Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

17. 2. 2013

Úvahy o Francúzsku ( 2.)

Joseph de Maistre 

O cestách Prozreteľnosti vo Francúzskej revolúcii.

Každý jednotlivec, ale aj každý národ dostal úlohu, ktorú musí splniť. Bolo by márne popierať, že Francúzsko svoje pravé poslanie, ktoré malo v Európe uskutočňovať, trestuhodne zneužilo. Francúzsko bolo v čele náboženského systému a nie bez príčiny mal jeho kráľ titul „najkresťanskejší“. Bousset, hoci sa pokúšal, nedokázal túto skutočnosť dostatočne zdôrazniť. Potom sa nesmieme čudovať, že Francúzsko, ktoré svoj vplyv využilo na to, aby poprelo svoje poslanie a rozvrátilo mravy celej Európy, bolo späť k svojej úlohe privedené tak strašným spôsobom. Je to už dávno, čo bol na taký veľký počet vinných ľudí uvalený taký hrozný trest. Niet pochýb, že medzi tými nešťastníkmi bolo aj nejakí nevinní, hoci ich počet je oveľa menší, ako sa zvyčajne predpokladá. Všetci tí, čo sa usilovali oslobodiť ľudí od ich náboženstva, tí čo odporovali zákonom svojimi metafyzickými sofistikami, tí čo kričali „Bite, kým nám niečo nedajú“, tí čo radili, schvaľovali, alebo dali prednosť nasilu na kráľovi, všetci tí Revolúciu chceli a každý, kto ju chcel, sa odôvodnene a to dokonca aj podľa nášho obmedzeného chápania, stal jej obeťou. Smútili sme, keď sme videli slávnych učencov padať pod Robespierrovou sekerou. Z ľudského hľadiska je nemožné takú vec dostatočne oplakať. Ale Božia spravodlivosť sa nebojí matematikov a fyzikov. (1) Priveľa francúzskych vzdelancov bolo medzi hlavnými tvorcami Revolúcie, priveľa z nich ju schvaľovalo a podporovalo, až kým Revolúcia, rovnako ako kedysi Tarquinius, nepostínala vyčnievajúce hlavy. (2) Koľko krát sme počuli, že je nemožné urobiť veľkú revolúciu bez toho, aby sa pri tom spáchalo aj nejaké to zlo. Keď filozof ospravedlňuje zlo, keď si v srdci povie: „Nech to stojí hoc aj stotisíc mŕtvych, len ak nám to zaručí slobodu“, Prozreteľnosť odpovedá: „Príjmam tvoju ponuku, ale ty budeš medzi tými mŕtvymi“. Je to nespravodlivé? Súdili by našich vlastné tribunály inak? Podrobnosti sú nechutné (3), ale medzi takzvanými „nevinnými obeťami Revolúcie“, je len pár Francúzov, ktorým svedomie nemôže povedať:
„Teraz vidíš smutné plody svojich omylov, teraz cítiš úder, ktorý si na seba privolal.“ (4)

Naše predstavy o dobre a zle, vine a nevine sú často znetvorené predsudkami. Ak sa dvaja muži bijú s dýkami dlhými tri palce, považujeme ich za vinných a hanebných. Ak však použijú tri stopy dlhé čepele, z bitky sa stáva čestný súboj. Ukazujeme na človeka, ktorý ukradne svojmu priateľovi jeden centim. Ak mu ale ukradne manželku, nie je to nič zlé. Skvelé zločiny, pri páchaní ktorých bolo treba výnimočné schopnosti  najmä ak sa podarili, sú ospravedlňované, ba i obdivované. Ale v očiach skutočnej spravodlivosti je zločinec usvedčený práve svojimi kvalitami, pretože čím veľkolepejší zločin spáchal, tým väčší talent zneužil. (5)  Každý človek má isté povinnosti, ktoré musí splniť a rozsah jeho povinností je úmerný jeho postaveniu v spoločnosti a škále prostriedkov, ktorými disponuje. Zločinnosť rovnakého skutku spáchaného dvoma rôznymi mužmi sa môže veľmi líšiť. Skutok, ktorý v prípade bezvýznamného muža, ktorý bol zrazu obdarovaný neobmedzenou mocou je len omylom, či bláznovstvom, nadobúda rozmery zločinu, ak ho spáchal biskup, vojvoda alebo šľachtic. (6)

A nakoniec sú tu skutky, ktoré sú z ľudského pohľadu ospravedlniteľné, či dokonca chvályhodné, ale vo svojej podstate sú nekonečne zločinné. Napríklad, ak niekto povie: „Pridal som sa k Revolúcii v dobrej viere, z čistej lásky k slobode a k vlasti. Veril som z celej duše že povedie k odstráneniu neprávostí a verejnému blahu“, nemáme na to odpoveď. Však Ten, ktorý pozná ľudské srdcia vidí hriešnu dispozíciu. On aj v bláznivom nedorozumení, v malom závane pýchy, v nízkych vášňach, odhalí prvotný dôvod rozhodnutí, ktoré by sme radi prezentovali ako ušľachtilé a pre neho je toto pokrytectvo naštepené v zradu len ďalším zločinom.

