Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

23. 9. 2013

Verní katolíckej Cirkvi

Joseph Reiter.

Kristom ustanovený poriadok osobnej spásy vyžaduje, aby človek prináležal Cirkvi svojim telom i dušou. Inými slovami: aby žil aj vo vonkajšom, viditeľnom zväzku s katolíckou Cirkvou a nachádzal sa v stave posväcujúcej milosti.

I. Ktokoľvek platne príjme svätý krst, stane sa údom na tele i duši Cirkvi, čiže aj pokrstené deti tých rodičov, ktorí žijú v stave (cirkevného) odlúčenia [schizmatici], v blude [heretici], či v neviere [agnostici, ateisti, pohania].
II. Človek prestáva byť údom tela Cirkvi, ak z katolíckej Cirkvi vystúpi, teda ak vedome pretrhne puto viery skrz nevieru alebo blud, alebo ak je z katolíckej Cirkvi exkomunikovaný.
III. Človek prestáva byť (duchovne) údom Cirkvi, ak spácha akýkoľvek smrteľný hriech, a to na taký čas, pokým zostáva v stave smrteľného hriechu.
IV. Účasť na duši Cirkvi je k osobnej spáse absolútne a nevyhnutne potrebná. Žiadna duša nikdy nemohla a nemôže vojsť do neba, ak neodchádza z tohto života v stave posväcujúcej milosti.
V. Členstvo na tele Cirkvi je podľa Kristovho príkazu a Kristom daného zriadenia tak závažnou úlohou a povinnosťou, že žiaden človek nemôže dosiahnuť večnú blaženosť, kto túto povinnosť z vlastnej viny nespĺňa, hoci mu je splnenie tejto povinnosti učinené možným. Naproti tomu však, kto sa nachádza v takejto situácii bez vlastného zavinenia, že mu ani pri najlepšej vôli nie je objektívne dané možným tejto povinnosti dostáť, tomu to Pán nepripočíta k vine a ani nad ním zato nevysloví ortieľ trestu.
VI. Naopak, tomuto človeku udelí Pán toľko milostí, že skrz tieto, ak skutočne chce, dokáže sa dostať do stavu milosti a získať si večnú blaženosť, hoci mu nebude možným, stať sa zároveň navonok členom tela Cirkvi. Isto však bude takýto človek oveľa ťažšie uschopnený dosiahnuť stav blaženosti, ak postráda také prostriedky milosti, akými sú napríklad Sviatosť zmierenia, či Eucharistie.
VII. Ktokoľvek však dosiahne večnú blaženosť, nedosiahne ju mimo Cirkvi, ale v katolíckej Cirkvi a skrze katolícku Cirkev, to znamená skrz to, že buď náleží telom i dušou do katolíckej Cirkvi alebo náleží do nej len dušou, ak mu vstup do vonkajšieho zväzku s Cirkvou nie je (za jeho života) učinený možným.
VIII. Mimo katolíckej Cirkvi nieto spásy. Tu niet výnimky. Do neba nemôže vojsť nik, kto by nepatril v čase, keď sa odlúčil od života, k Cirkvi aspoň svojou dušou.

Forma príslušnosti k Cirkvi môže byť rozličná - podľa toho, či niekto vstúpil do vonkajšieho zväzku s katolíckou Cirkvou (a bol do nej prijatý), alebo nie. Avšak, medzi týmito dvomi formami príslušnosti k Cirkvi nie je možné vyberať si podľa akejsi ľubovôle. Pre všetkých, pre ktorých je to (za ich života) učinené objektívne možným, je vstup do vonkajšieho zväzku s Cirkvou nevyhnutným predpokladom osobnej spásy. Inak stratia svoju súnáležitosť aj k vnútornému (duševnému) spojeniu s Cirkvou, čím sa dostanú úplne mimo Cirkev a tým pádom do zatratenia - lebo Extra ecclesiam salus non est (mimo Cirkvi nieto spásy).

„Seba samých skúmajte, či máte vieru; sami sa skúmajte. Alebo nepoznáte seba samých, že je vo vás Ježiš Kristus? Ibaže ste nehodni.“, to sú slová svätého apoštola Pavla Korinťanom (druhý list Korinťanom 13,5). Každý človek je povolaný, usilovať sa, pokiaľ je to v jeho silách, spoznávať a prijímať Kristom zjavenú a zvestovanú Vieru. Pre všetkých tých, ktorým nebolo dané toho veľkého šťastia, byť od detstva vychovávaný a k spáse svojej poučovaný v Cirkvi svätej katolíckej, Synom Božím danej a zjavenej, sú určené nasledovné slová, bohaté na poučenia, súc byť povzbudením ducha. Kto je slobodný všetkých predsudkov a nie je zaslepený vlastnými vášňami, dôverujúc milosti Božej a v pomoc Božiu, vážne sa zamysliac nad obsahom riadkov tu obsiahnutých, nadobudne určite plného presvedčenia, že len Cirkev katolícka jest dielom Božím a žiadna sekta mimo pravej Cirkvi a že Kristus, opravdivý syn Boží, zjavil pravdy k spáse duše potrebné iba v nej.

