Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

21. 2. 2012

Prevrátené evanjelium

James Larson

(Boh) ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu. (1 Tim 2:4) Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého (Mt 28:19) A ako je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd (Heb 9:27)
Vnútorná logika týchto troch citácií z Nového zákona je neprehliadnuteľná. Boh túži po spasení každého človeka. To sa musí stihnúť počas jeho krátkeho pozemského života skrze obrátenie a krst. Kristus poveril Cirkev splnením tejto úlohy, ktorá sa dá uskutočniť len vynaložením úsilia dostatočného na konverziu každého neveriaceho človeka, kým je ešte nažive. Kristov mandát obrátiť všetkých jednotlivcov je teda univerzálny a vždy aktuálny.

Radikálna interpretácia

Tí, ktorí sa zúčastňujú na tradičnej omši poznajú prosby z veľkopiatkovej liturgie. Nachádzaju sa v nich jednotlivé aklamácie prosiace o obrátenie kacírov a schizmatikov (teda protestantov a pravoslávnych), Židov a pohanov. Až do roku 2008 tieto modlitby vyjadrovali univerzálnosť a aktuálnu naliehavosť, tak ako som naznačil vyššie. Boli to prosby o okamžité obrátenie. Dnes to už nie je pravda.
6. januára 2008 Benedikt XVI vydal novú modlitbu za Židov, ktorá musí nahradiť tú, ktorá sa v tradičnej veľkopiatkovej liturgii používala. Obávam sa, že táto nová verzia už nebola zostavená ako prosba o okamžité obrátenie židovského národa a vyjadruje radikálny posun intencie - prosí Boha o proces postupného osvecovania, kulminujúceho do nejakého omega bodu bližšie neurčenej budúcnosti, po tom ako "do Tvojej Cirkvi vojde plný počet pohanov". Tak nová Benediktova verzia nevyjadruje univerzálne, aktuálne, a dnes platné misijné poslanie, ktoré Cirkev smerom k Židom pred Bohom stále má. Moju obavu potvrdil sám pápež, ktorý v knihe Svetlo sveta píše: "Nová formulácia tiež presúva dôraz z priamej prosby za konverziu Židov v misijnom zmysle, na prosbu, aby Pán priblížil hodinu, keď sa budeme mocť všetci zjednotiť." (s. 107). Ak sú neobrátení Židia vyňatí z cirkevného misijného úsilia, tak tradičný pohľad na nich, ako na hrozbu kresťanstvu a kresťanskej civilizácii musí byť odstránený. Primárnym nositeľom tohoto tradičného obrazu Židov bolo v posledných dvoch tisícročiach Sväté písmo. Imperatívom sa preto stáva radikálna nová interpretácia Nového zákona. Táto interpretácia nám bola predstavená aj v inej Benediktovej knihe - Ježiš Nazaretský: Svätý týždeň: Od vstupu do Jeruzalema k zmrtvýchvstaniu (s. 184-188).

Svojvoľne a opačne

Benediktova kniha, v honbe za novou interpretáciou, sa usiluje dokázať, že zodpovednosť za Ježišovo ukrižovanie sa obmedzuje len na chrámovú aristokraciu a nijako nezahŕňa židovské davy. Píše: "Musíme sa pýtať: Kto presne boli Ježišovi žalobcovia? Kto trval na tom, aby bol odsúdený na smrť? Všimnime si rozličné odpovede, ktoré Evanjelium na túto otázku dáva. Podľa Jána sú to jednoducho "Židia". Ale Jánovo použitie tohto výrazu žiadno nenaznačuje - ako by moderný čitateľ mohol predpokladať- izraelský ľud ako celok a ešte menej má tento výraz "rasový" charakter. Napokon, Ján sám bol etnický Žid, ako aj Ježiš a jeho nasledovníci. Celá kresťanská komunita bola tvorená Židmi. V Jánovom evanjeliu má toto slovo jasný a zreteľne definovaný význam - odkazuje na chrámovú aristokraciu. Takže kruh žalobcov, ktorý sa dožadoval Ježišovej smrti je presne identifikovaný v štvrtom evanjeliu a je presne vymedzený: je to chrámová aristokracia."
V skutočnosti však Jánovo evanjelium nikde presne nevymedzuje, že slovo "Židia" je totožné so slovom chrámová aristokracia. Pápežov výklad je úplne svojvoľný a v skutočnosti protirečí tomu, čo zvyšok Nového zákona o tejto veci hovorí.
Benedikt XVI sa potom obracia k Markovmu evanjeliu, v ktorom je "kruh žalobcov" zreteľne vykreslený, ako širší, než len chrámová aristokracia. Zisťujeme, že Marek používa pojem ochlos, zástup, dav, množstvo, ktorý bol podnietený veľkňazmi, aby si žiadal prepustiť Barabáša a ukrižovať Ježiša. Podľa Benediktovho rozboru, však tento dav tvorili Barabášovi kumpáni, ktorí sa zmobilizovali aby mu zabezpečili amnestiu a tento ochlos teda neoznačuje židovský národ ako taký. Pre toto tvrdenie ale pápež neponúka žiaden dôkaz. Ani tu nevidí rozpor medzi jeho predchádzajúcim tvrdením, že kruh žalobcov je obmedzený na chrámovú aristokraciu. Ešte znepokojujúcejšie je pápežove narábanie s Matúšovým evanjeliom. Matúš opisuje, ako sa Pilát snažil priviesť k rozumu dav a pýtal sa ho čo vlastne Ježiš spáchal, že si zaslúžil smrť a oni spustili veľký krik a ešte viac volali "Ukrižovať ho! Keď Pilát videl, že nič nedosiahne, ba že pobúrenie ešte vzrastá, vzal vodu, umyl si pred zástupom ruky a vyhlásil: Ja nemám vinu na krvi tohoto človeka. A všetok ľud odpovedal "Jeho krv na nás a na naše deti!" (Mt 27: 24-25)
Pápež reaguje prostým a otvoreným popretím historickej reality a pravdivosti tohto záznamu: "Matúš tu určite nereprodukuje historickú skutočnosť. Ako mohl byť celý národ prítomný v momente, keď dav žiadal Ježišovu smrť? Zdá sa, že historická skutočnosť je opísaná u Jána a Marka. Skutočný kruh žalobcov boli chrámoví hodnostári, zhromaždení v kontexte nastávajúcej Veľkej noci a "dav" Barabášových podporovateľov." Historická presnosť Matúšovho evanjelia je takto spochybnená a "celý národ" je pápežom zredukovaný na tlubu Barabášových obdivovateľov.
Záznam o udalosti ktorý podáva Lukáš pápež úplne ignoruje: Pilát zvolal veľkňazov, predstavených a ľud a povedal im: "Priviedli ste mi tohoto človeka, že poburuje ľud. Ja som ho pred vami vypočúval a nenašiel som na tomto človekovi nič z toho, čo na neho žalujete. Ale ani Herodes, lebo nám ho poslal späť. Vidíte, že neurobil nič, za čo by si zasluhoval smrť. Potrescem ho teda a prepustím." (Bol totiž povinný prepustiť im na sviatky jedného.) Tu celý dav skríkol: "Preč s ním a prepusť nám Barabáša!" Ten bol uväznený pre akúsi vzburu v meste a pre vraždu. Pilát k nim znova prehovoril, lebo chcel Ježiša prepustiť. Ale oni vykrikovali: "Ukrižuj! Ukrižuj ho!" (Luke 23:13-21).
Teraz sa bližšie pozrieme na to, čo hovorí o Židoch Nový zákon a preskúmajme, či potvrdí alebo vyvráti téorie pápeža Benedikta.

Štyri pravdy o Židoch

Nový zákon nám prináša štyri základné pravdy týkajúce sa Židov:

Prvá pravda

Spočíva v zjavení toho, že Ježiš Kristus je definitívne naplnenie Božej zmluvy s Abrahámom a židovským národom. Tí zo Židov, ktorí zachovali vernosť Starej zmluve uznali Krista ako Mesiáša. V liste Galaťanom sv. Pavol píše: " Prisľúbenia boli dané Abrahámovi a jeho potomstvu. Nehovorí: "A potomkom," akoby šlo o mnohých, ale o jedného: "A tvojmu potomstvu," a ním je Kristus. " (Gal 3:16).
Je len jedno Abrahámove potomstvo a to Ježiš Kristus. Ježiš povedal Židom: "Keby bol vaším otcom Boh, milovali by ste ma ..... Kto je z Boha, počúva Božie slová. Vy nepočúvate, lebo nie ste z Boha." (Jn 8:42-47).
V deň Turíc boli v Jeruzaleme “Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom ” (Sk 2:5). To boli zjavne tí Židia, ktorí v zhode s Kristovými slovami milovali Otca a "počúvali" slovo, pretože po vypočutí "slova" vo veľkolepej reči sv. Petra sa 3000 z nich nechalo pokrstiť. Dvanásti apoštoli, sv. Pavol, Mária, Matka nášho Pána, Mária Magdaléna, všetko to boli Židia. Farizeji Gamaliel a Jozef z Arimatei boli tiež Židia. Z týchto určite nikomu nemožno pripísať účasť v dave ktorý volal "ukrižuj ho!" To boli praví Židia a pravý Izrael, to boli tí z Boha, tí ktorí počúvali Božie slovo.

