Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

28. 7. 2012

Sociálne učenie Cirkvi

(I. časť)

Giovanni Cantoni


( ... ) V roku 303 po Kr. vyhlásil arménsky  kráľ Tiridatus IV. katolicizmus  za oficiálne štátne náboženstvo. O desať rokov sa to isté na základe Milánskeho ediktu udialo aj v Rímskej ríši. Sem kladieme začiatok rímsko-germánskej kresťanskej civilizácie, ktorú iní autori nazývajú stredovekom. Rímsko-germánske kresťanská civilizácia mala veľkú úlohu pri formovaní súčasného sveta. Rímsko-germánska kultúra žila v symbióze s Cirkvou. Pod symbiózou rozumieme to, že štát plnil svoju úlohu voči jednotlivcovi. Pre jednotlivca je najdôležitejšie stať sa svätým. To však neurobí nijaká inštitúcia, ale Božia milosť. Nijaká inštitúcia totiž nemôže urobiť viac, ako vytvoriť priaznivé podmienky. Politika má vytvárať podmienky pre rast jednotlivcov k svätosti. Práve rímsko-germánska kresťanská civilizácia, zásluhou symbiózy s Cirkvou, takéto podmienky vytvárala a má preto veľký vplyv na sociálne učenie Cirkvi. Nebola to však Cirkev, ktorá vynašla rímsko-germánsku kresťanskú civilizáciu. Tá vznikla tak, že obyvateľstvo sa obrátilo a inkulturovalo kresťanstvo do svojej kultúry. Lev XIII. o tejto civilizácii hovorí: "Boli časy, keď filozofia evanjelia riadila štát. Tento stav mal za následok mimoriadne veci."

Lev XIII. opisuje aj pád tejto rímsko-germánskej kresťanskej civilizácie. Udial sa v dôsledku štyroch útokov, ktoré môžeme chronologicky zoradiť takto:
- 1517 - náboženský útok
- 1789 - politický útok
- 1917 - ekonomický útok
- 1968 - začína sa na Západe tzv. kultúrna revolúcia

Prvý útok v roku 1517 je nástup protestantizmu. Nedotýka sa len vierouky, ale aj štruktúry Cirkvi. Mizne klérus, ruší sa hierarchia. Pritom, či chceme alebo nechceme, kňazi zohrávajú v Cirkvi významnú úlohu. Existuje podstatný rozdiel medzi jednoduchým veriacim človekom a kňazom. Kňazstvo umožňuje kňazovi celebrovať svätú omšu. Konsekračné slová nemajú rovnaký účinok, keď ich povie laik a keď ich povie kňaz. A to je základný rozdiel. Pri náboženskom útoku v roku 1517 zostal veriaci človek sám pred Bohom a pred Svätým písmom. Poviem jeden príklad. Protestanti uznávajú Sväté písmo. Ale kánon kníh Svätého písma bol definovaný cirkevnou autoritou v prvých storočiach Cirkvi. V prvých storočiach Cirkvi kolovali stovky evanjelií, stovky apokalýps a stovky skutkov apoštolských. Iba cirkevná autorita mohla urobiť výber. Vtedy rozhodla, že štyri evanjeliá sú kánonické a ostatné sú apokryfné. (Pozn. red. : Je skutočne pozoruhodné s akým nadšením a radosťou prijímajú protestanti Písmo, ktoré im zostavila tá zlá inštitucionalizovaná, hierarchická a pápeženská Cirkev a zároveň ju podozrievajú a osočujú z tisícov podvodov a prehmatov. Kde berú tú istotu, či skôr schizoidnosť, ktorá im velí, aby do písmenka akceptovali pápeženskú selekciu textov, urobili z nej alfu a omegu svojej viery a zároveň verili, že Cirkev pred nimi tají tisíc prehmatov. Žeby pred nimi netajila ešte nejaké iné, lepšie a protestantskejšie Písmo?)  Protestantská reforma necháva človeka iba samého voči Bohu a samého voči Písmu. Ide o veľkú samotu. Všetka pomoc, ktorá sa protestantskému veriacemu ponúka, má iba prirodzený charakter. Teológ, na ktorého sa môže protestantský veriaci obrátiť, je len človek, ktorého jedinou zbraňou je veda. Zatiaľ čo teológ, na ktorého sa môže obrátiť katolík, nie je ten, ktorý vyučuje v seminári, ale biskup, ktorý je teológom skrze Božiu milosť. A teda je v stave interpretovať za istých podmienok to, čo prináša Sväté písmo.

