Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

3. 11. 2013

Čo to bola reformácia?

Hilaire Belloc

Po otázke “Aká bola Cirkev v Rímskej ríši” je toto ten najväčší dejepisný problém. Pravdivá odpoveď na prvú otázku nám ukáže podstatu toho ohromného prerodu, ktorým sa Európa zjednotila, dospela a získala plné uvedomenie si samej seba. Odpoveď na otázku: “Čo to bola reformácia?” nám pomôže vysvetliť naše moderné problémy.

Pravdivá odpoveď na otázku: “Čo bola reformácia?” je tak nesmierne dôležitá preto, lebo len ak pochopíme, čo to reformácia bola, pochopíme aj jej dôsledky. Len tak spoznáme, ako bolo zjednotené telo európskej civilizácie rozseknuté na kusy a aká ohromná rana to je. Ohavnosť industrializmu, strata pôdy a výrobných prostriedkov množstva ľudí vo veľkej časti Európy, moderné objavy zlyhávajúce pri službe človeku, reťaz väčších a väčších vojen nasledujúcich po sebe so stále väčšou a väčšou beštialitou, počty obetí rátajúce sa v desiatkach miliónov, rastúci chaos a bieda celej spoločnosti, všetko toto, jedno po druhom zapadá spolu so stovkami iných menších javov do veľkej skladačky, len ak správne vymedzíme a dnes to už dokážeme, povahu a veľkosť tej pôvodnej a fundamentálnej katastrofy.
Je možné, že táto nebezpečná záležitosť sa už chýli ku koncu a že (hoci my, dnes žijúci to už neuvidíme) kresťanstvo snáď vstupuje do fázy uzdravovania sa a nakoniec ho choroba opustí a obnoví sa v plnej sile. To tu však teraz neskúmam. Mojou úlohou je vysvetliť tú búrku, ktorá udrela na Európu pred štyristo rokmi a v priebehu storočia obrátila kresťanstvo v trosky. Skutočné príčiny sú skryté, pretože sú duchovnej povahy.

Čím je nejaká historická udalosť pre ľudstvo významnejšia, tým menej sú jej príčiny viditeľnej, materiálnej povahy a tým viac pramenia v spirituálnej oblasti. Snaha skúmať skryté žriedla napájajúce ľudskú myseľ je márna. Čím väčšia udalosť, tým jasnejšie a priamočiarejšie pochádza z neviditeľných príčin, ktoré teológ dokáže zaradiť, básnik svojou víziou načrtnúť a filozof vysvetliť, ale pozitívna externá historiografia ich nevie zamerať a dejepisec nevie spracovať.

Úlohou dejepisu je opísať vonkajšok, podobne, ako svedok nejakej udalosti a ukázať čitateľovi toľko, koľko by videl samotný pozorovateľ, samozrejme osvetliť to v kontexte širšieho poznania minulosti a zo série nasledujúcich udalostí urobiť záver. Historik odpovedá na otázku “Čo bolo toto, alebo tamto?” Na otázku “Prečo to bolo?”, ak je kladená v spirtuálnej sfére (a pri každej dôležitejšej veci je), si musí čitateľ dať odpoveď na základe inom, ako je historická veda.
Práve prehliadanie tohto princípu je príčinou jalovosti väčšiny dejepisných prác. Prečítajte si Gibbonov pokus vysvetliť “prečo” Katolícka cirkev v Rímskej ríši tak neuveriteľne vzrástla a expandovala a všimnite si jeho mohutné fiasko. (pozn. Treba priznať, že Gibbon nebol na takýto podnik vôbec pripravený, pretože mu chýbala historická predstavivosť. Nedokázal uchopiť ducha minulosti. Nedokázal sa vžiť do žiadneho spôsobu myslenia okrem toho, akým uvažoval jeho učiteľ, Voltaire. Ale toto zlyhanie sa netýka len Gibbona. Nikto doposiaľ nedokázal vysvetliť úspech obrovského prevratu, ktorý sa udial medzi rokmi 29-304, preto, lebo tento prevrat nebol z tohto sveta.)