Druhá pravda

Druhá pravda je, že tí zo Židov, ktorí odmietli Krista prichádzajúceho od Otca nie sú duchovnými deťmi Otca ale slúžia Satanovi, sú nepriateľmi Boha a jeho Cirkvi. Títo tvoria "celý národ", ktorý sa dožadoval Kristovho ukrižovania. Podľa Jána, náš Pán, po tom ako povedal Židom, že ho hľadajú aby ho zahubili pretože jeho slovo u nich nemá miesto, ukazuje iný druh Žida, odlišného od zbožného Izraelitu opísaného vyššie: " Prečo nechápete moju reč? Preto, že nemôžete počuť moje slovo.Vaším otcom je diabol a vy chcete plniť túžby svojho otca. On bol vrah od počiatku a nezotrval v pravde, lebo v ňom pravdy niet. Keď luhá, hovorí zo seba, lebo je luhár a otec lži. Ale ja hovorím pravdu, a preto mi neveríte." (Jn 8:43-45)
Táto satansky motivovaná "prirodzená" náklonnosť neobráteného Žida (toho, čo nepočúva slovo Kristovo) je ešte názornejšie opísaná sv. Pavlom: "Veď vy, bratia, napodobňujete Božie cirkvi, čo sú v Judei v Kristovi Ježišovi, lebo aj vy ste od svojich súkmeňovcov vytrpeli to isté, čo oni od Židov. Oni zabili Pána Ježiša aj prorokov a nás prenasledovali. Bohu sa nepáčia, všetkým ľuďom odporujú a nám bránia kázať pohanom, aby boli spasení; a tak stále napĺňajú mieru svojich hriechov. Ale už sa im až na pokraj priblížil Boží hnev." (1 Sol 2:14-16).
A teraz, alebo je Písmo hlboko antisemitská kniha, alebo je niečo pravdy na slovách násho Pána a sv. Pavla, pravdy ktorá spočíva v niečom inom, ako len obyčajnom rasovom základe.

1) Židia zabili nášho Pána Ježiša Krista. Pavol v liste Solúnčanom používa toto slovo a explicitne hovorí, že oni (Solúnčania) trpeli to isté čo od Židov trpeli kresťania v Judsku. Slovo "Židia" tu nijako nesúvisí s chrámovou aristokraciou v Jeruzaleme.

2) Židia prenasledovali kresťanov. V dejinách mladej Cirkvi, ako nám ju vykresľuje Nový zákon, to robili s takou jednomyseľnosťou zanovitosťou, ktorá sa podobá svornosti, s ktorou neobrátení Židia nenávidia Krista doteraz. Preto sv. Lukáš píše, že keď sa Štefan domodlil, Židia "strašne vykríkli, zapchávali si uši a všetci sa naňho vrhli." (Sk 7: 56). Rovnakú svornú nenávisť od Židov zažil aj sv. Pavol: "Keď bol v Achájsku prokonzulom Gallio, Židia svorne povstali proti Pavlovi, priviedli ho pred súdnu stolicu." (Sk 18: 12). Každé obmedzenie a ohraničovanie slova "Žid" na chrámovú aristokraciu je samozrejme absurdné.

3) Židia strojili úklady proti kresťanom, snažiac sa obrátiť panovníkov a miestodržiteľov proti nim. Sv. Lukáš uvádza: "Ale Židia poštvali nábožné ženy z vyšších vrstiev a popredných mešťanov (Antiochie), podnietili proti Pavlovi a Barnabášovi prenasledovanie a vyhnali ich zo svojho kraja." (Sk 13:50) a v Ikóniu "Ale Židia, ktorí neuverili, popudili a rozdráždili pohanov proti bratom." (Sk 14:2). "Ale žiarliví Židia si najali niekoľko zlých mužov z ulice, vyvolali rozruch a rozbúrili mesto. Zastali pri Jasonovom dome a chceli ich vyviesť pred ľud. Ale keď ich nenašli, odvliekli Jasona a niektorých bratov k predstaveným mesta a kričali: "Tí, čo rozbúrili celý svet, prišli aj sem a Jason ich prijal. A títo všetci robia proti cisárovým nariadeniam, lebo tvrdia, že je iný kráľ, Ježiš." Tak pobúrili ľud i predstavených mesta (Solúna), ktorí to počuli." (Sk 17: 5-8). Takéto skutky možno bez obáv označiť slovom úklady, či sprisahanie. Je zaujímavé, že jediný krát. kedy Nový zákon slovo sprisahanie používa je keď hovorí o sprisahaní viac ako štyridsiatich jeruzalemských Židov, ktorí sa rozhodli zavraždiť sv. Pavla (Sk 23: 12-15).

4) “nakoniec na nich dopadne Boží hnev.” Táto strašná predpoveď je od sv. Pavla, Žida, ktorý svoj národ vášnivo miloval a ktorý trpko ľutoval, že odmietli Krista (Rim 9: 1-6). Aby sme mohli pochopiť Boží hnev proti "neveriacim Židom", musíme najskôr analyzovať povahu židovského odmietnutia Krista - čo je v skutočnosti maxima culpa židovského národa.
Keď zákonníci a farizeji prišli za Ježišom a dožadovali sa vysvetlenia prečo jeho učeníci "prestupujú obyčaje otcov", On im odpovedal otázkou : "A vy prečo prestupujete Božie prikázanie pre svoje obyčaje?... Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy." (Mt 15: 3-9). Obyčaje, ktoré tu Ježiš zavrhuje, sú rozsiahle zákonnícke a rituálne prídavky k Tóre (zvané Halacha alebo Talmud), z ktorých mnohé porušovali a prevracali Božie prikázania. Táto falošná náhrada Božej tradície tradíciou čisto ľudskou vyvrcholila v Kristovej vražde, ktorá sa udiala pre záchranu židovského národa: "Veľkňazi a farizeji zvolali veľradu a hovorili: "Čo robiť? Tento človek robí mnohé znamenia. Ak ho necháme tak, uveria v neho všetci, prídu Rimania a zničia nám i toto miesto i národ." Ale jeden z nich, Kajfáš, ktorý bol veľkňazom toho roka, im povedal: "Vy neviete nič. Neuvedomujete si, že je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud a nezahynie celý národ." Toto však nepovedal sám od seba, ale ako veľkňaz toho roka prorokoval že Ježiš má zomrieť za národ a nielen za národ, ale aj preto, aby zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti." (Jn 11: 47-51)
Aby sme pochopili tú výnimočnú svornosť, ktorou neobrátení Židia nenávidia Krista a kresťanstvo, musíme prihliadnuť k povahe dohody, ktorú Boh s ich národom v Starej zmluve uzavrel. Izrael bol jediný národ na zemi verný pravému Bohu a Jeho príkazom. Z tohoto dôvodu Boh doslova ohradil a zahrnul svoj malý národ zákonmi a obyčajmi, aby tak vytvoril súdržnosť, náboženskú, kultúrnu a politickú, akú žiadny iný národ nepoznal. Keď Židia prevrátili Božie zákony a nahradili ich "svojimi obyčajmi", udržali si veľa zo svojej súdržnosti, ktorá ale už smerovala k zvrátenému cieľu. Nakoniec ich táto kolektívna a kohezívna perverzia viedla k tomu, že odmietli Mesiáša, ktorý bol jasne rozpoznateľný ako Ten, ktorého predpovedali proroci Starého zákona. Ich srdcia aj mysle sa potom obrátili k uctievaniu ich národa (je to stelesnenie ich falošných tradícií) za cenu zavraždenia Krista a prenasledovania Jeho Cirkvi.
Treba ale zdôrazniť jednu vec. Toto všetko neznamená, že každý neobrátený Žid je vrahom Ježiša Krista. Sv. Tomáš rozoznáva medzi Židmi "major" a "minor". Tí prví sú naozaj Kristovými vrahmi, ale nie je vhodné nazývať tak aj tých druhých. Tí prví sú tí, ktorí v Ježišových časoch tvorili chrámovú aristokraciu, ktorí vedeli kto Ježiš je a zámerne usilovali o Jeho smrť. Tí druhí, nasledovali svojich vodcov a hoci nie sú úplne bez viny a majú nezmazateľný podiel na tomto zločine, keďže nemali plné poznanie toho čo konajú ich hriech je menší ako u tých prvých. Menší ale rozhodne nie zanedbateľný. A oba typy Židov sa zjednotili po celom svete a vedú vojnu s kresťanstvom a kresťanskou civilizáciou.