Druhý útok na svet podľa tohto obrazu je útok politický. Spája sa s rokom 1789, s Francúzskou revolúciou, ktorá spôsobila, že občan zostal osamotený voči štátu. Všetky medzičlánky medzi štátom a občanom boli odstránené. Je zaujímavé, že jeden z najväčších predstaviteľov Francúzskej revolúcie, kňaz ( či skôr jeho pozostatok; pozn. red.) abbé Seyés hovorí: "Národ je súčet indivíduí." Iný autor, ktorý nebol katolíckym kňazom, ale dokonca bol autorom pornografických textov, taktiež súčasník Francúzskej revolúcie, naproti tomu hovorí: "Národ je rodinou rodín." Čo tým chcem povedať? Keď hovoríme o Francúzskej revolúcii, zvykneme ju spájať s dátumom 14. júla 1789 - s dobytím Bastilly. Pritom dobytie Bastilly bolo len jednou epizódou, ktorá dodnes podnecuje našu fantáziu. Oveľa závažnejším dátumom bola noc zo 4. na 5. augusta 1789, keď sa konali voľby. V tú noc  hlasovaním zvrhli tzv. feudálny režim. Výsledok bol ten, že rodina stratila politický význam, takisto i región stratil politický význam, oproti štátu ostal iba jednotlivec, ktorý sa nesmel prezentovať inak ako občan. Bez ohľadu na to, či je starý, alebo mladý, či je to muž, alebo žena, či je otec, syn, alebo starý otec, bez ohľadu na povolanie. V nasledujúcich mesiacoch po auguste 1789 prijali ďalší zákon, tzv. "Le Chapelier", ktorý zrušil cechy a zakázal združovanie ľudí rovnakej profesie.

Rok 1917 znamenal útok na ekonomickú štruktúru - útok na súkromné vlastníctvo. Súkromné vlastníctvo však musíme chápať ako princíp. Jeho dôležitosť vysvetlím takto: v istej polemickej knihe proti Októbrovej revolúcii, ktorú napísal jeden z činiteľov revolúcie Lev Trockij, sa píše, že zatiaľ čo sv. Pavol hovorí: "Kto nepracuje, nech neje.", výsledok októbrovej revolúcie je: "Kto neposlúcha, neje." Dôvod je jednoduchý. Keď sa štát stane jediným správcom všetkého, všetkých majetkov a všetkej ekonomickej aktivity, nie je možné žiť v protiklade k tomuto štátu.

Posledným útokom bola kultúrna revolúcia roku 1968. Čo sa udialo v roku 1968? Prebehlo čosi, čo nazývame "Francúzsky máj". Študentské pohyby v celom západnom svete. Pod západným svetom rozumieme Európu a jej expanzie do sveta, čiže do Ameriky a Oceánie. V roku 1968 vzniká pohyb, ktorý mení zvyky, obyčaje, správanie človeka. Nie je to revolúcia štrukturálna, nemenia sa inštitúcie, ale mení sa mentalita ľudí. Predovšetkým mentalita nových generácií. Všetky veci prijaté tradične, všetky zvyky sa spochybňujú a stávajú sa objektom, ktorého sa treba zbaviť. Z hľadiska zvykov napríklad v našom svete do roku 1968 len niektoré herečky alebo niektoré osobnosti ženského pohlavia z vysokej spoločnosti, sa obliekali ako muži. Od tohto dátumu je to úplne normálne. Keď som bol začiatkom šesdesiatych rokov študentom Katolíckej univerzity Božského srdca, pre ženy bola povinná čierna uniforma. Počas niekoľkých mesiacov v roku 1968 zmizla uniforma a zmizli aj rozdiely medzi ženami a mužmi. Možno by sa nám mohlo zdať, že to nemá veľký význam. Každodenný život sa však skladá z maličkostí a tieto maličkosti majú veľký význam.

Všetky tieto dátumy sú symbolické. Nemožno povedať, že by sa v jednom konkrétnom okamihu všetko uskutočnilo. Ide o proces. Uvediem príklad. Rok 1789 je nepochopiteľný bez roku 1717, čo je rok založenia moderného slobodomurárstva. Medzi týmito dátumami prebiehalo štádium prípravy. Tieto dátumy slúžia na to, aby sme si udalosti lepšie zapamätali. Takisto nemožno oddeliť a správne pochopiť rok 1917 bez roku 1848, keď vyšiel Manifest komunistickej strany.

Vráťme sa k uvedenej postupnosti útokov. Na lepšie pochopenie a zapamätanie slúži schéma, ktorú sformuloval Pius XII. v roku 1945 v príhovore k predstaviteľom Katolíckej akcie:
- 1517 - protestantizmus: Kristus áno, Cirkev nie
- 1789 - racionalizmus: Boh áno, Kristus nie
- 1917 - ateizmus: Boh je mŕtvy (dokonca vôbec neexistoval)
Pius XII. zomrel v roku 1958, preto charakteristiku štvrtého útoku si musíme doplniť:
- 1968 - kultúrna revolúcia: neexistuje žiadna pravda.

