Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

18. 1. 2013

Dejiny súčasnej krízy v Cirkvi (10.)

Juraj Sirotný

Tradicionalistické hnutia v Cirkvi

Zmeny, ktoré sa udiali na II. vatikánskom koncile nepriniesli len pozitívnu odozvu, ako to zaznieva z oficiálnych cirkevných kruhov. Mnohí veriaci, ale najmä mnohí kňazi ostali po koncile dezorientovaní. Cítili, že zmeny, ktoré nastali, nekorešpondujú s vierou, ktorú dostali od svojich otcov, ktorú sa učili v škole na hodinách náboženstva a tiež zistili, že nová omša a nová forma sviatostí majú odlišnú povahu, akú mali do koncilu. Časť katolíkov sa preto v západnej Európe a na americkom kontinente začala brániť. Začali vznikať spoločnosti, ktoré sa snažili uchovať katolícke náboženstvo v rýdzej, nezriedenej podobe. Preto uvádzam najpočetnejšie tradicionalistické komunity, ktoré výrazne ovplyvňujú život Cirkvi.

8.1 Kňažské bratstvo svätého Pia X. - FSSPX

Nato aby sme pochopili, prečo vznikla táto tradicionalistická komunita, ktorá má zo všetkých tradičných katolíkov najviac stúpencov, musíme pochopiť celý život a dielo jeho zakladateľa  francúzskeho arcibiskupa Marcela Lefebvra. On prvý výraznejšie poukázal na novú situáciu v Cirkvi, ktorú legitimizovali závery II. vatikánskeho koncilu a následný praktický život. Podľa môjho názoru to bol človek, ktorý vytvoril pojem tradičný katolík a svojím pôsobením odštartoval vznik aj iných tradičných komunít.

8.1.1 Lefebvrov život a dielo

Už v útlej mladosti dostal veľmi silnú katolícku výchovu. Jeho matka Gabrielle pochádzala z mnohodetnej rodiny a bola členkou tretieho rádu svätého Františka z Assisi, v ktorom veľmi aktívne pôsobila.  Jeho otec René, viedol tiež príkladný kresťanský život. Pracoval ako agent vo francúzskej tajnej službe. Skrz túto funkciu sa mu podarilo zachrániť veľké množstvo zajatcov z nacistického Nemecka. V roku 1941 bol však zatknutý a po trojročnom pobyte v koncentračnom tábore v Sonnenbergu zahynul. Lefebvre sa narodil tretí v poradí z ôsmich súrodencov, z ktorých päť vstúpilo do duchovného stavu. Po absolvovaní základnej školy a gymnázia mal úmysel vstúpiť do reholy ku kontemplatívnym  trapistom. Sám o tom vypovedá: „Títo bratia sa mi zdajú úžasní, majú tak blízko k Bohu. Vo svojej jednoduchosti a čistote odrážali odlesk  nebeskej blaženosti. Prozreteľnosť však určila inak.“ Jeho prastrýko, trapista,  ho podporil, aby sa stal kňazom. A tak po benediktínskych duchovných cvičeniach vo Wisques vstupuje mladý Marcel  v roku 1923 do francúzskeho seminára svätej Kláry v Ríme. Po ukončení štúdia na Gregoriánskej univerzite v Ríme, ako doktor teológie bol v Lille kardinálom Liénartom vysvätený za kňaza. Najprv bol menovaný ako vikár v Marais de Lomme, ale pod vplyvom svojho brata sa rozhodol vstúpiť do noviciátu kongregácie Otcov Ducha svätého. Biskup Tardy si ho vyžiadal k sebe do Gabunu, kde odchádza ako misionár aj so svojím bratom Reném. Stáva sa v seminári profesorom pre oblasť dogmatiky a exegézy. Sám spomína, že nikdy nechcel byť profesorom, radšej sa chcel stať praktickým farským kňazom. Od roku 1934 bol menovaný rektorom seminára a po dvoch rokoch odchádza na misie k africkým stepným domorodcom. V Senegale, prevažne moslimskej zemi, počas jeho pôsobenia sa mu podarilo povzniesť vieru; zdvojnásobil počet katolíkov a v hlavnom meste Dakare nechal postaviť 10 nových kostolov, založil mnoho škôl všetkých stupňov a snažil sa povzniesť celú krajinu v duchu hesla svätého Pia X. „omnia instaurare in Christo – všetko obnoviť v Kristovi“.
Po krátkom pôsobení v seminári vo Francúzsku na konci Druhej svetovej vojny, sa vracia späť do Afriky, ale už ako biskup v Dakare. Potom sa stáva apoštolským delegátom a v roku 1955 ho pápež Pius XII. menuje arcibiskupom pre celú francúzsku západnú Afriku. Neskôr ho Ján XXIII. na nátlak francúzskych biskupov odvolal do Ríma. V roku 1962 sa stáva titulárnym arcibiskupom a biskupom v Tulle . Tu ostal iba niečo cez pol roka, nakoľko bol zvolený generálnym predstaviteľom reholy Otcov Ducha svätého.