Tretia pravda - Dva Izraely

Tretia evanjeliová pravda o Židoch preniká až ku koreňu omylu, do ktorého upadlo toľko kresťanov v chápaní Židov, ich dejín a ich osudu. V liste Rimanom sv. Pavol hovorí: "Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus; on je nad všetkým Boh, zvelebený naveky. Amen. Ale nie že by bolo zlyhalo Božie slovo. Veď nie všetci, čo sú z Izraela, sú Izrael. A nie sú všetci Abrahámovými deťmi len preto, že sú jeho potomci. Ale: "Po Izákovi sa bude volať tvoje potomstvo." To znamená, že nie telesné deti sú Božími deťmi, ale deti prisľúbenia sa považujú za potomstvo." (Rim 9: 5-8) A na inom mieste: " Lebo Židom nie je ten, kto je ním navonok, ani obriezkou nie je tá, ktorú vidieť na tele, ale Židom je ten, kto je ním vnútri, a obriezkou je obriezka srdca v duchu, nie podľa litery; a jeho chvála nie je od ľudí, ale od Boha. "(Rim 2: 28-29) Táto tretia pravda objasňuje, čo sa rozumie pod pojmom "Židia" a "Izrael", keď ich používame vo vzťahu k Božej zmluve. Mnohí z čitateľov určite počuli výrok Pia XI: " My všetci sme duchovní Semiti." Hore uvedené citáty z Písma ukazujú, že v skutočnosti jestvujú dva Izraely, dva druhy Abrahámovho potomstva, dva typy Židov. Z týchto je vždy jeden telesný, ktorý vedie k duchovnému otroctvu a smrti, druhý je spirituálny, vedie k ospravedlneniu a večnému životu. Všetci sme teda duchovní Semiti, deti Abraháma, praví Židia a Izraeliti len vtedy, ak patríme do spirituálneho Izraela, ktorým je Cirkev. Toto si ďalej žiada rozlišovať medzi dvoma Zákonmi a dvoma Jeruzalemami. Opäť nech hovorí sv. Pavol: "Veď je napísané, že Abrahám mal dvoch synov: jedného z otrokyne, druhého zo slobodnej. Ten z otrokyne sa narodil podľa tela, ale ten zo slobodnej podľa prisľúbenia. To je povedané obrazne. Tamtie sú dve zmluvy: jedna z vrchu Sinaj, ktorá rodí pre otroctvo, a to je Agar. Agar je vrch Sinaj v Arábii a zodpovedá terajšiemu Jeruzalemu, lebo žije so svojimi deťmi v otroctve. Ale Jeruzalem, ktorý je hore, to je tá slobodná, ktorá je našou matkou." (Gal 4:22-26).
Preto sa všetky prisľúbenia Starej zmluvy týkajúce sa Izraela, Jeruzalema a Židov splnili v Novej zmluve a v novom Jeruzaleme, ktorým je Katolícka Cirkev. Odvtedy každý etnický Žid, tak ako aj každý človek z inej rasy a národa, nadobúda zmluvný vzťah z Bohom len ak je členom Katolíckej Cirkvi. Je ale dôležité si uvedomiť, že napriek tomu, že Sväté Písme jasne ukazuje, že Stará zmluva bola dokonale naplnená Novou zmluvou a že od vtedy je nesprávne hovoriť o starom židovskom zákone akoby jestvoval izolovane a mimo Cirkev, je správne poukazovať na zvláštny druh prozreteľnostného puta medzi Bohom a tými, čo sú podľa rasy židovským národom. Sv. Pavol o tom píše: "Nechcem, bratia, aby ste nepoznali toto tajomstvo a boli múdri sami pre seba, že na časť Izraela zaľahla slepota dovtedy, kým nevojde plný počet pohanov a tak bude spasený celý Izrael, ako je napísané: "Zo Siona príde vysloboditeľ a odvráti od Jakuba bezbožnosť: A to bude tvoja zmluva s nimi, keď odstránim ich hriechy." Vzhľadom na evanjelium sú nepriateľmi kvôli vám, ale vzhľadom na vyvolenie sú milovaní kvôli otcom. Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné." (Rim 11: 25-29)
Pochopiac rozdiel medzi dvoma Izraelmi, ktorý sv. Pavol vysvetlil vyššie, dokážeme pochopiť správne aj túto doležitú pasáž. Apoštol tu hovorí o oboch Izareloch, telesnom aj duchovnom. Izrael telesný, odmietajúci svoje vlastné naplnenie v Kristovi, je teraz nepriateľom Krista aj kresťanov. Existuje ale okamih v budúcnosti, po tom ako "vojde plný počet pohanov", keď sa Božia starostlivosť o Židov zavŕši v tom, čo mnohí cirkevní otcovia chápali ako celonárodnú konverziu Židov ku Kristovi a Katolíckej Cirkvi. Sv. Tomáš hovorí: "Keď plnosť pohanov vstúpi, celý Izrael bude spasený, nie len jednotlivci, tak ako dnes, ale celý národ ako jedno telo." (Komentár k Listu Rimanom, Ch. XI, Lect. 4). Tento výklad je však len teologickou domniekou, ktorá ani nepatrí do depositu viery a ani nebola Magistériom potvrdená či vyvrátená. Nič z toho však nevyvracia skutočnosť, že každý človek na svete, vrátane Židov, ktorí žijú dnes pred veľkým obratom, je riadnym subjektom cirkevného misijného úsilia. Veď aj sv. Pavol na každom mieste kde pôsobil, kázal ako prým vždy Židom. Vždy sa dajú nájsť oddané úprimné židovské duše, zvyšky očakávajúce Kristovu pravdu. A tieto duše zostali zavedením novej modlitby do veľkopiatovkých prosieb opustené.

Štvrtá pravda

Štvrtá pravda o Židoch, ktorú nachádzame v Evanjeliu má nesmierny dopad na nás a našich súčasníkov, ktorí žijeme v tomto čase. Cirkevní otcovia, vrátane svätého Hieronyma, Ambróza, Gregora Veľkého, Efréma a Jána Zlatoústeho uvádzajú mnoho presvedčivých argumentov pre náhľad, že židovský národ prijme Antikrista po jeho nástupe k moci. Ich záver je postavený najmä na analýze Pánovej prorockej reči k neveriacim Židom: "Ja som prišiel v mene môjho Otca, a neprijímate ma. Keby prišiel niekto iný v svojom vlastnom mene, toho príjmete." (Jn 5:43) Sv. Hieronym túto pasáž vysveľuje: "Židia, po tom ako opovrhli pravdou v Osobe Ježiša Krista, prijmú lož a budú Antikristovi prevolávať na slávu." [Fr. Dennis Fahey, The Kingship of Christ and the Conversion of the Jewish Nation]. S tým ako sa príchod Antikrista približuje, si môžeme byť istí, že takmer neodolateľná sila bludu (operatio erroris 2 Sol 2:11), neúnavne šírená každým nástrojom mediálneho a vzdelávacieho establišmentu, skrze zahraničnú politiku a židovskú hegemóniu v rôzličných stránkach intelektuálneho a kultúrneho života, bude nútiť národy a najmä kresťanov, aby sa intelektálne aj afektívne stotožnili s židovským národom a náboženstvom. Túto skutočnosť vidíme dominovať v občianskej sfére už istý čas. A podľa toho, čo máme možnosť čítať v posledných knihách pápeža Benedikta, začala dominovať už aj v rámci Cirkvi. Tento omyl takmer určite spôsobí, že mnoho katolíkov spolu so židovským národom napokon prijme "Syna zatratenia" (2 Sol 2:3).

Preložil a upravil JD

19. 2. 2012

Dejiny súčasnej krízy v Cirkvi (7.)

Juraj Sirotný

5. Sviatosti Katolíckej Cirkvi

V definíciách tradicionalistického hnutia sviatosti Cirkvi sú kanálmi Božej milosti. Bez Božej milosti by katolíci nemohli môcť byť spasení. Bez sviatostí by nedošiel do svojho domova - do neba a práve naopak, by si zvolil po smrti život v pekle. Preto Ježiš Kristus ustanovil sedem sviatostí. Tieto sviatosti potrebujeme vo všetkých dôležitých fázach ľudského života alebo pri voľbe svojho stavu. Po II. vatikánskom koncile v dôsledku intencií prijatých dokumentov prišlo aj k revízii všetkých siedmich sviatostí Cirkvi. I v tejto oblasti náboženskej praxe vidia tradiční katolíci rozpor s pôvodnými koncepciami, ktoré boli v súlade so Svätým písmom, s katolíckou Tradíciou, s učiteľským úradom Cirkvi a pápežskými encyklikami. Cirkev vždy chránila integritu sviatostí a nedovolila , aby ich niekto menil a deformoval a už vôbec nie, aby niekto siahol na ich podstatu, čiže na matériu a formu sviatostí. Začali sa meniť obrady, ktoré Cirkev v neporušenom stave zachovávala od pradávnych čias a nemennosť podstaty sviatostí bola potvrdzovaná pápežmi, ako napríklad Pius X. vo svojom liste "Ex quo" z 26.decembra z roku 1910 píše: „...ani Cirkev nemá právo meniť podstatu sviatostí..." K platnosti každej sviatosti je potrebné aby boli splnené tri veci: podstata (matéria), forma a intencia. Tieto atribúty nemôže zmeniť ani pápež, pretože požiadavka matérie bola ustanovená samým Bohom. Druhú podmienku si stanovila Cirkev odvolaním sa na Sväté písmo a ústnu tradíciu. „Až do konca časov“ bola táto forma ustanovená na Tridentskom koncile. Tretia podmienka je, že kňaz, alebo biskup musí mať intenciu robiť to, čo chce Cirkev. Pápež Lev XIII. túto teóriu zosúľaďuje a dáva do vzorca podľa Vyznania viery: „Verím v jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú Cirkev...,“ Podľa Lefebvra však: „...dnes žijeme v dobe, kedy sa s Božským a prirodzeným zákonom zachádza tak, akoby sa cirkevné právo nachádzalo v protiklade k Božskému, namiesto toho, aby bolo jeho sprostredkovateľom.“