* * *

Tvárou v tvár všetkým týmto udalostiam kresťanská civilizácia reagovala, a reagovala aj Cirkev, a to cez svoj učiteľský úrad. Teda pomaly sa tvorila istá cirkevná doktrína, ktorá sa skladala z reakcií Cirkvi a jej učiteľského úradu na rozličné podnety. Podobne ako lekár, ku ktorému prinesú chorého človeka, nevie o akú chorobu ide. Začína ho liečiť podľa stupňa poznania choroby. Chorobu nepozná. Pozná chorého. To je reálny človek. Lekár si chorobu nevymýšľa, pretože stojí oproti človeku, ktorý je chorý a zrazu nie je schopný robiť to, čo robil predtým, nie je schopný používať všetky svoje schopnosti ako predtým. Lekár  reaguje dvoma spôsobmi. Prvý je robiť všetko proti chorobe, ktorú nepozná. Druhý je študovať chorobu v jej vývoji na pacientovi. Takýmto spôsobom vznikla sociálna náuka Cirkvi. Sociálna náuka Cirkvi vznikla ako reakcia na historické problémy civilizácie, tej civilizácie, ktorá bola najbližšia Cirkvi. Teda vznikla v situáciach veľmi konkrétnych a veľmi determinovaných. Okrem konkrétnych reakcií je postavená aj na interpretáciách rozličných situácií. ( ... )

* * *

V priebehu storočí vznikli rozličné sociálne problémy. Voči každému problému Cirkev zaujala svoje stanovisko. Neexistoval sklad pripravených odpovedí, ale Cirkev pripravila odpovede na základe problémov, ktoré sa vynárali. Cirkev má pripravené odpovede na konkrétne problémy konkrétnych ľudí, ale nie na konkrétne historické situácie. Odpovedá na otázky jednotlivca, jednotlivých osôb. Ak kladú otázky nejaké sociálne skupiny, odpovede sa musia vypracovať od prípadu k prípadu.

Je to z toho jednoduchého dôvodu, že Náš Pán Ježiš Kristus prišiel, aby hovoril k ľuďom, aby zvestoval spásu ľuďom. Ľudia sa spasia každý jednotlivo. Teda odpovede pre jednotlivca sú vždy pripravené. Ale odpovede na nové historické situácie sa musia vypracovať, pretože tieto situácie nie sú vždy identické. Cirkev teda vie odpovedať na otázku osobnej spásy, ale nie na sociálne situácie, pretože tie sú vždy iné. ( ... )

* * *
Spoločnosť má nárok na titul štátu iba vtedy, ak je schopná zabezpečiť potreby všetkých svojich členov, teda ak je schopná realizovať spoločné dobro. Spoločné dobro je veľmi významný pojem. Tvorí kultúru všetkých ľudí. Po latinsky sa hovorí " bonum commune", alebo "res publica" - vec verejná. V nemčine sa používa výraz "reich", čo označuje spoločné bohatstvo. V angličtine "comon wealth", čo rovnako znamená spoločné bohatstvo. Sociálna náuka Cirkvi podáva definíciu spoločného dobra. Spoločné dobro je súhrn podmienok, ktoré umožňujú každej osobe, ktorá je časťou spoločnosti, aby sledovala vlastnú realizáciu, prirodzenú a nadprirodzenú. Je to základná definícia a preto ju bližšie ozrejmíme. Ide o súhrn podmienok, v ktorých základným subjektom je osoba. Predstavte si svet bez osôb a svet bez štátov. Svet bez osôb by bol svet bez (ľudského) života, svet bez štátov by bol síce trochu zmätený, ale žil by. Nemusím mať nejaké hamletovské pochybnosti typu: bol skôr človek, alebo spoločnosť? Prvý bol človek. O tom nemožno pochybovať. Pápež Pius XII. hovorí: "Cieľom spoločnosti je človek." Toto je primárny princíp sociálnej náuky Cirkvi. Teda princíp osobný. Osoba je počiatkom a cieľom. Osoba je subjekt, ktorému má všetko slúžiť. Podľa akých princípov? Princípy sú dva:
1. Princíp subsidiarity - hovorí, že každý človek musí urobiť všetko to, čoho je schopný a blížny mu musí pomáhať iba vtedy, keď už sám nie je schopný. Termín "subsidiárny" pochádza pochádza z vojenskej terminológie rímskeho vojska a označoval záložné jednotky, ktoré zasahovali len vtedy, keď to bolo nevyhnutné (milites subsidiarii). Teda každá osoba je ako útočná jednotka a musí robiť všetko, čo je schopná urobiť. To nie je iba pravidlo dobrého spoločenského života, ale platí aj pri výchove detí. Deťom by sa malo pomáhať len vtedy, keď je to potrebné. Treba od nich vyžadovať, aby všetko čo sú schopné robili samostatne. Aby pri tom vedeli využiť všetky svoje schopnosti. Dobrá spoločnosť nie je tá, ktorá rozmaznáva svojich občanov. Tak ako dobrá rodina nie je tá, ktorá rozmaznáva svoje deti. Treba pomáhať tomu, kto to potrebuje, ale nezastupovať ho.  Princíp subsidiarity je základom sociálneho pohľadu kresťana. ( ... )
2. Princíp solidarity - možno ho vyjadriť pomocou znalosti spoločného dobra. Spoločnosť musí pomáhať osobe, aby rástla rovno, aby mohla využiť všetky svoje schopnosti, ale nesmie osobu nahradiť. Niekto by mohol povedať, že v spoločnosti máme aj telesne postihnutých. Spoločnosť im musí pomáhať, ale aj tu dvoma spôsobmi: dobrovoľne a prostredníctvom štátu. Čiže štát nie je neexistujúca skutočnosť, ale skutočnosť, ktorá musí zasiahnuť vtedy, keď je to nevyhnutné. Štát nie je motor spoločnosti. Štát je len organizátor spoločnosti. ( ... )

