Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

23. 11. 2013

Štát a masový človek

Georges Bernanos

Hlupáci majú dokonalé právo veriť, že je rozdiel medzi kapitalizmom a marxizmom, zatiaľ čo každému človeku, obdarenému zdravým rozumom je zrejmé, že tu nebeží o nič iné, len o dva rôzne vzhľady tej istej veci. Spoločnosť kapitalistická sa kedysi zakladala na určitom ponímaní človeka a určení človeka, to jest na jeho pokroku, alebo presnejšie povedané, na jeho mechanickom pokroku. Liberálni ekonómovia, tak ako dnešní marxisti, považovali za celkom prirodzené obetovať človeka pre tento pokrok. Domnievali sa, že by stačilo - odstrániac, s tím čo ešte zostávalo z kresťanskej spoločnosti, posledné prekážky schopné prekaziť hru hospodárskych síl - nechať bežať stroj, aby na koniec z neho vyšlo akési nové ľudstvo, ako to povestné prasa z chicagských tovární na mäso. Ale sloboda bola pre nich len zámienkou, nie účelom. Hlásali slobodu nie z lásky alebo úcty k človeku, ale naopak z hlbokej ľahostajnosti k tomuto nedostatočne vyvinutému opičiemu predkovi, takmer nepodarenej to ukážke budúceho človeka. Človek slobodný bol pre nich človekom odzbrojeným, vydaným bezbranne Ekonómii ako pokusné morča, ktorému oholili srsť na bruchu, aby si uľahčili prácu. Akonáhle sa morča začalo vzpierať, nebolo inej pomoci než ho prinútiť násilím, aby nastúpilo cestu pokroku. To, čo liberalizmus očakával cynicky od akéhosi nemilosrdného prirodzeného výberu, to marxizmus očakáva ešte cynickejšie od čistky, ktorá nie je evidentne ničím iným než výberom riadeným.

Pre liberála, tak ako pre marxistu, je len jeden nepriateľ: človek kresťan, to jest človek, ktorý sa pokladá za slobodného a povýšeného nad svet vecí - a jediná prekážka: spoločnosť utvorená pre takýto druh ľudí. A preto sa hospodársky a politický liberalizmus musel najskôr vyrovnať s touto spoločnosťou, pomocou demokracie, ktorá stavia rovnosť proti slobode; ruší slobodu rovnosťou. Stačí, aby človek nebol posledným z idiotov a pochopí určite, že rovnostárska demokracia neprestajne posilňuje, viac-menej otvorene, moc Štátu; a to je dôležité!

Keď rodiaca sa demokracia, mladý totalizmus, zrušila jedným škrtnutím celú robotnícku organizáciu Starého režimu, ničiac zároveň bývalý hospodársky život, "podrobený riadeniu bezchybnej spravodlivosti a vrúcnej a prekypujúcej charity", podľa svedectva Louisa Blanca (pravda, trochu podozrivého), nepočínala si inak ako dnešný marxistický totalizmus. Rodiaci sa demokratický totalizmus potlačoval cechový syndikalizmus, až nakoniec, keď dospel a dostatočne zosilnel, mohol ho pohltiť. Pohltenie syndikalizmu Štátom nie je nič iné, než iný spôsob jeho potláčania, alebo lepšie povedané, jeho potlačenie definitívne a neodvolateľné. Akosť spoločnosti, ktorá kedysi sproletarizovala robotnícke stavy, je presne tá istá, ako akosť spoločnosti, ktorá dnes proletarizuje buržoáziu. Chvastá sa, že vyslobodzuje proletariát a zatiaľ si z neho len robí nástroj, ktorým si totalitný Štát poslúži, aby rozdrvil posledný odpor proti svojej tyranii, nástroj, ktorý potom odhodí.

Pretože by bolo treba byť bláznom, aby sa nevidelo, že diktatúra más sa ani nedá zrovnať s diktatúrou technickou a práve k tejto diktatúre evidentne speje moderný svet. Keď obyčajné sklonenie páčky môže okamžite pripraviť o svetlo mesto s piatimi miliónmi obyvateľov, alebo vrhnúť cez celý svet raketu, nesúcu na 12 000 km bombu schopnú zahubiť to isté mesto za pätnásť sekúnd, potom to vyzerá  s masami pekne a dovoľujem si ich na to upozorniť. Ale zajtra na tom budú ešte omnoho lepšie!

