Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

10. 3. 2013

Monarchia ako princíp ( I.)

Branislav Michalka

Pojem monarchie je jedným z najzmätenejších medzi tými pojmami, ktoré sú dnes v ponuke a v obehu na politologicko-žurnalistických fórach. Čo si pod ním máme predstavovať? Smiešne karnevalové republiky a demokracie, ktoré sa pýšia označením „monarchia“, asi tak ako sa stará herka z televíznej plošiny pýši umelinou v dekolte? Alebo dobromyseľné rozprávkové slinty o princezničkách a roztržitom pánovi s korunou? Či snáď osvietené celuloidové vhľady do života monarchu sužovaného bremenom odpornej vlády a prekypujúceho láskou k demokracii? A zostáva ešte samozrejme  sentimentálne fňukanie pri viedenskej dychovke a lampasoch starých uniforiem v Prátri, aby bol výpočet kompletný.

Čo to je monarchia, či skôr, čo by mala byť monarchia, aby bola oprávnená k tomu pojmu? Táto otázka nie je pre katolíckeho kresťana zanedbateľná. Modlíme sa: „príď kráľovstvo Tvoje“ a uctievame Krista Kráľa. Bolo by možné, aby to, čo má byť viditeľnou formou, v rámci ktorej sa odohrá príchod očakávaného Boha, čiže kráľovstvo a aby forma, ktorou nám vládne Náš Pán Ježiš Kristus, boli len trápnym prežitkom historickej „evolúcie“? S pojmom monarchie sa spája v Cirkvi a v mysli kresťana toľko posvätných vecí, že by bolo vhodné skôr skúmať tento pojem z hľadiska jeho nemennosti a večnosti, ako aj aplikovateľnosti na dnešnú dobu a nie sa vždy na sviatok Krista Kráľa z kazateľne toporne ospravedlňovať veriacim za to, že Cirkev ešte hovorí o Kristovi ako o kráľovi. Mnohý dnes hovoria o monarchii ako o utópii. Nič však nie je vzdialenejšie pravde ako toto tvrdenie. Monarchia ako princíp, nie ako sentimentálna nostalgia, podobne ako rodina, rod, klan, kmeň či národ,  je taká prirodzená a zrozumiteľná všetkým, že len vďaka masívnemu , zhora živenému a úmyselnému pojmovému zmätku ju bolo možné vytrhnúť zo sŕdc ľudu a neuplynie deň, aby sa mocní Nového veku, netriasli, že sa tento pojem do týchto sŕdc vráti, narušiac tak príjemné prebývanie finančnej oligarchie na umelo vyrábaných sopkách riadenej anarchie .

Priestor kresťanských politických úvah

Skôr než začneme hovoriť o monarchii je nevyhnutné sa pristaviť pri jednom zásadnom vymedzení, ktorého  opomenutie, by vnieslo zmätok do akýchkoľvek úvah katolíckeho kresťana o forme vlády, najlepšie zodpovedajúcej ľudskej prirodzenosti a zároveň Zjaveniu. Toto opomenutie je častým javom pri politologických úvahách moderných kresťanov. Priestor, v rámci ktorého sa porovnávajú kvality rôznych politických a vládnych systémov je konštruovaný v duchu antických a teda pohanských úvah, ako neutrálna pôda nevymedzená faktom príchodu Syna Božieho. Ignorujúc tento zásadný zlom v Dejinách, pojednávajú sociálni filozofi o vládnych systémoch len z hľadiska prirodzenej účelnosti a sociálno-materiálnej výkonnosti. Toto neutrálne vymedzenie je pre kresťana neprijateľné.

Génius sv. Augustína v diele o Božom štáte raz a navždy načrtol priestor, v rámci ktorého sa môžu odohrávať kresťanské myšlienkové kombinácie o vládnych systémoch. Dejiny ľudského pokolenia, sú predovšetkým dejinami súperenia štátu Božieho so štátom svetským, so štátom vzbury proti Bohu, štátom večného pokušiteľa ľudí a prvého zatratenca, so štátom, ktorý je predstavovaný všetkými silami, aktívne odporujúcimi svätej katolíckej Cirkvi. Akákoľvek legitimita vládnej moci, v očiach kresťana, musí byť odvodzovaná od legitimity tohto transcendentného Božieho štátu. Vlády, ktoré nekorenia v tomto Božom štáte, môžu byť kresťanmi len trpené, z nedostatku moci, ako tomu bolo v starom Ríme a ako je tomu aj dnes v časoch obnoveného pohanstva. Povinnosť kresťanov poslúchať zákony takýchto vlád sa odvodzuje  z prirodzeného zákona a Zjavenia, ktoré predpokladajú, že:

         a)Všetka moc, prirodzená aj nadprirodzená pochádza od Boha. Tu však treba rozlišovať medzi Božou vôľou a Božím dopustením, čo mnohí opomínajú a Božie dopustenie existencie nekresťanských vlád vykladajú ako Božiu vôľu.

         b)Akákoľvek vláda, aj tá najhoršia, je lepšia ako anarchia.

