Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

7. 1. 2013

Cirkev a vlastenectvo
(úryvok dialógu)

Marian Morawski, S.J.

Semjonov:

Ja neviem vyvrátiť výčitky, robené ruskej cirkvi na dogmatickom poli a ako som povedal, ani to nezamýšľam. No vraciam sa k veci, čo ma zvlášť zaujíma a ktorú i slečna Wilsonová na začiatku spomenula; a to: že cirkvi, keďže sú vonkajšou formou náboženstva a jeho dejinným vzorom, nemôžu byť iné, iba národné, inakšie akože by mohli byť prispôsobené k duši národov? A preto je to možné vo východnej cirkvi a v tých končinách aj skutočne vidíme národné cirkvi. Ale katolícky cirkevný ústroj je evidentne protinárodnostný. Iba tie krajiny na Západe majú národné cirkvi, ktoré sa vyslobodili spod pápežstva. Slovom, nemôžem pochopiť, že by bol Kristus žiadal zrieknuť sa tak šľachetného citu, ako je cit vlastenecký.

Don Pardoval:

Kristus nežiada, aby sme sa zriekli vlasteneckého cítenia, on len nechce, aby ono rozhodovalo vo veciach náboženstva. Národnosť je prirodzeným výtvorom dejinného vývoja ľudstva, kresťanstvo je nám dané z Neba; národnosť rozdvojuje ľudí, preto ich aj veľmi ľahko odcudzuje a rozvášňuje, kresťanstvo ich učí, že sú bratmi, zbližuje ich a zjednocuje. Sú to dva prvky, ktoré sa vlastne vzájomne nevylučujú, ale ostávajú v rozličných sférach. A tak Cirkev, keďže je zospoločneným kresťanstvom, nemôže byť národnou. Vlády rozličných štátov nech si tam budú národné, podobne aj vojsko, literatúra, kroje, zvyky, ale o národnej cirkvi mi, páni, nehovorte, lebo si to protirečí s ideou kresťanstva - aj skúsenosť tých stáročí, o ktorej sme vraveli pred chvíľou, podľa môjho zdania, dosť rozhodne odsúdila národné cirkvi.

Miss Wilsonová:

Neviem v tejto chvíli, čo na tie dôvody odpovedať. No, cítim, že v tom úplnom vylúčení vlasteneckého cítenia z náboženstva a bohoslužieb je čosi neprirodzeného, čo nemôže byť rýdzou pravdou. Tak sa mi zdá, že Don Pardoval žiada akési rozdvojenie človeka na dve čiastky, čo sa v živej skutočnosti vôbec nedá previesť. Ja nemôžem byť Angličankou iba pri písacom stolíku a v salóne; a nebyť ňou i v kostole.

Leroy:

Váš protest, slečna, je pekné a veľmi zrozumiteľné hnutie srdca. Ale darmo, nemožno neuznať, že z vysokého stanoviska kresťanstva má Don Pardoval pravdu. Vlastenectvo je najvyšším mravným vrcholom, ku ktorému sa povzniesli starovekí ľudia. Pohýnalo ich k hrdinským činom, ale zároveň aj k nenávisti proti všetkému, čo je cudzie. V časoch kresťanstva vlastenectvo neprestáva byť veľmi peknou prirodzenou cnosťou, národnosť neprestáva hrať rolu vo svete, ale kresťanstvo ako také nemá s tým nič spoločného. Ono je alebo všeobecným náboženstvom - alebo vôbec nie je ničím. A keďže je náboženstvom nielen abstraktným ale zospoločneným v Cirkev - preto i Cirkev musí byť všeobecnou a nie národnou. Môže sa ten záver niekomu nepáčiť, to je pravda, ale on, myslím, vyplýva z celistvosti kresťanstva.

Semjonov:

Táto abstraktná dialektika iba čo celú vec v mojich očiach ešte väčšmi zatemňuje; azda práve preto, že je abstraktná a v živom svete všetko je posplietané a nekonečne komplikované. Ako slečna Wilsonová, ani ja nemôžem pochopiť kresťanstvo ako stýkajúce sa len s jedným určitým bodom duše. Alebo sa celá duša privinie ku kresťanstvu a všetko bude po kresťansky chápať a milovať, alebo nebude naozaj celkom kresťanská. Aby sa však duša mohla takto privinúť, treba, aby samotné kresťanstvo ľudskej duši dokonale a všetkým túžbam zodpovedalo, ako ste to, páni, pred niekoľkými dňami ako o preteky dokazovali. Teda v duši človeka sú vlastenecké city a to nie nejaké pomýlené alebo samovoľné, ale prirodzené a pekné; teda právom sa čosi hrozí vo mne katolíckeho kresťanstva, ktoré vylučuje tieto city a právom sa duša kloní skôr k východnému kresťanstvu, k východnej cirkvi, ktorá si tie city všíma a vie si ich uctiť.