 K tomuto poznaniu prišiel i markgróf Jakob III. Bádenský v čase reformácie. Narodil sa v Pforzheime roku 1562 a bol vychovávaný v lutheránskej viere. Keď nadobudol panovnícke práva k panstvu Baden-Durlach, uzavrel roku 1584 sobáš s grófkou Culenburg-Manderscheid, ktorá bola takisto evanjelíckej viery. Markgróf Jakob si pri rozličných príležitostiach vzorne plnil svoje vojenské povinnosti, no s ohľadom na spásu svojej duše sa ešte viac venoval vieroučným otázkam a problémom. V roku 1590 v kláštore Thennenbach verejne prestúpil na katolícku vieru. Tento krok s ním učinila i jeho manželka. Čoskoro markgróf ochorel - hovorilo sa, že následkom otrávenia, to sa však nepodarilo dokázať - a umrel peknou, ak sa to dá tak vyjadriť, povznášajúcou smrťou. Dva dni pred svojim skonaním zhromaždil okolo seba všetko svoje služobníctvo a vydal nádherné svedectvo svojej katolíckej viery.
„Dosvedčujem, že púhym vlastným svedomím a tiež usilovným bádaním pohnutý, nachádzam [=považujem] toto (katolícke) vyznanie ako pravé a to iné (Lutherovo) za nové a falošné. A kiež by Boh chcel, aby som sa s tým tak dlho nezdržiaval a prihlásil sa ku katolíckej viere už skôr !  Veď ja som už asi rok vedel o mnohých bodoch, podľa ktorých je lutheránska viera nepravá a katolícka pravá, a predsa, aby som nebol považovaný za ľahkovážneho a aby som o to viac posilnil a upokojil svoje svedomie, odkladal som toto svoje vyznanie. Teraz prosím o to, aby ste nezabudli, že keď zomriem, pred každým, voči komu to bude potrebné, verejne vydať svedectvo, že som skonal v pravde ako (rímsky) katolík, pritom s úprimným, šťastným a neochvejným svedomím a túto (katolícku) vieru som  do svojho posledného výdychu uchoval a pred súdnu stolicu môjho Pána Ježiša Krista priniesol. Nechcem tiež pochybovať, že mi (Pán) skrze svoje utrpenie a smrť z jeho vlastnej milosti a zľutovania prostredníctvom tejto viery večnú blaženosť dať ráči. Amen. Toto jest mojim vyznaním, na toto umieram s úplne šťastným svedomím a ešte raz dosvedčujem pri Bohu, že moje svedomie nebolo nikdy pokojnejšie, ako keď som sa v Thennenbachu ku svojej katolíckej viere prvýkrát doznal, a od tej hodiny až po tento okamih. A osobitne teraz, po prijatí prevelebnej Sviatosti (oltárnej) je môjmu srdcu ľahko a veselo. Bohu buď chvála! A som aj spokojný, ak to tak Boh bude chcieť mať, že sa už teraz odlúčim. Katolíkom som, katolíkom zostanem, katolíkom chcem umrieť. Pán Boh mi k tomu spomôž´! Ak niekto bude po mojej smrti o mne hovoriť inak alebo moje kresťanské obrátenie onako vykladať, že sa (ono) udialo iba z púhej túžby po večnej blaženosti, zasahujúc mi tým do svedomia, toho chcem tu na tomto mieste týmto verejne za šírenie nepravdy potrestať a pred tvárou Božou, požadujúc (od neho) odpoveď, prečo tak činí, obžalovať.