Úbožiaci z Lettres Francaises mi môžu posmešne hovoriť "revolucionár"; to ma nebolí. Nezáleží mi na tomto prívlastku, ako mi nezáleží na titule člena Akadémie alebo Čestnej légie. Len hovorím, že drobní komunistickí intelektuáli z roku 1947 sa ako brat bratovi podobajú tým drobným liberálnym buržoáznym intelektuálom z roku 1830. Rovnaké ponímanie človeka. Tá istá idea pokroku. To isté opovrhnutie pre ľudský materiál, ktorý je len tmelom dejín. Rovnaká zaslepená viera v techniku, druh zvrhlej vedy, viera v povrchnú praktickú inteligenciu, obludne rozvinutú na úkor vnútorného života. A preto, čo záleží na odchylkách, ktoré sa nijako netýkajú podstaty? Pohltiť kapitalizmus Štátom, ktorý sa stal takto trustom všetkých trustov, trustom jediným, znamená skrátka ukončenie podniku započatého o 150 rokov skôr. Zúfalý pokus civilizácie hmoty nemohol inak dopadnúť.

***

Ak píšem tieto veci, neviem či som spisovateľom revolucionárskym, či nie. Ale viem dobre, že som spisovateľom katolíckym, čiže, človekom, ktorý sa zodpovedá za to čo píše a to nielen voči katolíkom, ale voči každému, kto to číta a komu je katolícky spisovateľ povinný povedať celú pravdu, ktorú pozná. Nie som spisovateľom katolíckym tak, ako sa hovorí na príklad "spisovateľ marxistický", predpokladajúc, že vôbec taký druh spisovateľa skutočne existuje; pretože nech je akokoľvek zvrhlé pomenovanie "spisovateľ", predsa by sa snáď nemohlo zvrátiť na to, čo sa mi zdá byť najnižšou kategóriou masového človeka, totiž masového intelektuála, prostého vykonávateľa straníckej propagandy, ktorého táto funkcia znižuje ešte trochu pod kata.

Keď si dovoľujem takto hovoriť, masoví ľudia iste mi budú predkladať s rozhorčením vysvedčenia svojich zásluh, svojich hrdinov a mučeníkov. Tento argument, nech akokoľvek úctyhodný, nestačí aby mi zavrel ústa. V očiach človeka mojej doby obetovanie života nemá možno takú dôležitosť, ako v očiach ľudí z Porážky a prímeria. Patrím ku generácii, ktorá mala dva milióny mŕtvych, ale nepomerne menší počet komediantov.  Nech je to akokoľvek, človek je pre mňa človekom, len pre tú dávku pravdy, ktorá je v ňom. Dopustiac sa zrieknutia pravdy a prevedúc ju na masu, človek masový stráca právo na akékoľvek osobné určenie. Je dokonale smiešny, ak si chce poslúžiť slovníkom tradičných hodnôt, ktorý pre neho nemá zmysel. Davový človek je nemiestny v kresťanskom slovníku, ako aj v samotnom kresťanstve. Hrdina alebo mučeník je predovšetkým človekom, ktorý neklame. Ale davový človek sa stará práve tak málo o pravdu ako o lož; jeho jediným zákonom je výkonnosť.

Výkonnosť davového človeka sa dá odhadovať len kvantitatívne, tak ako sa určuje sila stroja v konských silách. Z tohoto znaleckého hľadiska rád uznávam, len mimochodom, že kvantitatívna výkonnosť katolíckeho spisovateľa píšúceho Veľké cintoríny vo svite luny, počas prebiehajúceho "krížového" ťaženia španielského, by sa dala sotva vyrátať kvantitatívne. Ale nech! Dnes, práve tak ako vtedy, mám už po krk istých hrozieb a vydieračstva, na ktorých má spoluvinu zbabelosť kresťanov. Musím povedať, že nacista, fašista alebo marxista, masový to človek, môže žiť a zomrieť s väčšou alebo menšou výkonnosťou, ale jeho život tak ako jeho smrť náležia len hmote; zbavený veškerého duchovného významu, nemá v mojich očiach cenu.

Do češtiny preložil Gabriel Florian v zborníku Archy  č. 7, v roku Pána 1947

(krátené redakciou Dielne)