Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

22. 4. 2013

Nebeské stretnutie Don Bosca so svätým Dominikom Saviom.

Don Giovanni Bosco (Ján Bosco) patril medzi najväčšie postavy Cirkvi devätnásteho storočia. Už ako mladý kňaz sa venoval v expandujúcej industriálnej metropole  Piemontu - Turíne opusteným chlapcom z radov nielen nižších vrstiev obyvateľstva ako vychovávateľ  a duchovný vodca. Mladým chlapcom, ktorí sa chceli stať kňazmi, poskytoval domov vo svojom Oratóriu. V roku 1934 bol pápežom Piom XI. vyhlásený za svätého.

Medzi jeho chovancov patril aj Domenico Savio (Dominik Savio) - chlapec, vyznačujúci sa mimoriadnou zbožnosťou. Túto jeho vlastnosť si na ňom hneď všimli všetci tí, s ktorými prichádzal do kontaktu. V priebehu necelých troch rokov rástol Dominik pod láskavým duchovným vedením Don Bosca k obdivuhodnej duchovnej zrelosti, až kým si ho 9. marca 1857 nepovolal ako 15- ročného Pán k sebe. Dominik je najznámejším zverencom Don Bosca, po obvykle prísnom (nie ako dnes), cirkevnom kanonizačnom procese bol Dominik Savio v roku 1954 svätorečený pápežom Piom XII., ktorý tým dal predovšetkým mládeži v jeho osobe nielen nádherný príklad katolíckej zrelosti, ale aj veľkého orodovníka.

Pamätné stretnutie

6. decembra 1876 pobýval Don Bosco v dedinke Lanzo. Tam zažil v túto noc jeden z jeho nadprirodzených zážitkov, tie sa stali neskôr známymi a boli aj knižne vydané. Don Boscovi sa v tú noc totiž zjavil Dominik Savio, ktorého si ako kňaz vďaka spoločne stráveným rokom a Dominikovej osobnosti veľmi obľúbil. O pár týždňov neskôr o tomto zážitku Don Bosco verejne prehovoril pred zhromaždeným osadenstvom svojho turínskeho Oratória. Všetci napäto počúvali. Text tohto príhovoru zachytil Don Leymone písomne a je súčasťou diela „Sny Don Bosca“, (vydanie z roku 1958). Na okraj je nutné povedať, že samotný Don Bosco svoje zjavenia nazýval skromne „snami“, hoci išlo o javy zjavne nadprirodzenej povahy a o skutočné videnia, z ktorých viaceré boli spojené s prorockými výpoveďami, z nich sa neskôr všetky vyplnili.

Keď Don Bosco vystúpil na kazateľnicu Oratória, začal svoje rozprávanie slovami: „Bolo to večer, keď som bol v Lanzo... Zrazu sa mi zdalo, že stojím na malej vyvýšenine na kraji nekonečnej pláne. Strácala sa v nekonečne. Bola celá belasá, ako pokojné more. Ale to, čo som videl, nebola žiadna voda. Podobalo sa to na jasný, jagajúci sa kryštál... Široké, ďaleké cesty delili túto pláň na akési súbory parkov, neopísateľnej nádhery. Zatiaľ čo som žasol nad týmito mnohými čudesnými vecami, zaznela naraz veľmi príjemná hudba... Uveličený som chvíľu počúval, keď sa zjavilo veľké množstvo chlapcov, z nich som ich veľa aj poznal, boli v našom Oratóriu alebo v jednej z našich škôl. Väčšinu som ale nepoznal. Tento mocný dav sa priblížil ku mne. Na ich čele kráčal Dominik Savio, hneď za ním mnohí klerici, kňazi. Každý z nich viedol za sebou zástup chlapcov.

