Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

9. 6. 2013

Obradoslovie - Život so svätou Cirkvou VII.

Matej Zaťko

Modlitby a rozličné pobožnosti

a.). Znamenie svätého kríža

1. Pobožnosti so znamením kríža. Každú pobožnosť začíname so znamením kríža, čím naznačujeme, že všetko má počiatok v Tom, ktorý za nás podstúpil trpkú smrť na dreve kríža.
2. Znamenie potupy a znamenie vykúpenia. Kríž bol u pohanov znamením najohavnejšej potupy a hanby, lebo na kríži umierali najväčší zločinci a vyvrheli ľudskej spoločnosti. Ale od tých čias, ako Spasiteľ svojou smrťou na kríži udobril Otca nebeského a otvoril nám tak kráľovstvo nebeské.
3. Žehnanie sa svätým krížom. Keď sa prežehnávame, verejne vyznávame, že sme kresťania-katolíci. Týmto znamením líšime sa od pohanov, židov a inovercov.
4. Dvojaký spôsob prežehnávania. Pri prežehnávaná užívame kríže dvojakej podoby. Veľký a malý kríž.
5. Veľký kríž pri prežehnávaní a jeho význam. Veľký kríž je najzvyčajnejšia podoba pri prežehnávaní. Pri tomto prežehnávaní začíname pravou rukou, dotkneme sa prstami čela a máme pritom myslieť na nášho Otca nebeského. Svojim rozumom sme poznali a chceme ho ústami všade smelo a otvorene vyznávať. Potom spustíme pravú ruku a dotkneme sa prstami pŕs v okolí srdca. To znamená, že toho Pána Boha, ktorého sme rozumom poznali a chceme celým srdcom milovať. Napokon prekladáme ruku z ľavého pleca na pravé. Veľké ťarchy nosievame zvyčajne na pleciach, aby sme si poľahčili. Tak aj tu keď sme Boha poznali a rozhodli, že ho chceme milovať, musíme aj ťarchu božích prikázaní niesť, t.j. verne plniť. Len takto sa staneme opravdivými učeníkmi Kristovými.  – Na konci prežehnania zložíme zbožne ruky. Konce prstov sú obrátené do neba, upozorňujú nás na nebeskú vlasť, ktorú dostaneme ako odmenu za svedomité plnenie prikázaní božích.
6. Malý kríž pri prežehnávaní a jeho význam. Pri malom prežehnávaní robíme tri krížiky, a to na čele, na ústach, na prsiach. Keď hovoríme „ v mene Otca“, robíme krížik na čele. Vtedy máme myslieť na otca nebeského, ktorý nás stvoril a o všetkých sa otcovský  stará. Keď hovoríme  „i Syna“, robíme krížik na ústach. Pritom si spomíname na Pána Ježiša, ako za nás tri hodiny  visel na kríži, za nás na kríži umrel, aby nám nebo otvoril. A keď hovoríme „i Ducha Svätého“, robíme krížik na prsiach a pritom spomíname na Ducha Svätého, ako zostúpil na svätých apoštolov v podobe ohnivých jazykov a dal im nebeské svetlo do duše a milosť božiu.
7. Požehnanie v znamení svätého kríža. Každá práca, konaná v znamení svätého kríža prináša požehnanie.
8. Svätý Efrém o svätom kríži. „Zbraň svätého kríža vždycky so sebou nosievaj! Bez kríža nič nepodnikaj! Či ideš spať, či pracovať, či ideš cez polia, či ideš jesť, alebo piť, či budeš plávať po mori, alebo po iných vodách, odej sa týmto spasiteľným znamením, ktoré ťa bude chrániť ako pancier a každé nešťastie odvráti sa od teba.“
9. So svätým znamením všade. S krížom, s naším znamením spásy, všade sa stretneme. Kríž máme doma na stene. Kríž stojí pri ceste, v poli a v lese. Ako sa zaradujeme, keď ideme sami lesom a stretneme sa s krížom! Už nie sme sami, ale s pánom Ježišom. Už nám nie je smutno, nebojíme sa. Smutno by bolo bez krížov, bez kostolov. Ktorý kraj nemá krížov, to je kraj pustý, bez viery, bez lásky. Ako katolík budem mať vždy úctu k svätému krížu, ako ku znameniu svojej spásy!


