Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

18. 2. 2013

Fragmenty z doby moru 2./2013

O konzervativizme, ktorý nikdy nebol

Pápež Benedikt XVI. už čoskoro, na základe vlastného rozhodnutia, prestane byť pápežom, čím prejavil podľa "cirkevného analytika" Imricha Gazdu (v rozhovore pre RTVS),  "vnútornú slobodu svojho ducha" a dokázal, podľa toho istého zdroja, že nie je zlým konzervatívcom, za ktorého bol označovaný médiami, ale liberálom. Vskutku, nezostáva nám nič iné, len kapitulovať pred bystrosťou analytikovho úsudku. A prípadne ešte zaplakať nad jeho nadšením. Ale to je vedľajšie. Podstatná je trpká pravda, že Benedikt XVI. skutočne nikdy nebol, nie je a pravdepodobne už ani nikdy nebude konzervatívcom. A to ani v teologickom ani v politickom význame toho slova.

Predstava konzervatívneho kardinála Josepha Ratzingera sa zrodila v žurnalistických myšlienkových liahňach ako výraz istého prekvapenia nad tým, že ten, ktorý bol jedným z myšlienkových otcov inovačného a progresívneho prúdu na II. vatikánskom koncile, sa vo funkcii prefekta Kongregácie pre náuku viery, začal stavať s odporom k najextrémnejším revolučným prejavom pokoncilového vývoja. To však bol len elementárny pud sebazáchovy, ktorý nemal a nemá so systematickým a cieleným konzervativizmom nič spoločného. Tvárou v tvár evidentnému rozkladu v Cirkvi sa rozhodol, podobne ako všetci umiernení revolucionári pri všetkých revolúciách, pribrzdiť. Tí, pre ktorých bol rozklad v Cirkvi dávno očakávaným snom, to samozrejme s rozhorčenou zlosťou považovali za konzervativizmus. Táto fikcia bola tak dlho omieľaná v médiach, tak dlho sa vyťahovali nezmysly o nemeckej autoritatívnosti a temnej minulosti, o láske k starej hudbe a starým ornátom, celkovom staromilstve, až týmto žurnalistickým nekonečnostiam o skalopevnom konzervativizme Benedikta XVI. začali veriť, pretože tomu chceli veriť, aj mnohí konzervatívni katolíci. Vznikla legenda o "panzer-kardinálovi".

Bude azda lepšie, keď v rámci svedectva o jeho nekonzervatívnosti, necháme prehovoriť pápeža Benedikta XVI. vlastnými slovami a to nie slovami z archívu, ale prejavom z najčerstvejších.

14. februára mal Benedikt XVI. príhovor ku kňazom rímskej diecézy:

http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=17831

http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=17844

Atmosféra bola uvoľnená, o čom svedčia prejavy veselosti a aplaus, špeciálne vyznačené zátvorkami v pôvodnom texte. Kríza v Cirkvi teda asi nebude taká veľká. Príhovor sa odohral už po pápežovom pondelkovom oznámení abdikácie z úradu. Dalo by sa teda povedať, že má určité črty sumarizačné a bilančné, v ktorých sa hodnotí minulosť a podiel Josepha Ratzingera na nej. Názov príhovoru znel: Druhý vatikánsky koncil v spomienkach a nádejách jeho svedka. Tým svedkom je samozrejme sám Benedikt XVI.

Tí, čo považovali Benedikta XVI. za konzervatívneho pápeža, budú v prejave márne hľadať kritické porovnanie očakávaní, ktoré boli do koncilu vkladané, s tristným stavom súčasnej Cirkvi. Skôr by sa dalo povedať, že spomienka na mladistvé nadšenie z roku 1962 nadchýňa pápeža natoľko, že súčasná realita Cirkvi pred ním bledne a prestáva byť zaujímavou. Porovnávajme tedy my. Sústreďme sa na kľúčové vety textu, ktoré popisujú dobovú atmosféru i účasť rozprávača na udalostiach a porovnajme to, v čo bolo dúfané, s realitou.

Pápež začína anekdotou, ktorá mapuje pôvod jeho účasti na utváraní koncilovej atmosféry. Vybral si ho kardinál Frings ešte pred koncilom, v roku 1961. Joseph Ratzinger mu napísal koncept prednášky s názvom Koncil a svet moderného myslenia. Názov zaiste neevokuje nič konzervatívne, ale zato svedčí o tom, s akými zámermi pristupovali niektorí kardináli k nastávajúcemu koncilu. Kardinál si bol nekonvenčnosti prejavu isto vedomý, pretože keď bol po jeho prečítaní volaný k pápežovi Jánovi XXIII., tak " dosť znervóznel, obával sa, že snáď povedal niečo nesprávneho, falošného a bol pozvaný kvôli napomenutiu, možno, že stratí aj kardinálsky purpur." Takéto pocity určite nevznikajú u kardinálov a ich pomocníkov s konzervatívnym myšlienkovým zameraním. Všetko však dopadlo nad očakávanie dobre. Pápež kardinála Fringsa pochválil a Joseph Ratzinger sa stal v roku 1962 oficiálnym poradcom koncilu. Tu nasleduje veselie v aule, snáď ako výraz údivu nad časmi, keď sa kardináli triasli o purpur, kvôli svojmu nonkonformnému mysleniu.