5.1 Sviatosť krstu

Sviatosť krstu sa v Katolíckej Cirkvi definuje ako zbavenie duše dedičného hriechu a prijatie do spoločenstva Božích synov a dcér a tých, pre ktorých je pripravené nebeské kráľovstvo. Prvý účinok krstu je vykúpenie z dedičného hriechu, sviatosť, ktorá katolíkov natrvalo spojuje s Bohom. Mnohí, najmä západoeurópsky teológovia a kňazi to však interpretujú ako púhe prijatie do spoločenstva veriacich. Krst sa v terajšom svete javí v novom odlišnom svetle. Pápež Pavol VI. v snahe pripojiť sa k tomuto chápaniu v roku 1969 nahradil staré obrady krstu novými. Hneď od začiatku po ich zavedení vznikli pochybnosti o účinnosti nového krstu, nakoľko mnohí modernistickí kňazi už vôbec neveria v dedičný hriech, v existenciu zlého ducha a v jedinečnosť a pravosť Katolíckej cirkvi. Pri dnešných zjednodušených ceremóniách najmä v západoeurópskych liturgických prekladoch textov, ktoré sa v kostoloch používajú, býva hriech zabudnutý takým spôsobom, že sa len môžeme domnievať, že sa tu jedná o ten, alebo onen hriech, ktorého sa pokrstený v živote dopustí, ale nespomína sa dedičný hriech do ktorého upadli všetci narodení. Dedičný hriech spochybňujú tým, že aj v cirkevných kruhoch sa všeobecne verí v evolučnú teóriu vzniku človeka. Vývoj podľa nich sa uskutočňoval skrz rôzne druhy zvierat cez viaceré páry, čiže nielen cez Adama a Evu. „Katolícki evolucionisti“ taktiež spochybňujú samotnú existenciu Adama a Evy. Podľa nich Adam nie je praotcom ľudstva a preto nie všetci ľudia zdedili Adamov hriech. Treba však povedať, že napriek týmto názorom početnej časti kléru, platnosť sviatosti a tým nijako nezmenšuje. V súvislosti s reformou krstných obradov sa úplne vylúčil exorcizmus. Pri novom obrade sa nepoužíva ani exorcizovaná soľ a voda. Pomazanie olejom katechumenov je nepovinné, takže sa môže vynechať. Tento olej doprevádzal krstenca z moci diabla do stavu Božieho dieťaťa. Symbolizoval silu, čistotu a zdravie duše a tela. Cirkev vždy používala na sväté oleje len olivový olej, ale v dnešnej praxi sa používa za matériu olejov aj hociktorý iný rastlinný olej. Táto reforma je takisto plod II. vatikánskeho koncilu s cieľom minimalizovať atribúty ako diabol, peklo, trest za hriechy, večné utrpenie, aby neostali v centre pozornosti. Pritom koncil v Efeze v roku 431 jasne prikazuje: "Deti alebo mladí...nepristupujú k prameňu života (krstu) bez predchádzajúceho vyhnania zlého ducha...“ Nový obrad nerešpektuje túto tradíciu, v ktorej okrem exorcizmu vynecháva aj napr. trojnásobné dýchnutie kňaza na krstenca, kedy krstiteľ hovorí: „Vyjdi z neho(nej) ty nečistý duch a ustúp Duchu Svätému...Zažehnávam ťa, ty nečistý duch v mene Otca, i Syna , i Ducha Svätého, aby si vyšiel a vzdialil sa od tohto služobníka...ty prekliaty diabol...vzdaj česť Ježišovi Kristovi...atď. " V pokoncilovej reforme sa používa nová, z tradičného teologického hľadiska nevyhovujúca a podľa Oravca aj neúčinná formula: „Všemohúci Bože...zbav toto dieťa dedičného hriechu, urob z neho chrám svojej slávy a daj, aby v ňom prebýval Duch Svätý.“

5.1.1. Krst detí

V pokoncilovej Cirkvi sa rozmohol nový fenomén, najmä však v západnej Európe, a to snahy o zrušenie detského krstu. Autorom tejto koncepcie bol známy koncilový teologický expert, liberálny dominikán Yves Marie-Jean Congar. Krstný obrad rozdelil na viacero stupňov. Pri narodení sa odohrá iba rítus „prijatia do spoločenstva, to znamená že po narodení sa uskutočnia iba vstupné krstné obrady. Podľa Congarovej koncepcie ďalej nastáva fáza „putovania“ a „hľadania“. Po dosiahnutí hranice dospelosti sa „mladý kresťan“ môže rozhodnúť, či chce prijať, alebo neprijať plnohodnotný krst. Toto roztriedenie je podľa modernistov „primerané kultúrnej situácii našej civilizácie“. Tradicionalisti hovoria, že zrušenie detského krstu je ďalším priblížením sa k protestantizmu. Ako proti argument tradicionalisti citujú slová svätého Augustína : „Obyčaj krstiť deti nie je žiadna nedávno zavedená novota, ale verné opakovanie apoštolskej tradície...tento obyčaj je zaznamenaný v písomných dokumentoch, ktoré môžu slúžiť ako isté spoľahlivé vodítka k pravde.“ Lefebvre nakoniec hovorí o zodpovednosti rodičov za krstenie detí hneď po narodení, nakoľko táto povinnosť vyplýva zo samého nadprirodzeného zákona veľmi naliehavo, pokiaľ ide o vieru. Na viere sa sviatosť zakladá a dieťa nie je schopné vziať na seba osobnú zodpovednosť za vieru Cirkvi. Toto tvrdenie podopiera citátom zo svätého písma: „Pokiaľ sa niekto nenarodí z vody a z ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“(Jn. 3,5).

5.2 Sviatosť birmovania

Birmovanie je v Katolíckej Cirkvi sviatosť, kedy sa z človeka stáva dospelý kresťan, hovoríme aj o katolíckej iniciácii. Katolícki tradicionalisti hovoria, že birmovným pomazaním dostávajú birmovanci možnosť čerpať silu a dary Ducha Svätého. Túto výzbroj Ducha Svätého katolíci potrebujú, nakoľko veria , že birmovaním sa stávajú „Kristovými vojakmi“. Cirkev po II. vatikánskom koncile už nehovorí o vojakovi Krista vôbec. Podľa tradičného učenia podobne ako vojaci bojujú proti diablovi a jeho pomocníkom na zemi. Sedesvakantistický biskup Oravec na túto tému píše: „Terajšia cirkev už nebojuje proti nikomu, lebo by to bolo neekumenické a už neverí v žiadnych nepriateľov Krista a jeho Cirkvi. Preto z obradov bol vynechaný ten symbolický úder na líce, ktorý symbolizoval, že opravdivý katolík bude dostávať údery od hriešneho sveta, proti ktorým bude bojovať duchovnými zbraňami.“ Takisto v mnohých prípadoch podobne ako pri krste sa nepoužíva tradične predpísaný olivový olej, ktorý je nahradený mnohými inými. Najvážnejší zásah bol realizovaný proti podstate tejto sviatosti a proti forme sviatosti. Túto formu, čiže slová, ktoré vyslovuje biskup pri udeľovaní sviatosti Cirkev používa od konca 12.storočia. Formu slávnostne potvrdil ekumenický koncil vo Florencii v roku 1439 a znie takto: "Znakom kríža ťa označujem a krizmou spásy ťa posilňujem. V mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého." Nová formula znie: „Prijmi znak daru Ducha svätého.“ Podľa Pavla VI. sa táto formula mala priblížiť byzantskej, ale aj tá znie inak.