( text bol krátený red. Dielne sv. Jozefa )

Záznam prednášky zo seminára Poslanie sociálneho učenia Cirkvi pri budovaní štátu z 24. - 27. novembra 1994, Únia slovenskej mládeže, Bratislava 1994,


14. 7. 2012

Milujme samotu

Prof. Franz Spirago

Máme milovať samotu. V samote dostávame mnohé pôsobiace milosti, chránime sa od mnohých pokušení a hriechov a vzmáhame sa v cnosti. Sám Kristus utekal do samoty, hneď na horu (Ján 6, 15), hneď na pustatinu (Luk. 5, 16), hneď na horu Olivetskú (Luk. 22, 39) a strávil tento čas najviac v modlitbe. Vieme tiež, že sa svätí mužovia často uťahovali do samoty a konali tam duchovné cvičenia. Tak robil zakladateľ rehole sv. Benedikt; žil 3 roky v jaskyni v horách. Sv. Ignác Loyolský strávil dlhší čas v jaskyni Manreskej. Tí, čo teraz zaznaní a skrytí žijú v Bohu, ukážu sa v sláve s Kristom. (Kol. 3. 3-4) Samotársky život je akýmsi životom zemského anjela. (sv. Ján Zl.) V samote dostávame mnohé pôsobiace milosti. V samote prihovára sa nám Duch Svätý. (Os. 2, 14) Ľúbezné zvuky počujeme len vtedy, keď sa hluku stránime; hlas Boží len vtedy, keď od lomozu svetského utekáme. Čím viac sme vzdialení od hluku svetského, tým bližší sme Tvorcovi svojmu. (sv. Tomáš Kemp.) Ó samota! Na tebe utešene kvitnú Kristove kvety, v tebe sa darí dôverné obcovanie s Bohom. (sv. Hier.) Samotou teda dôjdeme pravej spokojnosti. Blahoslavenstvo je ovocie, ktoré len v tieni samoty rastie. Ak by ťa márnosť vyhnala zo samoty, skoro zbadáš, že svet je veľké pole, na ktorom žne sa viac mrzutosti, ako radosti. (Galura.)

Samota nás chráni od pokušení a hriechov, ako prístav chráni plavca od búrky a brál. Zakiaľ Adam bol sám, nezhrešil, no keď mal ženu, tak áno. (sv. Ambróz) Noe skryl sa do korábu a ušiel potope. Včely počas búrky lezú do kláta, vtáci do svojich hniezd; jelene utekajú pred poľovníkom do húštin. Tak i my v samote ujdeme nástrahám diabolským. Už mudrc Seneca osvedčil: "Kedykoľvek bol som medzi ľuďmi, vždy som sa vrátil domov ako menší človek."

Samota prispieva k zachovaniu a rozmnoženiu cnosti. Vzácne korenie si podrží svoju vôňu len keď je zatvorené, no nie, keď je vystavené povetriu. Jablká ostanú sviežimi len v kôrke, ale nie, keď sú olúpané. Tak i cnosť podržíme v samote, ale nie v hluku svetskom. Ktokoľvek prišiel k dokonalosti, prišiel k nej len samotou. (sv. Basileus)

Kto však zas s nešľachetným úmyslom samotu vyhľadáva, bude mať z toho tiež veľkú škodu.

No napriek všetkej samote nesmieme byť odľudmi, ale musíme ísť do spoločnosti ľudskej, keď volá nás povinnosť alebo láska k blížnemu. Aj Matka Božia navštívila svoju príbuznú Alžbetu, aby jej blahoželala. (Luk. 1. 39) Utekaj od sveta nie telom, ale v obcovaní; lebo on nemá diabolskej prirodzenosti, ale je len diablom pokazený. (sv. Ján Zl.)

Prebraté z : Franz Spirago - Ľudový katolícky katechizmus, SSV, Trnava 1907

Pozn. red. : Teda nie v davových kolektívoch, spoločenstvách, stretkách, charizmatickom hulákaní "verejných duší", ako ich nazýval Léon Bloy, nie v neustálom kolektívnom nomádstve a stretávaní sa čo najväčšieho počtu veriacich, v nekonečných diskusiach, výmene informácií všetkých so všetkými, nie v  nacvičovaní, v pobiehaní, v telocvičení a v neustálom komunikovaní všetkých so všetkými k nám prehovára Duch Svätý - ale v samote.

8. 7. 2012


"Nič nie je absolútne ... "

