Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

27. 3. 2013

Rozjímanie o umučení Kristovom

sv. Alfons Rodriguez SJ

Sv. Augustín v ktorejsi reči hovorí: "Nič nie je pre nás tak spasiteľné ako každý deň rozmýšľať o tom, koľko za nás trpel Boh a človek. A sv. Bernard vraví: "Čo tak pomáha zahojiť rany svedomia a očistiť myseľ, ako usilovné rozmýšľanie  o ranách Kristových? Svätí hovoria, že proti všetkým pokušeniam a najmä proti neslušným, najlepší liek je rozmýšľať o umučení Kristovom a skryť sa do jeho rán. Na všetko nájdeme liek a pomoc v umučení Kristovom. Nenašiel som tak dobrého prostriedku na všetko, ako sú rany Kristove, hovorí sv. Augustín. A sv. Bonaventúra zas píše: Kto sa pozorne a pobožne cvičí v živote a v umučení Pánovom, ten nájde všetko hojne, čo mu je užitočné a potrebné a netreba mu okrem Ježiša ničoho hľadať. Vieme, že svätí a sluhovia Boží stále sa v tom cvičili a takto dosiahli veľkú svätosť a dokonalosť.

Keby v tomto cvičení nič iného nebolo, iba to, že sa rozpamätáme na Pána Boha a na jeho dary, ktoré sme obsiahli, už preto by malo veľkú cenu pred Pánom. Láska totiž rada je, túži po tom a vysoko si to váži, keď osoba milovaná pamätá na ňu, veľa myslí na ňu a na dobrodenia, ktoré od nej dostala; a často hovorieva o týchto veciach. Kto naozaj miluje, ten sa väčšmi teší a viac sa mu páči toto, ako keby mu milovanú osoba veľa darov posielala zo svojho majetku. Bohatá matka, veľká pani, viac sa teší a viac si váži, keď počuje o synovi, ktorý nie je pri nej, že veľmi často sa rozpomína na ňu, ako ho vychovávala, koľko dobrého mu urobila, koľko pre neho trpela, ako keby jej posielal hodvábne šaty a zlato a nerozpomínal sa na ňu. Pán Boh vo všetkom zachováva vlastnosti a zákony lásky. Zachováva teda aj tú vlastnosť tých , čo milujú. Žiada si teda a váži si veľmi, keď na neho často myslíme, na jeho dobrodenia a predivné veci, ktoré pre nás urobil, často sa rozpamätáme. Keď sa budeme usilovne cvičiť v tom rozpomínaní na jeho dobrodenie. onedlho vzbudí sa v nás túžba zo srdca slúžiť za ne Pánovi.

Podľa Bloziusa povedal Pán sv. Gertrúde, že koľko krát kto pozerá pobožne na kríž, toľko krát pozerá na neho láskavo dobrotivý a milosrdný Boh. Z toho aspoň toľko si zapamätajme: ak sa jemu neťažilo za nás trpieť, nech sa ani nám neťaží rozpomenúť sa na jeho muky pre nás samých.

O sv. Františkovi čítame, že raz šiel okolo kostola Našej Pani od Porciunkuly a hlasno plakal a nariekal. Videl ho akýsi ctený človek, sluha Boží, ktorý ho poznal. Ako zbadal, že svätý je smutný a plače, myslel si, že nejaká nehoda sa mu asi prihodila. Prišiel k nemu a pýtal sa ho, čo sa mu stalo, čo ho bolí. Odpovedal svätý slziac a vzdychajúc: Veľmi ma to bolí a plačem, keď vidím, že môj Pán, Ježiš Kristus bez viny toľko trpel, kým ľudia, ktorí sme boli príčinou jeho umučenia, zabúdame na takéto dobrodenie.