Všimnite si tiež, ako sa všetky pokusy objasniť príčiny Francúzskej revolúcie upínajú k niečomu malému a bezvýznamnému, vôbec nepostihujúcemu rozmery tej ohromnej kruciáty, ktorá zmenila moderný svet. Historik v skutočnosti vie zdokumentovať len tie príčiny, väčšinou materiálne, zrejmé a pozitívne, ktoré sa nachádzajú vo sfére jeho pôsobenia, pričom tieto sú úplne nedostatočné k vysvetleniu celej veci. Keby som tu vysvetľoval “prečo” prišla reformácia, moja odpoveď by nebola dejepisná, ale mystická. Musel by som povedať, že prišla “zvonka, z oblasti mimo človečenstvo”. Ale to by som tvrdil bez nádeje na nejaký dôkaz, len s presvedčením, že všetky pokusy o pozitívny dôkaz sú opovrhnutia hodné. Našťastie sa touto náročnou záležitosťou nemusím zaoberať a obmedzím sa len na prezentáciu veci tak, ako sa stala. A o to sa teraz pokúsim
Na sklonku stredoveku sa v európskej spoločnosti zjavili bok po boku dva fenomény. Prvý bol prestarnutie a narastajúca únava jednoduchej stredovekej štruktúry. Druhý bol veľmi rýchly nárast vplyvu a moci empirickej vedy a techniky.
K tomu prvému tvrdím a nie je to viac ako tvrdenie, že stredoveká schéma spoločnosti, hoci našej rase najlepšie vyhovuje a z toho, čo sme doteraz objavili, ju najlepšie vystihuje, napriek tomu, že ľudí robila šťastnými (čo je napokon cieľom človeka) v oveľa väčšej miere, ako čokoľvek iné, nebola dostatočne vyzbrojená nástrojmi pre prežitie. Jej veda bola nedostatočná, jej inštitúcie príliš lokálne, hoci jej filozofia bola najrozsiahlejšia a pre ľudskú inteligenciu najuspokojivejšia. Nech už bol dôvod akýkoľvek, táto spoločnosť rýchlo zostarla. Jej inštitúcie sformálneli, alebo upadli. Cechy, ktoré boli pôvodne kooperatívnymi združeniami pre vhodné rozdelenie výrobných prostriedkov a pre ochranu proletariátu pred zúrivou rakovinou kapitalizmu sa stávali privilegovanými orgánmi. Dokonca aj srdce kresťanskej Európy, dedina, javila znaky toho, že sa stáva oligarchiou privilegovaných farmárov s kúskom zeme a hŕstkou mužov v ich službách. Rehoľné rády boli skrz celou Európou masívne postihnuté a pošpinené zosvetštením, opúšťaním pôvodných, prísnych pravidiel a miestami aj neresťami. Svetská vláda sa rozrastala zahalená oparom tradícií a zložitých rituálov. Najrôznejšie druhy teatrálnych, falošných ozdôb začali deformovať spoločnosť, napríklad neprehliadnuteľné preháňanie heraldiky a záplava symbolizmu, v ktorej čoskoro nebol nikto schopný nájsť hlavu a pätu. Časná a viditeľná organizácia Cirkvi tomu tiež neunikla. Letargia, chamtivosť a rutina, ktorými táto organizácia trpela sú však hrubo skresľované a stavané do zlej perspektívy. Nepriatelia Cirkvi ich vykresľujú divokými obrazmi, ale časné usporiadanie Cirkvi na sklonku stredoveku naozaj do istej miere prehnilo. Čiastočne preto, že priveľa vecí sa považovalo za samozrejmé a pretrvávalo presvedčenie, že jednotu Európy nemôže nič rozbiť. Čiastočne preto, že v rukách kléru sa po celej Európe koncentrovalo priveľa bohatstva, pochádzajúceho z nových hospodárskych aktivít, k tomu sa pripojila absolútna moc kléru v istých oblastiach a univerzálna hospodárska úloha Ríma. Čiastočne pre všeobecný odpad od viery. A mnoho menších vplyvov, ktoré neuvádzam, tomu napomáhalo. Driemalo tu dobre skryté veľké zlo.