León Bloy

Toto počúvala väčšina mojej generácie po celé detstvo. Vždy, keď sme na smrť zhnusení hľadali akýsi odrazový mostík, aby sme unikli a na fľaku sa nepovracali, vyrukoval Meštiak s touto muníciou. A zase sme sa museli zmieriť s užitočnosťou Relatívnosti a múdrou Špinavosťou. 
Je pravda, že skoro všetci si našťastie zvykli a stali sa z nich tiež Olympania. Ale vedia vôbec títo pijáci špinavého nektáru, že neexistuje väčšia odvaha ako odvolať Neodvolateľné, a že to súčasne znamená byť sám čímsi ako Tvorcom novej zeme a nového neba? Lenže ak prisaháme na slová „nič nie je absolútne“, aritmetika je zrazu pružnejšia a nad tými najnepochybnejšími princípmi trigonometrie sa vznáša neistota. A zrazu len sa pýtame, či je lepšie vlastnému otcovi podrezať krk, alebo nepodrezať, mať päťadvadsať centimov, alebo sedemdesiat štyri miliónov, utŕžiť kopance do zadku, alebo založiť dynastiu. Všetko stráca identitu. Nie je „absolútne“ isté či má ten hodinár, ktorý sa k pýche svojich rodičov narodil v roku 1859, dnes skutočne len štyridsať rokov a či to nie je dajme tomu dedo najstaršieho z našich milých tárajov, ktorého počali za Sto dní – rovnako ako by bola opovážlivosť tvrdiť, že ploštica je jednoducho ploštica a nemá zo seba chcieť robiť štítok na dverách. V tejto situácii, to každý uzná, sa vnucuje nutnosť stvoriť svet. 

1912

Zdroj: romboid.sk/wp-content/uploads/2012/03/Romboid_08_2009.pdf 

5. 7. 2012




Proglas

sv. Cyril - Konštantín Filozof

Evanjeliu svätému som Predslovom:
ako nám dávno sľubovali proroci,
prichádza Kristus zhromažďovať národy,
pretože svieti svetlom svetu celému.
To v našom siedmom tisícročí stalo sa.

Bo slepým oni sľúbili, že uvidia,
a hluchí, ajhľa, Slovo Písma počujú,
lebo je Boha poznať totiž potrebné.
A preto čujte, čujte toto, Sloveni:
dar tento drahý vám Boh z lásky daroval,

dar Boží darom spravodlivej čiastky je,
dar dušiam vašim, čo sa nikdy neskazí,
dušiam tých ľudí, ktorí vďačné prijmú ho.
Matúš i Marek s ním a s Lukášom i Ján
národy všetky takto učia hovoriac:

Všetci, čo chcete svoje duše krásnymi
uzrieť, a všetci po radosti túžiaci,
túžiaci temno hriechu navždy zapudiť
i sveta tohto hniloby sa pozbaviť
i rajský život pre seba zas objaviť

i horiacemu ohňu navždy uniknúť,
počujte, čo vám vlastný rozum hovorí,
počujte všetci, celý národ slovenský,
počujte Slovo, od Boha vám zoslané,
Slovo, čo hladné ľudské duše nakŕmi,

Slovo, čo um aj srdce vaše posilní,
Slovo, čo Boha poznávať vás pripraví.
Tak ako radosť nezasvitne bez svetla,
by oko celý Boží svet v ňom uzrelo,
bo všetko nie je krásne ani zreteľné,

tak ani duša, žiadna duša bez písmen
vedomia nemá o tom Božom zákone,
zákone knižnom, o zákone duchovnom,
zákone, cezeň Boží raj sa zjavuje.
Bo ktorý sluch, čo hrozný rachot hromový

neočuje, stáť bude v bázni pred Pánom?
Bo taký čuch, čo vôňu kvetu nevníma,
akože môže zázrak Boží pochopiť?
Bo také ústa, ktoré sladkosť necítia,
človeka činia, akoby bol z kameňa.

A ešte väčšmi od človeka z kameňa
je mŕtva duša, každá duša bez písmen.
No že, my bratia, sme to všetko zvážili,
znamenitú vám radu teraz povieme,
ktorá vás všetkých, všetkých ľudí pozbaví

života zvieracieho, žitia smilného,
aby ste s mysľou, s nerozumným rozumom,
keď počujete Slovo v cudzom jazyku,
nečuli v ňom znieť iba zvon, zvon medený.
Bo svätý Pavol učiteľ nám hovorí,

keď najprv k Bohu svoju prosbu predniesol:
Chcem radšej iba pätoro slov povedať,
rozumom prostým chcem tých päť slov vyrieknuť,
aby aj bratia všetko porozumeli,
než nezrozumiteľných slov riecť tisíce.

Pretože človek ten, čo nerozumie sám,
čo nedoloží podobenstva múdreho,
ako by mohol pravú reč nám povedať?
Pretože ako zhuba visí nad telom
všehubiaca a nad hnis väčšmi hnijúca,

keď telo nemá patričného pokrmu:
práve tak isto každá duša upadá
v žití, keď žije bez Božieho života,
keď nepočuje nikde Slova Božieho.
Iné však ešte podobenstvo premúdre

povedzme, ľudia, ľúbiaci sa vospolok,
túžiaci Božím rastom rásť už odteraz:
bo kto by túto prostú pravdu nevedel:
tak ako semä, ktoré padlo na nivu,
tak isto každé ľudské srdce na zemi

dážď Božích písmen potrebuje pre seba,
aby plod Boží vzrástol v ňom čo najväčšmi.
Kto môže všetky podobenstvá povedať,
čo národ bez kníh obžalujú, usvedčia,
že nehovorí hlasom zrozumiteľným?