Hovorme teraz všeobecne o národe. Útok na jeho suverenitu je bez výhrad jedným z najväčších možných zločinov a žiadny nemá strašnejšie následky. Ak suverenita národa spočíva na jednej hlave a táto hlava sa stane obeťou tohto útoku, zločin je umocnený ešte ďalším zverstvom. Ak však panovník nespáchal zločin zasluhujúci takýto útok, ak vinníci dostali zbrane proti nemu len vďaka jeho vlastným cnostiam, zločin sa stáva nepredstaviteľným. Teraz hovoríme o smrti Ľudovíta XVI. Je dôležité si uvedomiť, že nikdy nemal veľký zločin taký obrovský počet komplicov. Oveľa menej ich stálo pri smrti Karola I. hoci ten, na rozdiel od Ľudovíta XVI., si zaslúžil aj hanu a aj výčitky. A napriek tomu nad jeho osudom prejavili veľké znepokojenie jeho najoddanejší a najodvážnejší poddaní. Ba ani kat, ktorý len plnil príkazy, sa neodvažoval odhaliť svoju tvár. Ľudovít XVI. kráčal na smrť uprostred 60 000 ozbrojených francúzskych občanov a neozval sa ani jeden hlas. (7) Provincie mlčali rovnako ako hlavné mesto. Francúzi! Toto je dobrý dôvod, aby ste už nikdy nehovorili o svojej odvahe, alebo aby uznali, že ste ju používali veľmi zle. Nezáujem armády je rovnako pozoruhodný. Zradila svojho panovníka a jeho popravcom slúžila lepšie, ako jemu. Nebol zaznamenaný ani ten najmenší prejav odporu. (8) Inak povedané, nikdy sa na žiadnom veľkom zločine nepodieľalo tak veľa zločincov. Je dôležité povedať, že každý útok na suverenitu v mene národa je vždy viac či menej národný zločin, pretože je vždy viac či menej chybou národa, ak dopustí aby buriči dosiahli takú moc, že v jeho mene môžu páchať také zločiny. Hoci nepochybujeme, že nie všetci Francúzi chceli smrť Ľudovíta XVI., väčšina národa, po viac ako dva roky, chcela všetky to šialenstvá, krivdy a škandály, ktoré viedli ku katastrofe 21. januára. (9)

Dnes sú všetky zločiny proti suverenite trestané okamžite a strašným spôsobom. To je zákon, ktorý nepripúšťa  výnimky. Niekoľko dní po smrti Ľudovíta XVI. napísal niekto v Mercure universel: „Možno nebolo treba ísť tak ďaleko, ale pretože sa naši zákonodarcovia chopili iniciatívy na vlastnú zodpovednosť, zhromaždime sa okolo nich, utíšme všetku nenávisť a zabudnime na celú vec.“ (10) Výborne, možno nebolo treba kráľa zabiť, ale keď už sa to stalo, nehovorme o tom a buďme zasa kamaráti. Šialenstvo. Shakespeare vedel čo hovorí :

Už jednotlivý život, samosvoj,
je zaviazaný s celým úsilím,
výzbrojom rozumu sa zavarovať
pred poškodením; oveľa viac však
duch onen, na jehožto dobrobyte
sú závislé a ktorým trvajú
životy mnohých. Veličenstva skon
sám neumiera len; lež krútňava
jak, čo je v blízku, stŕha so sebou. (11)


