Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

27. 3. 2012

Fragmenty z doby moru II. /2012

Súboj protikladov

http://www.postoy.sk/havel_vs_kim_cong_il_suboj_protikladov

Tak nám kresťanský magazín Postoy - ktorý sa podľa vlastných slov usiluje dosiahnuť dialógom pravdu, čo je už z podstaty dialogu nemožné ale tejto nadšenej parte študentíkov z KU v Ružomberku to ešte nikto nepovedal - predstavil tézu a antitézu, Kima a Havla. Zatiaľ čo Kim, citujem "nehumánnymi praktikami transcendoval temnotu totalitarizmu", Havel "bol skromný človek, ktorý prostredníctvom svojich divadelných hier, politiky a života učil ako sa vzoprieť tyranii a prekonať ju". A tiež, že "hnacou silou jeho politického a filozofického boja bola inšpirácia a morálne presvedčenie." Nuž jeho spoločníci z disentu o tom hovoria inak. Prachy zo Západu, mercedes, žranice, chľast a hlboká morálna spustlosť. Doba bola ťažká, dôležité však je si uvedomiť, že Havel "nebol „kartotékovým či nedeľným vyznávačom viery. Posolstvo viery prorokov hlavných náboženstiev (nielen kresťanstva) však chápal a žil osobne mnohokrát lepšie než tí, ktorí ich vysvetľujú a praktizujú." Kresťanský a konzervatívny Postoy nám teda za vzor dobrého a morálneho človeka predkladá praktického apostatu, ľavičiara, liberála a človeka, ktorý všetkým kresťanským v celom svojom živote opovrhoval.

JD.

Rok viery

Od októbra 2012 by sa mal v Cirkvi, na podnet Svätého otca, začať Rok viery. Kongregácia pre náuku viery k tejto príležitosti vydala nótu s pastoračnými pokynmi na dané obdobie. Po jej prečítaní bohužiaľ musíme skonštatovať, že ak niekto očakával rok naplnený spoznávaním dvojtisícročnej tradície viery v Cirkvi, tak si musí počkať na nejaký iný rok, v bližšie nedefinovanej budúcnosti. Celá Tradícia viery sa scvrkla na oslavu II. vatikánskeho koncilu, po skončení ktorého, ako tvrdia autori dokumentu: "... sa Cirkev v kontinuite s Tradíciou a bezpečne vedená magistériom usilovala o prijatie a aplikáciu jeho bohatého učenia." Jeden sa musí pýtať načo teda treba presadzovať zrazu "hermeneutiku kontinuity" ak všetko po koncile prebehlo v kontinuite s Tradíciou?
Mnohé odseky tohto dokumentu dávajú tušiť, že celý Rok viery bude skôr pokusom dokázať, ako je pokoncilný vývoj kompatibilný s Tradíciou a to dosť nešťastnou formou, síce: neustálym usmerňovaním pozornosti na koncilové dokumenty, takže môže vzniknúť dojem, akoby jediným zdrojom pravého poznania katolíckej viery boli práve tieto dokumenty. Vyberáme len zopár ukážok, zvyšok si láskavý čitateľ dohľadá sám (http://www.kbs.sk/?cid=1329140066) :
"5. Žiaduce sú tiež sympóziá, konferencie a stretnutia väčších rozmerov, aj na medzinárodnej úrovni ... Niektoré takéto stretnutia by mali byť venované zvlášť znovuobjaveniu učenia Druhého vatikánskeho koncilu.
6. Pre všetkých veriacich ponúka Rok viery výbornú príležitosť hlbšie spoznať hlavné dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu a preštudovať si Katechizmus Katolíckej cirkvi (ovplyvnený koncilom, pozn.red. Dielne).
8. Počas Roku viery by bolo dobré v spolupráci s Pápežskou radou na podporu jednoty kresťanov uskutočniť rozličné ekumenické podujatia, ktoré majú podporiť „nastolenie jednoty medzi všetkými kresťanmi“, čo „je jedným z hlavných cieľov posvätného Druhého vatikánskeho koncilu“ (22). Osobitne dôležitá je slávnostná ekumenická bohoslužba, ktorá má potvrdiť vieru všetkých veriacich v Krista. (Netušili sme, že katolícka viera sa potvrdzuje ekumenickou bohoslužbou !!!, pozn. red. Dielne)
2. Bude užitočné podporiť aj nové vydanie dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu, ... a to aj vo vreckovom a ekonomickom vydaní, a tiež napomôcť ich lepšie rozšírenie s pomocou komunikačných prostriedkov a moderných technológií.
3. Žiaduce je aj obnovenie úsilia o preloženie dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu a Katechizmu Katolíckej cirkvi do jazykov, do ktorých ešte doteraz neboli preložené.
4. Pastieri Cirkvi by mali využívať nové spôsoby komunikácie a podporovať televízne a rozhlasové programy, filmy a publikácie na tému viery, jej princípov a obsahov, ako aj významu Druhého vatikánskeho koncilu pre Cirkev, aby ich populárnym spôsobom sprostredkovali širokému publiku.
3. Každý biskup by mohol venovať téme viery pastiersky list, v ktorom pripomenie význam Druhého vatikánskeho koncilu.
5. Je tiež žiaduce overiť prijatie Druhého vatikánskeho koncilu a Katechizmu Katolíckej cirkvi do života a poslania každej partikulárnej cirkvi.
6. Permanentná formácia kléru môže byť v Roku viery zameraná na dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu...
3. Kňazi môžu venovať väčšiu pozornosť štúdiu dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu a Katechizmu Katolíckej cirkvi a čerpať z nich materiál pre farskú pastoráciu – katechézu, ohlasovanie a prípravu na sviatosti.
etc., etc., etc.
Podpísaný je kardinál William Levada, ktorý je považovaný vo vatikánskych kruhoch za osobu s konzervatívnymi názormi. Tak nám Pán Boh pomáhaj.

BM

26. 3. 2012

Počiatky anarchie v modernom svete

Gustave de Lamarzelle

Donoso Cortes napísal: "Všade, kde ochabuje moc Cirkvi, narastá svetská moc takou mierou, že nemožno očakávať nič istejšieho ako toto: občiansky despotizmus prevláda obzvlášť v tých krajinách, kde je moc Cirkvi potlačená; najistejšou zárukou slobody národov je nezávislosť Cirkvi."
Čítanie týchto riadkov zaiste vyvolá pohŕdavý úškrn a krčenie ramien u tých, ktorí vo Francúzsku poznajú len oficiálnu školskú históriu, tú históriu, ktorú Joseph de Maistre nazval najväčším spolčením proti pravde. Avšak je ľahké dokázať tvrdenie Donosa Cortesa faktami najnepopierateľnejšími a dokumentami najzaručenejšími.
Môžeme vidieť despotizmus zavedený Reformáciou v Nemecku po potlačení Cirkvi, uvidíme ho potom aj v iných krajinách, ktoré sa stali protestantskými a z časti aj v tých veľkých európskych štátoch, kam tieto náuky len zaniesli a kde sa Reformácii nepodarilo potlačiť katolicizmus.

Reformácia a nemecká sociálna revolúcia v XVI. storočí.

V Nemecku, v tejto kolíske protestantizmu, sa zahniezdil despotizmus následkom veľkej sociálnej revolúcie v XVI. storočí. Aká bola príčina a pôvod tejto revolúcie, v ktorej Nemecko takmer zahynulo? Je isté, že pred Lutherom, od XV. storočia, trvali nepokoje u sedliakov celej Ríše a nie je nemiestne dodať, že to bolo z dôvodov, ktoré sa ani v najmenšom netýkali náboženstva. Ale tiež je nemenej isté a nepopierateľné, že by sa sedliaci nikdy neboli búrili, keby nemohli podporovať a odôvodňovať svoje požiadavky náboženskými pohnútkami, ktoré im poskytovala heréza a že by teda nikdy nevypukla hrozná sociálna vojna, ktorá bola ich vojnou, keby si ich pomáhači nezmysleli, dať jej charakter skutočnej náboženskej vojny. Pred tým tak tomu bolo v Čechách za Husa a v českej revolúcii, kde z anarchie náboženskej vznikla anarchia sociálna. "Husovi a jeho žiakom", vraví súčasník sociálnej revolúcie v XVI. storočí, "môžeme pričítať takmer všetky tieto zhubné náuky o duchovnej a svetskej vrchnosti, o vlastníctve a práve, ktoré rozsievajú medzi nami, ako vtedy v Čechách, neposlušnosť, vzbury, lúpeže, podpaľačstvo a vraždy ... Už od dávna sa rozširuje z Čiech do Nemecka jed týchto falošných princípov: všade kam vnikne, sa dajú vidieť tie isté pohromy" (Janssen: Nemecko a Reformácia).

