Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

29. 1. 2012

Vymieranie katolíckych mužov

James Larson

Populárne hnutie zvané "Teológia tela" dosahuje úspechy a ovácie len tam, kde už prebehlo zženštenie mužského intelektu a mužskej spirituality. Slovo "zženštenie" je zvyčajne chápané s istou nepeknou konotáciou. Tu ho však používam iným spôsobom, ktorý v nasledujúcich riadkoch dostatočne presne opíšem.
Existuje dôvod, prečo pád ľudského rodu nenastal skôr ako Adam nesúhlasil a nepristúpil na Evinu neposlušnosť. Pred Bohom práve Adam niesol hlavnú zodpovednosť za zachovanie božského usporiadania sveta - autorita Boha nad mužom, muža nad ženou, ducha nad telom a rozumu nad ostatnými schopnosťami a vášňami muža a ženy. Muž, ktorý váhu tejto zodpovednosti neunesie a zlyhá pri plnení tejto povinnosti, začne kráčať po jednej z miliónoch možných ciest, ktorými sa toto usporiadanie dá prevrátiť alebo porušiť, stáva sa skutočným zženštilcom. Životy všetkých ľudí sú od prirodzenosti orientované na posledný cieľ - dosiahnutie blaženej vízie, intelektuálnej vízie, ktorá človeku mocou Božej milosti po skončení tohto života umožní skutočne a bezprostredne nahliadať na Božiu podstatu.
Ale tento posledný a posmrtný cieľ ľudskej bytosti je zrkadlený aj v tomto živote skrze primát kontemplatívneho rozmeru ľudského bytia. Preto je fundamentálnou zodpovednosťou všetkých, laikov i kňazov, usporiadať celý ľudský život takým spôsobom, aby odrážal a hájil prvoradý význam kontemplatívneho života pred ostatnými, druhotnými hodnotami a cieľmi. Akýkoľvek ústup od tejto hierarchie hodnôt je základný akt sebazženštenia.
To ale vôbec neznamená, že tieto druhotné ciele nemajú žiadnu cenu, alebo svoju vlastnú sféru pôsobnosti. Znamená to jednoducho to, že tieto ciele musia byť rozumom a vôľou správne zaradené na miesta im patriace v širokej škále ľudských činností a že sa nesmie pripustiť, aby si nárokovali status alebo dôležitosť, ktorá prevracia originálne vnútorné usporiadanie a štruktúru ľudských hodnôt. Sv. Tomáš píše :

"S Bohom sa zjednocujeme zotrvávaním v milosti Božej a úkonom kontemplácie a lásky. Preto, čokoľvek preruší to prvé (zotrvávanie v milosti) je vždy hriechom, ale nie vždy je hriechom to čo preruší to druhé (kontempláciu), pretože legitímne zaoberanie sa nižšími vecami rozptyľuje myseľ natoľko, že nie je pripravená na skutočné zjednotenie s Bohom. A to sa deje najmä v prípade telesného styku, keď rozum premáha sila rozkoše. Práve preto tí, ktorí majú kontemplovať Božie veci, alebo spravovať sväté veci, sú povinní zdržiavať sa v tomto čase svojich manželiek. A z tohto dôvodu Duch Svätý, keď sa jednalo o zjavenia skrytých vecí, nevstupoval do sŕdc prorokov v čase keď manželsky obcovali. (Summa Theologiae, Suppl., Q.41, A.3)."
Jednoducho povedané, sexuálny akt, v jeho Bohom danej prirodzenosti, nie je nijako hriešny, ale ani nesmie byť nijako zamieňaný alebo stotožňovaný s duchovným zjednotením sa s Bohom, ktorého dosiahnutiu prekáža. Slová sv. Tomáša sú jasné a nenechávajú priestor pre exaltáciu manželského aktu na úroveň hlbokého duchovného zážitku. Nikto nepopiera silu, ktorú manželský akt má, ale to je len sila nižších vášní a nie spirituálne, či kontemplatívne zjednotenie.
Pokus tieto veci zamieňať, alebo pokladať za totožné je vyslovená zvrátenosť. Nie je dovolené ani stotožňovať manželský akt s plnosťou tej ontologickej reality, vďaka ktorej je manželstvo muža a ženy obrazom Kristovho vzťahu k Cirkvi. Tento "obraz" sa nenachádza v sexuálnom akte, ale vo vernosti medzi manželom a manželkou, v prokreácii a výchove detí.
Samotná fráza "teológia tela" nie je nič iné ako nemiestna pompéznosť. Je bezpochyby legitímne hovoriť o "morálnej teológii" ako o "vede o Bohu", ktorá skúma spôsoby, akými sú ľudské činy v súlade alebo v rozpore s Božou vôľou. A preto čokoľvek, čo pojednáva o telesných skutkoch a obzvlášť o skutkoch zahŕňajúcich aj ľudskú sexualitu, s určitosťou spadá do oboru skúmania tejto vedy. Ale vymedzovať separátnu "teológiu" špeciálne pre sexualitu vedie k nepatričnému nadhodnoteniu tejto oblasti ľudskej činnosti, čo implicitne poukazuje na vážny problém. Určujúcou charakteristikou toho problému je povýšenie samotného pohlavného aktu na úroveň duchovného zážitku, ba dokonca úchylné tvrdenia niektorých autorov, že pohlavný akt je konštituovaný ako účasť na vnútornom živote samotného Boha, ako mystické zjednotenie. Takáto zvrátenosť mieša telo s duchom, vynáša zmyslovú rozkoš nad rozumovú víziu Pravdy a krásy a popiera základnú štruktúru a morálnu zodpovednosť muža.

Tento proces zženštenia sa nachádza v celom živote Cirkvi. Mimoriadne dobre je to viditeľné v obeti Novej omše. Omša je Boží akt nekonečnej ceny, ustanovený aby mužov a ženy pritiahol ku kontemplatívnej jednote s Bohom skrze Kristovu obetu. Je najdokonalejším aktom mužskej zodpovednosti na tomto svete, ochrániť Omšu pred každou formou, každou aberáciou, pred každou zvrhlou praktikou, ktorá umenšuje, znevažuje a ničí tento jej vertikálny rozmer. Nová omša je takýchto vecí plná: kňaz už nekľačí pri päte oltára a nemodlí sa Judica me (Súď ma Bože) ani Confiteor; kňaz sa odvrátil od oltára a tabernákula a hľadí na ľudí; posvätná reč Cirkvi, latinčina, vyhynula; presbytérium, priestor mužského kňazstva zobrali ženy útokom, lektorky, miništrantky, rozdávateľky svätého príjmania; posvätné spôsoby rozdávajú laici stojacim a do rúk; ohavnosť modernej hudby ktorá nahradil posvätnú hudbu Cirkvi; ničomná odduchovnená architektúra moderných kostolov; odstránenie tabernákula a tak ďalej.
V skutočnosti to je práve Nová omša, ktorá pripravila katolíckych mužov o ich katolícku vieru a mužnosť a privodila ich pád do takej hanebnosti, ako je teológia tela a do všetkých tých nechutných formy spirituality, ktoré nie sú hodné ani Boha ani muža. Treba povedať, že to čo som opísal vyššie, sa nijako neodvoláva na rozdielnosť mužskej a ženskej spirituality. Hoci rozdiely medzi nimi sú, predsa žiadnu zženštilosť nepozorujeme u Sv. Terezy z Avily, Sv. Kataríny Sienskej, alebo Sv. Margity Márie Alacoque. A už vôbec nie u Márie, Matky Ježiša Krista.

Preklad Jozef Duháček
Boľševizmus a kresťanstvo (1.)

Grzegorz Kucharczyk

Rozdeľuj a panuj

Veľký ruský filozof Nikolaj Berďajev, ktorý po boľševickej revolúcii žil v emigrácii, vo svojom diele Problém komunizmu napísal, že komunizmus (zvlášť v ruskom vydaní) je duchovným a náboženským javom.

Presnejšie povedané: podvod komunizmu je podvodom duchovným. Podľa Berďajeva komunizmus nie je nič iné ako ateistická vzbura proti tajomstvu kríža. Toto tvrdenie ruského mysliteľa možno aplikovať aj na iné, skoršie i neskoršie revolúcie. Odmietnutie utrpenia (t.j. každodenného kríža ľudí i celých spoločností) a následné radikálne hľadanie možnosti vybudovať raj tu a teraz, raj na zemi – to je to, čo v podstate stálo pri najhlbších koreňoch francúzskych revolucionárov (vízia raja s názvom „jedna a nedeliteľná republika“), národno-socialistickej revolúcie v Nemecku (hitlerovský „raj“: tisícročná ríša), či v našej dobe Červených Kmérov v Kambodži, ktorí vyvraždili takmer polovicu svojho národa v mene „lepšej budúcnosti“.
Z toho vyplýva, že každá z tých revolúcií bola v podstate veľkou náboženskou vojnou. Ich boj s kresťanstvom, osobitne s Katolíckou cirkvou, nebol teda nejakou odchýlkou, „deformáciou“. Bol vpísaný do logiky revolučného hnutia, ktoré samo seba chápalo ako nový mesianizmus, nové náboženstvo, lepšie ako kresťanstvo. Tak to bolo aj v prípade boľševizmu. Ním vytvorený Sovietsky zväz napriek tomu, že vo všetkých svojich zákonoch i ústavných dokumentoch deklaroval svoju svetonázorovú neutralitu, de facto bol náboženským štátom. Náboženstvom bol práve Berďajevom spomínaný bojový ateizmus. Z toho vyplýva aj neľútostný boj sovietskeho štátu s kresťanstvom, tak pravoslávnym, ako aj katolíckym.
Metódy boja boli rôzne. Okrem fyzickej likvidácie kresťanského duchovenstva sa používala aj od staroveku známa metóda divide et impera (rozdeľuj a panuj). Dodajme, že tento spôsob vo veľkej miere používali komunisti, ktorí dosadení Červenou armádou po roku 1945 ovládli štáty strednej Európy (Poľsko, Československo, Maďarsko).
Boľševici hneď po prevzatí moci v Rusku začali podvratnú činnosť voči Pravoslávnej cirkvi, cieľom ktorej bolo rozbiť jej jednotu. Roku 1922 z podnetu sovietskej moci preto vznikla tzv. Živá cirkev, riadená hierarchiou podriadenou sovietskym bezpečnostným orgánom: biskupom Antonom Granovským a protojerejom Krasnickým. Žiaľ, sovietska štátna bezpečnosť zaznamenala nemalé víťazstvo. Živá cirkev mala dosť veľký úspech: v čase svojho najväčšieho rozmachu mala vyše 16000 kňazov a 200 biskupov. Neslobodno však zabúdať na skutočnosť, že za týmito číslami sa často skrývali tragédie mnohých ľudí, zlomených svedomí, kampaň zastrašovania a rôznych nátlakov zo strany boľševickej štátnej bezpečnosti.
Boľševická moc povzbudená úspechom Živej cirkvi vytvorila aj iné rozbíjačské organizácie ako Obrodená cirkev, Slobodná cirkev pracujúcich či Nezávislá ukrajinská cirkev. Podobné pokusy však nevyšli voči Katolíckej cirkvi. Tu sa sovietom nepodarilo dosiahnuť taký rozklad, aký sa im podaril so Živou cirkvou.

