Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

21. 4. 2013

Klasici o demokracii  ( I.)

Platon 

Ako teda žijú títo ľudia? A aké vlastnosti má táto ústava? Lebo zrejme sa človek jej zodpovedajúci ukáže ako demokratický.

Prvé teda je, že sú slobodní, že štát je plný slobody a voľnosti slova a že každý v ňom môže robiť čo chce.

Kde je však taká voľnosť, tam si zrejme každý zariadi život podľa svojho. V takomto štáte sa, myslím, vyskytuje najväčšia rozmanitosť medzi ľuďmi. Takmer sa zdá, že je to najkrajšia zo všetkých ústav; ako pestré rúcho hýriace farbami, tak sa aj ona javí najkrajšou v pestrosti svojich mravov. A azda ju mnohí vyhlásia za najkrajšiu, ako deti a ženy, keď vidia niečo pestré.

V tom štáte ťa nič nenúti zastávať úrady, aj keby si mal na to schopnosti, ani ťa nikto nenúti poslúchať, keď nechceš, ani nemusíš ísť do vojny, keď sa vojna vedie, ani zachovávať mier, keď ho ostatní zachovávajú, ak netúžiš po mieri a hoci ti nejaký zákon nedovolí zastávať úrad alebo byť sudcom, predsa môžeš zastávať úrad a byť sudcom, ak sa ti to zapáči - nie je to na ten čas božský a rozkošný život?
A či nie je skvelá oná zhovievavosť, s akou sa postupuje proti niektorým odsúdencom?  Alebo si ešte nikdy nevidel, že v štáte s takouto ústavou muži odsúdení na smrť alebo do vyhnanstva predsa zostávajú doma a pokojne pohybujú medzi ostatnými, vykračujúc si ako hrdinovia, akoby sa o nich nikto nestaral, ani si ich nevšímal?
A tá zhovievavosť tejto ústavy, jej povznesenosť nad všetko malicherné a pohŕdanie základnou zásadou, ktorej sme pripisovali taký význam pri zakladaní štátu: keď totiž niekto nemá mimoriadne schopnosti, nikdy sa nestane dobrým mužom, ak jeho hry neprenikla už v detstve krása a predmetom jeho činnosti nebolo všetko krásne - s akou povznesenosťou to všetko táto ústava odkopne a vôbec sa nestará, čím sa zaoberal predtým ten, kto sa teraz venuje politickej činnosti, ale hneď si ho ctí, len keď tvrdí, že má dobré úmysly s ľudom.

Toto by boli teda vlastnosti demokracie a ešte ďalšie týmto príbuzné; ako sa zdá, je to ústava príjemná, bez vlády a pestrá, udeľujúca akúsi rovnosť rovným takisto ako nerovným.

Pozoruj teda, kto je ten jednotlivec, ktorý jej zodpovedá. Prebieha to asi takto: onen skúpy oligarchický muž by mal syna, ktorý by bol, predpokladám, vychovaný pod otcovým vplyvom v jeho zásadách.
Keď mladý človek vychovaný spôsobom, ako sme opísali, bez pravého vzdelania a v skupánstve, okúsi med trúdov a stretne sa s divými a nebezpečnými zvermi, ktoré mu vedia poskytnúť pestré a rozmanité rozkoše, tak si môžeš byť istý, že sa uňho začína meniť oligarchické zmýšľanie na demokratické. A ako v štáte nastal prevrat, keď jednej strane prišla pomoc zvonku, rovnako zmýšľajúca k rovnako zmýšľajúcej, tak nastáva prevrat aj v mladom človeku, keď jednému druhu jeho žiadostí prichádza na pomoc zvonku príbuzný a podobný druh.
A napokon dobyjú hrad v mladíckej duši; zistia totiž, že nie je obsadený náukami, ušľachtilými činnosťami a pravdivými myšlienkami, ktoré sú najlepšími ochrancami a strážcami mysle bohumilých mužov. Namiesto nich sa nahrnú do hradu takého človeka nepravdivé a vystatovačné myšlienky a názory a zaujmú tam miesto.
A keď príde od príbuzných nejaká pomoc skúpej (oligarchickej) časti jeho duše, zavrú tie pyšné myšlienky brány kráľovskej pevnosti v ňom a nevpustia dnu posily, ani neprijmú rady jednotlivých starších mužov, ktorí k nim prichádzajú ako poslovia; sami víťazia v boji a vyháňajú hanblivosť, ktorú nazývajú naivnosťou, ako vyhnanca bez cti, šliapu po striedmosti, ktorú nazývajú nemužnosťou, odháňajú ju preč, skromnosť a hospodárnosť, zobrazujúc ich ako nevzdelanosť, hlúposť, vyhosťujú za hranice mnohými a neužitočnými žiadosťami. Keď potom dušu človeka, ktorého sa zmocnili a zasvätili do veľkých mystérií nového života, zbavili a očistili od všetkých týchto vlastností, privádzajú do nej vo veľkom sprievode a v žiari spupnosť, svojvoľnosť, nestriedmosť a nehanebnosť, všetky ovenčené, spievajú im pritom chválospevy a dávajú krásne mená, spupnosť nazývajú dobrou výchovou, svojvoľnosť slobodou, nestriedmosť povznesenosťou a nehanebnosť mužnosťou.

A rozumnú reč pravdy neprijme a nevpustí do svojej pevnosti toho, kto by mu chcel dokázať, že jedny pôžitky pochádzajú z krásnych a dobrých žiadostí, kým druhé zo zlých a že o jedny sa musíme usilovať a vážiť si ich, druhé však musíme krotiť a potláčať; takéto reči odmieta tvrdiac, že všetky pôžitky sú rovnaké a rovnako si ich musíme vážiť.
Tak teda žije deň za dňom a oddá sa každému pôžitku, ktorý sa mu naskytne; raz sa opája vínom a hrou na flaute, potom pije iba vodu a skromne sa stravuje, inokedy zasa cvičí, niekedy však leňoší a o nič sa nestará, inokedy sa zasa tvári, akoby sa zaoberal filozofiou; často vystupuje v politickom živote, vyskakuje zo svojho miesta, reční a robí, čo mu práve zíde na um. A keď ho občas pochytí vojenská ctižiadosť, vrhne sa na túto oblasť, potom zase závidí peňažníkom a venuje sa tomuto odboru. A tak nevládne v jeho živote nijaký poriadok ani nútená disciplína, on však takýto život nazýva príjemným, slobodným a šťastným a užíva ho až do konca.


Preložil Július Špaňár (krátené)

Prevzaté z knihy Platon - Dialógy, Tatran, Bratislava 1990