Kresťania majú povinnosť poslúchať zákony nekresťanskej vlády len vtedy, ak zjavne neodporujú Božím  a cirkevným prikázaniam a len dovtedy, kým sa nevyskytne možnosť zriadiť kresťanský štát. Vo chvíli keď sa vyskytne jedinec, alebo skupina, ktorí otvorene a jasne vyhlásia, že ich cieľom je nastolenie kresťanského štátu, odvodzujúceho svoju legitimitu od Božieho štátu, teda katolíckej Cirkvi a Viery a vierohodne preukážu túto snahu, je povinnosťou katolíckeho kresťana preferovať zákony tejto vlády a napomáhať jej ustanoveniu. Z toho nutne plynú tieto uzávery, týkajúce sa jednak legitímnosti vlád a taktiež priestoru, v rámci ktorého je možné uvažovať o vládnych formách:

1) Legitímnosť panovníka a vlády nie je daná príslušnosťou k rodu, triede, stavu, ale vernosťou katolíckej Viere a Cirkvi. Panovník alebo vláda, ktoré stratia túto vernosť sú katolíckym kresťanom trpené, ale nie legitimizované. To platí aj o súčasných „monarchiách“ a starých panovníckych rodoch. Títo majú legitímny nárok na vládu len v prípade, že zodpovedajú hore uvedenému kritériu, inak spadajú pod termín trpenej vlády a smú byť nahradení alebo v pretenciach predbehnutí tými, ktorí svoju legitimitu z hore uvedených kritérií odvodzujú. (Ako príklady z dejín uveďme povstanie generála Franca, karlistické vojny, povstanie švajčiarskych katolíckych kantónov, povstanie mexických cristeros a pod.)

2) Uvažovanie o formách vlády, je až sekundárnym krokom po nastolení kresťanského štátu.Uvažovanie o tom, či je kresťanská republika horšia ako sekulárna monarchia, je bezpredmetné. Akékoľvek zriadenie založené na katolíckych princípoch je lepšie, ako to najlepšie zriadenie založené len na prirodzených sekulárnych princípoch.

Prvoradou úlohou štátu je totiž vytvoriť podmienky na spásu čo možno najväčšieho počtu duší. A to je možné len v súčinnosti štátu  s katolíckou Cirkvou. Preto všetky úvahy o monarchii ako princípe sa môžu odohrávať len ako úvahy o vhodnosti tohto vládneho systému oproti iným, v už ustanovenom kresťanskom štáte. Keď hovoríme o aktualizovanej monarchii, po Kristovom vtelení, tak máme na mysli vždy len katolícku monarchiu. Hierarchia možných vládnych systémov, by potom vyzerala nasledovne:

Katolícka monarchia
Katolícka aristokratická republika
Katolícka demokratická republika
Sekulárna monarchia
Sekulárna aristokratická republika
Sekulárna demokratická republika

Katolícky monarchista je teda v prvom rade povinný podporovať katolícku republiku pred sekulárnou monarchiou, ako aj všetky katolícke štáty akejkoľvek formy pred sekulárnymi štátmi akejkoľvek formy. Dobrá nadprirodzené majú totiž prednosť pred dobrami prirodzenými. O nastolení monarchie uvažuje až po víťazstve katolíckych princípov v štáte. Až potom sa musí zaoberať tým, čo je prirodzené. Pretože vtedy už je prirodzené pozdvihnuté nadprirodzeným Zjavením na vyššiu úroveň a nadobúda inú kvalitu. Vtedy je umožnené potierať mylné predstavy mnohých katolíkov, v mysliach ktorých sa umelo zakorenili pojmy ako „demokracia“ alebo „republika“, ktoré nezodpovedajú prirodzenosti. Pretože, tak ako sú pre kresťana trpenými tie štáty, ktoré sú pohanské, tak sú aj v rámci kresťanských štátov len trpené tie formy vlády, ktoré sú neprirodzené. Kristus totiž neprišiel prirodzenosť zrušiť ale posvätiť a povýšiť na vyššiu kvalitu. Nie je teda dôvod, aby taká forma vlády, ktorá je založená na prirodzenom ľudskom cítení, ak je posvätené Božím Zjavením, bola svojvoľne nahradzovaná utopickými a teoretickými konštrukciami. Preto musíme aj v rámci kresťanstva bojovať proti neprirodzeným utópiám a vysvetľovať obmedzenosť ľudských možností, závislosť na prirodzenosti a predovšetkým závislosť na fakte dedičného hriechu.

