Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

28. 10. 2012

Kresťan a nenávisť

sv. Tomáš Akvinský

Miluj blížneho svojho ako seba samého. Židia a farizeji zle chápali toto prikázanie, keď verili, že Boh prikázal milovať priateľov a nenávidieť nepriateľov; a preto pod blížnym chápali len priateľov. Toto chápanie Kristus chce vyvrátiť slovami: milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia (Lk 6, 27). Treba vedieť, že každý kto nenávidí svojho brata, nie je v stave spásy: kto nenávidí svojho brata, je vo tme (porov. 1 Jn 2, 9).

Treba si všimnúť, že aj v tomto sa nachádza akýsi protiklad. Veď svätí niektorých nenávideli: skrz-naskrz ich nenávidím (Ž 139, 22); a v evanjeliu: ak niekto nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom (porov. Lk 14, 22). Preto treba vedieť, že vo všetkom našom konaní nám má byť príkladom Kristovo konanie. Boh totiž miluje aj nenávidí. Lebo v každom človeku treba vziať do úvahy dve veci: prirodzenosť a hriech. Prirodzenosť v ľuďoch máme milovať, hriech však nenávidieť. A tak keby niekto chcel, aby človek bol v Pekle, nenávidel by prirodzenosť; keby však chcel, aby bol dobrý, nenávidel by hriech, ktorý vždy treba nenávidieť. Ty nenávidíš všetkých, čo páchajú neprávosť (Ž 5, 7). Lebo všetko, čo je, miluješ a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si urobil (Mudr 11, 24). Hľa, Boh miluje aj nenávidí: miluje prirodzenosť a nenávidí hriech.

Treba tiež vedieť, že človek niekedy môže konať zlo bez hriechu: keď totiž koná zlo tak, že chce dobro; lebo aj Boh tak robí. Keď ochorie človek, ktorý bol v zdraví zlý, a obráti sa na dobré. Tiež v protivenstve sa niekto obráti a je dobrý, aj keď v priaznivých časoch bol zlý: len v hrôze pochopíte poučenie (Iz 28, 19). Aj keď túžiš po zle tyrana, ktorý ničí Cirkev, lebo túžiš po dobre Cirkvi zničením tyrana: za všetko nech je zvelebený Boh, ktorý vydal bezbožníkov na skazu! (porov. 2 Mach 1, 17) A to majú chcieť všetci, nielen vôľou, ale aj skutkom. Nie je hriechom spravodlivo zosadiť zlých; takí (čo to urobia) sú podľa apoštola: Boží služobníci (Rim 13, 6) a zachovávajú lásku, pretože trest je niekedy kvôli napomenutiu, niekedy kvôli lepšiemu a božskejšiemu dobru. Dobro obce je totiž väčšie než dobro jedného človeka.

Sv. Tomáš Akvinský: Výklad Desatora Božích prikázaní, Spolok sv. Vojtecha, Trnava 2010
Prekl. Matúš Sitár

22. 10. 2012


Úžernícky štát

Branislav Michalka

Povaha systému, v ktorom sa ráči jeho veličenstvo ľud, suverénny to pán a vládca nad svojim demokratickým osudom ( pomni, že všetka moc pochádza z ľudu!), momentálne nachádzať, bola dojímavo dokumentovaná tlačovou správou zo dňa 21. októbra r.P. 2012. Redaktorské ťululum a ohreblo v jednej osobe, patentovaný žľab na ideové splašky tečúce zhora nadol, nám s bohorovným kľudom oznamovalo, že ceny tepla a energií sa budú od nového roku predsa len zvyšovať. Primárna radosť nad tým, že svojimi ničotnými peniazmi podoprieme stĺpy na chráme Demokracie, bola následne prehlušená veselosťou nad zdôvodnením onoho kroku: ceny tepla sa budú zvyšovať preto, lebo klesla spotreba energií následkom toho, že ľudia šetria, menej kúria, item zatepľujú svoje domy.

Ó, ty skvelá a krásna bohyňa Demokracie! Aké krásne je prebývať v tvojom stane. Nič to, že ťa ohovárali takí treťotriedni škrabáci ako Platon, Aristoteles, Herakleitos, Aristofanes, sv. Augustín, sv. Tomáš Akvinský, Dante, Suarez, Hobes, Leibnitz, Goethe, Schopenhauer a ešte pár ďalších vrtákov, nebudeme to naťahovať, to nič, nás hreje pocit, že mocne jarmíme vládu vo svojich rukách. Vôľa ľudu je svätá.

Je to krása! Úžernícka svetová aj lokálna banda je rozhodnutá z vás tie peniaze prosto vyžmýkať, aj keby vám mali spoplatniť každé zakopnutie na chodníku. Veď oni vám ukážu trucovať. Šetriť sa vám zachcelo, rozvratníci! A či vy neviete, že ekonomiku treba naštartovať? A, že bez neustáleho konzumu to nepôjde? Chcete snáď, aby nám naša drahá Únia padla? Alebo aby súdružka bankárka nemohla ísť otláčať svoje polovičky do piesku na Riviére? A čo nový masseratti? To si ho má súdruh manažér kupovať na splátky, alebo čo? A súdružka poslankyňa Flašíková-Beňová, má snáď v europarlamente sedieť zadarmo? Demokraciu si rozvracať nedáme! Však vy došetríte. Vaša pohodlnosť, znemravnelosť a degenerácia sú toho najlepšou zárukou, že bude čo spoplatnovať.

Je to také roztomilé. Najprv vám nabulíkajú, že máte obkladať domy polystyrénom, s dovetkom koľko tým ušetríte, založia si firmy na zateplovanie a výrobu umelohmotných gebuzín, no a keď už sa nabalili na vašej hlúposti, tak vám oznámia, že žiadne šetrenie nebude.

Arogancia s akou dávajú naší liberálno-demokratickí vládcovia (a to nemáme na mysli len alebo práve politikov, tí sú skôr dobre platenými figúrkami) najavo svoje úmysly, ktoré sa skvejú svojim úžerníckym pozadím, nás informuje o ich žulovom sebavedomí. Posadení tuho na vrchu tejto kopy hnoja, ktorá na seba necháva pokrikovať Demokracia, keď šlape chodník okolo pekelného bordelu, pevne veria, že ich nič nemôže ohroziť, že pyramída kanálií porastie až do neba. Svoje zisky si ustrážia, troška pritiahnu lis a čo si brble do piva daňová ovca, z toho si ukrútia kornút na grganie.

Čo nám oznamujú podobnými zvesťami? Vždy to isté. Jemnou monotónnou melódiou, ktorá zvoní, spievajú svoju pieseň finančnej bludičky: nám neuniknete, nám neuniknete ... Omotali sme chápadlami svet, budeme vás vysávať pomaly, tolerantne, humánne, slobodne a bratsky. Aký hnev, aké vrásky? Či ste si to všetko samy slobodne nezvolili? Časy patriarchálnej starostlivosti sú preč. Predsa nechcete aby vás niekto vodil za ručičky. Nejaký nedemokratický vládca, ktorému by ste sa museli ponížene klaňať. Ukradol by vám slobodu, zničil vašu osobnosť, začlenil vás do národa, stavu, rodiny a iných strašných otročín. Buďte slobodní - a plaťte.   

