Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

20. 8. 2012


Dejiny rímskeho kánonu

Jozef Duháček

Kánon je grécke slovo označujúce tesársku šnúru, ale tiež aj pravidlo. V liturgickom zmysle je kánonom nepremenná modlitba premenenia. Označuje sa aj inými slovami, Cyprián (+ 258) ju volá oratio, Innocent I. (+ 417) aj Gregor I. (+ 604) ju volajú prex, iní ju nazývajú aj praefatio alebo actio. Slovo kánon nachádzame prvý krát v jednom liste Gregorovi I. Používal sa aj výraz canon actionis, v staroveku ju volali eucharistickou veľmodlitbou, Gréci používajú výraz anafora. Kánon je veľmi starý, siaha až k apoštolom a úsvitu Cirkvi.
Kánon je obetná modlitba, preto sa ho modlí len kňaz a modlí sa ho celkom ticho. No i laik sa ho môže modliť pre seba, ale predovšetkým by ho mal dobre poznať. Jestvuje mnoho teórií o jeho vzniku, ale nádej, že sa definitívne vyrieši otázka jeho pôvodu nie je veľká. Od siedmeho storočia, teda od smrti Gregora I. zostáva kánon nezmenený (NOM zavedený Pavlom VI. vrátane zásahov do kánonu považujeme za nový, alternatívny a umelo vytvorený omšový rítus a preto tu o ňom nepojednávame). Gregor I. pri reforme rímskej liturgie tiež riešil otázku pôvodu rímskeho kánonu a zastával názor, že kánon musel byť zostavený nejakým Scholastikom (Epp., lib. VII, no. lxiv, or lib. IX, no. xii). Či tým myslel muža menom Scholasticus, alebo len nejakého učenca, ako sa Benedikt XIV. domnieva (De SS. Missa sacr., 157) je jedno, pretože kánon určite nie je dielom jedného človeka ale je výsledkom práce mnohých liturgov, počínajúc prvými kresťanmi, ktorí sa začali schádzať po rímskych domoch, aby nasledovali Kristov príkaz o slávení eucharistie. Treba rozlišovať medzi jednotlivými časťami kánonu a ich usporiadaním, ktoré ako sa zdá prešlo niekoľkými zmenami

Každopádne v jeho vývoji rozoznávame štyri obdobia.

1. Posledná večera.

Štyri novozákonné správy nám opisujú udalosť v predvečer Kristovho umučenia. Pán pred samotným premenením predniesol modlitbu vďakyvzdania, ktorá sa ale nezachovala:

Matúš hovorí "Pri večeri vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom, hovoriac: "Vezmite a jedzte: toto je moje telo." Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: "Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov. " (Cenantibus autem eis, accepit Iesus panem et benedixit ac fregit deditque discipulis et ait: “ Accipite, comedite: hoc est corpus meum ”.Et accipiens calicem, gratias egit et dedit illis dicens: “ Bibite ex hoc omnes: hic est enim sanguis meus novi testamenti, qui pro multis effunditur in remissionem peccatorum.)

Marek hovori: "Keď jedli, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával im, hovoriac: "Vezmite, toto je moje telo! Potom vzal kalich, vzdával vďaky, dal im ho a všetci z neho pili. A povedal im: "Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých. " (Et manducantibus illis, accepit panem et benedicens fregit et dedit eis et ait: “ Sumite: hoc est corpus meum ”.Et accepto calice, gratias agens dedit eis; et biberunt ex illo omnes. Et ait illis: “ Hic est sanguis meus novi testamenti, qui pro multis effunditur.}

Lukáš hovori: "Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: "Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku.Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás." (Et accepto pane, gratias egit et fregit et dedit eis dicens: Hoc est corpus meum, quod pro vobis datur. Hoc facite in meam commemorationem .Similiter et calicem, postquam cenavit, dicens:  Hic calix novum testamentum est in sanguine meo, qui pro vobis funditur.)