b.) Modlitba

1.Modlitba. Len zriedkakedy si uvedomujeme, akou veľkou výsadou je modlitba. Úbožiaci na tomto svete len ťažko sa dostanú k bohatým. Ak od nich niečo chcú posielajú svojich zástupcov za nimi, aby oni predniesli ich žiadosti. Sami nemajú odvahy, lebo sa boja, že by ich vyhodili. Ale pre Kráľa Kráľov, pred najvyššieho Pána neba a zeme, pred samého Pána Boha môže aj najväčší úbožiak predstúpiť kedykoľvek, či vodne, či v noci. Je presvedčený, že ho príjme na výsluch, lebo On neprestajne volá: „Poďte ku mne všetci...!“ My prichádzame s radosťou na tento výsluch pred trón Boží, lebo vieme, že keď tu prosíme, dosiahneme, keď hľadáme, nájdeme, keď klopeme, dvere neba sa nám otvoria.
2.Čo prejavujeme modlitbou? Modlitba je rozhovor s Bohom. V tomto nábožnom rozhovore prejavujeme Bohu, že ho milujeme, že sa mu klaniame, a že mu ďakujeme, že chceme pre neho žiť, že od neho dúfame všetko dobré. Keď sa modlíme, uznávame, že jemu vďačíme za všetko, čo sme, čo máme a čo dúfame. Voláme ho na pomoc, vzývame vo svojich potrebách obyčajných, mimoriadnych a naliehavých.
3.Bez modlitby duša hynie. Ak obstriháme vtákovi krídla, už nemôže lietať. Taktiež duša človeka sa nemôže povzniesť bez modlitby. Čím je povetrie pre život tela, tým je modlitba pre život duše. Ako telo umiera, keď prestane dýchať, tak aj duša umiera, keď sa prestane živiť modlitbou.
4.Rozličné úkony pri modlitbe. Človek, ktorý povznáša nábožnú myseľ v nábožnom rozhovore k Bohu, nezdrží sa, aby svoju nábožnosť neprejavil aj vonkajšími znakmi a úkonmi. Najobyčajnejšie úkony pri modlitbe sú: pokľaknutie, zopätie rúk, zdvihnutie očí, bitie v prsia.
A.Pokľaknutím prejavujeme svoju pokoru a uznanie, že nad nami vládne Boh, všemohúci stvoriteľ, vševedúci a spravodlivý Sudca. U evanjelistu sv. Lukáša čítame, že v záhrade getsemanskej aj sám Kristus pán, „kľakol na kolená a modlil sa.“ 
B.Zopäté ruky pri modlitbe značia detinskú dôveru v Boha, ďalej vrúcnu prosbu a odovzdanosť do vôle božej.
C.Zdvihnutím očí k nebesiam, alebo ku krížu prejavujeme, že svoje myšlienky pri modlitbe povznášame k Bohu. Tento úkon aj Písmo sv. odporúča. Dávid v žalme 122 dôverne volá: „K Tebe pozdvihujem svoje oči, ktorý prebývaš na nebesiach. Hľa, ako oči služobníkov sú obrátené k rukám svojich pánov, aby pomoc a dary od nich obsiahli, tak oči naše k Pánu Bohu nášmu, aby sa zmiloval nad nimi.“
D.Bitím v prsia prejavujeme svoju kajúcnosť, ničomnosť a hriešnosť. Sv. Augustín hovorí: „Čo iné znamená bitie v prsia ako žalovať na to, čo sa v srdci nachádza, viditeľným úderom v srdci skrytý hriech trestať?“
5. Boh vypočuje naše modlitby, keď prosíme o to, čo slúži ku cti a sláve Božej a k nášmu spaseniu. Naše modlitby sú Bohu milé, keď sa modlíme bez roztržitosti, pokorne a bez namyslenosti, dôverne, bez pochybovania a s odovzdanosťou do božej vôle.
6. Spoločná modlitba. Pán Boh nás skôr vypočuje, keď sa modlíme spoločne celá rodina, celý dom, všetci veriaci v kostole, alebo pri procesii. O spoločnej modlitbe Pán Ježiš vyhlásil: „Kde sú dvaja, alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ Spoločná modlitba má väčší účinok na Otca nebeského, lebo tu je viac ľudí preniknutých jednou vierou, nádejou a láskou.
7. Ako sa máme modliť? Modliť sa môžeme alebo len v myšlienkach, alebo srdcom, alebo srdcom a ústami, vlastnými, alebo naučenými slovami, z pamäti, alebo z modlitebnej knižky.
8. Modlitba je veľkou výsadou pre človeka, lebo ho povznáša nad všetky viditeľné tvory. Len anjeli a ľudia sa vedia modliť, pretože len anjeli a ľudia poznávajú svoju závislosť od Pána Boha.
Sv. Bernard mal kedysi zvláštne videnie. Keď sa v noci modlil so svojimi rehoľnými spolubratmi v kostole videl, že za každým bratom stojí anjel a zapisuje každého slová modlitby do knihy. Ale všetci anjeli nepísali rovnakým písmom. U niektorých písali zlatým písmom, u druhých strieborným, u tretích čiernym atramentom, u štvrtých vodou. U niektorých zase len smutne stáli a celkom nič nezapisovali. Sv. Bernard neprestajne premýšľal, čo má toto videnie znamenať. A Pán Boh mu to nakoniec zjavil. Anjeli zapisovali zlatým písmom modlitby u tých, čo sa modlili s ozajstnou múdrosťou, ale súčasne aj s čistým srdcom. Striebrom zapisovali modlitby tých, čo sa tiež modlili s vrúcnosťou, ale pretože ich srdcia boli porušené hriechom, modlili sa s úplnou kajúcnosťou. Atramentom zapisovali modlitby tých, čo pri modlitbe mysleli na celkom iné veci, než ústami vyslovovali. U ktorých anjeli smutne stáli, tí mysleli pri modlitbe na zlé veci. – Ako sú zapísané u Boha naše modlitby?


Prevzaté z knihy Mateja Zaťka: Obradoslovie - Život so Svätou Cirkvou, Trnava 1948