Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

27. 6. 2012

Telo Kristovo musíme prijímať na kolenách a do úst!

P. Tharsicius Péter Papp

Drahí bratia a sestry !

Viete to všetci veľmi dobre, že bez Najsvätejšej Oltárnej sviatosti niet kňazstva a bez kňazstva niet Najsvätejšej Oltárnej sviatosti. Prečo? Ježiš Kristus nechcel svoje sväté spasiteľské dielo obmedziť v určitom priestore a čase iba na Jeruzalem a Veľký piatok, ale rozšíril ho na všetky miesta a na večné časy. Len tak sa dá chápať Ježišovo zvolanie: „Toto robte na moju pamiatku!” alebo inak: apoštoli a ich nástupcovia majú na území celého sveta a v každej dobe konať to, čo konal počas svojej poslednej večere sám Spasiteľ a do čoho vložil celé svoje vykupiteľské dielo.

Nie je náhodou, že má samotná Oltárna sviatosť v rámci cirkevného roka svoj vlastný, výnimočný sviatok. Keďže svoje pozemské putovanie prežívame v konkrétnom čase a v konkrétnom priestore, je potrebné, aby existoval výnimočný sviatok, počas ktorého si budeme všímať výhradne len Oltárnu sviatosť. Nemožno považovať za vymyslenú legendu to, že Oltárna sviatosť krvácala (viď zázrak v Lanciano [dnešný región Abruzzo v Taliansku] v 8. storočí – pozn. autora), lebo Všemohúci Boh koná viditeľné divy aj dnes. Eucharistický zázrak, ako bol tento však nemá hovoriť iba ku katolíckym veriacim, ale ku každému človeku, žijúcemu v akejkoľvek dobe: Ježiš naozaj založil a nariadil Eucharistiu, starajúc sa aj týmto o ľudí, žijúcich v dobách, nasledujúcich po čase jeho verejného účinkovania na Zemi. Druhé posolstvo predstavuje práve pravosť Oltárnej sviatosti: to nie je obyčajný chlieb a obyčajné víno, ale v dvoch svätých podstatách sám pán Ježiš Kristus, bez akejkoľvek chyby, nedostatku, či neúplnosti – čiže v celosti, so svojim telom, so svojou krvou, božskou i ľudskou podstatou. V Oltárnej sviatosti niet nedostatku, lebo predstavuje skutočnú prítomnosť Ježiša Krista. Tak je už zrejmé, prečo klamú tí, ktorí z pozície samozvanej sily hovoria, že Ježiš je prítomný iba v okamihu prijatia jeho Tela, alebo je prítomný iba svojou silou, či symbolicky, alebo nie je v Oltárnej sviatosti prítomný vôbec (viď rôzne protestantské  učenia – pozn. autora).

Ak raz niečo s určitosťou nariadi sám Ježiš Kristus ako pravý Boh a pravý človek, potom nemá nik z ľudí – súc iba zrnkom prachu, žiadne právo na tom niečo pozmeniť!  Odtiaľto sa dostávame k hanebnej situácii, kedy veľké množstvo veriacich berie počas Svätého prijímania Oltárnu sviatosť do svojich rúk. To nie je jedlo. Zdôrazňujem, Svätá Omša nie je fast-foodová jedáleň, ani párty pri švédskom stole. Po druhom vatikánskom koncile, nakazenom voľnomyšlienkárstvom a rôznymi bludárskymi výkladmi viery, či spôsobmi života, čo prinieslo iba rozruch a chaos, je vidieť výsledok: veriaci prijímajú Pána Ježiša stojac a do ruky ! Len si pomyslite, čo sa deje pred tým a potom ! Pred tým je ruka veriaceho špinavá, veď kostolnú kľučku chytajú aj druhí, s kadejako zapatlanými rukami; potom tu je kýchanie, kašľanie, čo znečisťuje ruky rovnako. Pri podávaní rúk na znak pokoja si podávame ruky s inými, ktorých ruky môžu byť tiež špinavé. Po prijímaní ostávajú malinké čiastočky Božieho tela na rukách. Stačí si len podať s niekým ruky, dotknúť sa vlastných šiat, alebo iných predmetov, chytiť ich. Ježiš nie je v Najsvätejšej Sviatosti prítomný nato, aby bol prítomný aj na predmetoch mimo ľudského vnútra: na šatách, predmetoch bežnej potreby, či ktovie kde inde.

Prijímanie v stoji nie je prijímaním, ale banketom. Nečudujme sa výsledkom jedného prieskumu, podľa výsledkov ktorého okolo 70 percent tých, čo navštevujú Omše, slúžené podľa Novus Ordo  - teda v priebehu posledného koncilu pri písacom stole zosnovaného misálu – aspoň raz týždenne (v nedele) neverí v reálnu prítomnosť Krista v Najsvätejšej hostii!  Prečo to nie je tak u tých veriacich, ktorí sú verní Svätej Omši, prežívanej a konanej v duchu dvetisícročnej svätej Tradície Cirkvi a zúčastňujú sa najmä tejto? Pretože tam sa Prijímanie deje v kľaku a na jazyk. Prečo? Pretože tam človek zbožňuje pravého Boha a pravého človeka Ježiša Krista. Pred jedlom si nekľakáme, ale pred Ježišom áno.
Bratia a sestry! Ak si chcete zachrániť Vaše duše, potom nesmiete vzdať Vaše poslanie, podľa ktorého musíme každého človeka, každý národ učiniť Ježišovým učeníkom. To je možné vykonať iba v rámci Ním stanoveného Poriadku. Je zakázané čokoľvek vymazať, doplniť, či pozmeniť zo Zákona, ktorý nám dal a ustanovil Ježiš Kristus. Nezabúdajte: „Človek ma skôr počúvať Boha ako ľudí!”

Týmto Vás žehnám, taktiež každého pravého katolíka, spomínajúc na Vás i v modlitbách; zároveň sa snažiac aj o spásu tých, čo  ešte stoja mimo stáda Ježišovho.  Nech je s Vami pokoj nášho Pána Ježiša naveky! Amen.

Svedectvo veriaceho laika o „svätom“ prijímaní na ruky 

V krátkosti o mne: mám 37 rokov, k prvému Svätému prijímaniu som pristúpil ako osemročný a keď som mal dvadsať rokov, osobne som si zaumienil, že budem Telo Pánovo prijímať do rúk. K môjmu rozhodnutiu som dospel po tom, čo nám raz na hodine náboženstva duchovný otec rozprával a demonštratívne predvádzal, ako (všelijako a pritom smiešne) prijímajú ľudia, všetko podané z perspektívy kňaza. To ma motivovalo k tomu, aby som odteraz za žiadnych okolností nedal dôvod na to, aby niekto mohol zosmiešňovať Najsvätejšiu Sviatosť ako takú, respektíve spôsob, akým sa podáva veriacim, teda priebeh udeľovania Svätého prijímania. Toto moje rozhodnutie, ktoré som prijal ako dvadsaťročný, som dlhých šestnásť rokov svedomite dodržoval. Ešte predvlani som bol človekom, ktorý sa zúčastňoval Svätej Omše denne, po celý rok. A zároveň som pristupoval denne aj k Svätému Prijímaniu (ako inak, do rúk). Telo Pána som vždy prijímal s maximálnou odovzdanosťou a snahou o čo najdokonalejšiu dôstojnosť tohto aktu. Živo si spomínam, ako som si po Svätom prijímaní vždy kontroloval dlane, tajne na nich skúšal hľadať nalepené malilinké úlomky hostie. Spočiatku ma pri tom trápili určité obavy, neskôr mi to začalo byť jedno. Napriek mojej dennej účasti na Svätej omši a dennému pristupovaniu k Sviatosti Eucharistie som začínal pociťovať, že som od Boha ďaleko. Bolo to pre mňa z hľadiska mojej duše ťažké obdobie. Keď si na to spätne spomeniem, veľmi reálnym bolo nebezpečenstvo, že by som dokonca stratil svoju Vieru.Že všetko napokon skončilo inak, vďačím otcovi P., ktorý zohral významnú rolu v procese zmeny môjho osobného života. Po tom, čo bol otec P. preložený do farnosti, kam chodím do kostola i ja, som začal k nemu chodiť na spovede. Od počiatku som tušil, že je zástancom Tradície, no pre mňa to nebolo nič dôležité, bral som to len ako podružný kuriózny fakt.

Vlani – na začiatku veľkopôstneho obdobia – som sa modlil k Svätému Duchu, prosiac ho o to, aby mi pomohol spoznať v mojom živote „múry“, ktoré ma od Neho oddeľujú. A on mi to splnil.Niekoľko dní po mojej pravidelnej mesačnej spovedi som bol na jednej Svätej Omši, ktorú slúžil otec P. , v Novus Ordo. Chcel som ísť na Sväté prijímanie, preto som rozmýšľal, ako. Poslúchajúc hlas svojho srdca, verný šestnásťročným zvyklostiam som chcel ísť prijímať do rúk. Snáď trochu s ohľadom na otca P. (vedel som už o ňom, že je zástancom Tradície a že uznáva iba prijímanie do úst), tak trochu i na znak akejsi snahy byť viac otvorený Bohu, som sa napokon rozhodol, že výnimočne budem prijímať na jazyk. Vtedy sa stalo niečo, na čo odvtedy nedokážem zabudnúť a čo si budem pamätať navždy: v okamihu prijímania som okúsil Jeho pravú prítomnosť. Tento zážitok na mňa zaúčinkoval elementárnou silou. Začal som doma hľadať na internete články na tému polemiky prijímania na ruku contra na jazyk. Tak som sa dostal na stránky katolíckej tradície a ku článkom na nich, prečítaním ktorých som sa oboznámil s argumentmi, ktoré preferujú prijímanie do úst oproti prijímaniu na ruku. Ešte niekoľko dní som vo svojom vnútri viedol boj, ale musel som uznať, že ak chcem zostať dôsledný vo vzťahu k spoznanej Pravde, musím zmeniť svoje šestnásťročné zvyklosti. Prijímanie na ruku som úplne zanechal.O pár týždňov neskôr som mal možnosť zúčastniť sa tradičnej Svätej Omše, slúženej pátrom P. Dostal som sa pred ďalšie rozhodovanie sa, lebo na týchto Svätých Omšiach je Sväté prijímanie udeľované výhradne na jazyk, dokonca v kľaku. To už nastal ale v mojom živote úplný obrat, rozumom, svojimi pocitmi i vôľou som už bol pevne rozhodnutý pre svätú Tradíciu. Už zostalo len vzdanie úcty Jeho telu mojim telom.Keď som prvýkrát prijal Sviatosť oltárnu kľačiac na kolenách do úst, bolo to pre mňa, akoby som bol na prvom Svätom prijímaní. Nedá sa to vypovedať. Aj odvtedy, kedykoľvek mám možnosť pristúpiť k Svätému prijímaniu a spĺňam zároveň všetky patričné podmienky, prijímam Kristovo telo práve v tejto forme. 


Podľa www.Szentkoronaradio.com preložil Ladislav Hajdu

25. 6. 2012


Fragmenty z doby moru VIII. / 2012

Sväté HDP, oroduj za nás?