Z Čiech prešlo toto hnutie do Nemecka. Ale keď prišiel Luther, toto hnutie, ak už úplne nezmizlo, tak aspoň utíchlo a bol to zaiste on, kto toto hnutie obnovil a dodal mu ešte vo väčšej miere nutné dôvody náboženské a takmer úplne náboženský podklad, nevyhnutný k tomu, aby hnutie mohlo prejsť k činom. Je to teda Luther, ktorý z tohto dôvodu môže byť prehlásený za zodpovedného pôvodcu nemeckej sociálnej revolúcie v XVI. storočí. Zodpovedný za preliatu krv, za pohromy a skazu, zodpovedný za despotický rád v Nemecku, ktorý je dôsledkom tejto revolúcie. Akýsi protestantský spisovateľ povedal nestranne: " Tvrdiť, že Lutherovo evanjelické kázanie nerozdúchalo a neurýchlilo desivé hnutie, ktoré od XVI. storočia zo všetkých strán prerážalo, to by znamenalo posudzovať veci zo stanoviska apologetického, málo sa zhodujúceho s prísnou pravdou historickou a bolo by to skúmanie stranícke. Luteránski kazatelia, idúci v šľapajách svojich učiteľov, prispeli ešte viac než Luther k rozvoju revolúcie".
Také je priznanie protestanta, ostatne ešte veľmi skreslené. Ale skutky hovoria hlasnejšie a hovoria toho viac. Keď vypukla v Nemecku revolúcia, sedliaci všade prehlasujú evanjelium za jediný základ socializmu a všetkých revolucionárskych doktrín, k uskutočneniu ktorých sa chápu zbraní. Všade volajú: tieto náuky sú božské, pretože sú v Biblii a Biblia je slovo Božie samo. A tým, čo im odporovali, odpovedajú podľa formulácii samotného Luthera: "Mýlite sa. Naše učenie je v Biblii, pretože ho tam vidíme čierne na bielom a máme právo Bibliu takto vykladať, pretože nás učili, že každý z nás je inšpirovaný Bohom k tomu, aby našiel v Biblii základ viery a toho čo má činiť". A skutočne to bol princíp slobodne vykladaného Písma, ktorý spôsobil v Nemecku velkú sedliacku revolúciu v XVI. storočí. Bola to sloboda bádania, ktorá dávajúc ľuďom neobmedzené právo vykladať zákon Boží, vyzbrojila ich k boju proti ľudským zákonom. Celá nemecká revolúcia v XVI. storočí je postavená skutočne na rozpore buričmi vykladaného zákona Božieho a so zákonmi ľudskými. "Slovo Božie", vraví Janssen, "a právo božské, obsiahnuté v svätom evanjeliu sa prieči súčasným zákonom: takéto boli formulácie vo všeobecnosti, ako v Nemecku, tak aj v Čechách, také boli vojnové heslá sociálnej revolúcie, obzvlášť od doby keď kázali odpadlí kňazi. Sedliaci hovorili: Ľudia veľmi učení, ktorým nikto nemôže odporovať, nás učia, že Pán Boh uskutočnil zákony a tiež nás učia, akým spôsobom ich uskutočnil; povedali nám, že to sú jediné správne zákony a že štúdium sv. Písma jasne dokazuje, že ľudia sú si všetci rovní".

V mene sv. Písma hlásali vzbúrenci rovnosť. Či nevravia Skutky apoštolské, že prví kresťania mali všetko spoločné? Bojovať proti právu vlastníckemu je teda skutok božský: preto je všetko dovolené, aby sa nastolilo právo božské. A tak v mene božského práva vzbúrenci lúpia a pália. Zadĺžená šľachta, dedinčania a luza majú v ústach len slová evanjelia. Toto posvätné slovo ospravedlňuje a prikrýva všetko: vzbury, násilie každého druhu.
Švábski sedliaci spisovali formuláre svojich požiadaviek pod názvom: Dvanásť spravodlivých artikulov. Tento formulár sa potom rozšíril do celého Nemecka. "Predhovor", predchádzajúci tento spis, potvrdzuje, že ich právo je založené na slove Božom. Čítame tam doslova: "Sedliaci nie sú buričmi, ich artikuly sa dožadujú len jednej veci, totiž práva hlásať evanjelium nefalšovane a zariadiť podľa neho svoj život. Berieme za svoj najvyšší základný zákon nefalšovaný zmysel evanjelia, my a všetci, ktorým sme určili definovať "božské právo", obsiahnuté v svätej knihe."
Či to nie je čistá náuka slobody bádania, dokonalé "kráľovstvo Litery", ktorého víťazstva sa dočkal Luther medzi nemeckým obyvateľstvom, ktoré strhol svojim ohnivým slovom? Svätý text vraví: litera zabíja! To sa doslova naplnilo. Litera zabíjala. Vzbúrenci všade prelievali krv, páchali najhnusnejšie násilie, sprevádzané, ako čoskoro uvidíme, najkrvavejšími výjavmi, aké kedy história pred tým zaznamenala.
Revolúcia sa mala značne rozšíriť. Vypukla v roku 1525. V marci už zachvátila najväčšiu časť hornatého Nemecka. Revolúcia vypukla všade naraz, ako by bola pripravovaná už dlho predtým. Tvrdí sa, že v Švábsku čítala horda vzbúrencov viac než sto tisíc hláv.
Revolúcia došla tak ďaleko, že vtedajší spisovateľ z Rhingau napísal: "nebolo vôbec žiadnej autority v Nemecku. Tiež obyvateľstvo miest a dedín, rozdráždené a rozbesnené, bolo dosť silné, aby sa oddávalo lúpežiam a podpaľačstvu; mohlo ľubovoľne ničiť a znesväcovať všetko, čo je najposvätnejšie na zemi a páchať najstrašnejšie skutky".
"Bola to hrozná vojna", píše Hallova kronika, "povstalci drancovali, pálili a vraždili všade".
Všetky kraje, v ktorých vypukla nemecká sedliacka revolúcia, sa stali čoskoro jedným dejiskom nesmiernych krvavých jatiek. Kláštory a zámky sa premenili v ruiny; stovky dedín ľahli popolom, polia zostali neobrobené, hospodárske náradie a poťahy zničené, dobytok pobitý alebo ukradnutý, vdovy a siroty, ktorých zahynulo cez sto tisíc, boli v najväčšej biede.
"Všetko bolo v takom stave (cituje dobový spisovateľ), že by sa bol kameň obmäkčil a predsa všetko spelo do väčších a väčších zbesilostí." Stav Nemecka bol taký, že Janssen dobre mohol povedať, bez toho aby ho mohli obviňovať z preháňania, že celé územia boli vydané napospas anarchii a že by bolo dovŕšené úplne zničenie Nemecka, keby sa nebola vytvorila švábska Liga k záchrane Ríše.
Čo si myslel Luther o tejto sociálnej revolúcii, ktorá povstala z šírenia jeho vlastných náuk? Najprv sa postavil po bok vzbúrencom a prehlásil, že ich vec je vecou evanjelia. V akomsi prehlásení " O napomenutí k pokoju", ktoré urobil na konci apríla 1525, vraví Luther vzbúreným sedliakom: "Vy sami si zaslúžite moju pochvalu za vzburu a súčasné búrky. Avšak vy, kniežatá, páni a obzvlášť vy, zaslepení biskupi, kňazi a pomätení mnísi, vy za ne zodpovedáte ..., ktorí sa neprestávate zúrivo protiviť svätému evanjeliu. Ak dnes budú porazení sedliaci, zajtra povstanú iní. To nie sú, milí páni, sedliaci, kto sa dvíha proti vám, to je sám Pán Boh a to Boh zosobnený ..." V celom tomto prehlásení je zrejmé, že Luther chce povedať, že evanjelium také, ako si ho vykladajú sedliaci, je jeho vlastným evanjeliom. Ak na jednej strane Luther schvaluje princíp sociálnych požiadaviek sedliakov, na druhej strane predsa len niekedy odsudzuje isté prostriedky, ktoré užívajú, aby tieto požiadavky presadili. Kára podpaľačov a zlodejov a hovorí im, že "kniežatá samotné si majú poslúžiť mečom ... má sa nastaviť druhá tvár ..." Ale napriek tomu celý zostatok prejavu pozostáva z rád opačných.
Luteránski veľmoži v Nemecku nazerali v konečnom dôsledku na sedliacku revolúciu spočiatku veľmi priaznivo a neváhali ju podporovať. Ich postoj, práve tak ako Lutherov, je ľahko pochopiteľný: revolúcia bola vskutku v tej chvíli namierená jedine proti katolíkom a vzbúrenci sa usilovali len o to, aby uskutočnili náuky luteránskych kazateľov. To ukazuje veľmi pekne Janssen: "Divá víchrica, ktorá sa rozpútala proti pamiatkam starobylej viery, hrozné znesvätenia, až doteraz neslýchané, páchané za tejto revolúcie, dokazujú dostatočne, že revolúcia bola predovšetkým vojnou náboženskou. Ohavné svätokrádeže, spáchané buričmi, boli nakoniec len celkom prirodzeným následkom nenávisti, sústavne rozdúchávanej medzi ľuďmi nespočetnými tajnými agentmi, ako aj hanopismi a buričskými pamfletmi. Neustále sa opakovalo úbohým ľuďom, že pokrytectvo a diabolská lesť duchovenstva ich a ich predkov po stáročia okráda o pravú kresťanskú vieru a o sväté evanjelium, a že proti všetkej spravodlivosti ich nechávali niesť zdrvujúce bremená, a že museli platiť desiatky a dane proti výslovnému Božiemu prikázaniu. Tým ich utvrdzovali, že sú zradne privádzaní do stavu hraničiaceho s otroctvom, a že je ich povinnosťou odoprieť poplatky, ničiť kláštory a domy kňazov a pobiť mníchov, abatyše a kňazov, ktorí sú len služobníkmi diablovými.
A tak, ako sa dalo čakať, ľud si nakoniec nechal nahovoriť, že slúžiť Bohu znamená búrať kostoly a kláštory, a že tupiť a pokorovať duchovných znamená konať dobré skutky". Janssen cituje tiež medzi inými tento list, datovaný 7.6.1525: "Buriči sa nijako netaja tým, že ich cieľom je zahubiť každého kňaza, ktorý odmietne odpadnúť od Cirkvi, že chcú zničiť kláštory a biskupstvá a vyhladiť úplne katolícku vieru v Nemecku. Z toho vyplynulo, že toľko kniežat, šľachty a význačných mešťanov, naklonených Lutherovým náukám ako aj iných heretických doktorov ešte neváhalo buričov podporovať a poskytovať im pomoc."
Videli sme, ako boli Lutherove rady nasledované protestantskými pánmi a aké boli hrôzy páchané pri potieraní odporcov, čo sa podľa Luthera dialo v mena zákona Božieho. Oficiálna školská história, ako sa učí v našich verejných školách, nevraví nič o týchto hrôzach, ale zato nenachádza dosť rozhorčených slov pre hrôzy vojny s Albigéncami, ktorá bola skôr vojnou sociálnou než náboženskou. Taktiež naše príručky mlčia o Lutherových neľútostne krutých radách proti predstaviteľom rádov. Je ujednané, že sa to nemá spomínať: Luther bojoval proti katolicizmu; ostatné sa prejde mlčaním za to, že veľmi nenávidel Cirkev a pápeža.