Machiavelli hovorí, že všetky inštitúcie sa musia vracať ku svojim koreňom, inak padnú. Počas posledného storočia zjednotenej Európy sa tu a tam objavovali sporadické pokusy o obnovu spoločného života, najmä jeho duchovnej stránky, návratom k primitívnemu komunitnému nadšeniu, v ktorom náboženstvo samozrejme historicky korenilo. Nebolo to však nijako významné. Významné nebolo ani to, že každý takýto spontánny pokus mal svoju tienistú stránku, neresť či falošný prízvuk.
Čo však pozoruhodné bolo a čo spravilo toto obdobie v celej histórii kresťanstva jedinečným, snáď okrem obdobia ariánskej pohromy, bola neschopnosť externej cirkevnej sústavy postihnúť ten duchovný vzdor a utíšiť spirituálny hlad, ktorý sa týmito bludmi prejavoval.
V pomalších časoch by temporálna organizácia Cirkvi dokázala nové veci absorbovať a vytriediť dobré a zlé. Herézy by odhalila v ich bláznivosti, usmernila by nadšenie, poľudštila by nové objavy. Ale veci sa diali oveľa rýchlejšie a oveľa intenzívnejšie a celé západné kresťanstvo uháňalo od zážitku k zážitku. Bolo zaplavené novo objavenými antickými rukopismi, objavmi nových svetadielov, novým obchodom, tlačou a všeobecným znovuzrodením maliarstva, architektúry, sochárstva a celkového umeleckého výrazu Európy, ktoré bolo skôr dôsledkom ako príčinou.
V skutočnosti však tieto pochybnosti, tápanie a pokusy o návrat k dávnemu náboženskému entuziazmu nebol zachytený ani pochopený. Spirituálny hlad doby nebol utíšený. Jeho výstrednosť nebola vystavená ani rozpúšťadlu výsmechu ani  plameňu dostatočného pohŕdania: nezvädol ani nebol vykorenený.
Duch zostarel. Veľké európske duchovné hnutie bolo chvíľami potláčané a chvíľami rozdúchavané, ale v celom kresťanstve nebolo vidieť ani jedinú skonsolidovanú silu, ktorá by hovorila, povzbudzovala a velila. Ba aj pápežstvo, základ jednoty, bolo otrasené rozdelením a intrigánstvom.
Je jasné, že samotná forma týchto zvláštnych heréz bola poznačená miestom vzniku, extravaganciou a bola mimoriadne opovrhnutia hodná. Napríklad Wyclef nebol zorničkou reformácie o nič viac, ako bolo Tangier, veno Catheriny z Braganzy zorničkou anglického impéria. Wyclef bol len jedným z veľkého počtu mužov, ktorí po celej Európe teoretizovali o podstate spoločnosti a mravov, každý s vlastnou zvláštnou metafyzikou sviatostí, každý so svojím vlastným “systémom”. Takých mužov je vždy dosť, ani dnes nechýbajú. Niektoré z Wyclefových výstrelkov pripomínajú tie protestantské, iné (ako napríklad teória, že pokiaľ nie ste v stave milosti nesmiete vlastniť pôdu) sú s protestantizmom v príkrom rozpore. A tak je to so všetkými a boli ich stovky. Nejestvovala spoločná teória, vo všetkých tých reakciách proti skazenej cirkevnej autorite neskorého stredoveku nejestvoval spoločný náhľad, spoločný pocit. Nebolo v tom nič z toho, čo dnes voláme protestantizmus.
Čo ale bolo, bola všeobecne rozšírená nespokojnosť a popudlivý odpor k existujúcej, pevnej a pritom ťažko poškodenej časnej organizácií náboženských záležitostí. A v ich nervóznom brojení proti tejto nehodnej vláde, vo rôznych strediskách vzdoru prišli so znepokojujúcimi teóriami, často protirečiac jedni druhým, ktoré mali zasiahnuť oficiálnu Cirkev. Zaútočili tu na niečo rovnako staré ako Európa sama, právo vlastniť majetok, tu všeobecnú disciplinárnu záležitosť, ako príjmanie pod jedným spôsobom, tu zasa regionálne pravidlá ako celibát. Niektorí sa dočista zbláznili, iní naopak, nerobili nič iné len vystavovali falošné relikvie. Všeobecný spoločenský nepokoj bol otcom týchto príležitostných heréz. Mnohí mali vypracované systémy, ale žiadny z nich nebol skutočným krédom, skutočným motívom. Za žiadnym z nich nestáli filozofické pohnútky, boli to len násilné a slepé reakcie proti autorite kléru, ktoré vyvolávali pohoršenie a spôsobovali neznesiteľný tlak.