8.1.2 II. vatikánsky koncil – Lefebvrovo prebudenie

Po koncile nabrali udalosti rýchly spád. Konzervatívni kardináli boli postupne vytlačení z úradov a z rímskej kúrie a právomoci jednotlivých biskupov začali byť obmedzované biskupskými konferenciami. V reholách nastala anarchia. Predstavených, ak boli konzervatívni, nikto nepočúval. Pod spádom týchto udalostí sa arcibiskup Lefebvre  v roku 1968 vzdáva funkcie generálneho predstaveného. Prenajal si byt v kláštore  litovských sestier a ostal v Ríme, kde bol konzultantom  Propaganda fidei a predsedom komisie pre africké katechizmy.

8.1.3 Založenie Bratstva – stav núdze

Lefebvre bol ešte v tomto období v kontakte s dvadsiatimi francúzskymi bohoslovcami. Tí ho žiadali, aby pre nich niečo urobil, pretože sa báli, že im nebude umožnené doštudovať v tradičnom duchu, pretože aj v ich seminári prišlo k radikálnemu zavádzaniu novôt, ktoré vzišli z koncilu. V tom čase mal Lefebvre už 65 rokov a nemal odvahu začínať nejaké veľké dielo pre pokročilý penzijný vek. Preto poslal  časť týchto bohoslovcov na univerzitu do švajčiarskeho Fribourgu, kde dominikáni prednášali ešte pomerne v tradičnom duchu. Po čase aj táto univerzita podľahla modernistickému tlaku. Profesor Charrier, jeho osobný priateľ, požiadal Lefebvra, aby niečo urobil pre mladých klerikov, ktorí si žiadajú byť pripravovaní na kňazstvo v tradičnom duchu. Ako Lefebvre sám spomína, najmä tento jeho osobný priateľ, ktorý mal rozhodný podiel na odhodlaní založiť autonómne bratstvo. Lefebvre sa pustil do práce, vypracoval stanovy a charakter organizácie. Vzniklo Kňazské bratstvo svätého Pia X.
Prvé sídlo bratstva bol švajčiarsky Fribourg a Lefebvre nepočítal, že by sa na tom malo niečo meniť. Avšak v roku 1969 niekoľko švajčiarskych podnikateľov odkúpilo kláštor – prepoštstvo svätého Bernarda v Ecône, tiež vo Švajčiarsku, aby ho zachránili pred profanáciou.  Tento dom potom ponúkli Lefebvrovi a ten o rok nato zakladá seminár s povolením miestneho biskupa Adama. Krátko nato prišli však tlaky modernistického, najmä francúzskeho episkopátu, aby bolo bratstvo zrušené. Podporoval ich aj vtedy v rímskej kúrii vysoko postavený kardinál Villot. Biskupi sa báli toho, že noví kňazi z bratstva by boli vypustení do diecéz, kde by navodili opozičnú klímu. Toto však Lefebvre nikdy nemal v úmysle. Ak by sa to tak realizovalo, prácne  vychovaní kňazi by sa v sekulárnom prostredí duchovne a morálne „rozpustili“. Kardinál Villot započal u pápeža Pavla VI. ohováračskú kampaň, že bohoslovci v seminári podpisujú rôzne prehlásenia a skladajú „akúsi prísahu“ proti pápežovi. V seminári prebehli vizity, ale všetko bolo v poriadku a protivníci seminára nemali nič na čom by mohli stavať. V roku 1974 bol Lefebvre na audiencii u pápeža, kde sa najväčšie nezhody urovnali. Medzi Rímom a Ecônom však panovali chladné vzťahy, ale len ťažko mohlo dôjsť k zrušeniu. Podľa platného kanonického práva nebol k tomu ani najmenší dôvod. Od roku 1979 sa toto dielo rozširuje do krajín všetkých svetadielov. Zakladajú sa semináre a kňazské domy. V roku 1983 pri vysviacke Lefebvre odovzdáva funkciu generálneho predstaveného svojím spolupracovníkom. Nešlo mu o funkciu, snažil sa pripraviť iba živnú pôdu, aby toto dielo mohlo fungovať. Bratstvo okrem vlastného žitia začalo spolupracovať aj z rôznymi spriatelenými rádmi a reholami. Jeho kňazi netvoria paralelnú cirkev, preto nemôžu byť všade. Plnia iba funkciu núdzového stavu, a preto hojne spolupracujú s rehoľnými spoločenstvami, v ktorých ešte ostal duch Tradície. Preto najmä v západnej Európe nájdeme niektoré kláštory, kde je slúžená svätá omša podľa tradičného rítu. Pre kňazský život bola vždy potrebná modlitba, ktorá bola realizovaná v kláštoroch. Na toto myslel aj Lefebvre, keď oslovil Mariu Christinu, svoju sestru, ktorá bola karmelitánskou mníškou. Tá mu pomohla so založením sestier Bratstva Pia X. Založila aj prvý karmel  na francúzsko-belgickej hranici v meste Quiévrain.