Starší občania sa snáď pamätajú ako súdruh Zápotocký už v roku 1947, teda rok pred komunistickým prevratom, nariekal v parlamente aj v novinách ako „nám ty církevní svátky brzdí dvouletku“ a „co všechno bychom mohli hezkého udělat, kdyby nebylo těch komedií se svátkama.“ Podobný budovateľský bes zachvátil aj súčasnú slovenskú kryptoboľševickú vládu.  Tie predchádzajúce kryptoboľševické, a to boli všetky, čo si budeme nahovárať, mali zase svoje besy. Nad všetkým tým kompostom vznáša sa bezuzdný pegas modloslužobného ekonomizmu, či už liberálneho, socialistického alebo komunistického plemena, ktorý všetky zákruty, škárky, zákutia a diery životabehu podriaďuje fetišu ekonomiky.  Jedna imbeciloidná floskula strieda druhú a novodobí euromandaríni sa učia do omdlenia páliť kadidlo za bôžikov „rastu“, „trvalo udržateľného rastu“ , „stability“, „konkurencieschopnosti“ , „sociálnych istôt“ , „trhu“, „prosperity“ a mnohých ďalších, domácich i zahraničných zmokov, utľapkaných v pekle burzových, úradníckych a univerzitných pelechov filisterstva. Trojuholníkom ekonomiky a uhlomerom prosperity sú pomeriavané, sčítavané, plánované, projektované a zjednocované všetky záchvevy súcna, nevynímajúc detské prdúchy.

Že v takom svete niet miesta pre úctu k Sedembolestnej Panne Márii, patrónke Slovenska, je samozrejmé. Veď čo by už mohla pre dnešných euroobčanov urobiť Tá, ktorá postrádala elementárne ekonomické vzdelanie a nemohla by ani, aj keby hneď zostúpila na zem do štúdia č. 2, s nikým diskutovať o „stabilizácii“ a „eurovale“. Euroobčan, a samozrejme euroobčianka, nepotrebujú Pannu Máriu. Potrebujú ešte o päť kilov mäsa na týždeň viac, zbrusu novú hypotéku a mínusový úver, ešte jednu dovolenku, viac lacného piva, hojnosť futbalu, ešte jeden mobil, prípadne nové stehná, zadok a prepitujem, nové silikónové cecky (inak sa totiž tá umelá hmota nazvať nedá). To všetko, všetučko budú mať, keď HDP stúpne o usilovné desatinky percentíčka.  Aké krásne vyhliadky! Milosrdný a láskavý laický štát sa postará svojim občanom o všetko. Chce za to len jedno, aby sa občanko ovečka poklonil namiesto Panne Márii svätému HDP. Lebo ak má HDP prednosť pred Pannou Máriou, tak je len logické, že mu má prináležať aj adekvátna úcta.

Boli ale tí svätí zaostalí. To bola samá chudoba, odriekanie, kdesi-čosi, samé vzdychanie a fňukanie, samé lacrimarum valle a samé miserere, človek sa od nich nedočkal trochy toho budovateľského nadšenia , pokroku a rozvoja. Ale čo by sme sa čudovali. Veď ako môže niekto očakávať pozitívny prístup k životu od niekoho, pre koho je život v Nebi viac ako život na zemi? Musela prísť doba nová, doba pokroková. Dnes už všetci vedia, že takto sa dobre nadžgať v piatok cigánskej pečienky, až sa robia gundže za ušami,  opáčiť nejaké čajočky po ceste v kríkoch, zarevať si na dobrej dance párty, poriadne sa vyopaľovať na tolerantnom slniečku, ktoré svieti na všetkých bez ohľadu na rasu a pohlavie, skrátka užiť si, to je lepšie než celé Nebo aj s večnou blaženosťou dokopy. Dobrý štát myslí na ľud. Dáva im, v skratke povedané, na výber: chcete mať viac z capacieho rohu hojnosti, alebo sa viacej modliť? Ó, kto by odolal?  Kto by myslel na smrť, keď „všade vôkol riava života“ (a plastové fľaše, psie hovná, ovracané a ošťaté nárožia ako bonus)? A ktohovie, možno ten pokrok nakoniec vybabre aj so smrťou? Či sú americkí vedci málo podkutí? A izraelskí, európski, čínski? Až sa im z kečky parí. Ej veru, zažije ešte stará baba svoju desiatu svadbu v dvestovke, ak budú chcieť.

A aby ani škrupulanti, z radov pokrokových, umiernených a liberálnych katolíkov neprišli skrátka, tak laický a sekulárny štát vo svojej blahovôli prišiel s kompromisom pre zaostalých: sviatok sa presunie vždy na nedeľu. Čiže nebude a zároveň akoby bol.  No prosím, aké jednoduché. To je už druhá reforma liturgického kalendára za posledných 40 rokov. Tento krát úlohu ľavicového kardinála zahral pán premiér. A vôbec, všetky sviatky by sa mali zhrnúť do jedného týždňa, Vianoce, Veľká noc aj s 1. Májom, najlepšie do pohyblivého týždňa, podľa stagnácie na trhoch a burzách. No a bude po problémoch. A keď sa ešte podarí, aby všetci oslavovali svoje narodeniny a meniny v jeden deň v roku, tak sa zredukuje alkoholizmus o 0,00002 percenta a pracovné úrazy o 0,0047 percenta.

Nebudeme si samozrejme zastierať ani sociálne negatíva. Nič nie je pre všetkých, ani ten pohodlnejší život. Sú bytosti, ktoré na to doplatia. Budú musieť pracovať a podávať vyššie výkony. Snáď bude pre sociálnych inžinierov útechou, že ony robia svoju prácu rady a s nadšením. Pribudne im množstvo materiálu. Nad ich spracovateľským závodom sa klenie nápis „Zanechajte všetky nádeje!“ Budú musieť do úmoru pracovať, inventarizovať, katalogizovať, zatrieďovať a poskytovať istoty všetkým tým, ktorí sa rozhodli pre sväté HDP.

Za tými katalogizovanými, čo sa dočkajú tej najväčšej istoty, totiž nekonečnej,  už nebude Panna Mária chodiť a vyrušovať ich z pracovného nadšenia. Bude tam stále teplo aj bez polystyrénu a plynovodu. Skrátka zase budú o krok ďalej v prosperite. A ich novým vedúcim snáď pridelí pekelný komisár nejaký ten bonus na kopytá. Aj nadšenie niekedy unavuje.

A nám ostatným, ktorým svetlo pokroku ešte nerozohnalo z čela mraky náboženských predsudkov, zostáva len tak po starom, bez trvalo udržateľného rozvoja a stability, zalomiť rukami a zašepkať: „Panna Mária Sedembolestná, oroduj za nás!“  

B. Michalka
  

17. 6. 2012

Na bočnej lište, v oddelení Encykliky, pribudla dôležitá encyklika Casti connubii, pojednávajúca o kresťanskom manželstve. Každý katolík, by sa s ňou mal dôkladne oboznámiť, aby sa vyhol životu v smrteľnom hriechu a večnému zatrateniu.
Pribudla tiež encyklika Quas primas o Kristu Kráľovi, týkajúca sa predošlého príspevku Juraja Sirotného.



13. 6. 2012

"Mesiáš"

Jozef Duháček

V roku 1626 priviedla manželka židovského kšeftára, ktorý nahonobil slušné imanie ako zástupca anglického obchodného domu v Turecku, na svet syna, ktorý dostal otcovo priezvisko Zevi a krstné, pardon u Židov nekrstia, teda prvé meno Sabbetai, pretože sa narodil v sobotu. Tak, ako všetci Židia tejto doby, študoval horlivo Talmud, ale vynikal aj v iných oblastiach, najmä hudbe. Bol to mimoriadny fešák a mal očarujúci, podmanivý hlas, teda kombinácia ako u dnešnej rockovej hviezdy. A rovnako ako orgiastický boh vína a ničím neobmedzeného súloženia Dionýzios, aj Sabbetai pochádzal z Malej Ázie. K tomu všetkému dostal Sabbetai do vienka mániodepresívne sklony, ktoré sám bral a prezentoval, ako mystické vlohy. Keď sa práve viezol na vlne mánie, cítil sa ako superman, keď sa rochnil v bažine depresie, pochyboval sám o sebe. Sabbetai doma dychtivo počúval historky, ktoré jeho otec nosil z Anglicka, posadnutého v tej dobe mileniaristickým vyčíňaním iného mániodepresívneho a krvilačného arcilotra - Olivera Cromwella. Štúdiom kabaly, ktorá bola vtedy v kruhoch takzvaných intelektuálov rovnako populárna ako je v ich kruhoch dnes pornografia,  sa len utvrdil v presvedčení, že je Božím Pomazaným. Hanebná revolúcia, ktorú si užívali Angličania, Chmielnického pogromy v Poľsku a zástupy Židov putujúcich Európu v snahe nájsť svoj raj presvedčili aj starších a rozvážnejších rabínov, že koniec sveta klope na dvere. Blázon ako Shabettai sa musel týmito zvesťami zákonite utrhnúť z reťaze.

Po vyhnaní Židov zo Španielska sa veľa z nich uchýlilo ku knihe Zohar, v ktorej hľadali vysvetlenie všetkého toho trápenia a tá ich priviedla ku apokalyptickej kabalistike Izáka Luriu ben Solomona. Ten pred takmer sto rokmi vypracoval podivnú teológiu, ktorá sa Židom, alchymistom, okultistom a rôznym podivínom stala novým Písmom svätým. Luria tvrdil, že Boh stvoril veľké nádoby, v ktorých uzavrel všetko svetlo poznania. V zápätí sa ukázalo, že si to napriek svojej vševedúcnosti a všemohúcnosti zle spočítal, nádoby popraskali a svetlo uniklo do sveta, kde zostalo uväznené v hmote. Poslaním človeka je tiqqun - vyliečiť svet, čo znamená pozbierať všetky iskierky tohoto svetla a zhromaždiť ich opäť na jednom mieste. Diaspora, vnímana cez prizmu tohto blábolu, je potom pochopiteľná, vyvolený národ vyrazil pozbierať roztratené svetlo. Keď sa svetlo podarí zozbierať, objaví sa mesiáš. Spása je teda nie dielom výhradne Božím, ale dielom človeka a histórie, čo nás vedie k Heglovi a Marxovi. Ale späť k príbehu.

Sabbetai sa pod vplyvom tohto apokalyptického blúznenia začal správať veľmi zvláštne. V roku 1648 sa oženil, ale zdá sa že manželstvo nenaplnil, o čom svedčí žiadosť o rozvod, ktorú podala jeho manželka ešte v tom istom roku a ktorej sa on nevzpieral. Zevi trpel od mladosti istou sexuálnou patáliou, ktorú Gershom Scholem opísal ako "diabla zrodeného z masturbácie". Vo veku 20 rokov si v Smyrne svojím fešáckym zjavom a magickým hlasom vytvoril krúžok fanúšikov. Zevi často počul vnútorný hlas šepkajúci: "ty si spasiteľ Izraela!" Oklamaný Zohar považoval skutočnosť že je mesiášom za jediné prijateľné vysvetlenie všetkých udalostí o ktorých počúval a ktorých bol svedkom a v prítomnosti svojich obdivovateľov začal vyslovovať tetragramaton, vec, ktorú žiadny zbožný Žid nikdy neurobí. Fakt, že tak urobil, mala znamenať koniec jednej éry.
Zevi predsa prišiel zrušiť Mojžišov zákon - inšpirácia v katolicizme je zrejmá - a najlepší spôsob ako ukázať, že už neplatí, je robiť to, čo zákon prísne zakazuje. Netrvalo dlho a Zevi začal hlásať svoje nové učenie: rob dobro tým, že hrešíš. Hoci aj istý doktor Martin, mimoriadne populárny v Nemecku 16. a 17. storočia zvykol nabádať k usilovnému hrešeniu, ak človek mocno verí, Sabbetai, to bola úplne iná liga - nebol to ani rovnaký šport. Po tetragramatone sa pustil do bravčového mäsa a následne nato sa sám oddával a svojich učeníkov nábadal k sexuálnemu styku takého druhu, ktorý tóra zakazuje, čo sa zdá boli, vtedy aj medzi Turkami populárne, sodomitské radovánky. Hoci sa židovskí historici snažia zahrať do outu význam Zeviho protoapokalyptickej jednotky, skutočnosť že boli v roku 1651 poslaní do vyhnanstva pre nepokoje, ktoré spôsobovali naznačuje, že úplne bezvýznamná nebola. Najskôr zamierili do Saloniky v Grécku, kde bola najväčšia židovská komunita v ottomanskej ríši a potom ako banda potulných rock and rollových spevákov cestovali po východnom stredozemí so svojimi piesňami a revolučnými ideálmi.