Obracanie na ateizmus

Sovietska moc sa neobmedzovala len na ničenie kresťanstva a vyhladzovanie (rôznymi spôsobmi) kresťanov. S ničením úzko súviselo aj šírenie sovietskeho štátneho náboženstva, tzv. bojového ateizmu. To sa uskutočňovalo s pomocou osobitných orgánov boľševického štátu. Medzi nimi vynikal Zväz bojujúcich ateistov. Táto organizácia bola založená roku 1925 Jemeljanom Jaroslavským (vlastným menom Meneas Izraelsohn Gubelman), Leninovým priateľom a členom najvyšších orgánov boľševickej strany. Zväz bojujúcich ateistov disponoval oddielmi po celom Sovietskom zväze. K dispozícii mal štátom dotovanú vysokonákladovú tlač, adresovanú všetkým skupinám ľudí (napr. pre kolchozníkov bol určený Derevjenskij Bezboznik (Dedinský ateista), pre mládež Junyje Bezbožniki (Mladí ateisti), a hlavným tlačovým orgánom Zväzu bol Bezbožnik). Dodajme, že táto vydavateľská činnosť bola od roku 1927 uskutočňovaná vo forme akciovej spoločnosti a pre samotného Jaroslavského a jeho spolupracovníkov bola zdrojom značných príjmov. Stačí uviesť, že spoločný náklad tlače propagujúcej bojový ateizmus bol 44 miliónov výtlačkov!
Cieľ Zväzu bojových ateistov bol určený už v jeho názve. Išlo o propagáciu bojového ateizmu všetkými prostriedkami. Na to mali slúžiť rôzne manifestácie, najčastejšie pred ešte existujúcimi kostolmi, ako napríklad tá, ktorú zorganizovali 18. januára 1930 pred katolíckou katedrálou v Minsku. Verejne tam spálili mnoho svätých obrazov a pred poľským konzulátom vykrikovali: „Preč s Cirkvou – oporou buržoázie!“
Zväz ateistov rovnako ostro pracoval na odstránení všetkých, aj tých najmenších stôp kresťanských tradícií z každodenného života sovietskych občanov. Preto medzi ľuďmi namiesto zavesovania ikon a vytvárania domácich oltárikov propagovali vytváranie tzv. kútikov ateistu. Roku 1927 boľševická moc zaviedla zákaz stavania krížov na hroboch.
Bolo potrebné vymazať spomienku na kresťanských svätcov. Osobitné svedectvo o tom nachádzame v novinách Orca, vydávaných v Minsku. Roku 1929 tieto noviny vyhlásili tzv. antisviatkovú kampaň: „Kampaň treba viesť nielen z dôvodu vyvracania všetkých náboženských nezmyslov, ako sú ,nepoškvrnené počatie‘, ,narodenie Krista‘, ale aj kvôli vysvetľovaniu škodlivej, kontrarevolučnej podstaty náboženstva a činnosti duchovenstva, pod heslom prepojenia boja s náboženstvom s realizáciou päťročnice, spriemyselňovaním štátu, socialistickou prestavbou poľnohospodárstva.“
V Orca boli formulované aj tzv. protisviatkové heslá. Uvádzame tu časť z 22 hesiel:
1. Intenzívnou protináboženskou prácou očistíme cestu pre kolektivizáciu.
2. Zintenzívnime boj s kulakmi a klérom.
3. Preč s nedeľou, nech žije súvislý týždeň práce.
4. Namiesto nedele deň industrializácie a kolektivizácie.
5. Klérus – najvernejší pomocník kontrarevolúcie.
6. Pelechy klamstiev a pokrytectva – kostoly, chrámy a synagógy – premeňme na centrá socialistickej kultúry.
7. Budujeme nový svet na zásadách kolektívnej, skutočne komunistickej práce.
8. Bojovou úlohou komsomolu je zintenzívnenie boja s náboženstvom.
9. Socialistická súťaž je triednym nástrojom boja s náboženstvom.
10. Bojujte proti zmierlivému postoju voči náboženstvu.
V celom Sovietskom zväze ešte pred vznikom Zväzu ateistov sa organizovali bohorúhačské procesie. Napríklad v samotnom Petrohrade roku 1924 počas Vianoc bolo zorganizovaných dvadsať takých procesií, počas ktorých sa vysmievali z najposvätnejších symbolov a právd kresťanstva, pričom osobitným cieľom útokov bol božský Zakladateľ Cirkvi. Už len spomenieme, že v meste nad Nevou pôsobiace divadlo Ateist (financované štátom) začalo svoju bezbožnú činnosť na Veľký piatok premiérou predstavenia, v ktorom sa vysmievali z Krista.
Boľševici, ktorí kráčali v šľapajach svojich francúzskych predchodcov (porovnaj dobu Veľkej francúzskej revolúcie), videli veľkú prekážku pre svoje ciele aj v kresťanských symboloch obsiahnutých v spôsobe merania času. Roku 1929 v Sovietskom zväze zaviedli šesťdňový pracovný týždeň a potom súvislú prácu v kolchozoch, továrňach a úradoch (už je jasné, kto bol iniciátorom boja s voľnou nedeľou – dňom Pána?). Bolo zakázané používať pomenovanie nedeľa (voskresenie = zmŕtvychvstanie) a sobota. Voľný deň sa začal nazývať vychodnoj (východný) a predchádzajúci deň podvychodnoj. Roku 1930 premenovali 25. december na Deň industrializácie, roku 1931 zrušili sviatok Veľkej noci.

Demoralizácia za každú cenu

Osobitne veľké úsilie pri šírení náboženstva bojového ateizmu nasmerovali boľševické štruktúry na budúcnosť každej spoločnosti, teda na deti a mládež. Výchova „nového sovietskeho človeka“ sa mala uskutočniť cestou úplnej demoralizácie a skazenia mladého pokolenia. Aby zabili Boha v srdciach mladých, neštítili sa najhorších bohorúhaní.
Roku 1923 zinscenovali proces s Bohom, počas ktorého školopovinné deti rozhodovali o treste smrti pre Boha. V školách organizovali súťaže o najrúhavejšiu nadávku Bohu. Počas protináboženských demonštrácií v Moskve prikazovali deťom pľuť na kríže. Podporovali sa aj „ateistické hračky“ pre deti.
Roku 1930 sovietske Učiteľské noviny písali o vytvorení funkcie „učiteľa protináboženskej výchovy“. A v máji 1930 bol zvolaný prvý celosovietsky zjazd „ateistických detí“.
Každú totalitu možno spoznať podľa jej snahy čo najskôr odizolovať deti od vplyvu ich rodičov. Už Danton – jeden z vodcov Francúzskej revolúcie – tvrdil, že všetky deti musia patriť štátu. Podobne zmýšľali aj národní socialisti Hitlera pri organizovaní Hitlerjugendu, ktorý mal vymaniť nemeckú mládež spod vplyvu rodiny a zároveň spod vplyvu škôl, spravovaných Cirkvou. Presne rovnako postupovali boľševici. Prototypom Hitlerjugendu v sovietskom Rusku boli pionierske a komsomolské organizácie. Členstvo v nich bolo povinné. Rodičia, ktorí sa odvážili neposlať deti do nich, museli počítať s krutými represiami (strata zamestnania, väzenie, gulag, dokonca smrť). Len členstvo v komsomole otváralo dvere k štúdiu a jeho úspešnému ukončeniu.
Pionieri (pre deti) a komsomolci (pre mládež) boli pre zámery sovietskej moci pokusnými králikmi, ako do mladej mysle a srdca zaštepiť bojový ateizmus ako náboženstvo. Veľavravný je v tomto smere na začiatku tridsiatych rokov zavedený pioniersky i komsomolský pozdrav: „Boha niet“, na ktorý sa odpovedalo: „Ani ho netreba“ alebo“ „Ani nebude.“ A jednou z úloh dávaných pionierom i komsomolcom bolo chodiť ku kostolom a chrámom, aby si zapisovali mená ľudí, ktorí sa zúčastňovali na náboženských obradoch. Komsomolci neraz vchádzali do kostolov a krikom alebo bitím veriacich narúšali priebeh svätej omše.
Smerovanie sovietskej pedagogiky (či skôr antipedagogiky) bolo veľmi jasné. Najprv vzbudiť nenávisť a pohŕdanie voči Bohu a veriacim ľuďom. Ďalším krokom mala byť demoralizácia. Lebo aj čo sa týka vyzdvihovania a praktického uskutočňovania hesla „rob, čo chceš“, prvenstvo patrí boľševickej moci.
Prvá veľká vlna demoralizácie detí a ruskej mládeže sa objavila už počas revolúcie a občianskej vojny vyvolanej boľševickým prevratom. Lebo v dôsledku týchto pre ruské rodiny ničivých udalostí sa po celom Rusku objavili státisíce tzv. bezprízorných detí, to jest detí – sirôt, ktoré prišli o svoje rodiny. Stali sa ľahkou korisťou pre mnohé zneužitia (vrátane sexuálnych). Obraté o opateru svojich rodičov boli tragickým obrazom prvých „dobrodení“ boľševickej revolúcie. V dvadsiatych rokoch sovietska moc uskutočňovala „konečné riešenie“ problému bezprízorných (často to bola fyzická likvidácia).
Dvadsiate roky boli obdobím propagácie „sexuálneho oslobodenia“ a „okrídlenia erosu“. Jej hovorkyňou bola Alexandra Kolontajová, ktorá zastávala funkciu ľudového komisára pre sociálnu starostlivosť. Bola autorkou hesla pre komsomolcov o nájdení „miesta pre okrídleného erosa“. Propagácia sexuálnej neviazanosti medzi mládežou sa zdôvodňovala tzv. teóriou pohára vody (sex je to isté ako vypitie pohára vody).
Sovietske právo veľmi uľahčilo rozvod (bol možný dokonca prostredníctvom pošty). Roku 1920 sa sovietske Rusko stalo prvým štátom na svete, kde sa legalizoval potrat.
Nielen dnešní zástancovia „práva ženy na voľbu“ musia brať do úvahy, kde sa prvý raz v praxi použilo „právo ženy na vlastné brucho“. Podobné korene majú aj zástancovia (zástankyne) feminizmu. Lebo práve v Moskve sídliaci Červený medzinárodný zväz žien oznámil, že jeho cieľom je „oslobodenie ženy z jarma rodiny, materstva, náboženstva a buržoáznej morálky“.

Inou hroznou formou demoralizácie mládeže bola popularizácia udavačstva medzi komsomolcami, a to aj vo vzťahu k najbližšej rodine. „Patrónom“ tohto odporného konania sa stal Pavel Morozov, ktorý na začiatku tridsiatych rokov udal sovietskej štátnej bezpečnosti vlastného otca ako nepriateľa sovietskej moci. Otec zahynul v tábore. Sám udavač bol zavraždený za nevyjasnených okolností. Sovietska propaganda z neho urobila mučeníka. O jeho „slávnom“ čine písali básne (okrem iných to urobil aj tvorca sovietskej hymny Sergej Michalkov).
Morozov nebol jediný. Pionier Pronja Kolybin udal vlastnú matku, že išla na kolchozné pole zbierať klasy, aby mohla nakŕmiť svojho syna (teda komsomolského udavača). Za „krádež sovietskeho vlastníctva“ matku odsúdili do väzenia a Pronju – udavača za odmenu poslali do exkluzívneho komsomolského tábora Artek na Kryme.
Šťastie nemal ani riaditeľ istej školy, ktorého jeden z pionierov udal štátnej bezpečnosti za matematický príklad, ktorý dal riešiť žiakom: „V dedine bolo 15 koní. Keď roľníci vstúpili do kolchozu, 13 koní zdochlo. Koľko koní zostalo?“ Bolo jasné, že riaditeľ ako triedny nepriateľ (narážkou útočiaci na ideu kolektivizácie poľnohospodárstva) bol volaný na trestnú zodpovednosť.
Tak vytvárali „nového sovietskeho človeka“.

Prevzaté z časopisu Milujte sa!

25. 1. 2012

Židovské nebe

sv. Maximilián Kolbe

(…) Podívejme se teď, jak vypadá nebe židů, po kterém dychtí a o které přes celý svůj život židé usilují. Zeptejme se především chasidského žida, tj. pobožného žida, kdo se nachází v židovském nebi? Hned nám odpoví, že tam jsou všichni lidé, které miloval během svého života a není tam nikdo, kým opovrhoval a koho ve svém životě nenáviděl. Proto teda v židovském nebi není Pan Ježíš Kristus, ani Boží Matka, ani sv. Josef, ani žádní svatí, které uctívají křesťané. A to je teda peklo. V židovském nebi nejsou lidé, kteří ve svém životě milovali Pana Ježíše a Nejsvětější Pannu Marii. A to je teda peklo. V židovském nebi nejsou lidé, kteří poslouchali Církev, věřili v Evangelium a přijímali sv. Svátosti. A to je teda peklo. V židovském nebi není nikdo, kdo žil i umíral v lásce ke Kristovu Kříži. A teda je to peklo. V židovském nebi není nikdo, kdo žil pobožně nosíc škapulíř a modlil se Růženec. A to je teda peklo. V židovském nebi není nikdo z těch, kteří poslouchali Církev a chodili na Mši svatou, kázání, katechizmy či pobožnosti. A to je teda peklo.
Nakonec v židovském nebi není nikdo z těch lidí, kteří žijíc pobožně a střízlivě, žehnali se často znakem svatého Kříže a zohýbali svá kolena před Ukřižovaným. A to je teda peklo. Víme tedy, kdo není v židovském nebi. Teď se podívejme na to, kým je naplněné židovské nebe. Nejprve tam jsou všichni židé, kteří v celém svém životě pohrdali Kristem, Nejsvětější Pannou Marii, Křížem a nechtěli se obrátit. A to je teda peklo.
V židovském nebi jsou všichni milovníci a přátelé židů, kteří je následovali ve všech špatnostech a o Pana Ježíše ani Evangelium nedbali, oni poslouchali židy a věrně jim sloužili. A to je teda peklo.
V židovském nebi jsou ti, kteří vůbec nehleděli na přikázání Boží, ale za to byli připravení plnit každý příkaz žida. A to je teda peklo.V židovském nebi jsou ti, kteří nelačněli po Církvi, Mši svaté ani Svátostech, za to měli moc rádi kořalku a pitky. A to je teda peklo.
V židovském nebi jsou ti, kteří k Božím ctnostem, Růženci a katechizmu cítili velký odpor, ale za to propadali proklínání a různým zlostem. A to je teda peklo.V židovském nebi jsou ti, kteří nenáviděli Boží služebníky, za to milovali celým srdcem ďábelské služebníky, židy. A to je teda peklo. V židovském nebi jsou ti, kteří nechtěli nosit svatý škapulíř, ale sami zbavení Božích milostí raději druhé přiváděli do morální a materiální bídy. A to je teda peklo.
V židovském nebi jsou všichni ti, kteří nesnášeli svaté obrazy Páně, ale za to si vážili různé pekelné a ďábelské obrazy. A to je teda peklo.V židovském nebi jsou ti, kteří nechtěli pokleknout a vzdát poklonu Panu Ježíši skrytému v Nejsvětější Svátosti, za to se klaněli a padali před těmi, v jejichž srdcích přebývali zlí duchové. A to je teda peklo.
Je tedy z toho jasně vidět, že židovské nebe, do kterého jdou po smrti všichni nevěrní židé, a kam vedou všechny lidé, které je následují, není nic jiného než nejhlubší peklo hořící mocným ohněm.Nebe, ve kterém není Ježíš, Boží Matka, svatí apoštolové, mučedníci, ani vyznavači, jenom duchové a lidé nenávidějící Ježíše, našeho Boha a vše, co je Ježíšovo, to je jednoduše peklo.