8.1.4 Konsekrácie štyroch biskupov bratstva – kameň úrazu

Lefebvrovi však robila starosť jeho budúcnosť. Bol už vo veľmi pokročilom veku a kládol si otázky ako: „Kto bude svätiť kňazov, birmovať, posviacať zvony a konsekrovať kostoly keď umriem?“ Preto sa obrátil na pápeža Jána Pavla II., aby mohol pre dielo katolíckej Tradície vysvätiť nasledovníkov. Jednaniami bol poverený kardinál Ratzinger a tieto sa nakoniec aj uskutočnili. V roku 1988 bola ustanovená cirkevná komisia Ecclesia Dei, ktorá mala mať na starosť tradičné komunity a viesť s nimi dialóg.  Mal sa vysvätiť jeden biskup, ale Lefebvre žiadal troch, nakoľko bratstvo vtedy pôsobilo už po všetkých kontinentoch sveta. Toto však neprešlo a komisia ponúkla kandidáta na svätenie, ktorý bol iný, ako navrhoval Lefebvre. Nakoniec sa Lefebvre podriadil aj tomu, ale keď sa pýtal na termín vysviacok, tak sa stále odkladal na neurčito. Všetko bolo jasné. Čakalo sa na Lefebvrovu smrť. Lefebvre si nemohol dovoliť čakať. Spolu s brazílskym biskupom de Castro-Mayerom vysvätil 30. júna v roku 1988 štyroch biskupov. Títo boli poverení iba udeľovaním sviatostí. Jurisdikciu im odovzdať nemohol, to môže jedine pápež. Z pohľadu kanonického práva je i táto vysviacka legálna, ak sa teda berie do úvahy stav núdze.

8.1.5 Je v Cirkvi stav núdze?

Či v skutočnosti je stav núdze je problematické. Domnievam sa, že áno a vo svojich vyhláseniach to pripúšťa aj terajší pápež Benedikt XVI., ale drvivá väčšina katolíkov je stále presvedčená o „sviežej jari“, ktorá prišla s II. vatikánskym koncilom. Lefebvra niektorí predstavitelia kúrie, krátko po vysviacke obvinili zo schizmy. Lefebvre však svojim skutkom síce bol voči Rímu neposlušný, ale žiadnu novú schizmu nevytvoril, nakoľko nebola preukázaná intencia odtrhnúť sa od jednoty s pápežom v dogmách a v celom morálnom učení Cirkvi, a ani nevznikla paralelná cirkevná hierarchia. Napriek tomu prevažná väčšina kňazov, ale aj laikov si myslí, že Bratstvo je v schizme a stojí mimo Cirkev. Avšak kardinál Castrilon Hoyos, ktorý bol v rámci komisie Ecclesia Dei  sprostredkovateľom medzi Svätým stolcom a FSSPX sa 1. decembra 2003 novinárom agentúry APA vyjadril na otázku, či je Lefebvrove bratstvo v schizme. Hoyos im odpovedal, že nasledovníci Lefebvra nie sú sektári a schizmatici, ani heretici a nestoja mimo Cirkev. Na margo liturgickej otázky takisto poznamenal, že tradičný rítus má v cirkvi také isté postavenie ako Novus Ordo a východná liturgia. Kardinál Edward Cassidy, predseda rady pre jednotu kresťanov v máji 1994 tiež prehlásil: „Bratstvo nie je iná cirkev, alebo komunita, ktorá by spadala pod právomoc našej rady.“
Po týchto sväteniach sa Lefebvre odobral do ústrania. Zaoberal sa spracovávaním teologických textov pre svojich bohoslovcov. Krátko na to zomrel 25. marca  1991. Jeho život a prácu výstižne charakterizuje epitaf na náhrobnom kameni. Je to citát apoštola Pavla :„Tradidi quod et accepi“ – Odovzdal som, čo som prijal.

8.2.Bratstvo svätého Petra

Bratstvo svätého Petra je tradičnou komunitou, ktorá má azda najbezproblematickejší vzťah s pokoncilovou rímskou kúriou. Toto bratstvo vzniklo na popud vtedajšieho kardinála Ratzingera, ako „vzdor bratstvo“ voči Bratstvu svätého Pia X. po sporných Lefebvrových vysviackach štyroch jeho kňazov na biskupov. Sám Ratzinger a komisia Ecclesia Dei pre tradičné komunity vzala patronát nad týmto bratstvom.
Bratstvo bolo založené 18. augusta 1988 a jeho hlavné sídlo (priorát) sa nachádza v bývalom cisterciánskom opátstve vo švajčiarskom Hauterive. Ratzinger vymohol od nemeckého biskupa Stimpfla aj prvý dom bratstva v bavorskom Witzbade. Bol tu zriadený seminár, kde prišlo niekoľko desiatok kňazov a seminaristov z Bratstva svätého Pia X., ktorí nesúhlasili s nepovolenými vysviackami. Spolu s novými asi tridsiatimi klerikmi vznikol 2. augusta 1988 seminár na prípravu kňazov. Bratstvo svätého Petra, podobne ako všetky tradičné komunity vysluhujú omšu a sviatosti v tradičných nereformovaných rítoch a svojich seminaristov pripravujú v scholastickom duchu. Dnes má bratstvo zhruba 130 kňazov a rovnaký počet seminaristov po celom svete. Od bratstva svätého Pia X. sa líšia tým, že bez výhrad prijali celé učenie a závery II. vatikánskeho koncilu a diplomaticky nenapádajú jednotlivé články jeho dokumentov a pokoncilovú prax, ak je v rozpore s Tradíciou, alebo s učením Katolíckej cirkvi. Rímska kúria im za túto lojalitu štedro udeľuje indulty potrebné k slúženiu tradičnej svätej omše.