Príklad? Jedna z najpopulárnejších foriem, ktorú tieto protesty mali bola spomínaná požiadavka príjmania pod oboma spôsobmi a požiadavka obnovy toho, čo na mnohých miestach bolo starým zvykom, teda laického príjmania kalicha.
Môže snáď niečo lepšie dokumentovať fakt, že tu pôsobil len vzdor proti vonkajšiemu usporiadaniu Cirkvi? Má niečo iné menej dočinenia so základmi viery ako toto? Samozrejme, ako implikácia každej falošnej náuky, ako napríklad že kňazstvo nie je sviatosť, alebo že Pán nie je prítomný v oboch spôsoboch, aj toto malo svoj zmysel. Ale samé o sebe je to nesmierne triviálne. Prečo by niekto túžil po kalichu, ak len nie kvôli odlíšeniu sa od zavedeného zvyku?
Alebo iný príklad. Medzi neskoršími prejavmi nespokojnosti hrali prominentnú rolu adamiti (pozn. Nástup tejto ohavnosti sa datuje zhruba do Wyclefových čias, asi sto rokov pred vlastnou reformáciou. Sekty majú rozličnú životnosť. Niektorí, ako kalvíni, hoci prudko stratili na množstve, udržali si svoje doktríny po štyri storočia, iní ako sekta Johanny Southcottites vydržali sotva generáciu, iní, ako modernisti len desať rokov, iní, ako mormóni asi storočie a ešte trvajú. Sám som stretol v Colorade v roku 1891 muža, ktorého jeho priatelia považovali za Mesiáša. Adamiti, tak ako wyclefisti, prežili v neveľkých počtoch v Rakúsku.), ktorí spolu s ostatnými dogmami zahodili aj oblečenie a počas slávnostných obradov chodili nahí: nepríčetní maniaci. Celá vec bola len surový a hlučný protest proti rozpadu spoločenského systému, systému, ktorého rozpad bol oveľa bolestnejší, pretože poskytoval vynikajúce útočisko. Pretože bol vo svojej podstate založený na najvnútornejších potrebách Európanov. Kacíri zúrili, pretože strácali svoj domov.
Tento obecný obrázok vynechal Husa a národné hnutie, ktoré predstavoval. Vynechal pápežskú schizmu, Kostnicu, všetky veľké fakty o náboženskej stránke pätnásteho storočia. Sústreďujem sa len na načrtnutie všeobecného charakteru doby a tento som práve popísal: neutíšiteľné, z veľkej časti oprávnené narastanie nepokoja. Zápal na tvári kresťanskej Európy, ktorý telo kresťanstva nedokázalo vstrebať, ani vyliečiť.
Na tomto mieste, skôr ako opustíme 15. storočie je nesmierne dôležité uvedomiť si inú historickú skutočnosť, inak nepochopíme čo sa udialo neskôr. Táto skutočnosť bola vlastná všetkému európskemu mysleniu ešte dlho po tom, ako bolo rozštiepenie Európy definitívne dokonané. Je to skutočnosť, ktorú prehliadajú takmer všetci dejepisci a pri tom je zjavná vo všetkých dobových prameňoch: Nikto z reformátorov si nemyslel, že rozdelené kresťanstvo je možné.
Príval heretických hnutí bol ekumenický. Nebol vlastný len jednej rase, územiu, kultúre ani národu. Každý z množstva nespokojných novátorov, aj ten najdivokejší z nich, uvažoval v intenciách Európy, ako celku. Túžili zasiahnuť do všeobecnej Cirkvi a zmeniť ju en bloc. Nemali len lokálne ambície. Nepredstavovali len istú špecifickú krv alebo náturu, ale vyskytli sa všade, splodení všeobecným nepokojom ešte stále univerzálnej society. S rovnakou pravdepodobnosťou ste našli horlivca vyhlasujúceho seba samého za Mesiáša v Sevile, ako ste našli popierača Skutočnej prítomnosti v Aberdeene.