Až štyri milióny Francúzov zaplatili svojimi životmi za tento veľký národný zločin, za to protináboženské a protispoločenské povstanie, korunované kráľovraždou. Kde sú poprední strážcovia národa, poprední vojaci, poprední generáli, ktorí skladali národu prísahu? Kde sú vodcovia, idoly toho prvého zločinného zhromaždenia, pre ktoré je epitet „ústavodarné“ večným epigramom ? Kde je Mirabeau? Kde je Bailly a jeho „úžasný deň“ ? (12) Kde je Thouret, ktorý vymyslel slovo „vyvlastniť“ ? Kde je Osselin, ktorý zaviedol prvý zákon proskribujúci emigrantov? (13) Možno menovať tisíc aktívnych nástrojov Revolúcie, ktoré pomreli násilnou smrťou. Tu môžeme opäť obdivovať poriadok v neporiadku, pretože je jasné, ak chvíľu uvažujeme, že najväčší zločinci revolúcie mohli byť porazení len svojimi komplicmi. Ak by bolo možné uskutočniť to, čo nazývajú kontrarevolúcia len silou a znova posadiť kráľa na trón, nezostal by priestor pre spravodlivosť, pretože pre rozumného muža je povinnosť súdiť vrahov vlastného otca, príbuzných a priateľov, či len uchvatiteľa jeho majetku, tým najväčším nešťastím, aké sa mu môže prihodiť. A to by sa stalo, keby sa bola podarila kontrarevolúcia. Najvyšší sudcovia by už z povahy veci, takmer výhradne patrili do poškodenej triedy a spravodlivosť, dokonca aj keby iba trestala, by mala pachuť pomsty. Navyše, legitímna autorita je pri udeľovaní trestu vždy umiernená, ak ide o zločin s veľkým počtom komplicov. Ak je pre ten istý zločin popravených, päť či šesť mužov, je to masaker. Ak by počet potrestaných prekročil istú hranicu, stalo by sa to ohavnosťou. Skrátka, veľké zločiny žiadajú veľké tresty, hranice sa ľahko prekročia v prípade, že ide o zločiny týkajúce sa zrady a slovo sa stáva katom. Ľudstvo ešte stále nevzalo na milosť bývalú francúzsku legislatívu, kvôli hroznému Damiensovmu trestu.(14)  Čo by teda francúzski magistráti mali urobiť s troma či štyrmi stovkami Damiensov a všetkých tých oblúd, ktoré riadia Francúzsko? Vari by svätý meč spravodlivosti mal neúnavne kmitať ako Robespierrova gilotína? Alebo by sa museli všetci kati a všetky delostrelecké kone zhromaždiť v Paríži a trhať chlapov na kusy? Bolo by treba roztopiť vo veľkých kotloch olovo a smolu z celého kráľovstva a liať ich na údy trhaných zločincov? Ako by sa vôbec dali tieto zločiny charakterizovať? Ako by sa dali vymerať tresty? A predovšetkým, aké by to boli tresty bez zákonov?  Poviete, že niektorí z tých najhorších by boli popravení, iní by dostali milosť. Ale práve toto Prozreteľnosť nechcela. Všemohúca Prozreteľnosť opovrhuje týmito pardonmi vyvolanými neschopnosťou trestať. Veľká očista sa musí dokončiť, oči sa musia otvoriť,  železo Francúzska, očistené od prísad a smetia sa musí do rúk budúceho kráľa čistejšie a kujnejšie. Samozrejme, Prozreteľnosť nepotrebuje trestať zločincov už v tomto živote, aby sa ukázala ako spravodlivá, ale v našej dobe zostúpila na našu úroveň a trestá rovnako, ako trestajú naše súdy. Boli národy, ktoré boli doslova odsúdené na smrť, rovnako ako ľudskí zločinci a my vieme prečo (15). Ak by bolo v Božom pláne odhaliť svoje zámery s Francúzskou revolúciou, čítali by sme o potrestaní Francúzska tak jasne a zrozumiteľne, ako keď čítame parlamentný dekrét. Čo ešte potrebujeme vedieť? Nie je tento trest dostatočne zjavný? Nevideli sme Francúzsko zneuctené stovkami tisíc vrážd? Takmer celé územie tohto krásneho kráľovstva pokryté popraviskami? A túto nešťastnú krajinu umytú v justičných masakroch preliatou krvou jej detí, zatiaľ čo neľudskí tyrani stále viac a viac rozhadzovali v zahraničí, podporujúc krutú vojnu vedenú v ich vlastnom záujme? Nikdy nebolo krvavejšieho despotu, čo by sa hral s ľudskými životmi s takou nehanebnosťou a nikdy sa národ neukázal tak úslužným svojmu mäsiarovi. Ani meč, ani oheň, zima či hlad, ani krádeže, utrpenie každého druhu, nič neuhasilo ich smäd po treste. Všetci musia hra svoje party a nikto neprestane, kým sa súd neskončí. (16) 