Fragment z knihy: Christus Deus noster. Chrystus Bóg nasz. [Kraków 1918], s. 27-34.

Přeloženo M. podle: http://breviarium.blogspot.com/2011/01/kazanie-sw-maksymiliana-marii-kolbe-na.html

18. 1. 2012

Dokonalá ľútosť - zlatý kľúč od raja

J. Driesch

Úvod

Domnievam sa drahý čitateľ, že po zhliadnutí názvu tejto knižočky, budeš zvedavý, či jej obsah zodpovedá názvu. Možno ťa popadne istá obava, či nemáš opäť v rukách jeden z tých senzačných a stopercentne "spoľahlivých" kúskov dnešnej, masovo produkovanej duchovnej literatúry. Nie je to tak. Dokonalá ľútosť je naozaj pravý, uchopiteľný, istý a ľahko použiteľný, kľúč ktorý otvára nebo. Otvorí tí nebo každý deň, v každej chvíli, ak si mal tú smolu, že si si ho zatvoril smrteľným hriechom a najmä vtedy, ak v hodine svojej smrti nie je po ruke kňaz, rozdávač Božej milosti. Dokonalá ľútosť je ten posledný kľúč, ktorý z Božieho milosrdenstva máš, aby si si otvoril bránu neba. Aby si to ale dokázal, musíš si vybudovať zvyk, účinne používať dokonalú ľútosť počas celého svojho života. Koľko duší, ktoré by boli inak nadobro stratené, si takto získalo spásu!
"Ak by som mohol prejsť skrz naskrz celou krajinou a kázať všade Božie slovo, to, o čom by som najviac hovoril ,by bola dokonalá ľútosť" povedal učený a zbožný kardinál Franzelin.

Čo je ľútosť ?

Ľútosť je bolesť duše a nenávisť k spáchaným hriechom. Musí byť spojená s dobrým úmyslom, to znamená s pevným odhodlaním polepšiť sa a viac nehrešiť. Aby bola ľútosť ozajstná musí byť vnútorná, teda musí vychádzať z hĺbky srdca, nesmie to byť len formulka vyrieknutá bez premýšľania. Nie je ale nutné, aby sa prejavovala nárekom či slzami. Tie sú známkami ľútosti, ale nepatria k jej podstate. Tá sa nachádza v duši a je určená odklonom od hriechu a návratom k Bohu. Okrem toho, ľútosť musí byť univerzálna, teda musí zahŕňať všetky spáchané hriechy. A nakoniec musí byť nadprirodzená, pretože prirodzená nemá význam. Ľútosť, ako každá dobrá vec, musí pochádzať od Boha a z Jeho milosrdenstva. Len z milosrdenstva Božieho sa môže v duši zrodiť ľútosť.
Boh nám vždy prejaví potrebné milosrdenstvo, keď o to žiadame, za predpokladu, že máme dobrý úmysel a úprimnú a nadprirodzenú ľútosť. Ak je naša ľútosť založená na čisto prirodzených motívoch (časné zlo, choroba, hanba), tak máme prirodzenú ľútosť, bez akejkoľvek zásluhy. Ak však stojí na niektorej pravde našej Viery (nebo, peklo, Boh atď.), máme nadprirodzenú ľútosť. Táto nadprirodzená ľútosť môže byť dvojaká, dokonalá a nedokonalá.

Čo to teda je dokonalá ľútosť?

Stručne povedané, dokonalá ľútosť je motivovaná láskou k Bohu, nedokonalá strachom z Neho. Dokonalá ľútosť pramení v dokonalej láske k Bohu. Naša láska k Bohu je dokonalá, ak ho milujeme pre Jeho nekonečnú dokonalosť, nekonečnú krásu, spravodlivosť, dobrotu alebo z vďačnosti, že preukázal svoju lásku k nám takým obdivuhodným spôsobom. Nedokonalá je láska k Bohu vtedy, ak ho milujeme preto, že od neho niečo očakávame. Vtedy viac myslíme na dobrá, ktoré sme od Neho dostali, zatiaľ čo pri dokonalej láske myslíme predovšetkým dobrotu Toho, ktorý tieto dobrá rozdáva. Nedokonalá láska miluje viac samotné dobrá, dokonalá láska zasa Pôvodcu týchto dobier, viac pre Jeho vlastnú dobrotu, ako pre dobrá v ktorých sa prejavuje.
V láske pramení ľútosť. Naša ľútosť teda bude dokonalá, ak sa kajáme za naše hriechy kôli dokonalej láske k Bohu, nedokonalá ak sa kajáme zo svojich vín vďaka strachu z Boha, či už strachu pred trestom, teda peklom či očistcom, alebo zo smútku nad stratou sľúbenej odmeny, teda neba. V nedokonalej ľútosti myslíme zvlášť na seba a zlo, ktoré vo svetle viery hriech prináša nám samotným, zatiaľ čo v dokonalej ľútosti myslím najmä na Boha, Jeho veľkosť, dobrotu a lásku. Myslíme na urážky, ktoré sme mu spôsobili a utrpenie, ktoré pre nás nás musel podstúpiť, aby nás vykúpil. Nemyslíme len na naše dobro, ale hlavne na Božie dobro.
Príklad to objasní lepšie. Keď sv. Peter tretí krát zaprel Spasiteľa, vyšiel von a trpko sa rozplakal. Prečo? Kvôli hanbe, ktorú cítil pred ostatnými apoštolmi? Ak to bolo preto, vtedy cítil len prirodzenú ľútosť, bez akejkoľvek zásluhy. Alebo to bolo preto, že sa bál, že ho jeho Majster zbaví dôstojnosti apoštola, alebo ho vyženie zo svojho kráľovstva? V tom prípade to bola nadprirodzená, no nedokonalá ľútosť. My ale vieme, že plakal z ľútosti nad tým, že urazil svojho milovaného Majstra, tak svätého a tak hodného lásky. Plakal, lebo na nesmiernu lásku svojho Učiteľa odpovedal mrzkou nevďačnosťou a to je dokonalá ľútosť.
Nemáš snáď, drahý čitateľ, rovnaké pohnútky ako sv. Peter, aby si nenávidel svoje hriechy, pre lásku, pre dokonalú lásku a vďačnosť? Božích dobrodení si dostal nepochybne viac, než máš vlasov na hlave a každé z nich si zaslúži, aby si zopakoval slová sv. Jána "Milujme Boha, lebo On nás miloval skôr." A ako ťa miloval? "Miloval som ťa večnou láskou, uľútilo sa mi ťa a pritiahol som ťa k sebe." Od večnosti, skôr ako si zanechal prvú stopu na zemi, miloval ťa láskou, ktorá preniká všetkým. Pre tvoje telo a dušu pripravil nebo i zem so všetko starostilvosťou, ako matka, ktorá sa chystá privíesť dieťa na svet. On ti dal život a zdravie, On ti dáva dobré veci každý deň. Táto myšlienka stačila pohanom, aby došli k poznaniu Boha a jeho dokonalej lásky. A ty si kresťan, ktorý dostáva od Boha lásku a nadprirodzené dobrá. Preto Boh ústami proroka povedal "Zľutoval som sa nad tebou." Bol si dôsledkom dedičného hriechu zavrhnutý, ako všetci ľudia. Boh poslal svojho jediného Syna, ktorý sa stal tvojím Spasiteľom a vykúpil ťa svojou krvou a smrťou na kríži. Na teba myslel v agónii v Getsemanskej záhrade, keď potil krv, keď ronil krv pod tŕňmi svojej koruny, keď kráčal s krížom po dlhej a bolestnej ceste na Kalváriu, keď bol pribitý na drevo, keď vydýchol naposledy uprostred strašných múk, stále si to bol ty, na ktorého s láskou myslel, akoby si bol jediný človek na svete.

"Milujme Boha, lebo On nás miloval skôr."

Okrem toho, Boh ťa priviedol k sebe krstom, ktorým si dostal najväčšiu milosť svojho života a Cirkvou, do ktorej náručia ťa vložil. Koľko ľudí sa dokázalo dostať k pravej viere, len cez ohromnú námahu a utrpenie! Ale tebe ju dal Boh už do kolísky, len z čistej lásky. Viedol ťa k sebe. Každý deň pomocou sviatostí a nespočetných milostí, vnútorných aj vonkajších, ktoré na teba vylieval. Si ponorený do oceánu dobroty a Božskej lásky a On si želá všetky tieto milosti korunovať tým, že ti dá večné šťastie. Ako mu odplatíš takú lásku? Nemal by si za všetky tieto výhody nejako zaplatiť? Tak milujme Boha, lebo On nás miloval skôr.
A ako si sa mu v skutočnosti odplatil? Svojou nevďačnosťou a svojimi hriechmi. Kajáš sa za tú nevďačnosť? Horíš túžbou vynahradiť svoje hriechy nekonečnou láskou? Ak áno, máš v tom okamihu dokonalú ľútosť, založenú na láske k Bohu, nazývanú aj ľútosťou lásky. V ľútosti lásky je ešte jeden vyvýšený stupienok, ktorý spočíva v čistej láske k Bohu pre Jeho nekonečnú dokonalosť a slávu, pre jeho nekonečnú hodnosť byť milovaný, ohliadnuc od jeho milosrdenstva k nám. Vysvetlím to. Predstavme si, že by človek nebol predmetom Božej lásky, že by Boh nestvoril ani svet ani žiadnu bytosť. Nebol by preto menší, menej krásny, menej slávny, ani menej hodný lásky, pretože On je Sám v Sebe, pre Seba a vzhľadom na Seba najväčšie dobro, najdokonalejší a najviac milovania hodný. Taký je zmysel formulácie: "Z celého srdca ľutujem .... pretože Ty si nekonečne hodný lásky a Ty nenávidíš hriech." Zamysli sa a uvažuj o Božej láske, rozjímaj nad Spasiteľovým strašným utrpením. V tomto svetle ľahko pochopíš a prebodneš svoje srdce. Teraz ukážem praktický návod, ako si vzbudiť dokonalú ľutosť.

Ako si vzbudiť dokonalú ľútosť ?

Spomeň si, že dokonalá ľútosť je milosť, veľká milosť daná z Božieho milosrdenstva. Musíš Ho o ňu vážne prosiť. Pros ho, nie len vo chvíli, keď chceš vykonať úkon kajúcnosti ale často. Musí to byť predmet tvojej najvrúcnejšej túžby. Často si opakuj "Pane Bože, daj mi dar dokonalej ľútosti nad všetkými mojimi hriechmi." Pán Boh tvoju modlitbu vypočuje, ak uvidí tvoju úprimnú túžbu. Úkon dokonalej ľútosti potom spravíš veľmi jednoducho. Kľakni na kolená pred krížom, či v kostole, či doma vo svojej izbe, predstav si sám seba na Kalvárii, pozoruj Jeho rany, pár momentov rozjímaj a potom si povedz: "Kto je pribitý na tomto kríži? Je to Ježiš, môj Boh a Spasiteľ. Ako trpí? Jeho dokaličené telo posiate ranami nesie známky toho najhroznejšieho mučenia. Jeho duša je nasiaknutá bolesťou a urážkami. Prečo trpí? Pre hriechy ľudí a tiež aj pre tie moje. Uprostred tej krutosti a bolesti na mňa myslí, trpí za mňa, chce zadosťučiniť za moje hriechy."
Tu zastav a nechaj, vždy horúcu krv tvojho sladkého Spasiteľa kvapkať do tvojej duše. Sám seba sa pýtaj, ako si odpovedal na láskyplné gestá tvojho milovaného Spasiteľa. Spomeň si na hriechy čo si popáchal, zabudni na chvíľu na nebo a peklo a ľutuj predovšetkým to, že tvoje hriechy priviedli Spasiteľa do takéhoto hrozného stavu. Sľúb mu, že už ho viac nebudeš pribíjať na kríž svojimi novými hriechmi a napokon pomaly a vrúcne odriekaj úkon kajúcnosti. Úkon kajúcnosti môže byť urobený mnohými spôsobmi, podľa pocitov každého kajúcnika. Veľmi známy je aj tento :
" Pane a Bože môj, z celého srdca ľutujem všetky svoje hriechy a v nenávisti ich mám, nie len preto, že zhrešiac zaslúžil som si od Teba spravodlivý trest, ale predovšetkým preto, že som urazil Teba, najvyššie Dobro, hodné byť nadovšetko milované. A preto si pevne zaumieňujem, že s pomocou Tvojej milosti viac nezhreším a blízkym príležitostiam k hriechu sa budem vyhýbať. Amen "
V tejto modlitbe sú dva motívy ľútosti. Najskôr pre nedokonalú a potom pre dokonalú ľutosť a nič nám nebráni ich spájať, pretože prvá ľahko vedie k tej druhej.
1. zaslúžil som si od Teba spravodlivý trest - to náleží k nedokonalej ľútosti
2. ale predovšetkým preto, že som urazil Teba, najvyššie Dobro, hodné byť nadovšetko milované. - toto náleží k dokonalej ľútosti, veď ten kto ľutuje z lásky, že urazil svojho Dobrodincu ľutuje dokonalo. Prečítaj si tú modlitbu ešte raz a pochopíš význam slov.
Aby si si dokonalú ľútosť vzbudil ešte jednoduchšie, pridaj do svojho úkonu ľútosti, či ústne alebo v srdci, vždy slová:
"Ale predovšetkým preto, že som urazil Teba, nekonečné Dobro, nekonečne hodné byť milované. Ktorý si mojím Spasiteľom, ktorý si zomrel na kríži sa moje hriechy." Potom pridajte svoje predsavzatie: "Pevne si zaumieňujem, že sa polepšíma už nebudem viac hrešiť...". A teraz povieš, že pre niekoho to je možno ľahké, ale pre teba je to nemožné. Never tomu!

