Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

16. 1. 2013

Feminizmus, autorita a moderná doba.

Jules Borély

Žena ujarmená a zotročená prežitkami ...
Je dnes veľmi rozšírenou chybou, keď sa verí, že sociálne konflikty sa rodia výlučne z navzájom si odporujúcich chúťok a potrieb. Takým spôsobom by konflikty boli trvalé a svet by bol nimi ustavične revolucionizovaný. Avšak vieme, v protiklade k tomu, že v zdrojoch všetkých sociálnych konfliktov sú príčiny morálne. Hospodársky feminizmus, ktorého sa dovolávajú tí, čo si tak radi pletú účinky s príčinami, nebol v skutočnosti ničím iným, než hmotným korunovaním podstatne morálneho faktu: znížením hodnoty žien v modernej spoločnosti. Taktiež  pôvodné príčiny socializmu neboli rýdzo hospodárske. Ak zostúpime k prameňom socializmu a feminizmu, uvidíme, že sa preplietajú a že spoločným pôvodom tejto súbežnej vzbury robotníkov a žien je ochabnutosť autority, ktorá je vždy zhubnou slabosťou.

Nič nie je dnes tak málo pôvodné, ako znovu hovoriť pravdu už starú, že totiž svet zakusuje úpadok autority. Skutočne, vo všetkých oblastiach sme videli, že sa pripravila o dôveru: tí čo ju držia sú buď malomyseľní alebo intrigáni a prospechári. Poklesla bezpochyby preto, že už nemala prirodzenú oporu priamo vo vôli toho, čo je jej podriadený, v tom tajomnom súlade tkvejúcom medzi vôľou veliteľa a vôľou poslúchajúceho. V tajomstve tohto súladu je kľúč k mnohým súčasným problémom.

Pretože človek miluje autoritu. Je mu uložená tak príjemnou mocou, keď je slobodne prijímaná, že by musel byť stvorením priam perverzným, kto by vzdoroval tomu čaru (pôvabu) skoro božskému, ktoré z nej vyžaruje. Ale v ten deň, keď ju vidí  zostupovať z piedestálu, na ktorom vždy musí stáť, vtedy keď sa spustí do krútňavy nízkych záujmov a keď sa človeku jasne ukáže, že nie je medzi ním a tými, čo sú držiteľmi autority, konkrétny rozdiel, ktorý by mohol odhadovať podľa toho, čo má "na konte", stráca nad ním svoju moc. Závislosť, ktorá nie je podmienkou nejakej ochrany a priazne, je jarmom pokorujúcim a bez úžitku.

... a žena oslobodená, moderná, bez predsudkov.
Ak teda stratila autorita dnes svoju silu a svoju prestíž, tak iste je to preto, že moc, ktorá ju v tejto hodine vlastní, nemá všetky potrebné cnosti, aby si úctu vydobyla. Ako by si aj panujúca buržoázia, ktorá v krvi zobrala žezlo a bič, mohla zaslúžiť úctu a uznanlivosť, na ktorých by mohla zaistiť trvalým spôsobom svoju moc? Veď už to, že vôbec existuje socializmus a feminizmus, by mohlo byť dostatočnou odpoveďou.

Zatiaľ však peniaze dobíjali krok za krokom novej aristokracii istú povýšenosť, ktorá, ako sa zdalo, mohla byť schopnou, aby do istej miery nahradila jej nedostatky. Podľa vzoru americkej buržoázie kupovala si svoju moc štedro ju platiac, mohla by teda zakladať školy, nemocnice, univerzity a s nespornými príznakmi svojej družnosti mohla si získavať svoje šľachtické tituly. Ale ani štát, o ktorého priazeň sa uchádzala, ani kolektivita sa netešili z jej štedrosti. Neschopná vymaniť sa z tohto hlboko zažraného individualizmu, ktorý by mal človek s vyšším vzdelaním prekonať, i keď nemá vrodenú veľkosť duše, osvojila si hlavné vady srdca, z nedostatku vyšších vlastností, ktoré ospravedlňujú dôstojnosť vládcov.