Počas svojho pobytu v Morei si získal veľký počet priaznivcov. Mal "nádherný hlas, bol vysoký a statný, neprestajne červenolíci, hudba ho napĺňala nadšením a on ho vedel odovzdávať ďalej."  V roku 1663 sa mu zažiadalo tepla, odcestoval do Káhiry, kde stretol, sponzora a producenta, v osobe bohatého židovského bankára Rafaela Chelibiho. Našiel tam tiež ďalšiu, v poradí už tretiu manželku Sáru, ktorú si zobral v roku 1664. Tá utiekla pred Chmielnického pogromom z Poľska do Amsterdamu, kde ju mal možnosť spoznať rabín Jakob Sasportas, ktorý ju opísal ako "ženu, ktorej chýba všetok rozum" a "ktorá tvrdí, že si zoberie mesiáša a kráľa." Rabíni ju z Amsterdamu vyhnali, následne sa usadila v Leghorne, kde si vybudovala reputáciu svojou ohromnou krásou a svojou mimoriadnou promiskuitou. Zevi sa v Káhire  dozvedel o prednostiach tejto dámy a nechal po ňu poslať a ani v najmenšom mu nevadilo, že sa živila ako štetka, pretože rovnako Ozeáš (1:2) si musí aj mesiáš zobrať smilnú ženu. Jej radodajnosť a to nie je vôbec prekvapujúce, so sobášom nepominula. Ba zdá sa, že ju Zevi v štýle moderných tajných služieb nasadil, aby zbraňou, ktorou on s pochopiteľného biologického dôvodu nedisponoval, získavala nových prívržencov a odzbrojovala protivníkov. Spomína sa udalosť, keď Zevi priviedol mladého Žida do manželkinej izby dúfajúc, že ho zvedie. Keď mladík utiekol, Zevi si povzdychol, že mladík mohol vykonať veľký tiqqun. Sárine sexuálne avantíry prezentoval Zevi v súlade s kabalistickým pojmom tiqqun olam -  liečenie sveta, čo chcel dosiahnuť systematickým prestupovaním zákona - tetragramaton, bravčové, sexuálne orgie, rušil pôsty a svoje narodeniny urobil náboženským sviatkom. Zevi predbehol svoju dobu o stáročia a podobal sa na Freuda, ktorý sa skutočne považoval za Zeviho avatara. S Chelibiho peniazmi a Sárinou sexuálnou virtuozitou začal splietať plán na cestu späť do Smyrny. Životospráva zložená najmä z vína a piesní akcelerovala jeho bipolárne správanie. Vo februári 1665 ho opäť zdrapila mánia a krátko na to nasledovala depresia. Keďže v čase depresie o sebe pochyboval, vyhľadal známeho kabalistu Náthana z Gazy s obavou, že ho označí ako duševne chorého. Na prekvapenie všetkých, Náthan pred ním padol v úcte na zem a prosil o odpustenie, že hneď nespoznal mesiáša. Zvyčajne vizionár, alebo tomto prípade mesiáš, potrebuje uznanie nejakej všeobecne akceptovanej autority. To sa dostalo chudákovi Sabbetaiovi v Náthanovi a do tej chvile sa zvykne datovať počiatok sabatiánskeho hnutia. Bez Náthanovho impulzu by nikdy nevzniklo, ale keď ho certifikoval za mesiáša, ostatní rabíni sa začali stavať do radu. V Gaze dostal Zevi akronym  AMIRAH, čo je skratka hebrejského Adoneinu Malkeinu Yarum Hodo - Nech je zvelebený náš Pán a Kráľ. Netrvalo dlho a oponovať Zevimu začalo byť nebezpečné.

Na jeseň 1665 sa konečne do Smyrny vrátil a jeho reputácia vyvolala medzi miestnymi výbuchy radosti. Bláznovstvo Židov v Smyrne nemalo hraníc. Delírium zachvátilo malých aj veľkých, ženy, dievčatá aj deti upadali do extázy a prevolávali Sabattaia slovami Zohar za pravého vykupiteľa. V očakávaní konca sveta pozhadzovali zo svojich domov strechy, ženili a vydávali desaťročné deti, aby mohli duše, ktoré sa ešte nenarodili, priviesť na svet a tak odstrániť každú prekážku nástupu času milosti. Muži a ženy tancovali ako maniaci na uliciach, oddávali sa sexu a zdravý rozum dočista opustil pole. Obavy skeptikov sa utopili v karnevalovom nadšení. Keď rabín Áron del Papa kritizoval mesiášsku mániu, vylúčili ho zo synagógy a vyhnali z mesta. Keď Chayim Penya, bohatý a vážený Žid protestoval, besniaci zástup ho takmer roztrhal na kúsky. Mánia sa postupne rozšírila mimo Smyrnu, ba i za hranice ottomanskej ríše k diaspore v Európe. V novembri novinky dorazili do Amsterdamu a kongregáciu Talmud a Tóra zachvátil ošiaľ. Iná kongregácia z Amsterdame napísala Zevimu list, v ktorom žehná, klania sa, pomáha, slúži, chváli a zvelebuje nášho pána veľkého kráľa, Sabbetaia, pomazaného pánovho, mesiáša, syna Dávidovho, mesiáša kráľa, mesiáša spasiteľa, mesiáša vykupiteľa, nášho mesiáša spravodlivého. Pepys hovorí, že stávky v Londýne na Sabbetaia sa uzatvárali v kurze 10:1. Vrchný rabín v Istanbule ho vyhlásil za očakávaného spasiteľa, ktorý obnoví kráľovstvo Izraela. Nastúpila tlačená propaganda, ktorej technológiu si Židia osvojili, keď kolaborovali s protestantmi v Nemecku. Samuel Primo, Zeviho tajomník sa staral, aby sa správy o sláve mesiáša dostali ku všetkým Židom v zahraničí. K tomu skvelo poslúžila židovská obchodná sieť, anglické a holandské kupecké domy v Turecku. Pamflety zaplavili Londýn, Hamburg, Amsterdam, väčšina z pera Náthana z Gazy. Koniec sveta bol naplánovaný na rok 1666, keď "Zevi porazí tureckú veľmoc bez vojny" . Spevom si podrobí svet a obnoví kráľovstvo Izraela a "všetky národy mu budú podrobené." Židia v Nemecku, ktorí často počúvali počas noci zlomyseľné trúbenie rozpustilej mládeže, museli cítiť mohutné zadosťučinenie keď čítali: "nebude žiadne prelievanie krvi medzi neobrezanými, okrem nemeckých krajín."

Po víťazstve nad sultánom mal Zevi pochodovať na Jeruzalem, kde mal objaviť tajný oltár na ktorom prinesie obeť, hoci chrám už vybudovať nemal. Nato mal kráčať na východ k rieke Sambatyon, cez ktorú možno prejsť len v sobotu, lebo vtedy netečie. Na jej druhom brehu objaví stratené kmene Izraela, odtiaľ sa vráti sediac na nebeskom levovi a pred zrakom národov sa mu budú koriť všetci králi sveta. Potom vykoná posledný tiqqun a zhromaždí božie iskry a esencie na príslušnom mieste. A nastane nebo na zemi. Zevi je podľa Náthana inkarnáciou  Bar Kochbu, hoci on sám si nebol istý či sa chce hrať na Kochbu, alebo na Krista, ktorého sa snažil stále viac napodobňovať. Počas Hanukky 1665 upadol do tranzu na konci ktorého ho zástup nevzdelaných Židov prevolal kráľom Izraela. Zevi slávnostne oznámil deň vykúpenia na 15. sivan 5426 (1666). Poslal  do Istanbulu spolupracovníkov, aby mu pripravili cestu. Opäť štedro udeľoval dišpenzy zo zákona, vykrikoval Božie meno na ulici, jedol bravčové a horlivo praktikoval sexuálne vykúpenie. Tento spasiteľ nebol výsledkom starostlivo pripraveného plánu, bola to erupcia iracionálnych elementov zhromaždených v čase a priestore. "Blahoslavený je ten, čo vám dovolil robiť zakázané veci!" Vyhliadka na dokonalé sexuálne uspokojenie, ktoré svojím učeníkom sľuboval, fungovala ako účinný stimulant k vstupu do hnutia. Deti kvetov zo San Francisca by o tom vedeli rozprávať. Inokedy pozorné turecké úrady nechali sabettiánov vystrájať takmer bez povšimnutia. Či to bol zámer, alebo nie nevieme, každopádne koncom roka 1665 vyslali istanbulskí židia delegáciu vystrojenú sultánovým rozkazom Zeviho zatknúť. Keď sa vylodili v Smyrne, Zevi už bol na ceste do hlavného mesta. Keď prirazil k brehu, turecká polícia vtrhla na loď a v železách ho vyviedla na breh. Židia, ktorí prišli s palmovými listami vítať mesiáša sa v strachu rozpŕchli. Tí ktorí zostali dostali nakladačku od tureckých drábov, eskortujúcich vykupiteľa za mreže. Historky o tom ako vykupiteľa poslúcha more a vietor sa zrazu nezdali také vierohodné. Vezír Ahmed Koprulu, ktorý dostal rozkaz upokojiť židovských vzbúrencov, zvládol situáciu bravúrne. Tri dni po zatknutí Zeviho privliekli na výsluch pred Divan kde vykladal dojemnú rozprávku o tom, že je len chudobný židovský Chacham ktorého poslali vybrať almužny pre chudobných a že nemôže za bláznivé správanie jeho nasledovníkov. Mustafa Paša, ktorý mesiáša v Istanbule privítal poriadnou fackou ho okamžite odsúdil k pobytu s plnou penziou a mrežovaným výhľadom, vo väzení pre, prepytujem, židovských dlžníkov. Dva týždne po uväznení sa synagóga v Hamburgu rozhodla vyslať emisárov, aby vzdali hold kráľovi Izraela. Stovky Židov z celej Európy sa zdvihli a putovali vzdať poctu kráľovi a spasiteľovi. Počet pútnikov bol tak veľký, že hrozil nedostatok  jedla v meste a rapídne stúpli jeho ceny. Stovky žien sa zhromaždili na brehu Bosporu uchvátené a vo vytržení prorokovali veľké veci, čo prídu na konci sveta. Turci však nezmýšľali práve ekumenicky a svoje staršie sestry vo viere priviedli k rozumu korbáčmi a palicami. Koprulu si dobre uvedomoval, že Zevi je nebezpečný aj v base. Pretože Porta plánovala vojnu s Krétou, nepotrebovali doma židovské povstanie, ku ktorému by Zeviho poprava bezpečne viedla. Vymyslel preto lepší plán. Transportoval Zeviho do väzenia s minimálnou ostrahou v pevnosti Abydos. Zevi dorazil do svojho nového domu, ktorí jeho vyznávači nazvali Migdal  Oz - Veža moci, v prípravný deň pred veľkou nocou. Dovolili mu zarezať baránka, ktorého však z pochopiteľných dôvodov jedol tak ako Mojžiš zakázal - aj s tukom. Po veľkej noci začal Zevi roztáčať koleso frašky vyššou rýchlosťou. Príjmal Židov z celého sveta sediac v purpure na tróne, v ruke držal zvitok rovnako odetej tóry. Steny cely boli pokryté zlatými kobercami, podlaha bola vystlaná zlatými a striebornými pokrovcami. Zevi sedel za stolom zo striebra a zlata a písal listy. Pero si namáčal do kalamára zdobeného diamantmi, všetko čo jedol alebo pil prinášali mu na zlatom alebo striebornom riade, zdobenom drahými kameňmi. Ak nespieval a neoslavoval, oddával sa sexuálnym radovánkam. Ešte aj v base ho Židia pozdravovali ako vykupiteľa, lebo v base dosiahol to, po čom všetci túžia - nebo na zemi. Návštevníkov ustavične nabádal aby porušovali Mojžišov zákon, zrušil spomienkový pôst na výročie zničenia Chrámu. Keď sa zdráhali, upokojil ich svedomie prísľubom - "urobím z vás kráľov zeme, budete kráľmi a kniežatami predo mnou." Veliteľ väznice zdvojnásobil taxu za návštevu a prišiel si tak na slušný majetok.

