Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

21. 5. 2012

Výchova detí podľa Písma svätého

Degenerovaná a pokrytecká Európa, holdujúca dobrovoľnej impotencii večne mladých kastrátov, hltajúcich chemikálie; vraždiaca nenarodené deti, vymierajúca, roztancovaná, prežratá až k prasknutiu a zároveň večne fňukajúca a plná sťažností na chudobu s jednou dovolenkou, sa dopracovala na dno sentimentálneho močiara. Neschopná plodiť deti, rozhodla sa ich aspoň sebazničujúco rozmaznávať a vychovávať malých tyranov, okolo ktorých tancuje rituálne tance celá viacgeneračná rodina, vediac, že viac ako jedno, maximálne dve, deti už nebude. Malý, drzý a arogantný drahokam je držaný na zamatovej poduštičke nedotknutelnosti. Akýkoľvek telesný trest je tabu. 
Pokiaľ by bol podobný postoj len doménou pohanov, bolo by to smutné, ale pochopiteľné. Avšak tragédiou Európy je fakt, že toto je životný štýl tých, ktorí sa považujú za kresťanov. Ubohučká natalita v krajinách považujúcich sa za kresťanské a katolícke (a to nehovoríme o tom, že tam počty živonarodených detí zvyšujú imigranti) ako sú Španielsko, Írsko, Slovensko, Portugalsko, Taliansko, ale aj toľko ospevované Polsko, je neúprosným faktom. Ak k tomu pripočítate romantický sentimentalizmus, ktorý vládne v Európe od konca 18. storočia, tak výsledok posúva spenglerovské úvahy o zániku Západu míľovými krokmi vpred. Ohlúpnutí katolíci, masírovaní pokoncilovou karnevalovou anarchiou, všeobecnou adoráciou infantilizmu, detskými omšami počnúc a prekrucovaním Kristovho: "Nechajte maličkých ..." končiac, sa dopracovali k ešte ochromujúcejšiemu postoju vo výchove svojich detí ako pohania. Sentimentálna karikatúra kresťanskej lásky (caritas) transformovanej na amor, sa u nich spojila s dohasínajúcim pudom (slabým na to, aby sa množili, ale dosť silným, aby praktizovali idolatrický kult dieťaťa)  a zamerala sa na "blížneho", ktorý im pripadá milovania najhodnejší. Rousseauovské heretické popieranie dedičného hriechu slávi triumf. Detičky sú dobré a dobré a dobré. Že malý človek je takisto zaťažený dedičným hriechom ako starý dedo, ktorý ma nevýhodu, že je škaredý a vráskavý, to týchto gitarových katolíkov, s večným somnanbulickým úsmevom na tvári, evidentne netrápi. Ich miláčik môže biť iné deti, šikanovať celé pieskovisko, ale osvietená mamička mu netasne jednu a netasne. Lebo: "ruka, ktorá hľadí neudrie." Nech sa páči.  Večné: "nonono ty nezbedník", nepodopreté žiadnym reálnym trestom, to je mazanie tigrej papule krvou. Malý lump sa neustále presviedča o neotrasiteľnosti svojho postavenia. 
Kresťan má pritom návod na základy výchovy uložený vo Svätom písme už celé tisícročia. Určite nám nebudú zazlievať jeho zverejnenie a nebudú nás obviňovať zo zaostalosti tí, čo sa dovolávajú antickej homosexuality starej celé tisícročia. A zaiste nevzbudíme zverejnením starozákonných textov nevôľu u tých hypermoderných teológov, ktorý sa snažia neustále približovať "starším bratom" , aj keď pravda skôr v ich novodobej talmudistickej podobe oslepnutej synagógy, než v tej starozákonnej. Majúc na pamäti výrok Nášho Pána Ježiša Krista, že " neprišiel zákon zrušiť, ale naplniť", domnievame sa, že dedičstvo starých Izraelitov z čias keď ešte boli vyvoleným národom, je podnetnejšie, v kresťanskom ohľade, pre výchovu detí ako bláboly moderných Izraelitov z neomarxistických, frankfurtských, novoľavicových a iných liahní rozkladu a anarchie.
BM

Rodičia majú deti svoje trestať.