Tí, čo vykonávajú moc, pre ktorú neboli zrodení, prinášajú obyčajne do nej prílišnú hrubosť a krutosť. Noví páni sú vždy neústupní. Dôkaz toho podali všetci revolucionárski vodcovia. Nemajúc takú autoritu, ktorá by vládla svojou dobrotou, nemohli vládnuť inak ako tyraniou. Naopak, v starom Francúzsku, kde hierarchia bola v takej úcte, donucovanie bolo veľmi ľahké. Neodvážili by sme sa tvrdiť, že privilegované vrstvy mali skromnosť, ale mali istú rozšafnosť, prezieravosť, takt, istú miernosť vo vykonávaní autority, ktorá bola vlastná len im. Nakoniec, k hrdosti rodovej a stavovskej pristupovalo v najväčšej miere vedomie morálnych hodnôt, ktoré sú ich najistejším údelom. ... Noblesse oblige! Krásna a silná tradícia cti miernila výstrelky pudov. Výborná prostota mravov nechávala citom ich roztomilú detinskosť. Naprieč celou spoločnosťou vládlo ovzdušie ľudskej úctivosti tisíckrát rytierskejšej než dnešné toporné kamarátstvo našej buržoáznej spoločnosti, také plodné na konflikty všetkých druhov.

Avšak musíme sa vystríhať, aby sme si neplietli buržoáziu a buržoázneho ducha. Buržoázia je zaiste nevyhnutným stavom moderného národa. Ale nebezpečenstvom demokracie je to, že v nej nie je buržoázia už len jedným stavom, ale všetkými stavmi a samotnou demokraciou vôbec. Takže nemajúc prirodzenú protiváhu v aristokracii, ani v národe (totiž v skutočnom ľude), ktorý je dnes len akýmsi postulátom buržoázie, totiž akousi buržoáziou in potentia (v možnosti), buržoázny duch sa rozvaľuje urážlivo od hora nadol, panuje nad mravmi, politikou, udáva tón krajine a utláča tak prirodzeného ducha (génia) národa.

Slovo "buržoázny", v zlom zmysle, sa nedatuje odo dneška. V dobách, keď ešte nepoznali zápas tried, ale len hádky tried, toto slovo slúžilo k označeniu nízkeho a sprostého stavu ducha. La Fontaine a Madame de Sévigné hovorili "buržoázny" podobne ako hovorili "nemecký" a ako Gréci hovorili "beotský". Je známe ako sa romantici snažili prekonať tento výraz, vychádzajúc z pozorovania dnes tak častého typu. Šplhavec, povýšenec, parvenue, to sú mená, označujúce ľudí so zvyčajnými intelektuálnymi vadami  a s ich materializmom, ktorým sa vo všetkých dobách poctiví ľudia vysmievali. Karikovali ich črtami človeka sebeckého, prozaického, bez dôvernosti, od prírody málo otvoreného umeniu a poézii, nepriateľského k ušľachtilému dychteniu a vyšším hľadiskám ducha. Buržoa je človek, ktorý si nepripúšťa na myseľ zložitosť ženského srdca; je v láske realistom, skrátka je rád mizogýnom.  Nemajúc žiaden idealizmus, čím sa podstatne líši od človeka skorších čias, nie je schopný pristúpiť k filozofickému a estetickému ponímaniu ženskosti - ktoré sa predsa aj tomu najnevzdelanejšiemu zjavuje aspoň raz za život - a tak vidí skutočne len nízkosť ženského pohlavia, vidí len možnosť vykoristiť túto slabosť, ale nikdy sa nedostane k ušľachtilým výšinám krásy a poézie. Je zároveň autokratom a stúpencom rovnosti, utláča ženu a zároveň s ňou nakladá ako so seberovnou, aby sa vymanil z úctivosti, ktorou je voči nej povinný.