Je ťažké vzbudiť si dokonalú ľútosť?

Určite je to náročnejšie ako vzbudiť si nedokonalú ľútosť, ktorá sa žiada pre platnú spoveď. Nie je však nikto, kto by s Božou pomocou, ak po tom úprimne túži, nedokázal úprimne oľutovať. Ľútosť je úkon vôle a nie citu a aj bez sĺz a náreku jej intenzita môže byť priamo úmerná hriechom, ktoré sme spáchali. Naviac, uváž, že pred tým ako prišiel na svet Spasiteľ, v Starom zákone bola dokonalá ľútosť tým jediným prostriedkom ako získať odpustenie hriechov. A ani v našej dobe nie je iný spôsob pre milióny pohanov a kacírov. Keďže Boh si neželá smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil, nemôže si potom želať, aby dokonalá ľútosť, ktorá je pre mnohých hriešnikov jedinou cestou, bola nedosiahnuteľná. Naopak, ľútosť musí byť dosiahnuteľná všetkým.
Nuž a ak toľko nešťastníkov, žijúcich a umierajúcich (hoci aj bez svojho zavinenia) mimo spásne náručie Katolíckej Cirkvi si dokázalo dokonalou ľútosťou otvoriť nebo, ako by mohla byť dokonalá ľútosť neprístupná tým, ktorí majú to šťastie byť kresťanmi a katolíkmi, ktorí sú príjemcami oveľa väčšieho množstva milostí a ktorí sú vo viere oveľa lepšie vzdelaní ako úbohí neverci?
A ešte niečo. Ty si často dosiahol dokonalú ľútosť bez toho aby si o tom vedel. Napríklad, ak si zbožne vypočul sv. omšu. keď si sa vrúcne modlil krížovú cestu, keď si so zbožnosťou meditoval pred obrazom Ukrižovaného alebo Jeho Srdca. Často len pár slov postačuje, aby vyjadrili najvrúcnejšiu lásku a najúprimnejšiu ľútosť. Napríklad strelné modlitby: "Môj Boh a moje všetko", "Môj Ježišu, zmiluj sa", "Môj Bože, milujem ťa nadovšetko", "Bože môj, zmiluj sa nado mnou, biednym hriešnikom", "Môj Ježišu, milujem Ťa."

Aké účinky má dokonalá ľútosť?

Naozaj obdivuhodné účinky!
Hriešnik dosiahne vďaka dokonalej ľútosti okamžité odpustenie všetkých hriechov skôr, ako ich vyzná pri spovedi. Do predsavzatia, ktoré pri si tejto ľútosti dáva, však musí patriť úmysel spoveď v čo najkratšom čase vykonať.
Vždy, keď si vykoná dokonalú ľútosť, zaháňa pekelné tresty a obnovuje si svoje niekdajšie zásluhy, z nepriateľa sa stáva Božím synom a adoptívnym spoludedičom neba.
Spravodlivý dokonalou ľútosťou rozmnoží a upevní svoj stav milosti. Odpúšťajú sa mu všedné hriechy, ktoré oľutoval a rastie v ňom pravá láska k Bohu. Toto sú tie zázračné účinky dokonalej ľútosti. Zdá sa ti to neuveriteľné? Nepochybuješ, že o ľútosť treba usilovať v okamihu smrti, ale neveríš, že by dokonalá ľútosť mala takéto účinky vždy? Je toto učenie o ľútosti naozaj pravdivé? Toto učenie je pevné ako skala, na ktorej je Cirkev postavená a isté ako samotné Božie slovo. Na Tridentskom koncile Cirkev zopakovala a vysvetlila hlavné pravdy spochybňované kacírmi a jasne vyhlásila (sess. xiv, cap. 4), že dokonalá ľútosť, ktorá pramení v láske k Bohu, ospravedlňuje hriešnika a zmieruje s Bohom, aj keď ešte neprijal sviatosť pokánia. Koncil nikde nehovorí, že sa to týka len nebezpečenstva smrti. Takže dokonalá ľútosť má rovnaký účinok v každom čase. Okrem toho, Cirkev sa spolieha na Kristove slová: "Kto ma miluje, " - a s dokonalou ľútosťou Ho naozaj milujeme - " bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok." (Jn14, 23). Boh nemôže prebývať v duši poškvrnenej hriechom. Dokonalá ľútosť, ľútosť z lásky, teda zmyje naše hriechy. Také bolo učenie Cirkvi od počiatku, učenie cirkevných otcov aj učiteľov. Baius, ktorý tvrdil opak, bol Magistériom zavrhnutý. A ak prinášala takéto plody aj v časoch Starého zákona, v časoch zákona strachu, prináša oveľa viac a lepšieho ovocia v časoch Nového zákona, zákona lásky.
Pýtaš sa, teda, že keď ľútosťou získam odpustenie hriechov, načo sa potom spovedať? Naozaj, dokonalá ľútosť má rovnaký účinok ako spoveď, ale tento účinok nedosahuje nezávisle na sviatosti pokánia, pretože ľútosť predpokladá pevný úmysel sa z hriechov v príhodnom čas vyspovedať. Spovedať sa z hriechov, aspoň smrteľných, je príkaz Ježiša Krista a ten platí naveky. Je potrebné spovedať sa hneď, ako je to možné, po vzbudení si dokonalej ľútosti. Absolútne nevyhnutné to nie je, ale veľmi odporúčam to robiť. Jednak sa poistíš, že tvoje hriechy sú naozaj odpustené a tiež získaš sviatostnú milosť, ktorá sa inak získať nedá. Možno si teraz v pokušení povedťa si: "Ak sa dá odpustenie hriechov získať takto ľahko, už sa nebudem obťažovať so spovedaním. Budem hrešiť a dokonalou ľútosťou sa zbavím hriechu!" Kto uvažuje takto, nemá ani poňatia o tom čo dokonalá ľútosť je. Nemiluje Boha nadovšetko, pretože nemá vážny úmysel skoncovať s hriechom a zmeniť svoj život, ktorý sa vyžaduje pri spovedi i pri dokonalej ľútosti. Môže klamať seba, ale Boha neoklame. Kto dokonalú ľútosť naozaj má, ten je pevne rozhodnutý nespáchať žiadny smrteľný hriech. Hneď ako môže, očistí sa aj sviatosťou pokánia a pomocou svojej vôle a Božej milosti sa uchráni hriechu a utvrdí v šťastnom stave Božieho dieťaťa. Dokonalá ľútosť je veľká pomoc pre tých, ktorí sa oddane a úprimne snažia obnoviť a zachovať v stave milosti a najmä pre tých, ktorí hriešia zo zvyku, teda tí, ktorí napriek dobrému úmyslu znova a znova padajú pre vlastnú slabosť do toho istého hriechu. To je absolútne iný prípad ako tí, ktorí chcú zneužiť dokonalú ľútosť k tomu, aby beztrestne hrešili. Tí zmenili božský liek v pekelný jed. Nezotrvávaj medzi tímito a nedopusť, aby taká vzácna milosť slúžila tvojim zlým úmyslom.

Prečo je dokonalá ľútosť taká dôležitá a niekedy dokonca nevyhnutná?

Je dôležitá počas celého života a tiež v okamihu smrti. Najskôr je dôležitá v živote. Čo je vzácnejšie a dôležitejšie ako milosť? Okrášľuje dušu, preniká ju a mení na nové stvorenie, robí z nej dieťa Božie a dediča neba. Pomáha vo všetkých prácach a trápeniach kresťana, je to zázračná palička, ktorá mení v zlato všetko, čoho sa dotkne. V zlato nadprirodzených zásluh. Naopak, nič nie je smutnejšie, ako kresťan v stave smrteľného hriechu. Všetko čo robí, čo trpí a znáša, čo sa modlí, všetko to nemá pred Bohom cenu a nepomôže mu získať si večnú odmenu. Je Božím nepriateľom a keď zomrie, skončí v pekle. Stav milosti je teda najdôležitejšou a najpotrebnejšou vecou nášho života. Ak si ho stratil získaš ho len dvoma spôsobmi.
- spoveďou
- dokonalou ľútosťou.

Spoveď je riadny spôsob, ale často je nedostupná. Preto nám dal Boh mimoriadny spôsob - dokonalú ľútosť. Predstav si, že si spáchal smrteľný hriech. Po námahe dňa, v nočnom tichu sa tvoje svedomie ozve a hlasite ti vyčíta. Trpíš. Čo teraz? Boh ti dal zlatý kľúč, ktorým otvoríš nebo. Vrúcne oľutuj svoj hriech, pre lásku k dobrému a veľkodušnému Bohu a nájdeš svoj pokoj. Čo je smutnejšie, ako kresťan, ktorý takto nekoná? Ide spať a ráno opäť vstane v stave smrteľného hriechu. Žije tak mesiac, dva či viac, možno aj z roka na rok. Temnota, v ktorej sa potáca, nie je prerušená ani na chvíľu. Je to smutný stav, žiť ako Boží nepriateľ, bez zásluh pre nebo a v neustálom nebezpečenstve večného zatratenia. Alebo, pred prijatím sviatosti, manželstva, či birmovania, či pomazania chorých, spomenieš si na nejaký hriech, ktorý ešte nie je odpustený, dokonalou ľútosťou sa pripravíš na hodné prijatie sviatosti. Spoveď je nutná iba pre sväté príjmanie.
Aj kresťan, v stave milosti veľa získa častou dokonalou ľútosťou. Ponajprv, nikdy si nemôžeš byť absolútne istý stavom milosti. Preto každá dokonalá ľútosť túto istotu zvyšuje. Často sa pýtame sami seba, či sme sa v tej a tej situácii nevzdali boja a nesúhlasili s pokušením. Takéto pochybnosti ale zdržiavajú a odrádzajú dušu od cesty čnosti. Čo vtedy urobiť? Skúmať sa, či sme naozaj s tým pokušením nesúhlasili a pátrať v zákutiach duše? To je bezvýsledné. Vzbuď si dokonalú ľútosť a buď v pokoji.
I keby sme si boli stavom milosti absolútne istí, dokonalá ľútosť nám prospeje. S každým jej úkonom rastieme v milosti a štipka milosti je viac ako všetky poklady sveta. Zmažeme tak aj všedné hriechy, ktoré nám ohyzdia dušu a tá potom rastie v kráse. Dokonalou ľútosťou dokonca zbavíme svoju dušu časných trestov za hriechy. Spomeňme na slová Spasiteľa : "Veľa hriechov sa je odpúšťa, lebo veľa miluje." (Lk 7,47). A ak si pre odpustenie časných trestov vážime a ceníme odpustky, dobré skutky, almužnu o čo viac si musíme pre to vážiť lásku, ktorá je kráľovnou cností.
Nakoniec, s každou dokonalou ľútosťou naša duša silnie v dobre a má pevnejšiu vieru v získanie tej najväčšej milosti - vytrvalosti až do konca. Cvičenie sa v dokonalej ľútosti je preto veľmi dôležite pre život, ale najmä v okamihu smrti a nadovšetko v okamihu nečakanej smrti. Raz vypukol veľký požiar v husto obývanom meste a mnohí zhoreli. Medzi množstvom tých, čo nariekali na dvore horiaceho domu bolo dvanásťročné dieťa, ktoré kľaklo a prosilo o dar ľútosti a prosilo svojich spoločníkov, aby sa modlili s ním. Títo nešťastnici mu pravdepodobne dlhujú za svoju spásu. Podobné nebezpečenstvá nám hrozia v každej chvíli. Môžeš byť účastníkom nehody, spadneš zo stromu, zrazí ťa vlak či auto, môžu ťa v noci prepadnúť, v tvojej izbe vypukne požiar, pošmykneš sa na schodoch, alebo len odpadneš uprostred svojej práce. Odnesú ťa umierajúceho. Možno pobežia pre kňaza, ale času je málo. Čo urobíš? Okamžite si vzbuď dokonalú ľútosť. Silno ľutuj pre lásku a vďačnosť k Bohu a ukrižovnému Kristovi. Dokonalá ľútosť ti je vtedy kľúčom od nebeskej brány.
Ale nespoliehaj sa, že môžeš čakať až do poslednej chvíle a tam sa zbavíš hriechu jedným úkonom dokonalej ľútosti. Je nanajvýš otázne, či dokonalú ľútosť dosiahnu tí, ktorí ju zneužívali, aby mohli hriešiť. Táto výsada náleží len tým, čo majú dobrý úmysel. "Ale", pýtaš sa "budem mať dosť času dokonale oľutovať?" S Božou pomocou áno. Dokonalá ľútosť si nežiada veľa času, najmä ak si ju počas života často vykonával. Stačí len chvíľka, aby si ju v hĺbke srdca vzbudil. Okrem toho, Božia milosť je oveľa účinnejšia v nebezpečenstve, keď jej aj naša myseľ oveľa aktívnejšia. Na prahu smrti je sekunda dlhá hodinu. Hovorím z vlastnej skúsenosti. 20. júla 1886 som bol veľmi blízko smrti. Bola to otázka desiatich sekúnd, tak na polovicu modlitby Otče náš. V tej chvíli mi hlavou preletelo tisíc myšlienok, celý život mi prebehol pred očami nepredstaviteľnou rýchlosťou a zároveň som rozmýšlal, čo je pre mňa po smrti pripravené. A to všetko v takej chvíľke. Prežil som. Boh asi chcel, aby som napísal túto knihu. Dobre. Prvá vec, ktorú som mal v tej chvíli urobiť bolo to, čo nás učili v katechizme - oľutovať - a utiekať sa k Bohu, hľadať Jeho ochranu. Naozaj, vtedy som sa naučil milovať a vážiť si dokonalú ľútosť. Všade, kde som mohol, som potom hovoril o jej nekonečnej cene. Aká je to hrôza, že ľudia nechápu lepšie je dôležitosť v ich posledných chvíľach. Všetci zmätene pobehujú, tu plačú, tu strácajú rozvahu, tam bežia po doktora, tam po kňaza, nosia vodu a a všetky lieky, ktoré majú doma poschovávané. A zatiaľ čo sa chorý zmieta v agónii, nikto nemá súcit s jeho nesmrteľnou dušou a neporadí mu aby si vzbudil dokonalú ľutosť. Ak aj ty raz budeš v takej situácii, ponáhľaj sa k umierajúcemu, ak je to možné, pokojne mu ukáž obrázok Ukrižovaného, pevným a istým hlasom mu povedz, čo má robiť. Pomaly a zreteľne recituj úkon kajúcnosti, aj keď sa zdá, že ti umierajúci nerozumie alebo ťa nevníma. Urobíš pre neho nekonečne veľa a získaš si jeho večnú vďaku. Ba aj keď je to kacír, pomôž mu v jeho poslednej hodine, naliehaj aby si vzbudil lásku k Bohu a Ježišovi a pomaly odriekaj úkon kajúcnosti.