Fatálny zlozvyk čítať v minulosti to, čo už vieme o jej budúcnosti, v tejto veci mimoriadne ohavným spôsobom zmaril dejepisnú vedu a katolíci i protestanti, ktorí privykli protestantizmu, vidia protestantizmus a jeho absurdnú ideu o lokálnom náboženstve, náboženstve pravdivom na jednom mieste a nepravom inde, aj v dobe, v ktorej by sa aj najmenej vzdelaný šašo takémuto nezmyslu vysmial priamo do tváre.
Zlo a pramalá odolnosť voči jeho vplyvu boli prítomné v celej Európe. Progres a regres sú prirodzené každému organickému hnutiu. Toto hnutie však malo postupovať so zničujúcou prudkosťou a to na základe druhého fenoménu reformácie, ktorý som uviedol. Veľmi prudkému nástupu moci empirickej vedy a techniky, ktorý poznačil posledné roky stredoveku.
Tlač, navigácia, kartografia, spracovanie kovov a ostatných materiálov s nástupom renesancie veľmi pokročilo. Oživenie umení, veľké hnutie neskorého stredoveku, ktoré sľubovalo návrat pokresťančenej antiky zhorelo v plameňoch divokého fanatizmu a nezanechalo nám nič len popol a spúšť.            
Znalosť fyziky, poznanie hmotného sveta a zdokonaľovanie technických prostriedkov nabralo v storočí pred reformáciou takú rýchlosť, že spomínaný duchovný fenomén, bol donútený rovnako rýchlo sa vyvíjať a jeho spirituálna explózia dosiahla vrchol práve vo chvíli, keď zámorské objavy, nové spôsoby ekonomickej aktivity a oživenie vzdelávania prepukli v plnej sile.
V prvom dvadsaťročí 16. storočia sa revolúcia spojených síl spirituálneho nepokoja ukázala naplno svetu. Pred rokom 1530 udrela všeobecná búrka a reformácia vykročila svojou cestou. Tu je opäť nutné, skôr ako sa do skúmania reformácie pustíme, aby čitateľ pochopil iný, separátny spoločenský proces, ktorý pripravil cestu pre víťazstvo reformácie. Týmto procesom bol nástup absolutistickej formy vlády v sekulárnej sfére.
Tu a tam sa počas dlhých stáročí európskej minulosti vyskytli izolované udalosti, hoci krátke trvaním, nesmierne účinné svojim dopadom. Videli sme, že nástup Normanov bola takáto udalosť. Tyrania vo vláde sekulárnych panovníkov, ktorá sprevádzala reformáciu bola druhá takáto udalosť.
Nárokovanie si absolútnej samovlády je jedným z najobyčajnejších a najtrvácnejších dejepisných faktov. Po tisícročia boli staré ríše východu spravované takýmto spôsobom, Rímska ríša bola na absolútnej samovláde postavená, ruský štát absolútna samovláda stvorila, Francúzi si po jedno veľkolepé storočie, od nástupu Ľudovíta XIV. po Fontenoy, užívali takúto vládu. Je to najjednoduchší a ak funguje aj najúčinnejší so všetkých nástrojov.
Avšak zmysel pre absolútnu vládu v sekulárnej sfére bol na počiatku reformácie veľmi odlišný. Bola to požiadavka, hlad, ktorý vychádzal z celej spoločnosti, po uctievaní sekulárnej autority. Bolo to zbožštenie štátu a zákona, bola to adorácia exekutívy.
“Vládne mi, preto ju budem uctievať a robiť všetko, čo mi káže.” Toto je krédo podivnej vášne, ktorá vtedy i dnes uchvacuje veľké skupiny ľudských bytostí, opojených nádherou a oživujúcimi účinkami rozkazu. Ako všetky mánie (a toto je mánia), je takmer nemožné, keď sa pominie, tento prehnaný afekt pochopiť. Ako všetky mánie, kým je prítomný, prehluší každý iný cit.
Európa, v dobe o ktorej hovorím, trpela takouto mániou. Slobodné mestá boli touto chorobou zachvátené rovnako, ako veľké monarchie. V Ríme bola svetská moc pápežského monarchu veľkolepejšia, ako kedykoľvek v minulosti. V Ženeve bol Kalvín bohom. Karol a Filip vládli zo Španielska nad dvoma svetmi. Tudorovcov v Anglicku slepo uctievali. Miestami sa síce ľudia búrili, ale len preto, aby na miesto jestvujúcej vlády dosadili niečo rovnako absolutistické. Uctievaná bola nie forma, ale skutočnosť vlády.