V rámci vymedzenia sa voči pohanskej politologickej tradícii (aj keď samozrejme nie v duchu jej celkového zamietnutia ale selekcie) sa musíme pristaviť pri signifikantnom tvrdení Aristotela v jeho diele Politika, ktoré predstavuje evidentný príklad neschopnosti pohana vidieť skutočný metafyzický princíp v pozadí spoločenských a politických foriem.
Tento princíp, ktorý totalizuje transcendentnú ideu v štáte, stavia štát do služieb transcendecie  a neguje akúkoľvek jeho neutralitu. Evidentnosť tohto javu, dnes už do očí bijúca, bola pre pohana pred príchodom Krista nepoznateľná. Uniformný pohanský svet, utopený v zatratení od pólu k pólu, nevidí boj štátu Božieho so štátom svetským. Preto mohol Aristoteles ignorovať totalitu princípov, ich vzájomnú závislosť a hierarchiu, ako aj  následne obhajovať partikularizmus a pluralitu politických princípov. Oprávnená kritika Platona, utopických a protiprirodzených prvkov v jeho Štáte, sa mení pod tlakom analytickej metódy na hľadanie diferencií tam, kde my už dnes, po zhliadnutí súvislostí medzi jednotlivými fázami spoločenského úpadku, sme schopní vidieť jednotiaci princíp v pozadí. Hneď v úvode svojej Politiky Aristoteles píše: „Všetci tí, čo sa domnievajú, že štátnik, kráľ, otec rodiny a pán je to isté, sa mýlia; usudzujú totiž, že rozdiel je len vo väčšom a menšom počte a nie v druhu každého jednotlivca, teda asi v tom, že kto vládne malému počtu, je pánom, kto väčšiemu je otcom rodiny a kto ešte väčšiemu, je kráľom.“ (Aristoteles – Politika, str. 19, Pravda, Bratislava 1988).

Kto však by dnes, keď prvotný zmar kresťanských monarchií v 18. a 19. storočí viedol nezadržateľne k stále väčšej a hlbšej deštrukcii všetkých vrstiev hierarchie a nezastavil sa ani pri rozklade rodiny, či dokonca samotnej ľudskej prirodzenosti,  ešte pochyboval o tom, že tento princíp Otca a rodiny, ktorý v kresťanskej teológii pozorujeme od bodu Najvyššieho až po poslednú spoločenskú bunku, je skutočne tou prirodzenosťou, nám od Boha danou a na Boží obraz stvorenou, ktorá prestupuje spoločnosť skrz-naskrz a s ktorou bojujú sily temna a svetského štátu? Na tomto Aristotelovom omyle boli vystavané kresťanské sny o možnosti koexistencie kresťanov so sekulárnym štátom, sny o rozdielnosti života rodinného, štátneho a náboženského, ktoré nie sú totálne previazané jednotným princípom. Tento omyl, tak malý na počiatku, stal sa veľkým na konci. Odmietnutie Boha Otca pokračuje v odmietnutí pápeža-otca,  kráľa-otca a končí v deštrukcii otca rodiny, patriarchálneho princípu ako takého, ako aj v násilnom a umelom zničení elementárnej ľudskej prirodzenosti satanistickými silami .

Vyprázdnenosť pojmov.

Sny o ľudskom rode obecne i o jeho konkrétnych členoch, sa v modernej dobe stali základným kameňmi ľudských túžob a veškerého spoločenského snaženia. Ľudia po niečom zatúžia, napríklad po rovnosti všetkých ľudí, po svete bez vojen, po slobode jednotlivca a podobných nezmysloch a rozum i skúsenosť  sú ihneď taktne odsunuté nabok. Vtedy veci zjavné a trvalé, zostávajú bez povšimnutia a veci najzjavnejšie, ako nerovnosť, nepriateľstvo medzi ľuďmi a závislosť jednotlivca, sú dôsledne ignorované. V priamom slede za ignorovaním prichádza  popieranie Zjaveného výkladu týchto javov, výkladu o dedičnom hriechu, ktorý je nezmeniteľnou príčinou týchto javov.