Kedy treba robiť úkon kajúcnosti?

Ak si ma až doteraz pozorne sledoval, drahý čitateľ, dovoľ mi ťa teraz požiadať, aby si pre Boha a pre svoju dušu ani jeden večer popri svojej modlitbe neopomenul vzbudiť si dokonalú ľútosť. Samozrejme, nie je hriech ak ju vynecháš, ale moja rada je dobrá a užitočná. Nehovor, že spytovanie svedomia a dokonalá ľútosť sú dobré pre kňazov a sväté duše. Nehovor, že nemáš večer čas, alebo že si veľmi unavený. Koľko času potrebuješ? Pol hodinu? Štvrť hodinu? Nie, stačí len niekoľko minút. Vari sa nemodlíš, skôr ako ideš spať? Nuž po modlitbe mysli chvíľku na svoje pády, svoje hriechy toho dňa a pomaly a vrúcne odriekaj, pri päte kríža, úkon kajúcnosti. Začni už dnes večer a neoľutuješ. Ak ťa postretne to nešťastie, že spáchaš smrteľný hriech, nezostávaj v takom rozpoložení a očisti sa dokonalou ľútosťou. Očisťuj sa okamžite, ako hriech spáchaš, alebo aspoň každý večer a čo najskôr sa vyspovedaj. Nakoniec, drahý čitateľ, skôr alebo neskôr, hodina smrti odbije aj tebe a ak, Bože nedopusť, príde nečakane, tak vieš kde je liek. Vieš kde hľadať kľúč od nebeskej brány. Ak budeš mať čas pripraviť sa, nech je tvojím posledným činom vzbudenie si lásky k Bohu, Stvoriteľovi, Vykupiteľovi a Spasiteľovi a úprimná a dokonalá ľútosť nad všetkými hriechmi tvojho života. Potom sa vrhni do náručia Božieho milosrdenstva.
Tu končím, drahý čitateľ. Prečítaj si túto malú knihu ešte raz a uveď ju do svojho života. Váž si dokonalú ľútosť, cvič sa v tomto vzácnom spôsobe získavania milosti, ktorý Božia Prozreteľnosť vložila do tvojich rúk. Miluj tento skutočný kľúč od neba.

Preklad Jozef Duháček

15. 1. 2012

Pojem fašizmu

Prof. Giovanni Cantoni

Myslím, že je veľmi užitočné, aby sme si tu spoločne povedali niečo, v takom vedeckom duchu, o fenoméne fašizmu. Celkom iste je to problém, ktorý je zaujímavý pre všetkých. Osobitne pre vás. Prišiel som na takúto myšlienku, pretože minulý rok sa v katolíckom denníku v Taliansku objavil silný útok na Slovensko, obviňujúci ho z toho, že Slovensko je fašistickou krajinou. Preto si myslím, že je veľmi žiaduce, aby sa tieto veci vyjasnili. Ide o termín, ktorého používanie je rôznorodejšie, ako by sme si vedeli predstaviť. Súčasne neraz nie je jasný zmysel, v ktorom sa používa. Niekto z vás sa ma pýtal na informácie z môjho života a ja som v krátkosti povedal, že som sa narodil vo fašistickej rodine a značnú časť svojho života som prežil hľadajúc odpoveď na otázku: Čo je to fašizmus?

Problém možno definovať týmto spôsobom. Jedinú jednoznačnú definíciu fašizmu som našiel len v komunistickej propagande. To znamená, že čo je fašizmus, je jasné len v komunistickej doktríne. V tridsiatych rokoch III. internacionála rozhodla, že pomenuje fašizmom všetko to, čo je akýmkoľvek spôsobom proti komunizmu. Evidentne tento príkaz dňa dosiahol mnohé úspechy. Týmto výrazom označovali mnohé režimy na celej Zemi. Od fašizmu talianskeho, ktorý dal meno tejto propagandistickej skutočnosti, až po posledný africký diktátorský režim. Propagandistický úspech pojmu nám vôbec nepomáha pochopiť tento fenomén. Medzi knihami, ktoré som prečítal v mladosti, bola aj propagandistická kniha od istého Rusa. Vyšla vo vydavateľstve Talianskej komunistickej strany a hovorilo sa v nej o téme fašizmu. Definícia fašizmu vyplývala z postupnosti dialektického materializmu. V tejto knihe ruskej propagandy sa fašizmus definoval ako najvyšší stupeň vývoja kapitalizmu. Uvedomte si, ako ťažko túto definíciu môže aplikovať africký diktátor. Diktátor v krajine, v ktorej neexistuje nielen kapitalizmus, ale ani nijaký priemysel.

Osud pojmu fašizmus je veľmi podobný osudu pojmu kapitalizmus. Aj vysvetliť pojem kapitalizmus je veľmi ťažké. Našiel som veľmi prefíkanú definíciu istého nemeckého autora z prelomu storočí. Tento nemecký ekonóm píše: "Kapitalizmus je ekonomický život videný očami socialistu." Ekonomický život tak ako sa nám predstavuje, to znamená v každej krajine a na každom mieste iný, dokiaľ ešte neexistuje socializmus, sa nazýva kapitalizmom. Čiže je to definícia veľmi polemická a propagandistická, bez definovania obsahu. Keby ste dnes položili ľuďom z talianskeho politického života otázku: Čo je to fašizmus?, nedostali by ste primeranú vedeckú odpoveď. Dostali by ste len odpovede propagandistického charakteru. Predstavte si, že takýto je stav teraz, po 50 rokoch od konca fašizmu. Najväčší historik, ktorý sa v Taliansku zaoberal fašizmom, bol presvedčený antifašista a profesor na univerzite v Jeruzaleme. Renzo de Felice sa nedávno v jednom rozhovore vyjadril, že nacistický fašizmus nikdy neexistoval a je to len čistý výmysel propagandy.

Kto dal meno tejto propagandistickej skutočnosti? Ako viete meno tejto propagandistickej skutočnosti vychádza z talianskej politickej reality. V mesiacoch, ktoré bezprostredne predchádzali prvej svetovej vojne, prišlo v talianskom socialistickom hnutí k politickému rozdeleniu. Jedna časť talianských socialistov bola za vojnu s Rakúskom, druhá časť za to, aby si Taliansko zachovalo neutralitu. Môžeme povedať, že talianske socialistické hnutie sa rozdelilo na národných socialistov a na socialistov medzinárodných. Národných socialistov viedol starý socialistický vodca Benito Mussolini. Mussolini bol rodený socialista, nikdy neprestal byť socialistom a bol ním aj počas Talianskej socialistickej republiky, ktorá vznikla v severnej časti Talianska v roku 1943. Dôležité je, že socialistické hnutie v Taliansku sa pred začiatkom prvej svetovej vojny rozdelilo na dva prúdy. Na konci prvej svetovej vojny v Taliansku, ako aj v iných európskych krajinách, ako napríklad Nemecko, vznikajú socialistické vzbury, podnecované medzinárodnými socialistami a komunistami. V tomto období pretrvávajú spory medzi dvoma socialistickými prúdmi. Zo strachu, že sa môže stať to, čo sa stalo v Rusku, spojili sa liberáli a katolíci s národnými socialistami Mussoliniho, aby boli proti komunistom.

Nešlo tu o spojenie na ideologickom základe, ale o spojenie praktické, ktoré malo zabrániť víťazstvu komunizmu. Mussolini napísal, že skutok predbehol idey. Táto veta je kľúčom k pochopeniu fašizmu. Je to výraz, ktorý nám umožňuje zostrojiť takýto model: Vždy, keď v nejakom národe hrozí nebezpečenstvo komunizmu, všetci tí, ktorí nie sú komunisti, sa zjednotia, aby čelili tomuto nebezpečenstvu. Nezjednotia sa preto, že by rovnako rozmýšľali, ale preto, že majú spoločného nepriateľa. Pretože to je nepriateľ, pred ktorým majú všetci rovnaký strach. Tento typ politického fenoménu nevzniká na základe jednej ideológie, ale preto, aby bol reakciou na historickú nevyhnutnosť. Zoči-voči možnosti víťazstva komunizmu, vzniká v istej sociálnej skupine istá reakcia. Táto reakcia bude o to homogénnejšia, o čo bude homogénnejšia daná sociálna skupina. Táto definícia je kľúčová pre pochopenie fašizmu. Fenomén fašizmu je pojem bez obsahu, fenomén formálny. Určite aj v slovenčine existuje fráza "v jednote je sila". Je to fráza, ktorá nemá obsah. Neopisuje dôvod, prečo treba mať silu, prečo by mal každý mať silu, len technicky hovorí, že keď sa viaceré osoby spoja, majú väčšiu silu. Čiže povedať po taliansky jednota a fašizmus znamená to isté. Fare il fascio znamená zväzovať. Technicky výraz fašizmus pochádza z toho, že rímsky konzuli mávali zväzok prútov na bičovanie, ktorý sa nazával fascio. Fašizmus vyjadruje to, že zviazaním prútov získame viac sily. Ale vôbec neheovorí o tom, aké by to mali byť sily. Prítomnosť fašizmu a spájania ukazuje len na to, že je tu isté spoločenské nebezpečenstvo.

Pojem fašizmu nemá obsah. Pozrime sa na problém obsahu. Skúsme začať odpoveďou na otázku: Je fašizmus dobrý, alebo zlý? Spravme porovnanie s komunizmom. Položme si otázku: Je komunizmus dobrý, alebo zlý? Aj keby boli všetci komunisti dobrí, komunizmus je vec zlá. Ako odpovedať na otázku o fašizme? Povedal som, že fašizmus je spojenie síl. Uvediem jednu veľmi kultúrnu definíciu povedanú po domácky: "Fašizmus je karbonátka." Karbonátky sú dobré alebo zlé podľa materiálu, z ktorého sú urobené. Keď je materiál dobrý, aj karbonátka je dobrá. Keď je materiál zlý, aj karbonátka je zlá. Toto je jediný možný spôsob ako posudzovať fašizmus. Pretože fašizmus neexistuje. Je to číry výmysel komunistickej propagandy. Majme homogénny sociálny subjekt, v ktorom ľudia myslia rovnakým spôsobom. Keď tieto osoby reagujú na komunistické nebezpečenstvo, vytvoria dobré spojenectvo. Materiál bol dobrý, karbonátka bola dobrá. Ale keď by bol materiál zlý, aj karbonátka by bola zlá.

Môžeme povedať, že čím menej komponentov má fašizmus, tým skôr bude dobrý. Uvediem príklad, pretože iba na príklade si to môžeme ozrejmiť. V minulom storočí neexistovali (v Taliansku, pozn. ed.) katolícke politické strany. Od roku 1870 do roku 1903 Svätá stolica zakazovala katolíkom zúčastňovať sa na politickom živote. Bola to odpoveď katolíckeho sveta na okupáciu Ríma talianskym vojskom. V dôsledku okupovania pápažského štátu talianskou armádou v roku 1870 sa katolíci úplne vytratili z politického života. Katolíci sa vracajú na politickú scénu v roku 1903 s pontifilátom pápeža Pia X. Nastáva obdobie spolupráce katolíkov s konzervatívnymi liberálmi proti liberálom progresívnym, ktorí boli spojení so socialistami. Z tejto spolupráce vzišlo založenie Talianskej ľudovej strany (PPI) v roku 1919. PPI je predchodcom dnešnej krasťanskej demokracie. PPI bola proti fašizmu. Svätá stolica zriadila organizáciu katolíkov, ktorí boli za fašizmus, ktorá sa volala Centro nacionale. Preto spolupráca katolíkov s fašistickým režimom nesúvisela s fašizmom vo všeobecnosti a nesúvisela ani s organizáciou strany. Dá sa povedať, že spolupráca bola spontánna, podporovaná stanoviskami Svätej stolice a najmä nebezpečenstvom komunizmu. Z tohto pohľadu môžeme povedať, že fašistický režim bol režimom s viacerými časťami, v ktorom rozličné časti - katolícka, liberálnokonzervatívna a národnosocialistická spolupracovali a vznikali medzi nimi aj spory podľa rôznych okolností a rozličných problémov, ktoré prišli na pretras. Podobný vývoj bol v Španielsku, kde v roku 1936 vypukla reakcia proti komunistickej vláde. Sociálne telo Španielska prakticky úplne tvorili katolíci. Postupne vznikli tri frakcie: katolíci, liberáli a národní socialisti. Pritom katolíci boli prátomní v mnohých spoločenských organizáciach, nesústreďovali sa v jednej špecifickej strane. Katolíci tu boli veľmi spokojní so správaním fašistického režimu. Takisto ako počas druhej svetovej vojny boli čiastočne spokojní s vyhlásením vojny Sovietskému zväzu. Toto boli šťastné momenty spolupráce.

