Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

4. 1. 2013


Consummatum est

Jozef Duháček

Vianoce sa pominuli. Kapry, šaláty a kopy koláčov sú zjedené, tony baliaceho papiera, škatúľ a i samotných darov, ktoré stáli darcov toľko času a zháňania sú čiastočne vyhodené, čiastočne odložené na dno skrine, do kráľovstva odložených nevhodných prézentov. Množstvo polámaných ihličnanov, ktoré zdobí okolie smetných košov, pripomína Tatry po víchrici v roku 2004. Obchodné reťazce, ktoré nám už od polovice novembra pílili uši s Tichou nocou, preladili audiosystémy a rezká vtieravá hudba teraz burcuje zákazníkov k novej fáze bezcieľneho utrácania peňazí vo výhodných výpredajoch. Vianočná romantika, jasličky pastierikovia, anjelikovi a a betlehemy, všetko je preč. Zostala len horká pachuť oklamanej duše, ktorá uprostred festivalu karnálneho obžerstva a záplavy gýčovitej sentimentality hladovala. 

Nič nie je odpornejšie, ako toto pokrytecké chápanie Vianoc. Nič nie je hnusnejšie ako toto ad nauseam verklíkovanie vykradnutých fráz o láske, mieri a pokoji, relikt ohavného to romanticismu a najmä systematického klamania seba samých. Je veľmi príjemné sedieť s plným bruchom pri horiacom krbe, uchlipkávať horúceho punču a opájať sa falošným zdaním pokoja a šťastia. Z cédečka hrajú koledy, stromček sa krásne trbliece, vonku mrzne a padajú snehové vločky veľké ako dlane. K punču si zahryznúť nejaký ten zákusok, rozbaliť darčeky a celý večer si vychutnávať sviatky pokoja a mieru. Bol ale  príchod nášho Spasiteľa na tento svet naozaj takouto bukolickou idylkou, o ktorú teraz tak urputne usilujeme? Ani náhodou! Boh, Pán sveta, Kráľ kráľov, Hrozný Sudca, ktorý raz príde s mocou a súdiť bude živých i mŕtvych sa narodil v smradľavej a studenej maštali. Ten, pre ktorého by nebol dosť dobrý ani palác zo všetkého zlata a diamantov, ktoré táto zem kedy nosila, sa narodil obklopený páchnucim dobytkom a kopami hnoja. Syn prečistej, nepoškvrnene počatej, milosti plnej a večnej Panny prišiel na svet v horších podmienkach ako syn ktorejkoľvek pobehlice. Rozkošné, ako zdobený medovníček, či betlehemček so sadrovými figúrkami, že? 

Od prvej chvíle čakala na Bohočloveka na zemi len bieda a útrapy a tak to pokračovalo tridsaťtri rokov, kým ho tí, pre ktorých v prvom rade podstúpil túto Boha ponižujúcu cestu, rukami nenávidených pohanských žoldnierov nepribijú ako otroka a lotra na kríž a potupne nezavraždia. Len pár týždňov mal narodený Kristus a ako zločinec, v noci a potajomky, musel opustiť svoju vlasť a stovky kilometrov sa trmácať púšťou do cudzej krajiny, aby utiekol pred žiarlivosťou krvilačného idumejského vraha sediaceho na jeruzalemskom tróne. Už od začiatku svojej pozemskej púte bol Kristus nenávidený a tá nenávisť k nemu bohato kvitne aj dnes. Abrahám sa zaradoval, keď sa dozvedel, že z jeho potomstva sa narodí zvrchovaný Vládca a Spasiteľ sveta. A čo urobilo jeho potomstvo v časoch, keď sa to prisľúbenie naozaj vyplnilo? Plesalo a radovalo sa ako ich praotec? Nie, všemožne sa usilovalo Vykupiteľa zabiť a nakoniec sa im to aj podarilo.  A my sa sladko usmievame pri „Ježišku miláčku, ja Ťa budem kolembati“. A to nie je všetko. Dôvod, pre ktorý náš Pán a Boh podstúpil toto martýrium, prijal nízkosť našej ľudskej prirodzenosti, pokoril sa, žil v tej zavšivenej diere plnej chamtivcov, zlodejov, vrahov, šialencov, pohanských modlárov a inej spodiny bol, že prišiel dať svoj život za život všetkých týchto naničhodníkov. A nie len ich, ale aj nás, čo žijeme v osvietených storočiach modernej doby. Herodes, krutý a krvilačný kráľ staroveku, nechal pobiť niekoľko desiatok betlehemských nemluvniat, my, útlocitní a kultivovaní ľudia novoveku, pobíjame desaťtisíce nenarodených každým dňom. Kradneme, klameme, podvádzame, legálne prevádzkujeme úžeru vo veľkom, ožobračujeme už tak biednych, hrabivosť a chamtivosť nepoznajú hraníc. Perverzita najrozličnejšieho druhu sa valí zo všetkých strán a tí čo majú chrániť jednoduchých a malých pred morálnou skazou vyhlasujú zákony schvaľujúce sodomiu, rozvody, vraždy chorých a starých a nenarodených a prenasledujú tých, ktorí sa nechcú podriadiť. „Búvaj dieťa krásne“. 