Nie je to pravda nič nové. Je za tým ten starý, obohraný a zároveň večne zelený protestsong nazývaný dedičný hriech. Protestuje sa samozrejme proti Bohu a za sladkú slobodienku. Končí sa to otroctvom. Bolo to tu tisíckrát; starý Rím mal krásne vypracovaný systém úžery. Platobná neschopnosť sa finalizovala stratou slobody a prepadnutím do otroctva ručiteľa. Kresťanstvo nám to trošku narušilo. Otroctvo sa nám akosi vytratilo. Legitímneho dediča, zlepšovateľa a reformátora pohanskej úžery, blúdiaceho Žida, krátiaceho si čas čakania na antikristovského mesiáša finančným kartáčovaním kresťanov, Cirkev trošku vytlačila na okraj spoločnosti. Avšak evidentne nie dostatočne. Ale posledné osvietené storočia nás priviedli späť ku kýženej pohanskej slobode. Je tu však tá nutnosť platiť, spolu s vyhliadkou na veselo nám mávajúce otroctvo v hmlistých diaľavách. V 21. storočí? Otroctvo? To sa nemôže predsa stať. Pokrok, humanita, tolerancia, láska ...

Táto kombinácia slobody a úžerníctva má samozrejme aj v strednej Európe dlhodobú tradíciu. Kresťan mal zakázané požičiavať na úrok. Potom si do Uhorska pozval levantinskych školiteľov, neskôr renesanciou osvietených Talianov a reformáciou povzbudených Nemcov. To boli však len prvé lastovičky. Masovo k nám úžera zavítala až s osvietenectvom. Už koncom 18. storočia sa hromadne spúšťali z Haliče do Uhorska prví židovskí pionieri, aby nám zvestovali svoje sladké evanjelium slobody a úžery. Mentalita drogového dílera slávila svoj prvý triumf. Je to jednoduché: dávate najprv niečo zadarmo, prípadne za dampingové ceny. Keď si ovce zvyknú a nedokážu bez toho žiť, vtedy im zdvihnete ceny. Samozrejme, že tomu môže, či musí, predchádzať nejedna kampaň alebo sociálny otras, ktorého účelom je zničiť patriarchálny a agrárny spôsob života. Ten je vôbec nepriateľom pokroku. A úžery. Robí človeka nezávislým na distribúcií potravín, neumožňuje vytrhnúť ho z komunity, rodiny, stavu a hnať ho s ostatným planktónom do papule leviathana. Opak je však cieľom. Človek slobodný, osamotený, bezprízorný, navyknutý na všetky omamné látky demokracie, hekajúci nad každým obmedzením svojich pudov, migrujúci z jedného urbanistického megapelechu do druhého, ten musí byť na konci nášho snaženia. Opojený slobodou svojich prasačín a zapletený do nerozmotateľných kľučiek utekania pred Bohom a Prikázaniami, je donútený platiť. A platí. Návrat k Bohu a Rádu, by bol taký ťažký, že je bôľno čo i len zapremýšľať o ňom. Nezostáva teda iné než platiť.

Po prvých hebrejských pionieroch prišli kresťanskí učni. Pilne sa učili, všetko pochopili, majstrov nezradili. Solovjevové slová o tom, že doba je židovská nie preto, lebo židia sú mocní, ale preto, že kresťania zožidovšteli, vrhajú záplavu svetla na dnešné časy. Z tohto pohľadu rozumieme aj tomu nekonečnému volaniu po zmierení so "staršími bratmi", ako nám ho servírujú korifeji koncilovej idolatrie. Akéže tu nezmierenie, keď duša, srdce i rozum pištia jednohlasne a rozpoznávajú skutočne "brata" v úmysloch, túžbach i skutkoch. Majster si podržal vysoké učenie, však učňa podrobne zasvätil. Miriády malých úžerníčkov sa nám rozutekali do sveta. Vymysleli nám liberálnu demokraciu, mäkký rošt, na ktorom nás pomaličky opekajú, chladený hrami a uctievaním rozkroku.

Genialita tohto koktailu spočíva v jeho prirodzenosti. Akceptuje všetky ľudské túžby, v celej ich pluralite, tolerantne vás pošle rovno do Pekla a chce len vaše peniaze. Čo by ste mu chceli vyčítať? Veď vás oslobodil. Vzbura je nemožná. Povedzme, že budete chcieť potrieť túto sladkú slobodienku zbraňou. Kto vám ju bude dodávať? Kto to bude všetko platiť? A čo bude za to chcieť, až bude po všetkom? Tých revolúcií čo sme videli a prevratov. A keď hladina opadla, vždy zase ten starý úžerníček sa vynoril ako pozlátený nautilus. Protiví sa vám násilie, ó nežný pacifista, a chcete bojovať jedine zbraňou ducha? A kto bude propagovať tie vaše duchovné šplechty? Kto kolportovať? Kto zoženie klaku, ktorá sa utlieska k smrti na mávnutie za oponkou? Tvrdíte, že ste mazaní, že s nimi potom zatočíte, až bude po všetkom? Nuž, len sa pozrite ako s nimi všetci zatočili - a chystajte si peniaze na nové ceny tepla a energií. Chceli by ste, tak ako vám to našepkáva vaša pohanská dušička, len trošku sa povŕtať v štátnej mašinke, niečo tam zreformovať a odrazu úžerníček sa sám rozplynie pod lúčmi pokroku? Ale čo už sa v tej ojazdenej kraksni navŕtali všelijakí univerzitní švábi, červi, ohlodávači teórii, pôrodní asistenti receptov na hromadné vylepšovanie ľudstva. A výsledok? Banková únia vás srdečne zdraví s prianím hojného zdravia a platobnej schopnosti.

Len jednej veci sa boja, ako vidno z ich priehľadných reakcií - zastavenia škrečka konzumu v jeho nekonečnom otáčaní kolesom. Môžete tliapať čo chcete, len kupujte, konzumujte, užívajte. Aj to kresťanstvo vám doprajú, to sladké, sentimentálne, tolerantné, neškodné. Veď už vyše 150 rokov patria k hlavným producentom devocionálii práve židovské firmy. Vidíte aká tolerancia. Doprajú vám ten ruženec, medailku, krížik, aj keď tým pohŕdajú, ale musíte zaplatiť. To bolo kriku pred dvoma rokmi keď Kúria vydala nariadenie, aby pri chráme sv. Petra v Ríme nebol trpený predaj devocionálií, lebo je to sakrálny priestor. Stánky sa museli stiahnuť až za námestie. A kto protestoval? Rímska Židovská náboženská obec. Že je to diskriminácia. Kto by to tušil koľko anonymných ctiteľov ruženca máme medzi nekatolíkmi, to by aj doktori Rahner a de Lubac valili oči.