Zevi očakával príchod Náthana, s ktorým mal započať svoju vládu nad svetom. Mesiace si žil vo väzení ako kráľ čakajúc na svoju apoteózu, ktorá mala s Náthanovým príchodom nastať. Lenže chyba lávky, do Istanbulu prikvitol iný prorok z inej krajiny a ten škrtol zápalkou pod sudom s prachom. V septembri 1666 sa z Poľska doterigal rabín Nehemiáš ha-Cohen. Na prvý pohľad sa ničím nelíšil od iných poľských Židov dychtivých vidieť nového Dávida a nič netušiaci Zevi mu udelil súkromnú audienciu. Počas nej Nehemiáš vyhlásil, že aj jemu sa dostalo pomazania Božieho a žiadal, aby sa Zevi s ním podelil o mesiášsku česť. Pre dvoch židovských mesiášov naraz, je ale táto planéta primalá a Zevi ho samozrejme poslal kade ľahšie, za čo sa mu Nehemiáš odvďačil vskutku kráľovsky. Rozžeravený do biela utŕženou potupou sa zvrtol, odkráčal do Adrianopolu a bez okolkov nabonzoval pašovi, že Sabbetai pripravuje povstanie, štátny prevrat a usiluje o sultánov život. Aby rozptýlil akúkoľvek stopu nedôvery, bez váhania pašovi odprisahal, že sa stane mohamedánom. 5. septembra skutočne vyznal že Alah je jediný boh a Mohamed je jeho prorok a vrátil sa do Poľska. Tam ale turban zahodil a svoj čin údajne trpko ľutoval. Zevi to však už mal spočítané.

15. septembra ho štyria vojaci vyzdvihli a neslávne zatvoreného v krytom voze previezli na sultánov dvor do Adrianopolu. Mydlová bublina pozemského raja praskla a chudák veliteľ väznice si od žiaľu zo straty sliepky, čo znáša zlaté vajcia, určite trhal svoju tureckú šticu. Židia, ktorí snáď mali v úmysle lemovať cestu a mávať spasiteľovi na pozdrav, boli korbáčmi vykázaní do patričnej vzdialenosti. Tak či onak, presvedčenie, že Zevi je vykupiteľ, sa natoľko vrylo do židovských hláv, že plesali nad nastávajúcou hodinou triumfu, kedy sa pomazaný Pánov pomstí na pohanoch a za spevu hymnov a oslavných piesní si položí na hlavu korunu. Kaplán na francúzskej ambasáde v meste napísal, že sa Židia usilovali porozprestierať koberce v uliciach mesta a keď sa v hostinci, kde býval, odvážil pochybovať o rozumnosti tohto počínania, hostinský mu povedal: "Len sa neposmievaj, nepotrvá dlho a mocou mesiáša z vás budú otroci !"  Infinitum est stultorum numerus.

Turci nestratili nič zo svojej prefíkanosti. Vedeli, že Zeviho smrť vyvolá vzburu, ktorá mala Armagedonu podľa židovských predstáv predchádzať. Našiel sa však, ako to už býva zvykom vždy a všade, istý dobrý radca, alebo ak chcete zradca. Sultánov osobný lekár, odpadlý Žid Mustafa Fawzi Hayati Zade im poradil onakvejší kúsok. Zeviho privliekli pred Divan a vyzvali ho, aby dokázal že je mesiáš. Vyzliekli ho donaha, priviazali k bráne háremu a ukážkovo zoradený oddiel lučištníkov založil šípy na tetivy. Ak je Zevi naozaj mesiáš, šípy ho nezrania. Ale ak si náhodou nie je istý a má obavu skúšku podstúpiť, bola by tu aj iná možnosť. Nech sa stane moslimom.
Netrvalo dlho a Zevi si spočítal dve a dve. Tridsať skúsených lučištníkov predstavovalo dostatočne presvedčivý argument o nezmyselnosti jeho židovského náboženstva a naopak o hlbokej a neotrasiteľnej pravde islamu. Padol na kolená a prosil sultána o milosť. Sňal si svoju židovskú čiapku, hodil ju na zem dôkladne podupal a popľul a aby ukázal úprimnosť svojej konverzie dušoval sa, že židovské náboženstvo znesväcuje meno Božie a on už s ním nechce nič mať. Potom spustil na svojich niekdajších spolubratov veľkolepú tirádu osočovania, výsmechu a kritiky. Zeviho svätý zápal sultánovi vskutku zaimponoval, milostivo mu dal meno Mohamed Effendi a dokonca mu udelil mesačný plat vo výške 150 piastrov a urobil z neho vrátnika pri palácovej bráne. Aby  Zevi, pardon Mohamed, definitívne potvrdil že je skutočný moslim, vzal si jednu z palácových otrokýň za ďalšiu manželku. Sáre to zdá sa nevadilo, tá mala koniec koncov tiež skúsenosť s vyznávaním iného náboženstva už z mladosti z Poľska. Po vzore svojho muža konvertovala a prijala meno Fatima Cadin. Zevi potom putoval po synagógach a kázal islam a jeho misionárske úspechy boli obrovské. Leyb ben Ozer hovorí, že v priebehu dvoch mesiacov obrátil tristo Židov.

Podľa Židovskej encyklopédie, bola apostáza muža, ktorého väčšina európskych synagóg označila za pravého spasiteľa, najväčšou katastrofou od zničenia Chrámu. Vďaka zdržaniu, s akým vtedy putovali správy po svete, ešte mesiac po konverzii dostával Mohamed Effendi pozdravné listy a na dvere mu klopali pútnici z Európy dychtiví skladať pocty vykupiteľovi. Zevi, tak ako každý zbabelec, zvalil vinu na iného: "Boh zo mňa spravil Izmaelitu." Židia v Európe sa už dlhší čas vyhrážali pomstou kresťanom, ktorí mali zaplatiť za všetko spôsobené príkorie otroctvom či životmi. Keď prišla správa, že židovský mesiáš sa stal Turkom, stali sa Židia po Európe terčom najrozličnejších vtipov a nevyberaného posmechu, aký na tomto svete náleží dôverčivým hlupákom. Po úspešnom vyradení Zeviho z hry, sultán odmenil niekoľko desiatok tureckých rabínov smrťou a zjednal na svojom území poriadok. Rabíni z istanbulskej synagógy, ktorá pred časom Zeviho uznala za spasiteľa hrozili vyobcovaním každému, kto by sa jeho meno len odvážil spomenúť. Sabbetai však  bol nie len mizerný Žid, bol aj mizený moslim. Viac krát upadol do podozrenia, že mieša židovské a moslimské zvyky dokopy, až v roku 1674 však Turkom došla trpezlivosť. Sultán nechal Zeviho zatvoriť v pevnosti Dulcigno v Albánsku. Pridala s k nemu aj Sára a pokúsili sa opäť vybudovať raj na zemi, aký si užívali v Abyde, ale v Albánsku neboli takmer žiadni Židia a ak sa Zevi zmietal medzi mániami a depresiami bez publika. V septembri 1676, na desiate výročie svojej konverzie zomrel.

Zdroje:


1. M.Jones: Jewish Revolutionary spirit
2. http://www.jewishencyclopedia.com/articles/13480-shabbethai-zebi-b-mordecai
3. http://en.wikipedia.org/wiki/Sabbatai_Zevi

10. 6. 2012

Obľúbení katolíci

bl. John Henry kardinál Newman

Je vám na škodu, že tak dobre vychádzate s protestantmi žijúcimi okolo vás. Nechcem povedať, že nemáte povinnosť pestovať pokoj so všetkými ľuďmi a konať v ich prospech všetky skutky kresťanskej lásky, ktoré sú vo vašej moci.
Samozrejme že máte a ak si vás za to budú vážiť, ctiť a milovať, prispeje to k vašej chvále a získate odmenu. Ale je to inak. Oni si vás nevážia, ale pozdávate sa im, pretože o vás uvažujú ako o sebe samých, nevidiac medzi sebou a vami rozdiel. A preto tak často stoja na vašej strane, presadzujú alebo bránia vaše politické práva. Existuje spôsob, akým môžu byť vaše občianske práva bránené protestantmi bez toho, aby to na vás vrhlo tieň a im to tiež slúžilo ku cti.
Sme podobní v tom, že sme ľudia, že spolu patríme do toho istého štátu, sme spoločne poddaní toho istého panovníka, oni na nás a my často krát na nich závisíme. Rovnako cítime bolesť, keď nám ubližujú, sme vďační, keď sa o nás starajú. Nemusíme sa pre to hanbiť a tí ktorí rovnako zmýšľajú o nás sú preto mimoriadne ušľachtilí. Máme ale príčinu sa hanbiť a pádny dôvod obávať sa čo si o nás myslí Boh, keď získavame ich podporu tým, že vzbudzujeme falošnú predstavu o tom, čo je katolícka Cirkev, čím sú povinní byť katolíci a čo sú povinní veriť a robiť. A vari sa to často nestáva, že všetka vaša pozornosť patrí svetu, pretože sa podieľate na jeho hriechoch?
Prirodzenosť je jedno s prirodzenosťou, milosť s milosťou. Svet potom svedčí proti vám už tým, že je s vami dobrým priateľom. Nemohli by ste vychádzať so svetom po dobrom, keby ste sa nevzdali niečoho vzácneho a svätého. Svetu sa na vás páči všetko, až na vieru ktorú vyznávate. Svet vás vo svojom uvažovaní oddeľuje od vašej viery aby si o vás urobil úsudok a ochotne by vás od nej oddelil aj v skutočnosti.
Často sa hovorí: "Títo ľudia sú lepší ako ich Cirkev. Ich Cirkev  nestojí za nič, ale katolíci už nie sú akí bývali. Sú takmer rovnakí ako ostatní ľudia. Ich viera je rozhodne bigótna a krutá, ale čo s nimi? Nečakajme, že sa budú svojho kréda držať, nechajme ich zmeniť sa potichu, veď nikto sa nezmení na verejnosti a buďme radi, že sa zmenili! Milujú svet tak ako aj my, rovnako vrúcne ako my príjmajú politické ciele, majú radi svoju vlastnú cestu, tiež nemajú radi prísnosť, nenávidia duševné otroctvo, tak spolovice sa hanbia za svojich pápežov a koncily, sotva už dnes veria v nejaké zázraky a sú otrávení, keď im o zázrakoch ich bratia zvestujú, nehovoria už o očistci, hnusia sa im obrazy v kostoloch, vyhýbajú sa téme odpustkov a rozhodne neholdujú učeniu o exkluzivite spásy. Katolícke doktríny sú dnes len straníckymi odznakmi. Katolíci rozmýšľajú a rozlišujú sami za seba, tak ako my. Zostávajú v Cirkvi len kvôli hrdosti, ktorá im nedovolí opustiť stratenú vec.
Takto zmýšľa svet a  vy, bratia, sa tomu čudujete. Nie je to však preto, že svet vie o vás viac ako vy sami? "Ak by ste boli zo sveta," vraví Kristus "svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí." Tak hovoril Kristus o svojich apoštoloch. Ako by dnes hovoril Kristus o vás? "Ak by ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho. Pretože vás svet miluje, preto ste zo sveta a ja som si vás nevyvolil."
Nesťažujete sa, že vám svet pripisuje viac ako je pravda. Tí čo žijú podľa sveta, naznačujú, že tí ktorí ich za svetských považujú majú pravdu a tvoria s nimi jednu stranu.
Svet vás poznáva svojím inštinktom úmerne tomu ako zhadzujete Kristovo jarmo a úmerne tomu si o vás vylepšuje mienku. Jeho najväčšia lichôtka je, keď vám povie že už neveríte. Bratia, existuje večná nenávisť medzi svetom a Cirkvou. Cirkev ústami Apoštola hovorí: "Kto sa priatelí so svetom, stáva sa Božím nepriateľom." A svet to opláca, volá Cirkev odpadlíčkou, čarodejnicou, Belzebubom a Antikristom. Ona je obrazom a matkou predurčených a ak sa v okamihu smrti budete nachádzať medzi jej deťmi, musíte mať podiel na jej potupe aj kým žijete. Nevysmieva sa snáď svet zo všetkého toho, čo je na našom svätom náboženstve slávne a majestátne? Nereptá snáď proti zvláštnym prejavom Božej Milosti? Neodmieta snáď možnosť zachovania čistoty a zdržanlivosti? Nepohŕda snáď sľubom celibátu? Nepopiera snáď Máriine panenstvo? Nepovažuje snáď jej samotné meno za zlo? Nevysmieva sa jej ako mŕtvole, napriek tomu že je to matka všetkých žijúcich a veľká Orodovnica za všetkých veriacich? Nerobí si svet žarty zo Svätých? Nevysmieva sa z relikvií? Neopovrhuje sviatosťami? Nerúha sa strašnej Prítomnosti, ktorá sídli na oltároch a nezosmiešňuje snáď zúrivo našu vieru, že to čo volá chlebom a vínom je pravé Telo a Krv Baránka, ktorý spočíval pod srdcom Panny Márie a ktorý zomrel na kríži?
Kto sme, aby s nami zaobchádzali lepšie ako s Pánom, Jeho Matkou, Jeho služobníkmi a Jeho skutkami?
A kto sme, keď s nami zaobchádzajú lepšie, či sme dokonca priateľmi toho, kto spôsobil toľko utrpenia nášmu Pánovi?