Prevzaté z českého prekladu G. Floriana v zborníku Archy 3/1946.

25. 3. 2012

Fragmenty z doby moru I./2012

Mor pohanskej tuposti nového veku zaplavil definitívne Európu. Vír duchovných fekálií nás s tolerantnosťou anakondy vťahuje do svojho lievika, nežne nás škrtí a objíma. Miluje nás staronovou gnosticko-panteistickou láskou, korenenou talmudisticko-kabalistickým korením a chce od nás za to len tak málo - naše duše. Jeho úspechy sú hojné; z najhojnejších, čo svet a jeho večná klaka kedy odmenil svojim potleskom, spokojným mručaním a chrochtaním. Triumf je na dosah. Uragán zhovädilosti a podľudskej degenerácie rozmetal prácne stavanú budovu európskej kresťanskej kultúry. Náš zánik v pekelne rozďavenej papuli, trpezlivo čakajúcej na konci lievika, sa zdá byť neodvratný. Pohltí však len tých, čo sa chcú dať pohltiť.
Na telách mu nezáleží. Tých už videl za tie tisícročia rozkladať sa v zmäti červov milióny. Chce "to čo neumiera" ako vedel už D"Aurevilly, chce naše duše. Nemôže si ich sám vziať, museli by sme mu ich dať.
Kto si však uchová slobodnú kresťanskú myseľ, pretože len kresťanstvo dáva skutočnú slobodu, ktorá sa neklania a neotročí svetu a ničomu čo je stvorené, (a inej slobody niet, nebolo a ani nikdy nebude) ten aj v lieviku fekálií pláva s ľahkosťou delfína a hlava sa mu nezatočí. A jeho dušu neuchvátia mocnosti Pekla.

Ako písal už E. A. Poe v poviedke Malstroem, muž vťahovaný do víru pozoroval, že jeho myseľ mala dostatok času sledovať detaily javu, ktorý ho obklopoval. Ani hrôza blížiacej sa smrti ho nedokázala odradiť od záujmu, ktorý v ňom podnecoval fascinujúci prírodný úkaz. O čo skôr my, obklopení takými fascinujúcimi metafyzickými úkazmi, prekonávajúcimi všetky doterajšie rekordy, by sme mohli odolať zaujatiu pozorovať a zozbierať z tejto všeobecnej rotácie hnoja tie najkrajšie kvetinky. Tej podľudskej tuposti! Tej servilnosti! Tej predposratej všeobjímajúcej uslintanosti! Bezodné rezervoáre sentimentálnych omáčok na zalievanie zle zakopaných mŕtvol, nevídaná degenerácia ocukrovaná a servírovaná ako najsladší zákusok pokroku a slobody, morálne jatky ošvitorené ako rajská záhrada nevinnosti! Aký to materiál pre nehynúce herbáre obludnosti, buffonády hnusu, orgie demencie ...
A preto otvára redakcia Dielne novú rubriku Fragmenty z doby moru, ktorá bude nepravidelne, ale s o to väčším vedecko-populárnym zaujatím monitorovať fraškovité stránky apokalypsy. Drobné správy si nekladú za cieľ detailne informovať o saltách, eskapádach, jógach, telocviku a balete predstaviteľov súčasného dobytka a jeho nových pastierov, ale skôr s hlavou pokojne podopretou rukou Tradície, s očami upretými k slnku Nášho Pána Ježiša Krista, pozdvihnúť v ruke novú kvetinku zo záhradky diablovej, s otázkou: ale, ale, čože sa nám to tu zase urodilo? Nepochybujeme, že úroda predčí všetky očakávania rozsievačov kúkoľa a pozorovateľské nadšenie nebude nikdy postrádať podnety k drobným fascináciam, k priam jungerovským subtílnym lovom. Nech žije veda!

Dante vivo!