Celé obdobie fašistického režimu charakterizovala spolupráca rozličných síl. Spolupráca, ktorá bola vynútená existenciou komunistického nebezpečenstva. Ak podľa týchto charakteristík preskúmame všetko, čo sa nazýva fašizmom, prídeme k prekvapujúcim zisteniam. Hovoril som o španielskom prípade. To isté platí o Portugalsku, kde sa tiež hovorí o fašizme, pričom jediná prítomná skutočnosť je skutočnosť katolícka. Prosím vás, preskúmajte z tohto pohľadu vašu národnú skutočnosť. Iste viete, že keď sa hovorí o slovenskom nezávislom štáte, ktorého prezidentom bol msgre Tiso, hovorí sa o fašistickom štáte. Toto treba preskúmať s veľkou pozornosťou. Fašizmom môžeme nazývať len spojenie rozličných síl. Ale ak tu ide o homogénnu spoločnosť, nemožno hovoriť o fenoméne fašizmu. Ak by sme podrobili tejto analýze ďalšie prípady po prvej svetovej vojne, potvrdili by sa moje slová. Ako viete, v troch pobaltských krajinách - Estónsku, Lotyšsku a Litve - sa dostali po prvej svetovej vojne k moci tzv. fašistické režimy. V tomto prípade je takéto označenie úplne pomýlené. Ide o režimy diktátorské, ale nie fašistické.

Aký je v tom rozdiel? Diktátorským režimom v klasickej politike označujeme režim, ktorý dočasne pozastaví občianske práva, čeliac národným problémom a ťažkostiam. Nie preto, že by nechcel tieto práva a slobody, ale preto, že tieto práva treba dočasne obetovať pre vážnejší dôvod. Uvediem príklad. Ak si pri nejakej činnosti zlomíme nohu, ideme do nemocnice a dajú nám nohu do sadry. Ak nám lekár povie, že je nevyhnutné istý čas chodiť so zasadrovanou nohou, je to diktatúra. Ak nám však lekár povie, že takto je to ideálne, to je totalita. Diktatúru charakterizuje dočasnosť. Po istý čas nemožno realizovať svoje práva, treba realizovať dôležitejšie veci. Keď ich vyriešime, uvedieme všetko do pôvodného stavu.

Rozdiel medzi diktatúrou a totalitným štátom je v tom, že diktatúra je výslovne dočasná, kým totalita má tendenciu k trvalosti. V rokoch, ktoré nasledovali po prvej svetovej vojne, mnohé národy potrebovali byt takto zasadrované. Nedá sa povedať, že by to bol nejaký prúd fašizmov, ale bola to nevyhnutnosť istého historického obdobia. Po vojne bolo veľa ľudí, ktorí sa vracali z frontua a mali zlomené nohy. A teda bolo treba veľa sadry. Ale nemožno povedať, že práve vtedy vymysleli sadrovanie. Nie je to novinka, ale vzniknutá potreba, pretože vojna mala za následok množstvo zlomených nôh.

Fašizmus je teda režim bez obsahu. Obsah však môžeme vyjadriť negatívnym spôsobom: Fašizmus je zaiste antikomunistický a praktizuje diktatúru - dočasné pozastavenie určitých práv. Čítal som niektoré veci o msgre Tisovi. Je evidentné, že musel žiadať isté obety od občanov štátu, ktoré však v nijakom prípade nemali byť trvalé. Podobne môžeme porovnať štát Olivera Salazara (Portugalsko) s Treťou ríšou. Nehovorme teraz o Tretej ríši. Poviem len jedno portugalské príslovie: "Boh stvoril človeka, Portugalec stvoril mualata." Čiže nemožno dať na jednu úroveň rasistickú Tretiu ríšu a fašistické Portugalsko, ktoré je absolútne rasovo znášanlivé. Keby sme sa spýtali nejakého antifašistu, ktorá je principiálna charakteristika národného socializmu, odpovie - rasiszmus. A čo je národný socializmus? Odpovie - fašizmus. Režim, ktorý bol v Portugalsku, bol fašistický? Odpovie - áno. A kde tam bol rasizmus? To nie je zanedbateľný argument! Nemožno hovoriť o národnom socializme a nehovoriť súčasne o rasizme. Keď charakterizujeme Portugalsko ako fašistický štát, hľadajme túto charakteristiku. Kde je rasizmus? Hľadajme ho v Španielsku, v Taliansku - je neprítomný. Hľadajme ho v Rakúsku, na Slovensku, vo Fínsku, v Litve, Lotyšsku, Estónsku, Poľsku - všade je úplne neprítomný. A toto všetko sú štáty označené za fašistické.

Tak teda čo je fašizmus? Je to formálny politický fenomén bez ideologického obsahu. Každý konkrétny režim si chcel dať nejaké ideologické zafarbenie. To je nevyhnutná úvaha v tom zmysle, že keď sa nás niekto pýta, prečo sme urobili to či ono, hľadáme vysvetlenie. Mnohé veci sme urobili bez toho, že by sme mysleli na to, že ich bude treba vysvetlovať. Opakujem Mussoliniho vetu: Pri fašizme skutok predchádza doktrínu. Reakcia zoči-voči nejakému nebezpečenstvu sa nedá nazvať doktrínou, ale je len istým postojom. To musíme mať ustavične na pamäti.

Fašizmus je politický výraz vlastný moderným štátom. Vysvetlenie: Ak je nejaký národ homogénny v zmysle kultúrnom, nemôže vytvoriť fašizmus. Môže však, ba priam musí, tvoriť reakcie. Fašizmus je výsledok reakcie v istom ľude, ktorý je homogénny z kultúrneho hľadiska. Iba na základe tohto úsudku môžeme posudzovať jednotlivé fašizmy. Zdá sa, že sledujete taliansku politiku. Môžem vám povedať, že politické fenomény, ktoré sa predstavujú pod pojmom Pólo de la libertad, súčasná koalícia Alianza nacionale, Forza Italia, Liga lombarda (v roku 1995, pozn. ed.), tento Pólo de la libertad je fašizmus. Nemá nič spoločné s Mussolinim, nemá nič spoločné s bývalým fašistickým štátom. Je spojením všetkých Talianov, ktorí sa spojili zoči-voči možnosti možnosti, že by Talianska komunistická strana, ktorá disponuje všetkými druhmi moci tak, ako som to už ukázal, zobrala do rúk aj moc výkonnú. Čo majú spoločné? Veľmi málo. Strach pred víťazstvom komunistov. Sú lepší ako boli fašisti v roku 1920? Nie. Nehovorím to preto, že by mi bol Mussolini sympatickejší ako Berlusconi, veď socialisti sú mi vo všeobecnosti nesympatickí vrátane Mussoliniho. Ale Taliani v roku 1920 boli lepší ako v roku 1990. Teda karbonátka z roku 1920 bola lepšia. Morálny stav Talianov bol rozhodne lepší. V roku 1920 v Taliansku neexistoval rozvod, potrat, nehovoriac o pornografii. V roku 1990 máme rozvody, potraty, pornografiu a eutanázia prichádza. Taliani v rokoch deväťdesiatych sú v horšom stave. Neznamená to však, že ich necháme zožrať komunistom.

Aby sme sa v tomto množstve pojmov zorientovali, predostriem základný princíp. Je to tento: Možno definovať liberálny režim. Takisto možno definovať komunistický režim. Nemožno definovať fašistický režim. Možno definovať isté profily, isté vedľajšie skutočnosti, nemožno však definovať obsah, pretože je vždy iný. Opakujem to, čo som hovoril na začiatku. Hovorme v percentách. Komunistický režim v Rusku bol z 80 percent komunistický a z 20 percent ruský. Komunistický režim v Nemecku bol takisto z 80 percent komunistický a z 20 percent nemecký. A tak ďalej. Fašistický režim v Nemecku bol z 20 percent diktátorský a z 80 percent nemecký. A tak ďalej. Tento pomer je úplne opačný. V prípade komunizmu prevažuje komunistická štruktúra a v druhom prípade prevažuje historické pozadie. Na začiatku som povedal, že som sa narodil vo fašistickej rodine, v talianskej fašistickej rodine. Trvalo mi dlhé roky, kým som pochopil, že moji starí rodičia boli dobrí preto, že boli dobrí Taliani a nie preto, že boli fašisti.

Prednáška bola prednesená v Bratislave roku 1994 pre Úniu slovenskej mládeže v rámci seminára Poslanie sociálneho učenia Cirkvi pri budovaní štátu.

11. 1. 2012

Dejiny súčasnej krízy v Cirkvi (6.)

Juraj Sirotný

4.7.9 Cirkevná hudba

V motu proprio z 22. novembra 1903, pápež Pius X. vyjadril svoju túžbu vidieť gregoriánsky spev spievaný celou Cirkvou, pretože dosahuje najvyšší stupeň všetkých kvalít posvätnej hudby. Tento spev ustálený v 6. storočí pápežom Gregorom Veľkým, má pokojnú majestátnu príťažlivosť. Nezameriava sa na svetský efekt. Naopak, zapudzuje všetko vášnivé a krikľavé. Toho činí rozdielnym od hudby určenej na zábavu. Melódia, hoci má ďaleko od monotónnosti a je spôsobilá vyjadriť decentne mnoho silných emócií duše; vo vnútri je piesňou modlitby. Bez absolútneho vylúčenia iných druhov hudby, Motu proprio pokračuje ďalej v týchto všeobecných zásadách: čím viac sa hudobná kompozícia približuje gregoriánskej melódii, jej inšpiráciou, vetami hudobnej skladby a vkusom, tým sa stáva viac posvätnou a liturgickou a ďalej ak sa odchyľuje od tohto najvznešenejšieho modelu, tým menej cenná je pre Cirkev. Reformátori II. vatikánskeho koncilu však nezdieľali obrovské uznanie, ktorému sa gregoriánskemu chorálu dostávalo, ktorý bol čoraz častejšie podľa Sticklera oceňovaný svetskými pozorovateľmi a nadšencami. Stickler uvádza dôvody prečo bol gregoriánsky chorál tak rázne odstránený z omše: „Rázne zrušenie(predovšetkým vytvorenie nových chorálnych častí omše) Introitu, Graduale, Traktu, Aleluja, Offetória, Communia v prospech iných, omnoho dlhších častí bol tichým rozsudkom smrti pre nádherné variabilné melódie pre tieto nemenné časti omše.“ Inštrukcie prijaté koncilom nedostatočne chránili tento starý rímsky spev. Píšťalové varhany boli nahradzované hudobnými nástrojmi, ktoré vniesli veľa svetských prvkov do cirkevnej hudby. Voľnosť, ktorá bola ponechaná pri zavádzaní týchto zmien predstavuje prakticky vymiznutie latinského spevu zo svätej omše, častokrát nahradzovaného bigbítovými rytmami.

4.7.10 Postavenie kňaza

Ako som už spomínal postavenie kňaza ako najvyššieho obetovníka sa redukuje na predsedajúceho liturgického spoločenstva. Liturgická reforma degradovala postavenie kňaza pri Bohoslužbe a veriaci ľud privilegovala nenahraditeľnými funkciami. Pri starej omši bol kňaz ten, ktorý ju legitimizoval tým, že platne vyslovil konsekračné slová. Nový misál však hovorí, že ľud spolu s kňazom prináša obetu. To znamená, že ľud je prinajmenšom spolu účastný na obete spolu s kňazom. V praktickom dôsledku, tým že sa zrušila tichá omša bez účasti ľudu, je tento pri slávení svätej omše priam nutný. A to je v rozpore z učením Cirkvi. Tieto fakty zodpovedajú novému pokoncilovému chápaniu „demokratickej Cirkvi“.
Omša Pavla VI. nesie známky sociálneho spoločenstva náboženského charakteru, ktorá je v protiklade k starej omši, kde bol cítiť kňazský duch a hierarchizácia. Tradicionalisti tvrdia, že ľudia sa už vôbec necítia byť duchovne povznesení a z novej omše už necítiť prenikanie duchovného a nadprirodzeného do tohto sveta, ale naopak všedné a ľudské sa tu prejavuje v náboženskej podobe.