Pýtal som sa samého seba: Spím alebo bdiem? Tlieskal som rukami a bil sa na hruď, aby som sa uistil, či je skutočnosťou to, čo vidím. Keď sa ku mne dav priblížil, ostal stáť, asi vo vzdialenosti takých desiatich metrov. Potom sa ukázalo príjemné svetlo, hudba zmĺkla. Nastalo hlboké ticho. Chlapci boli plní radosti, bolo to na nich vidieť. Ich oči žiarili šťastím... Hľadeli na mňa s milými úsmevmi... Dominik Savio urobil sám niekoľko krokov a zastavil sa tesne pri mne. Mlčal... Aký bol pekný !

Nevedel som, kde sa nachádzam a bázňou som sa triasol po celom tele. Konečne otvoril Dominik ústa a povedal: „Prečo tu stojíš mĺkvy a ako zničený? Nie si mužom, ktorý sa inak ničoho nebojí a neohrozene čelí všetkým tým osočovaniam, prenasledovaniam... a nebezpečenstvám? Kde zostala tvoja odvaha? Prečo nič nehovoríš?“ 

Odpovedal som len s námahou a skoro koktajúc: „Neviem, čo mám povedať. Si Dominik Savio?“ - „Áno, čo ma už nepoznávaš?“ - „Ako to, že si tu?“, pýtal som sa, ešte stále riadne rozrušený. Dominik odvetil milo: “Prišiel som, aby som sa s Tebou porozprával. Ako často sme sa na Zemi spolu rozprávali! Nespomínaš si už na to, ako veľmi si ma mal rád? A vari som nebol tvojej srdečnej lásky hoden? Akú veľkú dôveru som v teba mal! Prečo si taký prestrašený? Teraz sa ma môžeš na čokoľvek opýtať!“ 

Pozbieral som odvahu a povedal som: „Trasiem sa, lebo neviem, kde som.“ - „Tu sme na mieste, kde ešte nieto žiadnych večných radostí, hoci tieto tu sú už veľké.“ - „Sú všetky tieto veci ešte prirodzené?“ - „Áno, ale Božou Všemohúcnosťou nádhernejšie stvárnené.“ - „Zdalo sa mi“, zvolal som, „ako by toto tu bol raj!“ - „Nie, nie!“, odpovedal Dominik. „Žiadne smrteľné oko nedokáže hľadieť na večné krásy.“ 

„A tá hudba“, pokračoval som, “sú to melódie, z ktorých sa kocháte v raji?“ - „Nie, ani náhodou!“ - „Sú to prirodzené zvuky?“ - „Áno, sú to prirodzené melódie, ktoré sú takisto zdokonalené Božou Mocou.“

Nadprirodzené svetlo

„A toto svetlo, ktoré je ešte nádhernejšie a jasnejšie ako svetlo slnečné, je snáď ono nadprirodzené?“ - „Je prirodzené, Božia Moc ho však viac oživila a zdokonalila.“ 

„Nie je možné vidieť aspoň trochu z toho nadprirodzeného svetla?“ - „Nie, to nemôže vidieť nik, pokiaľ sa nedostal do stavu, že môže hľadieť aj na Boha. Aj najmenší lúč tohto svetla by človeka na mieste zahubil. Pre ľudské zmysly je neznesiteľné.“

„Je ešte nejaké prirodzené svetlo, ktoré by bolo krajšie ako je toto?“ - „Ó, keby si len vedel!“ - „A nemohol by človek vidieť aspoň lúč z toho svetla?“ - „To už skôr... otvor oči!“ - „Mám ich otvorené“, odvetil som. - „Dávaj pozor a pozeraj dozadu do kryštálového mora!“ 

Zadíval som sa a vzápätí sa na nebi v nekonečnej diaľave objavil pás svetla, celkom tenučký sťa vlákno, ale tak prenikavo žiariaci, že ho moje oči nevedeli zniesť. Zavrel som ich a vydal zo seba taký výkrik, že som zobudil tu prítomného Dona Leymoneho, spiaceho vo vedľajšej izbe. Celkom preľaknutý sa ma ráno spytoval, čo sa mi to v noci stalo, vidiac na mne, ako som bol z toho zážitku stále pohnutý. Tento pás svetla bol sto miliónov krát jasnejší ako slnko.

