Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

23. 12. 2012

Rozjímanie o bolesti narodeného Ježiša Krista, Nášho Pána.

sv. Alfonz de Liguori

Ježiš Kristus zjavil ctih. Agáte z Kríža, že ho za jeho pobytu v živote Panny Márie zo všetkých múk najviac bolela ztvrdlivosť ľudských sŕdc, keď budú i po vykúpení pohŕdať milosťami, ktoré prišiel vyliať na zem. A tento svoj bôľ už prv vyjadril ústami Dávida uvedenými slovami, ktoré sv. Otcovia jednomyseľne vykladajú v tomto zmysle: "Aký bude úžitok z mojej krvi, keď i zostúpim v porušenie?" Keď totiž zostúpim - vysvetľuje sv. Izidor posledné slová - aby som prijal ľudskú prirodzenosť, porušenú neprávosťami a hriechmi. Otče môj, tak sa zdá Slovo Božie rozprávať, už sa idem priodieť ľudským telom a potom hodlám všetku svoju krv vycediť za ľudí. Lenže "aký bude úžitok z mojej krvi?" Ľudia väčšinou nebudú dbať o moju krv a budú ma i ďalej urážať, ako by som vôbec nič nebol urobil z lásky k nim. Tieto muky boli  ten trpký kalich, za ktorého odvrátenie prosil Pán Ježiš svojho Otca: "Otče môj ... nech ma minie tento kalich." (Mat. 26, 39.) Ktorý kalich? Toto zhrdnutie jeho láskou, ktoré predpovedal. Preto zaúpel na kríži: "Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil (Mat. 27, 46.) Svätej Kataríne Sienskej zjavil Pán, že to bola tá opustenosť, nad ktorou nariekal, keď musel vidieť, ako jeho Otec dopustil, aby jeho umučením a láskou pohrdlo toľko ľudí, za ktorých umieral.

A hľa, tie isté muky trápili Božské nemluvňa v živote Panny Márie, keďže už vtedy videl tak ohromné bolesti, potupy, krv a tak ukrutnú a nečestnú smrť, - a tak nepatrný úžitok. Sväté nemluvniatko už vtedy videlo vyplnenie apoštolových slov, že veľký, ba väčší diel ľudí bude šliapať po jeho krvi a pohŕdať jeho milosťou, ktorú im vydobyla táto krv: "O koľko horší trest zasluhuje ten, kto pošliapal Božieho Syna a za nečistú považoval krv zmluvy, ktorou bol posvätený a potupil ducha milosti?" (Žid. 10, 29.) Ak sme však i my patrili k týmto nevďačníkom, nezúfajme! Keď  sa Pán Ježiš narodil, priniesol pokoj ľuďom dobrej vôle, ako dal ohlásiť anjelmi prespevujúcimi: "A na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle." - Zmeňme teda svoju vôľu, ľutujme za svoje hriechy v pevnom úmysle, že budeme milovať toho dobrého Boha a tak nájdeme pokoj, totiž, Božie priateľstvo.

***

Uvažuj, že večné Slovo je ten nekonečne blažený Boh, ktorý je blažený sám sebou, tak, že jeho blaženosť nemôže byť ani väčšia; ani spasením všetkých ľudí mu jej nemôže pribudnúť, alebo ubudnúť. A predsa toľko urobil a toľko trpel, aby nás, biedne červy, spasil, že, keby jeho blaženosť - hovorí sv. Tomáš - bola závisela od spasenia človeka, nebol by mohol viacej urobiť, ani viacej trpieť. "Ako by bez neho nemohol byť blažený."

A naozaj, keby blaženosť Ježiša Krista bola bývala závislá od nášho vykúpenia, či by sa bol mohol viacej pokoriť, ako sa pokoril, keď sa znížil až k dieťaťu a naše krehkosti a biedy ľudského života a takú ukrutnú a potupnú smrť vzal na seba? Jedine Boh nás mohol tak preveľmi milovať, nás úbohých hriešnikov, ktorí sme boli nehodní jeho lásky.

Istý nábožný spisovateľ hovorí: " Keby nám Ježiš Kristus bol dovolil prosiť ho o najväčšie prejavy lásky, či by sa ho niekto osmelil žiadať, aby sa stal rovným dieťaťu, aby sa priodel všetkými našimi biedami; ba aby sa dokonca urobil zo všetkých najchudobnejším, najopovrženejším a najsužovanejším; aby konečne umrel pod rukami katov v hrozných mukách na potupnom dreve, prebodnutý a od všetkých opustený, aj od svojho samého Otca, ktorý opustil Syna, aby nás nemusel opustiť v našom nešťastí?