Nebudem mrhať čitateľovým časom v rozprave o príčinách tohto ohromujúceho politického ošiaľu. Poviem len, že v tom čase bol absolutizmom hypnotizovaný celý svet. Nepochopiteľné v stredoveku. Nepochopiteľné v devätnástom storočí. Zachvátilo to ale celé storočie šestnáste. Ak si to uvedomíme, pochopili sme takmer všetko, čo umožnilo reformácii uspieť.
Takže rastúca nespokojnosť más s rozpadajúcimi sa stredovekými štruktúrami, narastajúce podráždenie voči časnému usporiadaniu a spravovaniu Cirkvi dospeli k vrcholu vo chvíli, keď sa sekulárnej vláde vzdávala úcta ako niečomu strašnému a takmer určite božskému. V tejto atmosfére bol odštartovaný posledný a najsilnejší otvorený protest proti starej spoločenskej schéme, útok proti jestvujúcej pápežskej moci a najmä proti jej hospodárskej stránke.
Meno najčastejšie spomínané v súvislosti s touto krízou je Martin Luther. V Nemecku narodený, nemecky hovoriaci augustiniánsky mních, jedna z tých zmyselnosťou prekypujúcich, ale vcelku bezvýznamných postáv, ktoré ľahko priťahujú úprimné priateľstvá a ktoré nedokážu ani len predstierať vlastnú usporiadanosť, vlastné sebaovládanie, hoci sú bezpochyby nadané veľkou tvorivou silou. Čo presne zamýšľal a chcel, to nedokáže povedať nikto a už vôbec to nevedel on sám. Vyšiel protestovať a zviezol sa na hrebeni všeobecnej vlny zmien. Že by snáď plánoval, či si vôbec dokázal predstaviť rozbitie európskej jednoty, je vylúčené.
Luther (hlas, nie vodca), bol iba jeden z mnohých. Veľká nivočiaca vlna by sa rovnako prevalila Európou, aj keby nebol vôbec žil. Učenec za učencom, z každého národa, z každého kúta Európy, sa k prevratu pridávali. Odpor starej monastickej výchovy proti novo obživnutým klasikom, asketizmu proti novej pýche života, logike proti mystike, všetky tieto v jednom neprehľadnom víre hnali mužov každého k rozkolu.
Spájalo ich len jedno. Všetci horeli pre nevyhnutnosť zmeny. Veľké mená, ktoré v tejto rozhodujúce skúške odmietli ničiť a pomáhali chrániť – najväčšie je Erazmovo, veľké mená, ktoré sa dostali medzi katolíckych martýrov – najväčšie je Thomasa Mora, sa tu spájajú s menami takých, ako bol úzkoprsý Kalvín na jednej a rozšafný Rabelais na druhej strane. Ani jedna z planúcich duší prvej polovice 16. storočia nebola ušetrená, tento mocný prúd zmietol každého.
Toto všetko sa mohlo a malo časom upokojiť, kresťanstvo sa mohlo opäť zjednotiť, obyvateľstvo mohlo a malo inštinktívne cítiť nebezpečenstvo ožobráčenia a útlaku zo strany bohatých a mocných, v prípade, že by sa ľudové kresťanské ustanovizne nadobro zrútili, masy sa mali po prevrate rozhýbať a tlačiť na upevnenie a stabilizáciu spoločnosti. To je ich úloha. Mohli sme dospieť k upokojeniu a Európa, opäť jednotná, by znova napredovala, tak ako sa to stalo po otrasoch v jedenástom storočí. Ale bol tu ten druhý faktor, ktorý som spomínal, spaľujúca vášeň pre absolutistickú sekulárnu vládu, túžba po niečom božskom, čo donúti mužov uctievať vlajku, trón, alebo národnú hymnu. Toto, skrze konkrétne osoby, využilo valiacu sa vlnu. Isté nemecké kniežatá (a Nemci majú so všetkých európskych národov najväčší problém pochopiť zmysel autority) sa skamarátili tu s jedným, tam zasa s druhým heréziarchom. Skutočnosť, že rímsky pápež predstavoval jednu z týchto absolútnych vlád, proti nemu postavil iné absolútne vlády. Vietor nabral na sile a z veci sa stal spor panovníkov. A tak panovníci a mocní uzurpátori z pomedzi šľachty rozhodli o budúcnosti stáda. V zemetrasení, ktoré rozlomilo Európu sa bok po boku objavili dve ďalšie črty.