Neodvracaj trest od chlapca, bo nezomrie, keď vyšľaháš ho korbáčom. Ty vyšľaháš ho korbáčom, lenže (tým) zachraňuješ dušu jeho pred peklom. (Prísl. 23, 13 - 14)
Korbáč a káranie dopomáha k múdrosti, no samopašné dieťa robí hanbu materi svojej. (Prísl. 29, 15)
Bi syna svojho (zakaždým, keď zaslúži) a dožičí ti pokojného (života) a bude skýtať duši tvojej slasť. (Prísl. 29, 17)
Bláznovstvo väzí v srdci chlapčaťa, trestajúci prút ho však stadiaľ vyženie. (Prísl. 22, 15)
Kto šetrí svoju palicu, ten nemá syna svojho rád, kto ho však miluje, ten priúča ho na trestanie zavčasu. (Prísl. 13, 24)
Kto si miluje syna, často používa tresty, aby sa nakoniec radoval a nemusel ohmatávať brány blížnych (Sir. 30, 1)
Nepovoľuj mu mnoho za mladi a nenechaj bez povšimnutia myseľ jeho. Ohýbaj šiju jeho ešte v mladosti, bi boky jeho, kým je mladý, aby nezostal tvrdohlavý a nevzoprel sa ti a mal by si žalosť na duši. Vyučuj si syna a zapracúvaj ho, aby si nenarazil na jeho neslušnosť. (Sir. 30, 11 - 13)
Ako hudba v čase zármutku je nepríhodný hovor: no trestné údery a poučenie sú vždy múdrosťou. Kto sa ujíma poučiť pochabého, akoby črepiny zliepal. (Sir. 22, 6 - 7)
Lebo Pán karhá toho, koho miluje a to jak otec syna, ktorého má rád. (Prísl. 3, 12)
Boh priznal úctu otcovi na synoch a keď vymedzoval právo matky, ustanovil ho oproti synom. (Sir. 3, 3)

Neposlušnosť detí ako verejné zlo

Ak má niekto zaťatého a nepoddajného syna, ktorý nepočúva na rozkazy otcove a matkine a keď ho karhajú, nevšíma si ich, nech ho otec a matka zoberú a privedú k starším jeho mesta, k bráne jeho bydliska a nech povedia starším mesta: "Tento náš syn je zaťatý a nepoddajný. Nechce nás počúvať; je hýrivec a opilec." Nech ho na to všetci ľudia toho mesta ukameňujú kameňmi na smrť, aby ste tak odstránili zlo spomedzi seba a aby sa obával celý Izrael, keď to počuje. (Deut. 21, 18 - 21)

Varovanie pred zanedbávaním výchovy

V ten deň splním na Hélim všetko, čo som o jeho dome hovoril, od začiatku až do konca. Oznámil som mu, že budem večne trestať jeho dom pre hriech, lebo vedel, že jeho synovia sa rúhajú a nekarhal ich. (I. Sam. 3, 12 - 13)
Za maznanie synov bude si viazať rany a pri každom slove znepokojí sa mu srdce. (Sir. 30, 7)
Nekrotený kôň je nepoddajný, voľkaný syn bude bez rozvahy a náhly. Maznaj sa so synom a naženie ti strachu, pohrávaj sa s ním a zarmúti ťa. Nesmej sa s ním, by si toho neľutoval, aby ti nakoniec nestŕpli aj zuby. (Sir. 30, 8 - 10)
Ak máš synov, vzdelávaj ich a ohýbaj ich od ich mladosti! Ak máš dcéry, ochraňuj ich telo, neukazuj im veselú svoju tvár! Vydaj svoju dcéru a vykonáš veľké dielo, ak ju dáš mužovi rozumnému. (Sir. 7, 25 - 27)
Dcéra je pre otca skrytý poklad - treba ho strážiť, starosť o ňu odníma (všetok) spánok, aby mu azda v slobodnom stave nezostarla a keď sa aj vydá za muža, aby sa mu nestala odpornou. Tiež aby sa za panenstva svojho nepoškvrnila a v otcovskom dome sa nedostala do druhého stavu, aby sa nedopustila priestupku, keď už nažíva s mužom; alebo azda aby sa nestala neplodnou. Zvýš bdelosť svoju nad dcérou, ktorá má sklon ku smilstvu, aby ťa nevyviedla na posmech pred neprajníkmi tvojimi. (Sir. 42, 9 - 11)
Zahanbenie sa dostane otcovi pre nevychovaného syna: však (taká) dcéra mu prinesie škodu. Múdra dcéra je dedičstvom pre muža svojho, ale hanebnica je pohanou pre rodiča. Drzá (dcéra) prináša potupu otcovi i mužovi. (Sir. 22, 3 - 5)
Lepšie je ak ťa synovia budú prosiť, ako by si mal ty synom na ruky hľadieť. (Sir. 33, 22)
Vytrvajte v tejto prísnej výchove! Boh s vami zachádza ako so synmi. A ktorého syna by otec takto nevychovával? Všetci ste podrobení tejto prísnej výchove. Veď keby vás takto nevychovával, ani by ste neboli jeho praví synovia, ale iba cudzoložňatá. (Žid. 12, 7 - 8)
Veď ak sa niekto nestará o svojich, najmä o najbližšiu rodinu, ako keby bol vieru zaprel; taký je horší ako neveriaci. (I. Tim., 7 - 8) 