A hľa, to na čo by sme si neboli trúfli nikdy ani pomyslieť, tým sa Syn Boží zaoberal v myšlienkach a to urobil. Už od malička sa za nás podvolil mukám, opovrhnutiam a smrti. "Miloval nás a vydal seba samého za nás." Miloval nás a daroval sa nám z lásky k nám, aby sme ho na zadosťučinenie za svoje hriechy obetovali Otcovi a aby sme pre jeho zásluhy obdržali od Božej dobrotivosti všetky milosti, ktoré si žiadame. On je zaiste omnoho príjemnejšou obetou Bohu, ako keby všetci ľudia a anjeli, koľko ich len je, položili svoj život v obeť. Neprestávajme teda obetovať Bohu zásluhy Ježiša Krista, aby sme skrze neho žiadali a úfali všetko dobré.

Prevzaté z knihy: sv. Alfonz de Liguori - Vianočná novéna a rozjímania na každý deň v advente a cez dobu vianočnú ..., nakl. LEV, Ružomberok 1935

16. 12. 2012

Robert Bezák Superstár

Branislav Michalka

Po veľadôstojnom pánovi Jánovi Sucháňovi, agentovi ŠTB a rozhlasovej hviezde, šíriacej tolerantné "duchovno" na vlnách éteru; po miláčikovi denníka SME, františkánovi Jánovi Krstiteľovi Balázsovi, ktorý už momentálne nie je františkánom ani krstiteľom, lež poradcom a podľa najnovšieho aj amantom bývalej abonentky Soroszovej nadácie, klaunovej manželky a dokonca premiérky, ktorú v Nemecku (v tej krajine ducha) nazvali "slovenskou tigricou", Ivety Radičovej; po Antonovi Srholcovi, ktorý sa zapísal nezmazateľne do dejín teológie keď prirovnal zastreleného advokáta rozporuplnej povesti Ernesta Valka k archanjelovi na zemi a ktorý spriadal duchaplné vývody o pive a klobáskach pri Poslednej večeri a ktorého nemenovaný biskup (nebol to ten zlý Sokol) označil za psychicky narušeného; po všetkej tejto mediálnej poézii, sa nám v čase adventu na mediálnom nebíčku zjavila nová hviezda, ktorá nás má doviesť, cez hory a púšte xenofóbie, do krajiny tolerancie a liberalizmu, a sice Robert Bezák, emeritný arcibiskup v.v.

Spamätajúc sa z prvotného zmätku, vyvolaného nezáujmom prostej slovenskej verejnosti o jeho osobu a ignoráciou protestných karnevalov na jeho podporu, zo strany slovenských bačov, spoznal kto sú jeho skutoční priatelia, kto to s ním myslí dobre a že nehodno hádzať perly vlastného ducha sviniam. Média oplývajúce hojnosťou osvietených, liberálnych a kozmopolitných filantropov, nádob to nezištnosti, mu už predtým vždy ochotne podali pomocnú ruku, ktorá večito zviera mocným stiskom čarovný pudilár. Tento pudilár, alebo buxa, tiež šrajtofla, otvára ako Ali Baba čarovne brány verejnej mienky a spúšťa kolieska v manufaktúrach na výrobu "osobností". Osobností, pravda, tolerantných, otvorených, nezaťažených predsudkami a anachronizmami. Osobností 21. storočia. A tak sa Robert Bezák, počas tretieho adventného víkendu, rozhodol opustiť svoju nedobrovoľnú ermitáž, skĺzol, ako po dobre namastenej šmýkačke, dolu a vhupol natrčenými nohami priamo do blikotavého, roztancovaného, sodomitského a trošku nasmradnutého sveta médii.