Tento spôsob existencie, naplnený neustálym utopickým očakávaním, formuje aj spôsob akým ľudia nazerajú na pojmy, ktoré tu boli skôr než započala éra všeobecného sociálneho túženia. Každý starý pojem je vykladaný tak, aby zodpovedal súčasnej túžbe a očakávaniu. Vtedy sa zjavný výklad pojmu stáva nepohodlným a je nahrádzaný výkladom vytúženým. Ukážme si tento postup najprv na inom pojme, než je pojem monarchie.

Máme tu pojem demokracie, pojem s priam totemicko-fetišistickým pozadím, nedotknuteľnú kravu brahmanov modernizmu. Ak by sme ho vykladali tak, ako sa zjavne má vykladať, to jest ako „vládu ľudu“, čiže skutočné a nesprostredkované vládnutie celého národa, v tom okamžiku vypláva na povrch jeho nezmyselnosť, ktorá bola evidentná už v staroveku. Tam sa totiž pod demokraciou rozumel systém vlády slobodných občanov nejakej polis nad otrokmi. Rovnosť práv a prístupov k moci bola určená len pre slobodnú menšinu, ktorá bola obsluhovaná masou bezprávnych otrokov. Hľa, pôda na ktorej vyklíčila kvetinka demokracie. Systém, od ktorého by súčasní liberálni demokrati s hrôzou odvrátili svoje naivné tváre, ak by sa mal znovu inštalovať. Napriek dokonalej smiešnosti predpokladov, z ktorých vznikol pojem demokracie, zbožne zalievajú túto kvetinku stále novými umelými hnojivami svojich, od života odtrhnutých, teórií, aby mohli ďalej klamať, ukazujúc pritom na túto burinu ako na vzácnu orchideu.
  
Už i základná skúsenosť s ľudskou spoločnosťou donúti každého uznať utopickosť podobných pojmov. Nikdy a nikde nebol nikto ovládaný bezprostredne skrze „ľud“, ale vždy len skrze konkrétnych jednotlivcov a elity. Problém je teda zjavný: buď priznať, že sociálne trendy posledných dvoch storočí sú založené na bludnom predpoklade, alebo poslúchnuť hlas túžby a nejako sa z toho vykrútiť. Moderný človek volí vykrúcanie, pretože inak by musel povedať s Aristotelom, zdupľovaným sv. Tomášom Akvinským, že „malá chyba na počiatku, veľkou je na konci“ a triasť sa, kam nakoniec spadne táto kára s hnojom zvaná demokracia. K pojmu demokracie sa teda začnú pripájať rôzne doplnkové a mätúce pojmy ako: zastupiteľská, liberálna, parlamentná, sociálna a v stave dokonalej hlúposti, aj kresťanská. Zjavný zmysel pojmu demokracia je pochovaný pod spleťou kľučiek a uhýbaní, ktoré umožňujú odrážať útoky, poukazujúce na nereálnosť očakávaní uložených v pojme demokracie. Že sa tým zásadne neguje utopická požiadavka „vlády ľudu“, to snívajúcim nevadí a pragmatikom, ktorí ich využívajú tobôž nie. A tak sú možné pozoruhodné javy, keď absolvent vysokej školy tvrdí s bohorovnou vážnosťou, že aj Sparta bola predchodcom súčasnej demokracie, ku ktorej sa samozrejme ako k bodu omega rútila celosvetová evolúcia, lebo Sparta mala „demokratické prvky“. Tá „pravá“ demokracia je teda v očiach novodobých vykladačov niečo ako evolučný súhrn pozitív všetkých vládnych foriem, ktoré sa neustále viac a viac „demokratizujú“. Prečo však tento guláš nazývajú demokraciou a kde sú potom vlastne hranice definície pojmu demokracie, to zostáva záhadou. Používanie pojmu demokracie sa tak dá vysvetliť len nutnosťou udržiavať otupený a zdegenerovaný ľud v sladkej ilúzii a vzbudzovaním pocitu, že tí čo sú ovládaní, vládnu