A aké zaujímavé veci nachádzame v tejto krutej a nešťastnej vojne? Od smútku prejdeme rovno k obdivu. Predstavme si sami seba v tom najstrašnejšom okamihu Revolúcie. Predstavme si, že pod vládou nejakej pekelnej komisie sa armáda stane v náhlom obrate zmýšľania zrazu rojalistickou. Predpokladajme, velenie armády vyberie slobodne tých najosvietenejších a najdôstojnejších mužov, aby vytýčili cestu v tejto zložitej situácii. Jeden z týchto mužov sa postaví pred armádu a povie: „Statoční a verní vojaci! Sú situácie, keď sa všetka ľudská múdrosť scvrkne na rozhodovanie medzi dvom zlami. Určite by bolo ťažké bojovať za Komisiu pre verejnú bezpečnosť. Ale obrátiť zbrane proti nej by bolo ešte smrtonosnejšie. Vo chvíli, keď sa armáda začne pliesť do politiky, štát sa rozpadne a nepriatelia Francúzska profitujúc z tohoto rozpadu vtrhnú do krajiny a rozdelia si ju. Musíme konať pre budúcnosť a nie pre dnešok. To čo môžeme urobiť je bojovať za vládu, nech je akákoľvek a tak si Francúzsko, napriek vnútornému rozkolu, zachová vojenskú silu a zahraničný vplyv. Nebojujeme za vládu, ale za Francúzsko a budúceho kráľa a odovzdáme mu väčšiu ríšu, hoc aj založenú Revolúciou. Našou povinnosťou je prekonať váhanie a hnus. Naši súčasníci nás možno odsúdia, ale potomstvo nás spravodlivo ocení. “

Tento muž by rozprával ako filozof. A naozaj, armáda uskutočnila túto podivuhodnú vývrtku bez toho, aby vedela čo robí. Strach na jednej strane, nesmrteľnosť a výstrednosť na druhej dokonali presne to, čo takmer prorocká vízia armáde prikázala urobiť. Keď o tom chvíľu premýšľame, uvedomíme si, že ako náhle sa Revolúcia upevnila, zachrániť Francúzsko a monarchiu mohol len jakobinizmus.

Kráľ nemal nikdy spojenca a hoci nebol tak neopatrný aby to priznal, koalícia jeho nepriateľov závidela Francúzsku jeho celistvosť. Ako teda koalícii odolať? Aké nadprirodzené prostriedky mohli poraziť konšpirujúcu Európu? Iba Robespierrov pekelný génius mohol vykonať tento zázrak. Revolučná vláda zatvrdila francúzsku dušu kúpeľom vo vlastnej krvi. Vojensky duch bol vybičovaný a ich vojenská výkonnosť znásobená krutým zúfalstvom a zúrivosťou vyvolaným pohŕdaním životom. Strach z popravísk vyhnal občanov ku hraniciam a bol živený vonkajšou silou, ktorej sa žiadny vnútorný vzdor nedokázal ubrániť. Všetok život, bohatstvo i moc boli v rukách revolučnej autority a táto monštruózna moc, opojená krvou a úspechom, najstrašnejší fenomén aký bol kedy videný a aký už asi nebude, bol pre Francúzsko aj trestom aj jediným prostriedkom záchrany. Čo teda rojalisti žiadajú, keď volajú po vysnívanej kontrarevolúcii uskutočnenej silou?  Žiadajú v skutočnosti o dobytie Francúzska, jeho rozdelenie a zničenie jeho vplyvu a poníženie jeho kráľa, teda zhruba tri storočia masakrov, nevyhnuteľný dôsledok takejto iritujúcej odplaty.

Naši potomkovia, ktorí sa nebudú veľmi starať o naše trápenie a budú tancovať na našich hroboch sa vysmejú našej nevedomosti. Ľahko sa zmieria s excesmi, ktoré zažívame a ktoré zabezpečili integritu „toho najkrajšieho kráľovstva, hneď po tom nebeskom“ (17)

Všetky príšery zrodené Revolúciou pracovali len pre monarchiu. Vďaka nim získali slávne víťazstvá obdiv celého sveta a ovenčili meno Francúzska slávou, ktorú nedokážu zatieniť ani všetky zločiny Revolúcie. Vďaka nim kráľ opäť zasadne na svoj trón so všetkou pompou a mocou a možno že dokonca s ešte väčšou ako pred tým. Stali sa aj menej pravdepodobné veci. (18)

