Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

25. 4. 2013

Cudzie hriechy

Prof. Dr. Georg May

Svedomie je otupené, zlo prevažuje. Kto by to chcel poprieť? O hriechu sa už radšej nehovorí vôbec, celý tento pojem nám zostarel. Koľko jasnosti nám zmizlo, dokonca i z povedomia veriacich? Aká to neschopnosť morálneho posudzovania ľudského konania je tu všade okolo nás ! Čo za obrovské diery tu na nás zízajú v katechéze a kázaniach ! Hriech? Poukázanie naň nepozná často žiadnu inú odpoveď ako mávnutie rukou, ukazujúc tým, že vlastne „nejde o nič“. A práve preto sa človek tak ľahko zapletie do bezpočtu hriechov: do vlastných, ktoré pácha sám i do cudzích, na ktorých je spoluvinný - je to dôležitá kapitola, pri ktorej je nutné oživiť si naše poznatky o viere, respektíve si ich doplniť. Je to zároveň dôležité upomenutie pre všetkých tých ľudí, ktorí sa domnelo správne prezentujú ako kresťania istou veselou ľahkomyseľnosťou a „nekomplikovanou ľudskosťou“. 

Cudzie hriechy ako skutočnosť 
 
Kristus sa zjavil ľuďom, aby zbudoval vládu kráľovstva Božieho. Toto zbudovanie však predpokladá najprv zničenie panstva diablovho. Diablovej vláde sa podriaďuje ten, kto pácha hriechy -  hriechy vlastné alebo hriechy cudzie. Vlastné hriechy sú tie, ktoré človek pácha sám. Cudzie hriechy sú tie, ktoré človek nepácha sám, ale na ktorých je nejakým spôsobom spoluvinný, lebo ich umožnil, pripustil, podporil alebo zapríčinil, prípadne im nezabránil. Kto pácha vlastný hriech, sám sa odovzdáva zlému nepriateľovi našej spásy. Kto zapríčiňuje hriechy iných, podporuje ich alebo ich umožňuje, hoci by im vedel, mohol a mal zabrániť, stáva sa prisluhovačom Zlého.

Tí, ktorí patria Kristovi sú vyzývaní a povinní spolupracovať na diele Pánovom, spolubudovať kráľovstvo Božie a bojovať proti diablovi. Každý kresťan sa má zlu vyhýbať, má sa pred ním brániť a hatiť jeho šírenie. Ale práve to šírenie a vôbec, púha existencia zla medzi ľuďmi nie je ničím tak podporovaná, ako cudzími hriechmi. Bez podielu a spoluúčasti druhého by zostalo bezpočet hriechov nedokonaných. Mnohopočetné pochybenia sa dejú jedine preto, že niekto druhý akýmkoľvek spôsobom spoluúčinkoval na ich páchaní. Práve preto sa musí kresťan vyvarovať nielen vlastných hriechov, ale chrániť sa i pred tým, aby sa stal spoluvinným na hriechoch iných ľudí. Tá možnosť spoluúčasti na pochybeniach iných tu existuje v zásade s ohľadom na každého človeka. Je to ohrozenie všeobecné. Vo výnimočnom nebezpečenstve dopustenia sa spoluviny na cudzích hriechoch sú všetci tí, ktorí vykonávajú autoritu nad inými alebo ktorí sa tešia verejnému vplyvu, čiže ide o svet politikov, poslancov parlamentov, odborárskych funkcionárov, či predstaviteľov zamestnávateľských komôr, predstavených v školstve, rodičov, autorov kníh a časopisov, novinárov, vydavateľov, ľudí pôsobiacich v rozhlase a televízii. V cirkvi sú to potom predovšetkým pápež, biskupi, teológovia, kňazi, kto prichádza do úvahy ako niekto, kto sa môže poľahky zapliesť do cudzích hriechov. 

Druhy cudzích hriechov 

Spôsob spoluúčasti na hriechu iného človeka môže byť veľmi rozmanitý. Môžeme niekoho na hriech naviesť, môžeme mu pri hriechu pomáhať a môžeme iného v jeho hriechu podporovať, „posilňovať“ našim súhlasom. Kto je akýmkoľvek z týchto troch spôsobov spoluúčastný konania zlého iným človekom, nesie za spáchané zlo svoj diel spoluzodpovednosti. Kto sa previní takýmto cudzím hriechom, hreší v podielnom rozsahu, ktorý zodpovedá jeho vplyvu na tento, iným človekom spáchaný hriech.
K hriechu dáva popud ten, kto na hriech radí, hriech odporúča, na hriech navádza, na hriech obracia pozornosť (dáva ho za príklad) alebo kto o hriechu a hriešnom konaní falošne, teda nesprávne, učí. Spoluvinný je i ten, kto na hriech láka. To lákanie môže byť vykonávané najrozmanitejším možným spôsobom. Na prvom mieste sa tak deje zvádzaním, úmyselným navedením k hriechu. Kto iného človeka zvádza k hriechu, napodobňuje diabla, lebo diabol je sám zlý a chce aj iných urobiť zlými.