Preložil Jozef Duháček

5. 6. 2012

Fragmenty z doby moru VIII. / 2012

Vaša reč nech je áno, áno a nie, nie.

Tak nám káže Spasiteľ. Magistérium, ktoré okrem iného Spasiteľove slová vykladá sa bezpochyby drží tohoto jasného a pochopiteľného pravidla. Napríklad taká omša u SSPX. Splní si ňou človek nedeľnú povinnosť alebo nie?

1995: Kdeže !
http://www.ewtn.com/library/CURIA/CEDSSPX.HTM

2003: Ale áno !
http://web.archive.org/web/20040415000423/http://www.unavoce.org/articles/2003/perl-011803.htm

2005: Áno i nie, príde na to.
http://photos1.blogger.com/blogger/669/1989/1600/20050905_Let%20-ED-4.jpg

2012: Tak už zasa nie!
http://3.bp.blogspot.com/-YhV9lnGdHG0/T8dUjY0eoII/AAAAAAAAAak/B8PdV3xfnCE/s1600/PCEDLetter.jpg

CIC 1983  Kán. 1248 - § 1. : Ba veru áno !
http://www.kbs.sk/?cid=1117700007


Alebo taký koncil. Je či nie je doktrinálne záväzný?



Samozrejme !
http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=15598

Ale čoby !
http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=16467

Podľa toho ako ho vykladáme !
http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=16452

Roma locuta causa finita ! Či ?

Zozbieral Jozef Duháček

4. 6. 2012


Antibuzimíting
alias 
„Pochod za ochranu manželstva, rodiny a výchovy detí rodičmi a proti Gay Pride 2012“.

Ladislav Hajdu

V sobotu 26. mája 2012, o tretej poobede, som sa pripojil k zhromaždeniu ľudí, ktorí spevom, modlitbami i hovorenými prejavmi prezentovali katolícky, item menšinový postoj k infekcii sodomie a jej čoraz hlasnejším a drzejším nositeľom. Organizátormi už tretieho ročníka podujatia boli „Združenie pre ochranu rodiny“ a združenie „Občania za kresťanské hodnoty a tradície“.Všetko to začalo na Tržnom námestí (aka Námestí esenpé), pod obrovskými železnými ohavami partizána a jeho dve fašistóf nenávidiacich devúch, kde po krátkych príhovoroch šéforganizátora nasledovala modlitba Korunky k Božiemu Milosrdenstvu a prejav mladíka, ktorý sprostredkoval svedectvo obrátenia sa jedného homoperverzistu z Džůesej. Následne sme sa, spievajúc pieseň Počúvaj Slovensko, Ježiš je Tvoj Boh, slávne z mŕtvych vstal" pobrali ulicami mekky tunajšieho hedonizmu a roztopaše. Bratislava je kůlová, inakšia ako iné viesky a ospalé mestá Slovákie. Bolo to vidno aj na tvárach ľudí, ktorých sme míňali, o tom však ešte hojne ďalej.

I. Účastníci mítingu

Kto tvoril osadenstvo tohto mítingu? S istotou môžem povedať, že väčšina účastníkov merala na pochod cestu zo Žiliny a okolia, prešporáci boli v tesnej menšine. Okrem členov jedného alebo druhého združenia (mierna väčšina účastníkov) som mal tú česť s charizmatikmi, dvíhajúcimi pred začiatkom podujatia svoje ruky vysoko k nebu, na ich čele bola postava samozvaného mnícha v habite vlastnej výroby, mne z videnia známeho z modlitebne Svätej Rodiny v Petržalke. Zaujímavých postáv však na námestí bolo viac – podporiť nás prišiel aj jeden  poslanec z KDH, patriaci k tým známejším. Toho snímali fotografi, pracujúci pre tých so schabesdecklom na hlave ako prvého. Bol som príjemne prekvapený celkom peknou účasťou mladých ľudí, veď išlo aj o našu budúcnosť a hlavne o budúcnosť našich detí, o tom, čo sa budú napríklad učiť o týchto veciach v škole a pod. Nemohol som si nevšimnúť dvoch novinárov, dnes píšucich do menej známeho mesačného plátku, ktorých si ešte živo pamätám z liet Vladovlády tesne pred a potom štyri roky po rozdelení Československa. Považujem ich za bytostne vzdialených mojim politickým názorom, ale cítil som, že v to poobedie sme na stodvadsať minút spojencami. Pokiaľ ide o sodomský hriech, či genocídu nenarodených, je mojou povinnosťou pochodovať aj s členmi Moslimského bratstva, ak sú ochotní sa k nám pridať.    

Z tvárí prítomných som poznal aj jedného staršieho pána – tradicionalistu, ktorý nechýbal ani na lanskom pochode, ba dokonca jednu mladú dievčinu, ktorú som stretol toť dva dni predtým pracovne a netušil som, že sa za 48 hodín stretneme opäť, ešte k tomu pri takejto príležitosti. Medzi nami boli aj dvaja mladí kňazi, jedného som evidoval i vlani. Ostatní duchovní mali asi na práci dôležitejšie veci, alebo sa nestotožňujú s ideou pochodu. Alebo im to zakázal pán biskup. Jedného zástupcu vyslala aj Slovenská pospolitosť.  

Na margo hanebne nízkej účasti domácich sa v priebehu pochodu jedna zo žilinských tiet rozhorčovala: „A to nikomu nevadí? To akože všetci to príjmu? Že tu bude takýto pochod?“ Nuž, príjmu. Pokiaľ do nás nikto nehádže skazené paradajky, vajcia, či psie fekálie, je ešte dobre. V Berline minulý september, či v Münsteri tento marec to bolo iné, tam je ľavica sebavedomejšia, údery, pokriky, vuvuzely, piskot, nadávky, preklínania, satanove orgie. Policajti mali čo robiť, 150 katolíkov chránili kukláči. Verím, že časom to príde aj sem, do ospalej diery prešporskej.

II. Kade sme sa pohybovali

Po modlitbe Korunky a odznení prvých prejavov na Tržnom námestí sme sa vydali na pochod. Na rozdiel od minulého a predminulého roka sme nezavítali pred okná Prezidenta hlavy štátu, aby sme ho nevyrušovali v rozjímaní nad úspechom „našich chlapcov“, ale po prechode krátkym úsekom Poštovej ulice sme po Obchodnej ulici popri koľajniciach prešli ku kostolu Trinitárov a potom popod Michalskú bránu do jamy levovej – turistami zaplneného prešporského Dauntaunu. Zastali sme na Hlavnom námestí u Rolandovej fontány, vypočuli si prejav číslo dva a potom sme prešli krátkym úsekom cez Rybársku bránu pred budovu Slovenského národného divadla, kde odznel prejav číslo tri. Nato sa zhromaždenie v pokoji rozišlo. 

III. Doprovod

Spoločnosť nám robili dvaja „dvorní fotografi“ – mladá vychrtlá čiernovlasá lesba a v teplom saku funiaci משגע, majúci na sebe čierne tričko, na ktorom sa vynímal veľký biely kruh s čiernym, červenou čiarou diagonálne preškrtnutým krížom. Teda jasné, že nebol „od nás“. Tá lesba po čase zmizla, no משגע, dokonale utajený v tmavých slnečných okuliaroch nás sprevádzal celým pochodom až do poslednej minútky. Určite porobil aspoň sto fotiek, čert ho vie, kam ich zavesil. Jeho nasadenie mi pripomenulo nasadenie istého „žurnalistu“, trpiaceho neurózou z maďarskej pravice, píšuceho od roku 2003 do nemenovaného trojpísmenového denníka, ktorý sa celý spotený nepravidelne poneviera medzi Szegedom a Prahou, otravujúc svojou orbánofóbiou stredoeurópsky mikropriestor zo stránok onoho denníka už deväť rokov, onehdá šantil hlavne do českých novín.     

Spoteného fotografa som mal živelnú chuť posotiť do fontány na Hlavnom námestí, keď vyskočil na jej obrubie, poťažmo mu stúpiť obomi nohami na jeho jednu, keď mi pred divadlom fuňal poza golier, stojac mi centimeter za chrbtom. To by si ma ale určite všimla a sankcionovala spravodlivá ruka zákona – zhmotnená v nie veľmi na očiach sa pohybujúcich príslušníkoch Zboru národnej bezpečnosti, ehm, Polície. Bolo ich vidieť sporadicky, pri odchode z Hlavného námestia nám krapet na malom úseku razili cestu. A pod kalvínskym templomom pozerali hore do okien, kto nám to tam trúbi do modlitieb a prejavov.

IV. Protistrana – hlavy demoliberálbolševickej Hydry

Zhromaždenie trvalo pár minút, keď sa z úst okoloidúcich ozvali prvé príspevky do ľavičiarmi toľko adorovaného dialógu – „Fúúúúj!“, doprevádzané piskotom a kadejakými pazvukmi. Išlo v drvivej väčšine o adolescentov, ktorí ani nechápali zmysel nášho podujatia, nieto ešte jeho posolstvo. Im však nie je jasné ani to, že v autobuse uvoľním miesto staršiemu človeku, že mi je rodič a učiteľ autorita, že nenačim po piatkoch a sobotách večerami obštievať a obgrcávať „Hodžko“, že hlasným počúvaním hudby obťažujem suseda a NETOLERANTNE ho nútim, byť proti jeho vôli účastným na vykonávaní mojich koníčkov, že v jedenásťslovnej vete nemusí byť sedem vulgarizmov a tri kusy výrazu „oné“ v príslušnom páde etc... Preto ten piskot, pochopiť o čom sme sa bavili, je pre nich nadstavba.