Pojem monarchie

Ako je zavádzajúce a trápne kamuflovať pravý zmysel pojmu demokracie, tak je smiešne a zbabelé uhýbať, kvôli strachu z liberálov a demokratov, pred pravým významom pojmu monarchie. Monarchia neznamená nič iné, než to, čo je z toho pojmu zjavné, je to „vláda jedného“. Jeden človek, hlava jednej rodiny, vládne rodinám iným. Je to otec otcov. Monarchia je vláda jedného človeka, ktorému dáva zákonodarnú moc. Tento človek, monarcha, má od Boha právo vynášať zákony a v ich intenciách vykonávať vládu. On je sprostredkovateľom a vykonávateľom moci zhora. Poradné zbory, súdne zbory, delegovanie moci panovníkom na nižšie stupne štátnej moci na tom nič nemenia. Svetský panovník je človek a ako taký nie je schopný, aj keby hneď po tom túžil, dosiahnuť absolútnu moc. Tá je vyhradená len Bohu. Preto pôsobia komicky hrôzyplné románové obrázky dávnych absolutistických vladárov, kreslené v demokratických myšlienkových ateliéroch. Týmto panovníkom sa v skutočnosti ani nesnívalo o takom mocenskom rozpätí, aké dnes dosahuje moderný demokratický štát, kontrolujúci človeka od kolísky po hrob. Svetský panovník musí moc delegovať, či chce alebo nechce, na svojich poddaných. Obmedzenosť bytia každého stvorenia, ktorá je aj jeho obmedzenosťou, ho k tomu núti. To však nie je tá deľba moci, o výhodách ktorej nás presviedčajú demokrati. Ich vízia, bludná a smiešna, predpokladá kumulovaný výron všetkých individuálnych vôlí ľudu, ktorý sa vleje do nádržky zákonodarného zhromaždenia, tam životodarne žblnkoce a z jeho hlbín vyskakujú zlaté rybky osvietených zákonov. Viera vhodná zaiste pre vyznávačov sterilných sociálnych lepidiel, ktoré majú zdola lepiť kolektívy, vznikajúce až účinkom ich prefabrikátu. Kresťan, veriaci, že všetka moc pochádza od Boha, čiže zhora, predsa nemôže žiť vo výparoch z takej gebuziny. Neexistuje žiadna logika v tvrdení niektorých pomýlených katolíkov, ktorí veria, že Boh dal moc najprv každému jednotlivcovi, aby následne onen jednotlivec, spolu s ďalšími, odovzdal túto moc parlamentu. Či snáď  Adamovi synovia delegovali svoju moc na svojho otca ešte pred svojim narodením? A ak nie, tak je potom jasné, že Adamovi, ako prvému človeku a v podstate aj prvému svetskému panovníkovi, ktorému boli poddaní ostatní ľudia, dal túto moc Boh. A nemodlíme sa náhodou „ako bolo na počiatku, tak nech je aj teraz i vždycky i na veky vekov“? Alebo snáď má kresťan veriť, že ľudská prirodzenosť sa časom zmenila a že Adamova a naše prirodzenosti sú rôzne? To by nám tá stavba kresťanskej teológie asi dlho nevydržala.

Tak ako sme zdedili prvotný hriech, tak ako existuje kauzálny reťazec  od stvorenia človeka až po dnes, tak aj existuje prenos moci delegovanej zhora v dejinách. Moc nie je neustále obnovovaná zdola nejakým ľudovým samopudením, ale je odovzdávaná z pokolenia na pokolenie a udržiavaná Božou mocou ako ostatne všetko stvorené. Zmocniť sa jej môžu rôzni ľudia. Zlé a nekresťanské vlády sú Božím trestom za odpadnutie ľudského rodu od Viery . V prípade katolíckej monarchie je moc vykonávaná legitímne a prirodzene, v ostatných prípadoch sa jedná o trpené interregnum rôznych bludných utopických projektov alebo uzurpáciu. A to aj v tom prípade, ak by katolícka monarchia nebola už nikdy inštalovaná až do konca sveta. Dĺžka vzbury proti princípom stvoreného bytia nemení nič na platnosti týchto princípov.
   
Moc zákonodarná  a moc výkonná sa v monarchii sústreďuje v rukách jedného človeka, ktorý sa zodpovedá priamo Bohu. Nič iné monarchia nie je a ani nemôže byť. Všetky dodatočné kozmetické úpravy sú len pokusom zastrieť fakt, že monarchia už v niektorom štáte zanikla a bola nahradená demokraciou. Vzniká pojmový zmätok rôznych parlamentných monarchií, konštitučných monarchií, či dokonca očividných republík, v ktorých staré rody hrajú tragikomickú úlohu verejných a parlamentných komikov. Pravý zmysel pojmu monarchie sa tak postupne vytráca a ľudia vnímajú svojich bývalých vládcov ako milé a zábavné figúrky z Disneylandu.