Dr. Pistorius tento preslov umierajúceho markgrófa krátko po jeho smrti zverejnil a vo veci pravdy a pravosti týchto slov sa odvoláva na všetkých svedkov, ktorí boli pri ich prednesení prítomní. 
Okrem toho máme samotným markgrófom Jakobom spísanú „Summárnu rozpravu“, v ktorej líči, prečo sa oddal „katolíckej, neprestajne jedinej, človeka blaženým čianiacej viere“. V tejto rozprave zhrňuje päť hlavných popudov, ktoré ho pohli k tomuto kroku:
„Prvý popud - nepravdy, ktoré bludári podsúvajú katolíckej Cirkvi, napríklad nepravdu o tom, že katolíci nepovažujú Sväté Písmo za pravdivé a platné, hoci títo (katolíci) celé Písmo, bez zapretia čo i len najmenšieho textu alebo písmenka Božieho Slova prijímajú, veria (mu) a uctievajú (ho), zaťiaľčo sa práve odporcovia katolíkov zo Slova Božieho držia len toho, čo sa im páči a zatracujú (z neho) to, čo sa im nepáči.
Druhý popud - Lutherovo náboženstvo sa delí zo dňa na deň na nové a nové sekty a je už (písal sa rok 1590 !) natoľko roztrieštené, že sa už ani nevie, kto je vlastne lutherán a kto už nie. Ľahko sa dá predpokladať, že táto nová náuka, keďže stojí postavená na piesku a ľudskej klamlivosti, privedie do života ešte mnohé iné sekty. Keďže sme našli u lutherových stúpencov iba hádky, spory, nestálosť, rozluky a odštiepenia až do nekonečna, museli sme pozmeniť svoje zmýšľanie o starej apoštolskej, v každom čase viditeľnej a jedinej Cirkvi.
Tretí popud - Pochopili sme, že Luther - nado všetku mieru nečistý, rúhavý, nemravný, nafúkaný a pochybný - nemôže byť tým prostriedkom, ktorým by sa obslúžil Všemohúci pri uskutočnení tak veľkého zázračného diela, akým je vylepšenie svojej Cirkvi.
Štvrtý popud - Augsburské vyznanie (teoretický pilier Lutherových náuk - pozn. prekl.) skrze svoju vratkosť a viacráz vykonané, nezodpovedné pozmenenia a úpravy preukázalo, že nie je schopné byť žiadnym istým fundamentom náboženskej viery.
Piaty popud -  o všetkých tých sektách, ktoré dnes často rastú ako huby zo zeme, prvých 1500 rokov Cirkvi človek vôbec nechyroval. Cirkev Kristova nezapočala svoje dielo vo Wittenbergu, ani v Zürichu, ani v Ženeve, ani v Anglicku, ani v Petrohrade, ale v Jeruzaleme. A preto: ostaňte pevní vo viere a vytrvajte v láske a oddanosti svätej katolíckej Cirkvi, neomylnej učiteľke božských právd Spásy a spoľahlivej vodkyni v život večný.“

Aby sme si tieto slová mohli trvale vziať k srdcu, nech je ešte (na tomto mieste) dodané, čo veľmi trefne napísal Dr. Franz von Bettinger, arcibiskup mníchovsko-freisingský v pastierskom liste z 28. októbra 1909 svojim veriacim: „Často náš Pán a Spasiteľ Ježiš Kristus svojim apoštolom a svojej Cirkvi predpovedal, že budú pre jeho meno nenávidení a prenasledovaní. Aj v hodine jeho odlúčenia povedal svojim apoštolom tieto slová: „Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel prv ako vás. Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí. Spomeňte si na slovo, ktoré som vám povedal: Sluha nie je väčší ako jeho pán. Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás; ak zachovávali moje slovo, budú zachovávať aj vaše.““ (Ján 15, 18-20).

A čoskoro po Pánovej smrti sa tieto jeho slová na apoštoloch vyplnili. Boli obvinení, urobili z nich nepriateľov. Boli predvádzaní pred súdy a hádzaní do väzenia, mučení, týraní a posielaní na hroznú smrť v neopísateľných bolestiach. Preto píše svätý apoštol Pavol Korinťanom: „Zdá sa mi, že nám, apoštolom, Boh pridelil posledné miesto ako odsúdeným na smrť, lebo sme sa stali divadlom pre svet, anjelov i ľudí. My sme blázni pre Krista, ale vy ste múdri v Kristovi; my sme slabí, a vy silní; vy ste slávni, my znevážení. Až do tejto hodiny sme hladní, smädní a nahí, bijú nás päsťami, sme bez domova, ťažko pracujeme vlastnými rukami; keď nás preklínajú, my žehnáme, keď nás prenasledujú, my to znášame, keď nás potupujú, my sa modlíme. Stali sme sa akoby smeťami sveta, vyvrheľmi pre všetkých až doteraz.“ (1. Kor. 4, 9-13).