Keď Giovanni Papini písal svoju knihu Dante vivo (Dante živý), v snahe poukázať na stálu aktuálnosť diela velikána stredovekej krásnej spisby, netušil, že Dante je živý až moc. Aspoň podľa organizácie s podivným (na Taliansko) menom Gherush 92, ktorá má status zvláštneho poradného orgánu Ekonomickej a sociálnej rady OSN. Hlavne Božská komédia nedá spávať predsedkyni organizácie Valentine Sereniovej, ktorej hlavným koníčkom je, ako to už u mimovládnych súdružiek býva zvykom, boj za krásny nový svet, kde medzi ľuďmi nebudú vôbec žiadne rozdiely, od sociálnych, cez náboženské až po pohlavné. Táto osvietená osoba nás takto, uprostred marca, varuje: "Mladí ľudia sú štúdiom Božskej komédie bez potrebných filtrov a vysvetlení nútení (sic!) oceňovať dielo, ktoré očierňuje židovský národ a osvojujú si jeho antisemitský obsah." Novinám Coriere della Sera ďalej žalovala, že zvrhlý Dante používa na označenie Židov pejoratívny termín "judášski Židia".
To však je len čerešnička na torte, resp. na hore Danteho opovážlivostí. Inde v knihe ohovára Mohameda a islám, či dokonca úbohých homosexuálnych revolucionárov stredovekej morálky, ktorí musia v Dantem popísanom Pekle bez prestania behať pod ohnivým dažďom. Skrátka súdružka má vo veci jasno: "... obsah Božskej komédie je rasistický, antiislamský a antisemitský. Kniha prispieva, dnes ako aj v minulosti, k šíreniu falošných obvinení, ktoré stáli život milióny ľudí. Žiadame preto, aby bola Božská komédia vymazaná zo zoznamu školských programov ministerstva."
Takže už sa nám to začína črtať. Ak je Danteho Božská komédia netolerantná, na rozdiel od koránu a talmudu samozrejme, tak potom aká môže byť kniha, ktorá túto tmársku spúšť inšpirovala? Ano, reč je o tej nanajvýš netolerantnej knihe nazývanej Nový zákon, kde sú Židia, pohania ako aj "súložníci mužov" rôznym spôsobom tupení a osočovaní. Ak treba bojovať proti Božskej komédii, tak o to skôr proti jej podnetu. A už sa nám hneď tie snahy budovateľov krajších zajtrajškov nezdajú také náhodilé. Že to nepôjde? Ale, ale; a kto to začínal rozvodmi a končí pri sodomitských sobášoch? Či len bolo veselo, keď Cirkev v 19. storočí varovala, že rozvody odštartujú lavínu morálnej degenerácie. Aká degenerácia, prosím vás, pár stredostavovských párov sa rozvedie a je to, dedina a malomesto zostanú neporušené! A už nám zrazu tá dedinka hnije, močovku zo statkov (ktoré zanikli) vystriedala močovka morálna; malomesto sa rozkladá ako rozháraný kocúr zjari prejdený autobusom. Všetko má svoje začiatky a konce. Salámková metóda murárov a budovateľov slávi triumf. Pomaličky, tolerantne až na dno žumpy.
A podobne aj s tou fašizoidnou bibliotékou. Pomaličky, bezbolestne ... Jedného dňa zistíme, že sv. Ján Evanjelista bol v duchu teórií ctihodného sira Karla Poppera, nepriateľom voľnosti, rovnosti a bratstva, nuž a treba s tým dačo robiť. Súdružka Sereniová už bude vedieť čo.

Transmutácia neonacistov v Toulouse

Výsostne zaujímavý úkaz bolo možné pozorovať počas tohto týždňa vo francúzskom meste Toulouse. Neznámy muž sa tam dopustil štvornásobnej vraždy v areáli židovskej školy. Novinári spolu s politikmi, alebo skôr naopak, aby sme dodržali časovú postupnosť, okamžite vedeli kto je páchateľom. Ako už býva pri podobných zločinoch dobrým zvykom, za páchateľa bola označená bytosť z plemena neonacistov. Len na okraj treba podotknúť, že je už takmer dokázaná ona vedecká teória, podľa ktorej na odvrátenej strane Marsu číha flotila neonacistov, (sú tam všetci vrátane Hitlera a majú lietajúce taniere; plus elixír života, aby nezomreli, to bez debaty) aby už čoskoro zaútočila na Zem a všetkých zotročila. Nečudo teda, že vcelku logicky bol onen páchateľ tak ľahko identifikovaný.
A teraz sa dostávame k onomu úkazu, ktorý svedčí o nesmiernej rafinovanosti neonacistickej rozviedky. Páchateľ, keď už videl, že jeho odhalenie a zadržanie (tu musíme vzdať hold operačnej zdatnosti francúzskej polície) sa blíži, rozhodol sa vniesť zmätok do radov obrancov slobody a demokracie. V priebehu niekoľkých hodín, či možno aj minút sa dokázal transmutovať z neonacistu do podoby, ako nás média informovali: "mladého Francúza Muhamada", ktorý už mal v minulosti problémy so zákonom (nie však s políciou). Čo naviac, nestačilo mu toto mystifikačné rozvracanie demokratickej morálky a pokračoval v transmutácii ďalej, až sa pretvoril z Francúza na, ako sme sa z médií dozvedeli, : "mladého muslima alžírskeho pôvodu." Samozrejme hyeny spiatočníctva a netolerancie hneď využili toto jeho priehľadné manipulovanie s hmotou a začali omieľať svoju obohranú pesničku o zlých imigrantoch, ktorá je však vedecky nepodložená, ako dokázali už aj americkí vedci.
Priehľadný komplot neonacistickej soldatesky však nikoho neoklamal. Všetci slušní ľudia vedia, kto nesie vinu za tieto excesy, ak by páchateľom aj možno bol nešťastný Muhamad, sociálne vykorenená a francúzskym rasizmom týraná obeť majoritnej netolerancie. Neonacisti nie sú totiž len na Marse. Sú všade. Každý Francúz, ktorý má výhrady proti multikultúrnej spoločnosti je v podstate neonacista. Oni dohnali úbohého Muhamada k tomuto skratu. A preto zostáva večne živé memento bojovníkov z roku 1936 v Španielsku: No passaran! Neprejdú! A nesmú prejsť. Zmutovaní alebo nezmutovaní, z Marsu alebo z Francúzska. Nesmú prejsť!

Teo a jeho fórum

Z Rakúska nám ponad Dunaj zavial svieži vietor cirkevnej obrody. Neuveriteľne prepracovaní a unavení kňazi nás oblažili pamfletom http://www.teoforum.sk/?id=34&view_more=1003 , ktorý v skratke načrtáva horizonty budúcich figúr a kreácií čertovho kopyta i možné ornamenty jeho chvosta. Nie je to tak dávno čo sme v Cirkvi mali Rok kňazov. V kostoloch na nás hľadel z improvizovaných plagátov sv. Ján Mária Vianney, vzor katolíckych duchovných pastierov. Niektorých. Avšak spávanie na drevenej posteli, prikrývanie sa vrecom od zemiakov, celonočné spovedanie a modlenie, zrejme stratili pre kňazov z Teofóra a ich ideových súputníkov ten pravý postmoderný sexepíl. Skrátka, to čo priťahovalo sv. Jána Máriu Vianneyho už dnes nefrčí. Dnes by si sv. Ján Mária skočil kúpiť nejaké to bidlo do Ikey, večer by si pustil Floydov alebo cvakol Superstar na plazme, nejaký ten futbalík s Bažantom alebo s rohatým capom z Popovíc a hneď je život trochu veselší. Dnes už nie sú v móde rozťahané a nekreatívne omše pátra Pia, jeho detinské vstávanie o piatej ráno, lebo sa nemohol dočkať omše; naši kňazi sú unavení. Povážte, musia slúžiť až dve omše za deň! A pritom je všade spústa, priam záplavy veriacich laikov čo by to zvládli, medzi dvoma telenovelami by si odskočili na také malé kreatívne stretko, no a keby už nevedeli ako ďalej s tou transsubstanciáciou, tak by mobilom brnkli do pastorka, otec celebrant by sa na chvíľku utrhol od gitarového formovania dorastu a sfúkli by to raz a naraz. Skrátka "chceme hľadať také formy slávenia eucharistie, ktoré by kňazov odľahčili", oznamuje nám Teofórum. Zrejme bude treba zmeniť aj niektoré pasáže z Evanjelia, napr. "nech vezme svoj kríž a nasleduje ma" by mohlo byť transformované v duchu pokroku na "nech si zoberie dovolenku a odľahčí sa".
No a ten život v celibáte, to vám je otrava. Jeden by s tým povolaním najradšej sekol. Ale zas taká nová teplá sadrokartónová fara (barokovú sme už zbúrali) zadarmo, príjemní farníci so zabíjačkami a svadbami, trvalý pracovný pomer na jednom mieste, (proti prekladaniu kňazov je Teofórum samozrejme tiež) to tiež nie je na zahodenie v tejto dobe plnej neistoty (a zároveň naprostej istoty, v niektorých očakávaniach temného rázu). Čo tu robiť, ako to dialekticky skĺbiť? Už to bude nakoniec predsa len ten ženatý pán farár, ten náš teofórový ideál. Trošku to tam naťukli:

"Na Slovensku máme aj mnoho kňazov, ktorí sa rozhodli vstúpiť do zodpovedného vzťahu so ženou a do manželstva (zdá sa, že pre Teofórum sa možno jedná o dve možnosti pozn. red.), a preto podľa súčasných cirkevných noriem museli ukončiť svoju verejnú kňazskú službu. K tým spomedzi nich, ktorí si vážia svoje služobné kňazstvo ako Boží dar pre ľudí a chcú ho naďalej žiť, sa hlásime ako ku svojim kolegom a bratom a odmietame ich pokladať za vylúčených zo sviatostí a spoločenstva."