O niekoľko okamihov som otvoril oči opäť a opýtal sa Dominika: „Čo je to? Nie je to snáď lúč svetla Božieho?“ Dominik odpovedal: „Nie je to nič iné ako prirodzené svetlo, ktoré je skrz Všemoc Božiu učinené živším, silnejším. Ak by bol celý svet jednou veľkou a mocnou zónou svetla, svietiac ako tento pás, ktorý si práve tam vzadu uvidel, ešte stále by ti neposkytol žiadnu predstavu o svetelnom jase raja.“
„Z čoho sa v raji radujete?“ - „Nuž, to ti nemôžem povedať. Radosti raja nedokáže pochopiť žiaden smrteľník, pokiaľ neopustil život a nie je zjednotený so svojim Stvoriteľom. Tešíme sa z Boha. Tým je povedané všetko.“... 

Posol Boží

„Povedz mi, Savio, ty si najmladší z tých mnohých, ktorí ťa nasledujú a spomedzi tých, čo zomreli v našich domovoch. Prečo teda ideš na ich čele ty a vedieš ich? Prečo hovoríš ty a ostatní mlčia?“ - „Som starší ako oni všetci.“ - „Ale kdeže“, odpovedal som, „mnohí ostatní sú oveľa starší ako ty!“ - „Ja som z Oratória najstarší“, povedal Dominik ešte raz, „lebo ja som bol prvý, ktorý opustil svet a vošiel na druhý život („onen svet“). Legatione Dei fungor (Pôsobím ako posol Boží).“ 

Táto odpoveď mi naznačila zmysel tohto celého zjavenia. Prišiel ako posol Boží. „No dobre“, povedal som, „hovorme o veciach, ktoré sú teraz pre nás dôležité.“

„Áno, pýtaj sa ma, čo by si chcel vedieť... poslal ma Boh, aby som s tebou hovoril. Preto som prišiel.“
„Tak potom,“ zvolal som, „hovor so mnou o mojej kongregácii!“ - „O tom by som ti vedel povedať veľa.“ - „Povedz mi niečo o minulosti. Urobil som všetko, čo som mal a tak, ako som mal?“ Dominik odvetil: „Pokiaľ ide o minulosť, dosiahla už tvoja kongregácia veľa dobrého. Vidíš tam ten bezpočet chlapcov?“ - „Vidím ich“, odpovedal som. „Tak veľa ich je a akí sú šťastní!“

„Dobre“, pokračoval Dominik, „to sú všetko saleziáni alebo takí, ktorých si vychovával alebo mali k tebe a s tebou nejaký vzťah. Boli zachránení tebou alebo tvojimi kňazmi, či inými ľuďmi, skrze ktorých si ich podporoval na ceste ich povolania. Spočítaj ich, ak to dokážeš ! Ale bolo by ich nespočítateľne viac, ak by si mal väčšiu vieru a viac dôvery v Pána.“

Bolestivo som si vzdychol. Nevedel som, čo mám na túto výčitku povedať a tak som si predsavzal: od teraz sa budem snažiť mať túto vieru a túto dôveru. Potom som sa opýtal: „A čo je s prítomnosťou?“

Symbol v podobe kytice kvetov a jeho zmysel

Dominik mi ukázal veľkú kyticu kvetov, ktorú držal v rukách. Boli v nej ruže, fialky, slnečnice. Nechýbal medzi nimi horec (encián), ľalie, brečtan, slamienka a v strede kytice klasy pšenice. Savio mi podal túto kyticu vraviac: „Dobre sa pozri !“ Odpovedám mu: „Vidím..., ale ničomu nerozumiem.“
„Odovzdaj túto kyticu tvojim synom, aby ju oni mohli odovzdať Pánovi, keď nadíde čas. Postaraj sa o to, aby mali všetci tieto kvety, aby nikomu z nich ani jeden z kvetov nebol odobraný a ani aby oni nikomu z týchto kvetov nevzali. Ak budú mať túto kyticu, postačí to, aby boli šťastnými.“