V druhom rade však láka na hriech aj ten, kto sa správa tak, že v blížnom ten sklon k určitému hriechu vyvolá, či vyprovokuje. Toto vyprovokovanie sa môže udiať skrze posmech, neprístojné správanie a podobne. Cudzieho hriechu sa dopustí aj ten, kto sa svojím správaním, zlým príkladom stane pre iného pohoršením, čím dá „dôvod“ na hriech. Spoluvinným za privolenie k hriechu sa stane ten, kto hriech druhého človeka umožní svojim súhlasom alebo spáchanie takého hriechu uľahčí. Nebezpečnou formou spoluviny na cudzom hriechu je nesprávna ústupčivosť. Je maskovaná ako dobrota, či pokojamilovnosť. Spoluvina na cudzom hriechu sa deje aj skrze príkazy - vinný je, kto mocou svojho autoritatívneho postavenia voči iným spáchanie hriechu druhému ukladá. Veľmi často a radi sa odvolávame na poslušnosť, aby sme presadili hriešne a nemravné príkazy a rozkazy. Poslušnosť však má svoje hranice tam, kde začína hriech. Nikto nesmie napríklad spôsobiť škodu Cirkvi alebo svojej vlasti, hoci by sa aj odvolával na poslušnosť.

Spoluvinným sa stáva ďalej aj ten, kto inému v jeho hriechu pomáha. Pomáhať inému v hriechu značí iného v páchaní hriechu podporovať, tým sa získava podiel na vykonaní zla. Ten podiel môže byť menšieho i väčšieho rozsahu, podľa miery pomoci. Ak by hriech bez onej pomoci nemohol byť spáchaný, je miera viny väčšia, ako v prípade, že pomoc by spáchanie hriechu „iba“ uľahčila, či zväčšila. K hriechu napomáha i ten, kto inému zaopatrí príležitosť na hriešne správanie. K hriechu napomáha i ten, kto na spáchanie hriechu poskytne prostriedky.

Spoluvinným na cudzom hriechu je napokon aj ten, kto iného v páchaní hriechu podporuje, „posilňuje“. Aj toto sa môže udiať mnohorakým spôsobom. Kto hriech chváli a hriešnikovi vyslovuje pochvalu, je vinným zo vzniku hriechu, z jeho rozsahu a z jeho následkov. Kto hriech bráni a zastáva, je spoluvinným z jeho spáchania. Prispieva totiž k popleteniu a prekrúteniu morálnych úsudkov, k „zdivočeniu mravov“. Kto pri hriechu iného mlčí, hoci jeho postavenie a jeho zodpovednosť požadujú, aby proti hriechu iného zakročil, má na takomto hriechu spoluvinu. Kto hriech iného nepotrestá, hoci má na to oprávnenie a dokonca je na to, aby tak učinil, povinný, prenáša ťarchu spoluviny z takého hriechu druhého človeka aj na seba. 

Svedectvo Svätého písma

Sväté Písmo nám prináša veľa príkladov na cudzie hriechy a podáva nám o nich svoje posolstvo. Spomeniem aspoň niektoré: 

- Kráľ Dávid dal svojmu veliteľovi Joábovi príkaz, aby zradou dopustil smrť Uriáša v boji. Prikázal mu tým vykonanie neprávosti voči človeku, ktorého manželku Dávid zviedol.

- Kráľ Herodes prikázal vraždu malých chlapcov (neviniatok) v Betleheme. Rebeka, manželka Izáka poradila svojmu milovanému synovi Jakubovi, aby oklamal svojho slepého otca.

- Veľkňaz Kajfáš radil Pilátovi zabiť Ježiša.

- Áron sa podvolil modloslužbe Izraelitov na púšti a dal odliať zlaté teľa, ktoré sa stalo prostriedkom modloslužby. Pilát sa podvolil, hoci dobre vedel pravdu o nevine, a dal ukrižovať Ježiša.

- Had v raji zviedol ženu, aby jedla ovocie zo stromu napriek zákazu Božiemu. Eva následne zviedla Adama k tomu istému zločinu. Herodias a jej dcéra Salome zviedli kráľa Herodesa Agrippu, aby dal sťať Jána Krstiteľa. Židia chválili Herodesa, že dal zabiť apoštola Jakuba. Dokonca skrze náš súhlas k zlým skutkom našich predkov sa môžeme podľa slov nášho Pána stať vinnými (Lukáš 11, 47).