Výraznejší príspevok do diskusie pridala jedna cigánska dvojica (vek okolo 20 až 25 rokov), hysterické „fúj“ z úst ženskej polovice páru bolo obzvlášť pôsobivé, potvrdila sa skutočnosť mimoriadneho hudobného, a vôbec, umeleckého nadania tohto etnika a tiež fakt, že so zvyšujúcou sa pigmentáciou priamo úmerne klesá výška IQ1. Čávo ťahal svoju družku za jej neustálej jednostrannej komunikácie s modliacou sa skupinou ľudí popri nás preč severným smerom námestia, potom bol kľud, hoci si ponajprve nezabudol zaskandovať aj on.

Otravnejší ako cigánske duo však bol neúnavný vytrubovač, ktorý neustálym trúbením prehlušoval koniec našej modlitby a druhú polovicu prednášaných prejavov. Musel byť zbabelo schovaný niekde hore, na nejakom poschodí jednej z okolitých budov, pretože sa usporiadatelia i náhle sa vynorivší strážcovia verejného poriadku pozerali stále kamsi hore. To, že ľavica, neschopná slušnej komunikácie volí sebe vlastné spôsoby imbecilov („Fúúúj!“, kadejaké piskoty, či búkanie), poznáme a vieme. To, že tým rušili prejavy, budiž – vůl zůstane volem. Rušenie modlitby však ukazuje, že sodomitov naozaj vedie vládca všetkého hriechu a tmy.

Pred zabočením na Sedlársku ulicu nás minuli traja mladí šarvanci, držiaci sa ostentatívne za ruky. „Gay Pride-áno! Uvidíme sa deviateho júna!“, zakričali. Mňa neuvidia.

Idúc po Sedlárskej, za satanistickým pajzlom pripomínajúcim svojím názvom kultúrny sloh a obdobie s úplne protichodným nábojom (šak práve o to im ide, zblbnúť nevedomých a vysmiať sa vediacim - viď reklamná kampaň z jari 2011) sme míňali dobre upraveného asi dvadsaťročného blonďáčika s priateľkou. Čítal si transparenty a s neskrývaným odporom sa spýtal chlapíka predo mnou: „A to ako Vy sa s tým stotožňujete?“ Keď sa mu dostalo odpovede, že hej, dodal „Môj Bóóóže!“ Nuž, keď v Neho neveríš, načo ho spomínaš a keď sa považuješ za veriaceho, choď domov, zaves si nohavice do skrine, umy si zuby a začni čítať Jeho Slovo. Nájdeš tam toto: http://dielnasj.blogspot.com/search?updated-max=2010-06-03T10:56:00-07:00&max-results=7&start=128&by-date=false.  Ale viem, že ty na to zvysoka kálíš. Si už presvedčený, si kůl, nie spiatočník. Ty sa asi stotožňuješ s apokalyptickými výjavmi na Regenbogenparádach, Gay Pride-och, Christopher Street Days, či Mardi Gras.

Stojac na Hlavnom námestí som si všímal okoloidúcich. Väčšinou nechápavé pohľady, smiech. V pohode. Z diaľky asi tristo metrov, od uličky pri kostole Jezuitov sa k nám blížil parobok v nóbl outfite, s dizajnovými okuliarkami na očkách, o ktorom nemohlo byť pochýb, že patrí k tým chalaňom, čo večer zaspávajú v náručí iného chalaňa. Prešiel okolo nás, naraz sa štyri kroky vrátil, aby si prečítal text jedného z transparentov. S rozhodným odmietnutím napísaného pokýval tou svojou nagélovanou hlavičkou, čím potvrdil, že je to aj o ňom. Nemohol som sa nechechtať.

Vrcholom „krásy“ a potvrdením našich malomeštiackych predsudkov a komplexov bolo čísielko dvoch štyridsiatnikov, očividne „nie odtiaľto“, ktorí vošli do našim rozostupom vytvoreného kruhu, chytili sa idúcky za ruky, provokačne sa objali, pobozkali, pozreli sa na niekoľkých z nás a pár metrov od opustenia kruhu nám predviedli na malom čiernom stĺpiku ich „intímny akt“, ako inak - za rehotu a pokračovali do Carltonu. Nič sa nedialo, Kotlebov výkrik „Na stráž!“ je určite odpornejšie zverstvo.

Už som odchádzal domov, keď som začul jedného dobre oblečeného tridsiatnika „bráťislavčana“, ako nervózne poučoval tety, držiace voľaký transparent. „Čo vám bude chýbať, keď budú akože uznaní?“ Škoda, že nepridal onen obľúbený refrain pokrokárov o tom zlom stredoveku, kam nás určite vedú späť verejne Otče náš modliaci sa. Nahlas, ale nie vulgárne nadávajúc sa potom vzďaľoval smerom ku kostolu kanonistiek Notre Dame. Typický veľkomestský intelektuál, ktorý nechápe, ako môžeme byť proti niečomu, čo je tak prirodzené. A neškodné. Vraj aj v živočíšnej ríši. Nuž, dobre, na debilný argument (debilný preto, že zvieratá nemajú dušu, ani rozum a slobodnú vôľu, nepodliehajú teda Božiemu súdu, kdežto človek áno) iný „argument“ – stane sa, že samička Mantis religiosa niekedy zožerie svojho partnera. Tak prečo potom nefunguje kanibalizmus aj u ľudí ako čosi prirodzené? Jasné, tu to nepasuje do krámu.

V. Kolorit veľkomesta – turisti      

Najväčšiu skupinu tvorili tváre udivené, šokované, prekvapené, zdesené a zízajúce na to prapodivné pohyblivé panoptikum určite psychicky labilných kresťanov, vyspevujúcich „Allelúja“. Asi najviac ľudí sme míňali cestou k SND, počet prekvapivých a zároveň zdesených pohľadov pribúdal. Cítil som sa ako panda v klietke, na ktorú čumia davy zvedavých visitátorov Zoo.

Hneď meter za Michalskou bránou sme míňali skupinku starších turistov – Švédov. „Vad vill de?“2, pýtal sa pán svojich priateľov. Pokrčili plecami. Ako náhle jedna pani uvidela piktogram v rukách jedného kolegu, na ktorom boli v kruhu preškrtnuté dve mužské postavy, držiace sa za ruky, zvolala – ”De har något emot homosexuella !”2. Ďalej nás už nekomentovali, to v Stockholme nemajú, taký sprievod. Ja viem, oni sú ”ďalej ako my“.

Druhú najpočetnejšiu skupinu tvorili tí, ktorým sa naše posolstvo ani za mak nepozdávalo. Smiech, klepanie si po čele, rehot, nemá skepsa. V tejto kategórii výrazne dominovali Nemci3, respektíve Germáni vôbec. Za necelé storočie sa národ mysliteľov a básnikov, krajina, dominujúca svetu vedy a poznania zmenil (alebo bol zmenený?) na hordu ohlúpnutých hedonistov, nakazenými propagandou o akejsi vlastnej „dedičnej vine“ za určité udalosti histórie (hoci ostatné národy si vedia svoje podiely v čiernej knihe vždy niečím ospravedlniť, obkecať a ututlať), dokonale „umerzogen“ generáciou šesťdesiatosmičkárov, ovládajúcich parlament, médiá a katedry. Rumoviská rozvrátených rodín, kde vyrastajú chlapci bez akéhokoľvek mužského vzoru správania, hýčkaní feministkami, homolobby, psychológmi, spotvoriacimi stáročia osvedčené výchovné postupy, propagátormi multi-kulti, bludy šíriacimi „teológmi“ a dokumentárnymi filmami z dielne Guida Knoppa. Henry Morgenthau si v pekle medlí ruky, lepšie by to nezvládol ani on.

Symbolickým prejavom spomenutého bola stará tetka s kočiarikom, ktorá si razila cestu pred budovou SND za mojim chrbtom. Jej dcéra zakričala „Gay Pride – Ja!“ a babka nám ukázala „palec dolu“, ako členka hodnotiacej komisie nejakej speváckej súťaže. Pritom sa na jej názor nikto nepýtal, ale demoliberálbolševik má nutkavú potrebu vyjadriť sa k všetkému, aj k tomu, čo si rozpráva stovka ľudí na jednom z námestí hlavného mesta krajiny, ktorú už možno zajtra opustí.

Tento istý mišung výsmechu, bučania, vykrikovania „fúj“, či udiveného civenia bol symptomatický aj pre čašníkov. Z tvárí sa im zračilo, že sú skutočnou elitou spoločnosti. Žiaden strach z pekla, iba gerojstvo blbca, ktorý si myslí, že hlúpa je protistrana. Ako hovoria futbaloví novinári v Pešti – „Papírforma“, po našom „Nihil novi sub sole“.

Tretie miesto patrí neúnavným Aziatom, ktorí si nás ostošesť fotili, kade sme sa len pohli. Zaiste sme pre nich boli vďačná turistická atrakcia, nevzbudzovalo to vo mne ani pozitívne, ani negatívne pocity. Nutné je podotknúť, že hoci aj v ich krajinách (Japonsko, Čína [nie tá komunistická, ale Taiwan], Thajsko, Južná Kórea) je homosexualita niečo, o čom sa čiastočne aj verejne diskutuje, neriešia sa však tie problémy, kvôli ktorým sme sa dali na pochod staromestskými uličkami Bratislavy my. Ani jedna ázijská krajina nemá schválené tzv. registrované partnerstvo, nehovoriac už o nejakom „manželstve“.

Je to inkredibl, ale mali sme aj sympatizantov – v skupinke španielsky hovoriacich dôchodcov som videl asi tri tváre, ktoré mali pre naše transparenty pochopenie a vedeli, voč kráčí. Tiež párik USameričanov – dôchodcov, pospevujúcich si to „Hallelujah“ s nami.

VI. Mediálne krytie akcie

O tejto akcii informovali médiá poskromne. Vo štvrtok sa verejnosť o demonštrácii mohla dozvedieť akurát z internetového portálu denníka, v ktorého názve nám „starší bratia vo Viere“ dávajú na známosť, že existujú a potom už len na internetovej stránke TA 3, menších regionálnych alebo nábožensky podfarbených minimédií, či blogov.

Vo večernom hlavnom spravodajstve verejnoprávnej tévé (o siedmej) bol pochod ako druhá správa dňa, sprevádzaná video príspevkom. Pani redaktorka povedali niečo v tom zmysle, že „Konferencia biskupov Slovenska nevydala k pochodu žiadne stanovisko“. Určite čaká, vyčkáva, neriskujúc verejný pľuvanec, či pokrik nesúhlasu zo strany deviantov a ohlúpnutých davov, čo prskajú na ich podporu. Vyčkáva však aj v iných situáciách, napríklad v textovej oprave omšových slov pri Transsubstanciácii (hoci ich na to vyzval aj súčasný pápež Benedikt XVI.). Pri Poslednej večeri vyslovil Spasiteľ totiž jedno slovko inak, ako sa desiatky rokov odriekava na Omšiach podľa Novus Ordo Missae v slovenčine. Prečo by sa snažne vyjadrovali k nejakému pochodu sto čudákov s krížom a transparentmi?

Na konci príspevku prehovorila aj organizátorka akcie, proti ktorej bol namierený náš pochod. Pokojným tónom a vecne (nervózni sme predsa iba my!) povedala, že rešpektuje postoje konzervatívne zmýšľajúcich ľudí, dokonca aj veriacich, rovnako však očakáva, že rešpektovať budeme aj my ju/ich. No kto by nesúhlasil!

