Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

20. 5. 2013

Aký bude vzťah „nového Ríma“* ku Kňazskému bratstvu Svätého Pia X. ?   

Ladislav Hajdu

Prefekt Kongregácie pre náuku viery arcibiskup Gerhard Ludwig Müller vyžaduje od Kňazského bratstva Svätého Pia X (ďalej len: FSSPX) „bezpodmienečné uznanie cirkevnej náuky“, vrátane tých častí, ktoré viedli k „odpadnutiu od viery“. Ide o zjavne hlboké nedorozumenie, FSSPX neodpadlo od viery v ničom, čo katolícka Cirkev hlásala do raných šesťdesiatych rokov minulého storočia, práveže vznik tohto bratstva podnietila snaha o zachovanie celého pokladu viery, nemenného a nezmeniteľného, tak ako bol tradíciou a Magistériom zachovávaný stáročia. 
   
Rozhovory čoraz náročnejšie

Už koncom júla 2012 sa nechal novovymenovaný prefekt Kongregácie pre náuku viery pre niektoré médiá počuť, že „šťastlivé ukončenie rozhovorov“ bratstva s Rímom vidí časovo posunuté „do stále väčšej vzdialenosti“.
 Bratstvo musí akceptovať, že „Druhý vatikánsky koncil je záväzný“, jeho vyhlásenia „k Judaizmu, k náboženskej slobode a k ľudským právam“ nemôže FSSPX „odmietnuť bez toho, aby tým neukracovali katolícku vieru“.
Kritizoval zároveň aj iniciatívu rakúskych liberálnych kňazov, volajúcej po „kňazskej neposlušnosti“ - táto má „svoj obraz o Cirkvi, ktorý vychádza z predpokladu, že si ľudia sami vytvárajú svoju vlastnú cirkev, dľa svojej chuti a aktuálneho ducha doby“. Toto takisto nie je „zlučiteľné s kresťanskou vierou“.
Potom prišiel advent a apel pápeža Benedikta XVI. na arcibiskupa Di Noiu ako viceprezidenta pápežskej komisie „Ecclesia Dei“, aby komisia obnovila rozhovory s tradicionalistickým bratstvom. Arcibiskup Di Noia napísal FSSPX list.
Ako vieme, pápež Benedikt XVI. (ktorý sa vo veci zblíženia s FSSPX predsa len akosi snažil) vo februári 2013 rezignoval na svoj úrad a v komunikácii s FSSPX nastala nová situácia. Nový pápež František javí o zachovávanie tradičnej náuky Cirkvi menší záujem ako jeho predchodca. Kto počúva obsah jeho slov, vybadá, že ťažisko svojho posolstva, ktorým sa snaží osloviť skôr Cirkvi vzdialených a „z cirkvi unavených“ ľudí kladie niekde úplne inde. Do tém a foriem, ktoré sú ťažšie stráviteľné pre veriaceho, kladúceho dôraz na „staré hodnoty“, na tradičnú liturgiu a ktorý sa, ako starší brat z podobenstva o márnotratnom synovi nemusel vracať domov, lebo od otca nikdy neodišiel. Myslím tu na spôsob života a vierouku, ako bola podávaná napríklad na Slovensku ešte generácii, povedzme dnešných tridsiatnikov a štyridsiatnikov.

Nedávno označil arcibiskup Müller, ktorý je aj v súčasnosti pod pápežom Františkom (zatiaľ) v úrade prefekta Kongregácie pre náuku viery podpísanie dogmatickej preambuly, spísanej touto kongregáciou, ako akúsi predpodmienku jednoty medzi FSSPX a „Rímom“. Stále je to búšenie do otvorených dverí, nakoľko FSSPX samo seba nikdy nepovažovalo za „nejednotné s Rímom“, počas Svätých Omší, slúžených kňazmi FSSPX sa riadne odrieka modlitba za aktuálneho pápeža tak, ako je to tomu v kánone NOM.
 