Veď čo by ten muž poznal všetky jazyky,
nevyslovil by bezmedznú ich bezmocnosť.
Predsa však svoje podobenstvo prikladám,
významu mnoho v málo slovách hovoriac:
Lebo sú nahé bez kníh všetky národy,

bo nemôžu sa boriť v boji bez zbroje
s protivníkom a duší našich záhubcom,
odsúdené sú večnej muke za korisť.
Ktorí však nepriateľa nemilujete,
národy, čo s ním veľmi chcete boriť sa,

otvorte dvere ducha svojho pozorne,
zbroj tvrdú teraz prijímajte, národy,
kovanú krásne v knihách Hospodinových,
ktoré tak tvrdo mliaždia hlavu diablovu.
Lebo kto totiž prijme tieto písmená,

tomu sám Kristus svoju múdrosť vyjaví
a vaše duše písmenami posilní
i skrze apoštolov, skrze prorokov
Pretože tí, čo hovoria ich slovami,
i nepriateľa budú schopní zahubiť

víťazstvo dobré svojmu Bohu prinesú,
hnilobnej skaze svojho tela uniknú,
tela, čo v hriechu ako vo sne živorí,
nepadnú oni, ale pevne zastanú,
pred Bohom ako udatní sa prejavia,

po pravici si stanú trónu Božiemu,
keď príde ohňom súdiť všetky národy,
s anjelmi budú radovať sa naveky,
naveky sláviac Boha milostivého,
piesňami z tých kníh oslavujúc naveky

svojho Boha, čo nad ľuďmi sa zmilúva,
ktorému preto všetka sláva prislúcha,
i česť i chvála, Boží Synu, v jednote
so svojím Otcom, s Duchom Svätým v trojici
na veky vekov od každého stvorenia.

Amen.

2. 7. 2012


Kauza Bezák

Branislav Michalka

Nič nie je desivejšie ako svet dusený a zalievaný informačnou lávou, pri pravidelných výbuchoch žurnalistickej slovnej erupcie. Z krátera unifikovaných médií, napájaných telurickými pokynmi súčasných budovateľov Nového svetového poriadku, sa valí unisono nárek, či oslavná tiráda a zadusený svet lapá po dychu. Zmätený občanko sa pýta: som skutočne sám? Som jediný kto si myslí, že to tak nie je? Média trúbia do ohlúpnutia a postavičky liberálno-murárskeho orloja sa zjavujú jedna po druhej, aby odrapotali svoje sentimentálne frázy s dobre zaplateným planúcim pohľadom.

Kauza Bezák sa stala kameňom uholným pre slovenských liberálov, murárov, ekumenov, tolerantov, skrátka pre všetkých sluhov Krásneho nového sveta. Trúbia unisono na poplach. Ale povážte! Oni žialia nad tým, že Cirkev týmto aktom utrpí  a veriaci sa odvrátia od Cirkvi. Skrátka, Cirkev príde o dôveru. Toho náreku! Toho lamentovania! Toho strachu o dobro Cirkvi! Kto by si to pomyslel, že všetci tí protestanti, agnostici, židia, rockeri, homosexuáli, poslanci a podobné Božie dopustenia, tak milujú katolícku a apoštolskú Cirkev? Zdá sa, že by za ňu aj krv vycedili, len aby zostala bez poškvrny. 

Zaiste máme všetci v dobrej pamäti, akými nehynúcimi sympatiami k Viere, Cirkvi a Nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi, sa vyznačuje táto kamarila a boli by sme dokonalými bláznami, ak by sme čo i len na sekundu uverili v ich úprimnosť. Mená ako Štefan Hríb, Eugen Korda, vyskočený teológ Kocúr, Andrej Bán, etc. , etc. , sú dostatočne známe svojimi protikatolíckymi postojmi na to, aby sme pochybovali o tom, že im ide o skutočné blaho Cirkvi. Ak kričia na poplach tak z jediného dôvodu: ich exponent v radoch Cirkvi bol vypoklonkovaný a to s takou rýchlosťou a razantnosťou, akú od Vatikánu, topiaceho sa v anarchii pokoncilového aggiornamenta, nikto nečakal. Miera ich kriku je priamo úmerná miere ich šoku. Pozrime sa postupne na to, čím si získal bývalý arcibiskup Bezák ich sympatie a pohrabme sa trošku v kontextoch.

Bezák a Tiso

Takmer všetky média a ich exponenti, spolu s „osobnosťami“, vo všetkých článkoch referujúcich o Bezákovom odvolaní, zmieňujú s bezostyšnou drzosťou, že hlavným Bezákovým pozitívom, v protive k Sokolovi, je jeho ostentatívne negatívny postoj k Tisovi, za ktorého Sokol slúžil zádušné omše. Už toto kritérium, zúfalo vzdialené od akýchkoľvek skutočných vieroučných a pastoračných kritérií, je dostatočným dôkazom, že cela kauza je spolitizovaná malou, ale dobre platenou a výkonnou liberálnou klikou. Urobiť z postoja k historickej postave kritérium kvality katolíckeho biskupa, to svedčí jednak o tom, kto ovláda média a za druhé o dokonalej dvojrozmernosti myslenia, neschopného povzniesť sa nad úbohý historizujúci bulvár.  S priam maniakálnou paranoiou sa tu klasifikujú predstavitelia Cirkvi podľa toho, aký postoj zaujímajú, alebo zaujímali, k obdobiu II. svetovej vojny a k jej následkom. Prípad biskupa Wiliamsona je dostatočne známy, aby otvoril oči aj tým najzaslepenejším katolíkom. Pravda, ak duševný spánok nie je pre nich hodnotou minimálne tak podstatnou ako to, ktorá sekulárno-pohanská forma myšlienkovej totality (slobodomurárska, komunistická alebo národno socialistická) vyhrala vojnu pred 70 rokmi. Je možné, a niekedy sa zdá že priam isté, akoby toto bolo pre nich dôležitejšie než spásne učenie katolíckej Cirkvi, pretože predstaviteľov Cirkvi nehodnotia podľa pravovernosti a oddanosti Tradícii, ale podľa toho koľko krokodílych sĺz vyronili nad rôznymi udalosťami z učebníc moderného dejepisu.