Boh nespí, Boh bdie a pozoruje, čo všetko my, ktorí sa každoročne dojímame sentimentálnymi historkami o betlehemskej maštaľke a troch mudrcoch naozaj robíme. Čo sme spravili pre to, aby betlehemské dieťa nemuselo trpieť? Aby ho neštvali až do Egypta, ako divú zver, aby ho neopľúvali a netýrali až na smrť? Spievame si „Poďme bratia do Betléma“ a v skutočnosti bičmi svojich zločinov ženieme Vykupiteľa na Golgotu. Spievame si „Dobrá novina, šťastná hodina“ a svojimi neresťami pribíjame betlehemské dieťa na kríž. Čas radosti, veselosti bol pre Vykupiteľa časom bolesti a utrpenia. To je zdrojom tej trpkej pachute, ktorá v nás ostáva po sviatkoch. Klameme svoje duše, opíjame sa emóciami, len aby sme v tom sentimentálnom delíriu nemuseli počuť tichý hlas, ukrytý pod nánosmi lží a klamstiev, ktorý našej duši neodbytne pripomína, že narodenie nášho Pána Ježiša Krista je prvým krokom cesty, cesty, ktorá končí slovami „Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha“. Cesty, ktorú pretrpel Boží Syn len preto, aby sme my nemuseli trpieť naveky. Ten hlas nás upomína aj na to, že utrpenie a smrť Božieho Syna budú márne, ak ho neprestaneme pribíjať na Kríž. Ten hlas nás bolestne upomína na anjelský chór spievajúci: „et in terra pax hominibus bonae voluntatis. “ Dobrá vôľa, úprimná a pevná vôľa konať dobro, je conditio sine qua non pokoja, ktorý od Vianoc čakáme, ale ktorý sa nám z našej vlastnej viny, pre nedostatok skutočnej dobrej vôle nedostáva. Vari môže Boh žehnať a pokojom obdariť národ, ktorý je poškvrnený toľkými zločinmi, hovie si vo svojej špine a odmieta sa obrátiť? Nie nemôže. 

Tento národ, tento kontinent, tento svet už dávno nie je Bohom žehnaný a opatrovaný. Nevedeli sme si vážiť poznanie Boha, ktoré nám za cenu vlastnej krvi Spasiteľ odovzdal a tak nás vydal napospas nášmu zvrátenému zmýšľaniu, aby sme robili, čo sa nepatrí, plní neprávosti, zloby, lakomstva, ničomnosti, plní závisti, vrážd, svárov, ľsti, zlomyseľnosti. Hoci dobre vieme o Božom ustanovení, že tí, čo robia také veci, zasluhujú si smrť, nielenže to sami robíme, ale aj schvaľujeme, keď to robia iní. Vianočné sviatky nie sú o pokoji a láske, ktorá na svet, skrze narodenie Božieho Syna, prišla. Vianočné sviatky sú o našej vine, našej biede, našich zločinoch, za ktoré si všetci bez výnimky zasluhujeme okamžitú a bolestivú smrť a nekonečné pekelné muky, ale chvalabohu sú tiež aj o tom, že Boh sa zmiloval a svojim vlastným utrpením dal nám všetkým možnosť sa zachrániť. A preto tou najlepšou a povahu Vianoc najlepšie vystihujúcou koledou, je Miserere mei, Deus.