Práve myšlienka, že všetko sa deje v prospech francúzskej monarchie ma vedie k názoru, že rojalistická kontrarevolúcia je nemožná, kým nezavládne mier, pretože obnova trónu by znamenala náhle odstránenie všetko riadiacej štátnej moci. Čierna mágia, ktorá teraz účinkuje, by sa v momente vyparila ako hmla na slnku. Láskavosť, miernosť, spravodlivosť a všetky ušľachtilé a pokoj prinášajúce cnosti by sa znova objavili a priniesli by všeobecný kľud a radosť, ktoré sú také cudzie tvrdej prísnosti revolučného režimu. Už žiadne znárodňovanie, legalizované lúpenie ani násilie. Vari by generáli mávajúci bielou vlajkou súdili ako povstalcov brániace sa obyvateľstvo tých krajín, ktoré sami napadli? Tieto hrôzy, budúcemu kráľovi prospešné avšak nie sú ním samotným použiteľné. Budúci kráľ bude mať k dispozícii len humánne prostriedky. Čo sa stane v okamihu zmeny režimu? Neviem. Ale uvedomujem si, že veľké francúzske víťazstvá uviedli celistvosť kráľovstva mimo nebezpečenstvo. Dokonca verím, že práve toto bol ich dôvod. Okrem toho, zdá sa byť pre Francúzsko a kráľovstvo výhodnejšie, ak je  mier, slávny mier zjednaný Republikou a tento hlboký mier ochráni kráľa vrátivšieho sa na trón pred každým nebezpečenstvom. Na druhej strane je jasné, že násilnícka revolúcia utvrdí ľudí v ich omyloch tak, že už nikdy nezabudnú na moc, ktorá rozbila ich mýty. Pretože rebeli na zvrhnutie Francúzska potrebovali celý národ, respektíve, veľké množstvo ľudí, museli byť ušetrení a najväčšie bremeno muselo padnúť najskôr na bohatú triedu. Takže váha uzurpujúcej moci musí drviť národ tak dlho, kým nebude dočista zdeptaný.  Revolúciu zatiaľ len videli, musia ju cítiť. Musia si do dna vychutnať jej trpké dôsledky. Možno, že v čase, keď píšem tieto riadky, jej ešte nemajú dosť. Reakcia musí byť úmerná akcii. Nebuďte teda netrpezliví a nepredstavujte si, že samotné trvanie vášho nešťastia je prísľubom kontrarevolúcie, o ktorej nemáte potuchy. Stíšte svoje rozhorčenie a predovšetkým sa nesťažujte na kráľov a nežiadajte iné zázraky ako tie, ktoré práve pozorujete. Myslíte si snáď, že cudzie sily bojujú nezištne za obnovu francúzskej monarchie a nedúfajú v odškodnenie? Poviete, že súhlasíte s rozdelením Francúzska, len ak sa obnoví poriadok. Ale viete aký poriadok? Toto uvidíme do desiatich rokov, možno skôr, možno neskôr. Kto vám dal právo vyjednávať namiesto kráľa, namiesto kráľovstva, namiesto vášho potomstva? Ak slepí vzbúrenci vyhlásili nerozdeliteľnosť Republiky, hľaďte, Prozreteľnosť tak vyhlásila nerozdeliteľnosť kráľovstva.

Pozrime sa teraz na mimoriadne prenasledovanie namierené proti národnému náboženstvu a jeho kňazom. Toto je jedna z najzaujímavejších tvárí Revolúcie.

Nikto nepochybuje, že klérus vo Francúzsku potrebuje obnovu a hoci vôbec nezdieľam dnes populárny postoj voči kňazom, myslím si, že bohatstvo, prepych a všeobecný sklon k laxnosti spôsobili úpadok tejto významnej triedy a ornát často odieval rytiera namiesto kňaza. Tesne pred vypuknutím Revolúcie bola reputácia kléru podobná reputácii armády v meste, ktoré práve okupuje. Prvá rana Cirkvi bolo odobratie jej majetku (20), druhá konštitučná prísaha (21) a tieto dve despotické opatrenia spustili obrodu. Prísaha, ak to tak smiem povedať, klérus preosiala. Až na pár zanedbateľných prípadov, tí, čo ju zložili, videli, ako ich postupne vedie do priepasti zločinu a opovrhnutia. Všetci týmito apostatami rovnako jednomyseľne pohŕdajú. Verní kňazi získali verejné uznanie už odmietnutím - prvým dôkazom svojej pevnosti a oveľa viac všetkým tým utrpením a smrťou, ktoré statočne niesli pri obrane viery. Masaker karmelitánov nemá, čo do vznešenosti páru s ničím, čo máme zaznamenané v cirkevnom dejepise. (22) Tyrania, ktorá proti všetkej slušnosti a spravodlivosti vyhnala tisíce kňazov z ich vlasti bola nepochybne tým najrevolučnejším, čo si možno predstaviť. Ale aj tu sa zločiny francúzskych despotov stali nástrojmi Prozreteľnosti. Bolo asi nutné, aby boli iným národom ukázaní francúzski kňazi, aby žili medzi protestantskými národmi a to významne zmenšilo vzájomnú nenávisť a predsudky. Významná emigrácia kléru, najmä episkopátu do Anglicka sa mi javí ako mimoriadne dôležitá udalosť. Práve počas tohoto mimoriadneho stretnutia padli prvé slová o mieri a sformovali sa prvé plány na zmierenie. Ak sa majú niekedy kresťania opäť zjednotiť a všetko naznačuje že áno, musí iniciatíva vyjsť od anglikánskej cirkvi.(23) Presbyteriánstvo bol francúzsky a z toho dôvodu príliš excentrický vynález. Od vyznávačov tohoto nepodstatného náboženstva sme veľmi ďaleko a niet spôsobu, ako sa navzájom spoznať. Ale anglikánska cirkev sa nás jednou rukou dotýka a druhou sa dotýka tých, ku ktorým sa nemôžeme dostať. A hoci je táto cirkev vystavená útoku z oboch strán a dnes predvádza trochu prihlúple divadlo rebela, ktorý káže poslušnosť, z iného pohľadu je veľmi dôležitá a je to možno to chemické spojivo, ktorým sa dajú spojiť dva navzájom nezlučiteľné prvky. Majetok kléru sa vyparil a preto v obnove kňazského stavu, o ktorej sa už tak dlho a tak veľa hovorí, nebudú hmotné statky primárnou motiváciou nových členov. Je tu tiež dôvod veriť, že poznanie toho všetkého čo treba urobiť je práve tým, čo vyburcuje mužov za ich bežné schopnosti a urobí ich schopnými konať mimoriadne veci. K tomu musíme pripočítať myšlienky, ktoré kvasia v istých európskych krajinách, vyzdvihované idey významných mužov a istý druh nepokoja, ktorý ovplyvňuje náboženské dispozície najmä v protestantských krajinách a ženie ich nezvyčajnými cestami (24) V tom istom čase pozorujeme víchricu, spôsobenú silami odmietajúcimi každé náboženstvo ako zúri nad Rímom aj Ženevou (25)  a zároveň štátom nariadené zrušenie národného náboženstva v Holandsku (26) Ak Prozreteľnosti niečo zotrie, je to preto aby mohla iné napísať. Všimol som si tiež, že keď sa vo svete uchytili veľké vierovyznania, boli zvyčajne podporené obrovskými víťazstvami a vznikom veľkých impérií. Dôvod je zrejmý. Čo sa teda nakoniec, ako výsledok kombinácie týchto nezvyčajných okolností, ktoré klamú ľudský úsudok, prihodí? Človek je veru v pokušení veriť, že táto politická revolúcia je len druhotný prvok v nejakom obrovskom pláne, ktoré sa pred nami s hrozným majestátom pomaly odkrýva.