5.3 Sviatosť manželstva

Tradicionalisti upozorňujú, že v sviatosti manželstva sa úplne relativizoval prvoradý zmysel a účel manželstva. V katolíckom manželstve na prvom mieste bolo vždy plodenie potomstva a až na druhom manželská láska. Lefebvre spomína ako na koncile došlo k pokusom túto definíciu zmeniť a oba vyššie uvedené elementy zrovnoprávniť. Protagonistom, ktorý túto zmenu navrhoval bol známy holandský liberálny kardinál Suennens. Vtedy sa však túto reformu nepodarilo presadiť, pretože mnohí teológovia sa proti tomu postavili s odôvodnením, že koncil nemá právo meniť tradičné definície Cirkvi. Napriek tomu pastoračná konštitúcia Gaudium et spes obsahuje dvojznačné články, kde dôraz kladený na potomstvo je uvedený bez ďalších cieľov v manželstve. Článok 50. tejto konštitúcie hovorí: „Manželstvo a manželská láska sú svojou povahou zamerané na plodenie a výchovu potomstva... Teda správne udržovaná manželská láska a celý z nej vyplývajúci spôsob rodinného života, bez zanedbania ostatných cieľov manželstva, smeruje k tomu, aby boli manželia ochotní odvážne spolupracovať s láskou Stvoriteľa a Spasiteľa, ktorý ich prostredníctvom stále rozširuje a obohacuje svoju rodinu.“ Tento výrok v latinskom origináli vyznieva tak, akoby oba ciele manželstva boli postavené naroveň. Lefebvre si myslí, že následky tejto relativizácie sú: v manželstve s odvolaním sa na sexualitu je všetko dovolené, umelá ochrana proti počatiu, bránenie narodeniu a nakoniec aj potrat.
Prax v tejto sviatosti tradicionalisti kritizujú najmä z toho dôvodu, že nedodržiavaním jej podstaty a formy dochádza k častým, mnohokrát neodôvodneným anuláciam , to znamená, že manželstvo sa od začiatku vyhlási za neplatné. Týmto spôsobom mnohé rozvedené páry si zakladajú nové manželstvá. Oliver Oravec túto situáciu komentuje, že ak by takáto prax v Cirkvi bola bežná a normálna, tak anglický kráľ Henrich VIII. nemusel zakladať vlastnú cirkev a svätý Tomáš Morus by určite nebol vyhlásený za svätého. Pápeži sa však striktne držali šiesteho Božieho prikázania: „nescudzoložíš!“ a napriek politickým tlakom odmietali udeľovať rozvody mnohým panovníkom a kráľom. Katolícka koncepcia manželstva v oblasti rozvodov by sa dal zhrnúť do formulácie, ktorú záväzne stanovil Tridentský koncil: „Ak niekto hovorí, že sa Cirkev mýli, keď učila a stále učí, že v súlade s evanjeliovým a apoštolským učením nemôže byť manželský zväzok zrušený kvôli cudzoložstvu jedného partnera, a ani obidvoch partnerov, ani že nevinný partner, ktorý nespôsobil žiadnu neveru, nemôže uzavrieť iné manželstvo po dobu života druhého partnera; a že manžel, ktorý prepustí nevernú manželku a znovu sa ožení a manželka, ktorá prepustí neverného manžela a znova sa vydá . Obidvaja sú vinní cudzoložstvom a nech sú exkomunikovaní.“
Na toto pojatie manželstva sú z radov liberálneho kléru a laikov vyvíjané tlaky, aby sa postupným krokmi, prípad za prípadom legalizovali rozvody a s tým spojené snahy zosúladiť antikoncepčnú mentalitu sekulárnej spoločnosti s učením Katolíckej cirkvi. Túto cestu razia najmä biskupi z Belgicka a Nemecka. Hardon píše, že Katolícka cirkev verí, že manželstvo medzi dvoma pokrstenými osobami je vždy sviatosť. Kristus ju sám ustanovil behom svojho viditeľného pobytu na zemi, teda táto prax nie je v Cirkvi zavedená iba ľudskou autoritou. Veľký zásah sa urobil do zmiešaných manželstiev, medzi katolíkmi a nekatolíkmi. V Katolíckej cirkvi katolík nesmel uzavrieť manželstvo s nekatolíkom. Bola to cirkevná prekážka.. Ak bol na to vážny dôvod, tak ordinár mohol udeliť dišpenz na uzavretie takéhoto manželstva. Mnohí biskupi ho neudeľovali, lebo si uvedomovali, že takéto manželstvo vo väčšine prípadov viedlo k ochabnutiu viery u katolíckeho partnera a k veľkej náboženskej ľahostajnosti u ich detí. Výslednicou tohto všetkého je podľa Lefebvra totálna dechristianizácia: „Týmto „manželom“ chýba milosť, ktorá vyteká zo sviatosti manželstva pre výchovu ich detí, ak sú samozrejme pripravení nejaké deti mať.“

5.4 Sviatosť posledného pomazania chorých.

Tradicionalisti protestujú, že táto sviatosť zmenila svoj celkový charakter. Neostal ani pôvodný názov „sviatosť posledného pomazania chorých“, ale zmenil sa na „pomazanie chorých“. Z toho vyplýva aj iný zmysel. V Katolíckej cirkvi sa táto sviatosť udeľovala len vo vážnej chorobe, ktorá ohrozovala život človeka. Po II. vatikánskom koncile pomazanie sa môže udeliť aj chorým mimo nebezpečia smrti. Podľa tradičného učenia Cirkvi hlavným zmyslom tejto sviatosti bolo prijatie milosti, ktorá má pomôcť zomierajúcemu človekovi v rozhodujúcom zápase s diablom v hodine svojej smrti. Aby takto posilnený neprestal dôverovať v Božie milosrdenstvo, aby sa mu odpustili hriechy a ak je to Božia vôľa , aby sa mohol uzdraviť. Čiže, ako vidíme v katolíckom obrade sa kladie dôraz na uzdravenie duše, odpustenie hriechov, zatiaľ čo v novom obrade sa dôraz kladie na uzdravenie tela. Toto je veľmi vážny odklon od katolíckeho úmyslu a to môže podľa tradicionalistov znefunkčniť túto sviatosť. V tradičnom ríte tejto sviatosti, ktorú formuloval Florentský a neskôr Tridentský koncil sa hovorí: „Skrze toto sväté pomazanie a pre svoje láskavé milosrdenstvo NECH TI ODPUSTÍ PÁN, čokoľvek si sa očami(sluchom, čuchom, chuťou a hovorom, dotykom, chôdzou) previnil. Amen“. Nová obradná formula ustanovená pápežom Pavlom VI. má nasledovné znenie: Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní.“ Tridentský koncil pritom odsúdil každého, s tým že bude prekliaty, kto by chcel meniť slová tohto obradu. Takisto došlo k zmene pri svätení olejov. Toto svätenie vždy prislúchalo biskupskej hodnosti, dnes má na to právomoc každý kňaz. V tradičnom obrade kňaz potieral olejom päť rôznych miest na tele chorého, dnes sa tento úkon zredukoval iba na čelo a dlane. Stále častejšie sa v mnohých prípadoch vyskytuje, že sa táto sviatosť vykonáva pre ľudí seniorského veku, ktorí sú relatívne zdraví, takže sú prípady, že niektorí ľudia prijímajú túto sviatosť aj niekoľkonásobne, čo je nezmysel. Ďalším odklonom od Tradície je vysluhovanie tejto sviatosti kolektívne, napríklad v chrámoch pri omši, alebo na špeciálnych stretnutiach na to určených len za účelom vysluhovania tejto sviatosti. Tradicionalisti hovoria, že takomto akte sa podstata sviatosti mení.

5. 5 Sviatosť pokánia – svätá spoveď

V Katolíckej Cirkvi môže byť táto sviatosť udeľovaná iba jednotlivo. Jej podstata tkvie v tom, že z hľadiska katolíckej teológie a kanonického práva ide o súdny akt, rozsudok. Spoveď je preto individuálna a ušná, každý jednotlivý prípad vyznania hriechov sa musí vypočuť a vyšetriť vecná podstata. Existuje však jedna výnimka, udelenie generálnej svätej spovede, v prípade napríklad vojny, alebo stroskotania lode. Tradicionalisti poukazujú na to, že z tejto výnimky sa začalo robiť pravidlo a najmä vo francúzskej oblasti sa začali vysluhovať generálne sväté spovede. Pri týchto slávnostiach sú ľudia zverení kreativite „animátorov“, spievajú sa piesne za doprevádzania gitár, a uskutočňuje sa akási pseudoliturgia slova. Prítomní sú pokropení svätenou vodou a rozhrešení obecným znakom kríža. Akt ľútosti, ktorý je pri spovedi potrebný mnohokrát ani nenastane. Samozrejme ide o extrémy, ktoré sú v západnej Európe, ale korene uvoľnenej liturgickej a organizačnej disciplíny vychádzajú práve z koncilových dokumentov. Prevažná väčšina katolíkov k sviatosti pokánia väčšinou dlhé roky nepristupuje. Lefebvre to odôvodňuje tým, že vyhasol pojem hriechu a kňazi veriacim nepripomínajú nutnosť pokánia.

