal: "Nech sa vám stane, ako ste uverili."“ (Matúš 9, 29). Zázrak je teda viazaný na vieru, na silu, ktorú viera má. Ježiš uisťuje svojich apoštolov: „Veru, hovorím vám: Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: "Prejdi odtiaľto ta!" - prejde. A nič vám nebude nemožné." (Matúš 17, 20). Otcovi posadnutého chlapca Ježiš odpovedá: „Všetko je možné tomu, kto verí.“ (Marek 9, 23). Inokedy zdôrazňuje svojim apoštolom, ktorí sa ho pýtali, prečo neboli schopní sami vyhnať onoho zlého ducha: "Tento druh nemožno vyhnať ničím, iba modlitbou." (Marek 9, 29), teda iba skutkami viery.

Svätý apoštol Pavol nám v jedenástej kapitole Listu Hebrejom ukazuje, akých úžasných a neuveriteľných činov boli schopní patriarchovia a proroci Starého zákona, oduševnení vierou. Celá 11. kapitola Listu Hebrejom je chválospevom na vrchy prenášajúcu, nadprirodzenú vieru, ktorú oni žili. Citujme len niekoľko veršov: „Vierou priniesol Ábel Bohu lepšiu obetu ako Kain a ňou si získal svedectvo, že je spravodlivý, lebo Boh vydal svedectvo o jeho daroch“ (verš 4); „Vierou bol Henoch prenesený, aby neuzrel smrť; nenašli ho, lebo Boh ho preniesol.“ (verš 5); „S vierou prijal Noe pokyn o tom, čo ešte nebolo vidieť, a s bázňou postavil koráb na záchranu svojej rodiny“ (7); „S vierou poslúchol Abrahám, keď bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; išiel a ani nevedel, kam ide.“ (8); „S vierou sa usadil v zasľúbenej zemi ako v cudzej“ (9); „Vierou aj neplodná Sára dostala napriek pokročilému veku silu počať potomka, lebo verila, že je verný ten, ktorý dal prisľúbenie.“ (11); „S vierou obetoval Abrahám Izáka, keď bol skúšaný“ (17); „Usudzoval totiž, že Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť. Preto ho dostal naspäť aj ako predobraz.“ (19); „Pre vieru padli múry Jericha, keď ich obchádzali sedem dní.“ (30); „A čo mám ešte povedať? Veď by mi nestačil čas, keby som mal rozprávať o Gedeonovi, Barakovi, Samsonovi, Jeftem, Dávidovi, Samuelovi a o prorokoch, ktorí vierou dobývali kráľovstvá, vykonávali spravodlivosť, získali prisľúbenia, levom zapchávali tlamy, uhášali silu ohňa, unikali ostriu meča, z nevládnych sa stávali mocnými, mužneli v boji, na útek zaháňali cudzie šíky“ (32-34); „Iní zasa zakúsili výsmech a bičovanie, ba aj okovy a väzenie, kameňovali ich, rozpiľovali ich, umierali pod mečom; túlali sa v ovčích a kozích kožiach, núdzni; utláčaní a sužovaní.“ (36-37); „A títo všetci, (hoci) sa vo viere osvedčili“ (39). A ako končí apoštol Pavol tento výpočet? „Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery.“ (kap. 12, verš 1-2). Toľko slová Svätého Pavla.