Hainberg:

Ja sa v tejto veci pripojujem k pánom Pardovalovi a Leroyovi - ale s tým rozdielom, že v tom smere idem ešte trošku ďalej. Zdá sa mi, že sa tí páni, ktorí nechcú uznať protiklad medzi vlastenectvom a kresťanstvom sami trošku klamú. Z ich vlastných slov vysvitá tento protiklad. Jednoducho povedzme, že sú to dve sily s rovnomernou protiváhou, podobne ako je v prírode príťažlivosť a odpudivosť a ich výslednica určuje beh novodobého ľudstva.

Kňaz:

Myslím, že skoro v každom z týchto náhľadov je čosi pravdy, ale primiešalo sa aj trochu nedorozumenia - čo sa vôbec ľahko stáva, keď sa človek dotýka čisto citových vecí.
Naozaj, kresťanstvo v plnom zmysle, kráľovstvo Božie, objíma, alebo aspoň túži objať a zdokonaliť všetko. Jednotlivci a národy, súkromné cnosti a vlastenectvo, všetko má v ňom svoje ideálne miesto - ak sa očistí od nešľachetných prímesí. Jednotlivci sa stávajú súčasťami tohto kráľovstva, nielen nakoľko sú si  vo svojej prirodzenosti podobní, ale aj nakoľko sú jednotlivci prírodou a milosťou rozlične obdarovaní. Preto je podľa Apoštola jeden Duch a rozličné dary, rozličné činnosti v tom tele, určené Prozreteľnosťou Božou. Národy zase sú jednotkami vyššieho poriadku. Ony nie sú výtvorom ľudskej vynaliezavosti, ako sú azda účastinárske spoločnosti, ale dejinného vývoja ľudstva, ktorý, podobne ako vývoj prírody, je dielom Božím. Národnosť je tou individuálnosťou vyššieho stupňa, tým duchovným znamením, ktoré dejiny vypaľujú na určitej časti ľudstva, žijúcej dlhší čas v spoločných pomeroch. Jednotnosť rasy, jednotnosť jazyka, náboženstva, jednotnosť správy a vlastného štátu sú pomocnými činiteľmi, ktoré môžu viac-menej urýchliť utvorenie národnosti. Ale najhlavnejším činiteľom, čo ju utvára, ako by som povedal, sú iba dejiny. Bytie štátu býva obyčajne potrebnou podmienkou, aby sa národnosť mohla začať, ale keď sa už začala, bytie štátu môže prestať a národnosť bude aj bez neho žiť, ako nás skúsenosť učí, podobne ako duša bez tela.
Teda bezpochyby majú národy svoje miesta  a činnosti v kráľovstve Božom podľa úmyslov Božej Prozreteľnosti. A hoci nemôžeme vždy určiť túto činnosť, veď cesty Prozreteľnosti sú nám skryté, jednako treba si nám národnosť ako dielo Božie vážiť a veriť, že boh, ktorý v prírode nič nestvoril nadarmo (ako to pokrok v prírodných vedách vždy väčšmi dokazuje), tým skôr v tomto vyššom poriadku vývoja ľudstva nič neurobil bez cieľa.

Vlastenectvo však a či láska k vlastnému národu, je v tom vyššom poriadku tým, čím je láska k sebe samému v jednotlivcovi, t.j. vecou dobrou, patriacou (ako všetko dobré) do kráľovstva Božieho, ale bohužiaľ, vecou veľmi ľahko sa kaziacou. Ako láska k sebe samému ľahko prechádza do sebeckosti, t.j. do výlučnej lásky k sebe, majúcej pre iných len nevšímavosť a pohŕdanie, tak i vlastenectvo sa môže ľahko zvrhnúť na výlučnú lásku k svojmu národu, na národnú sebeckosť, čo opovrhuje cudzími a nenávidí ich. Táto národná sebeckosť ma neraz šľachetný výzor, pretože nebýva samotná, ale v základe je vždy akýmsi odbočením a pochybením, rodí národnú pýchu, ktorá zaslepuje, ba národnému blahobytu i škodí. - V staroveku vlastenectvo bolo skoro vždy takto zvrhlé a preto ako p. Leroy hovoril, rozvášňovalo národy. Kresťanstvo lieči túto zvrhlosť vlastenectva, učí, že možno zvláštnou láskou milovať svojich, posvätiť im svoje sily, vidiac v tom zvyčajnú cestu Božej Prozreteľnosti a pritom si vážiť a milovať iné národy. Ba učí sa i tomu, že iba vtedy má človek dobrú a múdru lásku k svojmu národu, keď ho miluje spolu s inými národmi, lebo veď dobro jedného národa sa nezakladá na krivde iných, ale na zaujatí vhodného stanoviska k iným a na zodpovednej spolupráci s inými k všeobecnému cieľu ľudstva. Pripomínam Pavlovo podobenstvo o údoch jedného tela.
Slovom, čisté vlastenectvo rozdeľuje ľudí, ako vravel p. Hainberg - ale ich nerozvášňuje; kresťanstvo ich spája - ale organicky.