„Ale čo znamená táto kytica?“, opýtal som sa. „Vezmi si na pomoc teológiu!“, povedal mi. „Ona ti to povie a vysvetlí !“ Vravím: „Teológiu som študoval, ale neviem, ako mám z nej vyvodiť to, čo mi ukazuješ.“ - „Si prísne viazaný, aby si o týchto veciach vedel!“ - „No tak mi pomôž z tejto mojej rozpačitosti. Daj mi vysvetlenie!“

Tu Dominik vraví: „Tieto kvety predstavujú čnosti, ktoré sa Pánovi najviac páčia. Ruža znamená lásku, fialka pokoru, slnečnica poslušnosť, encián pokánie a umŕtvovanie, klasy pšenice časté Sväté prijímanie, ľalia je symbol čnosti, o ktorej je napísané: „budú ako anjeli Boží v nebi“ - čistoty. A napokon, brečtan a slamienka chcú povedať, že všetky tieto čnosti musia byť neustále prítomné - označujú vytrvalosť.“

Pomoc pri umieraní

„No dobre, môj milý Dominik“, povedal som mu na to. „Ty si si tieto čnosti za tvojho života pestoval. Povedz mi, čo ťa najviac utešovalo, keď si umieral?“

„Čo myslíš, čo to tak asi mohlo byť?“, odvetil. - „Snáď to, že si si udržal peknú čnosť čistoty?“ - „Ó nie, len to samo o sebe nie.“ - „Možno radosť z čistého svedomia?“ - „To je už niečo dobré, ale existuje aj niečo lepšie.“ - „Pomohla ti snáď nádej na raj?“ - „Ani to nie úplne.“ - „Tak potom to musel byť poklad tvojich mnohých dobrých skutkov?“ - „Nie, nie.“ 

„Tak čo ti teda dodávalo silu v tvojej poslednej hodine?“, opýtal som sa a poprosil som ho v mojom pomykove o odpoveď, lebo som nedokázal uhádnuť jeho myšlienky.

Tu Dominik odvetil: „To, čo ma pri umieraní najviac posilňovalo, bola pomoc premocnej matky Spasiteľa! Len to povedz všetkých tvojim synom. Nesmú zabudnúť modliť sa k nej, pokiaľ len žijú.... Máš ešte nejaké otázky? .... Poponáhľaj sa, už s tebou nemôžem dlhšie hovoriť.“

Vystrel som svoje ruky, plný túžby, aby som tohto svätého chlapca zachytil, ale jeho ruky boli akoby zo vzduchu, a tak som nemohol nič uchopiť.

„Čo teraz urobíš?“, spýtal sa Dominik s úsmevom. - „Mám strach, že mi utečieš!“, zvolal som. „Ale nie si tu predsa prítomný telesne?“ - „Nie, telom nie. To si vezmem na seba neskôr.“ - „Ale čo je potom to, čo mám pred sebou? Vidím v tebe skutočne postavu Dominika Savia.“

„Pozri“, povedal, „keď je duša oddelená od tela a s Božím súhlasom sa ukazuje smrteľníkovi, ponecháva si svoju formu a vonkajší zjav so všetkými vlastnosťami tela, tak ako žilo na zemi a takou, hoci oveľa krajšou zostáva, až pokým v deň všeobecného súdu nebude opäť zjednotená so svojim telom. Potom si to telo vezme na seba do neba. Preto sa ti zdá, akoby som mal hlavu, ruky a nohy, ale chytiť a držať ma nedokážeš, lebo som duch. Ale podľa tejto mojej vonkajšej podoby ma môžeš spoznať.“ 

„Rozumiem“, povedal som. „Počuj, ešte jedna otázka. Sú všetci moji chlapci na dobrej ceste, aby sa zachránili? Povedz mi niečo, aby som ich mohol dobre viesť.“