Pavol hovorí: "že Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a povedal: "Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku." Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: "Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi." (quoniam Dominus Iesus, in qua nocte tradebatur, accepit panem et gratias agens fregit et dixit: “ Hoc est corpus meum, quod pro vobis est; hoc facite in meam commemorationem ” similiter et calicem, postquam cenatum est, dicens: “ Hic calix novum testamentum est in meo sanguine; )

Gréčtina používa pre ďakovnú modlitbu dva výrazy: eulogézas - dobrorečiť a eucharistézas - vzdávať vďaky. Tieto slová majú rovnaký význam, no v Cirkvi sa udomácnil najmä ten druhý. V najstarších časoch teda apoštoli a ich nasledovníci po vzore Ježiša skladali nejakú modlitbu vďakyvzdania, ktorou začínali kánon.  Určite vychádzala z niektorého zo židovských obradov, ale akú formu mala nie je možné povedať. Bickel (Messe und Pascha) hovorí, že ofertórium a kánon sa vyvinuli z obradov židovskej veľkonočnej večere, má ale
mnohých oponentov, ktorí odmietajú, že by apoštoli ku každodenným, hoci aj najposvätnejším, úkonom zobrali rámec z modlitieb, ktoré Židia používali len raz za rok. Je preto pravdepodobnejšie, že obrady z ktorých vychádzali boli alebo každodenné či skôr sobotné. Toho náhľadu je aj Drews.

2. Apoštolské časy

V prvom storočí Rímska Cirkev, tak ako všetky kresťanské cirkvi, nasledovala Kristov príkaz tým, že robila čo On robil v predvečer umučenia. Nad chlebom a vínom sa modlili slová ustanovenia a potom vzývali Ducha Svätého. Potom lámali chlieb a rozdávali veriacim. Nepochybne sa pred tým čítalo z Písma a modlili litánie a iné modlitby. Tiež sa má za isté, že sa modlili po grécky, pretože koiné bola jazykom kresťanov v Palestíne, Grécku a Egypte a tiež to bol jazyk, ktorým sa v Ríme bežne hovorilo. Nápisy v katakombách sú v gréčtine a aj prví kresťanskí autori písali grécky - Sv.Pavol. Sv. Lukáš, Sv. Klement, Sv. Ignác atď. O konkrétnej podobe jednotlivých modlitieb veľa nevedno. Prvý list Sv. Klementa sa všeobecne považuje za liturgickú smernicu, hoci neobsahuje priamy odkaz na Eucharistiu. Je z neho zrejmé, že liturgia sa už vtedy slúžila podľa ustálených pravidiel a mala svoj poriadok.

Prvá zmienka z tohoto obdobia je v Didaché, kde v 14. kapitole nachádzame reč o obete sv.Omše, ktorú odbavovali každú nedeľu. (Dies dominica convenientes autem frangite panem et gratias agite, postquam delicta vestra confessi estis, ut sit mundum sacrificium vespertinum). Ale už v 9. a 10. kapitole sa hovoríí o istom vďakyvzdávaní, v ktorom mnohí vidia najstraší kánon (Harnack, Baumstark, Wieland), iní zasa modlitby pred a po príjmaní.

Lepšiu správu o kánone v tomto období nám podáva  Justín Martýr asi v roku 150. Ten sa zdržoval dosť dlho v Ríme a tam aj zomrel a je dobre možné, že liturgia, ktorú opisuje, je práve rímskou liturgiou. Vo svojej Apológii hovorí: "Potom prinesú predstavenému bratov chlieb a pohár s vodou a rozmiešaným vínom. Prijme to ako dar a vysiela k Otcovi všetkého skrze meno Syna i Ducha svätého chválu a vďaku a vzdáva vďaky (eucharisticka modlitba) za to, že sme dostali od neho tieto dary. Keď dokončí modlitby a ďakovanie, všetok prítomný ľud volá amen, amen, čo je hebrejské slovo znamenajúce "nech sa tak stane!" Keď predstavený poďakoval a všetok ľud prisvedčil, diakoni delia ...." Tu sa ukazuje, že premenenie bolo zasadené do dlhšej modlitby, ktorá bola voľne skladaná biskupom. Postupne sa však ustálili a zaužívali len niektoré formy týchto modlitieb, najmä tie zložené významnými biskupmi. Zdá sa však, že medzi rímskom formou a inými formami jestvovala veľká podobnosť, pretože, keď Sv.Polykarp prišiel do Ríma v roku 155, pápež Anicetus I. ho nechal slúžiť omšu akoby bol jedným z jeho biskupov (Eusebius, Cirkevná História V.24)