8.2.1 Ratzingerova politika

Vznik tohto bratstva je výsledok veľmi úspešnej a efektívnej politiky a diplomacie kardinála Ratzingera. Tento Rahnerov žiak a mladý progresívny koncilový peritus a teológ po tom, ako videl dôsledky koncilového nasmerovania, ako jeden z mála zabrzdil svoje progresivistické smerovanie a postupom času už ako prefekt Kongregácie pre vieru začal priznávať, že Cirkev sa zmenami a  nesprávnym začali interpretovaním koncilu, nachádza vo veľmi kritickej situácii. V jeho dielach najmä z osemdesiatych rokov možno vytušiť obrat v jeho názoroch a spolu s tradicionalistami má obavu o stav Cirkvi, nakoľko sme svedkami všeobecného odpadu katolíkov od svojej viery.
Ako prefekt uplatnil svoj vplyv a bola to jeho zásluha, že u pápeža Jána Pavla II. vymohol v motu proprio vznik komisie  Ecclesia Dei adflicta a následne vznik Bratstva svätého Petra. Tento jeho krok bol však asi najviac, čo mohol dosiahnuť v rímskej kúrii, kde mala jasnú prevahu liberálna kardinálska väčšina. Ratzinger však z môjho pohľadu realizoval iba kozmetické úpravy. „Zabalzamoval“ tridentskú omšu, aby si budúce generácie katolíkov mohli pripomínať, že aj toto kedysi v Katolíckej cirkvi existovalo. Nespravil však nič proti nastúpenému pokoncilovému trendu, ktorý vo svojich posledných dielach hodnotí ako nie príliš zdravý. Treba však dodať, že reálne zo svojho postu nič viac, až na inicovanie deklarácie Dominus Iesus, nemohol urobiť. Otázniky však vyvoláva jeho doterajšie pôsobenie na Petrovom stolci, už ako pápež Benedikt XVI., keď jeho pontifikát budí dojem, ako keby hral na dve strany. Tradicionalistom pripravuje všeobecný indult na slúženie tridentskej omše a liberálnym katolíkom vysiela jasné signály, že je nutné pokračovať v stanovenom ekumenickom dialógu. Činy terajšieho pápeža mi však v tejto práci ďalej neprináleží analyzovať a posudzovať.

8.3 Kňazské bratstvo svätého Jozafáta – Svätá únia

Katolíci veria že Cirkev bola založená samým Kristom, keď tento úrad predal apoštolovi Petrovi so slovami: „Peter, Ty si skala a na tejto skale postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu.“ Keď Cirkev získala všeobecnú slobodu Milánskym ediktom z roku 313, bola už rozšírená zásluhou apoštola Pavla po celej vtedajšej „civilizovanej“  Európe a prednom Východe.  Cirkev sa od počiatku prejavovala svojou univerzálnosťou a jednotou, ale aj rôznorodosťou jednotlivých spoločenstiev, ktoré ju tvorili. Jej viditeľnou hlavou bol pápež, ale mala niekoľko významných stredísk, kde sídlili patriarchovia. V prvotných dobách vzniklo niekoľko patriarchátov; carihradský, antiochijský, alexandrijský a jeruzalemský. Vznikali na východe, pretože tam bolo centrum vtedajšieho cirkevného života, koncily, mníšstvo, centrá vzdelanosti a teológie. Podstatné bolo, že východ vždy korigoval celý cirkevný život s Rímom, ako so svojou hlavou a centrom celej Cirkvi.
Podľa Jirkovského samozrejme pod vplyvom nezdravých ambícii vzniklo na Východe niekoľko schiziem. NestorovaÁriova skončila teologickým debaklom, no v deviatom storočí sa presadila Fótiova schizma. Bola skôr politickým a mocenským ťahom proti Rímu, než aby išlo o herézu zo strany patriarchu Fótia. K Carihradu sa pripojila aj Alexandria a Antiochia a v roku 1054 dochádza k známej Veľkej schizme, kedy sa od Ríma odtrhli východné cirkvi. Táto udalosť mala už ale jasný separatistický a doktrinálny podtext. Vznikom ortodoxných cirkví došlo k schizme a doktrinálnemu chaosu. Najviac sa prejavil spore o Filioque, to znamená, že ortodoxní neuznávajú pôvod Ducha svätého aj zo Syna.