Zatiaľ čo pojmový zmätok okolo „demokracie“ slúži moderným elitám na jej etablovanie, tak v prípade pojmu monarchie slúži tým istým silám na jej zničenie. Stoja tu proti sebe dva svety: monarchia - svet  skutočnosti, s ktorou sa človek stretáva už od narodenia vo svojej rodine a demokracia – neuskutočniteľná chiméra, s ktorou sa človek nestretáva nikde. Kým v prípade prvého pojmu má zmätok vzbudiť dojem, že očakávaný sen tu „ešte nie je“, v prípade druhého pojmu ide o to vzbudiť dojem, že „už tu nie je“.
Ak by to aj bola pravda, tak pojem monarchie má jednu evidentnú výhodu: ak tu aj nie je, tak určite tu bol, čo sa o demokracii, čiže vláde ľudu, povedať nedá. Pristúpiť na túto pojmovú hru, na idey minulé a budúce, by však znamenalo pristúpiť na evolucionistickú koncepciu dejín a rezignovať na večnosť a nemennosť Božích ideí. Pojem monarchie nie je niečo čo bolo a uhynulo ako živočích, ale večná idea, ktorá je zásadne spätá s kresťanským Zjavením, keďže v ňom sa nám prezentuje ako forma vládnutia samého Boha. V liste pápeža sv. Dionýza I. biskupovi z Alexandrie, z roku 260, v ktorom sa háji jednota Boha ako Svätej Trojice, sa doslova píše: „Tak sa totiž zachová jednak Svätá Trojica, ako aj sväté ohlasovanie o monarchii celistvé.“ Ohlasovanie o Bohu sa tu nazýva „ohlasovaním o monarchii“. Hovoriť tu o nezáväznom symbolizme, by nebolo na mieste, ak si chceme uchovať základňu, ktorá sa nezrúti pod záplavou „demýtizujúcich“ výkladov. Taktiež je zbytočné nahrádzať pojem kráľa pojmom vládcu, pretože iné verbálne vyjadrenie faktu „jednovlády“ nič nemení na podstate tohto pojmu. Je neoddiskutovateľnou skutočnosťou, že Všemohúci Boh vládne ako absolútny, čiže neobmedzený, jediný a večný Monarcha, ako Kráľ všetkého bytia. Jeho Jednorodený Syn s ním kraľuje po jeho pravici spolu s Duchom Svätým, od vekov a naveky.

Prirodzené základy monarchie

Cirkev nás učí, že pozorovaním prírody a pomocou rozumu, ktorý nám bol daný ako nástroj na poznávanie vecí a odkrývanie ich bytností a podstát, sa môžeme dopracovať k poznaniu Boha a to aj pred oboznámením sa so Zjavením. Veci viditeľné a prirodzené nás teda upomínajú na veci neviditeľné a večné. Následne, spätnou väzbou, poznanie vecí božských osvetľuje veci prirodzené a my ich vidíme začlenené do hierarchie vzťahov, ktorá postupuje naprieč bytím stvoreným i nestvoreným. Adekvátne začlenenie sa do tejto hierarchie predpokladá adekvátne poznanie tejto hierarchie. Ak budeme zákonitosti bytia ignorovať, tak síce môžeme prežiť, avšak náš posmrtný údel, ako aj priebeh spoločenského a civilizačného bytia dostane vážne trhliny metafyzického charakteru.

Boli sme pouční Zjavením, že nebeská časť bytia má monarchický charakter a sme schopní sa dobrať k tomuto poznaniu, aj keď len v neúplnom rozsahu, i svetlom prirodzeného rozumu, spoznajúc nevyhnutnosť Prvého Hýbateľa a Stvoriteľa. Tým istým svetlom prirodzeného rozumu, pozorujúc svet okolo seba, zrieme monarchický princíp v celej prírode. Hierarchia bytia sa nám ukazuje ako pyramída monarchií. Najmenšie monarchie – rodiny, sú prirodzene zastrešované monarchiami vyššieho rádu. Svet rodín vo faune, svetom rodín ľudských. A čím vyššie stúpa kvalita bytia, tým viac sa prekvapujúco princíp monarchický upevňuje. Zatiaľ čo nižšie formy života prebývajú v akejsi neuvedomenej amorfnosti, neschopné dopracovať sa k osobnostnému vedeniu, tak vyššie druhy sa automaticky formujú do pyramidálneho útvaru, prirodzene očakávajúc vládcu. To sú paradoxy, ktoré zástancovia demokracie a zároveň evolúcie len ťažko vysvetľujú. Ak veria v neustály kvalitatívny vývoj a zároveň považujú demokraciu (alebo skôr sen o nej) za najlepšiu formu vlády, tak ako dokážu vysvetliť odpor prirodzenosti k tejto forme organizácie?  Nedajme sa mýliť chovaním súčasných Európanov. Ich príchylnosť k tzv. individuálnym slobodám, je skôr prejavom degenerácie: každý z nich totiž chce byť kráľom a nechce nikoho poslúchať! Môže byť šialenejší blud? Lebo to je ich sen, to chcú, keď snívajú o demokracii. Dedičný hriech a pýcha u nich dosiahli tak skazonosných rozmerov, že sa doslova zbláznili. Oni nie sú popretím monarchickej prirodzenosti bytia, oni sú jej najstrašnejšou karikatúrou.