5.6 Sviatosť kňazstva

V obradoch, kedy sa udeľujú všetky stupne svätenia, to znamená diakonské, kňazské a biskupské došlo podľa tradicionalistov k viacerým zmenám, ktoré sú podľa nich nekatolíckej povahy. Reforma kňazstva, ktorá sa objavila počas II. vatikánskeho koncilu nie je ničím novým. Cirkev pozná počas svojej dvetisíc ročnej existencie pokusy o reformu, najznámejšie od katarov, husitov aj Luthera. Niektorí kňazi sa počas celých dejín obhajovali zvláštnou apológiou, že sú nútení slepo sa podriaďovať svojim nadriadeným biskupom a nenesú zodpovednosť za to čo robia. S tým súvisela aj požiadavka, aby im bolo „vrátené“ právo riadiť si svoj vlastní život, aby mohli uzavierať sobáše, živiť sa bežným civilným zamestnaním, hlásať svoje vlastné názory a publikovať knihy bez súhlasu nadriadeného biskupa. Pri dnešnej uvoľnenej cirkevnej disciplíne najmä v západnej Európe sa stretávame s javmi, že kňazi publikujú bez povolenia, verejne nesúhlasia s pápežskými dokumentmi, stretávajú sa s nekatolíkmi za úmyslom zúčastniť sa ich bohoslužieb, alebo vysluhovať v katolíckych chrámoch ekumenické bohoslužby. Pápež Pius XII. potvrdil v apoštolskej konštitúcii Sacramentum ordinis, vydanej z roku 1947, raz navždy podmienky platnosti diakonskej, kňazskej a biskupskej vysviacky, čiže slávnostne potvrdzuje platnú podstatu (matériu) a formu tejto sviatosti. Pius XII. nezačal s novou formou tejto sviatosti, on len definitívne a slávnostne potvrdil to, čo vždy bolo podstatou a formou biskupskej vysviacky. Celý dokument jasne dosvedčuje, že ide o neomylný (ex cathedra) výrok učiteľského úradu Cirkvi. Uvádzam časť, ktorá je podstatná: „Božím osvietením a najvyššou apoštolskou autoritou a neochvejnou znalosťou vyhlasujeme...nariaďujeme a určujeme, že matéria svätenia biskupského je vkladanie rúk a forma sú slová prefácie, z ktorých nasledujúce sú potrebné k platnosti: „Doplň v Tvojom kňazovi plnosť Tvojej služby a ozdobený ornamentmi všetkého oslávenia posväť ho rosou Tvojho nebeského pomazania.“ Pápež Pavol VI. túto formu, podľa môjho názoru, neopodstatnene vymenil a nahradil ju formou, ktorá znie: „A teraz zošli na tohto vyvoleného služobníka tú silu, ktorá pochádza od Teba, Ducha zvrchovanej moci..", čo od základu mení význam, podstatu (matériu) a formu daného obradu. Pavol VI. vysvetľuje prečo došlo k zmenám: „...uznali sme za dobré nanovo použiť konsekračnú formu zo starých prameňov, ktorá sa nachádza v tzv. apoštolskej tradícii Hyppolita Rímskeho..."
Pri tradičnom obrade sa kňazská moc odovzdala slovami: „V mene Pána prijmi moc prinášať Bohu svätú obeť a celebrovať omšu svätú ako za živých, tak aj za mŕtvych.“ Predtým sa budúcemu kňazovi pomazali ruky so slovami: „Týmto všetko čo požehnáš bude požehnané a všetko čo posvätíš bude posvätené.“ Takýmto spôsobom udelená moc bola jednoznačne potvrdená. Dnes v novom rítuse biskup hovorí: „Prijmi dar viesť boží ľud k Bohu.“ Činí tak z nového kňaza viac prostredníka, než držiteľa kňazského úradu k svätej obete. Toto je podľa tradicionalistov nové poňatie kňazského poslania. Z novej formy svätenia sa nedá vyvodiť, že Cirkev vždy učila, že kňaz je „druhý Kristus“, ktorý jediný môže vystúpiť k oltáru a vysluhovať omšovú obetu.
Zásluhou Jána XXIII. a Pavla VI. sa zrušila tiež proti-modernistická prísaha, povinne nariadenú pápežom Piom X., pred každou biskupskou vysviackou alebo pred preberaním dôležitejšieho cirkevného úradu. Čo sa týka biskupských vysviacok, tak boli z obradov odstránené otázky typu: „Veríš, že Svätá , katolícka a apoštolská Cirkev je jedinou pravou Cirkvou...? Alebo: "Odsudzuješ všetky bludy, ktoré boli spáchané proti tejto svätej Katolíckej cirkvi?“ Podľa Lefebvra je hlavné poslanie a ťažisko kňazstva, slúženie svätej omše; vykonávanie najsvätejšej omšovej obety a vysluhovanie sviatostí Cirkvi. Toto sa však za štyridsať rokov presunulo na pokraj záujmu. Dnes sa jeho prvotný význam kladie na zvestovanie evanjelia, čo je samozrejme pre kňaza veľmi podstatné, ale nie prvoradé. Tak sa podľa tradicionalistov stáva, že dotyční kňazi strácajú zo zreteľa ich najsvätejšie poslanie, majú predpoklady prijať nekatolícke myslenie a tým pádom aj vykonávať podobnú činnosť. Lefebvre na túto tému píše: „Keď zvestovanie evanjelia stráca svoj cieľ, kňaz pôjde do omylov a bude hľadať falošnú motiváciu, ktorá sa páči svetu, bude hlásať napríklad falošnú sociálnu spravodlivosť, ktorá sa šatí do nových pomenovaní: vývoj, pokrok, budovanie sveta, zlepšovanie životných podmienok, pacifizmus. Pokiaľ nie je svätá omša (obeta) hlavným dôvodom kňažstva, potom sú spochybnené i ostatné sviatosti Cirkvi.“ Lefebvre toto priamo dáva do súvisu so svätou omšou, ktorá sa podľa tradicionalistov sprotestantizovala a v mnohých aspektoch už nie je vôbec katolícka. Na túto tému už len veľmi skepticky dodáva: „... nie sú už žiadne duchovné povolania, pretože sa nevie čo je to svätá omša. Tým pádom sa už ani nedá definovať kto je to kňaz. Za kňaza môže ísť iba ten, kto pozná čo je to svätá omšová obeť a kto ju uctieva, ako to vždy učila Cirkev. Naproti tomu kde ešte kňazi poznajú, čo je to svätá omša sú duchovné povolania početné.“ Týmto Lefebvre priamo reaguje na situáciu v západnej Európe, kedy na sklonku 80. rokov minulého storočia rapídne klesali duchovné povolania až natoľko, že v niektorých prípadoch sa kostoly, semináre a kláštory zatvárali, predávali, alebo sa menili na múzea a iné kultúrne ustanovizne.

12. 2. 2012

Noviny

Jaime Balmes

1. Klam

Sú ľudia, ktorí skutočne veria, že v krajinách kde kvitne sloboda tlače, kde sa verejné záležitosti ustavične pretriasajú v bežných rozhovoroch, kde každý môže slobodne vyjadrovať svoju mienku, je ľahké sa dozvedieť pravdu, aspoň o osobách a veciach:

"Tam, pretože všetky záujmy, všetky systémy sa stretávajú súčasne, rozpory sa samé vyvažujú a opravujú. Zo stretu rôzných názorov tryská svetlo. Jeden názor nám hovorí len časť pravdy; ale až všetky mienky, majúce možnosť pozdvihnúť svoj hlas, nám hovoria úplnu pravdu."

Obyčajná ilúzia! Číry klam! Noviny nehovoria, nemôžu povedať celú pravdu, ani o osobách, ani o veciach aj v krajinách najslobodnejších.

2. Noviny nehovoria celú pravdu o osobách

Vyvyšovať alebo znižovať bez miery, plýtvať chválou alebo hanou, robiť z politickej osobnosti podľa záujmu alebo okolností - vzácneho génia, hrdinu, spasiteľa - alebo obratom človeka obmedzeného, neschopného, metlu kraja!, také sú vady tlače a ducha straníckosti.

Ak verejná dráha človeka, na ktorého sa útočí, alebo ktorý sa oslavuje týmto spôsobom, nebola lemovaná skvelými činmi, že by i deti mohli hľadieť na ne s údivom, ktoré by každý mohol ľahko charakterizovať, potom čomu veriť? Kde hľadať pravdu? Ako sa podarí obzvlášť cudzincovi, ktorý je nútený voliť medzi týmito krajnosťami, utvoriť si svoj názor?

Zvláštna vec! Nezriedka počujeme, ako v istých kruhoch bývajú prednášané naraz o tej istej osobnosti dve rôzne mienky: mienka pravdivá a mienka obecná. Tak tomu býva, sú na to príklady. Aj o celej krajine, o ktorej sa práve rozpútala rozjatrená, vášnivá polemika, takže sebeláska je roznietená a rozum zakalený. Čujme protivníkov tohto majstra: "Nikto mu neupira (tak o ňom píšu) jeho talent. Je schopný, zručný, má výborné úmysly, ctíme ho, obdivujeme ho ako človeka, ale nepatrí k našej strane: treba aby padol!"