Miss Wilsonová:

Všetko toto je pekné a hlboko pravdivé, ale akože to súvisí s katolíckou Cirkvou a národnými cirkvami?

Kňaz:

Teda tým kráľovstvom Božím na zemi, o ktorého schopnosti na obsiahnutie všetkého som hovoril, je katolícka Cirkev. V nej sú organicky umiestnené rozličné národy, v jej lone spĺňajú svoje vzdelanostné úlohy - lebo ani to je nie cudzie Cirkvi - a spĺňajú v nej vlastné náboženské úlohy, veď každý národ prináša svoj vlastný príspevok k rozvoju bohosloveckej vedy, bohoslužieb, cirkevného umenia. Pre toto aj my katolíci hovoríme o "španielskej, francúzskej, nemeckej" cirkvi, rozumejúc tým organickú čiastku katolíckej Cirkvi, uskutočnenú v určitom národe s jemu vlastnými príznakmi. A tiež bez pochyby milujeme najmä cirkev svojho vlastného národa, neumnešujúc pritom svoju lásku k všeobecnej Cirkvi. Všeobecná Cirkev si tiež váži národnosti, jazyky, zvyky a nikdy nezavádza natoľko jednotné formy, že by duch národa nenašiel v nich svoj výraz. Vojdite, prosím, do katolíckych kostolov v Anglicku a v Taliansku, v Nemecku alebo Španielsku - jeden kult, ba aj ten istý obrad a predsa iný náter javí sa na všetkom. Slečna, ak sa stanete katolíčkou, budete mať právo byť Angličankou aj v kostole. ...

Don Pardoval:

Výborne! Takto pochopený súlad národnosti s Cirkvou sa mi naozaj celkom páči.

Miss Wilsonová:

Nuž, veď konečne ... čo robiť?

Don Pardoval:

Obrátiť sa.

Miss Wilsonová:

Čože, obrátiť sa? Či sme my azda nie kresťania?

Don Pardoval:

Ste mimo Cirkvi Kristovej.

Hainberg:

To je už predsa len príliš bezohľadné!

Miss Wilsonová:

A priveľmi zraňujúce!

Kňaz:

Povedzme si to trošku inakšie. Veď ste kresťania, ale len poloviční - a i katolíci ste, ale tiež len poloviční - keďže máte dačo i z katolíckej Cirkvi, do istej miery tiež k nej patríte. Vám protestantom ponechal Milosrdný Boh Sv. Písmo, pravda, nie pre vašich bohoslovcov, ktorí ho na dokazovanie svojich bludov prekrúcajú, ale pre množstvo nábožných duší, čo úprimne hľadajú Boha a keďže sú pozbavené iných prostriedkov, ktoré nám dal Kristus, aspoň v tom Sv. Písme nachádzajú odrobinky duševného chleba - posilnenie svojej viery a pokrm pre svoje srdcia. Vám zas, východní rozkolníci, pomohol Boh zachovať si okrem sviatostí aj prekrásnu liturgiu, tak pekne vyjadrujúcu neskazenú, starú, ešte predrozkolovú vieru, že by tak tie milióny prostých a pobožných duší, ktoré sú obrané o veľa iných prostriedkov spasenia a zanedbané vaším spráchnivelým duchovenstvom, mali v tých obradoch aspoň aké také poučenie vo viere a povzniesli sa na duchu. Ten čo povedal: "Ľúto mi je zástupu", tak láskave všetko usporiadal, že i tamtým tieto nepokazené studnice ostali. A nepochybujem, že skrze tieto sa jeho milosť veľa srdciam prihovára a robí, že mnoho duší, vychovaných na tých odrobinkách a nič nevediacich o veľkej Cirkvi, duchovne k nej patrí.

Jednako, povinnosť celkom patriť ku katolíckej Cirkvi, opustiť zástup tých, čo iba v jej predsieni stoja a protestujú a vojsť tou otvorenou bránou - táto povinnosť tlačí vaše plecia, páni; uložil vám ju a aj všetkým iným Kristus. A podľa toho, nakoľko sa vám táto vôľa Kristova začína jasne ukazovať - natoľko ste povinní bežať k tej bráne. Inak vypovedáte Kristovi poslušnosť a k tomu ešte trháte i duchovné spojenie s ním!