Už v stredoveku sa práve opovrhovaním ženy vyznačuje príchod literatúry, nazývanej "buržoázna". Tá, z ktorej dvorskí básnici učinili božstvo a ktorá nepoznala iné než prejavy holdu, oddanosti a vďaky, stáva sa odrazu predmetom zlých a oplzlých satír, v ktorých buržoázny duch popúšťa uzdu a nadobúda bujný vzlet posmievačného rázu. A predsa, vďaka tradícii aristokratického cítenia, tento stredoveký mizogynizmus nenašiel odozvu, až v našej dobe, keď záhrada Francúzska stala sa záhradou pánov Jourdaina a Prudhomma. Stačí zrovnať súhrn literárnej produkcie dnešnej doby s produkciou renesančnou alebo XVII. storočia, aby ste sa o tom presvedčili. Ešte uprostred minulého storočia žena si zachovávala niečo z tohto privilegovaného postavenia, za ktoré mala čo ďakovať najvyšším hľadiskám ducha. Bolo treba, aby buržoa udal tón za tretej republiky, aby krásne pohlavie, kedysi toľko uctievané, bolo znížené na úroveň vládnuceho ducha. V deň, keď muž odvážil sa k žene hovoriť panovačne, znížil jej morálne postavenie a vyvolal naraz feminizmus a to práve vo chvíli keď zároveň vzbúril všetky možne socializmy.

Zvrhnuté z trónu občanom, novým kráľom, odo dneška bez úveru, bez divadla, ženy odrazu sa videli ako otrokyne, ujarmené strohosťou materializmu, ktorý je nevyhnutne utláčateľom slabých. Práve preto sa spojila ich vec s vecou proletariátu, aby sa presadili požiadavky toho, čo by bolo možné nazvať "ženským socializmom." V dobe, keď peniaze vykonávajú absolútnu moc, len syndikalizmus mohol dať robotníckej triede ochranu, ktorú jej kedysi zaisťovali cechy a uchrániť ich od nového otroctva. Spojenie žien proti plutokracii, ktorá nebola ani k nim milostivejšia, je vysvetliteľná slabosťou ich pohlavia a spoločenskou závislosťou, do ktorej ich táto slabosť stavia. Sama prirodzenosť ich nabáda k poslušnosti, sú hneď slúžkami, hneď autokratickými panovníčkami, prechádzajú na otočku od vlády k služobnosti, bez toho aby ich vôľa mohla veliť ich osudu. Podivuhodná nemohúcnosť, s ktorou sa inde nestretnete, bezmocnosť vyhľadávaná v normálnej spoločnosti, kde muž na seba berie povinnosti v plnej miere a vidí v žene, u ktorej telo a duch sú tesnejšie zjednotené ako u muža, predovšetkým predmet svojej žiadosti, svojej nehy, svojho majetníctva, pretože cit majetníctva, ktorý pochádza z pudu, je napriek tomu zdrojom najčistejšej šľachetnosti k nej.

Ale táto bezmocnosť sa naopak stáva nebezpečnou v spoločnosti, v ktorej potlačením patriarchálneho práva a práva mužskej vlády, pomocou rovnosti v dedičstve - neblahej to vymoženosti, ktorou sa chvastá feminizmus - žena vydobyla si onú kupeckú hodnotu, kvôli ktorej stráca deväťdesiat deväť percent dobrodenia svojej pohlavnej hodnoty. Od tej chvíle, keď manželstvo poskytuje sebectvu a žiadostivosti mužovej len materiálne výhody, nie je možné ponúknuť väčšine žien dostatočnú ochranu. Prísne, ale múdre zákonodarstvo - mienim totiž naše staré zákony o dedičstve - neboli tak strohé ako sa zdá našej rozmaznanosti, pretože jeho výsledkom bolo posilnenie prirodzeného ženského živlu tým, že ho činilo nezávislým od náhodného rozmaru šťasteny. Fyzické pôvaby a mravná hodnota ženy takto v manželstve dosadli na váhu a našli svoju rovnocennosť v pozitívnych výhodách mužskej ochrany. Feministky počas Francúzskej revolúcie neukázali sa byť až také smiešne, keď vyzývali Ústavodarný zbor, aby zaviazal mužov k braniu si žien bez vena. Neboli príliš vzdialené od myšlienky Augusta Comta, ktorý chcel ušetriť ich pohlavie, vzdaním sa vien a dedičstva, ponižujúcich starostí o peniaze, zdôrazňujúc tak túto čistú myšlienku mužského majetníctva, ktorú imbecilný puritanizmus nedokázal potupiť inak, len znížením ženy.