Pápež pokračuje: "Vydali sme sa na koncil nielen s radosťou, ale s nadšením. Vládlo neuveriteľné očakávanie. Dúfali sme, že všetko bude obnovené a že prišli nové Turíce, nová éra Cirkvi, pretože Cirkev bola v tej dobe ešte pomerne mohutná. Účasť na nedeľnej omši bola ešte vysoká, tiež povolania ku kňazstvu a rehoľnému životu boli ešte dostačujúce, i keď už ich trochu ubúdalo. Avšak bolo cítiť, že Cirkev nerozkvitá ale redukuje sa."

Vidíme teda neuveriteľné očakávania, nad ktorými stojíme v nemom úžase, ak ich porovnáme so súčasným stavom Cirkvi. Verilo sa v "nové Turíce", doslova v nové zoslanie Ducha svätého, mala nastať nová éra, to znamená, že dejiny Cirkvi sa mali zmeniť na "predkoncilové" a "pokoncilové". To sú predstavy, ktoré príliš nekorešpondujú s tzv. "hermeneutikou kontinuity", navyše od pápeža, ktorý sa jej neustále dovolával. A výsledok: prázdne kostoly, neuveriteľný odpad od Viery, devastácia obety svätej omše, učenie Cirkvi spochybňované samotnými teológmi, anarchia, svojvôľa, rozvrat. Počty vysvätených kňazov sa dostali na dvojciferné čísla. Vo Francúzsku, prvorodenej dcére Cirkvi, bolo minulý rok vysvätených 18 kňazov; najmenej v celej histórii krajiny. "Nová éra" nepochybne nastala, ale je to tá nová éra, ktorá bola očakávaná? Všimnime si však ako pápež odmieta prijať zodpovednosť vtedajšieho kléru za následky koncilu. Vie, že nemôže poprieť stav Cirkvi, v akom sa vtedy nachádzala a ktorý bol oproti dnešnému viac než uspokojivý. Vystačuje si s vágnym pocitom vtedajších čias, že Cirkev aj keď bola mohutná, tak "nerozkvitala." V čom nerozkvitala a aká je vlastne výpovedná hodnota tohto poetizmu? Chce nás snáď presvedčiť, že teraz prekvitá? Vskutku trochu baudelairovská záhradka, keď sa tak pozeráme okolo seba.

"A teraz sme mali nádej, že sa táto situácia zmení, že Cirkev bude znovu silou zajtrajška a silou dneška." Stalo sa tak? Je skutočne dnešná Cirkev silou a má väčší vplyv na myslenie ľudí ako pred rokom 1962? Láskavý čitateľ si odpovie zaiste sám.

"Spomínam si, že za negatívny vzor bola považovaná rímska synoda. Hovorilo sa, neviem či je to pravda, (?) že sa v lateránskej bazilike prečítali prípravné texty a členovia synody ich odsúhlasili. Tak vraj prebehla synoda. Biskupi ale povedali: Nie, tak to nebudeme robiť. Sme biskupi a sme podmetom koncilu nechceme len schvaľovať to, čo bolo urobené, ale chceme byť sami podmetom, nositeľmi koncilu."

Tu vidíme oslavu revolučného aktu, ťažko zlúčiteľnú s predpokladaným konzervativizmom. Schvaľovanie prípravných schém ku koncilu zo strany rímskej synody je dokonca označované za "negatívny vzor." Odpor a vzbura biskupov proti niekoľkoročnej práci prípravných komisií vybraných pápežom, je schvaľovaný a oslavovaný ako správne a legitímne konanie, ako výraz biskupskej kolegiality a angažovanosti. Nutne sa natíska niekoľko otázok: nevedeli snáď konciloví otcovia, že prípravné komisie pracujú celé roky? Prečo sa neozvali a neprotestovali? Nebolo to snáď preto, že ak by sa ozvali, tak by to pápež považoval za vzburu a potlačil by ju ešte pred koncilom? Bolo lepšie nechať pracovať komisie celé roky a potom zmietnuť ich prácu zo stola ako prejav kuriálnej svojvôle? Ako by dnes reagovali biskupi na podobné chovanie nižšieho kléru a laikov? Najmä ak by to boli tradične orientovaní laici a klérus?