Rodičia nemajú milovať svoje dietky viac ako Boha.

Prečo zazeráte na obety a dary moje, ktoré som nariadil v chráme? Synov si vážiš viac než mňa, aby ste mohli tučnieť z prvotín všetkých darov ľudu môjho izraelského. (I. Sam. 2, 29)
A kto viac miluje syna alebo dcéru ako mňa, nie je mňa hoden. (Mat. 10, 37)
Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj vlastný svoj život, nemôže byť mojím učeníkom. (Luk. 14, 26)

Výchova detí k zbožnosti

Nuž oznámim mu to, lebo on prikáže synom svojim a domu svojmu po sebe zachovávať cestu Pánovu, spravovať sa podľa spravodlivosti a práva, aby tak Pán splnil pre Abraháma všetko, čo mu prisľúbil. (Gen. 18, 19)
A tieto slová, ktoré ti dnes prikazujem, nech sú vo tvojom srdci, poúčaj o nich svojich synov a sám uvažuj o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš na ceste, či budeš ležať alebo stáť. (Deut. 6, 6 - 7)
Keď vyrástol v muža, pojal za manželku Annu zo svojho pokolenia a splodil s ňou syna, ktorého nazval svojím menom. Toho vyučoval od mladosti báť sa Boha a strániť sa každého hriechu. (Tob. 1, 9 - 10)
A prikazujte synom svojím, aby konali, čo je spravodlivé i dávali almužnu, aby pamätali na Boha a oslavovali ho v každý čas úprimne a zo všetkej sily svojej. (Tob. 14, 11)
Naklonila sa teda k nemu a na posmech ukrutnému tyranovi vravela materinskou rečou: "Syn môj, zmiluj sa nado mnou, ktorá som ťa deväť mesiacov v živote nosila, po tri roky nadájala, živila som ťa a starostlivou opaterou priviedla až k tomuto veku. Prosím ťa, dieťa moje, pozri na nebo a na zem, všimni si všetko, čo je na nich a poznáš, že Boh ich stvoril z ničoho a že ľudské pokolenie tak isto povstalo. Neboj sa tohto kata, ale ukáž, že si hodný svojich bratov! Podstúp smrť, aby som ťa opäť získala aj s tvojimi bratmi v deň onoho zmilovania." (Mak. 7, 27 - 29)
Blažený ten, čo sa bojí Pána, ktorý má veľké zaľúbenie v príkazoch Jeho. Semeno jeho bude mocné na zemi, pokolenie počestných požehnané bude. (Žalm 111, 1 - 2)
(Ak niekto) kráča v bezúhonnosti a spravodlivosti, (nuž budú) blažení (ver) po ňom jeho synovia. (Prísl. 20, 7)
Kto sa bojí Pána, ctí si rodičov a rodičom svojím slúžiť bude ako pánom svojim. (Sir. 3, 8)
Ježiš im však povedal: "Nechajte dietky a nebráňte im prichádzať ku mne, lebo takýchto je Kráľovstvo nebeské." (Mat. 19, 14 - 15)
Veľmi som sa zaradoval, že som medzi tvojimi dietkami našiel takých, čo kráčajú v pravde, ako sme prijali prikázania od Otca. (II. Ján, 4)

Výchova má byť primeraná

Vy však, otcovia, nedráždite si dietky, ale vychovávajte ich v náuke a kázni Pánovej! (Ef. 6, 4)
Vy však, otcovia neroztrpčujte si dietky, aby neklesali na mysli! (Kol. 3, 21)