Na začiatku som hovoril o poslaní, ktoré malo Francúzsko v Európe. Prozreteľnosť, ktorá vždy vyberá prostriedky úmerné cieľu a ktorá aj národom aj jedincom dáva všetko nevyhnutné pre splnenie ich poslania, dala Francúzskemu národu dva nástroje, takpovediac dve ruky, ktorými menil svet. Francúzsky jazyk a duch prozelytizmu, ktorý utvára podstatu národnej povahy. V dôsledku toho má Francúzsko oboje, aj potrebu aj moc pôsobiť na ľudí. Moc, povedal by som až kráľovstvo, francúzskej reči je zjavné a nedá sa poprieť. A duch prozelytizmu je jasnejší ako slnko, je tou typickou črtou národnej povahy, ktorá je viditeľná od módnych návrhárov až po filozofov. Tomuto prozelytizmu sa zvyčajne smejú a vo forme, ktorú často má si výsmech zasluhuje. V podstate je to ale úrad a jestvuje večný morálny zákon, podľa ktorého každý úrad nesie povinnosť. Galikánska cirkev bola uhoľným kameňom katolíckeho, lepšie povedané kresťanského systému. Aj tie cirkvi, ktoré sa stavajú do opozície voči Katolíckej cirkvi jestvujú len vďaka nej, podobné parazitickým rastlinám ktoré žijú len vďaka stromu, ktorý im poskytuje výživu a ktorý oni oslabujú.
Keďže akcia aj reakcia bývajú vždy rovnaké, najväčší výpad bohyne Rozumu proti kresťanstvu sa musel stať vo Francúzsku. Nepriateľ zaútočil na citadelu. Francúzsky klérus musí zostať v pohotovosti. Je tisíc dôvodov si myslieť, že je povolaný k veľkému poslaniu. A tie isté argumenty, ktoré nám ukázali prečo musel trpieť nám ukazujú aj to, že je určený na veľkú vec.

