Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

22. 1. 2013

Trpká skúška

Philip Blosser 

Väčšina čitateľov pozná anglického novelistu Evelyna Waugha skrze jeho Návrat na Brideshead (1945). Mnohí vedia, že sa stal katolíkom v roku 1930. Ale len málokto vie, že nesmierne miloval tradičnú latinskú omšu a liturgické zmeny, ktoré v poslednej dekáde svojho života pozoroval, ho bolestne zasiahli. Trpká skúška (A bitter trial) je zbierka osobnej korešpondencie medzi Waughom a westminsterským arcibiskupom Johnom Carmel Heenanom, ktorá prebiehala v búrlivých 60-tych rokoch. Hoci prispieva k pochopenia koncilu a jeho dohry, je významná najmä preto, že ukazuje surové a protichodné pocity, ktoré v tých rokoch zmietali mnohými katolíkmi a ich duchovnými pastiermi. Táto zbierka vyšla prvý krát roku 1996 a jej druhé, rozšírené vydanie s predslovom Josepha Pearcea ( J.Pearce je známy anglický spisovateľ, konvertita pozn. prekl.) pripravil v roku 2011 Dom Alcuin Reid. (A.Reid je benediktínsky rehoľník a má renomé vynikajúceho litrugického odborníka pozn. prekl.)

Pearce aj Reid prispeli k zbierke podstatnými komentármi, hoci tradicionalista by odmietol unáhlený Pearcov záver, že „voľbu JP II možno považovať za okamih, v ktorom dosahovala vláda modernistov nad Cirkvou vrchol a od tej chvíle sa počala umenšovať“. Je namieste pýtať sa, kde je to umenšenie. Iní možno vytknú Reidovi, že k Heenanovi pristupoval veľmi zhovievavo a poukážu na Heenanove ubezpečovanie, že liturgické zmeny budú nepatrné. Uistenie, ktoré Waugh neskôr označoval ako falošné. Reid tvrdí, že Heenan, tak ako mnoho kňazov jeho generácie, sa ocitol v „dovtedy nepredstaviteľnej  situácii“.

Waugh konvertoval, pred tridsiatym rokom svojho života. “Nepritiahli ma nádherné obrady, ale výjav kňaza – remeselníka”, napísal neskôr. “Má dôležitú prácu, na ktorú nie je nikto iný kvalifikovaný. On a jeho učeň stoja pri oltári so svojim náčiním a pracujú bez toho, aby pozorovali tých čo stoja za nimi, bez toho aby mali v úmysle na nich osobne zapôsobiť”

Ľahko sa zabúda, že predkoncilová Cirkev, nech už mala akékoľvek problémy, zažívala mohutnú katolícku obnovu a tešila sa takmer bezprecedentnému počtu konverzií. Možno spomenúť vtedy v literárnom svete veľmi známe mená, ako Sheila Kaye-Smith, Compton MacKenzie, Alfred Noyes, o.Ronald Knox,  G.K.Chesterton, J.R.R. Tolkien, Christopher Dawson, Hugh Ross Williamson, Sir Alec Guinness, John Henry Cardinal Newman, Fr. Frederick William Faber a Gerard Manley Hopkins.
Vlna konverzií, ktorá sa prevalila anglickým literárnym svetom sa preliala aj na kontinent a tu možno uviesť mená ako François Mauriac, Leon Bloy, Jacques Maritain, Charles Peguy, Henri Gheon, Giovanni Papini, Gertrud von le Fort a Sigrid Undset. Je pozoruhodné, že predkoncilová Cirkev bola v evanjelizácií modernej kultúry, napriek jej “strnulosti a zatuchnutosti”, úspešná, avšak s nástupom a realizáciou toľko oslavovaného a vychvaľovaného aggiornamenta , v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, začal počet konverzií priamo úmerne klesať.