"Nebol to revolučný akt, ale vedomý úkon zodpovednosti zo strany koncilových otcov," oponuje pápež v prejave. Skutočne? Ak pápež používa sám pojem "revolučný akt" a cíti potrebu ho poprieť, tak asi z dôvodu, že dojem revolučného aktu tu môže u pozorovateľov ľahko vzniknúť. O čo sa opiera jeho vyvrátenie? O tvrdenie, že to bol "vedomý úkon zodpovednosti:" Máme teda tomu rozumieť tak, že práca prípravných komisií určených pápežom bola nezodpovedná a bola tak nezodpovedná, že musela byť korigovaná koncilovými otcami? Ako pri každom revolučnom zvrate ani tu sa nedá dobre uplatniť hegeliánska dialektika, ktorá je schopná pojať do seba protiklady: buď pochybili alebo mali zlý úmysel pápež a prípravné komisie, alebo konciloví otcovia. Nemôže ten, kto zamietne celú prácu a snahu niekoho oficiálne povereného pápežom tvrdiť, že jedná v kontinuite s ním. Kto pozná lepšie dejiny koncilu vie ako hlučne prebiehala táto vzbura. Je to prejav konzervativizmu?

" Tak som poznal veľké postavy ako otca de Lubaca, Daniéloua, Congara atd." Vzhľadom na to, že sa jedná o prestížne postavy modernistov, ktoré mali za pontifikátu Pia XII. problémy s pravovernosťou svojich názorov a sú Benediktom XVI. označované za "veľké postavy", tak sa môžeme smelo domnievať, že toto čerstvé priznanie sa k týmto "velikánom" definitívne ničí predstavu Josepha Ratzingera ako konzervatívneho teológa a pápeža.

"Hneď  na začiatku preto existoval úmysel dokončiť ekleziológiu Prvého Vatikána v dohľadnej dobe a podať úplnú náuku o Cirkvi. Taktiež tu boli východzie podmienky veľmi dobré, pretože po prvej svetovej vojne sa novým spôsobom obrodil zmysel pre Cirkev.  Romano Guardini povedal: -V dušiach sa začína prebúdzať Cirkev- a jeden protestantský (!) biskup (?) hovoril o -storočí cirkvi-. Predovšetkým bol nájdený  pojem mystického Tela Kristovho, ktorý bol predpokladaný Prvým Vatikánom." Opäť tu máme do činenia s akýmisi prenatálnymi zárodkami očakávanej obrody Cirkvi v 20. storočí, tentokrát dokonca potvrdené, zrejme čoby autoritou na obrodenie, nejakým heretickým "biskupom", ktoré sa nikdy nenaplnili, ale je tu o nich hovorené, akoby boli realitou.

Pekné pasáže, ktoré nižšie nasledujú a hovoria o encyklike Mystici Corporis Christi Pia XII.,:  "Povedal by som, že teologická diskusia 30. - 40. rokov už 20 rokov prebiehala celkom v znamení slova Mystici Corporis. Bol to objav, ktorý spôsobil veľkú radosť v tej dobe a v tomto kontexte tiež vznikla formula - My sme Cirkev,"  sú v konečnom dôsledku negované v šokujúcom priznaní: "Pri hľadaní úplnej teologickej vízie náuky o Cirkvi medzitým v 40. či 50. rokoch vznikla určitá kritika pojmu Tela Kristovho. "Mystické" vraj je príliš duchovné (!!!), príliš exkluzívne. Bol uvedený do hry pojem Božieho ľudu. A koncil správne prijal tento prvok, ktorý cirkevní otcovia považovali za výraz kontinuity Starého a Nového zákona." Tu už sme konfrontovaní s niečim čo vzbudzuje dokonalý údiv. Čo teda vlastne bolo dobré? Termín Mystického Tela Kristovho, ktorý je tu najprv chválený, alebo termín Božieho ľudu, ktorý vznikol ako opozitum voči prvému, z dôvodov veľmi pofidérnych (prílišná duchovnosť ???) a ktorý je tu tiež chválený ako správne rozhodnutie. Zdá sa, že tu už je pôda natoľko vratká, že termíny konzervatívny a liberálny strácajú úplne zmysel a  realita sporu je obetovaná v prospech hľadania kontinuity za každú cenu, aj tam kde jej očividne niet. 