A čo bolo tým dôvodom takého hnevu, nenávisti a prenasledovania? Zlé skutky? Zavrhnutiahodné učenie? Ó nie !  Ich život bol bez poškvrny, svätý, ich náuka čistá a vznešená. To pre meno Ježišovo museli trpieť a zomrieť mučeníckou smrťou. Aj na nich sa splnilo, čo povedal Spasiteľ o sebe samom: „Nenávideli ma bez príčiny." (Ján 15, 25). Ako apoštolom, tak sa vodilo aj kresťanom po dlhých tristo rokov, v nekončiacom a veľkom utrpení a mukách si uchovali vernosť a rozhodnosť, pevnosť svojej kresťanskej viery a veľmi často ju museli spečatiť mučeníckou smrťou. Kvôli Ježišovmu menu sa stali, ako sa vyjadril jeden pohanský literát, „objektom nenávisti ľudského pokolenia“. Táto nenávisť voči Kristovi a jeho Cirkvi nikdy nevyhasla a z epochy na epochu neustále, súc viac a viac vystupňovaná, mocnela. V priebehu „veľkej“ francúzskej revolúcie si vyžiadala hrozné obete. A aj v našich časoch sú zapaľované plamene nenávisti voči Kristovi a jeho Cirkvi za pilného pričinenia nepriateľov kresťanskej viery, kresťanských mravov a kresťanského poriadku. Vzniká svetové spojenectvo všetkých tých, čo pod všelijakými názvami pracujú na odpadnutí (duší) od Krista, na skaze Cirkvi, na potláčaní kresťanských mravov a výchovy, na zvrhnutí jestvujúceho poriadku. Ošklivými heslami, vymyslenými, vyberavými obvineniami, nespravodlivými výčitkami sú cielene podnecované rôzne proticirkevné vášne, horkosť a nenávisť, narúšaný pokoj a mier, vyvolávaný rozruch, rozvrat a boj. 

Uprostred svojho (veriaceho) kresťanského ľudu, ktorý ho vo svojej pokore a milujúcej vďačnosti vzýva ako svojho Boha a Vykupiteľa, je Kristus bezohľadne, nehanebne osočovaný a tupený. Božie príkazy, kresťanské cnosti a morálka je verejne zaznávaná, opovrhovaná a porušovaná. A ako sa odmieta vzdávať česť Bohu a ako sa mu dlhuje a odopiera prejavovanie poslušnosti, tak sa nedáva česť a odopiera poslušnosť aj jeho zástupcom na Zemi - cirkevnej a svetskej vrchnosti. Aké premnohé urážky a potupa sa to dennodenne hádže na hlavu Cirkvi, na nášho svätého Otca ! Ako je urážaný kňazský a rehoľný stav ! Kedysi sme mali útechu, že aspoň naša vlasť a náš ľud bol takémuto konaniu vystavovaný menej, no dnes siahajú takéto hnutia až k nám a nepriatelia Kristovi nepovažujú pri svojom pôsobení už ani u nás za potrebnú akúsi zdržanlivosť, či branie ohľadov. Otvorene sa vyzýva  k odpadnutiu od viery, od Krista, k vystúpeniu z jeho Cirkvi, k vstupovaniu do Kristu nepriateľských, proticirkevných spolkov, k potláčaniu kresťanského vyučovania na našich školách. Doteraz sa nechali mnohí oklamať, uviesť do omylu v tom, aké sú skutočné ciele rôznych takýchto spolkov a snáh. Dnes sa však už srdcia a úmysly mnohých odkryli, stali sa verejne známymi a tak si už nik nemôže zakrývať svedomie pred veľkým nebezpečenstvom, ktoré nás ohrozuje. 

V tejto situácii platí pre všetkých bez výnimky nutnosť vyznávania kresťanskej viery otvorene a verejne. Platí slovo Pánovo: „Nik nemôže slúžiť dvom pánom“ a tiež „Kto nie je so mnou, je proti mne.“ a napokon: „Kto mňa vyzná pred ľuďmi, toho aj ja vyznám pred svojim otcom, ktorý je na nebesiach; kto však mňa zaprie pred ľuďmi, toho aj ja zapriem pred svojim otcom.“. Vy všetci, ktorí ešte veríte v Ježiša Krista, stojte verne a pevne, zomknite sa ! Opatrujte, chráňte a bráňte vaše drahocenné dobro, vašu vieru ! Stojte pevne vo vernosti a v láske voči vašej svätej Cirkvi a jej vznešenej hlave ! Ctite si vašich kňazov a duchovných, lebo sú „zástupcami“ Krista, kto nimi opovrhuje, opovrhuje Kristom samotným.
  