8.3.1 Vznik Grécko-katolíckej cirkvi

Po neúspešných pokusoch spojiť východné cirkvi s Rímom po koncile v Lyone z 13. storočia a Florentskom koncile z 15. storočia. sa situácia zmenila až v roku 1596, kedy bola podpísaná Bresť-Litevská únia. Ortodoxné diecézy z oblasti dnešnej Ukrajiny, Bieloruska, Haliča, východného Slovenska a Podkarpatskej Rusi sa pripojili k Rímu. Po tomto akte Svätá stolica venoval veľkú starostlivosť, aby nedochádzalo k silnej latinizácii východného obradu a aby boli zachované všetky východné zvyklosti počínajúc cirkevným kalendárom so všetkými sviatkami východných svätcov, liturgie, až po disciplinárne tradície Východu. Toto zjednotenie však nebolo podopreté žiadnymi ekumenickými kompromismi a všetci „unionisti“ mali povinnosť doktrinálne sa zjednotiť s Rímom. Týmto aktom vznikla Grécko – katolícka cirkev.

8.3.2. Prienik modernizmu na východ

Táto cirkev je plne zjednotená s pápežom a chráni všetky posvätné tradície Cirkvi. Jej predstavení, exarchovia, sa zúčastňujú celého cirkevného života západnej Cirkvi. Svätá únia je vybudovaná tak, aby spĺňala základné požiadavky spojenia s Rímom. Jednota sa odohráva na troch úrovniach: jednota v správe, náuke a vo sviatostiach.
 Súčasná cirkevná kríza, ktorá rozdelila vo svojom vnútri západnú Cirkev na dva tábory, tradicionalistický a progresivistický sa práve v tomto desaťročí presúva aj do východných zjednotených cirkví. Na II. vatikánskom koncile zohral významnú úlohu zjednotená Melchitská cirkev, Táto cirkev je vlastne Antiochijský patriarchát, ktorý sa z Rímom zjednotil v roku 1864. Neskôr Lev XIII. encyklikou Orientalis dignitas potvrdil, že všetky východné obrady, očistené od pravoslávnych doplnkov sú úctyhodné a nariadil úctu k právam patriarchov a východnej  kanonickej disciplíne. Na koncile však iniciatívou melchitského patriarchu Maximosa IV., chcela táto východná cirkev naviazať na liturgické hnutie v západnej Cirkvi, ktoré si razilo svoju cestu. Zmeny sa mali týkať božského kultu, bol  propagátorom ľudového jazyka v liturgie a snažil sa odstrániť posvätný jazyk z liturgie. Bol horlivým zástancom medzináboženského dialógu medzi Katolíckou a  nezjednotenými východnými cirkvami. Dialóg sa mal však odohrávať známym spôsobom, doktrinálnymi ústupkami zo strany Cirkvi. Ozýval sa názor, rehabilitujúci pomery v prvotnej Cirkvi, ktoré podľa tradicionalistov smerovali k pravoslávnemu omylu ohľadne chápania pápežského primátu, ako akejsi čestnej funkcii v Cirkvi. Teológovia melchitskej cirkvi výrazne ovplyvnili dekréty o ekumenizme Unitatis redintegratio a o východných cirkvách Orientalum ecclesiarum.[18] Tradicionalisti varovali, že týmito  dokumentmi ožíva idea rovnosti medzi Rímom a východnými patriarchátmi. Paradoxné bolo aj, že na koncile teológovia východných cirkví presadzovali možnosť rozvodu manželstva. Pravdepodobne boli ovplyvnení pravoslávnym chápaním manželstva, ktoré pripúšťa rozvod za určitých podmienok.