Dedičstvom bola zvýhodňovaná menšina žien, pre väčšinu to bola krivda.Veno prekážalo slobodnej voľbe, pri ktorej pud sa ukazuje tak rozumným; pretože finančný záujem býva osudný ako rodu tak i jednotlivcovi. Ničil manželstvo, pôsobil roztržky, jalovosť, celibát bez zásluhy, takže ženy, aby sa vyhli prílišnému ponižovaniu, ktoré nasledovalo v zápätí po roztržke, utiekali sa k zárobkovej činnosti, k ekonomickej nezávislosti. Aby unikli tak vysušujúcemu osamoteniu, aby poznali mužov, zároveň aby si zaistili živobytie, vyšli zo svojich útulkov, vstupujúc do zápasu s bohatými ženami, v ktorom však nemohli dobyť výhody, iba ak ústupkami čo najviac ponižujúcimi.

V spoločnosti pošpinenej takou ideológiou, oslabenej takým materializmom, nevyhnutne musel vymiznúť všetok altruizmus. A tu slabosť uvedomuje si sama seba a žiada odvetu. Odvetu zaiste správnu, ale akú žalostnú, akú biednu, pretože tyrania slabosti nie je menej utláčajúca. Ale ženy, nepoznajúc pravú príčinu svojich trampôt, zvaľujúc ju jedine na sebeckosť mužov, uverili, že keď sa mu urobia rovným, budú sa môcť ľahšie brániť. Spájajúc sa, ako to robia slabí, aby unikli tyranii, ktorej pôvod samé nepoznali, odhodlávajú sa k boju, v ktorom slabosť býva dopredu porazená, pretože hmotné zbrane v rukách žien nie sú zbraňami, ktoré bohovia ukuli pre ich slabé ruky.

Taká bola moc peňazí v našej dobe, v spoločnosti, ktorú sme sa pokúsili charakterizovať. Ale monarchia zlata, ako býva nazývaná táto anonymná vláda - ktorá narobila žien-robotníčok, ktoré sa dosť podobajú otrokyniam, nedala im pocítiť svoju päsť len na poli ekonomickom. Opanovala i mravy, bola naklonená tej zvláštnej forme sociálneho egoizmu, ktorý, podobne ako feminizmus, sme povinní nazvať hedonizmom. Odo dňa, keď muž prestal byť prirodzeným ochrancom ženy, stal sa jej škodlivým, pretože ich záujmy neboli odo dneška jednomyseľné. Veď láska, ktorá mu neprinášala so sebou zodpovednosť, neviazal ho už v jeho citoch a jeho slobode. Nezaväzovala ho už ani k úcte, ani k vďačnosti. A tak ženy, ó beda, dobyli si skutočne bolestnú slávu, že s nimi muž nakladá ako so sebe rovnými.

Predsa však tento ideologický triumf, ktorý posväcuje tak bolestne úspech feministických náuk, nezdá sa, že by ich nadobro oslepil. Toľko aspoň vidia, že ich nijako neodškodnil za vec najdrahšiu a najpotrebnejšiu pre ich srdcia: vidia jasne, že stratili prirodzeného priateľa, ktorý jedine môže im učiniť život na tejto zemi príjemnejším a ľahším, pokiaľ nemajú vyšší zmysel, aby hľadali tohto priateľa v živote nadprirodzenom.

Prevzaté zo zborníku Archy 4/1946.
Preklad do češtiny - J.F.