No prosím, je ten život ale krásny. Čo sa vám môže stať? Ak nie ste škaredý "lefévrista" alebo nevyťahujete všelijaké pokoncilové kotrmelce na svetlo Božie, tak nič. Exkomunikácie sú len pre reakcionársky odpad.
Jedinou útechou zostáva, že Teofórum stále v tom umastenom dokumente spomína nejakú cirkev s malým "c", čo by dávalo nádej, že už nie sú príslušníkmi jedinej pravej apoštolskej a katolíckej Cirkvi, ale si založili svoju, v poradí už niekoľkotisícu pravú a jedinú sektičku. Lenže, ruku na srdce, kde by im bolo lepšie ako v súčasnej Cirkvi? Načo by niekam chodili, keď tu im je medzi nami tak dobre. Len keby nemuseli toľko pracovať. Skrátka musíme sa aj my snažiť a oni nám možno raz odpustia, že sme ich nútili stále slúžiť tie omše.

BM

20. 3. 2012

Cirkev v Uhorsku po roku 1850

ThDr. Jozef Špirko

Konkordát, ktorý uzavreli r. 1855 medzi Sv. stolicou a habsburskou monarchiou, platil aj v Uhorsku - ako v súčiastke monarchie - a aspoň desať rokov vplýval na usporiadanie cirkevnopolitických pomerov v Uhorsku. Pravda, keďže vznikol v čase habsburského absolutizmu, uhorskí biskupi (najmä maďarskej národnosti) sa zdráhali uznať ho. Ostrihomská provinciálna synoda r. 1858 ho však slávnostne uznala. Po uhorskom vyrovnaní (1867) podobne ako v Rakúsku, vlády ho nerešpektovali, biskupi sa ho nedovolávali, hoci Sv. stolica sa ho pridržiavala až do zániku rakúsko-uhorskej monarchie (1918).

Utvorením dualizmu r. 1867 obnovili v Uhorsku ústavu. Liberálny duch, ktorý sa zmocnil väčšiny uhorského parlamentu, ukázal sa onedlho i v zákonodarstve. Zákon z r. 1868 dal obciam právo určiť, či školy majú byť rázu konfesionálneho alebo obecného. Tým stratila katolícka Cirkev mnoho škôl. V manželskom práve zákon z r. 1868 uznal kompetenciu cirkevných súdov len v čisto katolíckych manželstvách. V miešaných manželstvách dával možnosť obrátiť sa aj na nekatolícke cirkevné súdy. To dalo podnet k mnohým apostázam, lebo kto chcel uzavrieť druhé manželstvo, stal sa protestantom. V miešaných manželstvách zákon nariadil, aby deti nasledovali náboženstvo rodičov podľa pohlavia. Márne sa snažil minister kultu barón Jozef Eötvös zaistiť rodičom právo slobodne sa dohodnúť na náboženstve dietok. Liberálni poslanci ho prehlasovali.

Po vyhlásení dogmy o pápežskej neomylnosti uhorský parlament postupoval proti katolíckej Cirkvi ešte radikálnejšie. Obnovil placetum a len na energické zakročenie ostrihomského arcibiskupa Šimora nepublikovali odhlasovaný zákon. Keď však rožňavský biskup Juraj Schopper vyhlásil vo svojej diecéze uznesenia vatikánskeho snemu, uhorský parlament žiadal ho prísne potrestať. Ba František Deák podal návrh na rozluku Cirkvi od štátu, uvedenie civilného manželstva a štátnych matrík. Ale pre vnútorné spory o návrhu predbežne nerokovali. R. 1883 stredné školy podriadili bezprostrednému dozoru ministerstva kultu a niektoré rehoľné školy, najmä školy františkánov a minoritov, zanikli.
Pre manželský zákon z r. 1868 boli medzi katolíkmi a liberálmi stále škriepky. Konečne r. 1894 sa podarilo liberálom uzákoniť civilné manželstvo a štátne matriky s platnosťou od 1. októbra 1895. Odvtedy uznával uhorský štát len civilne uzavreté manželstvo a štátne matriky. Cirkevným tribunálom vynesené manželské rozsudky nerešpektoval. Zákon určil, že rodičia pred uzavretím civilného manželstva sa môžu dohodnúť na náboženstve dietok pred štátnym úradom. Židovské náboženstvo vyhlásili za recipované (občiansku rovnoprávnosť dostali r. 1867), ba zákon dovolil aj vystúpiť z cirkevnej spoločnosti a žiť bez vyznania.

Z knihy: Cirkevné dejiny, Neografia, Turčiansky Sv. Martin, 1943

14. 3. 2012

Držte si klobúky, ideme z kopca.

Jozef Duháček

Ak chcete vedieť kam sa naša civilizácia, kultúra, spoločnosť, či ako to nazvať rúti, začítajte sa do nejakého z odborných žurnálov. Užitočné budú určite odborné periodiká pojednávajúce o práve, ekonomike a sociológii, ale skutočne ohromujúce okno do budúcnosti sa otvára vo svete medicínskych publikácii. Ak sa prebrodíte, často rozsiahlymi pasážami tajomne znejúcej duševnej poživne medicínskej inteligencie, objavíte neuveriteľne intenzívnu a militantnú nenávisť týchto "anjelov v bielych plášťoch" k posvätnosti ľudského života. Na masovom vraždení nenarodených sa už podarilo vybudovať výkonný a výnosný priemysel a dnes sa so sľubným výhľadom vstupuje do sféry vraždenia živých. A práve medicínske žurnály sú arénou, v ktorej sa objavujú priekopníci nových ideí a boritelia starých predsudkov. Títo dobrodruhovia ducha vypozorovali, a podotýkam veľmi presne, že odborné vraždenie živých má oproti vraždeniu nenarodených nezanedbateľný potenciál - recykláciu funkčných orgánov. Zdravé srdce, ľadvina či iná biologická súčiastka sa doslova dá vyvážiť zlatom a drahými kameňmi.


Journal of Medical Ethics zverejnil v januári 2012 článok "Čo robí zabíjanie zlým?" Autori dokazujú, že smrť a celková paralýza sú morálne nerozlíšiteľné a preto odoberanie orgánov zo živých paralytikov nie je morálne zlé. Bioetici Walter Sinnott-Armstrong z Duke University a Franklin G. Miller z National Institutes of Health’s Department of Bioethics na hypotetickom prípade paralyzovanej Betty dospeli k záveru, že zabitie nie je zlé preto, že ju zbaví života, ale preto že ju urobí neschopnou kráčať, rozprávať, rozmýšľať, cítiť alebo čokoľvek konať. Uvažujú takto:


Betty nie je mŕtva, ale utrpela rozsiahle poškodenie mozgu, takže je celkovo paralyzovaná. Ako bola napríklad Terri Schiavo, ktorú jej vypočítavý manžel proti vôli jej rodičov nechal nehanebne zavraždiť a ako sú tisíce ľudí po celom svete. Betty však ojedinele vykazuje známky mentálnej činnosti, nie je teda mŕtva podľa žiadneho dnes platného kritéria. Je však telesne aj mentálne paralyzovaná a to čo sa deje s jej telom či mysľou ani minimálne nekontroluje. Pretože pre Betty by smrť nebola horšia ako takýto stav, podľa týchto autorov "nie je na smrti a zabití človeka nič horšie ako na celkovej paralýze. A pretože je Betty aj tak vysilená a oslabená, nie je zlé ak sa odobratím jej orgánov ukončí jej biologická existencia." Tak ani nie na piatich stranách textu zabitie nevinného prestáva byť zlým a celá vnútorná dôstojnosť ľudského života je vyhodená z okna, zmeniac tak zraniteľnú ľudskú bytosť na zdroj cenných a vyťažiteľných náhradných dielov. Sinnott-Armstrong a Miller bohužiaľ neprezentujú menšinový názor. Hoci ich postoj ešte nie je jednohlasne akceptovaný, rozhodne to nie sú, aspoň podľa dnešného bioetického štandardu, žiadni radikáli. Už desaťročie sa v renomovanej odbornej tlači objavujú argumenty v prospech vraždenia ťažko postihnutých pacientov - samozrejme kvôli ich orgánom.