A čujte zase obhájcu tohto štátnika, ktorý samojediný, ak tomu chceme veriť, môže zachrániť vec verejnú! Videli ho zblízka, poznajú ho dôkladne:

"Nie že by sme nevedeli, že je to lump; pripisuje sa mu pekný počet hanebných kúskov, ale je to človek, akého potrebujeme. Čo záleží na ostatnom? Naši odporcovia ho obviňujú; nesmieme ho nechať býkovi na rohy, budeme ho hájiť. Chcete o ňom niečo vedieť? Budem vám rozprávať pekné veci."A čoskoro sa dozviete o jeho silnej aj slebej stránke, ohavné činy, hanebnosti, mrzkosti heroove, dozviete sa všetko, na nič nebude zabudnuté. Nezostane vám už žiadna ilúzia a budete môcť odteraz vyniesť pravý úsudok.

Z týchto rozporných či kontradiktorických úsudkov cudzinci nemôžu rozoznávať, ba často by ich ani nedokázali pochopiť. Čiže tlač je pre nich biednym prostriedkom k poznaniu pravdy. Rovnako je tomu tak aj pre domácich, ktorí si tvoria svoje úsudky o ľuďoch a veciach len podľa každodenných novín.

Novinári skoro vždy oddeľujú človeka verejného od človeka súkromného; a je dobre, že tak činia. Bez tohto rozlíšenia, by sa každodenná polemika, už beztak do krajností ostrá a násilná, čoskoro stala nečistou arénou, v ktorej najhanebnejšie vášne by vystavovali na obdiv svoje rany, jazvy a škrabance, alebo by spolu zvádzali ustavičné bitky. Napriek tomu však nie je menšou pravdou, že súkromný život človeka je mocným vodítkom, aby bolo možné určiť, akým smerom sa bude uberať v živote verejnom. Kto si v obyčajných skutkoch denného života nevážil majetok blížneho, ten si nedokáže uchovať svoje ruky čisté, ak mu budú zverené verejné peniaze. A myslíte, že človek nepoctivý, bez mravných zásad, bez náboženstva, bude vždy dôsledný so svojími chvíľkovými princípmi, ktoré vyznáva, a že moc, ktorá ho používa, veriac jeho slovám a prísahám, bude môcť zavrieť oči a pospať si? Myslíte, že neustály epikurejec, ktorý vo svojom kraji urážal bez hanby verejnú mravnosť, zlý manžel, zlý otec, že taký odloží svoje vášne, keď sa priodeje úradnými odznakmi, že potom už nevinnosť nebude nespravodlivo prenasledovaná, že potom už majetok ľudí nebude ohrozený a že drzosť a nespravodlivosť zlých nebude ťažiť z jeho skazenosti a z jeho nehanebnosti? A predsa o tom všetkom noviny pomlčia, obzvlášť ak si ich taký povýšenec vydržuje len za tým účelom, aby bol vo svojich nešlachetnostiach krytý.

3. Noviny vám nepovedia celú pravdu o veciach.

Ani o politických udalostiach novinári nepovedia a nemôžu povedať celú pravdu; myslím totiž keď ju poznajú a to býva zriedkakedy. Veľké výjavy a veľké partie sa odohrávajú medzi malým počtom hráčov a záujemcov; ľud zasahuje nepatrným podielom. A konečne nikto ani netuší, ako sa podoba toho či onoho názoru, prejaveného v súkromných rozhovoroch pri hostinách, líši od prejavu, ktorý sa dáva spracovať žurnalistom k verejnému pretrasu v tlači. Tisíc rôznych ohľadov káže publicistovi, aby sa zariadil tak alebo tak, len nie podľa pravdy. Mnohí z tých, ktorí hovoria na verejnosti, rozprávajú pravý opak toho, čo si vo vnútri myslia a aj tí najsvedomitejší bývajú často nútení, keď nie priamo hovoriť, čo si nemyslia, aspoň zamlčať väčšinu toho a obyčajne to najlepšie z toho, čo si myslia. Ak chceme vidieť trochu ďalej a lepšie ako obyčajný dav, potom záleží na tom, aby sme neustále mali na zreteli tieto ohľady na mnohé strany. V politickom svete je v stálom obehu falošná minca, ktorú kde-kto pozná, ktorá však mlčky prechádza z ruky do ruky. Zasvätenci sa neklamú o jej pravej hodnote, ale nechávajú ju pokojne v obehu.



Prevzaté z knihy: Jakub Balmes - Kriterio aneb umění dospěti pravdy, vydal Gustav Francl, Praha 1947; preklad do češtiny - Josef Florian

Jaime Luciano Balmes y Urpía (1810-1848) - španielsky katolícky filozof a kňaz tomistickej orientácie, zakladateľ a redaktor konzervatívneho časopisu El Pensamiento de la Nación. Najslávnejšie dielo: Protestantizmus a katolicismus, porovnané v ich účinkoch na európsku civilizáciu.

9. 2. 2012

Obeta Dona Alonsa

Jozef Duháček

V južnom Španielsku sa nachádza hrad, ktorý sa stal dejiskom jednej z pamätných drám, ktoré ľudská história zaznamenala. Táto skvelá pevnosť, tarifský hrad dnes už nemá strategický význam a stal sa tak ako iné hrady múzeom a turistickou atrakciou. Hrad stojí na malom ostrove, ktorý je hrádzou spojený s pevninou v najjužnejšom cípe krajiny naproti Gibraltarskému bralu a teda je pravdepodobne tým miestom, ktorým moslimské hordy v roku 711 vtrhli na Pyrenejský polostrov. Turista vstúpiac do hradu vstupuje do stredoveku, do dôb, keď španielska šľachta udatne bránila svoju krajinu proti islamskej agresii. Dnešní mladí Španieli, ktorí po práve majú reputáciu lenivých, poriadku zrovna nemilujúcich darmožráčov s týmito Španielmi minulosti zaujímavo kontrastujú.

Koncom slávneho 13. storočia vládol v Kastílii, Galícii a Léone Sancho IV (el Bravo). Pochádzal z dlhej línie kráľov usilujúcich o oslobodenie svojej krajiny z pod mohamedánskeho jarma. Reconquista začala keď vizigótsky šľachtic Pelayo (Pelagius) v roku 718 s troma stovkami statočných mužov založil malé astúrske kráľovstvo a skončila pádom Granady za Ferdinanda a Izabely v roku 1492. V týchto storočiach bolo Španielsko krajinou nikdy nekončiacich násilností, bitiek a vojen. Moslimskí nájazdníci rabovali v katolíckych kráľovstvách, zabíjali a brali otrokov, ničili úrodu. Starých, bezmocných a tých čo odporovali nemilosrdne vraždili. Rodiny trhali, mladých a silných odviedli ako otrokov, krásne ženy skončili v háremoch. Obchod s otrokmi kvitol za Maurov v obrovskom rozsahu. Ak sa niekto dostal do rúk moslimov musel trpieť krutý útlak. Čiastočnú predstavu o hrôzach života v na maurských územiach získame, ak pozrieme ako žijú katolíci v moslimských štátoch dnes, napríklad v Iraku.

Sancho IV potreboval dobyť Tarifu, ktorú držali Mauri. Nebola to ľahká vec, mesto bolo opevnené vysokými hradbami s dvadsiatimi šiestimi vežami a vo vnútri stála samotná, skvelo opevnená citadela. Po šiestich mesiacoch obliehania sa Tarifa pre hlad, ktorý bol už neznesiteľný, vzdala. Sancho nemal dosť vojakov, aby mohol do hradu dosadiť posádku a preto sa rozhodol, že ho zbúra, aby nemohol byť proti nemu opäť použitý, ale veľmajster rádu z Calatravy, ktorý pomáhal s obliehaním ho od toho odhovoril. Rytieri z Calatary boli monastický rád, ktorý storočia bránil pevnosti v pohraničných regiónoch, kde sa žiadni iní kresťania neodvažovali vstúpiť. Veľmajster prisľúbil, že na jeden rok do Tarify dodá posádku. Po roku sa Don Alonso Peres de Guzmán, rytier z Léonu dobrovoľne podujal brániť tarifský hrad a udržať ho za každú cenu. S celou rodinou sa presťahoval do Tarify, okrem syna, ktorý sa v tom čase zdržiaval pri dvore kráľovho brata Dona Juana. Vtedy bolo totiž zvykom, posielať svoje deti na istý čas ku kráľovmu dvoru, aby sa naučili spôsobom a dvorským mravom ešte skôr ako vyrastú a stanú sa rytiermi. Don Juan však povstal proti svojmu bratovi a žiadostivý koruny ponúkol marockému sultánovi Yacubovi Ben Yussuf svoje služby. Žiadal iba 5000 jazdcov a sľúbil, že mu s nimi vráti Tarifu. Pre sultána to bola len malá investícia a tak vojakov ochotne poslal. Za normálnych okolností by Don Juan nijako nepredpokladal, že s tak malým mužstvom Tarifu získa, ale on nemal v úmysle získať ju silou. Vydieranie sa mu zdalo ako lepšia metóda a osvedčilo sa mu už v minulosti, keď hroziac smrťou rukojemníka dosiahol vydanie pevnosti v Zamore. V septembri 1292, pritiahol pred brány Tarify a ťahajúc za sebou zviazaného chlapca vystúpil pred maurské šíky. Obrancovia na hradbách nešetrili krikom a nadávkami, keď v chlapcovi spoznali Guzmánovho najstaršieho syna.