Monarchia kresťanská vyrastá z prirodzenosti a skrze Cirkev dochádza k jej posväteniu a kvalitatívnemu povýšeniu. Sledujme najprv túto prirodzenosť v najmenšej bunke spoločnosti, rodine, ktorá tu bola skôr ako štát. Po všetky časy, kam až siaha pamäť ľudstva, bola rodina organizovaná na monarchickom princípe. Vládca, otec, vládol rodine, bol vykonávateľom vyššej moci v rodine, deti mu boli zaviazané poslušnosťou a jeho manželka, akokoľvek predstavovala spoluvládkyňu a poradný orgán v jednom, mu bola podriadená tiež. Realita Adama a jeho rodiny sa tu ukazuje v plnej nahote. Vidíme jeho vládu nad ľudským rodom, založenú na poslušnosti voči Bohu, ako aj zlyhanie jeho poradného orgánu, ženy, aj následky dedičného hriechu na jeho synoch, prvých bojovníkov o moc. Vidíme, že obaja sa uchádzajú o moc u Boha, zdroja moci. Každý z nich chce byť dedičom Adamovej moci. To všetko sú nemenné predobrazy budúcich javov.
Našou úlohou však nie je opis niečoho tak evidentného, ako je rodina, niečoho, čo je faktom ešte aj dnes na celom svete, vynímajúc niekoľko zvrátených štátov. My musíme ukázať ako sa z rodín, ako základných monarchických jednotiek, stávajú monarchické celky vyššieho rádu: rody, kmene a štáty. Ako sa etablujú monarchovia: patriarchovia, náčelníci, králi. Pri tom sa dostávame k javom, ktoré by najradšej všetci milovníci pokroku a sociálneho vylepšovania ľudstva najradšej obišli. Pevne totiž veria, že moc je odovzdávaná voľbou. Ak aj akceptujú monarchiu, tak ako niečo, čo bolo dohodnuté medzi ľuďmi a následne je udržiavané. Obchádzajú tak fakt dedičného hriechu, ktorý, ako sme videli už na Kainovi a Ábelovi, je zdrojom rozbrojov a to zdrojom nezmeniteľným. Rovnako ako hriech opomínajú aj druhú z častí tohto slovného spojenia – dedičnosť.  Vyššie monarchické spoločenské jednotky vznikajú evidentne plodením, tak vzniká patriarcha stále sa zväčšujúceho rodu, alebo a to je častejšie - násilím. Po smrti patriarchu chce niekto zaujať jeho miesto. Buď ho zdedí automaticky najstarší potomok, alebo dôjde k násilnej uzurpácii. K možnej voľbe dochádza (aj to len v úzkom kruhu) len vtedy, keď už rozkladná nenávisť medzi jednotlivými rodinami, alebo v kmeni a rode, dosiahla toho stupňa, že nie je iná možnosť. Vtedy však vzniká väčšinou to, čo sa nazýva „republika“ po starom aristokracia, čiže v skutočnosti spoluvláda viacerých uchádzačov o trón, ktorí si chcú navzájom brániť v dosiahnutí moci.

Plodenie, rozmnožovanie a násilie sú hnacím motorom zväčšovania monarchických jednotiek. O žiadnej demokratickej forme vzniku prirodzených spoločenských útvarov nemôže byť ani reč.  Násilie, rozbroje a hrozba anarchie predstavujú motív, ktorý ženie slabšie prvky spoločnosti pod kuratelu otcovského vládcu. Hrozba útoku zvonku ich núti zmieriť sa aj so zlým a náladovým otcom-kráľom. Taká je realita človeka zasiahnutého dedičným hriechom. „Zachráň nás!“ to je výkrik a heslo, ktoré stojí na úsvite štátov a nie „tak nám teda vládni, keď nám dáš tu slobodu a sociálne vymoženosti.“ A od toho, do akej mieri to budú schopní európski kresťania ešte pochopiť, závisí ich záchrana alebo skaza, lebo všetko nasvedčuje tomu, že už v dohľadnej dobe budú nútení prebrať sa zo sladkého sna o večne sa točiacom kolotoči konzumu, bezpečia a sociálnej pohodlnosti.
.
Avšak späť k samotnému pojmu monarchie! Vidíme ho dnes pošliapaný, zahmlený, sfalšovaný a démonizovaný, ako bolo zaiste cieľom nových elít. Podarilo sa im ho dokonale rozriediť a utopiť v nánose prídavných pojmov, v neposlednom rade za ochotnej spolupráce rôznych monarchistov, ako objasníme nižšie. Zbavili ho sakrálneho charakteru a popreli ho praxou v tzv. súčasných monarchiách. Ako tvorcovia nového poriadku, založeného na vzbure proti Bohu, mali zaiste prvoradý záujem na popretí tej formy vlády, ktorá, ako sme ukázali, je pripisovaná Bohu. Ich republikánstvo a demokracia neboli primárne motivované úsilím o nové vládne formy, ale snahou zaútočiť na to, čo považovali za oporu kresťanstva. Kompromis pápeža Leva XIII. s republikanizmom nebol v prvom rade kompromisom s alternatívnou vládnou formou, ale poľutovaniahodným kompromisom ( aj keď do dôsledkov zaiste nezamýšľaným) so silami satanistickej vzbury, ktorého plody zbierame v posledných desaťročiach.