Semjonov:

Dôstojný pane a či si vy azda myslíte, že je to také ľahké opustiť svoju národnú cirkev a prejsť do inej, cudzej?

Miss Wilsonová:

Nemožné to byť nemôže, ako sme počuli, úctyhodní ľudia urobili tento krok z presvedčenia. Ale ja sa predsa len nemôžem oslobodiť od istého, nevysloviteľného odporu urobiť čosi takého.

Kňaz:

Ja vôbec ani nechcem povedať, že by tento krok bol ľahký, aj tomu odporu veľmi dobre rozumiem. Keď ide o obrátenie či už z neverectva na kresťanstvo a či z iného vyznania na katolicizmus, môžu človeku prekážať rozličné vnútorné stavy. Povrchným ľuďom nesústredenosť, zmyselnosť nedajú ani tam dôjsť, že by si vážne pomysleli na Boha a na svoju dušu, tým menej, že by sa odhodlali na voľačo. U ľudí zasa hlbších a mysliacich býva často akási pýcha rozumu, čo im nedovoľuje uznať, že dosiaľ blúdili a aspoň na konci chce pravdu Božiu podrobiť vlastnej kritike, ako sme už o tomto pred niekoľkými dňami obšírnejšie hovorili. Oba duševné stavy sú vlastne len rozličné podoby sebalásky. Ale okrem toho ešte i v povznesených dušiach, ktorým je pýcha cudzou, často sa ukrýva národná sebalásky, ktorú som sa pred chvíľou usiloval určitejšie označiť a táto, verte mi, veľmi často, zahaľujúc sa šľachetným pláštikom vlastenectva, zabraňuje prístup k Pravde, lebo nedovoľuje vidieť možný blud vlastného národa. Veľmi dobre rozumiem, aké je to ťažké Angličanovi pomyslieť si, že anglická cirkev blúdi, alebo Rusovi, že ruská cirkev nie je pravou cirkvou - je to azda ťažšie, ako namyslenému človeku uznať, že on sám blúdi, lebo národná sebaláska je ešte citlivejšia ako osobná. Jednako, keby vlastný národ bol v blude - čo je predsa "a priori" možné - tak vtedy ešte aj rozumné vlastenectvo by vyžadovalo, aby človek otvoril oči. Na a tým viac to žiada Boh, aby sa duša povzniesla na úzkoprsosť a predpojatosť národnej výlučnosti, roztrhala tie vlákna jemných korienkov navyklostí, posvätných rozpomienok, ktorými už od detstva prirástla k národnému kultu - a aby šla rovno tam, kde On chce. 

Miss Wilsonová:

Rovno ... kde On chce!?

Po tých slovách nastalo dlhšie mlčanie. - Vstali sme od stola, prešli sme na kraj terasy, kraľujúcej nad jazerom. Noc bola ešte krajšia ako minulé dni. Jazero ako hladká oceľová doska odzrkadľovalo myriady hviezd, čo sa jagali vo výške. Ľahučké hmly vliekli sa len pozdĺž brehov. Tichosť a pokoj prírody nás obkľučovali. Vtedy som zablúdil okom na výbežok, na ktorom prvého večera nám Deville ukázal človeka, čo sa namáhal dostať sa cez hmlu hore. Spomenul som to ostatným zo spoločnosti a dodal som:

"Hmla je už oveľa redšia; nechže ten, čo vystupuje hore, ešte trošku napne sily, aby azda, nedaj Bože, nezostal na polceste."

Rozlúčili sme sa všetci srdečným stisnutím ruky, sľubujúc si vzájomne, že nikdy nezabudneme na tieto večery. Len Deville bol chladný a meravý pri rozlúčke. No, možné je, že ten chlad zakrýval iba jeho vnútorné pohnutie.

Prevzaté z knihy Marian Morawski S.J.: Večery nad Ženevským jazerom, Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1933.

Marian Morawski S.J. (1845 - 1901) - jeden z najvýznamnejších predstaviteľov poľskej neoscholastiky 19. storočia. Všestranný duch, autor teologických a filozofických pojednaní, drám i beletrie. Významné je jeho dielo kazateľské, katechetické a aj diela o asketike. Písal recenzie a články do dobových novín. Najznámejšie sú jeho Večery nad Ženevským jazerom, preložené do mnohých jazykov. Z ďalších diel: Filozofia a jej poslanie (1877), Jednota v prírode (1887), Základy etiky a práva (1891), Veľký katechizmus (1888).