- Ženy Jóba a Tobiáša dráždili svojimi pochabými rečami svojich mužov k netrpezlivosti a hnevu.

- Judáš pomáhal ohavnému zločinu Bohovraždy tým, že vydal Ježiša do rúk Židom.

- Šavol podporoval mužov, čo kameňovali Štefana tým, že im strážil šaty.

- Svedkovia kráľa Achaba bránili kráľovu lož voči nevinnému Nabotovi.

Sväté Písmo nás varuje pred tým, aby sme sa stali spoluvinnými na cudzích hriechoch. Prorok Ezechiel vyslovil tvrdé varovania proti falošným prorokyniam (Ezechiel 13, 18). Prorok Izaiáš prirovnal ľudí, ktorí neprevravia tam, kde majú prehovoriť k nemým psom, čo nevládzu brechať (Izaiáš 56, 10). Pán prehovoril „Beda!“ na adresu tých, od ktorých prichádza pohoršenie (Matúš 18, 6). Aj apoštol Pavol varuje v liste Timotejovi: „Na nikoho prenáhlene nevkladaj ruky a nemaj účasť na cudzích hriechoch. Zachovaj sa čistý!“ (1 Timotejovi 5,22).

Cudzie hriechy v súčasnosti

Spoluvina za zlyhania iných nie je časovo obmedzená len na skutky, spáchané v minulosti. Nájdeme ju aj v dnešných časoch. Kto si pozorne všíma súčasný svet, naráža znovu a znovu na smutný fenomén účasti na zle páchanom inými. Každý, kto pracuje s mládežou, či ako sudca v trestných veciach vie, akými častými sú cudzie hriechy i dnes a práve dnes. Ale aj v Cirkvi samotnej nie je táto smutná skutočnosť ojedinelou. Na niekoľko prípadov by som chcel v krátkosti upozorniť.

Vodcovia štátov, ktorí energicky nezakročia voči zločincom, ale naopak, jednajú s nimi v rukavičkách, dopúšťajú sa ťažkej viny a robia sa spoluvinnými na ich zločinoch. Poslanci parlamentov, prijímajúci určité zákony s ďalekosiahlym morálnym vplyvom, ktoré vychádzajú v ústrety domnelej alebo skutočnej zmene v ľudskej mentalite súčasných spoločností sa dopúšťajú podielu na vine na spoločenskej amoralite svojím súhlasom s týmto stavom alebo nápomocou k prehlbovaniu takéhoto stavu. Za čias Tretej ríše boli mnohými vysokými hodnostármi dané mnohé hriešne a nemravné príkazy a veľká väčšina z nich bola aj naozaj vykonaná. Ľudia nemali vôľu, postaviť sa týmto príkazom na odpor. „Rozkaz je rozkaz !“, vravelo sa. Aj dnes prikazujú vládni predstavitelia v mnohých krajinách na Zemi hriešne správanie a nachádzajú, žiaľ mnohých, ktorí tieto príkazy aj vykonajú. Je treba sa aj pýtať, či určité spôsoby prevádzania takzvanej sexuálnej náuky v školách nie sú masovým navádzaním na hriech. 
    
Ľudia, ktorí vydávajú, píšu a distribuujú nemravné diela, dráždia iných na rôzne hriechy. V prvom rade ide o autorov a vydavateľov rôznych časopisov a magazínov. To, čo sa tu deje za pokušenia, neradno podceňovať. Dnes máme tak slabých rodičov - skrz ich povoľovanie, „mäkký prístup“ vo výchove sa stávajú spoluvinnými na cudzích hriechoch (svojich detí), najmä vtedy, ak trpia alebo povolia zlé správanie svojich detí. Aj ženy, ktoré svoje telesné vnady neprimerane otŕčajú na obdiv sa môžu stať spoluúčastnými hriechov tých iných, ktorým sa takto ukazujú. Koľkým vnútorným hriechom i hriechom páchaným navonok, až po tie najohavnejšie zločiny by sa dokázalo predísť, keby len ten sexuálny pud nebol stále úplne zbytočne vybičovávaný.