Nie, je len jediná cesta: obmedziť sa, prestať konzumovať, siahnuť si na pohodlíčko. Len tak zlomíte moc úžery. Kroky, ktoré budú chceť následne prijať, aby odvrátili kolaps svojho úžerníckeho štátu, nebudú stíhať. Nezvládli by masovú askézu. Reťazová reakcia krachov by na seba nedala čakať. Dušička ale piští, vzpiera sa, nechce sa jej do toho kresťanstva, do tej askézy. Bez toho to ale nepôjde. Pravdepodobnosť niečoho takého sa pravda blíži nule. S takým materiálom, aký dnes behá okolo nás, sa dá vziať útokom akurát tak nový supermarket. S útokom ľahkej kavalérie nákupných vozíkov na čele.

Ale nech sa nikto nemýli, že by v boji proti úžere išlo o boj za Slobodu. Nie. Človek má na výber len medzi dvoma formami otroctva: buď budeme slúžiť Bohu svojmu Otcovi a ten sa k nám bude chovať ako otec, láskavý, ale aj prísny a spravodlivý, alebo budeme otročiť diablovi a jeho úžerníckym nohsledom. Obdobné je to aj vo svetskom štáte. Buď budeme mať patriarchálneho kresťanského vládcu, alebo prešpekulované diablovo kopyto a plieskanie jeho chvosta na poháňanie osla našich pudov. Pudov pravda oslobodených, len s tým maličkým zádrhelom, že neovládateľných. A ovládajúcich. Tak si vyberte.            


   

13. 10. 2012

Dejiny súčasnej krízy v Cirkvi ( 9.)

Juraj Sirotný

7. Vzťah Cirkvi a štátu

7.1 Imperium mundi

Tradicionalistické katolícke politické koncepcie, ktoré sú reprezentované najmä pápežmi 19. storočia, ale aj katolíckymi laickými mysliteľmi ako Joseph de Maistre, Donozo Cortés alebo Blanc de St. Bonet, de Bonald  majú jasnú víziu spoločnosti, ktorá je katolícka. Všetci hovoria o usporiadaní spoločnosti, ktorá sa dá zakryť strešným pojmom Imperium Sacrum, pričom impérium sa tu chápe najmä v oblasti ideovej, teda ako priestor pre expanziu a motiváciu ideí. Do tohto Imperium sacrum môžeme zaradiť katolícky stredoveký štát, duchovnú entitu, ktorý vytvorila christianitas, teda stredoveká kresťanská spoločnosť. Tento stredoveký katolícky štát tradicionalistický myslitelia berú ako jedinečný koncept, pretože jeho základným ideovým cieľom je evanjelizácia spoločnosti, ktorá sprostredkováva záchranu duší. Túto myšlienku podporuje z katolíckeho pohľadu jedinečná mocenská koncepcia, ktorú vytvorili mnohí stredovekí svätci a pápeži, a to Ideu dvoch mečov. Pričom meč duchovnej moci zveril sám Kristus do ruky svojej „nevesty“ Cirkvi a meč svetskej moci má Cirkev prepožičiavať vyvoleným ľuďom, pri ktorých je predpoklad, že budú spravodlivo vládnuť a ochraňovať kresťanskú vieru a spoločnosť. Z toho vyplýva, že najlepšie spoločenské usporiadanie, alebo forma vlády je katolícka monarchia. To však na druhej strane nevylučuje aj iné formy vlády. Napríklad svätý Tomáš Akvinský uvažuje vo svojich spisoch o katolíckej republike. Tá ma však úplne iný ideový základ, ako dnešné sekularizované demokracie. Tomuto konceptu boli počas histórie zasadené dve rany, ktoré ju prakticky zničili. Prvá z nich bol protestantizmus, ktorý oslabil svetský meč a tým sa započala éra prudkej sekularizácie. Druhá rana, ktorá položila christianitas na kolená boli sekularistické revolúcie; Veľká francúzska revolúciaAmerická revolúcia za nezávislosť. Liberálne koncepty demokracie, voľného trhu a neskoršie aj multikulturalizmu stvorili nové impérium, ktoré stojí v opozícii k Imperium sacrum – Imperium mundi. Toto nové impérium podľa tradicionalistických katolíkov vykazuje religiózne rysy, aj keď na prvý pohľad sa zdá, a noví mocní týchto systémov zdôrazňujú, že základom tohto systému je svetonázorová neutralita – civil religion.  Ide o „kryptonáboženský systém“, ktorý má korene v pohanstve. Oproti christianitas, ktorá je nástrojom spásy duší, je z katolíckeho pohľadu demokracia len maskou rúhania.

7.2 Imperium sacrum

Jej reprezentantom je už spomínaná christianitas vznikajúca v postrímskej dobe, ktorej spoločenský rozmer vtlačil svätý Augustín. Vychádzal z ideálneho štátu a z platónskeho sociálneho usporiadania:
  1. Oratores (modliaci)
  2. Belatores (bojujúci)
  3. Laboratores (pracujúci)
 Táto spoločnosť je univerzálna a nárokuje si na všetky oblasti života s cieľom pomôcť spasiť čo najviac duší. Ide tu o nárok Krista na vládu nad svetom a zemou. Základné črty takejto spoločnosti a štátu sú nasledovné:
  1. Hierarchickosť podľa stavov a povolania
  2. Nededičnosť stavu
  3. Univerzalizmus
Tieto predpoklady však neboli zachované, preto aj dochádza k rozpadu christianitas. Stavy, úrady sa dedili a tým sa začal boj medzi cirkvou a šľachtou, napríklad boj o investitúru. Z reálneho pohľadu je teda v dnešnej dobe  katolícka cesta prakticky nemožná. Sekulárne elity, ako šľachta a meštianstvo akceptovali profánny štát a po Druhej svetovej vojne vznikom kresťanských demokracií rezignovali aj mnohé katolícke laické, ale aj duchovné elity. Výsledkom toho bol z tradičného katolíckeho pohľadu nekompatibilný hybrid kresťanskej demokracie, ktorá ma s katolicizmom v dnešnej dobe už veľmi málo. 