Veľký míľnik v živote rímskeho kánonu bol zavedenie latinčiny. Istý čas sa používala zároveň s gréčtinou, pričom miesto, kde sa to začalo bola severná Afrika. Victor I. (190-202) ako Afričan je pravdepodobne prvý rímsky biskup, ktorý hovoril latinsky a krátko na to sa latinčina stala jediným jazykom pápežov. Cornelius (251-53) a Štefan (254-57) píšu latinsky a gréčtina sa najneskôr v druhej polovici tretieho storočia  ako liturgický jazyk v Ríme prestala používať, ale isté časti liturgie zostali v gréčtine a niektoré sú grécky až podnes (Kyrie eleison, Agios o Theos). Napríklad krédo sa niekedy modlilo grécky, niektoré žalmy tiež. Veľmi skoro po rozšírení latinčiny, ako jediného liturgického jazyka, sa objavujú v eucharistickej modlitbe časti, ktoré sú totožné s časťami dnešného kánonu. V časoch pápeža Damasa (366-84) spomína jeden rímsky autor nepresný preklad z gŕečtiny pasáže o Melchisedechovi. Miesto "summus sacerdos tuus Melchisedech"  v kánone možno vysvetliť len nepresným prekladom gréckeho "ten prosoforan Melchisedech tu hiereos su tu hypsistu" -  pretože Melchisedech v Písme nie je označovaný za navyššieho kňaza, či veľkňaza, ale za kňaza Najvyššieho Boha -  Sacerdos appellatus est excelsi Dei, non summus   ("Quaestiones V et N. Test." in P.L. XXXV, 2329; Duchesne, op. cit., 169). De Sacramentis tiež spomínajú túto modlitbu ako súčasť kánonu, ktorú prednáša kňaz:

    Fac nos hanc oblationem adscriptam, ratam, rationabilem, acceptabilem, quod figura est coporis et sanguinis Iesu Christi. Qui pridie quam pateretur, in sanctis manibus suis accepit panem, respexit in calum ad te, sancte Pater omnipotens, aterne Deus, gratias agens, benedixit, fregit fractumque apostolis suis et discipulis suis tradidit dicens: Accipite et edite ex hoc omnes: hoc est enim corpus meum quod pro multis confringetur. Similiter etiam calicem, postquam canatum est, pridie quam pateretur accepit, respexit in calum ad te, sancte Pater omnipotens, aterne Deus, gratias agens, benedixit, apostolis suis et discipulis suis tradidit dicens; Accipite et bibite ex hoc omnes: hic est enim sanguis meus.
"A kňaz hovorí", pokračuje autor, "Ergo memores gloriosissima eius passionis et ab inferis resurrectionis et in caelum adscensionis, offerimus tibi hanc immaculatam hostiam, hanc panem sanctum et calicem vita aterna et petimus et precamur, ut hanc oblationem suscipias in sublimi altari tuo per manus angelorum tuorum, sicut suscipere dignatus es munera pueri tui iusti Abel et sacrificium patriarcha nostri Abraha et quod tibi obtulit summus sacerdos Melchisedech" (Duchesne, op. cit., 170; P.L. XVI, 443).