Vyznávajte svoju vieru skrz svedomité a snaživé plnenie vašich kresťanských povinností, pestovaním každodennej modlitby, navštevovaním svätých Omší v nedele a sviatky, usilovným a ctihodným prijímaním svätých sviatostí ! Nech sa na nás splní želanie svätého otca, aby sa všetci obnovili v Kristovi. Nebezpečenstvo a bieda týchto časov nás má všetkých zjednotiť a vyburcovať k dobrému boju, ktorý máme viesť voči nepriateľovi v nás a vôkol nás. Nik nesmie byť vo svojej viere natoľko vychladnutý a mŕtvy, aby sa odpornému vyčíňaniu voči Kristovi a jeho Cirkvi len nečinne a bezcitne prizeral. Na naše sväté povinnosti voči Kristovi a jeho Cirkvi nesmieme nikdy zabúdať a všetky pokušenia k nevere voči Kristovi od seba s odporom a hnusom zaháňať. Spasiteľ nás varuje: „Chráňte sa falošných prorokov: prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci. Poznáte ich po ovocí. Veď či oberajú z tŕnia hrozná alebo z bodliakov figy?“ (Matúš 7, 15-16) Ich jedovaté a zlovestné ovocie vidíme dnes všade vôkol seba. Preto ma práve starosť o ohrozenú spásu mne zverených duší a tiež vedomie svojej ťažkej zodpovednosti primäli k tomu, aby som sa k vám obrátil s týmito varovnými a napomínajúcimi slovami.

Z bojov týchto čias si musíte ale vziať jedno výnimočné ponaučenie. Pýtam sa: Ako je to možné, že pri akejkoľvek príležitosti sa široké masy dokážu tak rýchlo a tak vášnivo strhnúť proti Cirkvi a jej všetkej cti hodným inštitúciám?

Áno, toto je moc, ktorú má tlač a ktorú majú mnohé organizácie, ktoré spája energická a cieľavedomá práca za využitia každého, vhodne sa črtajúceho podnetu, pokúšajúc sa získavať stále viac a viac vplyvu pre svoje Cirkvi nepriateľské idey a ktoré získavajú čoraz väčšie úspechy všade tam, kde k (našej) rýchlej a účinnej obrane tie isté prostriedky chýbajú. Nemali by sme sa od nepriateľa podučiť, ako si je treba vážiť zomknutosť a aký je význam tlače? Držte sa od novín, časopisov a kníh, ktoré neohlasujú žiadne, vášmu katolíckemu presvedčeniu užitočné skutočnosti, ktoré nepristupujú k vášmu presvedčeniu s rešpektom, či chápavým záujmom, ktoré na vaše presvedčenie neberú citlivý zreteľ, ale ktoré naopak, o to skôr vaše katolícke city rozličnými spôsobmi zraňujú ! Nenechajte sa pri presadzovaní našich katolíckych zásad prekonať protivníkmi čo do vynaloženej energie, záujmu a obetavosti ! A ak sa pri konaní katolíckej obrany proti nepriateľským útokom a osočeniam alebo pri konaní rôznych katolíckych podujatí uchýlite k výčitkám na adresu nepriateľa, nezabúdajte, že táto snáď tu a tam oprávnená kritika sama o sebe neprináša žiadnu pomoc - pomáhajte skôr vašimi priateľskými radami a obetavými skutkami, aby sa takáto obrana a oné podujatia konali v čo najväčšom súlade s vašim presvedčením a úsudkom. Zhovievavá a rukolapná pomoc má oveľa vyššiu cenu ako púhe hrubé, neotesané hanenie.

Ak budeme my sami, čo sme raz boli vo svätej sviatosti birmovania pomazaní ako bojovníci Kristovi, spouúčastní boja proti nepriateľom našej spásy v miere síl, nám Bohom daných, potom smieme, súc utešení, spoliehať sa a stavať aj na pomoci zhora. A toto naše spoliehanie sa na pomoc Krista, nášho Pána, nesmie byť otrasené žiadnou tiesňou a žiadnym strádaním, či utrpením. Pamätajme na jeho slová: „Toto som vám povedal, aby ste vo mne mali pokoj. Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!" (Ján 16, 33) a tiež „Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť, radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami.“ (Matúš 5, 11-12).

Naše miesto je v bárke Petrovej a keď sa nás zmocnia búrka a vlnobitie, hľaďme s dôverou na Toho, kto raz jedným slovom vetru a vlnám poručil, na Ježiša Krista, na nášho Pána a Boha, mimo ktorého nieto žiadnej spásy, žiadnej pravdy a žiadneho pokoja. Jemu buď „sláva a veleba, vláda a moc pred všetkými vekmi i teraz i po všetky veky. Amen.“ (Júda 25).

Z diela „Das dreifache Reich Gottes“ 
Imprimatur: Biskupský ordinariát Würzburg 1911.
Preložil Ladislav Hajdu