Bezák a Sokol

Ako z hore uvedeného vyplýva, tak medzi Sokolom a Bezákom bola nezhoda v otázke hodnotenia Jozefa Tisa. Pre katolíka otázka nie podstatná. Veriaci katolík môže byť dobrým katolíkom nezávisle  na tom čo si myslí o Jozefovi Tisovi a bez ohľadu na to či ho obdivuje alebo kritizuje.  Pre liberálov, murárov a ekumenov to však bolo hotové požehnanie. Vítali príchod Bezáka na post trnavského arcibiskupa tak, ako by prišiel nový sv. Cyril a sv. Metod v jednej osobe. Cirkev sa mala obrodiť. Pravdepodobne podľa rakúskeho modelu. S dokonalou znalosťou zákulisných ťahaníc očakávali svieži liberálny vietor v „zatuchnutých“  komnatách Cirkvi na Slovensku. Ten sa samozrejme dostavil a Bezák bol obletovaný médiami s pravou tajnosnubnou diskrétnosťou. Hrkútaniu a cukrovaniu nebolo konca kraja. Rozhovory, oslavné články, bláboly typu „už sa my katolíci nemusíme hanbiť“ a všetok ten gýčovitý pseudohumanistický balast, omieľaný až do úplného zamdlenia.  Skrátka liberálna klika bola na koni. Vo vzduchu sa vznášala vôňa kvetín a slobody, festival Pohoda, na čele s Kaščákom a Hríbom, okiadzal Bezáka s ohavnou komsomolskou dryáčníckosťou a on na oplátku šíril pod stanom amorfné heretické klišé ála „ nezáleží na tom či sme katolíci, hlavne, že máme lásku“.

S jedlom rastie chuť. Arcibiskup Bezák a jeho mediálni kamaráti sa rozhodli zúčtovať s „negatívnym“ hrdinom tohto ostblockového westernu, Jánom Sokolom. Ten sa zdal byť totálne spacifikovaný a neschopný odporu. Najprv začali presakovať zo zákulisia trnavskej diecézy šokujúce informácie o arogantnom chovaní Bezáka k jeho predchodcovi, o snahe ponížiť ho a vyštvať.  To mierne narúšalo obraz slušného, decentného a vždy otvoreného otca arcibiskupa, ako ho maľovali média. Medzi zdesenými ľuďmi (ktorí ho podľa médií tak milovali) sa začala šuškanda i počalo sa hovoriť o lóžach, uholníkoch a kelňách.  To však nemohlo liberálnu kliku vzrušovať, cítila sa vo víťazstve istá a neohrozená.  A tak sa započala kauza Sokol. V nej sa angažoval večný infantil slovenskej politiky a pravdepodobne aj osoba, poverená začiatkom 90 -tych rokov spolu s KDH, pacifikáciou slovenského katolicizmu a jeho liberalizáciou, večný ospravedlňovač a ľudový zabávač, František Mikloško.  Kauza skončila dokonalým fiaskom liberálnej kliky; Mikloško bol odhalený ako fabulátor neschopný dokázať svoje tvrdenia o Sokolovi a len zákrok liberálnej prokurátorky zachránil jeho a časopis .týždeň pred platením odškodného za poškodzovanie dobrého mena Jána Sokola.

Bezák a Cirkev

František Mikloško má, po fiasku v kauze Sokol, zase mediálny priestor. Vrhol sa do boja so samotným Vatikánom. On, ktorý, ako tvrdí „ žil a zomieral“ za Cirkev. No, o zomieraní asi nemôže byť reč, ale živý je až, až. A plný vášne. Už teraz sa rozhodol, že Vatikán bude musieť  Bezáka raz rehabilitovať. Ak nie, tak Cirkev na Slovensku, súdiac podľa miery jeho vzrušenia, príde o svojich najlepších synov a dcéry, v návale sklamania z odvolania najlepšieho biskupa akého kedy Slovensko malo. No, tak sa na to pozrime. Čo znamenal Bezák pre Cirkev, ktorá sa aj tak topí v rozklade a zniesla už všeličo.
.
Už počas jeho menovania sa šírili medzi liberálnymi kruhmi v Cirkvi pochvalné správy o tolerantnosti jeho názorov. Detské omše s plyšovými zvieratkami, rockové omše, mládežnícke omše, skrátka  otvorenosť sama. Bezákom deklarované nadšenie pre rockovú hudbu dávalo tušiť kam až siahajú duchovné základy jeho pastorácie. Relativizovanie nutnosti príslušnosti ku katolíckej Cirkvi z hľadiska spásy, všetko objímajúce tolerantné frázy, podlizovanie sa mládeži, popieranie nevyhnutnosti autority a hierarchie, no skrátka ideál katolíckej ortodoxie, že? Nie, že by zvyšok Cirkvi bol obzvlášť odlišný, po 40 rokoch všeobecnej deštrukcie, ale toto bolo na Slovensko asi predsa len trochu moc.