Kňazské bratstvo odpovedalo na túto aktivitu arcibiskupa Müllera predložením tematických okruhov a bodov, ktoré nemôže akceptovať a ich následným vysvetlením. V krátkosti prehľad toho, čo je pre FSSPX na pokoncilovom smerovaní Cirkvi neakceptovateľné:
 
1.) Kňazské bratstvo uznáva koncept takzvaných „ľudských práv“, Cirkev sa však na tento koncept nemôže odvolávať, lebo jeho historicita je veľmi mladá, oveľa mladšia, než sú dejiny Cirkvi. Cirkev vlastní kódex ľudských práv vo forme Dekalógu dvetisíc rokov, ak počítame čas Božieho vyvolenia Izraelského ľudu (starozákonná udalosť, na ktorú Cirkev nadväzuje), viac ako tritisíc rokov. Ak by sa ľudia držali Desatora, nebolo by na Zemi akejkoľvek nespravodlivosti, či bezprávia voči komukoľvek. Naviac je Desatoro obsažnejšie, než akékoľvek masonitické kódexy, pretože neobsahuje len ľudské práva (prikázania IV. až X.), ale aj práva Božie (prikázania I. až III.). Trošku sčítanejší vedia, že inštitút „ľudských práv“ je dielom osvietencov a títo ho koncipovali ako vedomý protiklad k prikázaniam Božím a cirkevným. Kto je v histórii ešte podkutejší, vie si overiť, že prvým mužom, ktorý použil pojem „ľudské práva“ bol človek Cirkvi - dominikánsky mních Bartolomé de Las Casas, rodák zo Seville, pôsobiaci ako biskup v španielskych kolóniách Ameriky. Bolo to v roku 1552 v liste adresovanom tzv. „Indickej rade“ (Španieli si pôvodne mysleli, že objavili námornú skratku do Indie, preto nazývali domorodcov „Indmi“), v ktorom sa zastal a bránil do otroctva upadajúcich domorodcov z územia dnešného Peru. Spomína „las reglas de los derechos humanos“, čiže „princípy (regule) ľudských práv“, čím sa stáva historicky vlastným priekopníkom ich vovedenia do verejného diškurzu a snahy o ich uplatňovanie. Ako sme povedali, FSSPX uznáva „ľudské práva“, chce však viac: po vzore napríklad preambuly nemeckého „Grundgesetz“ (pôvodne provizórne plánovaná, avšak stále platná ústava povojnového Nemecka) žiada aj „zodpovednosť pred Bohom“ a tým pádom platnosť príkazov Božích pre čoraz viac materialistické a hedonistické ľudské pospolitosti.
        
2.) Bratstvo chce opravdivú náboženskú slobodu. Tá hovorí o tom, že nik, ani keby žil v rýdzo katolícky formovanej spoločnosti, nesmie byť nútený alebo obmedzovaný vo svojom osobnom rozhodnutí, týkajúcom sa viery, či vyznania. Ani toto však nevymysleli „múdre hlavy na poslednom koncile“, ako by si mnohí mysleli, ale Tomáš Akvinský pred zhruba 750 rokmi, v čase vrcholného stredoveku. Aj on sa však pri kreovaní týchto princípov drží tisícročného kresťanstva, konkrétne cituje Augustína, ktorý priniesol ako prvý formuláciu „‚Credere non nisi volens“. Akt viery nie je možný, ak nie je dobrovoľný. FSSPX ale tvrdí, že II. Vatikánsky koncil vydáva za „náboženskú slobodu“ niečo, čo je v príkrom rozpore napríklad s ochranou ústavnosti v súčasnom Nemecku. Spolkový minister vnútra Friedrich (CSU) v súčasnosti aktívne zakročuje proti Salafistom (ultraradikálne moslimské hnutie, hlásajúce návrat k hodnotám predkov - práve slovo „Salaf“ označuje v arabčine „predkov“). Títo Salafisti sa môžu úplne bez problémov hájiť koncilom (naschvál?) zle definovanou náboženskou slobodou - doslovne sa uvádza, že „nikomu nesmie byť bránené, aby verejne, v spojení s inými, jednal podľa svojho svedomia“ (Dignitatis humanae). Salafista je vo svojom svedomí plne presvedčený, že napĺňa predpisy svojej viery - „Ak uplynie čas svätých mesiacov, zabite modloslužobníkov“ (Súra 9,5). Dodatok koncilového textu, že sa tak má diať „v rámci stanovených medzí“ je natoľko neurčitý a vágny, že nemá temer žiadnu výpovednú hodnotu. Pre zbožného moslima je všetko, čo povoľuje Šaría „v rámci stanovených medzí“. Teda: FSSPX je za skutočnú náboženskú slobodu - žiadne tlaky zo strany štátnej moci v tom, čomu chceš veriť ako súkromná osoba, ani keby si žil v „katolíckom štáte“. Ale FSSPX odmieta štátny indiferentizmus, ktorý dáva vo verejnej sfére Kresťanstvo na jednu úroveň štátnej ochrany a podpory povedľa násilných, patologických, či nemravných pseudonáboženstiev, či kadejakých siekt.