Celá táto modlitba je s niekoľkými nevýznamnými rozdielmi totožná s tou v našom kánone. Za hlavného strojcu rímskej liturgie sa v tomto období pokladá pápež Damasus. Probst tvrdí, že Damasus nariadil úpravy sv. Omše, kôli kalendáru sviatkov a slávností a pripisuje Damasovi najstaršie časti Leonínskeho sakramentára (Lit. des IV. Jahrhunderts und deren Reform, 455 sqq.). Funk v "Tübinger Quartalschrift" (1894, 683) to ale odmieta. S istotou vieme len o jednej liturgickej zmene, ktorú má na svedomí Damasus a to je zavedenie slova „Alleluja“ v Ríme. (Greg. I, Epp. IX, xii, in P.L., LXXVII, 956). Inocent I (401-17) hovorí o kánone ako o veci, ktorú by nemal príliš rozoberať – evidentne sa hlásil ku kedysi panujúcemu postoju  disciplina arcana – a hovorí, že končí bozkom pokoja. (Ep. ad Decentium in P.L., XX, 553): “ Po všetkých tých veciach, ktoré nemôžem odkrývať je udelený pokoj, ktorým sa dosvedčí, že ľud súhlasí so všetkým, čo bolo v posvätných tajomstvách Cirkvi uskutočnené.” Tiež spomína, že v Ríme celebrant v kánone spomína mená tých, na úmysel ktorých sa omša  obetuje: “najskôr sa modlí ofertórium a potom sa prečítajú mená darcov, tak aby mohli byť menovaní” počas svätých tajomstiev, nie počas časti, ktorá im predchádza.”.

3. Tretie a štvrté storočie

Od počiatku 3. storočia už jestvujú ustálené formy eucharistickej veľmodlitby - anafory. Apoštolská tradícia od Hippolyta Rímskeho, ktorá sa zachovala v doslovnom znení hoci v latinskom a etiópskom preklade (odbavovala sa v gréčtine) poskytuje dostatočný obraz. Tento kánon však nebol jediný. Z najstarších čias máme zachovanú anaforu  na papyrusovom fragmente z Der Balizeth.  Podľa Schermana je tento fragment z druhého storočia, Dom Cagin ale v súlade zo svojou teóriou, že čím je liturgia staršia tým je forma jednoduchšia datuje papyrus na koniec 3. storočia.  Osnova papyru je nasledovná: modlitba za veriacich  (intercesia), chválospev (prefácia), epikléza, konsekrácia, anamnéza. Chronologicky nasleduje anafora z Euchologia od Serapióna, biskupa z Thmuis a osobného priateľa sv. Athanáza. Obsahuje už aj Sanctus a epikléza prichádza až po konserácií a v nej celebrant prosí Verbum, Slovo, aby zostúpilo do darov a tie sa stali Telom a Krvou Pánovou. Po epikléze sú spomienky na zomrelých a na konci prosba o požehnanie pre všetkých veriacich.  Z konca 4. storočia sa zachoval aj sýrsky spis Testamentum Domini, ktorého omša sa vyvinula z egyptskej omšovej anafory. Sv. Cyril   Jeruzalemský uvádza opis liturgie aj v poslednej zo svojich Mystagogických katechéz: po skončení ofertória, ktoré sv. Cyril predpokladá, nastáva umývanie rúk a bozk pokoja  “Vos invice suscipite osculemurque mutuo”. Potom kňaz hovorí “Sursum corda  atď.” a po “Dignum et iustum est” nasleduje veľkolepá prefácia končiaca so Sanctus. Konsekračné slová Cyril nevysvetľuje, pre neho to je disciplina arcana, tajomná náuka. Potom nasledovala epikléza. Po nej modlitby za pokoj, cisára, vojská, chorých a trpiacich, zomrelých, Otče náš a Amen. Nato kňaz hovorí ”Sancta sanctis” a ľud odpovedá “gustate et videte quoniam suavis est Dominus” a potom začína príjmanie.

Obšírny vzor eucharistickej modlitby nám podávaju aj často citované Apoštolské konštitúcie zo 4. storočia.  Táto začína responzóriom používaným i dnes - Hore srdcia (sursum corda). Modlitba pokračuje prefáciou - Naozaj je dôstojné a správne (vere dignum et justum est) pričom chválospev je veľmi dlhý a ospevuje Božie vlastnosti, jeho pôsobenie pri stvorení sveta, prejde dielom šiestich dni, opíše pád človeka, zosumarizuje dejiny Starého zákona. Skôr ako prejde ku Kristovi, počujeme trisagion, "Svätý, Svätý, Svätý". Potom opisuje Kristovo účinkovanie na zemi a plynule prejde do premenenia, pričom používa slová takmer identické s tými, ktoré používa dnešná verzia rímskeho kánonu. Po premenení, tak ako u nás, nastupuje spomienková modlitba a epikléza, vzývanie Ducha Svätého. Potom idú orácie za Cirkev, klérus, kráľa, spomienka na svätých, modlitba za ľud, nepriateľov, úrodu a končí chválospevom na najsvätejšiu Trojicu a Amen ľudu, tak ako aj u nás. To znamená, že už v treťom storočí boli pokope všetky prvky rímskeho kánonu, ktoré máme aj dnes, hoci ich usporiadanie a stvárnenie bolo mierne odlišné. O tejto liturgii sa dlho predpokladalo, že pochádza od Klementa Rímskeho. Anafore z Apoštolských konštitúcií je veľmi podobná anafora z dnešnej liturgie sv. Jána Chryzostoma. Hoci je jej doslovné znenie trocha odlišné, myšlienkový postup je identický, teda kánon vo východnej cirkvi ostal v takom štádiu, ako ho zachytávajú Apoštolské konštitúcie, kdežto na západe sa ešte istý čas kryštalizovala jeho finálna podoba.

