Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

23. 6. 2013

Reakcia na jednu analýzu.

Branislav Michalka

Na stránke Monarchia Catholica bol publikovaný text, ktorý sa zaoberal mojím článkom Monarchia ako princíp.

http://monarchiacatholica.blog.cz/1306/poznamky-k-clanku-branislava-michalky-monarchie-jako-princip-i-a-diskuzi-k-nemu

Predmetom kritiky J. Pejřimovského bol nasledujúci odsek:

"1) Legitimita panovníka a vlády není dána příslušností k rodu, třídě, stavu, ale věrností katolické Víře a Církvi. Panovník nebo vláda, které ztratí tuto věrnost, jsou katolickými křesťany trpěny, ale ne legitimizovány. To platí i o současných "monarchiích" a starých panovnických rodech."

A proti tomu J. Pejřimoský tvrdí:

"Prvý odstavec úvahy autora, jakkoliv se zdá katolický, je ve skutečnosti husitskou herezí, aplikací výroku Jana Husa: "Vrchnost světská nebo duchovní pozbývá své moci, je-li ve stavu těžkého hříchu (ztráty Boží Milosti)." Uvedený výrok byl odsouzen jako hereze na kostnickém koncilu v roce 1415."

Každý súdny človek pochopí hneď v čom je rozdiel medzi Husovým a mojim tvrdením. V stave ťažkého hriechu sa môže nachádzať akýkoľvek praktizujúci katolík, vrátane legitímneho panovníka. Viď napr. permanentné smilstvo Ľudovíta XIV. Autor, J. Pejřimovský zrejme nerozlišuje medzi osobným hriechom a doktrinálnou nevernosťou k Cirkvi. To čo som tvrdil, nemá s Husom nič spoločné. Ja som písal o doktrinálnej vernosti a príslušnosti panovníka či vlády k apoštolskej a katolíckej Cirkvi, nie o jeho osobných kvalitách či pochybeniach na poli morálky. Hus však píše práve o tom. To jasne vyplýva z toho, že tam píše aj o stave duchovnom, teda takom stave, u ktorého príslušnosť k Cirkvi vyplýva z podstaty toho stavu; nota bene keď v čase Husových výrokov iná Cirkev ako katolícka ani nebola a teda musel myslieť len katolíckych duchovných. Čiže Hus nehovorí o deklaratívnom odmietaní katolíckej Viery a Cirkvi u predstaviteľov moci, duchovnej či svetskej, teda o tom, o čom hovorím v článku ja, pretože to duchovní, ktorých kritizoval samozrejme nerobili. Hus hovorí o morálnych zlyhaniach moci, ktorá sa hlási k Cirkvi. Ide mu o opačnú vec ako mne.  Hus tvrdí,že katolícky biskup,alebo panovník, napriek tomu, že tvrdia, že sú katolíkmi a napriek tomu, že vyznávajú katolícku Vieru, ale pritom žijú v stave ťažkého hriechu (smilstvo, krádež, simónia, nenávisť atd.) strácajú svoju legitímnu moc.

To, že Hus nehovorí o tom, o čom píšem v článku ja,  nakoniec vo svojej nevinnosti potvrdzuje aj autor keď nižšie píše:

"V principu zde Jan Hus rozšířil Wickleffovo učení, že kněz v těžkém hříchu neplatně koná úkony kněžské na všechny osoby, vykonávající veřejný úřad. Názor odporuje přirozenému rozumu; umí si někdo představit, že soudce, který se večer při oslavě narozenin opil, pozbývá svůj úřad?"

Kde však J. Pejřimovský našiel v mojom článku tvrdenie, že legitimitu stráca panovník, ktorý sa opil, smilnil, kradol, vraždil a pod.? 
  
No a nakoniec sa autor, aby ospravedlnil svoje odmietanie požiadavky príslušnosti vládnej moci k Cirkvi, zaplieta do nejakých liberálnych strašidelných vidín všeobecného donášačstva z Orwelovej dielne, ktorých súvislosť s témou vernosti Cirkvi pozná zrejme len on sám.

"Požadavek vypadá velice morálně, ale v praxi by zřejmě znamenal možnost zpochybnění jakéhokoli veřejného rozhodnutí a vytvořil by podmínky pro špehování a donašečství. Výsledkem by mohl být Orwelův "Velký Bratr" nad všemi bdící "tzv. mravnostní" policie. Takový systém může být zneužit ke špehování a odstranění i nehříšných, ale nepohodlných.
Z přehlédnutí heretického charakteru uvedeného odstavce B. Michalku částečně omlouvá skutečnost, že tento Husův blud sami husitští předáci nešířili, podkopali by totiž ve většině případů legitimitu vlastního vůdcovského postavení."


Ja tvrdím niečo úplne opačné ako mistr Jan Hus: panovník a vláda, napriek tomu, že v osobnej morálke sú možno na nízkej úrovni, odvodzujú svoju legitimitu práve z doktrinálnej vernosti a príslušnosti ku katolíckej Cirkvi.

Myslím, že to je z textu jasné. Mávať nepatrične herézami len preto, aby sa dokázala legitimita nejakého starého rodu, pretože iný účel to predpokladám nemalo, je vážna vec. Ako ostatne každé obvinenie katolíka z herézy. Spadá to pod hriech osočovania, spovedá sa z toho a vyžaduje sa verejná náprava.

(Podrobnejšia kritika článku J. Pejřimovského, z pera Petra Friša, sa nachádza na stránke Monarchia
http://monarchizmus.blogspot.sk/2013/06/nezmyselna-kritika-j-pejrimovskeho.html)