Waugh považoval omšu za “to, na čom v živote najviac záleží”, povedal pri jeho zádušnej omši vo Westminsteri o.Philip Caraman, S.J: “Väčšiu časť jeho života bola omša rovnaká, aká bola aj po stáročia pred ním. Všade sa slúžila stále tá istá známa omša, hoci všetko ostatné rýchlo podliehalo zmenám. Bol smutný, keď čítal o kostoloch, kde búrali hlavné oltáre, keď rušili bočné oltáre a súkromné omše označovali ako neliturgické a zbytočné.” 
 
Prvá zmena, ktorú Waugh pozoroval, bola revízia Veľkonočnej vigílie v roku 1955, so svojimi zmenami, vypusteniami a “nekonečnými prázdnymi miestami.” Rozčúlilo ho to. Iné zmeny, ako dialógová omša z roku 1950, neboli až do zavedenia ľudových jazykov záväzné a boli sprevádzané neutíchajúcim zmätkom spôsobeným protirečivými pokynmi z Ríma
“Opakované vstávanie a odpovedanie “i s duchom tvojím” človeka rozptyľuje a prekáža vnútornému sústredeniu a zjednoteniu sa s úkonom kňaza“ sťažoval sa Waugh v roku 1965. Žil počas koncilu a takmer ho to zabilo. Jeden vtipálek napísal, že Waugh zomrel na Novus Ordo. Hoci je to vtipné, nie je to presné. Nová omša bola promulgovaná v roku 1969 a Waugh zomrel o tri roky skôr, na Veľkonočnú nedeľu 1966.
Ak máme liturgiu chápať ako “permanentný inovačný proces” – tak ju chápal o. Joseph Gelineau, S.J., ktorého hlavný strojca novej omše A.Bugnini označil za veľkého liturgického majstra, tak potom treba povedať, že Waughova trpká skúška bola spôsobená unáhlenými a nikdy sa nekončiacimi liturgickými experimentmi, ktoré zažíval v poslednej dekáde pred svojou smrťou.

Waugh skutočne trpel. V roku 1965 napísal Heenanovi: “Modlite sa prosím za moju vytrvalosť.” Ďalej napísal: “účasť na omši ma necháva bez útechy, bez posily. Nikdy, daj Boh, od Cirkvi neodpadnem, ale chodenie do kostola je dnes trpká skúška.” Napriek tomu si udržal zmysel pre humor. Lady Diane Cooper do Ríma napísal: “Ak uvidíte kardinála Beu, pľuvnite mu do tváre.” Msgr. Lawrenceovi McRevymu napísal: “Čo je minimum, ktoré mám povinnosť robiť, aby som nespáchal ťažký hriech? Novú liturgiu považujem za skúšku viery, nádeje a lásky, ale s Božou pomocou od Cirkvi neodpadnem.” Lady Diane Mosley napísal krátko pred svojou smrťou: “Vatikánsky koncil mi vytrhol vnútornosti .... ale ešte som sa nepolial v petrolejom a nezapálil, lebo sa urputne držím viery, hoci bez akejkoľvek radosti. Chodenie do kostola je čisté plnenie povinnosti.” Prečo tým Waugh trpel? Aby sme pochopili jeho, ale nie len jeho, je treba uvážiť všetky faktory stránky veci.

-           samotný fakt zmeny liturgie
-           zmeny v disciplíne
-           doktrinálne zmätky

Najskôr sú tu praktické škody, spôsobené “príliš častými zmenami v omši”ako,  sa sťažoval Heenan na biskupskej synode v Ríme v roku 1967. Farníci netúžili po inom, ako po “pokoji, aby mohli oslavovať Boha spôsobom, aký poznali a milovali.”   Aj Benedikt XVI. sa často ponosoval, že nebola venovaná dostatočná pozornosť nivočiacim, dezorientujúcim a korene trhajúcim dopadom radikálnych  pokoncilných liturgických zmien.