Bioethics: “Ak sa v spoločnosti, ktorá to umožňuje, pacient rozhodol pre eutanáziu a potom si vybral termináciu pomocou odobratia životne dôležitých orgánov, tak sa zdá nedeje nič horšie, ako keby zomrel nejakým iným spôsobom." (2)


Journal of Medical Ethics: “ V budúcnosti sa lekárska profesia a spoločnosť .... musí pripraviť na prijatie reality a ospravedlniteľnosti lekárskych zákrokov ukončujúcich život v kontexte ukončenia život udržujúcej liečby a transplantácie životne dôležitých orgánov." (3)


Nature: “Len málo vecí je tak citlivých ako smrť. Ale obavy o právne detaily vyhlásenia za mŕtveho človeka, ktorý už nikdy nebude osobou ktorou kedysi býval sa musia porovnať s cenou, ktorú má plný a zdravý život iného človeka, ktorý by bez transplantátu zomrel." (4)


New England Journal of Medicine: “Či už smrť nastane v dôsledku odpojenia od ventilátora alebo odobratím orgánu, jedinou eticky relevantnou podmienkou je súhlas pacienta či jeho zástupcu. Ak je daný súhlas, tak sa nespácha žiada ujma ak sa odoberú životné dôležité orgány skôr ako nastane smrť, samozrejme ak je nasadená anestézia." (5)


The Lancet: “Ak by sa právna definícia smrti zmenila tak, aby rešpektovala aj nezvratnú stratu vyšších mozgových funkcií, tak by bolo možné pacientovi zobrať život (presnejšie povedané zastaviť srdce, pretože už bol prehlásený za mŕtveho) smrteľnou injekciou, a potom odobrať orgány na transplantáciu.…” (6)


Critical Care Medicine: “Navrhujeme, aby jednotlivcom, ktorí si želajú darovať orgány a ktorí sú alebo neurologicky zdevastovaní alebo bezprostredne zomierajú mohli byť odobrané orgány skôr ak sú vyhlásení za mŕtvych.” (7)


Toľko stručná ukážka toho, čomu sa zdravotnícka odborná verejnosť pomerne intenzívne venuje. Nedá sa nevšimnúť si, že spoločným menovateľom týchto vskutku altruistických pokusov je snaha zužitkovať orgány, tu a teraz. Čakanie na prirodzenú smrť je ošemetný podnik s neistým koncom, kdežto štedro platiaci pacient čakajúci na transplantáciu potrebuje byť obslúžený hneď. Takéto podnikanie je rozhodne odsúdené na veľký komerčný úspech. Avšak skôr či neskôr tento zdarne sa rozbiehajúci kšeft, narazí na problém. Dopyt je veľký a ponuku nestačia pokryť len mrzáci a úrazy či kómy. Bude treba nájsť zdroje inde. Pozrime sa ako to funguje v krajine voľnej lásky, bezbrehej tolerancie a neľútostnej humanity, ktorú nám treba mať ako vzor. Napriek tomu, že advokáti eutanázie v Holandsku tvrdili, že táto revolučná vymoženosť bude praktikovaná len obmedzene, u pacientov, ktorí sú nevyliečiteľne chorí, sú spôsobilí rozhodnúť sa a sami o to žiadajú, pravda je oveľa farbistejšia. Keď sa v holandských nemocniciach začali vraždiť aj tí čo neboli v terminálnej fáze choroby, tak sa doktori zaprisahávali, že toto zabíjanie bude obmedzené na kompetentných nevyliečiteľne chorých a na ťažké retardácie, postihnutia a paralýzy. Potom sa zabíjanie rozšírilo aj na duševne chorých, ale žiaden strach, duševne chorých kompetentných slobodne sa rozhodnúť, ktorých túžba po samovražde je "racionálna". Potom začali zabíjať aj nekompetentných, ako tých s Alzheimerom či inými psychickými retardáciami, ale tiež sa netreba báť, vraždia len tých, ktorí by o to istotne požiadali keby boli spôsobilí. A teraz idú už aj po deťoch. Univerzitná nemocnica v Groningene rozhodla, že jej doktori budú euthanizovať (rozumej pobíjať) deti do 12 rokov, ak dospejú k záveru, že ich utrpenie je neznesiteľné alebo ich choroba je neliečiteľná. (8)


Pre toho kto sleduje dianie v holandskom zdravotníctve toto nie je vonkoncom prekvapujúce. Tolerantní Holanďania tajne praktizovali eugenické vraždenie postihnutých detí, dlhé roky, napriek tomu že zákon to neumožňuje - mladiství nie sú kompetentní.


Britský žurnál Lancet v roku 1997 zverejnil štúdiu o tom, ako pediatrická eutanázia metastázovala do holandskej neonatálnej medicíny. Podľa tejto štúdie majú lekári na svedomí osem percent celkovej novorodeneckej úmrtnosti, pričom asi tretina z toho žila viac ako mesiac. V anonymnom dotazníku sa priznalo 31 percent pediatrov a 45 percent neonatológov že vraždia deti, pardon, zbavujú ich neznesiteľného utrpenia. Viac ako pätina z týchto prípadov sa udeje bez vedomia rodičov, hoci súhlas rodiča je takisto bezpredmetný, veď kto mu dal právo na život svojho dieťaťa?


Takže máme tu mrzákov, chorých telesne či duševne, máme deti kto je na rade teraz?


Dutch Radio Worldwide oznámilo: “ Až doposiaľ sa pri zvažovaní eutanázie vôbec nebrali do úvahy faktory ako príjem alebo spoločenský život. Ale nové pravidlá to zmenia. Po takmer ročnej diskusii KNMG (národná asociácia lekárov v Holandsku) zverejnila dokument ktorý hovorí, že kombinácie sociálnych činiteľov, chorôb a ťažkostí, ktoré ale nie sú terminálne sa môžu napriek tomu kvalifikovať ako neznesiteľné utrpenie podľa Zákona o eutanázii. Starnúci ľudia môžu trpieť množstvom časom sa zhoršujúcich ťažkostí, ktoré zahŕňajú zhoršenie zraku, hluchotu, slabosť, problémy s chôdzou, inkontinenciu, stratu dôstojnosti, stratu finančných prostriedkov a stále sa zmenšujúcu sieť spoločenských kontaktov. Hoci táto kombinácia nemusí byť smrteľná ako taká, má negatívny dopad na kvalitu života a robí starých zraniteľnými a krehkými. Zraniteľnosť tiež znižuje schopnosť zotaviť sa s chorôb a vedie k neznesiteľnému a trvalému utrpeniu. Podľa zákona, je žiadosť o eutanáziu oprávnená len ak pacient trvalo a neznesiteľne trpí. KNMG teraz hovorí, že keď sa zoberú v úvahu faktory ako príjem či osamelosť, treba konzultovať žiadosť o eutanáziu s inými špecialistami aby sa dospelo k správnemu rozhodnutiu." (9) Konzultácie však podľa odporúčania tejto humanistickej organizácie postačujú telefonické.


Takže zámienky pre ktoré je vhodné zbaviť niekoho života sa nám utešenie množia. Podľa odporúčania KNMG sa teda zdá, že aj nízky dôchodok je dostatočný dôvod pre smrť. Odborníci ktorí to budú konzultovať sa potom budú pravdepodobne regrutovať medzi bankovými úradníkmi. KNMG ostatne nezaháľa a neprestajne pracuje na nových a lepších smerniciach pre milosrdne zabíjanie pacientov. V septembri 2011 vyšli nové pravidlá, v ktorých sa žiada aby doktor, ktorý má s vykonaním eutanázie morálny problém (povážte tú zadubenosť) okamžite musí odovzdať prípad inému lekárovi, ktorý žiadajúceho pacienta dorazí, pričom anjel milosrdenstva musí brať vážne aj sťažnosti na ťažkosti prameniace s vysokého veku, či únavy zo života.(10)


Pravdu povediac, ani trochu sa nečudujem že sú nemocnice v nemeckom pohraničí plné holandských pacientov, ktorí sa obávajú, že sa o nich zdravotníci v Holandsku postarajú. A keby ste sa náhodou nevládali sami prepraviť na kliniku kde vás utratia, alebo by ste mali lakomých a neochotných príbuzných, Holanďania majú pre vás riešenie. Mobilná eutanázna jednotka príde k vám domov. (11)


Ideme z kopca a celkom svižne. Osvietená civilizácia slobody a humanity je posadnutá vraždením v takej miere, že to pripomína krvavé jatky stredoamerických alebo blízkovýchodných náboženských kultov, keď sa vyrezávali ešte bijúce srdcia z hrudí obetovaných nešťastníkov. Dnes je pravda technika pokročilejšia a moderný človek je útlocitný a neznesie často krát pohľad na krv. Takže ľudské obety sa prinášajú v sterilných miestnostiach, kňazi vytrhávajúci bijúce srdcia z hrudí majú univerzitné tituly a atestácie a skladajú Hippokratovu prísahu. A tiež sa srdcia nepália ako obeť Virakočovi alebo Molochovi ale výhodne odpredajú na ďalšie a tak plnia zlatom mešce týchto láskavých, milosrdných a vznešených hierofantov liberálnej tolerancie.



