Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

30. 10. 2013

O rozpoznávaní bludov a o pravej katolíckej Viere

svätý Vincent Lerinský

Často sa mi prihodilo, že som sa radil s osobami preslávenými učenosťou a zbožnosťou, aby som sa od nich naučil istým pravidlám, ktoré napomáhajú rozoznávať pevnú pravdu, poskytovanú katolíckou vierou, od bludov, ktoré sa usilovalo zaviesť kacírstvo; vždy som dostal odpoveď, že nielen ja, ale aj ktokoľvek iný, kto by chcel prekuknúť kľučky a úskoky kacírov, vystríhať sa pred ich pascami a udržať sa vo svätej a nezmenenej čistote viery, musí, vyzývajúc najprv o pomoc Nebo, mať na zreteli dve veci, ktorých úspech je neomylný: predovšetkým, posudzovať náuky autoritou zákona Božieho; za druhé, nasledovať učenlivo tradíciu Cirkvi.

Zastavíte ma touto otázkou: či Písmo sväté nestačí a skutočne sme povinní utiekať sa k autorite Cirkvi? Na to odpovedám, že vznešenosť Písma, je taká, že rôzne osobnosti ho rôzne vykladajú. Všetci ho nevysvetľujú tom istom zmysle: koľko čitateľov, toľko rozličných duchov a rôznych mienok. Jedným spôsobom mu rozumie napríklad Novacián, iným Photinus a zase iným Sabellius. Iný je názor Donatov, iný Áriov, Eunomiov, Macedóniov; iný Apolinárov, iný Priscilliánov, iný Jovinánov, iný Pelágiov alebo Celestov, iný nakoniec Nestoriov. Táto menlivosť, ktorej niet konca, dokazuje očividne, aké je nevyhnutné, aby slová prorokov a apoštolov boli vykladané istým pravidlom toho zmyslu, ktorý im dáva katolícka Cirkev.

O nič menej dôležité je usilovať sa s najväčšou starostlivosťou, aby sme poznali a nasledovali, čo bolo verené na všetkých miestach, v každej dobe a všetkými veriacimi. Aby sme hovorili s určitosťou len to, čo je katolícke, čo je všeobecne prijaté. Takto, aby sme boli katolíkmi, nesmieme pripustiť nič iné, len to, čo má za sebou starobylosť, všeobecnosť a jednomyseľnosť čiže jednotný súhlas. Budeme katolíckymi  len vtedy, keď nebudeme pokladať za pravú vieru nič iné, len to, čo Cirkev schvaľuje vo všetkých krajinách po celom svete. Budeme sa pridržiavať starobylosti vtedy, ak sa nebudeme nijako odchyľovať od zmýšľanie biskupov prvých čias, ktorí boli učiteľmi veriaceho ľudu. A nakoniec budeme podrobení jednotnému súhlasu, ak v samotnej starej náuke budeme sa pridŕžať toho, čo sledovali a učili všetci, alebo aspoň všetci biskupi a doktori.

Ale čo má kresťan robiť keď sa nejaká menšia čiastka Cirkvi odlúči od obcovania s ostatkom veriacich? Čo by robil! Dá prednosť celému telu pred jedným odtrhnutým údom. A keď nastane to, že nový a nový blud bude sa usilovať o to, aby nakazil celú Cirkev, je nutné sa pridŕžať starobylosti, pretože staré dogmy nemôžu byť porušené novátorstvom. Ak potom, ako v samotnom staroveku, vidíme, že dvaja alebo traja ľudia, ba možno i celé mesto, alebo celý kraj sa pridŕžal niektorého zvláštneho názoru, tu je nutné, bez ohľadu na opovážlivosť alebo nevedomosť tohto malého počtu, pridŕžať sa sa dekrétov opačných, ktoré by bol vyniesol za stara o tej istej látke niektorý všeobecný koncil.

Ak by sme sa konečne ocitli zhodou okolností v takom trápnom postavení, že ťažko budeme môcť rozoznať pravé od nepravého, potom je nutné radiť sa s učiteľmi Cirkvi, ktorí žili na rôznych miestach a v rôznych dobách života Cirkvi a pokladať za isté to, čo učili všetci jasne, svorne a nezmenene.