Sv. Tomáš Akvinský prísne varoval pred zmenami v zákonoch a to akýchkoľvek zákonoch, i keby boli zmenami dosiahnuté nejaké zlepšenia. Pokiaľ nejestvuje naliehavá nevyhnutnosť, alebo veľké a evidentné dobro, zákon sa nesmie meniť, pretože samotná skutočnosť zmeny zákona ničí verejné blaho a podkopáva jeho obmedzujúcu moc. Netreba opakovať známe štatistiky o nízkej návštevnosti omší a dramatickom poklese počtu povolaní, ktoré prišli po koncile.Heenan raz povedal Waughovi: “Veľká väčšina, ako mi moji kňazi hovoria, má z angličtiny pri omši radosť.”  Nestávalo sa však často, ako sardonicky poznamenal Michael Davies, že by museli po nedeliach volať do katolíckych kostolov políciu, aby riadila tlačiace sa davy katolíkov, ktorých viera vstala z mŕtvych len preto, že môžu recitovať Confiteor po anglicky.
Waugh napísal Heenanovi: “Každý deň dostávam listy od zarmútených laikov, ktorí čakajú, že budem hovoriť v ich mene ... Povedzte ostatným biskupom, koľko bolesti spôsobili ..... Modlite sa za mnohých anglických katolíkov, ktorí sú zmätení a smutní zo zmien, ktoré ste na nich uvrhli.” 
 
Sám Heenan, po tom ako videl ukážku Novus Ordo v Ríme, povedal kolegom biskupom: “Ak by sme mali (v Anglicku) slúžiť taký obrad, ako sme videli včera v Sixtínskej kaplnke, zostanú nám v kostoloch len ženy a deti.” V pastierskom liste v roku 1967 napísal: “Na synode sa biskup za biskupom sťažovali, že ich veriaci sú nesmierne unavení tými neprestajnými zmenami.” V tom istom liste, bolo to dva roky pred zavedením Novus Ordo, napísal: “Dúfam, že toto je posledná zmena na dlhý čas.” 
O dva roky neskôr, keď oznamoval svojim veriacim prichádzajúce Novus Ordo povedal: “Až do konca vášho života sa už nedeľná omša nezmení.” Ako mohol niekto predpokladať rúcanie svätostánkov a oltárnych zábradlí, odstránenie gregoriánskeho spevu, koniec slúženia ad orientem, miništrantky, laických rozdávačov a príjmanie do ruky?

Liturgické zmeny Waugh a mnoho iných ľudí chápalo, ako skutočné nebezpečenstvo pre vieru a mravy. Skrátenie eucharistického pôstu, zavedenie sobotných omší s nedeľnou platnosťou a “ľahkovážny prístup k svätému príjmaniu bez dôkladnej prípravy a vďakyvzdania”. Na vysvetlenie teológov ressourcementu, že ide o návrat k starobylej praxi odpovedal: “Ak si títo liturgisti, ako sami hovoria, želajú napodobniť zvyky starobylej cirkvi, prečo sa potom tak prísne nepostia?” Heenanovi napísal, že spozoroval nový druh “antiklerikalizmu, ktorý usiluje o zneváženie posvätného kňazstva a ktorý tvrdí že laici a kňazi sú si rovní.” Heenan odpovedal: “Máte samozrejme pravdu, to je dôvod, pre ktorý tak často rozprávajú o Božom ľude a všeobecnom kňazstve. Omša už nie je svätou obetou ale večerou a kňaz je čašník.”

Tretie nebezpečenstvo sa týka doktríny. Waugh napísal pre Tablet že,  “nebezpečenstvám, ktoré ohrozujú Cirkev treba vzdorovať na náukovom základe, a nie len z čisto sentimentálnych, estetických či tradicionalistických pozícií.” Pre The Catholic Herald  napísal, že pochybuje o tom, že “Ján XXIII mal vôbec potuchu o skutočnej povahe (liberálneho) protestantizmu”, a na dôkaz uvieol viaceré demytologizujúce sentencie protestantských teológov, ktorí sa usilovali odstrániť z kresťanstva všetko nadprirodzené. Pre Tablet napísal “nachádzam vážne nebezpečenstvá pre vieru, medzi ktorými kraľuje znižovanie úcty k jedinečnému kňazskému a biskupskému úradu a reči o Božom ľude ako sám konsekruje.” Heenanovi napísal, že zármutok katolíkov “prameniaci v zmätku a chaose” musí ustúpiť pred oveľa vážnejšími nebezpečenstvami pre vieru a mravy, ktoré boli na koncile otvorene hlásané.” 