Dobré deti

Múdry syn naplňuje otca svojho radosťou, avšak syn pochabý býva na zármutok materi svojej. (Prísl. 10, 1)
Múdry syn (rád sa podrobuje) disciplíne otcovej, posmievač zasa nedbá na hromovanie. (Prísl. 13, 1)
Počujte, deti, nabádanie otcovo a pozorujte, aby ste sa naučili poznaniu. (Prísl. 4, 1)
Kto disciplínu striasa zo seba, ten dušou svojou pohŕda, kto však dbá na to, keď ho karhajú, chytá sa rozumu. (Prísl. 15, 32 - 33)
Lebo kým som bol ešte ako dieťa u otca, útlym a jedináčikom pod dozorom matkiným, nuž poučoval ma a vravel mi: "Nech sa ti srdce pridržiava mojich slov!" (Prísl. 4, 3 - 4)
Múdri synovia - to je spoločnosť spravodlivých, ich počínanie - to je poslušnosť a milovanie. (Sir. 3, 1)

17. 5. 2012

Modernizmus a neomodernizmus

Francisco Ramirez

Určujúcim princípom pokoncilnej teológie nie je modernizmus, ale neomodernizmus. V čom je rozdiel?

Modernizmus je téza, že nejestvujú večné a nemenné pravdy, že pravda je zhoda intelektu a životného štýlu (adaequatio intellectus et vitae) a preto treba zanechať staré dogmy a musia povstať nové vyznania, ktoré spĺňajú požiadavky "moderného človeka". Je to radikálne popretie tradičného chápania pravdy ako zhody obrazu, ktorý si o veci intelekt utvoril a skutočnosti (adaequatio intellectus et rei), ktoré je základom nemennosti katolíckej dogmy.

Hlavným pokoncilným teologickým princípom je neomodernizmus, a teológia na ňom založená je známa ako nouvelle theologie. Neomodernizmus je názor, že staré dogmy a vyznania je treba zachovať, ale už nie ich tradičné formulácie. Dogmy musia byť vyjadrené a interpretované novým spôsobom v každom veku aby splnili "požiadavky moderného človeka". Je to stále popretie tradičného chápania pravdy ako adaequatio intellectus et rei (je to pokus vytvoriť terminológiu pre vyjadrenie viery ktorá by korešpondovala s našim moderným životným štýlom) a v dôsledku toho popretie nemennosti katolíckych dogiem, hoci nie tak radikálne ako modernizmus.

Je oveľa subtílnejší a zvodnejší, lebo tvrdí, že vieru treba zachovať, len jej formulácie treba opustiť. Termín "formulácie" používa na odlíšenie premenlivých slov dogiem, kréda atď. od ich nemenného zmyslu, ktorý pripúšťa. Tak sa neomodernizmus dokáže prešmyknúť okolo väčšiny predkoncilných anathem (okrem Humani generis, ktorá ho vyslovene zavrhuje), pretože jeho proponenti tvrdia, že ich nová, nejasná terminológia vyjadruje vieru všetkých čias. Inými slovami, neomodernizmus sám seba predstavuje ako "dynamickú ortodoxiu", sám sa prezentuje ako pravoverný a pritom stále sa meniaci a prispôsobujúci modernému svetu.

Krásny príklad brutálnej neomodernistickej interpretácie je dogma extra eclessiam nula salus. Neomodernisti tvrdia, že na formuláciu "niet spásy mimo Cirkev" treba zabudnúť, moderný človek lepšie rozumie, keď sa mu povie, že spása nie je v Cirkvi ale skrze Cirkev. Ľudia, ktorí nie sú v Cirkvi, sa tak môžu stále nádejať že budú spasení, zatiaľ čo v prípade formulácie "niet spásy mimo Cirkev" je jasné, že spása je len pre tých v Cirkvi. Preto Pius XII zavrhol tých, čo "povinnosť náležať do Cirkvi aby mohol človek dosiahnuť spásu redukujú na nezmyselnú formuláciu."(Humani generis 27).

Snaha reinterpretovať všetko, tak aby to vyhovovalo "požiadavkám moderného človeka" je prítomná takmer všade.