3.) K otázke postoja bratstva k Judaizmu si najprv musíme povedať, že je všeobecne rozšíreným omylom, že Cirkev začala od koncilu hlásať akúsi separátnu cestu spásy, platnú pre židovský národ. Ešte i toľko omieľaná Nostra Aetate hovorí jednoznačne o tom, že aj Ježišov vlastný ľud ho raz uzná ako spasiteľa a vykupiteľa. (Citát z českého prekladu Nostra Aetate, kapitola 4: Podle svědectví Písma svatého Jeruzalém nepoznal čas svého navštívení (Srov. Lk 19,44.) a velká část Židů nepřijala evangelium. Ano, nemálo se jich postavilo proti jeho šíření. (Srov. Řím 11,28.) .... Společně s proroky a s týmž apoštolem očekává církev den, známý jen Bohu, kdy budou všechny národy vzývat Boha jedním hlasem a „sloužit mu společnou paží“ (Sof 3,9). (Srov. Iz 66,23; Ž 65,4; Řím 11,11-32.).... Církev totiž věří, že Kristus, náš pokoj, usmířil svým křížem Židy a pohany a v sobě spojil dvojí v jedno. (Srov. Ef 2,14-16.)) 
  
4.) Kňazské bratstvo Svätého Pia X. zastáva myšlienku dialógu a rozhovorov so zástupcami iných náboženstiev a svetonázorov na báze vzájomného rešpektu. Ale to, čo sa od dôb koncilu deklaruje ako „ekuména“ nie je vo svojej podstate ničím iným, ako forma rezignácia katolíckej Cirkvi na samu seba. Všetkým náboženstvám Zeme sa pripisuje akýsi druh a určitý stupeň spásnych účinkov. Presne podľa konceptu osvietencov sú všetky viery a svetonázorové koncepty považované za rovnocenné cesty ľudstva za poznaním a šťastím. Pre každého človeka jestvuje určitá forma religiozity, ktorá je preňho „tá správna“, v závislosti od faktorov, akými sú kultúra, spôsob života a mentalita tej jeho krajiny alebo civilizačného okruhu, do ktorého tá-ktorá krajina patrí. Tento postoj je však v príkrom rozpore s 1prvým prikázaním Božím („Počuj, Izrael: "Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ Exodus 20, 3), s 2Evanjeliom Sv. Marka („Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený.“ 16,16)3Evanjeliom Svätého Jána (Ježiš mu [Tomášovi] odpovedal: "Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ 14,6). Predchodca dnešných pápežov, Lev XIII. mal ešte pred sto jedenástimi rokmi ako pápež tú odvahu, verejne vyjadriť tento nárok Cirkvi - byť spásou ľudstva a tým pravým náboženstvom, zatiaľ čo dvaja z troch posledných nástupcov Svätého Petra modlitebnými stretnutiami v Assisi našepkávajú, že aj oni, predstavitelia nekresťanských náboženstiev sa v istom zmysle klaňajú pravému Bohu. Všimnime si jasné slová Leva XIII. v encyklike Annum ingressi sumus z roku 1902: "Aby tento návrat [národov, spustošených odpadom od viery] priniesol skutočnú a plnú spásu, musí ísť o návrat do lona jedinej, svätej, katolíckej a apoštolskej Cirkvi. Lebo jedine táto Cirkev je nositeľkou celého Kresťanstva, táto celkom duchovná a dokonalá pospolitosť, toto mystické telo Kristovo, ktoré má ako svoju viditeľnú hlavu rímskeho biskupa, zástupcu Kniežaťa apoštolov. Tá, ktorú ustanovil vykupiteľ ľudského pokolenia ako zavŕšiteľku svojho diela a odovzdávateľku jej zverenej spásy, ktorá rozhlasovala Evanjelium po celej Zemi a bránila ho vlastnou krvou, ktorá v dôvere v najsvätejšie prisľúbenia a neustálu Božiu pomoc vykonáva, zbavená akýchkoľvek omylov a bludov, povolanie strážiť pravú náuku Kristovu až po koniec čias."
  