Prvá: tendencia odpadnúť od európskej jednoty sa zdala oveľa významnejšia v krajinách ležiacich za niekdajšou hranicou starej Rímskej ríše, najmä v severnom Holandsku a severnom Nemecku, kde sa ľudia ochotnejšie podriadili vláde bohatých kupcov a dedičných zemepánov.
Druhá: hlboká nedôvera k novému hnutiu a nechuť k nemu, pocit, najskôr nejasný, že mravná anarchia je pre bohatých a hrabivých až príliš výnosná, prerástli v zúrivý odpor a ten ovládal masy obyvateľstva po celom kresťanskom svete. Čím bol niekde silnejší starý latinský zmysel pre rovnosť, tým viac obyvateľstvo vnímalo a tým pudovejšie hľadelo na reformáciu ako na niečo, čo ich chce olúpiť o niektoré, možno zle chápané, ale aj tak hlboké, spirituálne záruky pred otroctvom, vykorisťovaním a útlakom.
Tu má pôvod nárast ľudového reptania proti reformátorom, ktorí ako deklarovaní schizmatici uvrhli do podozrenia aj svojich bohatých patrónov. Keď reformné hnutie kulminovalo a nemecké kniežatá sa otvorene vzopreli centrálnej moci Cirkvi, tak sa toto reptanie vo Francúzsku, Anglicku a v údolí Rhony nieslo ako hlboké hučanie mora, tesne pred nástupom zlého počasia. Všade to medzi obyvateľstvom vrelo. Nezúčastnený pozorovateľ, by si bol istý, že vo chvíli sa obyvateľstvo vzbúri. Ak by sa vzbúrilo rozumne, celé to hnutie proti Cirkvi a civilizácii by sa vyparilo. Revolta by sa všade – v polobarbarskej Európe – stala len obyčajným odpadávaním nedôležitých vecí. Baltické pláne, rozličné časti Nemecka a Škandinávie, pravdepodobne Uhorsko, možno aj Čechy, isté údolia v Švajčiarsku a Savojsku, Francúzsku a Pyrenejách, ktoré trpeli nedostatkom informácií a vzdelania. Tie by sa dali neskôr veľmi ľahko získať späť. Vonkajšie časti, ktoré nikdy neboli v tieni Rímskej ríše tiež mohli odpadnúť, ale duša a rozum Európy by zostali nezasiahnuté a jej telo by sa následne zjednotilo a kresťanstvo by sa opäť raz víťazne zažiarilo. Tieto vonkajšie oblasti by sa potom ľahko dobyli a Poľsko bolo bezpečnou pevnosťou.
V priebehu storočia by sme opäť boli jedným, kresťanským ľudom.
Tak to mohlo byť, nebyť inej veľkej tragédie, ktorá zmenila celý plán. Zo štyroch veľkých a dôležitých dielov západnej civilizácie, Ibérie, Itálie, Británie a Galie jedna, v tomto kritickom okamihu tragickou nehodou padla a stratila kontinuitu. Nemyslím, že to bolo plánované. Bol to viac dôsledok chyby, ako vedomý akt vôle. Fungovalo to však v plnom rozsahu. Pád Británie a jej neschopnosť uchrániť sa pred rozkolom bola hlavná udalosť toho celého. Učinila reformáciu trvalou a potvrdila rozdelenie Európy.
Zaujímavou zhodou okolností však jedna provincia mimo ríše, Írsko, hrdinsky uchovala to, čo vonkajšie provincie Nemecka a Škandinávie mali stratiť. Napriek strate Británie, svojho hlavného podporovateľa, si uchovalo Írsko tradíciu civilizácie.

Z knihy H. Belloca: Katolícke vedomie dejín, preložil Jozef Duháček