1. Niekedy býva zúrivá, ako u De Lubaca, Congara, Von Balthasara, a iných. Je to hlavný cieľ ich kníh, prednášok a všetkého úsilia. Aby svoj cieľ dosiahli zdarne aplikujú techniku "resourcementu", neomodernistickú stratégiu vyhľadávania niektorých nejasných, pochybných či idiosynkratických miest z Cirkevných Otcov a iných autoritatívnych zdrojov a zlepia z nich jeden obrovský heterodoxný teologický argument proti tradičnému chápaniu viery (ktoré relativizujú nálepkami ako "protireformačná teológia", "tridentská teológia" či "scholastická teológia" namiesto jednoduchého "katolícka teológia"). Táto metóda zabezpečuje tri veci súčasne:

- ponúka odmietnutie tradičného katolicizmu
- bráni interpretáciu s ohľadom na potreby modernej doby
- dáva zdanie tradičnosti, pretože sa prezentuje ako postavená na Otcoch a veľkých teológoch.

Objavujeme ju napríklad vo Von Balthazarovej knihe ktorá nemá ďaleko od herézy "Môžeme dúfať že všetci budú spasení? (Dare We Hope "That All Men Be Saved"?)" kde ponúka "dôkaz", že peklo nie že nejestvuje (existencia pekla je dogma), ale že je prázdne. Túto metódu moderní teológovia nie len aktívne aplikujú, ale ju aj teoreticky obhajujú, ako už spomínaný Von Balthasar v jeho trúfalej knižke "Rúcanie Bášt (Razing the Bastions)", kde dokazuje, že "tridentská teológia" už je dnes nudná a preto ju treba opustiť.

2. Niekedy ju pozorujeme v umiernenejšej podobe, najmä v tých spisoch moderných pápežov, ktoré nemajú záväznú povahu, pretože oni sami boli silno zainteresovaní vo vývoji nouvelle theologie. Pozrime sa napríklad na mnoho prípadov, v ktorých Benedikt XVI evolucionisticky reinterpretuje Pánovo zmŕtvychvstanie. Hoci ničím otvorene neprotirečí dogme a jeho interpretácia môže byť chápaná ako analógia, hoci zlá, predsa je to novota, ktorá sa dá ľahko pochopiť tak, že zmŕtvychvstanie je súčasťou prirodzenej evolúcie prírody (a tak sa postaviť na stranu najhýčkanejších doktrín novej teológie, ako De Lubacove heterodoxné chápanie ortodoxna a De Chardinov panteistický evolucionizmus). Tento umiernený neomodernizmus nám na dennej báze servíruje Vatikán i diecézni biskupi.

3. Nakoniec, neomodernizmus býva implicitne prítomný či v pozadí koncilu,  katechizmu atd. hoci len zriedka otvorene vyjde najavo. Na tejto úrovni sa to uskutočňuje skrze "aggiornamento", eufemizmus pre neomodernizmus. Na tejto autoritatívnej hladine sa zabezpečuje obhajoba neomodernizmu bez potreby teologické zdôvodnenia. Preto koncil ani posledný katechizmus nemusia byť vyložene neomodernistické. Radšej, ako väčšina pokoncilnej náuky, týmto smerom len pozerajú, sú pod vplyvom neomodernistickej mentality. Väčšina z týchto dokumentov neučí explicitne neomodernistické bludy, ktoré môžeme počuť od kňazov a biskupov. Namiesto toho sú plné nebezpečných dvojzmyslov, výrokov, ktoré sú v technickom zmysle interpretovateľné v súlade s tradičnou vierou, ale ktoré sú vo svojej prirodzenosti ľahko interpretovateľné heterodoxne. Krásny príklad je paragraf 2 z Dignitatis humanae. Celé monografie boli napísané aby dokázali, že napriek tomu ako tento dokument vyzerá nie je v rozpore s predchádzajúcou náukou. Možno že v skutočnosti po podrobnej analýze sa ukáže že nie je, ale jeho prima facie význam tradícii protirečí. Keby to tak nebolo, aký by bol dôvod existencie toľkých kníh, ktoré ho vysvetľujú?

Pre detailnejšiu filozofickú a teologickú kritiku neomodernizmu odporúčam "Kam nás vedie nová teológia" od Garrigou-Lagrangea a tiež jeho rozbor Humani Generis.

Preklad: Jozef Duháček

10. 5. 2012

Fragmenty z doby moru VI./2012

Triumf Anti-Francúzska

V čase keď Charles Maurras, popredný filozof francúzskeho konzervatívneho myslenia, koncipoval ideu Anti-Francúzska, ako súhrnné označenie pre sily, ktoré predstavujú opozitum k francúzskym národným tradíciám: katolicizmu, monarchizmu, klasicizmu, agrarizmu a pod., tak ešte netušil k akým žiarivým vrcholom víťazstva sa tieto sily vyšplhajú. Anti-francúzsko, táto zmes liberalizmu, slobodomurárstva, jakobínstva, judaizmu, alsaského protestantizmu, socializmu, romantizmu a sentimentu, slávi v týchto dňoch triumf o akom sa nikomu z tábora kontrarevolúcie ani nesnívalo. Francúzsko neexistuje.