4.7.11 Čítanie lekcie

Tento úkon podľa Bugniniho reformy patrí laikom. Pred tým táto služba bola súčasťou učiteľskému úradu a náležala cirkevnej hierarchii. V novej omši nejde len o to, že laik môže čítať Božie slovo, ale nový misál priamo formuluje: „Laik je priamo zvestovateľom Božieho slova.“ Toto právo je aplikované i na ženy. Proti tomuto sa tradicionalisti ohradzujú, že priamo protirečí príkazu svätého Pavla, že napríklad ženy sa nemajú verejne v Cirkvi ujímať slova.
Niektoré liturgické novoty podľa tradicionalistov však hraničia s absurditou. V novom misáli v odstavci 313 sa môžeme dočítať: „Kňaz teda bude pri výbere liturgických textov dbať skôr na spoločné duchovné dobro, ako na svoje záľuby. Nech pamätá na to, že s výberom musia byť oboznámení všetci prisluhujúci a všetci tí, ktorí majú na slávení liturgie nejaký podiel.“ Tradicionalisti si myslia, že sa už upustilo od tradičného chápania liturgie ako dedičstva apoštolov, ktoré bolo ustanovené cirkevnou hierarchiou, ale vníma sa ako niečo čo zostavujú sami veriaci.

4.7.12 Zmeny v cirkevnom roku

V koncilovej konštitúcii o posvätnej liturgii, Sacrosanctum concilium sa nikde nehovorí o zavedení trojročného lekcionára. To, že prebehla reforma liturgických čítaní podľa kardinála Sticklera bolo zločinom proti prirodzenosti. Tvrdí, že liturgia sa dala obohatiť o čítania bez toho, aby sa menila povaha liturgického roku. V jednom svojom článku to hodnotí: „Táto zmena zapôsobila tlak na vydávanie nových liturgických kníh, do ktorých sa okrem duchovných textov dostávali i texty z profánneho prostredia. Naskytla sa teda príležitosť s týmito textami manipulovať a ´vymeniť staré pravdy za nové´. Pastoračne neobľúbené časti – často teologicky a morálne veľmi dôležité – boli jednoducho odstránené. Klasickým príkladom je text z 1. listu Korinťanom (11, 27-29), kde bolo z rozprávania o najsvätejšej sviatosti dôsledne vypustené záverečné varovanie o vážnych dôsledkoch nevhodného prijímania. Pastoračná dôležitosť tohto textu je k vzhľadom k dnešnému masovému prijímaniu bez spovedi a dôstojnosti zrejmá.“
S cirkevným rokom súvisia aj cirkevné sviatky. Do nového misála sa nedostali ani spomienky na niektorých svätcov, ktorí sú z ekumenických dôvodov problematickí. Martin R. Čejka píše, že Bugniniho asistent, Carlo Braga, odsúdil tradičné kolekty na sviatok svätých; Cyrila Jeruzalemského, Róberta Belarmina, Petra Canisia a ďalších „neekumenických“ svätcov ako prejav intolerancie a diskriminácie. Obsahujú totiž bojového ducha. Preto boli z modlitieb vyškrtnuté zmienky o ich zásluhách v boji proti herézam. Podobný osud stretol i svätcov, ktorí boli zavedení do misála pápežom Piom V. Modlitby boli „očistené od nánosu zbožných legiend“, kde sa už nezdôrazňujú príhovory o pomoc Cirkvi víťaznej, Cirkvi bojujúcej.
Napríklad na sviatok premenenia Pána už nie je zmienený hlas volajúci z neba. Tiež neekumenické mariánske sviatky museli byť upravené. Pri sviatku Panny Márie Lurdskej, alebo Panny Márie Ružencovej bola vyškrtnutá zmienka o zjavení v Lurdoch a o ruženci sa už v modlitbe nehovorí ako o tradičnej modlitbe Katolíckej cirkvi.

4.7.13 Comunnio - rozdávanie svätého prijímania

Nová filozofia „demokracie“ v Cirkvi sa prejavila aj v rozdávaní svätého prijímania. Predtým mohol túto službu konať vysvätený klérus. Dnes sa táto prax zlaicizovala. Toto právo laikom dáva priamo misál Pavla VI. Tradicionalisti samozrejme namietajú, že to viedlo k zneucťovaniu, strate viery a znižovaniu statusu kňazstva.
Udeľovanie Communia, alebo svätého prijímania je prax, ktorá sa krátko po II. vatikánskom koncile ujala najmä v nemecky hovoriacich oblastiach a krajinách západnej Európy. V poslednej dobe po otvorení hraníc tento trend preniká aj k nám do strednej Európy. Tradicionalisti to vehementne kritizujú ako obrovskú neúctu voči premenenému reálnemu Kristovmu telu.
Údajné dejiny praxe prijímania na ruku sú obvykle obhajované tým, že počínajúc poslednou večerou, ako aj v apoštolských dobách bolo sväté prijímanie podávané tiež na ruky. Takisto bola táto prax realizovaná za éry prvých mučeníkov a zlatého veku otcov patristiky až do 10. storočia. Svätý Cyril Jeruzalemský radí, aby veriaci učinili zo svojich rúk trón pre príchod Kráľa a aby nedovolili, aby ani jedna čiastočka z Hostie upadla na zem.
Modernisti na svoju obhajobu používajú argumentáciu, že zmena v tejto praxi bola jedna z prvých dogmatických výstrelkov stredoveku, premrštenej bázne pred súdom a trestom Božím. Ďalej sa tvrdilo, že úloha kňaza pri svätej liturgii bola prehnaná a tým „došlo k strate pocitu spoločenstva, ktorým je Cirkev“. Začala sa zdôrazňovať neprimeraná úcta k eucharistickému Kristovi a príliš rigidným spôsobom v morálnych otázkach sa sväté prijímanie stávalo menej častým. Usúdilo sa, že postačí obyčajné zhliadnutie na svätú Hostiu behom pozdvihovanie. Za týchto okolností začala byť prax prijímania na ruku údajne obmedzovaná a kňazmi bol vnútený zvyk vkladať konsekrované Hostie veriacim priamo do úst. Modernisti teda hlásajú, že tento zvyk je potrebné vyhnať zo stredu veriacich a prax sa má vrátiť ku Kristovým slovám „vezmite a jedzte“.
Tradicionalisti však argumentujú inými faktami. Tridentský koncil vyhlásil, že obyčaj, kedy kňaz pri celebrovaní svätej omše podáva sám sebe vlastnými rukami a veriacim je podávané kňazom do úst, pochádza z apoštolskej tradície. Tento fakt dosvedčuje aj rozbor svedectiev z dejín Cirkvi a spisy cirkevných Otcov a modernistickú tézu o vytlačení, respektíve nahradení nepodporuje. Paul McDonald tvrdí, že už z dôb pápeža Leva I. Veľkého z 5. storočia prax udeľovať sväté prijímanie do úst je známa, to popiera vymyslenú teóriu že to bolo stredovekým vynálezom. Od počiatku bola prax podávania svätého prijímania kňazom uskutočňovaná, to ale nevylučuje, že prax prijímania na ruku Cirkev nepoznala; v dobách prenasledovania, keď bol kňaz veľmi ťažko zastihnuteľný, veriaci si sviatosť brali v rukách do domovov pre vzdialenejšie časy, nakoľko nebolo možné vykonávať bohoslužby pravidelne. To samé sa týkalo pustovníkov žijúcich hlboko v púšti, pri praktizovaní každodenného prijímania. Z toho vyplýva, že prijímanie na ruku je umožnené iba v dobách krízy, takto o tom hovorí aj svätý Bazil. Pre potvrdenie prijímania máme aj biblické odôvodnenie, keď sa vo svätom písme opisuje orientálny zvyk pri príchode hosťa vkladať kúsok jedla do úst. Evanjelisti opisujú tiež udalosť, kedy Kristus omočil chlieb a vložil ho do Judášových úst. Aj v Starom zákone môžeme nájsť pasáže, na ktoré sa odvoláva cirkevná Tradícia: „Ty teda počúvaj, čo ti hovorím: Nebuď odbojný ako ten odbojný dom, otvor si ústa a zjedz, čo ti ja dám. Díval som sa a hľa, oproti mne vystretá ruka a v nej zvitok knihy.“ (Ez 2, 8-9), I riekol mi: „Syn človeka, zjedz, čo máš poruke, zjedz tento zvitok, potom choď a hovor k domu Izraela! A keď som otvoril ústa, dal mi zjesť ten zvitok. I riekol mi: Syn človeka, nakŕm si vnútro a naplň si útroby týmto zvitkom, ktorý ti ja dávam." Zjedol som ho teda a bol mi v ústach sladký ako med.“ (Ez 3,1-3), „Pane, Bože zástupov,dokedy sa budeš hnevať na modlitby svojho ľudu? Kŕmil si nás ako chlebom slzamia slzami si nás napájal v hojnosti.“ (Ž 80, 5-6)
Posledný historický dôkaz, ktorá uvediem sú závery synody v Rouen, ktorá bola zvolaná v roku 650: „Neklaďte Eucharistiu do rúk žiadneho svetského muža, či ženy, ale len do ich úst.“ Podľa tradicionalistov, modernisti slová svätého Cyrila Jeruzalemského prekrútili. On iba doporučoval, aby pristupujúci k prijímaniu nastavil ruku, aby Hostia náhodou nepadla na zem. Samozrejme vyskytli sa rôzne texty zo skorších období na podporu prijímania na ruku, ako napríklad aj text jeruzalemského patriarchu Jána. Tento a mnohé iné sú však pochybného pôvodu a nekatolícke.
Modernisti hovoria, že sväté prijímanie do úst je púhy klerikalizmus. Avšak podľa starej rímskej tradície sa Hostie smel dotýkať len kňaz, ktorý slúžil svätú omšu. Iný kňaz, ak bol na tejto omši prítomný, dostal prijímanie tiež do úst. Toto isté platí aj pre biskupa a dokonca aj pre pápeža. To dokazuje, že dotýkať sa svätej Hostie, ako „duchovného pokrmu“ je v Cirkvi ošetrené najvyššou úctou a len v nevyhnutných prípadoch.
Počiatky dnešnej praxe v západnej Cirkvi môžeme nájsť v protestantskej reformácii a modernistickom archeologizme, v zbožštení domnelej praxe prvotnej Cirkvi.Podľa McDonalda sa v skutočnosti jednalo o prejav odmietania koncepcie katolíckeho kňazstva, ktoré hlásal sám Kristus. Táto protestantská prax bola oživená v niektorých katolíckych kruhoch na začiatku 60. rokov minulého storočia. Podľa McDonalda prijímanie na ruku presadzuje liturgický establishment, a tento dáva najavo svoj odpor ku kultu Spasiteľa v najsvätejšej eucharistii.
Tradicionalisti upozorňujú pri tomto probléme na jeden základný fakt, a to je dogma o eucharistickej prítomnosti Krista, ktorý je v Hostii prítomný do chvíle premenenia až do prijatia veriacim. Táto prítomnosť je v každej jednej malej odrobinke Hostie. Týmto čiastočkám podľa katechizmu by mala byť prejavovaná najvyššia česť a úcta. Z toho vyplýva, že už len samotná starosť o čiastočky Hostie by mala stačiť k odmietnutiu praxe svätého prijímania na ruku. Prijímanie na ruku je v podstate nepresný pojem, nakoľko podanie Hostie na dlaň nie je udelenie svätého prijímania. To spočíva v požití onej Hostie. V praxi tak máme do činenia s osobami, ktoré sami sebe udeľujú prijímanie a tu končí nezastupiteľná funkcia kňazov a diakonov a dokonca aj „mimoriadnych“ laických rozdávateľov svätého prijímania typických pre pokoncilovú Cirkev. Podľa tradicionalistov ide o obyčajný útok na funkciu kňazstva.
Ďalší aspekt je symbolický. Tradicionalisti hovoria, že môže prísť k asociáciám, najmä u detí, že eucharistia je obyčajným pokrmom, pretože všetky iné každodenné pokrmy jedávame rukami. Na tomto príklade vidíme ďalšie prejavy desakralizácie v Cirkvi, ktorá prispieva k celkovému úpadku viery. Tu je nebezpečie, ak človek odmieta veriť dogme o prítomnosti Spasiteľa v eucharistii, vystavuje sa exkomunikácie ipso facto.