+ + +

Pri rozmýšľaní o umučení Kristovom podľa spoločného učenia učiteľov duchovného života práve tak treba postupovať ako pri modlitbe. Netreba len rozoberať udalosť, hlavnou vecou má byť pohnúť vôľu citmi a túžbami, ktoré sa najprv vzbudia v srdci, keď však príde čas, prejdú v skutočnosť. Nato nám treba najviac dbať pri modlitbe a v tom najdlhšie ostať.

Kto hľadá vodu alebo nejaký poklad, prestane kopať keď nájde čo hľadal. Podobne keď si rozmýšľaním našiel zlato a poklad pravdy a city, ktoré si hľadal, keď si prišiel na živú vodu, po ktorej ti duša túžila a smäd trpela, netreba ti ďalej kopať rozumom, ale treba ostať v týchto citoch a túžbach vôle, dokiaľ sa nenapiješ tejto vody, neuhasíš smäd. To je cieľ a ovocie modlitby, to nám treba mať na mysli pri všetkých rozmýšľaniach a rozvažovaniach. Tak isto je nám postupovať pri rozjímaní o umučení Kristovom. Spomenieme teda city, ktoré nám treba čerpať z tohto rozjímania a v ktorých máme dlho ostať; pripojíme tiež niekoľko myšlienok, aby sme sa na ne povzbudili.

Veľa je tu citov, ktorými sa môžeme s veľkým úžitkom zaoberať, ale obyčajne sedmoraké spomínajú tí, čo o tejto veci píšu.

1. Prvý cit je zľutovanie.

Toto zľutovanie pomôžeme vzbudiť v sebe, keď budeme rozmýšľať, aké bolesti a muky to boli, ktoré Kristus Pán trpel. ... Okrem vonkajších bolestí, ktoré trápili telo a spolu i dušu, mal Kristus Pán ešte iné vnútorné bolesti, ktoré mu bezprostredne dušu mučili. Tieto boli oveľa väčšie, ako iné. Od chvíle svojho počatia až po smrť ustavične mal pred sebou všetky hriechy, ktoré sa stali na zemi a stanú sa, dokedy bude svet existovať. Pretože na jednej strane miloval veľmi Boha a videl, ako ho urážajú, na druhej strane zas miloval aj duše a badal, ako im hriechy na škodu a na záhubu slúžia; videl, že hoci bude trpieť a umrie, ohromne veľa duší nebude chcieť mať z toho úžitok, ale radšej zvolia si smrť ako život, to bolo pre neho obojstranným mečom: urážanie Boha totiž a zatratenie duší. Preto nevládzeme ani vyjadriť, ani si pomyslieť, aké bolesti mala jeho najsvätejšia duša.


2. Druhý cit je ľútosť nad vlastnými hriechmi.

Sv. Ján z Damasku hovorí, že čo by Boh všetkých ľudí, čo kedysi žili na svete a budú ešte žiť, do pekla poslal pre hriech, nebola by tak vyrovnaná Božská spravodlivosť, ako tým, že sa Boh stal človekom a umrel. To nie je azda iba obraz a preháňanie, ale čistá pravda. Celé peklo s večnými mukami nenahradí život a smrť Kristovu. On úplne zadosťučinil spravodlivosti, ba ešte viac urobil. Peklom nikdy nemožno zadosťučiniť ani za jeden hriech. Podľa toho najhlavnejší úžitok, ktorý nám treba čerpať z rozjímania o umučení, má byť oplakávanie a nenávidenie hriechov, za ktoré Kristus Pán toľko musel trpieť.

3. Tretí cit je láska Božia.

Nič nás tak nepohne milovať, ako keď vidíme, že nás druhý miluje. Keď duša dlho a pobožne bude rozmýšľať o láske Kristovej, ktorá sa tu javí, zahorí láskou k tomu, ktorý ju tak veľmi miloval. ... Syn Boží tým ukázal lásku k nám, že dal ponížiť a zneuctiť. Ukážme mu aj my svoju lásku tým, že túžime po tom, aby si nás druhí nevážili, za nič nás nemali, že sa tešíme, keď sa prihodí nejaká príležitosť uponížiť a umŕtvovať sa.