8.3.3 Zmena kurzu: Od Únie k pravosláviu

Významným mužom, ktorý zveľaďoval východnú cirkev v ukrajinskej a bieloruskej oblasti v prvej polovici 20. storočia, bol kardinál Andrej Šeptyckyj. Podarilo sa mu očistiť východný kult od pravoslávnych prvkov a odstrániť mýtus, ktorému verili mnohí veriaci a dokonca aj kňazi východného obradu, že východný rítus na to aby sa stal katolícky, sa musel latinizovať. Grécko-katolícku cirkev sa podarilo konsolidovať a pribúdali noví veriaci z radov pravoslávnych.
Kurz sa zmenil v dobe, keď počas konania II. vatikánskeho koncilu na čele tejto cirkvi stál iný kardinál Josef Slipyj. Bol väznený v sovietskych pracovných táboroch a na intervenciu Jána XXIII. a prezidenta Kennedyho bol prepustený, aby sa mohol zúčastniť koncilu. Po koncile sa vracia späť do vlasti a začína rozbiehať čulé ekumenické aktivity najmä s pravoslávnou cirkvou, do ktorej sa komunistický režim snažil Grécko-katolícku cirkev včleniť a  zlúčiť. Vo svojich pastierskych listoch píše, že v dogmatickej oblasti nie je rozdiel medzi katolíkmi a pravoslávnymi. V duchu nového „dialógu“ sa stavia proti Rímu a tvrdí, že východný rítus sa latinizoval. Dôsledok bol taký, že v Grécko-katolíckej cirkvi sa vytvorilo nové progresivistické hnutie, ktoré odmieta byť iba jedným z obradov v rámci Katolíckej cirkvi, žiadajú väčšiu samostatnosť, rovnoprávnosť a samozrejme to najdôležitejšie: majú snahu oživiť pravoslávnu teológiu, ktorú sami stotožňujú s autentickou náukou východnej teológie.
Tento nový kurz vo východnej cirkvi podporuje nástupca kardinála Slipyja, kardinál Lubomir Husar, ktorý  bol Slipým vysvätený  bez súhlasu Ríma. Výsledkom tohto jednania je, že väčšia časť východného kléru s podporou kardinála Husara nekriticky prijíma „novoty“ zo západu, ktoré  plynú z moderného Ríma; liberálne tendencie a ekumenizmus s pravoslávnou cirkvou, to znamená prijímanie spochybňujúcich učení vzťahujúcich sa k otázke primátu a neomylnosti pápeža, v otázke Eucharistie a podstaty ďalších sviatostí. Pochybujú o vychádzaní Ducha svätého i zo Syna, vypúšťajú katolícke pobožnosti: adoráciu pred Najsvätejšou sviatosťou oltárnou a modlitbu ruženca. Kňazi východného obradu, ktorí sa snažia byť verní Katolíckej cirkvi a  Tradícii  sú Husarom a jeho administratívou perzekvovaní.
Grécko-katolícku cirkev na Ukrajine násilím zlikvidoval Soviesky zväz. Kňazi, ktorí nepodpísali prestup na pravoslávie, boli uväznení a poslaní na Sibír. Gréckokatolíkom nebol povolený ani kult. Mnoho ľudí je ovplyvnených názormi spisovateľov KostylenkaHalana, ktorí tvrdili, že Únia je mŕtva. Druhým nebezpečenstvom podľa Kovpaka je katolický liberalizmus, ktorý prišiel spolu s kňazmi zo Západu. Kovpak si myslí, že oslabili vo veriacich ľuďoch silu k boju za plnú legalizáciu Grécko-katolíckej cirkvi, za navrátenie majetku a budov. Takisto podnecovali ľudí k tomu, aby žili v bratskej láske s inými konfesiami, že Boh je len jeden. To všetko oslabovalo rezistenciu. V mestách a na dedinách sa začali sláviť ekumenické bohoslužby s pravoslávnymi a protestantmi. V Gréckokatolíckej cirkvi teda pod vplyvom modernistického kléru vzniká taká istá polarizácia ako v západnej Cirkvi. I gréckokatolícky klérus sa dnes delí na modernistov a tradicionalistov. V mnohých katolíckych periodikách sú tradicionalisti vykresľovaní sektársky, ako starí a nevzdelaní ľudia.
Táto polarizácia sa preniesla aj do východnej liturgie. Modernistický smer; prejavuje sa napríklad skracovaním liturgie, alebo užívaním národného jazyka. Podľa Kovpaka mnohí kňazi zanedbávajú prípravu na liturgiu, slúžia ju bez Proskomidie, to znamená vo východnej liturgii jej vlastná predsunutá časť, kedy sú pripravované obetné dary (chlieb a víno) a v západnej liturgii odpovedá offetóriu – obetovaniu darov. Kovpak ďalej pokračuje, že s tým sa začínajú prejavovať známky desakralizácie. Miništranti sa dotýkajú kalicha a diskosu, zrušili sa niektoré pôsty a kňazi neslúžia každodenne svätú liturgiu.
Druhý smer je ritualistický, sú to tzv. Obrjadovci. Naväzujú na ritualistické hnutie v 19.storočí. V liturgii zachovávajú neskrátenú verzii, ale v tomto prípade ide príklon k pravosláviu, nakoľko rubriky liturgie sú čisto pravoslávne. Títo kňazi odmietajú katolícky kult eucharistie, Najsvätejšieho srdca Ježišovho, Krista kráľa, Nepoškvrnené počatie Panny Márie. Proti týmto prúdom vystupuje tradicionalistický prúd, vedení Vasilom Kovpakom, ktorí sa snaží zachovávať povahu Svätej únie v nezmenenej podobe.

8.3.4 Bratstvo svätého  Jozafáta

Niekoľko kňazov, ktorí odmietajú ekumenický kurz a orientácie na pravoslávie, ktoré sú nastavené kardinálom Husarom sa rozhodlo založiť bratstvo, ktoré formuje nových kandidátov na kňazstvo v tradičnom katolíckom duchu. Jeho iniciátorom bol kňaz Vasil Kovpak a nazval ho Bratstvo svätého Jozafáta Kunceviča. V dobe kedy sa čoraz hlasnejšie ozývajú hlasy snažiace sa o partikularizáciu východných cirkví, si Bratstvo vytýčilo základnú úlohu; pokračovať v svätej Únii tak, ako to požaduje Katolícka Cirkev. Kňazi bratstva uznávajú aj kardinála Husara, ktorý sa verejne snaží odtrhnúť od Ríma a vytvoriť si vlastný „Kyjevský patriarchát“
Bratstvo bolo založené v roku 2000, disponuje seminárom pre výchovu mladých kňazov východného obradu, ktorý sa nachádza vo Ľvove. S ním je spojená aj komunita rehoľných sestier svätého Bazila. Seminaristov je sedemnásť a na ich formácii sa z časti podieľajú aj kňazi Bratstva svätého Pia X.