Na povrch začali vychádzať správy o tom, že arcibiskup Bezák svätí za kňazov seminaristov, ktorí boli odmietnutí v iných seminároch; t.j. ktorí boli uznaní za nespôsobilých na vysvätenie, kvôli svojim neortodoxným postojom a snáď aj iným deliktom. Toto svojvoľné porušenie základnej disciplíny, potom ako sa prevalilo, bolo spúšťacím mechanizmom apoštolskej vizitácie, ktorou Rím poveril litoměřického biskupa Baxanta, známeho konzervatívnymi postojmi.  Čo všetko sa dozvedela komisia pri vizitácii sa môžeme len dohadovať, ale motív je dostatočne jasný. Nie sú to žiadne finančné machinácie. Tie, vzhľadom na malosť Slovenska, môžu zaujímať miestnych čachrárov, ale predpokladať, že rozvášnia Vatikán, ktorý sa sám topí v rôznych finančných problémoch, natoľko, aby sem posielal vyšetrovaciu komisiu a následne odvolal arcibiskupa, to je smiešne. Nie je nutné ani predpokladať, že sa Bezák dopustil niečoho, čo by prekračovalo bežný stav na osvietenom Západe. Takí nemeckí a rakúski biskupi, by mohli byť odvolávaní jeden za druhým. Skôr môžeme uvažovať o tomto variante: to čo je na Západe bežná liberálna prax, to je ešte stále na Slovensku nestráviteľné a niekomu to vadilo. Podal podnet do Vatikánu a tam rozradostení, že môžu niekoho odvolať za neortodoxné chovanie (čo sa im, vzhľadom na toleranciu a ohľaduplnosť, už nepodarilo veľmi dávno)rozhodli sa konať, vediac dopredu, že Konferencia biskupov Slovenska nebude proti. Tak vznikol exemplárny prípad, ktorý na dlhší čas môže odradiť nádejných kandidátov cirkevného liberalizmu, príliš sa angažovať na poli autodeštrukcie. Vatikán tiež môže ukázať, že okrem trápne pôsobiaceho proskribovania tradičných komunít ako FSSPX, vie zatočiť, v duchu hermeneuitky kontinuity, aj s liberálmi. Všetko dopadne viac ako dobre, k všeobecnej spokojnosti. Klika na čele s Mikloškom, Hríbom, Demkom a spol. bude chvíľu mútiť vodu a zvyšku Slovenska bude arcibiskup Bezák chýbať asi ako druhý palec na ruke.

Bezák a média

Najjasnejším dôkazom o tom, kto je bývalý arcibiskup Bezák, sú nekonečné žalospevy nad jeho odvolaním v médiách. Človek nemusí byť práve znalcom zákulisných jemnôstok, aby vypozoroval, že hlavné médiá vo svete a tobôž na Slovensku, sú k uzúfaniu jednotvárne a monolitické.  Jednotnosť predpokladá jednotné vedenie. Ak sa nečudujeme, že Vatikán je, alebo by aspoň mal byť, jednotný, tak by sme sa tomu nemali  čudovať ani u jeho nepriateľov. Nepriatelia Cirkvi vlastnia väčšinu médií sveta a na Slovensku takmer všetky. Jednotne útočia na Cirkev, jednotne podkopávajú kresťanskú morálku, jednotne ničia európsku kresťanskú kultúru. Tieto média teraz oslavujú Bezáka. Ak im nejaký katolík skutočne verí, tak potom to môže byť len súdruhom Leninom definovaný „užitočný idiot“.
Čo platí o mediálnej podpore Bezáka, to platí aj pre ostatných, v médiách obľúbených a hojne citovaných katolíkoch. Nemohli nám viac na seba prezradiť ako v tejto kauze. Ak im nepriatelia Cirkvi dávajú priestor, oslavujú ich a vydávajú ich za tých „dobrých“ katolíkov, v protiklade ku  kryptogardistickému, bačovskému a zaostalému Slovensku, tak nám tieto média robia skutočne dobrú službu, o akú nikdy nemali vlastne záujem a svojim sluhom z katolíckych radov reklamu, ktorá sa končí uškŕňaním.
Je ťažké odhadnúť či je kauza Bezák ďalším potvrdením slov „a brány pekelné ju nepremôžu“. Možno nástupca arcibiskupa Bezáka bude ešte smutnejšou postavou. Každopádne určité kruhy, tváriace sa ako milovníci kresťanstva a Cirkvi, sa naivnej dôvery slovenského baču a kryptogardistu už asi nikdy nedočkajú.