1 http://dailycaller.com/2012/02/10/the-kill-for-organs-pushers/#ixzz1mOT3lyJT

2 http://onlinelibrary.wiley.com/doi/10.1111/j.1467-8519.2009.01767.x/abstract

3 http://jme.bmj.com/content/35/10/616.full

4 http://www.nature.com/nature/journal/v461/n7264/full/461570a.html

5 http://www.nejm.org/doi/full/10.1056/NEJMp0804474?query=TOC&&

6 http://www.thelancet.com/journals/lancet/article/PIIS0140-6736(97)02306-4/fulltext

7 http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/14501972

8 http://www.weeklystandard.com/Content/Public/Articles/000/000/004/616jszlg.asp

9 http://www.lifenews.com/2011/10/31/dutch-doctors-expanding-euthanasia-to-lonely-people/

10 http://www.dutchnews.nl/news/archives/2011/09/doctors_should_always_deal_wit.php

11 http://www.sme.sk/c/6281198/eutanazia-v-holandsku-bude-mobilna.html

7. 3. 2012

Antiliturgická heréza

Dom Prosper Guéranger, O.S.B. (1805-1875)


1.

Prvým charakteristickým znakom antiliturgickej herézy je nenávisť k Tradícii, ktorú nachádzame vo formuláciách používaných pri výkone Božieho kultu. Človek si nemôže nevšimnúť, že táto črta je spoločná všetkým kacírom, do Vigilanta po Kalvína a nie je ťažké vysvetliť prečo. Každý sektár, ktorý si želá zaviesť novú náuku zisťuje, že čelí liturgii, ktorá je tým najlepším a najsilnejším z Tradície a tak nemôže prestať, kým jej hlas neumlčí, kým neroztrhá stránky, ktoré oživujú vieru minulých storočí. Ako sa teda dokázal lutheranizmus, kalvinizmus a anglikanizmus presadiť a udržať si vplyv nad masami? Všetko čo potrebovali bolo nahradiť staré liturgické knihy, staré modlitby novými a ich dielo bolo dokonané. Neostalo už nič, čo by nových kazateľov znepokojovalo, mohli si kázať čo sa im zachcelo, viera ľudu zostala bez ochrany. Luther to pochopil s prešibanosťou hodnou Jansenistu, pretože na začiatku svojho inovačného úsilia, v čase, keď myslel že udrží aspoň časť z latinského obradu zaviedol pre reformované bohoslužby toto pravidlo. "Schvaľujeme a zachovávame Introity v nedele a vo sviatky Nášho Pána, teda na Veľkú noc, Pentecost a Vianoce. Zdá sa nám ale lepšie, ak je z Introitu zobratý celý žalm, tak ako za starých čias, ale s radosťou súhlasíme s dnešnou formou. Nehaníme ani tých, ktorí chcú Introit zachovať aj vo sviatky anjelov a Blahoslavenej Panny, či iných svätých, pretože tieto Introity sú zo žalmov a iných miest Písma. " Nesmierne nenávidel posvätné spevy zložené Cirkvou ako verejné vyznanie jej viery. Cítil v nich priveľa vitality Tradície, ktorú chcel zničiť. Ak by povolil Cirkvi spájať jej hlas s hlasom prorokov z Písma počul by milión hlasov, ktoré zatracujú jeho nové dogmy. Preto v Liturgii nenávidel všetko, čo nebolo bezprostredne z Písma.

2.

Toto je podstata druhého princípu antiliturgického sektárstva: Nahrádzať formulácie cirkevnej náuky citátmi z Písma. To prináša dve výhody. Prvá je, že sa umlčí hlas Tradície, ktorého sa sektári vždy desia. Druhá je, že propagujú svoje dogmy, pozitívnym a negatívnym spôsobom. Negatívnym, keď sa ľstivým mlčaním prenášajú ponad texty, ktoré vyjadrujú doktrínu, ktorá odporuje omylom ktoré sami šíria. Pozitívnym, keď zdôrazňuje vytrhnuté pasáže, ktoré ukazujú iba jednu stranu pravdy a zatvárajú nevzdelaným oči. Už mnoho storočí vieme, že dôvod pre ktorý kacíri uprednostňujú Písmo pred cirkevnými definíciami je, že im to uľahčí vytvoriť zdanie, že Božie slovo hovorí to čo hovoria aj oni a umožní im prevracať ho podľa svojej chuti. Protestanti zredukovali Liturgiu takmer úplne na čítanie Písma a kázania, v ktorých Písmo vykladajú pomocou svojho rozumu. Tento výklad, rovnako ako výber a určenie kanonických kníh je totálne závislý na rozmare reformátora, ktorý rozhoduje o ich význame. Tak Luther zistiac, že jeho systém panteizmu, zbytočnosti dobrých skutkov a viery samotnej postačujúcej ku spáse musí byť zavedený ako dogma, vyradil List sv. Jakuba z kánonu, lebo Jakub učí o tom že dobré skutky sú ku spáse nutné. V každom storočí, v každej forme herézy sa táto situácia opakovala: Preč s cirkevnými formuláciami, len Písmo ale interpretované, selektované a prezentované osobou či osobami, ktoré mali z inovácií osobný prospech. Pre jednoduchých ľudí je táto pasca nebezpečná a len po dlhom čase si dokážu uvedomiť, že boli podvedení a že Božie slovo, "dvojsečný meč" ako Apoštol hovorí, im ublížilo, pretože s ním zaobchádzali synovia zatratenia.

3.

Po odstránení cirkevných modlitieb a po opakovanom zdôraznení absolútnej nevyhnutnosti užitia slov Písma v bohoslužbách, a zistiac že Písmo nie vždy prospieva ich cieľom pristupujú heretici k aplikácii tretej zásady a to vytváraniu vlastných liturgických modlitieb, plných úskokov a vierolomnosti, skrze ktoré nič netušiaci ľudia rýchlejšie upadnú do omylu a tak sa táto bezbožná reforma upevní pre nadchádzajúce storočia.

4.

Nikto sa nebude čudovať nezrovnalostiam a protirečeniam, ktoré sú badateľné vo všetkom, čo heréza spustila ak si uvedomí, že štvrtý princíp, alebo ak chcete, štvrtá nevyhnutnosť o ktorú sa musia sektári postarať, už kvôli samotnej podstate ich rebélie, je habituálna kontradikcia ich vlastných princípov. Musí to tak byť kvôli tomu veľkému dňu, ktorý skôr či neskôr príde, keď ich Boh zahanbí a odhalí ich nahotu pred tými ktorých poviedli. Okrem toho, nie je prirodzenosťou človeka byť konzistentný. Len pravda je konzistentná. Preto všetci sektári bez výnimky s odkazovaním sa na starobylé zákony chcú očistiť kresťanstvo od všetkých chýb a ľudských vášní, ktoré sa k nemu primiešali, od všetkého, čo je "falošné" a "nehodné Boha". Všetko čo chcú je jednoduchosť a ako predstierajú, návrat ku koreňom kresťanstva. Aby to dosiahli, odrezávajú, čistia, odtínajú, upratujú všade a vo všetkom. A zatiaľ čo niekto čaká na návrat pôvodnej jednoduchosti a čistoty liturgie, zistí že je zavalený novými obradmi, novými modlitbami a rítmi, ktoré sa zrodili len včera a ktoré sú nesporne ľudské, lebo muži čo ich vytvorili ešte stále žijú. Každá sekta tým prejde. Videli sme to u monofyzitov aj nestoriánov, v každej vetve protestantizmu. Ich kázanie po návrate ku koreňom vždy vedie k tomu, že sa od minulosti úplne oddelia. Postavia sa potom pred oklamaných ľudí a prisahajú, že všetko je v poriadku, že papistické nánosy boli odstránené a boží kult je obnovený v pôvodnej jednoduchej forme.

5.