A tak by sme mohli pokračovať ďalej, ale láskavý čitateľ si to dokončí sám. Má k dispozícii text, Tradíciu a rozum. To čo je zjavné a bolo konečne vždy zjavné, netreba neustále opakovať. Obraz pápeža Benedikta XVI. ako predstaviteľa konzervácie v Cirkvi je, samozrejme nielen vzhľadom na jeho nový prejav, dlhodobo neudržateľný. Príslušnosť k progresívnemu a inovačnému krídlu na koncile a k jeho hlavným predstaviteľom, mu zabraňuje priznať fiasko 50 ročného snaženia o nové Turíce. Všetka reflexia biedy a úpadku Cirkvi nakoniec absurdne ústi do nezlomnej viery v blahodarnosť pokoncilového vývoja, ktorá sa ale ešte len má začať prejavovať. Tým je zmazaných 50 rokov trpkej pravdy ako niečo nepodstatné a reinkarnácia opätovného očakávania, tentokrát už toho "pravého" koncilu, je uvedená do pohybu. Vymýšľajú sa stále nové pojmy ako "nová evanjelizácia", "hermeneutika kontinuity", ktoré majú prekryť zlyhanie pojmov "aggiornamento" a "nové Turíce". Vyprázdňovanie Cirkvi pokračuje, pretože tam kde sa neprihliada ku Kristovmu doporučeniu: "Hľadajte Pravdu a Pravda vás oslobodí", tam nastupuje ideológia namiesto Viery. Nastáva upínanie sa k evolúcií historických udalostí, k dynamickej zmene sveta, fetišizácia jednej udalosti v cirkevných dejinách, ignorovanie a marginalizácia udalostí ostatných; prípadne interpretovanie celých dejín Cirkvi skrze prizmu posledného koncilu. Povedať pravdu o pokoncilnom vývoji znamená povedať: mea culpa, znamená označiť konkrétne pochybenia, konkrétnych vinníkov a hľadať konkrétnu nápravu. Do toho sa ale dnes stavu klerickému príliš nechce.

Výsledkom je desakralizácia a profanácia Cirkvi. Príliš duchovné gestá sú odmietnuté, podobne ako vyššie pojem Mystického Tela Kristovho. Civilnosť, demokratizácia, občianskosť a zovšednenie. To ako Benedikt XVI. opúšťa svoj úrad pápeža je toho dokladom. Nejde tu o legálnosť kroku. Ide tu o vyznenie. Tento precedens nemá obdobu. Prípad Celestína V. je len veľmi chabá náplasť na túto boľačku. Okolnosti boli úplne iné, Cirkev bola vtedy v úplne inej situácii, Celestín V. o voľbe nevedel, potom ju odmietol a nakoniec sa pod nátlakom podvolil. Benedikt XVI. však prišiel do úradu nie z pustovne, ale z vysokej funkcie v kúrii, situácia Cirkvi je viac než tristná a on sa ujal úradu pápeža dobrovoľne a so svojou špecifickou a dopredu premyslenou predstavou o tomto úrade. O prehováraní nemôže byť ani reč. To, že teraz rezignoval na svoj úrad je prejavom desakralizácie  tohto úradu, jeho scivilnenia. Mystérium tohto úradu sa jeho činom vytratilo. Odteraz sa už pápež nemusí cítiť byť viazaný ohľadmi ak bude chcieť zložiť funkciu. Predstava pápeža, ktorý vedie Cirkev za akýchkoľvek okolností, až do arény pred tlamy levov a stojí ako skala - Petrus - dostala vážnu trhlinu. Možno ju budúci pápež zacelí, možno nie. Nejde tu samozrejme o osobu. Nezdravý a pokrivený kult osobnosti je ďalšou z foriem úpadku úradu pápeža Svätej Cirkvi. Ide tu práve o tajomstvo úradu námestníka Kristovho, nie o jeho konkrétnu osobu. Prvé mediálne balóniky ohlasujúce trvalosť tohto scivilnenia posvätného úradu už boli vypustené. Parížsky arcibiskup Vingt - Trois to vidí jasne:

http://www.sme.sk/c/6706552/papezi-uz-nebudu-citit-povinnost-vytrvat-do-konca-tvrdi-parizsky-arcibiskup.html

a pochvaľuje si: "Ani jeden pápež už totiž nebude cítiť morálnu povinnosť vytrvať v úrade až do smrti. Je to akt oslobodenia pre budúcnosť." A sme opäť pri tej zlatej slobodienke, pri sne všetkých liberálov.

Nech už bude sedieť na vatikánskom tróne ktokoľvek, konzervatívne, teda doslovne, uchovávajúce zložky Cirkvi, budú musieť byť opatrné v premrštených nádejach a nehľadať za každú cenu konzervatívnosť tam kde očividne nie je. Trpezlivosť nech je našou hlavnou zbraňou. Ako povedal jeden afgánsky bojovník americkému dôstojníkovi: "Vy máte hodinky, my máme čas." A my máme dokonca Večnosť. Úpadok Cirkvi bol Bohom dopustený na hlavy bezradných laikov nielen ako trest za ich hriechy, ale aj ako utrpenie a pokánie, ktoré im, ak skrze svoje zdesenie nad stavom Cirkvi začnú intenzívnejšie vyhľadávať a poznávať Tradíciu, pomôže nezablúdiť na ceste k Večnej sláve.

B. Michalka