Z čoho som povinný usudzovať, že je v skutočnosti katolíkom len ten, kto miluje pravdu, pretože pravda nie je nič iné než samotný Boh; kto miluje Cirkev, kto miluje mystické telo Ježiša Krista, kto stavia nadovšetko náboženstvo a katolícku vieru. Ani autorita nejakého človeka, ani najväčšia oddanosť voči nemu, ani krása génia, výrečnosť, veda, skrátka nič nás nesmie uviesť do rozpakov, ak sa máme v takom prípade rozhodovať. Neochvejní vo viere nesmieme pripustiť nič iné, len to, čo Cirkev vždy a všeobecne verila. Všetko, čo niekto sám a odlúčene, všetko čo niekto sám proti zmýšľaniu všetkých sa odvažuje učiť, to je novota: bolo to neznáme, pokiaľ to niekto nezačal. To, čo takto tvrdí, to nie je reč náboženstva; je to len skúška pre našu vieru. Svätý Pavol sa o tom takto vyjadruje: "Pretože musia (medzi vami) byť aj kacírstva, aby sa ukázali medzi vami tí, ktorí sa osvedčili. (I. Cor. 11.19.) Stráž čo ti bolo zverené, vystríhaj sa bezbožných novôt slov. (I. Tim 6, 20.)"Aké to sú: bezbožné svetské novoty? Také, v ktorých niet nič sväté, nič zbožné, nič čo by patrilo do svätyne Cirkvi, ktorá je chrámom Boha.

Svetské novoty slov: to sú náuky, mienky, nové veci, protiviace sa ctenej starobylosti a ktoré nemožno pripustiť, aby sa nezaprela viera našich otcov, buď v celku, buď z časti, aby nás nevinilo z bludu, rúhania alebo nevedomosti všetko to, k čomu sa kedysi hlásili verné veriaci, svätí, cudné a zdržanlivé osoby, panny, klerikovia, diakoni a kňazi, vyznávači, mučeníci, mestá, národy, ostrovy, kraje, kráľovstvá a všetok ich bohabojný ľud, králi aj poddaní, ktorí po celom svete a od najpočiatočnejšieho založenia kresťanstva boli privtelení katolíckou vierou Ježiša Krista, svojej božskej hlavy.

Varuj sa týchto sprostých novôt slov: vždy bolo zvykom kacírov, že ich pripúšťali, ale katolíci vždy sa ich dokázali vyvarovať a odvrhnúť ich.

***

Je to bežná vec a skoro ako zákon u všetkých kacírov, že milujú svetské novoty, protivia sa im výroky starobylosti a stroskotávajú vo viere, pokladajúc za slávu falošnú vedu. Napriek tomu praví katolíci uchovávajú nábožne poklad, ktorý im bol zverený otcami, odsudzujúc profánne novoty a opakujúc slová apoštola: "Keby sme však my, alebo keby vám anjel z neba zvestoval inú blahozvesť, ako sme vám my zvestovali, nech je prekliaty!" (Gal 1, 8.)

Poviete nám: ak má však zloduch svojich učeníkov, ktorí používajú slovo Božie, jeho proroctiev, jeho prisľúbení, aby presvedčili o svojej zlej náuke, čo majú robiť katolíci a ako si majú počínať pravé dietky Cirkvi?  Ako medzi tými, ktorí sa dovolávajú Písma svätého, poznáme tých, ktorí ho zneužívajú a tých, ktorí ho užívajú správne?  Ako sa rozozná blud od pravdy?