Biskupi, ktorí šíria bludy alebo trpia ich šírenie a nechávajú tak ľud v područí tohto duchovného jedu sa stávajú spoluvinnými svojou apatiou a podvolením sa. Biskupi, ktorí mlčia k bludom teológov, hoci ich úrad ich zaväzuje k tomu, aby prehovorili, sa týmto stávajú spoluvinnými na skaze bezpočtu duší, ktorá je vyvolaná šírením bludov týmito teológmi. Biskupi, ktorí sa prizerajú spľundrovaniu liturgie bez toho, žeby zasiahli, majú na tomto hriechu spoluúčasť. Cirkevná autorita, ktorá v otázke zmiešaných manželstiev nehovorí jasnou rečou a podvoľuje sa trendu týchto manželstiev, nesie spoluvinu na tom, že mnohí od viery odpadnú a početné rodiny prestanú byť katolíckymi, keďže ich viera týmto vyhasína.

Cirkevná vrchnosť, ktorá neustále ignoruje odôvodnené a dôležité potreby svojich podriadených bez akéhokoľvek pochopenia, či uznania ich oprávnenosti, zvádza týchto podriadených k poľutovaniahodnému konaniu a stáva sa tak spoluvinnou na krokoch, ktoré vyplývajú z rozhorčenosti a duševných poranení týchto im zverených veriacich.

Teológovia, ktorí chvália biskupov za ich nečinnosť proti šíreniu bludov a ich podporu ničivému progresivizmu v Cirkvi a porovnávajú ich napríklad s Jánom XXIII (a pri tom toto porovnávanie myslia ako kompliment), majú spoluvinu na hriechu týchto biskupov. Profesori teológie, ktorí z dôvodu falošnej solidarity so svojimi kolegami mlčia k nimi šíreným bludom, majú spoluvinu na nešťastí, ktoré z týchto bludov pochádza. Katolícki teológovia morálky, ktorí tvrdia, že nie v každom prípade ide pri predmanželskom alebo mimomanželskom pohlavnom styku o ťažký hriech, sú vinní na morálnej skaze týchto ľudí, ktorých zle vyučujú. Spoluvinným na cudzom hriechu je i ten, kto odporúča protiprirodzené metódy zabráneniu počatia alebo ich atestuje ako povolené alebo ich jasne neoznačí za nedovolené. Duchovní, kazatelia a katechéti, ktorí ignorujú a zatajujú vážnosť Božích príkazov a posledného súdu, ako aj skutočnosť zatratenia, sú spoluvinnými na náboženskej a morálnej ľahkovážnosti, dodávajúcej typický ráz súčasnej pokoncilnej Cirkvi.

Veriaci, ktorí neoznámia svojim biskupom nevhodné správanie teológov, katechétov a duchovných, ktorého sa títo dopúšťajú počas aj mimo Bohoslužieb, ako aj pohoršenie vyvolávajúcu falošnú náuku, ktorú títo šíria sa dopúšťajú spoluviny na ich zlyhaniach. Veriaci, ktorí spoznajú, že určité liturgické novoty prinášajú viere a zbožnosti veriaceho ľudu škodu a napriek tomu nezasiahnu pred pápežom, či miestnym biskupom, stanú sa spoluzodpovednými za tieto škody. Osoby, ktoré sú členmi rôznych rád a orgánov a ktoré nepozdvihnú svoj hlas proti škodlivým a nespravodlivým rozhodnutiam a uzneseniam týchto rád a orgánov, spoluhrešia. Kto obraňuje odpadnutie kňazov od svojej služby, keď sa títo vzdávajú svojej služby z rýdzo pozemských a telesných dôvodov, zastávajúc toto ich správanie, je spoluvinným týchto hriechov. 

Odolávať hriechu, odmietať ho
  
Je treba mať jemné, vytríbené svedomie, aby človek mohol robiť všetko to, čo je vhodné, aby mohol od hriechu odhovoriť iných ľudí a aby sa dokázal vyhýbať všetkému, čo by mohlo viesť ku vzniku spoluviny na hriechoch iných. Je k tomu treba i odvahu a slobodu od strachu pred ľuďmi. Lebo spoločenské konvencie vyvíjajú na človeka silný tlak, aby určité hriechy bagatelizoval alebo ich úplne vytesnil z povedomia. Pripomínam len to zabraňovanie počatiu. Na druhej strane je nutné a každý by si mal na to dávať pozor, aby sa nenechal inými ľuďmi rôznymi spôsobmi nahovoriť na hriech. Aj tu cítiť spoločenský tlak, nevymaňovať sa, nevylučovať seba samého z toho, čo robia (skoro) všetci. Svedomitý kresťan postaví voči každému zvádzaniu na hriech, a nech je ono akokoľvek lákavé a líškavé, svoje rozhodné „Nie !“. Hoci by to bola aj vrchnosť (či už cirkevná alebo svetská), ktorá by dala hriešny pokyn k niečomu, musí sa jej vzoprieť. Poslúchať treba viac Boha ako ľudí. 

Preložil Ladislav Hajdu