Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

20. 2. 2013

Umenie je svätá a životodarná vec

Leon Bloy

Môj Bože! Napriek tomu je umenie svätá a životodarná vec. Čo by si nešťastný ľudský tvor na tej strašnej ceste od maternice k hrobu, plnej biedy, smútku, lží a sklamaní, zrád, nehanebností a katastrof, ktorú zvykneme nazývať každodenným životom, v tej vyprahnutej a pritom ľadovej púšti sveta, kde oko hladného otroka nenájde nič povzbudzujúcejšie ako množstvo krížov, na ktorých však už nevisia umierajúce kartáginské levy, ale ukrižovaní osly a smiešne prasce, v tom večnom odklade všetkej spravodlivosti akéhokoľvek naplnenia božských skutočností, v tej stoke prvotného humusu, z ktorého bol telesne umiesený a z ktorého po ňom lačnia, ako po vzácnej potrave, podzemné zárodky všetkého možného, pri tom krúžení supov, mrchožrútov a       pohrebných havranov poézie nad jeho hlavou, zatiaľ čo on sám s nesmiernou úzkosťou cíti, ako sa mu pri každej námahe podlamujú kolená, čo by si počal, nebyť tohoto svetla, tejto tušenej vône budúcich radostí ? Chýba nám všetko nevýslovne! Hynieme túžbou po bytí! Cirkev, ktorá by mala živiť našu predtuchu nekonečna, zbavená už tristo rokov svojich pŕs, živorí. Človeka vypudilo Zviera a siaha to až do nebies. Posilňovať by nás mohla už len Levica umenia, keby tí poslední odvážlivci, ktorí sa prichádzajú napiť z jej nezničiteľných strukov, neboli kameňovaní. Ale vyrabovanie duší, oklieštenie človeka, to všetko je márne. Aby zmizli všetky zárodky nepotlačiteľného ideálu, ktorý v sebe nosíme a ktorý nedokáže vyhubiť ani tá najbezbožnejšia výchova, musel by byť asi zrušený človek. Nikdy sa nedá vypočítať taký stupeň zneuctenia, ktorý by prevážil nad prírodou. Kým bude existovať bolestná rasa Adamových detí, ľudia budú hladovať po kráse a nekonečne tak, ako hladujú po chlebe. Že ich bude málo, je možné. Že budú prenasledovaní, je nesmierne pravdepodobné.

Strápení kočovníci veľkého sna budú blúdiť po tvári zeme ako Kainovia a pridávať sa k divej zveri, aby sa mali vôbec kam uchýliť. Prenasledovaní ako podpaľači, alebo traviči studní, odporní ženám so zmyselnými očami, pre ktoré budú len obyčajným smetím, prenasledovaní deťmi a psami, desivé trosky radosti šesťdesiatich storočí unášané veľtokom svinstiev nášho veku, budú nakoniec živoriť s mierou pohodlia, aká im bude daná, v dierach tak smradľavých, že si tam netrúfnu ich mŕtvoly navštíviť ani stonožky a červy. Napriek tomu a k zúfalstvu ich katov, budú stále prežívať. A pretože príroda je nezničiteľná a neporušiteľná, môže sa jedného dňa celkom ľahko stať, vďaka nejakému nečakanému slnečnému bozku, alebo klimatickému vplyvu nejakej neznámej hviezdy, že jedna výnimočná odnož týchto vandrákov zaplaví zem a pod vlnami extázy navždy pochová spôsobnú spoločnosť neduživých lotrov, ktorí si mysleli, že z ľudského rodu vypudili aristokraciu.

Táto nová kniha je predovšetkým, ako je až príliš zrejmé, akousi náplasťou na minulosť, ktorá ma mučí. A tiež len obyčajným pokusom obhájiť práva umenia s veľkým U. Hľadať v nej čisto len osobné útoky, ktoré mi boli onehdy tak trpko vyčítané, ale ktoré som ja, za daných okolností považoval za náležité, by bolo detinské. Nájde sa v nej nanajvýš tu a tam nejaká tá kliatba a pár zhnusených výrokov vyjadrených možno onou grobianskou rečou, ktorá tak odpudzuje uhladených ľudí, ale ktorej sa ja neubránim, keď sa vo mne vzpení starootcovská krv.