4. Štvrtý cit je vďačnosť.

Láska Božia bola ku každému z nás tak veľká, že každý môže mať pocit, ako keby iba jeho miloval. Kristus Pán nás tak miloval, že bol pripravený zo svojej strany za každého tak trpieť a všetko urobiť, čo bolo treba, ako za všetkých trpel a umrel. ... Každému treba tak rozmýšľať o tajomstvách a dobrodeniach Pánových, ako keby len jemu patrili. I o láske, z ktorej dobrodenie vyplýva, treba každému myslieť, ako keby Boh len jeho miloval a vyznať so sv. Pavlom: Mňa miloval, za mňa zomrel. Keď takto budeme rozmýšľať o dobrodeniach a o láske, z ktorej pochádzali, povzbudíme sa k veľkej povďačnosti a láske voči tomu, ktorý nás vždycky večnou láskou miloval.

5. Piaty cit je obdiv.

Obdivujeme to, že Boh, ktorý nemôže trpieť a umrieť, trpel a umrel. Obdivujeme, že trpel za tých istých, čo ho dali na smrť, čo boli nehodní všetkého dobrého. Obdivujeme, že trpel muky, aké nikto na svete netrpel. Obdivujeme nekonečnú lásku a dobrotu Pána Boha, jeho hlbokú múdrosť a múdre rozhodnutie, ktorá vymyslela taký zodpovedajúci prostriedok ako spasiť človeka, že sa vyplnilo i milosrdenstvo i spravodlivosť.

6. Šiesty cit je nádej.

Duša uvažuje koľko urobil pre ňu Boh, bez toho, aby si to zaslúžila, rozmýšľa: ako veľmi chce Kristus Pán mňa spasiť, lebo to bol ten smäd, ktorý ho na kríži trápil. Od takejto dobroty a milosrdenstva je nádej, že dostanem všetko, čo je potrebné k spaseniu. "Ten, ktorý ani svojho vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás za všetkých: akože by nám s ním nedal i všetko?" pýta sa sv. Pavol apoštol. To urobil Boh, keď sme boli jeho nepriatelia, čo urobí teraz, keď sme sa stali jeho priateľmi?  ... Keď nás vtedy miloval, keď sme boli hriechmi zašpinení, ako nás bude milovať teraz, keď sme jeho predrahou krvou očistení a umytí?

7. Siedmy cit je túžba nasledovať Krista.

Podľa svätých Syn Boží pre dve hlavné príčiny prišiel na svet, stal sa človekom a robil tie sväté tajomstvá. Prvá a hlavná bola vykúpiť človeka svojou smrťou a umučením. Druhá bola dať ľuďom dokonalý príklad všetkých cností a povzbudiť ich, aby ho v nich nasledovali. ... Hoci celý život Kristov bol dokonalý príklad a vzor cností, predsa v umučení zdá sa, ako keby bol chcel všetko zopakovať, čo nás celý život slovom a príkladom učil, lebo tu sa všetky cnosti v najjasnejšom svetle ukazujú:

poníženosť
trpezlivosť
poslušnosť
láska
tichosť
čistota
chudoba

A čo by ani iného nebolo, v túžbe nasledovať Pána našli by sme dosť látky na celý život. ... Preto hoci ostatné túžby sú vážne, ale táto túžba nasledovať Pána je najvážnejšia a najpotrebnejšia, lebo je v nej láska k Bohu a iné všetky cnosti. Túžba nasledovania je súhrnom všetkých ostatných svätých túžob, z ktorých pozostáva kresťanský život a jeho dokonalosť.

Z knihy sv. Alfonza Rodrigueza: Kresťanská dokonalosť, vydal Posol božského srdca Ježišovho, Trnava 1929

Krátené a upravené.