Zanovitý infant sa ho pokúsil donútiť k vydaniu pevnosti hrozbami, ale Guzmán neustúpil. Keď hrozil, že mu zabije syna, Guzmán podľa jednej legendy odpovedal: "Nesplodil som svojho, syna aby sa stal nástrojom proti mojej vlasti, ale aby bojoval proti jej nepriateľom. Ak ho Don Juan zabije, mne tým udelí najvyššiu poctu, môjmu synovi skutočný život a na seba uvalí večnú hanbu na tomto svete a nekonečný Boží hnev po smrti." Toľko hovorí jedna legenda. Dejepsicami je ale zaznamenané , že potom vystúpil na hradby, tasil svoju dýku a vrhol ju z hradieb dolu medzi Maurov so slovami : "Hovoríte, že mi zabijete syna ak nevydám toto mesto. Tu je moja dýka, bežte a zabite ho." Týmto činom si získal prezývku "Dobrý". Don Juan v záchvate hnevu chlapca naozaj podrezal. Mauri neboli pripravení na obliehanie a okrem toho boli mimoriadne znechutení odporným divadlom, ktoré videli a tak svoje spojenectvo s Donom Juanom ukončili. Ten potom zahanbený našiel útočisko u maurského panovníka Granady.
Sancho IV vtedy ležal chorý v Alcale de Henares. Keď sa mu doniesla od Tarify správa v liste napísanom vlastnou rukou, ďakoval Guzmánovi za jeho oddanosť slovami: "Smrť tvojho syna ťa pripodobnila praotcovi Abrahámovi, keď si so statočnosťou, oddanosťou a vernosťou k prísahe, ktorú si mi ohľadom mesta Tarifa zložil, ponúkol dýku, ktorou ho Mauri popravili." .

Tento veľkolepý čin nás svojou ušlachtilosťou privádza k úžasu. V postoji Dona Alonsa je ohromná duševná integrita, sila, pevnosť a spôsob akým podstúpil túto obeť, ako uniesol bolesť z tejto straty je obrazom veľkej zmužilosti, bez stôp strachu a malicherných obáv. Nenesie ani najmenšiu známku modernej zženštilosti a zmäkčilosti, ktorou trpia posledné generácie katolíckych mužov. Guzmán svojim činom akoby kričal "Pozerajte, z lásky ku Katolíckej Cirkvi vládnem svojej duši a vládnem aj svojim najlegitímnejším otcovským citom, berte, tu je moja dýka. Pozrite toto je najväčšie možné víťazstvo, víťazstvo nad oprávneným prirodzeným strachom." Toto bol skutočný katolícky muž, v ktorom, ako Pán povedal o Bartolomejovi "niet lesti". Žiadna lož, žiadny ústupok. Muž, ktorý niesol a odniesol celé a nezmenšené bremeno povinnosti až do cieľa. Možno že niekto z vás povie, že bolo neľudské od otca, len tak sa prizerať smrti svojho syna. Možno by ste čakali trochu neistoty, váhania, alebo aspoň pár sĺz v otcových očiach, možno by ste chceli aby si kládol otázku: "Mám, či nemám ho nechať zabiť ?" Možno by ste ho lepšie chápali a sympatizovali s ním, ak by na hradbách prejavil aspoň náznak zaváhania? Alebo keby vydal mesto a veril, že kráľ od neho nemôže chcieť až takú veľkú obeť? Zdal by sa vám ľudskejší a lepší, keby v takej chvíli ukázal slabosť?

Ale to je nezmysel. Naša Pani nesmierne trpela pri päte kríža, oveľa viac ako don Alonso a tiež ani raz nezaváhala. Dobrovoľne súhlasila, každú jednu sekundu počas celého tohto hrozného martýria, ani raz neprotestovala, nevzpierala sa. Ba čo viac, prastará tradícia Našu Pani zobrazuje vždy ako stojí pod krížom: juxta crucem, dolorosa, stabat Mater lacrimosa. Plakala, ale stála. Inými slovami, plne sa ovládala, neomdlievala, neprejavovala prehnané emócie, plne poslúchala svoj rozum. Teológovia učia, že Naša Pani pod krížom, hlboko vo svojej duši cítila skutočnú radosť, pretože si plne uvedomovala skutočnosť, že Obeta, cieľ pozemskej púte jej Syna sa práve napĺňa, že jej Syn plní Božiu vôľu. Toto je integrita katolíckej duše: "Som tu aby som plnil Tvoju vôľu!". Nič viac ale ani nič menej od nás Boh nežiada.

Dona Alonsa volali potom "Dobrý". V týchto starých časoch to malo iný význam ako dnes. "Dobrý" nebola prezývka pre sentimentálneho, ani dobrosrdečného, ani milého ani pre človeka s priateľským vystupovaním. Dobrý znamenalo pevný, nezmarný, nezlomný, ako pevné drevo, ktoré unesie veľkú ťarchu. Tým netvrdím, že sentiment nemá miesto v situácii ako je táto. Netvrdím ani, že Don Alonso nemal slzy v očiach, keď videl mŕtve telo svojho syna. Dôležitejšie ale je odhodlanie priniesť obetu za každú cenu, tak že všetky ostatné hnutia duše nedostanú príležitosť prejaviť sa navonok. Zostanú uzamknuté hlboko vnútri. Naša Pani pod krížom trpela viac, ako ktorákoľvek ľudská bytosť pred ňou i po nej. Ale rozhodla sa. Boh ju žiadal o súhlas a Ona ho dala. A to k čomu privolila sa práve vtedy uskutočňovalo. Bez váhania, bez najmenšieho náznaku nesúhlasu, bez žiadosti zastaviť práve sa realizujúcu Obetu. Bolo by prirodzené chvieť sa od strachu? Bolo. Poznáme svätcov, ktorí sa v okamihu ukrutnej smrti triasli strachom, ale nebránili sa jej. Napriek tomu, že strach je prirodzený, skutočná krása spočíva v takých kontemplujúcich dušiach, ktorých neoblomné rozhodnutia odoženú akúkoľvek neistotu a pochybnosť.

Toto bol prípad Spasiteľa v olivovej záhrade. Rozjímal a počas kontemplácie veľmi presne videl utrpenie a bolesti, ktoré ho čakajú. A rozhodol sa, tak ako sa rozhodol už pred vekmi, tak ako bol rozhodnutý v každom okamihu svojho pozemského života a tak tu posledný raz obnovil svoje rozhodnutie všetko to vytrpieť. Všetko detailne vopred poznal a dobrovoľne prijal. To je to čo musíme robiť. Naše zmýšľanie musí byť takéto: "Možno, že nemám v tejto chvíli dostatok mimoriadnej milosti, aby som čelil mimoriadnemu nebezpečenstvu. Ale chcem mu čeliť a prosím Našu Pani, aby mi vyprosila milosť, keď sa to nebezpečenstvo dostaví." Mužný spôsob ako čeliť bolesti žiada, aby sme bolesť predvídali a nezatvárali pred ňou oči. Bohu treba povedať : "Beriem všetko. Ak toto utrpenie musím znášať z lásky k Cirkvi, potom ho bezvýhradne príjmam. Poznám riziko a viem čo všetko sa môže stať. Ak je toto cena, príjmam ju. Prosím Božiu Matku o pomoc, aby som to vydržal. Ale beriem všetko." Toto je rozhodujúca vec. Pamätajme, že Boh nie vždy žiada, aby sme utrpenie naozaj podstúpili, ale vždy žiada aby sme ho akceptovali. A ak sme ho celé prijali, istým spôsobom sme to aj pretrpeli. Toto je tajomstvo veľkých katolíckych mužov ale aj žien minulosti. Nezištná a úprimná ochota priniesť obetu, ktorú od nich Boh žiada. Toto je to čo, súdiac podľa miliónov zavraždených nenarodených detí, ohromnej rozvodovosti, promiskuity a manželskej nevernosti, dnešným mužom i ženám eminentne chýba.

Existuje aj iná verzia legendy o Donovi Alonsovi. Podľa nej odkázal Maurom: "Radšej zabite môjho syna a spravte z neho ďalšieho anjela v nebi, ale ja neporuším prísahu, ktorú som dal kráľovi." Vízia nadprirodzeného života mu dala silu, aby keď nastala chvíľa bolestnej obety vydržal. Vedel, že jeho syn pôjde do neba. Myslím však, že táto verzia trochu umenšuje veľkosť toho čo vykonal. Hoci je absolútne oprávnené ak otec vykoná niečo aby jeho syn získal nebeské kráľovstvo, nie je to tá najväčšia pohnútka ktorú otec môže mať. Skôr ako sa stal otcom, bol adoptívnym Božím synom. A preto musel chcieť, aby sláva z takéhoto činu patrila predovšetkým Bohu a Cirkvi. Jeho syn musí byť až na druhom mieste. A ja myslím že, presne takto zmýšľal Don Alonso Peres de Guzmán.