Republika a demokracia neboli neutrálnymi vládnymi systémami. Boli od základov protikresťanské.  Ich totálna, všetko zasahujúca protiprirodzenosť začína byť mnohým očividne zjavná až dnes, keď doslova útočia na základy spoločnosti. Čím iným je útok na otcovskú autoritu, čím iným útok na samotnú štruktúru rodiny, ohavná demokratizácia vzťahov medzi rodičmi, deťmi, pohlaviami, než dovŕšením útoku na monarchickú vládu v rodine, štáte, Cirkvi a predovšetkým na Nebesiach.  A prečo bolo na ňu útočené? Len preto, aby sa skrze podvrátenie viditeľných štruktúr, podvrátili neviditeľné základy. Či skôr, aby sa spred rozumu a zmyslov vymazal viditeľný odraz neviditeľného sveta, aby sa z pozorovania vecí pozemských nedalo usudzovať na veci nebeské. Najprv podvrátili monarchie štátne, potom monarchie v rodinách a posledná monarchia – katolícka Cirkev – je práve v centre aplikácie demokratizačných reforiem. Vláda jedného – pápeža - , ktorý vládne z Božej vôle, je posledným tŕňom v päte demokracie, šliapajúcej o to zúrivejšie, po tiare.

Samozrejme za výdatnej podpory kléru, rímskej kúrie i samotného pápeža, ktorí pomáhajú stavať demokracii pomníček. Sekulárna demokracia, princíp rozkladu, je velebený ako optimálny systém vlády a spoločenského prebývania. Sekulárna demokracia už nie je trpeným Božím dopustením ale v hlavách šialených modernistických teológov odporúčanou vládnou formou a v duchu sekularizovaných chiliastických blúznení dokonca liekom na súčasné neduhy. Všetky očividné zvrátenosti súčasnej demokracie sú v duchu čistého sekulárneho ideologizmu interpretované modernými teológmi ako aplikovanie „protidemokratických“ zásad na tele dobrej demokracie, podobne ako všetky zvrátenosti komunizmu boli súdruhmi vykladané ako aplikovanie „protisocialistických“ zásad na inak skvelom socializme. Keby sme to všetko nezažili, všetky tie perestrojky, obrodné procesy a nápravy nenapraviteľného, tak by nás to možno prekvapovalo. Takto môžeme ľahko identifikovať pramene tejto rétoriky, ktorej sa tak dobre dnes darí v radách dnešného klerického stavu.

S istotou môžeme konštatovať, že nepriateľom katolíckej monarchie sa podarilo takmer úplne vyhnať pojem monarchie z verejného priestoru. Myslíme skutočnej monarchie, čiže „vlády jedného“. Žiaden verejný činiteľ, ktorý sa hlási ku kresťanstvu, či už politik, novinár alebo vedec, by sa neodvážil obhajovať vládu jedného ako prirodzený princíp. My sa však k nemu musíme vrátiť, ak si chceme zachovať identitu kresťanskej spoločnosti i ľudskej prirodzenosti. Či to pôjde ešte pokojnou formou, je pochybné. Skôr je predpoklad, že budeme revať s vydesenými tvárami „Zachráň nás!“ na muža k tomu uspôsobeného, ak vôbec takého nájdeme. Dožadovať sa potom u neho šetrenia našich premrštených slobôd a pohodlností, by bolo zaiste dôkazom o zlom pochopení našej viny a Božieho trestu za ňu. Ak uchová pravú Vieru a prirodzenosť, nech je zvelebený. Nič iné už nebudeme mať právo žiadať.