Druhá vec je, že tak ako lekár ovláda z medicíny to, čo laik nie a tak ako vie geológ o Zemi a jej zložení viac, ako ten, čo nečítal patričnú odbornú literatúru z tejto vedeckej disciplíny, kresťan vie o Zjavení viac ako neveriaci. Problém je, že Zjavenie predstavuje takisto koncept, platiaci univerzálne, ako medicína. Tak ako má zubný kaz medik i laik, pred Boží súd sa dostaví Kresťan i pohan. A pohanovi niekto musí určité veci, nad ktorými sa nezamýšľa, alebo ktoré a priori odmieta, vyjaviť, aby v deň konca svojej pozemskej púte nepohorel.  

Len ten pohan si nedá povedať, mediálna mašinéria vidí v Cirkvi mocibažného nepriateľa a pasívny klérus nevie, ako klásť tejto čoraz drsnejšej tendencii účinný odpor. No ale čo, keď na teologických fakultách absentuje Apologetika v svojej klasickej forme, ako ju poznáme od učiteľov Cirkvi z minulých storočí ? Všetko je už pol storočia podriadené zmyslovosti, subjektivizmu, právd je niekoľko, výkladov ešte viac. Tézy, ktoré podsúva protistrana sú viac-menej jasné, Cirkev svoje vieroučné pozície opúšťa, pod eróziou sekularizmu zrádza to, čo bolo neodmysliteľným kánonom vierouky dlhé-predlhé veky.

Osveta pokoncilovej, aggiornamentom ubitej Cirkvi je na väčšine čiastkových polí náuky pasívna, temer žiadna. Až slzy do očí vháňa mne položená nevinná otázka mladého kaplána – školiteľa počas prípravy na krst mojej druhej dcéry, či som študoval teológiu. A to som len vymenoval pár Božích prikázaní z Dekalógu, aj to nie v poradí, aby sa „spoluškolení“ necítili zahanbení a aby som im nepripadal ako Streber. Ostatní sa nezmohli na nič. Mladí kresťanskí rodičia nevedia povedať jedno Božie prikázanie. Prečo by mali ovládať základné fakty v dišpute o buzerantoch?     
  
Tie nie sú známe väčšine „katolíkov“, ako chcú potom učiť pohanov a zvrátencov! Miesto toho sa mykne plecom, zašomotí nejaké „Sorry, nechcem ísť s tebou do konfliktu“, poprípade sa alibisticky zvalí všetko na prílišný „radikalizmus niektorých fanatikov“. Toto je aréna verejnej debaty nielen o teplých, ale aj o genocíde nenarodených, o multikulturalizme, o fyzických trestoch pri výchove detí, o poslušnosti, autorite, odvahe ako o hodnotách, o „prevýchove“ marxizmom-genderizmom a pod.

A ešte niečo: pri čítaní správ k sobotňajšej udalosti ma udivilo, v akom rozpätí sa pohyboval údaj o počte zúčastnených. Väčšina novinárskych článkov operuje číslom päťdesiat, sem-tam sa objaví stovka. Ja som prestal počítať účastníkov pochodu pri čísle deväťdesiat tri. Odhadujem, že nás bolo na začiatku podujatia tesne nad sto. Pravda, časom sa niektorí odpojili, do cieľa pred divadlom sme nedošli všetci, ale päťdesiat nás nebolo, to viem určite. Keď bol na začiatku roka v Budapešti pochod na podporu Orbánovej vlády, slovenské i zahraničné médiá (95 % z nich je ľavicového razenia) hovorili o „tisícoch demonštrantov“, hoci ich bolo okolo 150 tisíc. Najľahšie je žonglovať s číslami - kde potrebujem oslabiť silu nepriateľa, tam počty uberiem, kde potrebujem ukázať váhu svojho tvrdenia, tam počty pridám. Tak sa zrodilo „dvadsaťpäť tisíc mŕtvych“ po bombardovaní saskej metropoly vo februári 1945. Ako má potom moja trojročná dcéra veriť v tých šesť miliónov na inom mieste?

VII. Résumé

Na Hlavnom námestí sa za mnou stojaci mladý muž začal rozhorčovať nad textom čítaného, že „Veď to nás presviedčajú o tom, že ´dva a dva sú štyri´? To o tom treba toľko hovoriť?“ Nuž, žijeme v svete ovplyvnenom Zeitgeistom, v intenciách ktorého je všetko nové dobré a všetko staré na houby. Zvrátenosť je norma a skutočná norma je spiatočníctvo, fanatizmus a komplexy. Ale pravého idiota robí to, že verí v svoju normálnosť a normálnym podsúva idiociu. A Homosexualita nie je norma. Ľudia, zastávajúci protiprirodzenú inakosť vidia v našich postojoch spiatočníctvo. Ak sa dá patrične hlasno najavo, na dôvažok za fanatické a zakomplexované. Ešte som však nevidel nevidiaceho, ktorý by ma presviedčal o tom, že vidieť tmu, teda nevidieť nič, je normálne. Hoci preňho je. Musel by som sa pousmiať. To buzeranti majú už inú guráž. A svet sa vysmieva nám. Dobre ich dostali.

A tak tu dnes stojíme zoči–voči 70-percentnej väčšine, ktorá nás má za psychopatov alebo nebezpečných pošukov, hoci ešte pred sto rokmi by tie pomery boli úplne iné.

U väčšiny v trvalom smrteľnom hriechu homosúloženia žijúcich sa prejavuje presne to, čo u roky nepristupujúcich k Sviatostiam – spočiatku laxnosť a odcudzenie voči ortopraxi, latentne prerastajúce v odpor k náboženstvu ako takému, ústiac v apostázu a náboženské bezvedomie. Potom postupne pod vplyvom veľkého učiteľa nerestí a hniloby ducha prechádzajú cez fázu irónie a zosmiešňovania všetkého Božieho a Bohu patriaceho k fanatickej nenávisti voči kresťanstvu, tváriac sa pokrokovo, „mysliac to so svetom dobre.“ Ako Ulli Schauen4 či emancipovaná manca Oľga, píšúca tiež u tých trojpísmenkových – v šľapajách besov Luthera, Robespierrea, Marxa a miliónov ich nasledovateľov – budujúcich svetlé zajtrajšky pre seba tu a pre nás „za tunelom“, bažiac zároveň po skaze pre nás tu a pritom ju dosiahnuc pre seba „za tunelom“.

Stúpenci demoliberálnej ľavice sa v oblasti ich postoja k náboženským, národným a mravnoetickým témam dajú rozdeliť do dvoch kategórií – na zloduchov a hlupákov. Tí prví zvádzajú, tí druhí sú nadšení tým, ako sú zvedení, súc onými Leninovými užitočnými idiotmi. Obe skupiny sa navzájom potrebujú a obe úzko kooperujú, dokonca je badať ich splývanie.  Dnes, v čase, keď majú na svojej strane médiá a katedry, ba čoraz viac aj ambóny, je ťažké plávať proti nimi vytvorenému prúdu.

Vravia, že v antických dobách patrili homosexuáli medzi spoločenskú elitu. Pýšia sa tým, v akom pompéznom zriadení bolo nóbl mať milenky i neplnoletých milencov. Tí istí sa rozhorčujú nad skazenosťou Cirkvi, keď sa podobné chovanie prevalí u toho – ktorého kňaza. Nevadí, že mnohí práve z tých, čo prechovávajú homosexuálne sklony, sú zároveň osobami so sklonom k pedofílii a tiež je medzi nimi dosť veľký počet vrahov. 

A ešte jeden moment, usvedčujúci demoliberálbolševika z hlúposti – vadí mu zatuchlý stredovek, v ktorom bola spoločnosť usporiadaná hierarchicky, v duchu konceptu Christianitas, kedy boli na jednotlivca kladené určité nároky a očakávania a pre fungovanie spoločnosti bolo neodmysliteľné to, čo Češi nazývajú „ŘÁD“. Pre dnešného typického unudeného adolescenta a jeho rodičov, statočných psovenčičov je fungovanie society na takejto báze obraz desov. Stredovek je starý, zatuchlý. Antika je svieža a krásna. Škoda len, že stredovek ako mladšia doba, je proti antike nimi toľko adorovanou MODERNITOU. Aha, tu to opäť nepasuje do krámu.

Nevidia však ani to, že antické Atény a Rím tretieho-štvrtého storočia práve na tento "neřád" v správaní značnej časti vtedajšej elity vychcípal. Nechápu to milióny ľudí, so spevom na perách pochodujúc v ústrety rovnakému osudu. Skaza neprichodí za obdobie žitia jednej generácie, ale po čase. To je o tých Božích mlynoch. Ale výsledok je istý. O ten sa už postarajú Abdülhamid, Murat, Necmettin a plodná Nasrin, či Surya.  Potom už v Európe žiadne Gay Pride-i nebudú, iba v pekle.

Načo sú sodomitom registrované partnerstvá a „manželstvá“, keď miera promiskuity medzi touto háveďou niekoľkonásobne prekračuje mieru promiskuity medzi heterosexuálmi? Je to notoricky známe, dosť veľa iných, zaujímavých a zároveň nesmačných faktov bolo priložených aj v letáčiku, ktorý usporiadatelia rozdávali jednostranne protistranou informovanej verejnosti minulý rok.
      
Ľavica podlieha diabolskej obsesii vlastnej idolatrie. Od protestantskej revolúcie, cez masonistov, osvietencov, libertariánov, socialistov, komunistov až po liberálov Frankfurtskej školy – všetkým vadí v praxi žitý katolicizmus, uplatňovanie jeho postulátov vo verejnom živote a preto robia v rôznych fázach dejín všetko pre to, aby katolicizmus potlačili, umlčali, zdiskreditovali alebo, počnúc rokom 1962, prerobili.

Tak ako si komunista idealizuje svoj uhol pohľadu na svet, tak si ho idealizuje aj liberál. Napriek mediálnej mašinérii osemdesiatych rokov mi bolo z rozprávania rodičov a príbuzných, neskôr aj vďaka vlastnému zmyslovému poznaniu jasné, že komunizmus je sústava lží, sto miliónov mŕtvych nielen v gulagoch a „jáchymovoch“, prázdne obchody, bankrot a zle oblečení dementi v škaredých uniformách. Rovnako zostáva napriek postkomunistickej mediálnej mašinérii riadenej liberálnym establishmentom skutočná tvár sodomitov rovnaká, ako tvár ich šéfsmilníka Svetlonosa.

Demoliberálbolševik je demoliberálbolševikom nie kvôli jeho názorom na to, do akej miery má štát zasahovať do ekonomickej slobody jednotlivca, aké vysoké majú byť dane a koľko sa zoberie alebo vloží do druhého piliera dôchodkového sporenia, ale len a len vzťahom k Bohu, národu a rodine. Skoro všetky komunistické strany v krajinách Varšavskej Zmluvy sa „pretransformovali“ na linksliberálne strany, presadzujúce od registrovaných partnerstiev bukvíc, cez vraždenie nenarodených detí až po pretláčanie učebných osnov v duchu feministicky zvráteného Gender Mainstreamingu. Ako krásne sa k sebe riťou tisli Stalin s Rooseveltom a ochlastom Sirom Winstonom už vtedy v Teheráne, či na Jalte! Liberalizmus a komunizmus sú plody jedného a toho istého pahýľa. Len pokiaľ vrieskajúci bolševik, ktorého poskokovia dusili kňazov v lágroch, či strieľali na hranici s ostnatým drôtom tých, ktorí toho už mali po krk a pritom neboli s to zabezpečiť každodenné zásoby elementárnych potravín a hygienických potrieb v obchodoch, pôsobil tupo a odporne, liberál, čerpajúci z tých istých zdrojov temna a odporu voči Pravde, pôsobí uhladene a lákavo. Jeho posolstvo slobody bez hlúpych a fanatických doslovov o akejsi zodpovednosti nekladie na ľudí na tomto svete žiadne nároky. Šepot Belzebuba je sladký, jeho rady, ako všetkým dopriať všetko – od plného brušiska cez podpory kadejakým úchylákom až po vytesnenie utrpenia (eutanázia) a zodpovednosti za svoje správanie (pilulka „po“) navádza masy k hlasnému odporu voči všetkému, čo by zväzovalo, usmerňovalo a viedlo k poriadku a disciplíne.