Tri skupiny

„Synovia, ktorých ti zverila Božia prozreteľnosť, sa dajú zadeliť do troch skupín. Vidíš tieto zoznamy?“ Pritom mi jeden podával. „Pozri sa naň!“ 
  
Na prvom zozname som videl napísané: NEZRANITEĽNÍ. To boli tí, ktorých démon nedokázal zraniť, tí, ktorí si uchovali svoju nevinnosť. Títo nezraniteľní boli vo veľkom počte, videl som ich všetkých. Mnohých z nich som už poznal. Mnohých som ale videl po prvý raz, títo prídu do Oratória asi v ďalších, neskorších rokoch. Šli priamo vpred po svojej strmej ceste, hoci na nich neustále zo všetkých strán mierili (diabli) šípmi, kopijami a mečmi a udierali ich. Tieto zbrane boli ako húština po oboch stranách ich cesty. Démoni proti nim bojovali, snažili sa ich zahatať, ale nedokázali ich poraniť. 

Potom mi Dominik podal druhý zoznam s nadpisom: ZRANENÍ. To sú tí, ktorí boli v nemilosti Božej, ale opäť stoja na nohách a ich rany sú vyliečené pokáním, ľútosťou a svätou spoveďou. Boli vo väčšom počte ako tí prví. Na ich životnej ceste im ich nepriateľ spôsobil rany. Čítal som ich mená a videl som ich všetkých... 

Tretí list držal Dominik ešte v ruke. Nápis na ňom znel: TÍ, ČO ZOSTÁVAJÚ NA CESTE HRIECHU. Boli na ňom napísané mená všetkých, ktorí sa nachádzali v nemilosti Božej. Bol som žiadostivý odhaliť toto tajomstvo, o koho ide a natiahol som ruku ! Ale Dominik povedal veselo: „Nie, počkaj okamih a počúvaj ma! Keď tento list otvoríš, vyjde z neho taký smrad, ktorý ani ja, ani ty nevydržíme. Dokonca anjeli sa od neho preľaknutí odtiahnu a bude im z neho zle a sám Duch Svätý pociťuje hnus pred odporným zápachom hriechu.“ 

„Ako je to možné“, oponoval som, „veď Boh a anjeli nemôžu trpieť! Ako môžu cítiť zápach, akoby to bola matéria?“ 

„Áno, je to tak! Čím sú stvorenia dobrými a čistými, o to viac sa približujú nebeským duchom, čím viac je ale stvorenstvo zlé, skazené a poškvrnené, o to viac sa vzďaľuje od Boha a anjelov, ktorí sa odťahujú zároveň od neho, lebo dotyčný sa pre nich stal predmetom hnusu a opovrhnutia. Vezmi ho len, otvor ho a zober  z neho úžitok pre svojich chlapcov. Ale mysli vždy na tú kyticu, ktorú som ti dal. Postaraj sa, aby ju mali všetci a aby si ju opatrovali!“...

Vezmime si aj my Dominikovu kyticu a nasledujme jeho radu: denne sa modlime k Matke Božej, aby nám pomohla precvičovať sa v cnostiach, aby sme raz smeli vojsť do večných radostí neba. Lebo nezávisle od nášho veku patríme všetci do jednej z týchto troch skupín.    
       
Modlitba

Svätý Dominik Savio, v škole Don Bosca si sa naučil chodiť po chodníkoch mladíckej svätosti. Pomôž nám, napodobňovať tvoju lásku k Ježišovi a Márii a tvoju horlivosť pre záchranu duší. Vypros nám milosť, aby sme sa aj my so všetkou rozhodnosťou snažili vyhýbať sa hriechu a pracovali pre Kráľovstvo Božie, dosiahnuc tak svoju večnú spásu a iným na tejto ceste pomáhali. Amen 
     
Zdroj: www.kreuz-jesus.de

Preklad: Ladislav Hajdu