Ak pod Francúzskom rozumieme kultúrne dejiny územia medzi Pyrenejami a Rýnom, počínajúc Merovingovcami, dejiny štátu, kráľov a ľudu, skrze ktorých Boh uskutočnil "gesta Dei per Francos", dejiny prvorodenej dcéry Cirkvi, ktorá v záplave arianského bludu uchovala pravovernosť, tak musíme konštatovať, že Francúzsko už neexistuje. S pomocou Božou sa ako tak doplazilo k roku 1900 a po ňom biedne prežívalo, vyčerpané a pozvolna degenerujúce, až sa zvalilo do 21. storočia, oblezené leprou, hnilobou a smradlavé až hanba.

Dnes sa na území bývalého Francúzska dožívame dejov, ktoré posúvajú pojem degenerácie národov o kilometre dopredu. Potomkovia Francúzov, sa rozhodovali, s vášňou, ktorá, ak bola myslená vážne, tak presahuje hranice zaslepenosti, medzi dvoma reprezentantmi Anti-Francúzska. Snáď sa súťažilo o to, ktorý z nich poníži vlasť sv. Ludovíta IX. viac. Už mená dávajú tušiť, že ich príslušnosť k potomkom Frankov, Galov a Románov je skôr chcená ako faktická. Nicolas Sarkozsy, potomok hebrejsko-maďarského emigranta, vykreslovaný žurnalistickou svorkou, zrejme pod vplyvom halucinačných látok, ako "konzervatívny" !!! kandidát, sa svojim cudzím pôvodom ani netajil. Jeho oponent s bizarným etnografickým menom Hollande, o sebe tvrdí, že toto meno v jeho rodine pochádza od kalvínskeho predka z Holandska. Či už bol jeho predok holandským kalvínom, alebo niečim iným, to ponecháme na uváženie ctených čitateľov. Každopádne aj s týmto kalvínskym rodokmeňom dokonale spĺňa Maurrasovu predstavu o reprezentantoch Anti-Francúzska.

Morálne sú samozrejme na výške obaja. Trikrát rozvedenému "konzervatívnemu" Sarkozsymu úspešne kontruje s pravou ľavicovou courage súdruh Hollande, splodiaci v konkubináte so svojou družkou štyri deti, aby potom s maškrtnosťou francúzskeho kohútika z montmartských šantánov, naskočil do konkubinátu ďalšieho. A to majú pri súčasnom stave medicíny pred sebou ešte nejaké to desaťročie, počas ktorého určite nebudú zaháľať. Skrátka, kto by im nezveril budúcnosť národa?

Politicky sú nezmieriteľní. Jeden miluje sekulárnu republičku, druhý by sa s ňou hneď dal skonkubínovať. Jeden by bozkával Francúzskej revolúcii ľavú polovicu zadku, druhý nekompromisne pravú polovicu. Jeden by pustil cez "francúzske" hranice len 99,9 percent imigrantov a druhý 100 percent. Rozdiely sú priepastné. Koho tu vybrať pre blaho vlasti?

Je rozhodnuté. 1:0 pre "kalvínsko"-ľavicové krídlo Anti-Francúzska. A načo sa môžu poberači sociálnych dávok, notorickí štrajkovači, bojovníci za šaríju,  vysedávači v kaviarňach a distingvovaní byrokrati na území medzi Pyrenejami a Rýnom tešiť? Je toho určite nemálo, len je to už trošku obohrané. Sodomitské radovánky všetkých druhov: sobáše, adopcie, svätenia; potom niečo z tej eutanázie, no a gender-femino totálne nasadenie, veľa, veľa natlačených papierikov na platenie v supermarketoch, odluky, konjunktúry, prísahy, rovnosť, sloboda, bratstvo, gilotína etc. etc. Však to poznáte. Len to Francúzsko už asi nikdy nespoznáte. Ale bývalým Francúzom to radšej nehovorte. Veď aj turecký sultán si myslel, že je legitímnym nástupcom byzantských cisárov a bolo zbytočné mu to vyvracať, tak načo by ste tým ľuďom za Rýnom kazili radosť.   

B. Michalka