Zaujímavý je aj posun Heenanovho stanoviska, ktorý sa v priebehu ich korešpondencie udial. Heenan najskôr napísal odpoveď na jeho článok  v Tablete, v roku 1962, kde Waugh nariekal nad liturgickými zmenami a “podivnou alianciou  medzi archeológmi, utápajúcimi sa v špekuláciach nad obradmi druhého storočia a modernistami, ktorí chcú dať Cirkvi charakter našej, opovrhnutia hodnej doby.”
Heenan, v tej dobe účastník koncilu odpovedal sympatickým listom, kde stojí “Skutočný problém je v tom, že kontinentálni robia všetko preto, aby sme vyzerali čo najviac ako protestanti.” V roku 1964 Heenan napísal: “Mali by sme skúsiť myslieť na potreby všetkých, moderných, tradičných, rockerov, tých aj oných.” A v roku 1965 Heenan opakuje víťazný progresivistický hymnus, vychvaľujúc prínosy všetkých zmien ako – “milióny tých, čo doteraz len postávali .. teraz budú mať aktívnu účasť na omši” a tých čo odporujú koncilným zmenám prirovnal k zostarnutým nešťastníkom, ktorí sa bránia búraniu svojich špinavých chudobných mestských štvrtí a nechcú “vymeniť starú známu biedu za novú slušnosť a čistotu.”
Ako niť sa celou zbierkou vinie Waughovo presvedčenie, že práve tichí a verní katolíci, “stredná trieda Cirkvi”, sú tými, o koho ani koncil ani Cirkev nedbá. Lady Clare Asquith poznamenala, že tradiční katolíci sú skupinou, ktorá je “novým hnutím príliš zastrašená na to, aby sa ozvala”, pretože “už pre svoju povahu sú to tí poslední, ktorí by zvýšili hlas proti pápežovi, alebo koncilu.” Aj Heenan aj Ratzinger neskôr ako jednu zo slabín koncilu označili nezáujem počúvať obyčajných farárov a laikov a uprednostňovanie odborníkov a expertov.

Dôležitým prínosom tejto zbierky je práve vykreslenie narastajúceho rozporu medzi dennou skúsenosťou obyčajných katolíkov a teóriami odborníkov a novátorov. “Keď rozprávajú mladí teológovia o svätom príjmaní ako spoločnom jedle, nenachádzajú veľa pochopenia v srdciach ich menej vzdelaných bratov”, napísal Waugh. Tento problém sa však netýkal len laikov. Po tom, čo Heenan prvý krát v roku 1967 videl takzvanú Normatívnu omšu, z ktorej sa v roku 1969 stalo Novus ordo missae, povedal, že nech už členovia Konzília, ktoré ju vytvorilo a jeho konzultanti boli ktokoľvek, len málo znich boli obyčajní kňazi z farností. Sťažoval sa tiež na inom mieste, že univerzitní experti považujú jeho a jemu podobných biskupov za “sedliakov s mitrami.”

Ralph Wiltgen v knihe Ryn a vlieva do Tiberu (1967) poukazuje na to, že rozhodujúce slovo na koncile mala koalícia progresívnych teológov a biskupov zo severnej Európy a aj Waugh kritizuje “inovátorov zo severu.” Natvrdšie výčitky adresuje Nemcom: “Myslím, že je to od Nemcov mimoriadna bezočivosť, keď sa pokúšajú učiť svet niečo o náboženstve. Za všetky tie zverstvá od Luthera po Hitlera by mali navždy nosiť vrecovinu a sypať si na hlavu popol.”
Waughova obratná kritika je zvyčajne vyvážená prenikavým vhľadom: ”Účastniť sa – to zradné slovo – neznamená postaviť sa do radu, ako tvrdia Nemci. Niekto sa účastní umeleckého diela, keď ho úctivo študuje a chápe. Účastniť sa na omši neznamená počúvať svoj hlas.“ V liste do Tabletu požiadal liturgických vedátorov, aby vysvetlili, ako zákaz kľačania počas “et incarnatus est” vo vyznaní viery napomáha aktívnej účasti. 
 