Na to odpovedám to, čo som povedal na začiatku: že sa treba primknúť k náuke svätých Otcov a učiteľov, ktorí nás predchádzali; totiž vykladať kanonické knihy Písma podľa tradícií katolíckej Cirkvi a podľa pravidiel katolíckej a apoštolskej náuky. Aby sme to zdarne konali, tak je nevyhnutné nikdy sa neodchyľovať od katolíckosti, od starobylosti a od jednomyseľného súhlasu veriacich; takže, ak nejaká strana povstane proti celku, ak sa pozdvihne novota proti starobylosti; ak sa opováži niekto sám odporovať nejakou zvláštnou mienkou všeobecnému zmýšľaniu alebo skoro všetkých katolíkov, tu je treba dbať úplnosti tohto celku, ktorý je zdravý a zavrhnúť porušenosť tej strany, ktorá je chorá. Musíme viac dbať celej starovekosti náboženstva než nedávno zavedených svetských novôt. Taktiež je treba aj v samotnom staroveku pridŕžať sa skôr nariadení niektorého všeobecného koncilu než opovážlivosti jedného alebo menšieho počtu doktorov. Nakoniec, ak nie je otázka dostatočne vysvetlená, je nutné pripojiť sa k zmýšľaniu väčšiny a hlavných učiteľov Cirkvi.

Prirodzeným dôsledkom princípov, ktoré sme práve stanovili, je to, že musíme skúmať, akým spôsobom treba používať jednohlasnosť starých Otcov, aby sme poznali profánne novoty kacírov a aby sme ich odsúdili, keď budú poznané.

Treba pamätať na to, že máme prihliadať k autorite starých Otcov, hľadať s veľkou starostlivosťou ich zmýšľanie a verne sa ho pridržiavať, keď ho nájdeme: nie vzhľadom k niektorým nepatrným ťažkostiam, ktoré môžu nastať v súvislosti s Písmom, ale vzhľadom k článkom viery. Okrem toho je vhodné upozorniť na to, že tieto metódy sa nesmú používať proti všetkým druhom kacírstiev, ale hlavne proti tým, ktoré sú tak nové, že nemali ešte dosť času zrieknuť sa pravidiel starej viery. Je potrebné, pokiaľ je to možné, udusiť ich hneď pri ich vzniku, aby sa snáď jed nerozšíril na staré diela a aby ich neporušil. Ale keď takéto kacírstva sú už zastaralé, keď už trvajú dlhší čas a všade sa rozliezli, treba proti ním bojovať iným spôsobom, pretože ich starobylosť im uľahčila uchvátenie miesta pravdy a takpovediac ho zabrať pre seba akoby jej menom.  Tu bludy musíme odsúdiť autoritou Písma, ak je to potrebné, alebo od nich utiecť  a mať ich v nenávisti ako už odsúdené koncilmi a všeobecnými snemami katolíckych biskupov.

Ak sa začne teda nejaký blud rozmáhať a keď sa dovoláva pasáží z Písma, ktoré by si rád privlastnil, zle a krivo ich vykladajúc, musíme, aby sme sa prepracovali k pravému zmyslu týchto textov, porovnať výklady Otcov a všetko čo kacírstvo pridá nepravého k týmto výkladom, čiže nového a profánneho, bez problémov sa rozozná a bude možné to bez ďalšieho skúmania odvrhnúť. Z Otcov treba vybrať jedine tých, ktorí žili svätým životom a ktorí, neochvejní vo viere a v oddanosti Cirkvi, zaslúžili si sladko zomrieť v Ježišovi Kristovi, alebo ktorí dali svoj život pre neho mučeníctvom. Ich svorná jednomyseľnosť tvorí akýsi všeobecný koncil, ktorým všetko, čo rozhodli o viere, stáva sa neomylným pravidlom, od ktorého nie je dovolené sa odchýliť.

A ten, kto by vám inak hovoril čo do podstaty vieroučných článkov, aj keby to bol učenec, svätec, aj keby bol biskupom, vyznavačom alebo mučeníkom, čo by povedal, to by bolo pre vás vždy len jeho súkromnou, osobnou mienkou, ktorá si zaslúži len zavrhnutie. Inak by ste si sami privodili večné tresty, po vzore tých nešťastníkov, strhnutých rozkolom alebo zapletených do kacírstva, ktorí opustili starú a všeobecne prijatú vieru, aby nasledovali nový blud jedného človeka. 

Z toho môžeme usúdiť, aká dôležitá je autorita svätých Otcov, ktorí majú všetci to isté zmýšľanie a akého zločinu sa dopúšťa ten, kto ňou pohŕda a neprispôsobuje sa jej.     

Prevzaté z časopisu Archy , prekladateľ a rok vydania neuvedený.