7.3 Pár myšlienok o katolíckom štáte
  

Pre tradicionalistov je najlepším možným riešením spoločenského usporiadania štát, ktorý je katolícky. Ak je štát katolícky, respektíve ak katolicizmus je jediným štátnym náboženstvom, podľa tradicionalistov je štát obmedzovaný a nemôže si robiť čo chce. Z následkov náboženskej neutrality, ktorá vyplynula s koncilového dokumentu Dignitatis humanae, sama Cirkev dala podnet k laicizovaniu štátu. Najlepšie  to dokážem na  príklade, ktorým je Kolumbia, ktorá mala „katolícku ústavu“. V roku 1968 jej biskupská konferencia a nuncius požiadali prezidenta, aby zrušil článok v ústave, ktorý hovorí, že Katolícka cirkev je jediným štátnym náboženstvom. Prezident bol k tomu donútený, ale ako katolík sa s týmto aktom nikdy nezmieril. V súvislosti s neutralitou sa náboženstvá stali akýmisi voľnými združeniami existujúcimi v štáte, ktoré je možné zrušiť, alebo sa vmiešavať do ich vecí alebo potierať zabraňovanie prenikaniu rôznych siekt. Keď ešte existoval „katolícky štát“, odopieral iným náboženstvám právo na verejné účinkovanie. Toleroval iba súkromné náboženské praktiky, bránil tak v pohoršení, ktoré by vyvolávali ich symboly, alebo prejavy. Lefebvre hovorí, že najväčším nevyhnutným dôsledkom laicizácie štátu je, že spoločnosť sa stáva amorálnejšou. Ostatné náboženstvá majú inú morálku, než aká je morálka Cirkvi: rozvod, polygamia, alebo iné praktiky v rozpore s katolíckym manželstvom.  Bizarné na tom všetkom je to, že po II. vatikánskom koncile Rím samotný intervenoval, aby sa katolícky profil štátu úplne vymazal tam, kde bol a aby prijal celkovo svetský charakter. To malo za následok, že prakticky okamžite došlo k obrovskému nástupu rôznych protestantských denominácii a kresťanských siekt zo severnej Ameriky, ktoré disponovali veľkým množstvom peňazí. Výsledok tohto všetkého je všeobecná apostáza a len napríklad v južnej Amerike prišlo v najbližších rokoch po koncile, podľa niektorých autorov k odpadnutiu miliónov katolíkov.
7.4 Encyklika Quas Primus

Dostávame sa k jadru veci, kedy tradicionalisti hovoria, že Cirkev sa vzdala všeobecnej vlády nášho Pána Ježiša Krista nad ľudskou spoločnosťou. Svätý Pavol o  Kristovi hovorí: „Avšak jemu patrí, aby  panoval...“(1 Kor 15, 25). Pokoncilová cirkev túto skutočnosť interpretuje, že Kristus má panovať nad srdciami verných kresťanov. Tradicionalisti hovoria, že týmto sa spochybňuje obsah encykliky pápeža Pia XI. Quas Primaso panovaní nášho Pána Ježiša Krista nad ľudskou spoločnosťou z roku 1925. Tradicionalisti namietajú, že kráľovstvo a kraľovanie Ježiša Krista akokoľvek je myslené v duchovnej rovine, nie je možné aby sa zužovalo iba na duchovný rozmer. Pápež Pius XI. to cez encykliku Quas Primas jasne vysvetľuje: „Bolo by však omylom povedať, že Kristus nemá vládu nad všetkými občianskymi záležitosťami, lebo On od svojho Otca obdržal absolútnu vládu nad všetkými tvormi, takže všetky veci sú v jeho moci.“
Lefebvre pri jednej audiencii u pápeža Pavla VI. sa pýtal, či nie je laicizácia štátov a zamlčiavanie doktríny o panovaní Krista kráľa nad ľudskou spoločnosťou odklonom od tradičného učenia Cirkvi. Pavol VI mu jednoducho odpovedal, že v tejto dobe by takúto encykliku pápež už nenapísal. V podobnom duchu sa vyjadril aj nuncius Marchioni pôsobiaci vo Švajčiarsku.

7.5 Verejné právo Cirkvi

„Cirkev bez štátu, to je duša bez tela a štát bez cirkvi to je telo bez duše.“ (Lev XIII.)
Aké je teda postavenie Cirkvi vo vzťahu k štátu? Odpoveď na túto otázku je predmetom špeciálnej disciplíny cirkevného práva: verejného práva Cirkvi. V podstate je toto právo koncipované v siedmich zásadách:
  1. Nezávislosť Cirkvi – Cirkev, ktorej cieľom je nadprirodzená spása duší je dokonalou spoločnosťou, udržovanou jej božským Zakladateľom všetkými prostriedkami, aby existovala ako taká spôsobom stabilným a nezávislým. V súvislosti s tým má Cirkev právo nadobúdať, vlastniť a nakladať slobodným a neobmedzovaným spôsobom na svetskej moci, časnými dobrami, ktoré sú nevyhnutné k poslaniu. To znamená užívať kostoly, semináre, kúrie, kláštory a tiež právo byť oslobodená od všetkých štátnych daní. Cirkev má právo na prevádzkovanie svojich škôl a nemocníc, nezávislých na akomkoľvek zasahovaní štátu. Má mať právo na svoje vlastné súdy, ktoré súdia cirkevné osoby a majetok. Klerici majú byť oslobodení spod povinnosti vojenskej služby.
  2. Rozdielnosť Cirkvi a štátu – Lev XIII. toto komentuje: „Boh teda zveril starostlivosť o ľudský rod dvom mociam: cirkevnej a svetskej, prvej nad vecami duchovnými, druhej nad správou vecí časných, ľudských. Každá z nich je suverénna vo svojej oblasti; každá má jasne vymedzené svoje hranice.“ 
  3. Spojenie medzi Cirkvou a štátom – Obidve moci vydávajú zákony v rovnakých oblastiach spoločenského života: manželstvo, rodina, škola. Je teda nepredstaviteľné, aby tieto moci boli vzájomne v opozícii, keď sa predpokladá ich jednomyseľnosť pri pôsobení na obecné dobro človeka.
  4. Nepriama jurisdikcia -  Znamená to, že v otázkach týkajúcich sa  tej istej podstaty, bude mať Cirkev s ohľadom na výšku svojho cieľa prvenstvo. Inými slovami stanovia sa pravidla tohto zväzku, istú harmóniu, poriadok, hierarchiu.
  5. Nepriame podriadenie sa – Časné je bezprostredne podriadené duchovnému. Človek je skutočne predurčený, aby mohol dosiahnuť večný cieľ. Samotné časné spoločenské dobro, ktoré je cieľom štátu, má uľahčiť obyvateľom dosiahnutie nebeskej blaženosti.
  6. Pomocné funkcie štátu voči Cirkvi – Svätý Tomáš Akvinský hovorí: „Štátna funkcia musí zabezpečovať dobro ľudu v zhode s tým, čo je pre neho nevyhnutné k dosiahnutiu nebeského šťastia; to znamená, že musí prikazovať to svojím poriadkom, ktorý je časný a v miere zakazovať to, čo sa mu protiví.“
  7. Kráľovstvo Pána Ježiša Krista nad  spoločnosťou – Posledný princíp, ktorý sumarizuje všetky princípy verejného práva Cirkvi, je článok viery: Ježiš Kristus, pravý Boh a pravý človek, Kráľ kráľov a Pán pánov, musí vládnuť v spoločnostiach v nemenšej miere, ako vládne jednotlivcom. Spása duší nutne vedie k poddanstvu štátu a ich zákonom „sladkému a ľahkému jarmu“ Ježiša Krista.  Lev XIII. venuje veľkú pozornosť tejto téme a hovorí, že štát sa musí starať o svätosť a celosť náboženstva, ktoré zjednocuje človeka z Bohom, ale takisto zabezpečiť súlad svetského zákonodarstva s Božím právom (Desatorom). Vtedy ide o uskutočňovanie spoločnej vlády Ježiša Krista.
 Týmto obecným názorom, ktoré platili v Cirkvi odjakživa dal formu a kanonizoval ich pápež Pius XI., keď 11. januára v roku 1925 vydal encykliku Quas  Primas – O Kristovi kráľovi. Uvádzam výstižnú pasáž, ktorá láme predstavy dnešných cirkevných autorít o laickom štáte: „Potom bude každoročne po celom svete konaná slávnosť k napomenutiu štátov, že verejné úrady a vedúce štátne osoby majú tiež svätú  povinnosť tak isto ako jednotliví ľudia verejne uctievať Krista a byť mu poslušný. Bude im pripomínaný onen veľký deň súdu, keď Kristus prísne pomstí bezprávie, ktoré mu bolo spôsobené tými, ktorí Ho vylúčili z verejného života, ktorí Ho pohŕdavo odstavili na okraj, alebo Ho ignorovali a bude na nich vykonaná najstrašnejšia pomsta za činy tohto zneváženia. Lebo Kristova kráľovská dôstojnosť si vyžaduje, aby celý verejný život bol upravený a podriadený podľa Božích prikázaní a Kristovej náuky, a to pri vydávaní zákonov a zákonodarstva vôbec a zvlášť pri vyučovaní a mravnej výchove mládeže, ktorá musí rešpektovať zdravé učenie a mravnú čistotu.“ 