4. Rímsky kánon

Najstaršiu podobu liturgie, ktorá sa konala priamo v centre ríše poznáme len nepriamo, z Hippolytovej anafory. Tá obsahuje niektore identické prvky, ako úvod prefácie, rovnaké pasáže zo samotného premenenia, aj v spomienkovej časti. Dá sa tvrdiť, že z rímskeho kánona aj z Hippolytovej anafory by sa dalo spätnou analýzou, pravda ak by sa podarilo získať viac historických dôkazov, dopátrať k nejakej gréckej predlohe, z ktorej oba bezpochyby pochádzajú. Tá grécka predloha mohla byť snáď totožná alebo príbuzná s "oratio oblationis", o ktorej hovorí Marius Victorinus (4. storočie).

Nepochybne jestvujú  zjavné paralely medzi rímskym a východnými rítmi z Alexandrie a Antiochie. Duchesne naväzuje rímsky obrad na Alexandriu, zatiaľ čo ostatné západné liturgie spája s Antiochiou. Ale rímsky kánon sa viac podobá na antiochijskú formulu. Tieto paralelné pasáž zozbieral a vytlačil Drews v jeho "Entstehungsgeschichte des Kanons in der römischen Messe", aby  dokázal svoj teóriu o ktorej pohovoríme neskôr. Bez ohľadu na ňu však  podobnosť týchto modlitieb nie je možné poprieť.  Napríklad intercesia zo sýrskej liturgie sv. Jakuba hovorí (Brightman, East. Lit., 89-90):

 Preto Ti obetujeme Pane, tú istú strašnú a nekrvavú obetu za sväté miesta …. a najmä za svätý Sion …. a za svätú Cirkev, ktorá je po celom svete …. Pamätaj Pane na našich zbožných biskupov …. najma však otcov, nášho Patriarchu Mar N. a nášho biskupa N. a  za všetkých biskupov po svete, ktorí hlásajú Tvoju pravdu a pravú vieru.”

Celá táto modlitba pripomína našu " in primis quae tibi offerimus…", a isté slová korešpondujú s  "toto orbe terrarum" a "orthodoxis" v našom Te igitur. Sýrska anafora pokračuje:

Pamätaj Pane aj na tých, ktorí priniesli tieto obety na tvoj svätý oltár a za ktorých sú aj obetované [ "pro quibus tibi offerimus vel qui tibi offerunt"]. . . . Pamätaj Pane na všetkých, ktorých sme spomenuli a tých, ktorých sme nespomenuli a ráč pamätať na tých, ktorí tu sto ja snami a modlia sa s nami  ["et omnium circumstantium"]; Spomínajúc . . . . predovšetkým  našu presvätú, nepoškvrnenú a preslávnu Pani, Božiu Matku a vždy Pannu Máriu, sv. Jána jasného proroka, predchodcu a Krstiteľa a všetkých tvojich Apoštolov, Petra a Pavla, Ondreja, …… a všetkých tvojich svätých…… aby sme mohli prijať Tvoju pomoc ["ut in omnibus protectionis tua muniamur auxilio"].  Slová ustanovenia sa objavujú vo forme takmer totožnej s našou "Pridie quam pateretur".  Anamnéza začína so: “Spomínajúc preto ["unde et memores"] Pane na tvoju smrť a tretieho dňa z hrobu zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie  ……. prinášame túto strašnú a nekrvavú obetu ["offerimus . . . . hostiam puram," etc.]. Niektoré odkazy k pravdepodobne staršej forme sú ešte zjavnejšie. Optatus z Mileve hovorí, že Omša sa obetuje "pro ecclesia, qua una est et toto orbe terrarum diffusa" (Adv. Parm., III, xii). To je latinská verzia “a za svätú Cirkev, ktorá je po celom svete” zo sýrskej anafory. Sýrčania zvykli  po prosbách za patriarchov a biskupov pridávať modlitbu za “našich zbožných kráľov a kráľovné” a aj náš Misál po mieste “pro antistite nostro” veľmi dlho obsahoval "et pro rege nostro N“.