Sektári podnikajú liturgickú reformu s tým istým cieľom ako reformu dogmatickú, vlastne liturgická reforma je dôsledkom reformy dogmatickej. Keď sa protestanti odtrhli od katolíckej jednoty aby mohli veriť svojim dogmám, museli nájsť spôsob ako odstrániť z liturgie všetky obrady, všetky modlitby, ktoré vyjadrovali jej mystéria. Nazvali ich poverčivosťou, idolatriou. Všetko čo otvára výhľad do nadprirodzeného sveta bolo treba odstrániť a spochybniť ako nelogické a obmedzujúce vieru. Tak koniec sviatostí, okrem krstu, pripravil cestu socializmu, ktorý oslobodil svojich vyznavačov aj od krstu. Žiadne sviatostiny, žiadne požehnania, obrazy, relikvie, procesie, púte. Žiadny oltár, len stôl, žiadna obeta, len večera. Nie kostol (ecclesia) ale chrám (templum), ako v časoch Grékov a Rimanov. Žiadna náboženská architektúra, žiadne umenie, maliarstvo, sochárstvo, náboženská poézia, pretože už nie sú žiadne tajomstvá, žiadne zmyslom uchopiteľné náboženstvo, kult už nesmie byť nasiaknutý láskou a vierou.

6.

Potlačenie tajomného, mystického prvku v protestanských bohoslužbách neomylne viedlo k absolútnemu vymiznutiu ducha modlitby, ktorý sa v katolicizme nazýva horlivosť. Vzbúrené srdce nemiluje, srdce bez lásky dokáže cítiť len rešpekt alebo strach a chladnú farizejskú pýchu. Taká je protestantská liturgia.

7.

Pod zámienkou dôstojného prístupu k Bohu odstránila protestanská liturgia všetkých prostredníkov. Utiekanie sa k Božej Matke, či vzývanie svätých o pomoc je podľa nich nedostatkom úcty k Najvyššej bytosti. Ich liturgia odstránila "papistickú modloslužbu", ktorá žiadala stvorenie o to, o čo možno žiadať len Boha. Očistili kalendár od všetkých tých mien, ktorých Rímska Cirkev drzo uvádzala hneď za menom Božím. Mimoriadne sa hrozili mien všetkých tých rehoľníkov, kňazov a iných osôb neskorších čias, ktoré bolo možné nájsť vedľa mien apoštolov, ktorých si Kristus vybral aby pomocou nich založil pôvodnú Cirkev, ktorá jediná bola čistá vo viere a uchránená od povier a každého morálneho úpadku.

8.

Pretože liturgická reforma principiálne usiluje o zrušenie všetkých liturgických úkonov a modlitieb, ktoré majú mystický význam, je logickým dôsledkom, že jejstrojcovia usilujú o zavedenie národného jazyka do bohoslužieb. V očiach sektára je toto najdôležitejší krok. Kult nie je nič tajomné. Ľudia musia všetkému rozumieť.Nenávisť k latinčine je všetkým nepriateľom Ríma vrodená. Vidia v nej puto, ktoré spája katolíkov po celom svete, zbraň pravej viery proti všetkým nástrahám sektárskeho ducha. Rebelský duch ich ženie, aby všeobecnú modlitbu zverili idiómom každého národa, každej provincie, každého veku. Napriek všetkému čo tým dosiahli si reformovaní neustále uvedomujú, že katolícky ľud, napriek latinským modlitbám, má väčší pôžitok a lepšie a s väčším zápalom plní kultové povinnosti ako väčšina protestantov. V každú dennú hodinu sa v katolíckych kostoloch slúžia sväté omše, veriaci katolíci, ktorí ich slúžia a počúvajú nechávajú pred dverami kostolov svoju rodnú reč a mimo kázne nepočujú nič ako tajomné slová, ktoré dokonca v najposvätnejšom momente premenenia sú vyrieknuté nečujne. Napriek tomu táto tajomnosť má pre neho očarujúcu príťažlivosť, takže nezávidí protestantom, napriek tomu, že ich bohoslužby sú pre nich absolútne zrozumiteľné. Za najsilnejší úder protestantizmu musíme považovať ich vojnu proti posvätnému jazyku. Ak niekedy uspejú a zničia ho, získajú obrovské víťazstvo. Liturgia vystavená profánnemu pohľadu, ako panna ktorá bola znásilnená, stratí od tej chvíle veľa zo svojho posvätného charakteru. Čoskoro ľudia zistia, že nemá cenu odložiť svoju prácu alebo zábavu ktorej sa venujú a ísť počúvať niečo posvätné vykladané rečou kramárov a trhovníkov.

9.

Pri vyháňaní rozum ponižujúceho mystéria z bohoslužby protestanti nezabudli ani praktický rozmer veci, teda oslobodenie od bremena, ktoré na telá veriacich uvalila papistická liturgia. Najskôr treba skoncovať s pôstmi, zdržanlivosťou, s kľačaním a klaňaním sa pri modlitbe, breviárom. To je principiálna forma veľkej protestanskej emancipácie, umenšiť sumár verejných a súkromných modlitieb. Udalosti rýchlo dokázali, že viera a láska, ktoré sa živia predovšetkým modlitbou s reformou vymizli, zatiaľ čo medzi katolíkmi vyživujú ich oddanosť Bohu aj ľuďom, pretože sú presiaknuté nevýslovnou silou liturgickej modlitby konanej svetským aj rehoľným klérom a na ktorej sa podieľa spoločenstvo veriacich.

10.

Protestantizmus potreboval vypracovať pravidlo, ktorým by sa dalo ľahko rozlíšiť medzi papistickými inštitúciami, ktoré považoval za nepriateľské už z princípu a preto musel kopať okolo základov katolíckej štruktúry a nájsť uholný kameň na ktorom všetko stojí. Ich inštinkt ich priviedol k dogme, ktorá je nezmieriteľná s každým novotárstvom - pápežskú autoritu. Keď Luther napísal na svoju zástavu "Nenávisť k Rímu a jeho zákonom" promulgoval zas a znova spoločný princíp všetkých antiliturgických siekt. Od tej chvíle usiloval o zrušenie kultu aj obradov en masse ako rímskeho modlárstva. Latinčina, Sväté offícium, kalendár, breviár, to všetko boli ohavnosti veľkej babylonskej neviestky. Rímsky pontifex so svojimi dogmami a rituálnymi obradmi ponižuje a uráža rozum. Preto jeho dogmy musia byť prehlásené za blasfémie a bludy a jeho liturgické predpisy za nič iné ako za spôsob ako upevniť svoju tyranskú vládu.

11.

Aby antiliturgická heréza presadila svoju vládu, usiluje v princípe i v skutočnosti o zničenie všetkého kresťanského kňazstva. Cíti, že kde je kňaz, tam je oltár a kde je oltár tam je obeta konaná s ceremóniami opradenými tajomstvami. Zrušením úradu najvyššieho kňaza sa zničí charakter biskupského úradu, ktorý sa odovzdáva tajomným vkladaním rúk a ktorým sa posvätná hierarchia zachováva naveky. Odtiaľ pramení presbyteriánstvo, ktoré nie je ničím iným ako dôsledkom odstránenia najvyššieho kňaza. Od tej chvíle už niet žiadneho kňaza. Obyčajná voľba bez konsekrácie predsa muža neposvätí. Lutherova a Kalvínova reforma vybrala a ustanovila laikov, ktorých v rúchu nejakého zbastardeného kňaza voviedla do chrámu, nič viac, lem laikov dosadených do vedľajšej funkcie. V protestantizme sú iba laici, a kde niet kňazov niet už viac liturgie. Toto sú principiálne maximy anitiliturgickej sekty. V žiadnom ohľade sme ich nezveličili a ako bolo už sto krát dokázané zo spisov Luthera, Kalvína, Kemnitza a iných. Tieto knihy sú ľahko dostupné a to čo z nich vzišlo vidíme po celom svete.

Toľko Dom Prosper. Pri čítaní týchto riadkov som si mimovoľne predstavil novú omšu. Bez tajomstiev, bez posvätného jazyka, bez klaňania, bez tradície, vytvorenú vraj ako návrat k pôvodnej jednoduchosti liturgie a pritom ako úplne nový produkt, ktorého autori žili medzi nami, stratený zmysel pre posvätno, obetu, borenie obrazov, oltárov a zavádzanie stolov, nahrádzanie starých modlitieb novými a ich neustále "vylepšovanie", kázne plné vtipov a žartovných dialógov, frontálny útok laikov na presbytérium a tabernákulum a v dôsledku toho strata viery a stále prázdnejšie kostoly. O kom to vlastne Dom Prosper písal?

Preklad a záverečná poznámka Jozef Duháček