8.4 Sedesvakantizmus

Sedeskvakantizmus je pojem vznikajúci spojením latinských slov sedes, čo v latinčine znamená stolec a vacante znamenajúci prázdny. Sedesvakantisti sú skupinou tradičných katolíkov, ktorá je zo všetkých tradičných komunít hádam najkontroverznejšia. Sedesvakantizmus sa drží známej hypotézy, že od roku 1958 v Katolíckej cirkvi nie je pápež a celá cirkevná hierarchia sa skladá z „heretických“ uzurpátorov, ktorí sa spreneverili svojím úradom a ich skutky a konanie nasvedčuje, že konajú v zmysle zjavnej herézy.
Svoju filozofiu stvrdzujú tým, že na otázku: Ako je možné, že pravá katolícka hierarchia sa mohla dostať do dnešnej krízy a katastrofy? Sedesvakantisti jasne odpovedajú: Mohla sa, pretože neboli pravými katolíkmi. Zapredali svoje úrady, teda nepatria do pravej Kristovej cirkvi a môžeme ich bez obáv ignorovať. To znamená, že sedesvakantisti hovoria o akejsi autoexkomunikácii pokoncilových prelátov a pápeži prestali byť pápeži, alebo nimi nikdy neboli. Formulácie tejto koncepcie sú však do značnej miery problematické, nakoľko je obtiažne takto posudzovať herézu. Podľa Ferraru faktom ostáva, že pápež, alebo hierarchovia vyššieho, a aj nižšieho stupňa ľahkovážne a  nekriticky prijímali novinky, ktoré boli zjavne nekatolícke. To však ale neznamená, žeby tieto osoby mali intenciu úmyselného negovania katolíckych dogiem. Bez tohto úmyslu teda formálne nie je možné stať sa heretikom. Základom herézy  nie je ani tak hlásanie teologických bludov, ale úmyselné negovanie základných článkov katolíckej viery.
Sedesvakantisti však hovoria, že medzi hlásaním heretických myšlienok a bytím heretikom vo vlastnom zmysle slova vedie len veľmi tenká hranica a tým pádom títo ľudia strácajú náležitosť nazývať sa katolíkmi a cítiť sa členmi Cirkvi. Tým, že pápež a preláti podľa teórie sedesvakantizmu sú „v zjavnej heréze“ a stráca zmysel ich poslúchať.

8.4.1 Kritika sedesvakantistickej teórie

Na tomto mieste však nastupuje kritika sedesvakantizmu inými tradicionalistickými komunitami, ktoré pokoncilových pápežov uznávajú, odvolávajúc sa na pápežskú bulu Cum ex apostolatus officio Pia IV., ktorý potvrdil: „Rímsky biskup, ktorý je na zemi viditeľný predstaviteľ nášho Boha a Pána Ježiša Krista, ktorý mocne kraľuje nad všetkými národmi a ktorý môže vládnuť všetkým a jemu nemôže vládnuť nik iný na tomto svete; tak isto aj pápež, ktorý zjavne zišiel z cesty viery ostáva vždy pápežom, aj keď privolá nepokoj medzi vernými.“ Sedesvakantisti podľa Mikolaja Grunera sa snažia vyriešiť krízu v Cirkvi cez „matematické výpočty, kde do vzorcov si zadali vlastné kritéria pravosti veriaceho katolíka a výlučne ich delia na tých falošných a pravých. Za pravých katolíkov považujú iba tých, ktorí sa zúčastňujú iba tridentskej omše. Neuznávajú ani tradičný misál Jána XXIII. z roku 1962 a prijímajú sviatosti iba v starej forme. Za katolíckych kňazov považujú iba tých, ktorí boli vysvätení v starom svätiacom ríte, ktorý platil do roku 1968. Niektoré radikálne sedesvakantistické spoločenstvá neuznávajú ani kňazov iných tradicionalistických komunít, ktorí uznávajú pápeža.
Sedesvakantisti sa pozerajú na východisko z krízy Katolíckej cirkvi odlišne, ako ostatné tradicionalistické komunity. Hovoria o tom, že všetci možní legitímni volitelia nového potencionálneho „pravého“ pápeža vymreli, alebo v krátkej dobe zomrú, teda reálne sa nový „pravý“ pápež nedá zvoliť. Sedesvakantisti často publikujú, že noví pápeži môžu byť zvolení iba skrz zázrak; len zjavenie z neba môže raz vrátiť pravého nástupcu sv. Petra na trón.
Najväčší problém sedesvakantistov je teda vzťah k Svätej stolici. Grea tvrdí: „Úrad svätého Petra je taký, že len skrze neho Ježiš Kristus, pán Cirkvi je všeobecne viditeľný. Tento úrad teda musí trvať tak dlho, ako aj trvanie Cirkvi. Stav vacante v Cirkvi nastáva iba v interregne, teda od smrti jedného pápeža až po voľbu druhého.“
Niektorí sedesvakantisti tvrdia, že konkláve, ktoré zvolilo Jána XXIII. bolo zaťažené vážnymi nedostatkami. Po smrti Pia XII. bol v roku 1958 v konkláve zvolení janovský kardinál Giussepe Siri, ktorý ihneď po voľbe prial meno Gregor XVII.. Krátko pred ohlásením verejnosti sa údajne skupina kardinálov vzbúrila a prinútila Siriho rezignovať. Na to bol zvolený benátsky kardinál Angelo Roncalli ako  Ján XXIII. Tieto udalosti údajne obhajujú, na základe novoobjavených správ FBI. Boulet tento príbeh  však odmieta s odôvodnením, že Siri zložil Homagium (vernosť) Jánovi XXIII a aj Pavlovi VI., vrátil sa do svojej diecézy a s výhradami prijal a slúžieval Novus Ordo.