Ďalší zdroj informácií o rímskom kánone je De sacramentis, ktorý sa mylne pripisuje sv. Ambrózovi (+ 397).  Slová ustanovenia nad kalichom v ňom sú  "Hic est sanguis meus", tak ako v sýrskej liturgii. Iné nápadné podobnosti možno nájsť v Drewsovom porovnaní. Rovnako nachádzame podobnosť aj s inými východnými rítmi. Autor  De sacramentis uvádza, že rímsky kánon hovorí "quod est figura corporis et sanguinis domini nostri Iesu Christi", a egyptská Kniha Serapionova používa identický výraz: “podoba tvojho Tela a Krvi”  (Texte u. Unt., II, 3, p. 5).  Gelasiánsky sakramentár používa "ut nobis corpus et sanguis fiat dilectissimi filii tui Domini Dei nostri Iesu Christi" v tom istom zmysle ako aj liturgia sv. Marka. Naša sv. Omša hovorí o Božích daroch (de tuis donis ac datis) tak, ako aj liturgia sv. Marka. Najzjavnejšia je však podobnosť v usporiadaní kánonu. Antiochijci dávajú slová ustanovenia a epiklézu pred intercesie, ale v alexandrijskom obrade sú intercesie skôr ako premenenie a epikléza. V našom kánone sú intercesie, teda aspoň ich väčšia časť ("in primis quae tibi offerimus", "Commemoratio pro vivis", "Communicantes") tiež pred konsekráciou, ponechávajúc len "Commemoratio pro defunctis" a "Nobis quoque peccatoribus" až po anamnéze. Podobnosť medzi kánonom a dvoma východnými anaforami je príliš veľká na to, aby to bola náhoda. Usporiadanie sa veľmi blíži k alexandrijskému, zatiaľ čo forma modlitieb je blízka antijochijskej anafore.

Zaujímavou je práve otázka usporiadania rímskeho kánonu, najmä kuriózne rozdelenie intercesií na časť pred a na časť po premenení. Toto rozdelenie nemá paralelu v iných liturgiách. A ešte je tu druhé slovko kánonu, ktorý začína „Te igitur“, ktoré vyvoláva mnoho otázok  K čomu sa to „igitur“ vzťahuje?

Zo zmyslu celej pasáže sa zdá, že odkazuje na obetu. Človek by očakával, že prosba o prijatie obety by nasladevala po zmienkach o obetiach Abraháma a Melchizedecha. Zdalo by sa prirodzené, keby potom nasledovalo „a preto ťa teda prosíme, najmilostivejší Otče etc. “Ale v tom, čo “Te igitur” predchádza, taká zmienka nie je. Podobný problém je v duplikácií myšlienky  „Hanc igitur“ v „Nobis quoque“. Drewsova téoria, ktorú sme spomenuli vyššie hovorí, že modlitby kánonu boli pôvodne usporiadané podobne ako je v sýrskej anafore, na ktorú sa ponášajú, ale najneskôr v piatom storočí, pred tým ako sa definitívne ustálili za Gregora I., boli preusporiadané po vzore alexandrijskej anafory. Drews predpokladá pôvodné usporiadanie takto:

    "Quam oblationem . . . .";
    "Qui pridie quam pateretur . . . .";
    "Unde et memores" ;
    "Supplices te rogamus" ;
    "Te igitur";
    "Commemoratio Defunctorum"