7.6 Odluka Cirkvi od štátu

Pápeži 19. a prvej polovice 20. storočia odsúdili odluku Cirkvi od štátu. Učinili tak v doktrinálnej oblasti a týka sa to národov, kde je katolícka väčšina. Tam, kde nie je väčšina, nedá sa hovoriť o kresťanskom svete v pravom slova zmysle. Požiadavka odluky Cirkvi od štátu je podľa tradicionalistov bezbožnosť a blud blízky heréze. Pápež Pius X. v encyklike Vehementer vos píše: „ Požiadavka odluky Cirkvi od štátu je absolútne bludná téza a veľmi zhubný omyl. Opierať sa o princíp, že štát nesmie vyznávať žiadne náboženstvo je predovšetkým urážlivé voči Bohu; pretože Tvorca človeka je aj súčasne Zakladateľom ľudskej spoločnosti. Udržuje ju v trvaní. Preto sme  povinní nielen osobným kultom, ale taktiež spoločenskou poctou, mu vzdávať česť.“ 
Tradicionalisti sa odvolávajú na Leva XIII, ktorý píše v encyklike Immortale Dei: „Ľudská spoločnosť sa nemôže nestať zločinnou, pokiaľ  chce fungovať bez toho, akoby Boh neexistoval, alebo pokiaľ sa odmieta zaoberať náboženstvom, akoby to bola pre ňu cudzia vec, alebo niečo čo jej nemôže nijak poslúžiť... Čo sa týka samotnej Cirkvi, ktorej zakladateľom je samotný Boh, bolo by veľkým a škodlivým bludom vylúčiť ju z aktívneho života národa, z práva, z výchovy mládeže a z domácej spoločnosti.“

8. 10. 2012

Protestanti vlastnými slovami 


(Už 500 rokov hnije, mokvá a krváca otvorená rana protestantizmu na tele kresťanstva. Čím viac času nás delí od tých neblahých storočí, ktoré splodili onen ohavný blud, tým ľahšie sa darí falzifikátorom dejín zamieňať vulgárnu, agresívnu, šialenú a vražednú realitu pôvodu protestantizmu, za mdlú a nasladlú realitu protestantskej duchovnej anarchie 19. a 20. storočia. Táto charizmaticko-cukrová gebuzina moderného protestantizmu, nakladaná v pietistických a kvakerských nálevoch, vyváľaná v nikdy neschnúcom bahne amerických úsmevov, cudne mlčí o svojom hulvátskom pôvode. Veď kto by uveril, že požívačné, hrabivé, skrz-naskrz ordinérne indivíduá, ktoré stáli na počiatku tejto arciherézy, mohli niekomu imponovať? Kto by veril, že títo myšlienkoví piadimužíci, plní banalít a pivnej múdrosti, mohli niekoho zaujať? A ak áno, tak koho? Duchovných blížencov svojej malosti, pánskych lačnivcov po kláštorných majetkoch, majiteľov večne horiacich lýtok, pivných kumpánov, rabujúcu luzu. Rozvrat, anarchia, nenávisť. To bolo ich dielo. Hulvátstvo, perverznosť a banalita. Ich metódy. Vzájomná nenávisť. Ich kresťanstvo.
Či by niekoho napadlo, postaviť ich vedľa sv. Františka, sv. Vincenta, sv. Kataríny Sienskej, sv. Ignáca? Vie si niekto predstaviť, že by svätí katolíckej a apoštolskej Cirkvi o sebe navzájom zmýšľali tak, ako o sebe zmýšľali protestantskí "zakladatelia" nových "cirkví"?
Vie si niekto predstaviť katolíckeho zakladateľa čo i len najbezvýznamnejšej rehole, ako neustále používa s obsesívnou posadnutosťou fekálie a zažívacie trakty vo svojom slovníku, podobne ako Luther? Kde sa vzala tá maniakálna fekalofília u zakladateľa  novej "cirkvi"? Ak toto je na počiatku, čo je na konci? 
Sú aj v katolíckej Cirkvi šialenci, ktorí sa chcú dokonca podieľať a zúčastňovať na oslavách päťstého výročia hanby. Len zaslepenec, zbabelec, alebo skrytý nepriateľ Cirkvi a spásy duší je schopný podobnej trápnosti. Alebo tí, čo neveria v Súd a v hodinu keď si budú priať, aby ich radšej hory pochovali. Vtedy im bude predložené ich nekonečné, vlažné kuloárové, konferenčné a sympoziálne bzučanie, zaznamenané na zvitkoch jemných a tolerantne zavinutých. BM)          

Luther:

"Dokiaľ som bol katolíkom, žil som život prísny a bdelý, postil som sa, modlil som sa, zachovával chudobu, čistotu a poslušnosť. ... Ako reformátor cítim v sebe na tisíc plameňov a tie všetky pália to bezuzdné telo. Cítim sa pudený k ženám silou až zbesilou. Miesto duševnej horlivosti, som horlivý v nečistote. ... Ako nemôžem nebyť človekom, tak nemôžem byť bez ženy." (Opera, zv. 5, kap. 1, ep. ku Galat, v. 14 - Tischreden)
"Keby som bol mladší, hneď by som nechal hlásanie evanjelia a chytil by som sa iného zamestnania. Ach, keby som bol predvídal, že ma moje počínanie tak ďaleko zavedie, zaiste by som viac bol držal jazyk na uzde. Teraz si hovorím: Koľko ľudí si zviedol svojím učením! Ty si pôvodca všetkých tých terajších zmätkov! Táto myšlienka ma ustavične znepokojuje. Trpím veľmi často muky pekelné, ale pretože som sa už do toho pustil musím vytrvať a hlásať, že zastávam vec spravodlivú. ... Nemôžem veriť tomu, čo učím, i keby ľudia mysleli, že som o pravdivosti svojho učenia presvedčený." (Dodatky k Lutherovým spisom, str. 9, mohučského vydania z r. 1827)
"Ja na svoje vedomosti neustúpim ani cisárovi, ani kráľovi, ani diablovi, ba ani celému svetu. ... Len náhodou a nie schválne som sa pustil do tých náboženských bojov. Pozdvihovanie hostie som odstránil navzdor pápežovi a že som tento obrad  tak dlho podržal stalo sa len preto, aby som pokoril Karlstadta. ... Vyznávam, že som zavrhol prijímanie pod jedným spôsobom, len preto, aby som pohanil pápeža. Keby však niektorý koncil nariadil prijímanie pod obojím spôsobom, potom ja a moji priatelia pripustíme prijímanie len pod jedným alebo radšej pod žiadnym a zlorečil by som tým, čo by poslúchli uznesenie koncilu." (Respon. ad meledict. reg. Anglor. - Confess. parv. - Forma Missae; Opera zv.7., str. 276, vydanie wittembergské)
"Keby sa Ježiš Kristus zjavil v podobe rozhnevaného sudcu alebo zákonodarcu a chcel, aby sme mu zložili účty zo svojho predošlého života, potom isto vieme, že to je diabol a nie Kristus. ... Boh je to, ktorý koná zlo v bezbožných." (Comment. ad Galatas - Assert.)
"Ako nikto nemôže byť bez jedla a pitia, tak nikto sa nemôže zdržať ženy." (Colloqu. ment. in capc. de matrimonio)
"Pohoršenia, ktoré som dával rozličným spôsobom ja a moji druhovia, najmä však svojím životom, boli hlavnou príčinou apostázie mnohých našincov." (Opera, zv. 5, str. 95, vyd. de Wetteho a zv. 2, str. 35, vyd. Rebenstockovho)
"Zwingli sa domnieva, že on samojediný osvecuje svet a zatiaľ rozlieva toľko žiari ako hovno v lampáši. ... Zwingli je podľa môjho úsudku muž bezbožný, pretože nehlása pravé kresťanské učenie." (Opera, zv. 20, str. 118, vyd. Hallské)
"Urodzení i prostí došli už tak ďaleko, že pohŕdajú kázňami, slovo Božie je pre nich úplne zbytočné, naše reči nemajú v ich očiach ceny ani za halier. Už ani vo večný život neveria. Sami však žijú podľa svojej viery; sú to prasce, veria ako prasce a umierajú ako prasce. Volajú sa "reformovaní", ale lepšie by im patril názov "vtelených diablov". Evanjelium je u nich púhy román, vôľa Božia je im nič, rúhanie im je módou. Sú to lotri plní pýchy a lakomci špinavejší než boli za dôb pápežských. Došlo to tak ďaleko, že keby niekomu napadlo pozrieť si zhromaždenie lotrov, úžerníkov, rozpustilcov, rebelantov, nevercov, nepotrebuje než navštíviť niektorú obec "evanjelickú"; tam nájde takých ľudí viac než dosť. Podľa môjho úsudku ani medzi pohanmi, židmi, Turkami a ostatnými neveriacimi nenájdeš ľudí tak urputných a nadutých ako sú tí "evanjelici". V nich niet jedinej počestnej myšlienky, niet rozhodne ani jedinej cnosti, zato vládne nimi kde aký hriech. O náprave mravov niet u nich reči. Skrátka, tí ľudia žijú rozpustne, žijú ako tie zvieratá." (Schol. super primam Dom. Adventus. - Serm. conv. Germ. - In epistol. primam ad Corinth. 15. - Colloqu. fol. 234)
"Aký je to v nás asi duch, ktorý v tej istej otázke je taký neistý, taký rozdielny, že každý tvrdí: ja mám pravdu a môj nepriateľ luhá. To nemôže byť než duch temnosti." (Vorrede zu der von Agricola ubersetzen Syngramma, Opera, zv. 20, str. 721, vyd. d°Alla)
"Som presvedčený, že Karlstadt je posadnutý nie jedným, ale mnohými diablami." (Loci communes, diel 5, kap. 15, str. 47)
"V Nemecku a inde sú mnohí dobrými evanjelikmi preto, že kláštory majú hojnosť pozemkov a posvätných nádob." (Sermo 12 super Lutherum)
"Ako je to možné, že púha viera môže urobiť zbožným a dať bez akýchkoľvek skutkov také nesmierne bohatstvo, keď predsa v Písme sv. sa nám predpisuje tak mnoho zákonov, príkazov, skutkov, ustanovení a poučení? Tu si hneď zapamätaj a vážne zachovaj, že púha viera bez skutkov robí človeka zbožným, slobodným a blaženým, ako o tom ešte viac ďalej počujeme." (O slobode kresťana, Wittenberg, 1520)
"Omša v pápežstve je najväčšia a najhroznejšia ohavnosť. ... Omša je nebezpečná vec, vymyslená a zavedená bez ohľadu na Božiu vôľu a slovo, bez Božieho príkazu. ... Vskutku si prajem a túžim vidieť a počuť, že tieto dve slová "omša" a "sviatosť" sú chápané ako naprosto odlišné, tak ako deň a noc, ano, tak odlišné ako diabol a Boh. ... Okrem toho tento dračí chvost, totiž omša, splodil mnoho hávede, otravy a rozličnej modloslužby."  (Schmalkaldské články)
"Nech ľuďom verejne káže, že omšu ako ľudský vynález možno zanechať bez hriechu; že nik nebude zatratený za to, že ju nezachováva; ba práve naopak, že bez nej lepším spôsobom môže byť spasený. A tak omša sama od seba padne, a to nielen u nerozumných ľudí, ale aj vo všetkých pobožných, kresťanských, rozumných a bohabojných srdciach. A to tým viac, keď počujú, že omša je vec škodlivá, vymyslená a vynájdená bez Božieho slova a Božej vôle. ... Skrátka: omšu a to, čo z nej pošlo a s ňou súvisí, nemôžeme trpieť a musíme zavrhnúť, aby sme velebnú sviatosť vierou mohli požívať, prijímať a zachovávať čistú, istú, ako ju ustanovil Kristus." (Schmalkaldské články)
"Z toho vyplýva, že všetko, čo pápež vykonal a na čo sa podujal na základe svojej falošnaj, drzej, rúhavej, zlodejsky uchvátenej moci, toto všetko (okrem svetskej vlády, ktorou Boh aj skrze tyrana a zlého človeka môže vykonať mnoho dobrého pre ľud) bolo a je čisto diabolským dielom a činom, a to na záhubu svätej cirkvi kresťanskej (nakoľko na ňom spočíva) a na zvrátenie prvého hlavného článku o vykúpení v Ježišovi Kristovi." (Schmalkaldské články)
"Tento článok bezpečne dokazuje, že pápež je skutočným Antikristom alebo Kristovým protivníkom, ktorý sa posadil a povýšil nad Krista a proti Nemu, pretože nechce dopustiť, aby kresťania boli spasení bez jeho moci, ktorá je vlastne nič, lebo ju Boh ani nenariadil, ani neprikázal. Toto vlastne znamená "posadiť sa do chrámu Božieho a vydávať sa za Boha", ako hovorí sv. Pavel (2.Tes. 2,4). Veď toto nerobia ani Turci ani Tatári, i keď sú ukrutnými nepriateľmi kresťanstva, ale dovoľujú veriť v Krista, kto chce, a berú iba daň a požadujú poslušnosť od kresťanov. Pápež naproti tomu zakazuje veriť a hovorí, že jeho musí poslúchať, kto chce byť spasený." (Schmalkaldské články)
"Konečne: je to ozajstný diabol, ktorý svoje pápežské klamstvá o omšiach, očistci, kláštornom živote, o vlastných skutkoch a vymyslených službách (veď práve toto je pravé pápežstvo) páše a rozširuje ponad Boha a proti Bohu a zatracuje, vraždí, ničí všetkých kresťanov, ktorí tieto jeho ohavnosti nechcú nadovšetko vyvyšovať a ctiť. Preto, ako nemôžeme vzývať samého diabla ako svojho pána a boha, tak ani jeho apoštola, pápeža alebo Antikrista nemôžeme uznať za hlavu alebo pána v Božom kráľovstve; lebo vlastným vladárením pápežským, ako som to už v mnohých knihách dokázal, je klamať, vraždiť, hubiť telá i duše naveky." (Schmalkaldské články)