Štart hodný hollywoodskeho Hobita (aj keď Robert Bezák bude v tej kampani skôr za Gandalfa) mu vyrobili naraz média hneď troch krajín. Nepochybne úplne náhodou. Inak by sme museli uveriť konšpiračným teóriam a stali by sme sa extrémistami. A to predsa nikto z nás nechce. Slovenské, české a  rakúske televízne stanice i noviny,  v snahe konečne už zachrániť úbohé slovenské ovce z pazúrov cirkevného tmárstva a inkvizície, sa rozhodli obetovať a poskytnúť úplne nezáväzne a nezištne priestor úbohému martýrovi, totkaj z toho slovenského pralesa, čo je za Viedňou. A beda tomu pogromistovi a križiakovi, ktorý by si myslel, že tieto média sú motivované dajakou protikresťanskou zášťou! Nič nemôže byť predsa vzdialenejšie týmto apoštolom liberalizmu a voľnej myšlienky. Mená ako Markíza, SME, ORF, ČT 2, TA 3, etc. etc. sú preslávené svojou kresťanskosťou a podporou Cirkvi, takže kam inam sa mal bývalý otec arcibiskup obrátiť? Mal úpieť naveky pod oceľovou čižmou vatikánskej byrokracie?

Začiatok nebol zlý. Víkend bol napchatý Robertom Bezákom ako kríženec klobásy a mikulášskej pančuchy a pretekal ním cez okraje ako bandaska plná šumivých vitamínov. Denník SME uverejnil okamžite rozhovor, televízia Markíza ďalší rozhovor, potom česká ČT 2 ďalší rozhovor, zvyšok mediálnych papagájov sa išiel uškriekať, no hotová Brjusilovová ofenzíva. Všetci liberáli pretekali súcitom a kládli ohľaduplné, ale zásadné otázky. Ako inak veď tu ide o pokrok a slobodu človeka. Čo všetko sme sa dozvedeli? Zaiste samé nové veci. Jediným šťastím liberálnych a lóžových bratstiev je, že ľudia žijú približne len 70 rokov. Ak by to trvalo dlhšie, alebo, ak by niekto z 18. storočia vstal z hrobu a vypočul si Bezákove bláboly, s gargantuovským zívnutím, by odcupital radšej späť do svojej hrobky. Už vyše 200 rokov tie isté urputné výpotky, to by unavilo aj mŕtvolu. Nuž čujme: Cirkev vládne eštébáckymi a totalitnými metódami (preklad pre mŕtvolu z 18. storočia - stredoveké a tyranské metódy) a Robert Bezák ju chcel len trošku vylepšiť. Nedali mu tí cirkevní eštébáci ukončiť túto osvietenú obrodu. Cvičil, tancoval, koncertoval, usmieval sa až mu išlo sánky roztrhnúť, mládež miloval tak, že sa už takmer celá obrátila na Vieru, len to jeho nešťastné odvolanie tomu zabránilo. No čo vám budeme rozprávať, zapnite si tie prijímače a nasávače, tam to všetko je. Cirkev ho sklamala, je plná intríg. Zaujímavé, že kým bol arcibiskupom, tak nebola plná intríg. Hlavne jeho chovanie k Sokolovi a Vrablecovi bolo oprostené od akýchkoľvek intríg. Krištáľovo čisté, ako hrany Koh-i-noru. Ach, ale život je príliš krátky, aby sme sa tu zaoberali týmito kôpkami. Človeka to unaví, ako by doťahoval po Chaplinovi matice na páse.

Najúspešnejší je Bezák tam kde je najdrzejší. Vie a bol zaiste dostatočne poučený svojimi mimocirkevnými kamarátmi, že hlavnou cnosťou chyteného partizána je: zatĺkať, zatĺkať a keď ti všetko dokážu, tak ďalej zatĺkať. Efekt tohto typu chovania je vždy rovnaký: ešte aj ten vyšetrovateľ začne dumať, že na tom predsa musí niečo byť keď tak stále zatĺka; musí za tým byť nejaká pravda. A ona nie je. Je tam len hora drzosti a odvahy živenej vedomím, že mocný tohto sveta sú na jeho strane. Bezák sa tvári ako úplne neviniatko a mílius, napriek tomu, že z Vatikánu sa už doplazili dostatočne vierohodné informácie o tom za čo a prečo bol odídený. Stačí si prečítať tento rozhovor s polským kňazom Dariuszom Okom z Pápežskej univerzity, o homomafii v Cirkvi ( http://www.stjoseph.cz/homomafie-v-cirkvi-a-bezak/ ), kde zmieňuje odvolanie Roberta Bezáka, ako podporovateľa homomafie v Cirkvi, evidentne bez nejakého úmyslu zasiahnuť do diania na Slovensku. Rozhovor nebol poskytnutý pre slovenské média a otec Oko zmieňuje Bezáka len ako jedného z mnohých; nijako sa pri ňom nezastavuje. Známe sú aj fakty dobre informovaného vatikanistu Sandra Magistera, uverejnené v časopise L` Espresso, v ktorých sa výslovne hovorí prečo bol Robert Bezák odvolaný. Ale Bezák, stále vrtí svojim monotónnym kolovrátkom: nič mi nepovedali, nič som neurobil, všetci sú zlí, ja som dobrý. Jeho spis má vyše 1300 strán, ale tie pojednávajú pravdepodobne iba o tom "nič", ktoré vykonal. Celá Cirkev sa mýli, pápež aj Vatikán, všetci ho zradili, biskupi aj veriaci a len on sa týči nad rozvalinami tolerancie a humanity ako memento pre temné a nepoučiteľné Slovensko. Trošku nasladlé a lepkavé.