Skrátka, ak sa práve v Európe neuskutočňuje morálna revolúcia, ak v tomto kúte sveta nie je zbožný duch upevňovaný, spoločenské putá sa rozpadnú. Nič sa nedá predpovedať a stať sa môže všetko. Lebo ak sa má v tejto veci niečo vykonať je k tomu povolané Francúzsko, alebo už neplatia žiadne analógie, žiadne závery, žiadna predikcia. Táto úvaha ma vedie k záveru, že Francúzska revolúcia je mimoriadna epocha, ktorej dôsledky vo všetkých smeroch prekročia dobu jej výbuchu a hranice jej rodného štátu. Úvahy o politických dôsledkoch Revolúcie tento záver potvrdzujú. Ako sa len európske veľmoci klamali ohľadom Francúzska! Ako naprázdno plánovali! Ach, vy čo si myslíte, že ste nezávislí, lebo niet sudcov na zemi ktorí by vás súdili, DISCITE JUSTITIAM MONITI (27). Čia to bola ruka, rovnako otcovská aj prísna, ktorá zahrnula Francúzsko každou možnou pohromou a udržala pritom ríšu nadprirodzeným spôsobom, keď obrátila všetko úsilie svojich nepriateľov proti nim? Nerozprávajte nám o asignátoch, o vláde väčšiny a podobných veciach pretože práve pravdepodobnosť asignátov a vlády väčšiny je mimo prirodzenosť. Ani papierové peniaze ani početná prevaha nespôsobila, že Francúzskym lodiam veje priaznivý vietor a môžu poraziť svojich nepriateľov, (28) ani nevytvorili mosty z ľadu, keď boli potrebné, (29) ani nepovolali v príhodnom čase na druhý svet nepriateľských panovníkov, (30) ani neumožnili Francúzom obsadiť Itáliu bez kanónov, (31) ani neprinútili najslávnejšie armády na svete zložiť zbrane a v ohromných počtoch sa nechať zajať.(32)

Ak čítam skvelé pojednanie  M. Dumasa (33) o terajšej vojne, nachádzam v ňom odpoveď prečo sa, vojna vyvíja tak ako sa vyvíja, ale nenachádzam odpoveď ako, je to možné. Musíme sa stále vracať ku Komisii pre verejnú bezpečnosť, ktorá spôsobila ohromný zázrak, ktorého duch stále vyhráva bitky.

Trest ktorý na Francúzsko dopadol, spolu so zázračnou ochranou, ktorou je teraz zaštítené sa vymyká všetkým normálnym zákonom. Ale tieto dva zázraky sa vzájomne znásobujú, čo predstavuje jedno z najudivujúcejších divadiel, aké ľudstvo kedy mohlo sledovať. Udalosti postupne odhaľujú stále viac odpovedí a stále viac podivných vzťahov. Ja vidím len čiastku z vecí, ktoré by prenikavejší pohľad vedel odkryť.  Ukrutné prelievanie ľudskej krvi spôsobené obrovským nasadením strašných síl je hrozným trestom, ale zároveň predmetom zaujímavých úvah.