"Ja som hovno, svet je riť, prišiel čas sa rozlúčiť." ( V origináli "Ich bin Scheisse, die Welt ist Arsch. Es kam die Zeit zu scheiden." v Tischreden, 1544, krátko pred smrťou)
"O svojej Katarine povedal Dr. M. Luther, že si ju váži viac ako celé Francúzske kráľovstvo a Benátske kniežatstvo, predovšetkým preto, že mu bola darovaná samým Pánom Bohom (to hovorí odpadlý mních!!!! pozn. red.) ako dobré Božie stvorenie a aj on bol jej takto darovaný. Ďalej preto, lebo o iných ženách počúva vždy znova o omnoho väčších chybách ako sú jej. Po tretie je zbytočné ju musieť milovať, pretože zachováva manželskú vernosť. Napokon preto, lebo je matkou, a to takou, ktorá ľahko počne a rodí. Keď si manžel toto často uvedomuje a pozoruje, tak je ľahko prekonať nejednotnosť, ktorú medzi manželmi rozosieva Satan. (Tischreden, Cordatus, nr. 22)
"Nemám rád muchy a hnevám sa na ne, pretože sú obrazom diabla a falošných učiteľov (quia sunt imago Diaboli et Haereticorum). Keď otvorím peknú knihu, už aj priletí mucha, sadne si na ňu a behá po nej s jej zadkom (Arsch), akoby chcela povedať: "Tu si sedím a tu si zanechám môjho balzamu a špiny (Dreck)". Tak robí aj diabol. Keď sú srdcia najčistejšie, tak si priletí a naserie do nich (und scheisst drein). Keď som mal najväčšiu chuť k modleniu a išlo mi to najlepšie, dostal ma v mojich myšlienkach až do Babylónie, či som začal budovať iné zámky a domy." (Tischreden, Walch XXII, s. 1016, No. 11.)
"Ale ja úbohý hriešny človek sa neviem dokonale potešiť zo zvesti o utrpení a vzkriesení Pána Krista a o odpustení hriechov. Čo ale môžem dobre je, najesť sa chleba od nášho Pána Boha, a napiť sa Jeho piva (!?) a vína - ale aby som takto vedel prijať aj ten jediný potrebný poklad - odpustenie hriechov z čírej milosti - to sa akosi nedeje." (Tischreden, Walch XXII, s. 1097, No. 4)
"Pán Boh za posledných 1000 rokov nepožehnal žiadneho biskupa toľkými veľkými darmi tak, ako mňa - pretože s Božími darmi sa treba pochváliť. Hnevám sa sám na seba, že sa z nich neraz nedokážem tešiť a ani za ne nedokážem ďakovať z hĺbky srdca. Aj keď občas nášmu Pánovi za to zaspievam pieseň a troška mu za to ďakujem. (Tischreden, Walch XXII, S. 1303 - 1306, No. 9.)
"Pápežské listiny sú zapečatené diablovým hovnom. Je to strašný pápežov prd. Koľko uvoľnenej energie je potrebné, aby sa vypustila taká hromová rana! Je to div, že si nerostrhne zadok a črevá. (Gobry, str. 45 n)
"Potomok môže krásne srať do svojich nohavíc alebo na kolená svojmu otcovi, kvôli tomu nezdedí menej otcovských statkov. Nie je teda v nás to, čo je našim ospravedlnením. Kašlem na to! Aj keď nie som zbožný, Kristus kvôli tomu nebude menej dbať svojho milosrdenstva." (Tischreden, diel 2 n, 1712)
"Počkajte monsignori biskupi, diablovi zakuklenci, doktor Martin vám dá čítať bulu, ktorá bude zle znieť vašim ušiam: luterskú bulu. Ktokoľvek pomôže svojou pažou, bohatstvom, majetkom zničiť biskupov a biskupskú hierarchiu, je dobrý syn Boží, skutočný kresťan, ktorý zachováva prikázania Božie." (T. On, Witt, fol. 120).
"Pápeženci umiestňujú v nebi ľudí, ktorí vedeli iba nastavať do radu skutky...Celá ich svätosť je v tom, že sa veľa modlili, veľa postili, veľa pracovali na tom, aby sa umŕtvovali tým, že mali zlú posteľ a veľmi drsné rúcho. Aj psi a svine môžu skoro každý deň praktikovať tento druh svätosti." (Erl., 63, 296, 304 1531)
"Keďže sa nemôžem modliť, môžem aspoň preklínať! Namiesto toho aby som povedal: Posväť sa meno Tvoje, poviem: Prekliate a zneuctené buď meno pápežencov! Namiesto toho, aby som opakoval: Príď kráľovstvo Tvoje, poviem: Nech je prekliate, zatratené a vyhladené pápežstvo! A skutočne sa takto modlím či už perami, či srdcom." (Erl., 25, 107-108)
"Nepripúšťam, aby moju náuku mohol posudzovať ktokoľvek, dokonca ani anjeli. Kto neprijíma moju náuku, nemôže dosiahnuť spasenia. " (Erl., 28, 144, 1522)
"Aristoteles je bezbožný val pápežencov. Jeho etika je najhorším nepriateľom milosti, je to smradľavý filozof, nezbedný sopliak, ktorého treba zavrieť do chlieva alebo do maštale pre oslov, necudný ohovárač, komediant, najprefíkanejší kaziteľ duchov." (Weim., IX, 43, 1510-11)
"Parížska fakulta je synagogou zatratenou diablovi; najohavnejšou rozumovou pobehlicou. ... Teológovia z Louvainu sú hrubí osli, prekliate svine, bohorúhavé bruchá, epikurejské prasce, heretici, modloslužobníci, stojaté kaluže, prekliaty pekelný var. Rozum, to je najväčší k... diablov, z povahy svojho spôsobu jestvovania je to škodlivý k... ; je to prostitútka, k.... patriaci diablovi, k.... zožieraný svrabom a malomocenstvom, ktorý by bolo treba rozšliapať a zničiť, jeho a jeho múdrosť. Hoď mu hnusu do tváre, aby si ho urobil škaredým.... Zaslúžil by si, ohavník, aby ho odpratali na najšpinavšie miesto domu, do záchodu." (Erl., 16, 142 až 148/1546)