Toto usporiadanie je logické v ideovom prepojení medzi jednotlivými čiastkami. V Sýrii sa intercesie s diptychom za živých aj mŕtvych dostávajú k slovu až po premenení. “Te igitur” by tak prirodzene odkazovalo k myšlienke zo “Supplices te rogamus”. “Quam oblationem” je priamou linkou od Sanctus k premeneniu, tak ako vo oboch východných rítoch a vyplní rovnaké miesto ako podobná modlitba v Serapionovej knihe. Pre túto téoriu by hovoril rukopis z Rossana, ale aj misál, ktorý vydal M.Flaccus v 1557.

Kedy sa táto zmena udiala? Určite nie za Inocenta I. (401-417), ale istotne už bola zavedená, keď bol zostavený Gelasiov sakramentár (7. storočie). Dá sa s veľkou pravdepodobnosť predpokladať že, za Gregora I. (590-604)  mal kánon už svoju terajšiu podobu. Z listu Inocenta I. Decentiovi z Eugubia (P.L., XX, 553-554) vyplýva, že Inocent poznal staršie usporiadanie, v ktorom sa mená ľudí, za ktorých sa omša obetovala, spomínali po premenení. Z toho Drews uzatvára, že zmena usporiadania kánonu sa udiala za Gelasia I. (492-96). Tomu aj prastará tradícia pripisuje významný podiel na rímskom kánone.

Druhý najstarší rímsky sakramentár sa nazýva Sacramentarium Gelasianum najneskôr od 9. storočia. Gennadius tiež hovorí, že Gelasius zostavil sakramentár. Liber Pontificalis obsahuje záznam o jeho liturgickom úsilí a Stowe missal zo 7. storočia uvádza nad rímskym kánonom nápis "Canon dominicus Papa Gelasi" (ed. Warren, 234). Je jasné, že Gelasius nezostavil jednotlivé modlitby, tie sú oveľa staršie. Ale zmena ich usporiadania je dosť zásadná na to, aby v tradícii spojila Gelasia s kánonom a je tu esšte iná zaujímavá súvislosť, ktorá by mohla podporiť Drewsovu teóriu o zmene usporiadania kánonu z antiochijského na alexandrijské. Gelasius bol známy svojou mimoriadnou úctou k alexandrijskému stolcu, založenému sv. Markom, ktorý považoval za druhý najvyšší v Cirkvi a zhodou okolností v roku 482 hľadal alexandrijský biskup Ján Talaia v Ríme útočisko pred monofyzitmi. Je pravdepodobné, že v Ríme slúžil sv. Omšu podľa vlastného obradu a je isté, že ako vyznavač ktorý trpí pre pravú vieru, požíval v Ríme veľkú úctu. Tak je možné predpokladať, že toto všetko ovplyvnilo Gelasiov liturgický zásah do usporiadania kánonu.  Samozrejme, táto teória má svojich oponentov. Argument proti možno nájsť aj v samotnom De Sacramentis : “Vo všetkom ostatnom čo sa hovorí, chvála sa vzdáva Bohu, modlí sa za ľud, za kráľov a iných, ale keď sa vykoná konsekrácia najsvätejšej sviatosti, kňaz už nehovorí svoje slová ale slová Kristove.”  Podľa toho teda Intercesie stoja pred premenením. Proti tomu však stojí skutočnosť, že De Sacramentis nepochádza od sv. Ambróza ale je mladšie a tiež, že neopisuje obrady rímskej ale milánskej cirkvi a popis zvykov a obradov milánskej cirkvi nie je najpresnejší zdroj informácii o obradoch cirkvi rímskej.

Z Liber pontificalis sa dozvedáme, že do kánonu boli počas storočí vložené niektoré dodatky. Lev Veľký na konci modlitby "Supra quae" pridáva "sanctum sacrificium, immaculatam hostiam", Gregor Veľký vložil do "Hanc igitur" prosbu  "diésque nostros in tua pace dispónas, atque ab atérna damnatióne nos éripi, et in electórum tuórum iúbeas grege numerári." Zo zachovaných dokumentov obsahujúcich celý rímsky kánon však žiadne nie je staršie ako od Gregora Veľkého, pretože všetky obsahujú pasáž "diesque nostros". V tom najstaršom z nich však ešte chýba spomienka na mŕtvych. Či obsahoval rímsky kánon epiklézu v takej forme ako východné liturgie nevieme s istotou povedať.