Existuje ale vôbec kritika, ozajstná kritika, ktorá by takpovediac mapovala umelecké diela podľa nejakého vierohodného meradla krásy? Silno o tom pochybujem. Fantázia, umelcova hlavná schopnosť, je prirodzene a vášnivo anarchická. Nepozná žiadne príkazy, neprichádza na požiadanie a horí sama od seba ako sopka. Tvorba je jej korisťou, anjeli jej felčiarmi a ako táborisko si volí celý vesmír. Okienkom nekonečného priestoru preskúmava celok stáročí, je matkou alfy a mladšou sestrou omegy a symbolický had jej slúži za opasok, keď sa slávnostne vystrojí, aby myslela len Boha, ktorého hlbokým zrkadlom je ona sama. Fantázia  zoskupuje oblaky lepšie než Jupiter, nakopí ich podľa svojej vôle vôkol seba a keď sa jej zachce hneď ich zasa rozoženie, alebo roztrhne prietržou. Stačí jediný pokyn tejto vládkyne sna a tie najnepohnuteľnejšie a najťažkopádnejšie masy dostanú krídla. Fantázia ochraňuje a maceruje ľudské vášne. Parfémuje svinstvo, dezinfikuje eleganciu, zláti zuby krokodílov, do tých najstarších sŕdc navracia opojenie dokonalej lásky, objavuje žily alabastru v telách prežratých syfilisom, z tých najodpornejších plešín robí vlasatice, zvratkom dodáva lahodnosť ambrózie. Fantázia je diabolská aj božská, pretože umenie, ktoré dostala do opatery, potrebuje všetko. A pretože svojim tápajúcim zverencom bude navždy strážnym anjelom, múzou a Madonou, pred ktorou, podľa jednej nádherne prorockej Baudleairovej básne, máme pokľaknúť.

Nie je snáď vedľa tejto nebeskej jazdkyne, tejto rozmarnej víly nekonečna, každé meradlo na smiech? A čím iným môžu byť takzvaní veľkí kritici, ak nie vždy sa mýliacimi poučovateľmi? Čím iným než ďalšími korheľmi fantázie hľadajúcimi pre seba posteľ v cudzích domovoch?

Existuje však jedna úloha transcendentného poriadku, ktorú som sa rozhodol plniť, samozrejme ak mi na to budú stačiť sily. A to je udávať literárnych nepoctivcov. Tých, čo kradnú a tých, čo sa plazia. Zlodeji sú jednoducho plagiátori a ich prečiny sa dajú ľahko poznať. Zmocňujú sa  cudzích detí a robia z nich eunuchov, aby ich so ziskom predali chovateľom kastrátov. Plazivci sa klaňajú úspechu u akéhokoľvek oltára. Sú to prostitúti a Judášovia. Umenie, ktoré myslí na potlesk, sa vzdáva svojej koruny a kladie ju na čelo davu. Autorom tejto skvelej myšlienky je Ernest Hello, jeden z dnešných najväčších spisovateľov, ktorého bohužiaľ tiež užierala túžba po poctách, ale nikdy ich nechcel za cenu tejto hanebnej abdikácie.

Vedomé zneuctenie slova je bez diskusie tým najchrapúnskejším atentátom, aký si možno predstaviť. Ak sa nejaký škrabák románov na pokračovanie vo svojom suteréne dennodenne pre radosť hnusného publika sám hanobí ako opica, je to jeho zamestnanie a pre pohŕdanie nemá ani dostatočný priestor.  Keď sa ale k takému svinstvu uchýli nadaný autor, keď len preto, aby si zdvihol náklad, aby ho čítali ženy a advokáti a aby si vydobyl postup na úrade slávy, keď donúti svoje pero slúžiť ako zubné špáradlo vykŕmeným hlupákom, po ktorých by rád vylizoval taniere, tak je to grobianstvo, ktoré sa má roztrubovať ako sa len dá, nezničiteľnými trúbami a poľnicami, pretože je tu bahnom vláčená večná krása.

Moja trúba je dvojitá a s dvoma nátrubkami. S jedným pre "Chyťte ho!" a druhým pre "Sláva mu!" Myslel som si že bude dobré skonfrontovať pravých umelcov s falošnými. Krotiteľov oných dravých duchov, ktorí poslúchnu len statných samcov a svojich vrahov, s pastiermi jatočného dobytka. Ako hovorí Evanjelium, pohltila nás noc, strašná noc, v ktorej sa už nič netvorí. Ale kto vie, či podobné knihy ako táto, nemôžu niekde zapáliť zorničku intelektuálnej hanby, ktorá potom začne ožarovať výšiny i priepasti ?
   
z knihy Krotitelia a pastieri

Preložil Jozef Duháček