V šesťdesiatych rokoch sa Waugh stále viac obával o prežitie tradičného rímskeho rítu. Uvažoval o nejakom použiteľnom spôsobe existencie. “Ak bude mať každá farnosť hlučnú omšu, pre tých, ktorí budú po tom túžiť, by mala byť povolená aj tichá latinská omša”, navrhoval. S odkazom na Uniatské katolícke cirkvi s východným obradom sa pýtal: “Prečo by sme nemohli mať Uniatskú rímsku cirkev a nechať Nemcov, nech si robia svoje mrzké predstavenia?” Namieril proti inovátorom ich vlastný princíp. Pokrokári, ako jeden zo svojich cieľov, žiadali diverzitu, ako protiváhu dusivej a zväzujúcej rímskosti.”Nechceme vnucovať iným naše zvyky a predstavy. Chceme len, aby v každom kostole, kde to je možné, bola v dňoch, kedy nás viaže povinnosť, aspoň jedna omša slúžená tak, ako v časoch dobrého Pia XI.” 
 
Heenanove uistenia, akokoľvek úprimné, zneli Waughovi stále prázdnejšie: “Nezúfaj, zmeny nie sú také veľké ako sa zdajú.... bol by som prekvapený, keby všetci biskupi chceli, aby boli všetky omše každý deň v novom obrade ..... nič sa nezmení, ak to nie je pre dobro duší .... koncil všetkých v Cirkvi privedie bližšie ku Kristovi a svet bližšie ku Kristovej Cirkvi .... verím, že do dvoch rokov začneme zbierať prvé ovocie”, napísal v roku 1966.

Na posledných stránkach zbierky nájdeme Heenanov list Pavlovi VI., v ktorom v roku 1971 nesmelo žiada o povolenie pre príležitostné slúženie omše podľa starého obradu na území Veľkej Británie. V prílohe je petícia Pavlovi VI., ktorú podpísali významní učenci, spisovatelia, umelci a vedci žijúci v Anglicku, aby zachoval tradičnú latinskú omšu. Petícia žiada o záchranu starej omše pretože, “v jej nádherných latinských textoch je skrytá inšpirácia pre nedoceniteľné umelecké diela básnikov, filozofov, hudobníkov, architektov, maliarov a sochárov všetkých čias a všetkých krajín.” Podpísalo ju viac ako paťdesiat významných osobností vrátane Agathy Christie, ktorú si Pavol VI. vážil. Povolenie, ktoré potom udelil sa, preto menuje indult Agathy Christie. Pripravoval ho arcibiskup Bugnini a nesie dôrazné upozornenie, že sa má pri jeho aplikácii na konkrétne prípady postupovať veľmi rezervovane a opatrne a len za predpokladu, že nezíska priveľkú publicitu.

Reid poznamenáva, že prvá edícia Trpkej skúšky sa objavila za pontifikátu Jána Pavla II., v čase vzniku Oxfordskej deklarácie o liturgii, ktorá hovorí, že predkoncilné liturgické hnutie a takisto aj zjavné zámery dokumentu Sacrosanctum Concilium boli z väčšej časti zmarené mocnými opozičnými  silami, ktoré možno označiť ako byrokratické, obmedzené a sekularistické. V dôsledku toho boli katolícke národy zbavené väčšiny svojho liturgického dedičstva. Toto dedičstvo, stáročia uchovávané v Tradícii dnes zúfalo potrebujeme objaviť.


Podľa recenzie Philip Blossera publikovanej v New Oxford Review s názvom Undone by "Permanent Workshop", na knihu A Bitter Trial: Evelyn Waugh and John Carmel Cardinal Heenan on the Liturgical Changes, preložil a upravil Jozef Duháček