8.4.2 Línia arcibiskupa Thuca

Sedesvakantiskické hnutie sa rozšírilo vďaka nenápadnému arcibiskupovi Petrovi Martinovi Ngo-Denh-Thuc, ktorý utiekol v roku 1975 pred komunistickým režimom do Európy. Proti vôli Ríma začal svätiť biskupov vo svojom bydlisku vo francúzskom Toulone. Sám sa stal de facto sedesvakantistom, pretože vyhlasoval, že pápež Ján Pavol II. je falošný pápež. Založil aj sedesvakantistické inštitúcie: Latinská toulonská cirkevMonachijská deklarácia.  Balansoval na hrane schizmy a poslušnosti. Bol niekoľkokrát exkomunikovaný a zmierený s Jánom Pavlom II. Noví, Thucom vysvätení biskupi, svätili ďalej kňazov v tradičnom ríte a prekvapujúco sa táto komunita rozšírila po celom svete. Všetci títo sedesvacantistický biskupi sú zo svätiacej línie arcibiskupa Thuca.

8.4.3 Sedesvakantistický svetonázor

Boulet vyslovil zaujímavú myšlienku, a to že sedesvakantista sa stal sám sebe pápežom. Pri svätej omši kňazi vynechávajú rubriku Te igitur, modlitbu za pápeža a nahradzujú ju slovami Una cum, to znamená, namiesto pápeža spomínajú samého seba (slúžiaceho kňaza). Legitimitu Novus Ordo neuznávajú vôbec a vyjadrujú sa o nej, že pre katolíka je to ťažký hriech, ak sa na nej zúčastní. Týmto radikálnym postojom k Novus Ordo sa tiež výrazne odlišujú od iných tradičných komunít.
Podľa Bouleta musia byť katolíci pripravení, že pápež môže zísť s pravej cesty, tak ako svätý Peter zradil svojho Majstra. Podľa neho sedesvakantisti oživujú staré bludy Jána Husa a Johna Wyclefa o tom, že hriešnici už nepatria do Cirkvi. Toto sedesvakantistické stanovisko je podľa Bouleta subjektivistické. V katolíckej teológii kritérium pravosti pápeža je stanovené cez konkláve a biskupov a v sedesvakantistickej intencii nie je toto kritérium pre hore uvedené zmeny už objektívne možné. Katolicizmus je však všeobecne objektivistický.

8.4.4 Konklavisti

Sedesvakantizmus ako taký môžeme teda právom označiť, že sa formálne nachádza v schizme. Boulet však upozorňuje, že je potrebné rozlišovať jednotlivé „stupne“ sedesvakantizmu. Radikálni sedesvakantisti, ktorí ostatných katolíkov nazývajú heretikmi, lebo sú spojení s „nepravým“ pápežom;  o týchto môžeme s určitosťou povedať, že sú v schizme, nakoľko si vytvorili vlastnú „sedesvakantistickú cirkev“. Táto najradikálnejšia skupina sedesvakantistov sa nazýva aj konklavisti, pretože tvrdia, že vzhľadom na úpadok pokoncilovej hierarchie si môžu vybrať vlastného pápeža. Výsledkom toho je, že na svete je viac ako dvesto pápežov: napríklad Gregor XVII. zo Španielska, iný Gregor XVI. z Kanady a Pius XIII. z USA.
Sedesvakantisti sú podľa môjho názoru veľmi problematická komunita. Napriek tomu, že sú to najradikálnejší tradicionalisti a zachovávajú celý život viery tak, ako to dvetisíc rokov Cirkev predpisovala, svojou  neposlušnosťou  voči rímskemu biskupovi sa radia k ľuďom, ktorí stoja na druhej strane barikády; k protestantom a liberálnym katolíkom. Čo sa týka organizácie ich života, táto komunita nemá nejakú pevnú štruktúru. Kňazi a biskupi majú väčšinou vlastné zamestnanie. Sviatosti a liturgiu vysluhujú privátne po domoch a prenajatých miestnostiach. Nemajú ani z pohľadu Katolíckej cirkvi legálne inštitúcie na prípravu nových kňazov. Väčšinou sa sedesvakantistickými klerikmi stávajú kňazi z farností oficiálnej Cirkvi, alebo prebehlíci z iných tradičných komunít.
Na Slovensku pôsobí tiež jeden sedesvakantistický biskup, Oliver Oravec. Býva v Poprade, kde vo svojom byte vysluhuje aj tradičnú omšu, sviatosti a okolo neho sa združujú aj sedesvakantistický katolíci, ktorých by sme na Slovensku počítať do niekoľko sto.