Vo všetkých krajinách Ostblocku boli roky 1988/1989/1990 o tom, ako si rozdeliť moc s čertom. Komunista odovzdal (dočasne) podiel na moci politickej a za to si mohol plne užívať všetky kontakty a páky, predstavujúce moc ekonomickú. Dopackané okrúhle stoly vo Varšave, Prahe i v Budapešti sú jednou z najväčších príčin morálneho marazmu súčasnosti.             

  Drvivá väčšina voľnomyšlienkarov a duševných lenivcov, vzletne samých seba nazývajúc liberálmi pochádza z rodín, v ktorých sa toho o Bohu veľa nenarozprávalo. V čase nedeľných Omší sa pozerával Kuko a jeho „Poďte s nami“, raňajkovalo sa skôr doobeda, než ráno a celý deň sa hnilo pri telke, alebo sa išlo „do prírody“. Išlo často o rodiny, kde sa náboženstvo odsunulo do úzadia z karieristických dôvodov, z ktorých mama a tato vstúpili do KSČ. Aby sa ich deti mali lepšie, aby sa uplatnili. Po nežnej sa  bolševik za minútu premenil na liberála, ponechajúc odsunutý balast každodenného snaženia sa žiť mravne (vo vzťahu nie k subjektívnu samého seba a vlastným pocitom zo seba, ale vo vzťahu k objektívnej osobe Stvoriteľa), čo nepadlo za ťažko, pretože z detstva si nedoniesol žiadne základy aspoň zakrpatenej náboženskej výchovy. Keďže však najmä on (bolševik) disponoval kontaktmi, a kapitálom, dal sa húfne na podnikanie. Kto ako mohol, kto v malom, kto vo veľkom. Z bolševických rodín pochádzajú všetci statoční podnikatelia-mečiarovci, tiež privatizéri, finanční žraloci a desperádovia súčasnosti. Za všetky príklady slúži J & T, ktorej zakladatelia študovali v Moskve a ich hlavným poradcom je generál ŠtB Alojz Lorenc. V práci dvanásť až šestnásť hodín denne nemajú čas na svoje deti a tie potom vychováva ulica a telka. V hone za Mamonom Boh len prekáža a tak sa všetok náboženský život scvrkáva len na príležitostné zaspievanie „Tichej Noci“ na Štedrý deň (aj to len mamina) a návštevu Polnočnej Omše. Aj tá mama ide do firmy na deviatu a vracia sa domov večer. Synátor zatiaľ duševne niruje suseda technom alebo nadávkami piešťanského cigána Vrbovského. Cez víkend trčia všetci doma alebo na chate a svojimi psami donekonečna osierajú všetky zelené i nezelené plochy po celom meste.

„Z toho domu alebo mesta, kde vás neprijmú a nebudú počúvať vaše slová, odíďte a pri odchode si straste prach z nôh.  Amen, hovorím vám: V deň súdu bude ľahšie sodomskej a gomorskej krajine ako onomu mestu.“ Matúš 10 (14-15)

To sú tí, na ktorých sa vzťahuje ono hádzanie perál sviniam, tí, čo nie sú hoden ani „Sláva otcu“ za ich rôsolom nemravností a bludov prekypujúce duše, keďže o spásu nestoja. Nechajme ich ísť, „Jedem das Seine“.

Čudujem sa len tým státisícom užitočných idiotov, ktorým ich túžby, požiadavky a činy nevadia. „Za tunelom“ sa z vlastnej blbosti a zloby nevykecajú.  

L.H.

1. Povedal James Watson, nositeľ Nobelovej ceny za medicínu za rok 1962, muž, ktorý rozlúštil DNA.

2. ”Čo chcú?” ”Majú niečo proti homosexuálom!”

3. Autor nerobí rozdiel medzi autochtónnym Nemcom a Rakúšanom, uznávajúc jeden Kulturvolk – Nemcov. Delenie na štáty ponechajme medzinárodnému právu, historikom a businessmenom. To isté platí napr. o Chorvátoch v Chorvátsku a Hercegovine, či o Maďaroch, žijúcich v rámci Karpatskej kotliny, či Švédoch vo Švédsku a Fínsku a pod.

4. Známy nemecký publicista, označujúci samého seba za „Kirchenhassera“ - človeka, nenávidiaceho Cirkev (aj protestantské sekty a sektičky, aby nebolo, že len Katolícku).     

Kto by rád voľačo o priebehu lanského mítingu:
     Kto by rád voľačo k predneseným prejavom: 

1. 6. 2012

Fragmenty z doby moru  VII. / 2012

Protinožci proti rozumu


http://www.reformy.cz/zpravy/australani-celi-obrovskym-pokutam-za-zlocin-nelichotiveho-projevu-o-uhlikovych-danich/

Kedysi sa verilo že protinožci chodia dolu hlavou. Samozrejme, že táto detinská povedačka je len žart, žartom ale nie je že protinožci sú slušne padnutí na hlavu. Ich slobodne a demokraticky zvolení potentáti uvalili na občanov daň z produkcie CO2, čo je populárny spôsob akým sa dajú vytiahnuť peniaze občanom z vreciek a vraziť do nejakého zbytočného, predraženého a vytunelovaného vládneho projektu a vďaka propagande zelených magorov sa nestretáva s veľkým odporom. Potomkovia vrahov a zlodejov v tejto bývalej trestaneckej kolónii však nerobia nič polovičato. Nielen že daň treba platiť, treba o nej pekne zmýšľať a najmä pekne rozprávať. Takzvaní uhlíkoví policajti budú robiť razie v podnikoch, potulovať sa po uliciach a preverovať, či niekto nezákonným spôsobom nespomína uhlíkovú daň. Podľa Daily Telegraph, obchody a reštaurácie by mohli čeliť pokute vo výške až $1.1 milióna austrálskych dolárov, ak by čašníci alebo predavačky vinili uhlíkovú daň za nárast cien, alebo zveličovali je dopad. Zákaz nepekne hovoriť o uhlíkovej dani platí aj pre webové stránky, obchodné rokovania, telefonické hovory a správy či reklamu. Takže opakujte po mne: "Milujeme uhlíkovú daň! Vyššie dane z CO2! Smrť oxidu uhličitému! Smrť všetkým nepriateľom uhlíkovej dane!
JD

Home of brave and land of free

http://euportal.parlamentnilisty.cz/Articles/9105-unikly-dokument-armady-usa-manual-obamovy-administrativy-pro-prevychovne-a-pracovni-tabory-v-americe.aspx

To že človek zmýšľajúci inak ako tolerantní a humanizmom presiaknutí demokrati je zločinec, ktorý zaslúži prísny trest a dôslednú prevýchovu vedia aj v najdemokratickejšej a najslobodnejšej krajine na svete. Nedávno unikol dokument americkej armády, ktorý odhalil rozsiahlu a detailnú prípravu na budovanie koncentračných táborov v USA i po celom svete, kde sa budú zhromažďovať občania i neobčania skrachovaného amerického raja a pod vedením skúseného Psychological Operations Officera budú podrobení dôslednému indoktrinačnému programu, aby zaistilo ich "porozumenie a ocenenie pre politiku a správanie Spojených štátov." Presídlenie, ako honosne nazývajú zatknutie dotyčného ideového zločinca, bude dočasné alebo semipermanentné - rozumej trvalé. Manuál upozorňuje na to, že zadržaní "sú významnou pracovnou silou a mali by byť zamestnaní prácou, ako len to bude možné." Tá práca ich zrejme oslobodí. V roku 2009 národná garda vypísala veľké množstvo pracovných ponúk na miesto "Špecialistov pre zadržiavanie a vysídľovanie" a už v roku 2006 bol istej spoločnosti udelený kontrakt na výstavbu zadržiavacích centier pre zvládnutie "náhleho" prílevu imigrantov, alebo rapídneho rozvoja "nových programov." Sloboda musí byť a demokracie máme nazvyš. Aj napriek jej masívnemu vývozu do Iraku, Afganistanu, Somálska a iných krajín, napriek pripravovanej dodávke demokracie do Iránu, jej v USA zostalo dosť na to aby, z nej štedro nadelili aj vlastným občanom.
JD

Všade dobre doma najlepšie


Ak by ste sa obávali, že slobodu a demokraciu majú len na západe, mám pre vás dobrú správu - aj u nás jej máme dosť. V parlamente, v tej svätyni slobody prejavu, si dovolil jeden poslanec povedať, že buzerantov kedysi WHO počítalo medzi chorých, že bolo chybou túto deviáciu zo zoznamu chorôb vyškrtnúť a že by ich bolo treba liečiť. Záplava mediálnych fekálií, ktoré sa na hlavu toho chudáka zniesla, pripomínala tsunami z Fukušimy. Druhá vlna splaškov prišla od blogerskej spodiny indoktrinovanej liberálnou perveznou paradigmou, ktorá prasí internet svojim "životnými" múdrami a mizernou gramatikou, zdarma a štedro vysielanými do sveta. Paradoxne sú tí, ktorí sa domáhajú tolerancie a slobody zmýšľania, slobody prejavu, slobody všetkého a od všetkého, mimoriadne netolerantne naladení voči tým, ktorí nechcú hlasito tlieskať ich perverzii. Súdružka Schlesingerová, veliteľka slovenských sodomitov, ktorá pred časom excelovala pod "Lampou" v debate s údajne konzervatívnym Palkom (z vašej strany to bola slabota, pán konzervatívny demokrat), sa najskôr vyhrážala žalobou, ale keď jej docvaklo, že poslanecká imunita dramaticky znížila šance na úspech, vytasila sa požiadavkou na verejné ospravedlnenie. Takže poučenie pre tých, ktorý by si snáď trúfli myslieť niečo iné, ako píšu v SME alebo Novom čase: Držte huby ak nechcete, aby vám ich vymáčali v latrínach.
JD

A ešte jedna z Vatikánu

Vatikán už veľmi dávno nie je čo býval. Najnovšie o tom svedčí mediálne až príliš nafúknutá aféra s tajomným únikom súkromnej pápežovej korešpondencie. Z nejasných a protirečivých informácii, ktorými je kŕmená verejnosť sa dá vypozorovať, že za fajnovou fasádou svätopeterskej baziliky zúri neľútostný boj medzi starou a novou gardou. Benedikt sa po svojom zvolení pokúsil nahradiť starú gardu inštalovanú JPII, sústredenú okolo kardinála Sodana a vložil svoju dôveru do ľudí okolo kardinála Bertoneho, ktorí mu ju však neopätovali. Hoci Benedikta vonkoncom nemožno považovať za ultimátneho milovníka Tradície a obnoviteľa starých poriadkov, mal a stále má akú takú víziu reformy, ktorá je však zhodne odmietaná oboma znepriatelenými tábormi. Keďže Benedikt plánuje transformáciu rímskej kúrie, očakáva sa výmena štátneho sekretára a prefekta CDF, strach a neistota akcelerovali spor a ten vybublal únikom tajnej korešpondencie, ktorá má zdiskreditovať jednak Bertoneho frakciu a tiež aj samotného pápeža. Nech už zvíťazí ktorákoľvek frakcia, nebude to pre tradičného katolíka dôvod radovať sa. Slovami D.von Hildebranda: "Hoci mi srdce krváca pri pohľade na spustošený Pánov vinohrad a znečistenú svätyňu Cirkvi, som plný nádeje, lebo Pán povedal: Brány pekelné ju nepremôžu.
JD