Názvy dokumentov, v ktorých táto nová mediálna hviezda vystupuje ukazujú na rutinných strojcov všetkých tých nekonečných revolúcií, ružových, oranžových, zamatových,nežných, karafiátových, arabských jarí, pražských jarí a všetkých tých ročných období, v ktorých sa roztápa a zamŕza blato európskej degenerácie. Tie isté cukrové frázy, gýčovitosť lacného humanizmu a sentimentu. "Biskup s ľudskou tvárou", tak znie názov dokumentu na ČT 2. Aké neošúchané! Máme tu cirkevného súdruha Dubčeka! Hlavne je potrebné neustále sa strápene a tolerantne usmievať, ako japonský turista pod Eiffelovkou, aby humanizmus priam prevísal z "ľudskej tváre"; tak, že ho môžu česať a oberať ako bavlnu.

Ale "ľudská tvár" sa trápi a má starosti. Tak sa nechal počuť v médiach. Nie o seba, veď on je martýrom liberalizmu a tomu prináleží už z povahy jeho martýrskej funkcie trpieť za slobodu, rovnosť a bratstvo, lež má starosti o Cirkev. Tá je presiaknutá metódami pripomínajúcimi metódy komunistické, ktoré si Robert Bezák pamätá, ako sám prizvukuje, z minulosti. Vtedy musel tajne počúvať Pink Floyd a Black Sabath ...

A tak nám tu opäť vstáva z mŕtvych legenda o dvoch totalitách - červenej a čiernej, pred ktorými nás musí ochrániť láskyplné liberálno-mediálne duchovné komando. Legenda hojne šírená hneď po prevrate ľuďmi ako Fedor Gál, Peter Zajac, Ľubomír Feldek a inými kamarátmi Františka Mikloška z VPN (teraz opätovne spirituálne zjednotených adoráciou Bezáka), ktorí, ako sa sami vyjadrili, s hrôzou v roku 1990 pozorovali ako hrozí, že jedna totalita bude nahradená druhou - farárskou (a ľudáckou, samozrejme). A dali sa do boja. Uspeli a dojímavý výsledok ich snaženia ocenia asi všetci: od kultivovaných hltačov pornografie až po zodpovedné mamičky, ktoré nechcú privádzať zhluk buniek, zvaný zaostalcami dieťa, do chudoby s jedným autom a plájstejšn.

Teraz je tu však bývalý biskup! A ten hovorí to isté: Cirkevná hierarchia je plná totalitných metód, autoritárstva či dokonca ešte horšie, ako povedal o Sokolovi, feudalizmu a pánštiny! No a keď to povie bývalý biskup, tak to má inú ranu ako keď to povie zo svojej pražskej vilky Fedor Gál. Preto média, domáce i zahraničné, tancujú zásnubné rituálne tance okolo Roberta Bezáka. Zamrznutú proticirkevnú kapustnicu bolo treba opäť trochu vytiahnuť z balkóna a prihriať.

Predpokladám, že Robert Bezák bude ešte chvíľu zavadzať vo výhľade a potom, keď splní svoju úlohu a bude odložený do lóžového naftalínu, dostane nejakú trafiku za dobré služby ( niektorí pretendenti liečebných ústavov pre poruchy duševné, už dokonca čosi klábosili o kandidatúre na prezidenta!). V jeho zrode vidím jeho zánik, aby sme parafrázovali T. S. Eliota. Jeho hviezda bude pomaly uhasínať. Nie je nutné sa s ním hádať o tom či je Cirkev autoritatívna a protidemokratická: vždy takou bola, a chvála Bohu, že takou bola a modlime sa, aby takou zostala. Ak to budú neomarxistickí neokonzervatívci chcieť, nech ju kľudne volajú aj totalitnou. Veď oni, koniec koncov, o totalite niečo vedia: obcovali s ňou viac než dôverne a splodili kŕdeľ krásnych dúhových ľavobočkov, ľavicovo orientovaných.