Takto môžeme zosumarizovať nasledovné
1. Eucharistická veľmodlitba, ktorú sa pôvodne biskup modlil alebo ju spieval nahlas, sa zredukovala ako chválospev len na prefáciu a tá bola následne skrátená tým, že sa roztrhala na kratšie časti patriace príslušným sviatkom.
2. Zvyšok konsekračnej modlitby získal podobu tichej obetnej modlitby, ktorú prednáša len sám obetník
3. Epikléza, ktorá pravdepodobne patrila do najstaršej rímskej omše, z neznámeho dôvodu vypadla
4. Okolo konsekračnej modlitby boli umiestnené prosebné modlitby a to časť pred a časť po premenení
5. Boli pridané ešte niektoré daľšie modlitby.

Proces upresňovania formy a obsahu kánonu skončil za Gregora I. a od  jeho čias  zostal kánon definitívne usporiadaný. Gregor vyčistil Gelasiov sakramentár, veľa z neho vypustil a niečo málo pridal, ale tieto zmeny sa týkali najmä častí mimo kánonu. Gregorova reforma sa rýchlo rozšírila po celom západe a vytlačila dovtedy veľmi rozšírenú galikánsku liturgiu. Karol Veľký požiadal Hadriána I. o kópiu Rímskeho misála, aby ho mohol zaviesť v kráľovstve Frankov. Od desiateho storočia ale začali ľudia príliš svojvolne nakladať s textom v Misáli. Vtedy sa mnohé časti omše stali dramatickými a teatrálmymi rituálmi, prefácie nemali konca a boli do nich vkladané rozsiahle časti z Písma ba i životopisy svätých. Tieto zásahy sa nevyhli ani kánonu, hoci jeho mimoriadne posvätný charakter ho zčasti uchránil od deformácie. Avšak mohých prídavkov sa dočkalo "Communicantes", zoznamy svätých v "Communicantes" a "Nobis quoque" sa rozrástli ba aj "Hanc igitur" i "Qui pridie" sa počas istých sviatkov modlili inak. Tridentský koncil (1545-63) raz a navždy obmedzil túto tvorivosť a nariadil, že posvätný kánon zostavený pred mnohými storočiami musí zostať čistý a nezmenený. Anathematizoval tých, čo tvrdia že kánon obsahuje chyby a musí byť zrušený (Sess. XXII., cap. iv. can. vi; Denzinger, 819, 830) a Pius V. vydal autentickú edíciu Rímskeho Misála v roku 1570 spolu s bulou, zakazujúcou čokoľvek pridať alebo ubrať alebo iným spôsobom zmeniť. Tento misál sa stal, s výnimkou niektorých miestnych či rehoľných ako napr. ambroziánsky, dominikánsky či kartuziánsky, jediným misálom latinského obradu na celom západe. Rozdiely medzi ním a inými povolenými sa však kánonu dotýkajú len minimálne. Vlastné edície Rímskeho misála vydali aj iní pápeži  Klement VIII., Urban VIII., Lev XIII., Pius X.,  Ján XXIII. ale kánonu, ktorý v pôvodnej čistote obnovil Pius V. sa dotkla iba posledná revízia, v ktorej Ján XXIII. pridal do "Communicantes" meno sv. Jozefa. Takže kánon, ktorý dnes máme je ten istý, ktorý sa modlili naši praotcovia za Gregora I. pričom jeho pôvod a mnohé jeho časti sú ešte staršie a siahajú až k prvým učeníkom Ježiša Krista.

Zdroje
-          Pius Parsch, Výklad sv. Omše
-          Katolícka encyklopédia
-          http://www.vatican.va/archive/bible/nova_vulgata/documents/nova-vulgata_index_lt.html
-          http://divinumofficium.com/cgi-bin/missa/missa.pl/
-          Akos Mihalfy, Verejné bohoslužby (Katolícka liturgika)