Rozhodujúcou je teda otázka, čo myslí arcibiskup Müller tou požiadavkou po „bezpodmienečnom uznaní cirkevnej (koncilovej) náuky“. Lebo ak sa myslí uznanie katolíckej Cirkvi ako jedinej pravej Cirkvi, založenej samotným Bohom (v osobe Ježiša Krista) a s tým spojenú vieru v Neho ako Božieho syna, spasiteľa a Vykupiteľa všetkých (!) ľudí, potom bude FSSPX s radosťou nasledovať želania prefekta Kongregácie pre náuku viery.

Ak sa ale myslí masonistické náboženstvo všetkých vyznaní, v ktorých je každý - nezávisle od svojho osobného presvedčenia, vierovyznania - zachránený a spasený, tak bude kňazské bratstvo Svätého Pia X. hrdé na to, že môže vyznať unisono so všetkými pápežmi dejín slovami Pia XI.: „Jednota kresťanov sa nedá uskutočňovať žiadnym iným spôsobom než usilovaním o návrat disidentov k jedinej pravej Cirkvi Kristovej, od ktorej títo nešťastníci kedysi odpadli. K jednej, pravej Cirkvi Kristovej, hovoríme, ktorá je všetkým viditeľná a ktorá podľa vôle svojho Zakladateľa zostane taká, akú ju k spáse všetkých založil. Kristova mystická nevesta nebola nikdy v priebehu časov poškvrnená a ani nikdy nemohla byť. O tom krásne hovorí už sv. Cyprián, keď píše: "Nevesta Kristova nemôže stratiť česť. Je neporušená a čistá. Pozná len jeden dom a v disciplíne cudnosti udržuje svätosť jedinej komnaty“ - Encyklika Mortalium Animos z roku 1928".
K týmto slovám pápeža Pia XI. môžeme citovať opäť arcibiskupa Müllera: „Kto toto nevyznáva, nie je katolík.“

Vyhliadky

Ak požaduje prefekt Kongregácie pre náuku viery ako predpodmienku dialógu presne to, čo FSSPX fundamentálne kritizuje, bude takýto dialóg veľmi náročný a ťažký. Ak ale bude Rím pozície FSSPX akceptovať aspoň v takej miere, v akej tak činí pri modernistických zoskupeniach, potom je plná jednota s FSSPX len otázkou času. Alebo ste vari počuli, že by boli tí, čo na základe fundamentálneho nesúladu s náukou Cirkvi otvorene volajú po neposlušnosti voči tejto Cirkvi, teda tí,  ktorí majú „svoj obraz o Cirkvi, ktorý vychádza z predpokladu, že si ľudia sami vytvárajú svoju vlastnú cirkev, dľa svojej chuti a aktuálneho ducha doby“ (viď arcibiskup Müller na začiatku nášho rozprávania) exkomunikovaní (ako sa to oficiálne spomína ohľadom FSSPX) ?    
                                                         

*myslí sa oficiálna politika Vatikánu za pôsobenia novozvoleného pápeža Františka a hodnostárov, ktorí zaujmú úrady v rámci kuriálnych orgánov

Zdroj : Kreutz. net.at.