A plodnosť, ale iná, sa stane aj kameňom ich úrazu. Celá táto mediálna gymnastika okolo cirkevných liberálov v Európe je totiž úplne zbytočná. Tých cca 100 ľudí, ktorí sú ochotní kvôli Bezákovi vyjsť do ulíc, tých pár tisíc pomätencov z hnutia Wir sind kirche, tých niekoľko desaťtisíc nadšencov cirkevného liberalizmu v Európe, netvoria dohromady ani počet obyvateľov jedného brazílskeho mesta. Propagovať cirkevný liberalizmus v Európe s nasadením všetkých pák a financií je toľko ako ísť s bubnom na zajace. Tie zvyšky veriacich, ktorí vás vôbec zaregistrujú, už dnes tvoria len zlomok Cirkvi. Takmer všetci kardináli vymenovaní pred pár mesiacmi boli mimoeurópski a nejavia zatiaľ žiadne známky vyššieho liberálneho osvietenia. Čas nemeckých a holandských profesorov, oblažujúcich úbohé ovečky heideggerovsko-rahnerovskými verbálnymi tlačenkami, sa nám pomaly ale neodvratne končí. Brazilec síce bude možno v štýle woodoo a macumba zapalovať pod svätým Petrom cigaru a nalievať mu kubánsky rum, s pravovernosťou bude na nože, ale na sošku Panny Márie si nedá siahnuť a s celou liberálnou záhradkou, osiatou pravou a nefalšovanou hegeliánskou kvetovravou, vás pošle rovno - do Európy. Aj s bývalým otcom arcibiskupom.


 
Cirkev je pravda

Antoine Blanc de Saint-Bonnet

Cirkev je pravda. Čím je svet bez pravdy? Trvá už šesť tisíc rokov a stále hľadá pravdu: a tomu sa hovorí filozofia? Cirkev, hovorím, je pravda, a pravda je poznanie človeka, jeho postavenia v lone bytia, jeho pomeru k Tomu, ktorý tvorí bytie, poznanie Spoločnosti a jej účelu, ako aj najvyššie vysvetlenie života. Prečo je človek stvorený, aký má účel? Viera je osou veškerej sústavy. Ostatné otázky, ako myšlienka, mravnosť, právo a politika sa o ňu opierajú. Cirkev je pravda ...

Veľkí duchovia vidia jednotu. Stvorenie je jedno, je jednotou, ktorú treba obsiahnuť. A namiesto toho dobro, tento svet, Boh, spravodlivosť úplne miznú z myslí. Je možné podať dôkaz o živúcej inteligencii, o podivuhodnej obraznosti a nenapodobiteľnom talente. Ale napriek tomu je človek len "zuniacim zvoncom", ak nemá jednotu. Odkiaľ by pochádzala praktickosť ľudí? Je to celok, čo existuje a čo je potrebné obsiahnuť. Cirkev je pravda ...

A pretože ju stratili, ich duch, domnievajúci sa, že má svetlo, upadol do akejsi detinskosti. Zabúdajú na večné idei pre trochu sena alebo prachu, ktorý leží pri ich nohách. Veda zničila myšlienku. Duch človeka sa nebude môcť ubrániť analýze, ktorá ho rozkladá. A už aj mizne veda, tento prach myšlienky, v panteizme, v ktorom sa už stratili, aj veda, aj múdrosť Východu. Jedine katolicizmus zachránil rozum pred stroskotaním. Prehovára k ľuďom: kde by zostala pravda za šesťtisíc rokov, čo svet stojí? A nikto sa nezmôže na odpoveď. Cirkev je pravda ...

V konečnom dôsledku ľudstvo vo svojich najlepších mysliteľoch, vo svojich najstatočnejších srdciach a najvznešenejších národoch, nám ukázalo svojou vierou, že sa dá veriť a svojim napredovaním, že sa dá postupovať! V prítomnosti nebies, tejto prekvapujúcej harmónie, aký by mal zmysel tento svet, ktorý nás naplňuje obdivom, ak by bol cieľ vzdialený a tu na zemi neznámy? Byť katolíkom, na to sú potrebné dve veci: Cnosť a Poznanie. Poznanie mravné sa nedá oddeliť od akéhokoľvek poznania iného. Cirkev je pravda ...