Obsah viery

Po tom, čo sme si podstatu viery opísali ako nadprirodzené svetlo a veľkú silu, mali by sme sa v ďalšom bode zamerať na obsah viery, teda na to, čo je zachytené v napísanom alebo tradovanom, čiže odovzdávanom Slove Božom. Prvou veľkou dogmou, prvou základnou poučkou našej katolíckej viery je tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Kresťania sa modlia k Bohu, ktorý JE v troch osobách. Uctievame JEDNU božskú Bytosť, jedno božské Poznanie, jednu božskú Prozreteľnosť, jednu božskú Vôľu, ale v TROCH osobách, ktoré sú medzi sebou rovnako Veľké, rovnako Sväté, no líšiace sa s ohľadom na vzájomné
postavenie, ktoré k sebe majú. Je len jedna jediná - prvá - Osoba z Najsvätejšej Trojice, ktorá nevychádza zo žiadnej inej. Tú nazývame Otcom. Je len jedna jediná osoba, ktorá je splodená a zrodená len a len touto Prvou, tú nazývame Synom. A existuje len jedna jediná osoba, „vydýchnutá“ Otcom a zároveň i Synom a tú nazývame Duchom Svätým, ktorý je putom Lásky medzi Otcom a Synom. Boh je teda Oceánom, absolútne nepochopiteľným Nekonečnom, Tým, o kom svätý Anzelm z Canterbury hovorí, že nie je možné vymyslieť nič Lepšie, nič Väčšie, pretože On je Bytím samým zo Seba. Boh je oceánom Života, Poznania a Lásky. A tu je hneď možné vybadať ten obrovský rozdiel medzi Kresťanstvom a Islamom. V Islame so svojim jednoosobne zamýšľaným Bohom nieto žiadneho Poznania medzi božskými Osobami, nieto žiadneho spojenia Života, nieto žiadneho vzájomného zdieľania Lásky. Alah je sterilný princíp, je síce stvoriteľom a pánom sveta, ale nie je Životom v sebe, nie je Láskou v sebe. Islam nepozná žiadneho milujúceho Boha, ktorý by sa sám v tejto Láske rozdával. Kresťanstvo verí v milujúceho Boha, ktorý sa dáva a necháva ľudskú dušu, aby bola účastná Jeho večnej blaženosti. Skrze sviatosti, predovšetkým skrze krst a najsvätejšiu Eucharistiu máme účasť na božskej prirodzenosti. Ak sme tento kontakt s Božím životom stratili, dokážeme ho znovu obnoviť platnou sviatostnou spoveďou. Týmto nie sme sluhovia, či otroci alebo paholci Alahovi, ako je tomu v Islame, ale dietky Božie, dediči večného Života. Tento večný Život nespočíva v ničom inom, ako v tom, že vstúpime do tohto oceána Života, Poznania a do tohto vzájomného odovzdávania si Lásky medzi tromi božskými osobami.

Druhá veľká dogma našej viery hovorí, že druhá božská Osoba sa stala človekom, prijala ľudskú dušu, prijala ľudské telo a oboje učinila svojim. V Kristovi tak nachádzame dve prirodzenosti, a síce jednu božskú a jednu ľudskú, spojené v jednu (Druhú) božskú Osobu. Musíme preto povedať, že naozaj, Boh zostúpil na Zem, celé nebo sa preborilo na Zem, večnosť do času. Boh prišiel medzi nás v postave človeka. Ježiš Kristus sa týmto stal centrom celých ľudských dejín. Každá jedna duša, všetci ľudia na Zemi, ktorých je sedem miliárd, môžu byť účinne spasení, iba ak sa zjednotia vo viere, nádeji a láske s Bohom, ktorý sa stal človekom. Primerane tomuto zjednoteniu bude vyzerať aj Súd nad nimi. „Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria.“ (Ján 15, 5-6). Preto spievame v Glórii počas Svätej Omše „Tu solus Sanctus, tu solus Dominus, tu solus Altissimus, Jesu Christe“ (len ty si Svätý, len ty si Pán, len ty si Najvyšší, Ježišu Kriste). On je tým Jediný - Sám. Nie je najvyšším vedľa Alaha, ani svätým vedľa Budhu. Poznáme Ježišov absolutistický nárok a z celého srdca ho schvaľujeme, z celého milujúceho srdca. Kristus je centrom celých ľudských dejín, spásou každej jednej duše. Ak sám Boh zostúpil na túto Zem, ak sa stal človekom a ak za nás dokonca zomrel na kríži, potom naozaj nemôže byť žiadnej spásy, iba v Ježišovi Kristovi. Počúvajme jeho vlastné zdôraznenie: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ (Ján 14, 6) Niečo iné by bolo nemysliteľné. Kristus sa túžil po svojom utrpení a vzkriesení vrátiť k Otcovi, no zároveň chcel i zostať medzi nami. Ako to učinil? Založil Cirkev, ktorá pokračuje v jeho vlastnom vykupiteľskom diele v priestore a čase. Založil Cirkev, učinil ju svojou nepoškvrnenou nevestou, túto novú Evu, nebeský Jeruzalem. Svedectvo o tom nájdeme na úplnom konci Svätého Písma: „A videl som, ako z neba od Boha zostupuje sväté mesto, nový Jeruzalem, vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha. A počul som mohutný hlas od trónu hovoriť: "Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh - ich Boh - bude s nimi.“ (Zjavenie 21, 2-3) Sme svedkami posledného aktu deja Spásy, sobáša božského ženícha so svojou nevestou. Presne o tom hovorí aj Introitus štvrtej pôstnej nedele - Laetare, Ierusalem (Teš sa, Jeruzalem). Teš sa, Cirkev svätá zo svojho božského ženícha, ktorý ťa opatril toľkou krásou, toľkou nádherou, toľkými pokladmi. Poďte všetci, čo milujete túto Cirkev a nasýťte sa jej spásnymi dobrami!

Preložil Ladislav Hajdu