Melanchton

"Strachom sa chvejem pri pomyslení na Lutherove vášne. Tie, čo do sily, sa vyrovnajú sile Herkulovej. (Epistola ad Theodor)
"Trniem strachom, keď si pomyslím na starobu toho človeka (Luthera), zmietaného tak prudkými vášňami. (Epist. 315.)
"V našej cirkvi niet poriadku, zavládla pochybovačnosť v otázkach najdôležitejších, nikto nedbá výkladov čiste vieroučných. ... Často premýšľam, ako by som odtiaľto mohol ujsť hodne ďaleko. ... Tridsať rokov žijem v tom víre a tridsať rokov plačem. Čo som prelial sĺz nad tými biedami, čo spôsobila reformácia! Celé Labe so všetkými vodami by na ne nestačilo." (Epistola ad Myconium a. 1528; - ad Camerarium a. 1548. - Ad Nicolaum Buscoducensem a. 1547 - Opera, lib. 4. - Epist. 104, 135)
"Radšej by som chcel zomrieť než súhlasiť s zwingliánmi, že Kristovo Telo môže byť len na jednom mieste." (vo Vyznaní viery, ktoré podal r. 1541 v Rezne kurfirstovi Friedrichovi)
"Maj sa na pozore, môj drahý Luther, pred Melanchtonom, pred tou zmijou, ktorú si zahrieval na svojich ňadrách." (Armsdorf: Epistola ad Lutherum, r. 1537)
"Melanchton nielenže neznesie odpor, ale snaží sa zastrašiť svojich nepriateľov urážkami a preklínaním, čím jeho ústa vždy oplývajú." (Baumgaertner: Epistola ad L. Spengherum a . 1530)


Kalvín

"Ak sa mi stane krivda, postarám sa , že budú o mne hovoriť ľudia viac než päťsto rokov. (Ombre de Rousseau á Kalvin)
"Dokázal som už dosť jasne, že Boh menuje sa pôvodcom všetkých tých hriechov. (Institutio, kn. 1, kap. 6, str. 366)
"Moje učenie je v rozpore so starou (rozumej "pôvodnou", pozn. red.) cirkvou, ale napriek tomu nemôžem schvalovať obyčaje starej cirkvi. (De coena Domini, r. 1597)
"Medzi sto evanjelikmi ťažko by sa našiel jediný, ktorý by sa bol stal evanjelikom, preto že má väčšiu možnosť zbaviť sa všetkého rozkošníctva a nazdržanlivosti. Pohľad do budúcnosti ma natoľko desí, že sa ani neodvažujem myslieť na to. Tak sa mi aspoň zdá, aby som pravdu povedal, že už vidím horieť pochodeň barbarstva po celom okruhu zemskom, ak len nejakým zaázrakom nepríde pomoc z hora. .. Ale ďaleko horšia pohroma je táto: Naši pastori, ktorí vystupujú na kazateľnicu kázať slovo Božie, dávajú dnes ten najohavnejší príklad prevrátenosti a skazenosti. Preto tiež ich kázne nemajú väčšej viery ani vážnosti ako tláchanie herca na javisku. A potom sa ešte opovažujú tí páni sťažovať, že si ich nikto neváži a že posmievačom slúžia za terč. Ja sa zase divím, že ženy a mládež vôbec nehádžu po tých pánoch blatom a nepošpinia ich od hlavy k päte. ( Commentarius in secundum epistolam Petri cap. 2. - Catechismus ecclesiae genevensis, praef. - Sermo 10, 30, super epist. ad Ephesios)
"Je nanajvýš smiešne, že my, ktorí sa staviame na odpor celému svetu, od samého začiatku reformácie odporujeme sami sebe." (Epistola ad Melanchtonem)

Zwingli

"Bezbožníci hrešili proti zákonu, ale nie ako pôvodcovia hriechu, ale ako nástroje, ktorými Boh podľa svojej slobodnej vôle môže vládnuť. ... Boh to vnúkne lúpežníkovi, aby zabil nevinného človeka. ... Azda povieš, že ten lúpežník bol nútený k hriechu; pripúšťam, že bol "nútený", a sice: Boh sám prinútil, primäl ho k tomu, aby nevinného človeka zavraždil. Nielen, že ponúka a núti Boh tak dlho, až dôjde k vražde nevinného človeka, ale on i inak k tomu napomáha. ... Teda, kto je k niečomu nútený, koná bez všetkej zločinnosti a nepodlieha  zákonu. (De Providentia, sv. 1, kap. 18, § 8.)
"Nevedel som v sebe potlačiť plameň, ktorý ma páli a ma núti k nezdržanlivosti; musím to vyznať. Pre túto nezdržanlivosť veľmi často ma stíhali pokorujúce výčitky mojej cirkvi. (Paraen. ad Helvet, zv. 1, str. 113)
"Ak čítam niektorú Lutherovu knihu , zdá sa mi, že vidím nečistú sviňu krochkajúcu a oňuchávajúcu kvetinky v krásnej záhrade. Práve s takou nečistotou, bohoslovnou nevedomosťou s akou neslušnosťou hovorí Luther o Bohu a svätých veciach." (Opera, zv.2, str. 434)
"Luther píše a hovorí veľmi drzo a bezočivo, ba čo viac, má záľubu v nadutých vyhrážkach." (Respons. ad confess. Luth.)
"Ako je zrejmé, že Boh je Bohom, tak je isté, že Luther je diablom. ... Vo svojej zúrivosti si odporuje na každej stránke. Nekrivdím ti Luther, keď ťa nazývam zvodcom nebezpečnejším nad samého Marciona." (1.c.)

Brencius

"Ak sa v cirkvi Božej zrodí opäť blud Nestoriov, alebo zmiznú tie články našej viery jeden po druhom a ak miesto nich nastúpi pohanstvo, alebo talmud, alebo korán, tým teda bude vinné len učenie Zwingliho." (In recognit. prophet. et apostol. 1544)
"Dogmy Zwingliho sú diabolské, plné bezbožnosti, skazenosti a urážok; jeho bludy ohľadom Sviatosti oltárnej sú koreňom mnohých iných a to bezbožných bludov. (In recognit. profet. et apostol. 1544)

Andres

"Nikto sa nediv, keď uzrieš, že v Poľsku, Sedmohradsku, Maďarsku a hoci kde inde pridávajú sa k arianizmu alebo dokonca k mohamedanizmu. Vedz, že učenie Kalvínovo vedie k takejto nevere." (Praefatio contra apolog. Danaei)

Knox

"Zreformovali sme opátstvo v Lincolen, patriace mníchom v čiernych habitoch. Zbúrali sme im oltáre, zničili sme im posvätné rúcha a omšové knihy a pobrali im mníšske šatstvo." (V liste Anne Lorcheovej, r. 1559)

A bolo doreformované.