Nie je možné poznať veci z pohľadu odporujúceho Bohu. Dobro nám vraví, v ktorom bode je svetlo. Ale, ako by človek, ktorý neuvažuje, že Nekonečno mu dáva v každom okamihu bytie, mohol pomyslieť, že od Nekonečna prijíma pravdu? Ľudstvo ako dieťa nevie kto ho drží. A pritom zo všetkých strán sa k nemu vzťahujú ruky: je tu rodina, výchova, príklady, láska; tam zase Autorita, ochrana, spravodlivosť, mier a nakoniec pravda. Cirkev je pravda ...

To znamená, že Cirkev rozširujúc pravdu medzi ľuďmi a nastoľujúc svedomie, slobodu a rozum, všetky tri prvotným pádom človeka kruto oslabené a znovu získavajúc ľuďom Milosť a Lásku, tieto nadprirodzené bohatstvá, ktoré prichádzajú prirodzenosť nie zničiť, ale doplniť, že Cirkev založila pravú Civilizáciu, založenú na skutočnom rozvoji ľudskej prirodzenosti. Cirkev je matafyzickou príčinou trvania a trvanlivosti Civilizácie medzi nami. A ako kresťanské národy postupne vzišli z Cirkvi, tak budú chátrať v tej miere, ako sa budú od nej vzďaľovať. Takto môže postupne zahynúť celé kresťanstvo. Cirkev bude žiť až do konca. V agónii naše údy ochromejú jeden po druhom, kým srdce ešte bije. Ale všetko by odumrelo, akonáhle by prestalo biť aj srdce. A človek by zmizol zo zeme zároveň s pravdou ...

A vy, či sa nebojíte Boha? Včera ste sa usilovali o to, aby zákony boli ateistické a dnes chcete aby Cirkev podľahla. Ak zraňujete Cirkev, Boh bude biť svet. Zahrnie ľudstvo do svojich trestov. Ak prenasledujete Cirkev, obávajte sa o svoju Civilizáciu! Strachujte sa sami o seba. o svoje vlastné pokolenie, ak vyháňame Tú, ktorá nás vychovala. Ak Európa chce vlastnými rukami zahrdúsiť Tú, ktorá ju zrodila, jej nehanebnosť prekoná nehanebnosť Židov a tento národ, nateraz vzbúrený, bude pozdvihnutý k Bohu. Bojme sa, aby sme za to nezaplatili svojou dušou, aby sme nerozpútali na seba hlas posledného súdu a neurýchlili hodinu sveta, ktorá trvá len pre svätcov!

Či ľudia necítia, že ak budú chcieť obetovať Cirkev, Boh ich už nebude počuť? Ľudia ukrižovali jeho Syna, napriek tomu, že svojou láskou k nim a svojim srdcom bez pýchy dokázal, že je Bohom. Avšak mohli povedať, že ho napriek výstrahám Prorokov nepoznali. Ale či budú môcť povedať o Cirkvi, ktorá ich zahrnula svojim dobrodením, že ju nepoznali? K čomu ju môžu prirovnať tu na zemi? Ukrižované Slovo odpúšťa ľuďom, "lebo nevedia čo činia", ale či nepočujete hlas volajúci za Cirkev, že im neodpustí, pretože vedeli čo činia?

Svet, "ktorý chce vládnuť a veseliť sa", má nenávisť pýchy k Tej, ktorá ho žiada, aby sa podrobil a trpel. Preto je Cirkev postrachom pre svet, ktorý triumfuje. Ale svet bude zničený, ak bude chcieť zasadiť poslednú ranu Cirkvi. Svet zahynie, keď jeho osudná nenávisť nebude už môcť zniesť Cirkev, pretože Cirkev nebude už môcť zachrániť svet. Deň, v ktorom vládcovia a národy, múdri aj nemúdri, v ktorom celý tento svet, ktorého útoky boli až doteraz čiastočné, sa pozdvihnú, aby dokonali vo svojej nenávisti smrť, tento deň bude posledným. Človek nemôže byť bez Cirkvi: Cirkev je pravda.

Preložil G.F.

Prevzaté zo zborníku Archy 3/1946