1. Maistre v pôvodnom rukopise menoval Bailyho, matematika, ktorý sa v prvej fáze Revolúcie stal parížskym starostom a Lavoisiera, slávneho fyzika, ktorý už pred revolúciou upadol v podozrenie, že je členom syndikátu vyberajúceho dane. Obaja skončili na gilotíne počas vlády Teroru. Sudca v Lavoisierovom prípade poznamenal, že „Republika nepotrebuje géniov.“
2. Tarquinius Spupný, rímsky kráľ, ktorý aby ukázal ako naložiť dobytým mestom.
postínal na poli vyčnievajúce klasy.
3. Maistreho rukopis obsahoval dlhú rozpravu o Melesherbesovi, ktorý najskôr povolil vydanie Encyklopédie a potom obhajoval Ľudovíta XVI pred Národným zhromaždením v roku 1792, za čo skončil pod gilotínou. Maistre ho viní z toho, že tak umožnil vznik opovrhnutia hodnej „filozofickej sekty“, ale uznáva, že obajobou kráľa si opäť získal česť.
4. Racine, Ifigénia
5. Pôvodný text pokračuje „Voltaire, ktorého slepí fanúšikovia umiestnili do Panthéonu je možno viac vinný ako Marat, pretože on stvoril Marata a určite spáchal viac zla ako Marat.“
6. Asi odkaz na Talleyranda, ktorý bol biskupom v Autune a vojvodu orleánskeho, kráľovho bratanca, ktorý sa stal známy pre svoj zástoj v Revolúcií ako Philippe Egalité.
7. Santerre  bol veliteľ parížskej národnej gardy od 10. Augusta 1792. 18. januára 1794, pred kráľovou popravou povedal v Národnom zhromaždení: „Všade je kľud. Rozsudok nad bývalým kráľom bude vykonaný s najvačším sprievodom. Mám v zálohe päť tisíc pešiakov a všade mám delá, ale nie je ich treba. Pokoj nebude narušený.“
8. Toto nie je presné. Po úteku Ľudovíta XVI. do Varennes, Ústavné zhromaždenie predpísalo armáde prísahu vernosti. Asi 2000 dôstojníkov a 9500 mužov odmietlo prisahať.
9. 29. január 1793 je dátum kráľovej popravy.
10. Maistre cituje titulok nesprávne. Magazín končil správu o kráľovej poprave takto: „Ponechajme Ľudovíta pod rubášom, odteraz patrí dejinám. Pre morálneho a citlivého človeka je na obeti zákonu niečo posvätné. Teraz musia všetci dobrí občania obrátiť svoje túžby, svoje vlohy, svoje sily do budúcnosti. Rozdeľovanie už narobilo vo Francúzsku dosť problémov. Všetci čestní ľudia musia vnímať potrebu jednoty a aj tí, čo ju necítia majú dosť dôvodov aby po nej túžili. Zopár princípov, trocha úsilia a koalícia smrtonsoná k zločincom bude vytvorená. “
11. Hamlet
12. Keď bol kráľ donútený 5. októbra 1789 prísť do Paríža, starosta Baily ho privítal (bez irónie): „Aký nádherný deň, keď Parížania majú v meste Vás a Vašu rodinu. “
13. Okrem Mirabeaua, ktorý umrel prirodzenou smrťou boli títo revoluční vodcovia popravení počas vlády teroru.
14. „A všetci sa odvrátili od toho ohavného výjavu. To u Rimanov bol prvý a posledný trest, ktorý pohŕdal láskou k ľudskosti.“  Livius, de suppl Mettii. – Damiens, ktorý sa neúspešne pokúsil o atentát na Ľudovíta XV bol podľa zákona o kráľovražde odsúdený na smrť rozštvrtením. Jeho poprava trvala štyri hodiny.
15. Lev 18:21-30, Dt 18:9-14, I Kr 15:24, IV Kr 17:7-18, 21:2,  Herodotos, Bk II, cap. 46
16. Rukopis pokračoval: Ak táto strašná deštrukcia ľudstva a najmä pomiešanie nevinných s vinnými stále desí isté mysle a žiada vysvetlenie, človek by sa mal pokúsiť niečo povedať. Ale treba si dať pozor, že pre človeka, ktorý sa vydal na skryté chodníky skutočnej metafyziky nie je garantovaná istá cesta.
17. Grotius, De Jure belli et pacis, Epist. ad Ludovicium XIII
18. V dobe vzniku tohoto spisu – prelom 1796 a 1797, Francúzsko uzavrelo mier s Pruskom a Španielskom, ale stále bojovalo s Anglickom a Rakúskom.
19. 25.9.1792 Konvent vyhlásil republiku za „jednu a nerozdeliteľnú“
20. Znárodnenie cirkevných majetkov schválilo Konštitučné zhromaždenie 16.4.1790
21. Dekrét z 27.11.1790 požadoval, aby každý klerik zložil sľub, že bude podporovať ústavu. Väčšina biskupov a farných kňazov odmietla a tak sa začala schizma vo francúzskej cirkvi.
22. 116 zavraždených kňazov v karmelitánskom kláštore v Paríži, v septembri 1792
23. Maistre sa vždy zaujímal o túto možnosť. V neupravených poznámkach o Slobodomurárstve v roku 1782 navrhoval dosiahnuť tento cieľ tichým pôsobením skrze lóže. V roku 1819 dúfal, že Cár Alexander sa podujme na túto úlohu.
24. Maistre sa celý život zaujímal o Slobodomurárstvo, illuminizmus a rôzne prúdy mysticizmu. Tu sa zdá odkazuje na toto hnutie. Sám bol istý čas členom lóže, v ktorých sa v tej dobe zhromažďovali takmer všetci významnejší muži z každého mesta, vrátane kňazov a biskupov. Sám  spočiatku považoval lóže za spôsob akým uskutočniť zjednotenie protestantských odpadlíkov s Katolíckou Cirkvou. Neskôr, keď sa ukázalo viac zo skutočného charakteru slobodomurárstva lóžu opustil.
25. Začiatkom roku 1797 ohrozovali francúzske armády Rím aj Ženevu
26.  Národné zhromaždenie Batávskej republiky zrušilo Reformovanú cirkev v roku 1796
27. Všímaj si, keď ťa Pán tresce. Prís 3:11
28. V júní 1794 nedokázalo tridsať osem anglických lodí zastaviť francúzsky konvoj s obilím eskortovaný len troma francúzskymi fregatami.
29. V roku 1795 zajala francúzska kavaléria anglickú flotilu uväznenú v ľade
30. Švédsky kráľ Gustáv III. bol zavraždený v marci 1792, tesne pred plánovanou výpravou do Francúzska. Ruská Katarína Veľká, rozhodná protivníčka revolúcie zomrela v roku 1796.
31. Napoleon nemal v prvej talianskej kampani pre nedostatok ťažných koní takmer žiadnu artilériu.
32. Asi odkaz na bleskové víťazstvo Napoleona nad Piedmonťanmi, ktoré bolo z Maistreho piedmontského pohľadu nevysvetliteľné.
33. M. Dumas, francúzsky dôstojník v emigrácii vydal knihu Des Resultats de la derniere campagne

Preložil Jozef Duháček


Pokračovanie   O násilnom hubení ľudských bytostí