4.8 Laicizmus

Ešte pred a počas II. vatikánskeho koncilu sa začalo v teologických kruhoch horlivo diskutovať aj na témy: aký je vzťah, úloha a povolanie laikov v Cirkvi a sú jej členmi? Táto téma začala byť aktuálna hneď po II. svetovej vojne, kedy sa začalo hovoriť o modernom svete. Zo všetkých strán prišli nové teórie, ktoré zdôrazňovali, vyzdvihovali a posúvali úlohu laika v Cirkvi a kritizovali, že sa laikom nedostáva primeraného pôsobenia a ocenenia. Tradicionalisti sa ale tradične pýtali; prečo otázka laikov je tak aktuálna, keď v celých dejinách Cirkvi nebolo nutné zvlášť sa zmieňovať o laikoch, ktorí v Cirkvi boli, žili a modlili sa. Český tradicionalista Martin Doležal si kladie otázku, či sa snáď úplne zmenil svet, životné podmienky, sociálne a intelektuálne postavenie človeka na toľko, že by sa muselo redefinovať jeho postavenie v Cirkvi?
Problém postavenia laika v Cirkvi a jeho vyzdvihnutie do popredia podľa Doležala bol nastolený v 16. storočí lutherskou revolúciou. Tradičné ponímanie však laika chápe ako veriaceho, ktorý je základnou jednotkou celého stromu cirkevnej hierarchie. Táto hierarchia poznala rôzne statusy, a to od rímskeho pontifika cez kardinálov, biskupov, kňazov a kandidátov na kňazov rôzneho svätenia, až po obyčajných veriacich. Títo obyčajní veriaci, t. j. laici mali podľa rímskeho práva presne definovanú funkciu; ich hlavným právom bolo prijímať od duchovenstva duchovné dobrá, sviatosti a od pastierov Cirkvi majú byť vedení k tejto službe od Krista povolaných a určených (Kódex kanonického práva z roku 1917, kán. 682)
Na zasadnutiach II. vatikánskeho koncilu sa často zdôrazňovalo, že úloha laikov je príliš pasívna na to, aby sa mohol prejaviť duch laiciátu. V tradícii Cirkvi sa však stretávame z aktivitou laikov, a to značnou. Typickým prejavom laiciátu najmä v 19. a prvej polovice 20. storočia bolo členstvo laikov v rôznych hnutiach, združeniach a organizáciách, ktoré boli hlavným miestom ich pôsobnosti. Cirkev na popud týchto laikov, pod samozrejmým patronátom kňazov vždy zakladala určité organizácie, ktoré sa realizovali na poli sociálnom, charitatívnom, alebo na poli duchovnom, v ktorom by sa rozširovala katolícka viera, láska a zbožnosť. Ako príklad uvádzam pôsobenie saleziánov medzi mládežou, mariánskych spolkov, alebo pobočky katolíckeho skautingu, či iných katolíckych telovýchovných organizácii. Tieto boli vždy oporou farností a prinášali im rozkvet. Združenia boli schválené príslušným úradom Cirkvi a bol im prideľovaný kňaz, ktorý sa staral o dokonalejší kresťanský život. Čo je dôležité, neboli to rády, alebo rehole, ktoré sú začlenené do oficiálnych štruktúr Cirkvi. Laici teda zakladali jednoty, tretie rády a zbožné bratstvá. Ako dôležitú vec treba pripomenúť, že v Cirkvi stále ostávala na zreteli hierarchickosť, na ktorú sa vzťahoval aj laiciát, ten bol postavený pod cirkevnú vrchnosť, a teda zámena úloh nehrozila.

4.8.1 Laici - pokroková sila v Cirkvi?

Na začiatku 20. storočia však vypukol konflikt medzi tradičnou interpretáciou cirkevného učenia a modernizmom. Modernistický teológovia sa zasadzovali za to, aby bola realizovaná demokratizácia cirkevných štruktúr a bol vytvorený priestor pre väčší podiel laikov na službe v Cirkvi, aby tieto nové formy administratívy boli upevnené. Pius X. vo svojej protimodernistickej encyklike Pascendi Dominici gregis odsudzuje názor, že laici by mali byť pokroková sila v Cirkvi. Teda laici nemôžu byť „triedou“, ktorá určuje tempo, alebo rozhoduje v Cirkvi. Tradicionalisti v duchu tejto encykliky hovoria o tom, že II. vatikánsky koncil ako keby stvoril rovnosť medzi kňazom a laikom.
Prax II. vatikánskeho koncilu v tejto oblasti sa prejavuje, a to opäť najmä v západnej Európe v zrode zložitých sústav farských rád, farských spoločenstiev, pastoračných a katechetických rád, ktoré ovplyvňujú rozhodnutie kňazov v podstatných otázkach organizácie duchovného života vo farnostiach. Typickým príkladom je aj spoločenstvo Wir sind Kirche, ktoré pôsobí v nemecky hovoriacich krajinách. Svojou činnosťou nemá ďaleko od nátlakových sociálnych organizácii, alebo odborov.

4.9 Bilancia reformy

Tradicionalisti opakujú vždy a stále, že sa bohoslužba „sprotestanizovala“. Odmietnutie a neprijatie reformy liturgie Novus Ordo Missase bol azda najvážnejší element vo „vojne“ medzi tradicionalistami a modernistami v Cirkvi. Lefebvre v snahe o reštavráciu Tradície, neprijal ponúkanú reformu a dal jej nálepku herézy, nakoľko k svojej naviazanosti na „omšu všetkých čias“(tridentská omša), odmietol stavať „oltár proti oltáru“ V konečnom dôsledku tradicionalistický teológovia hovoria, že tieto dva oltáre stoja v opozícii. Jeden je oltár, kde sa odohráva nekrvavá obeta, o ktorom Cirkev hovorila bezmála dvetisíc rokov a druhý je „stôl, na ktorom sa pripomína večera Pánova“. Odtiaľ pramenia všetky pokoncilové zmeny. Lefebvre si kladie otázku, ktorý oltár je teda katolícky.

4.10 Posledná snaha o revíziu

O posledný zúfalý pokus reagovať na prevedené liturgické zmeny bol dokument Krátka kritická štúdia k Novus Ordo Missae kardinála Alfreda Ottavianiho, ktorá v cirkevných kruhoch bol známy ako „Ottavianiho intervencia“. Ottaviani zastával významné funkcie v rímskej kúrii. Medzí inými viedol Officium sanctum“ , sväté Ofícium, vatikánsky tribunál zodpovedný za potlačovanie heréz, za rýdzosť a nemennosť katolíckej náuky. Tento úrad bol po II. vatikánskom koncile zrušený a nahradený Kongregáciou pre otázky viery.
Ottaviani v tomto dokumente vyvracia tvrdenie liberálnej skupiny teológov, že nový rítus je sám o osebe v poriadku, zlé veci s ním spojené sú „iba tie divočiny, ktorých sa niektorí kňazi svojvoľne, mimo jasne predpísané rubriky, dopúšťajú“. Nepresadil však svoje výhrady a pápež Pavol VI. ho poslal na dôchodok známou klauzulou Motu Proprio z roku 1970. Oficiálny výklad z Ríma znie, že omša Pia V. Ordo Missae, bola nahradená omšou Pavla VI. Novus Ordo Missae. Realita nám však hovorí, že stará omša bola de facto zrušená. Podľa názoru tradicionalistov sa však toto všetko udialo nelegitímne, bez ohľadu nato, či stará omša bola zrušená, alebo nahradená. V záverečnom ustanovení buly Quo Primum Pia V., ktorou sa stará omša do Cirkvi zaviedla, je napísané, že táto omša sa má vysluhovať do „konca časov“ a kto by ju chcel zrušiť, nech je exkomunikovaný. Po reforme je však prax taká, že stará omša sa nemôže slúžiť vo farských kostoloch a ak ju chce kňaz predsa len slúžiť, musí mať povolenie od miestneho biskupa, tzv. indult. Pápež Ján Pavol II. vydal v roku 1984 indult Quat tuor Ahinc Annos, ktorý je vyhradený tým, ktorí lipnú na takzvanom tridentskom rítuse, aby im bol štedro udeľovaný. Mal však len deklaratívny charakter, nakoľko k nemu je nutné povolenie miestneho biskupa, ale v prevažnej väčšine liberálni biskupi nemajú najmenšiu vôľu tieto povolenia štedro udeľovať.

6. 1. 2012

Vojna

Univ. prof. ThDr. Alexander Spesz

Louis Renault takto definuje vojnu: "Súhrn násilných činov, ktorými sa usiluje jeden štát nanútiť svoju vôľu druhému štátu." Vojna môže byť útočná alebo obranná podľa toho, či štát útočí alebo sa bráni. V istom zmysle, ak totiž ide o ochranu práva zbraňou, každá vojna, teda aj útočná, je obranná. Organizácia spojených národov odsudzuje každú útočnú vojnu. Ale aká je vojna, ak jeden štát zaútočí a podľa štatútu všetky ostatné štáty sa musia postaviť na odpor so zbraňou v ruke? Bude to útočná alebo obranná vojna? Musíme povedať, že obranná, hoci medzinárodné vojsko bude útočiť na neposlušného člena, prípadne aj na jeho vlastnom území. (O útoku a nie o obrane, sa tu hovorí preto, lebo štáty, na ktoré prvotne útočiaci štát neútočil priamo a teda ich neohrozoval, ho napadli podľa zmluvy, ktorú uzavreli s prvotne napadnutým štátom, čiže nebránili svoje územie ale napadli cudzie. Pozn. red.)
Z morálneho hľadiska vojna je buď spravodlivá alebo nespravodlivá podľa toho, či sa opiera o morálne bezchybný titul, alebo nie. Právny pozitivizmus, podľa ktorého prameňom práva je štát alebo vodca, nemá takéto starosti. Čo oni rozkážu, hoci aj vojnu, môže byť len dobré. Iba o to sa starajú, ako sa má vojna viesť, nie však o to, za akých okolností sa to môže stať.
Obranná vojna je dovolená, ak štát skutočne bráni vec, na ktorú má právo, ako celistvosť, vlastné územie, slobodu a pod. Ak toto právo je iba pravdepodobné, aj vtedy je dovolená, lebo in dubiis melior est conditio possidentis (ak sa o veci pochybuje, lepšie je na tom ten, ktorý vec drží). A príčinou toho je, že ak jednotlivec môže brániť svoje právo aj so zbraňou v ruke, môže tak urobiť aj štát, ktorý pozostáva z jednotlivcov. O tom nebolo a niet ani dnes pochybnosti, lebo analógia je dokonalá.

...

Podľa sv. Augustína vojnu môže vypovedať len vladár, ale iba vtedy ak je potrebná. Hlavným cieľom vojny je mier, ktorý je tranquilitas ordinis, pokojnosť poriadku. Vojna má obyčajne trestať vinníkov, ktorí porušujú mravný poriadok. Ale to nie je nevyhnutné. Proti vinníkovi možno zakročiť vojnou aj vtedy, ak nie je zlomyseľný a predsa poruší mravný poriadok. Vojna porušuje jednotu ľudského pokolenia, ľudskú rodinu a preto nie je dovolená bez príčiny. Táto náuka sa podstatne nezmenila. Po stáročia zostala nezmenená až podnes. Slávny právnik jezuita L. Taparelli (1793-1862) ju formuluje takto: "Vojnu má visť iba ten, kto má najvyššiu štátnu moc v rukách." Ale ako môže byť vladár sudcom vo vlastnej veci? Veď sudca má byť vyšší ako súdený. Na to odpovedá Taparelli: "Porušením práva sa vytvára v napadnutej stránke vrchnosť, ktorá jej udeľuje právomoc potrestať vinníka, aby sa vrátil právny poriadok, ktorý príroda chce chrániť." Ak ide o závažné dobro, vojna sa môže odporúčať. Ak je to vec poctivá, ale nie nevyhnutná, vojna nemôže zaväzovať. Ak dobro je užitočné, musia byť výhody vojny väčšie a pravdepodobnejšie ako výhody mieru. Keďže rovnosť práv je často na obidvoch stranách zjavná, nezostáva nič iné, len rozhodujúce riešenie. V takom prípade prevahu má neutrálny štát, je takmer prirodzeným rozhodcom medzi oboma stranami. Sparvodlivé príčiny vojny sú: trestať zločiny a toho, kto ich bráni, náhrada za škody, zaistiť sa proti istému a pravému nebezpečenstvu. Vojna má zaistiť mier. Treba chcieť mier a preto treba pripustiť návrhy zmierenia, ak zodpovedajú. Bezbranným škodiť čo najmenej. Neodporovať nezmyselne. Vyhýbať sa spustošeniam, ktoré nemožno regulovať. Zachovať mravné predpisy. Taparelli podčiarkuje jednotu ľudského pokolenia, ktorú usmerňuje medzinárodné právo. Medzinárodné právo je rozšírené verejné právo. Vedúcou zásadou medzinárodného práva je spravodlivosť. Ale sama nestačí. Určiť spravodlivosť v medzinárodných vzťahoch je veľmi ťažké, lebo veci sú veľmi pomotané. Preto spravodlivosť sa má dopĺňať láskou. Už spravodlivosť je minimum lásky. Nemôžem niekoho milovať, ak mu nedám, čo mu patrí. Ale láska mu dáva viac, ako mu patrí. Non est secundum aequalitatem, sed secundum abundantiam. (Nie podľa rovnosti, ale podľa hojnosti.)

...

Nevyzerá to tak, že by už viac nebolo vojny. Po každej vojne sú ľudia vyčerpaní, ustatí a sľubujú polepšiť sa, že sa viac nikdy nebudú vraždiť, ale sotva zabudnú na prežité utrpenia, zas sa púšťajú do seba. Je to ako s pijanom, ktorý sľubuje, že sa viac nikdy neopije, ale pri najbližšej príležitosti sa opije znova. Preto musíme rátať s eventuálnou vojnou a treba sa pýtať, čo je dovolené pri obrane. Musíme odpovedať, že každý čin podstatné zlý je zakázaný. Pravda, niekdy je ťažko určiť, či je čin ozaj taký, alebo len indiferentný. Ale niektoré veci sú isté, ako sme ich už vyššie spomenuli, napr. priamo zabiť nevinného. A nevinnými sú obyčajne civili, nevojaci, ako ženy, deti, starci atď. Podobne zakázané je zabiť parlamentárov, rukojemníkov atď., ktorých chráni zákon. Ale môžu sa nepriamo zabiť napr. bombardovaním, ostreľovaním mesta, ak je to nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.
Niektorí autori myslia, že je zakázané otráviť alebo pokaziť studne, vodovody, pramene, elektrické zariadenie atď. Ale nezdá sa to byť pravdou, aspoň podľa prirodzeného práva nie, lebo to sú prostriedky vhodné pre cieľ; veď ak slobodno usmrtiť ľudí, a to nepriamo aj nevinných, tak aj toto je dovolené. To isté treba povedať o užívaní plynu. Iná vec je, ak tieto veci sú zakázané medzinárodnou dohodou. Vtedy dohodu treba dodržať. Nie je dovolené ničiť charitatívne, umelecké, historické a náboženské predmety, ako nemocnice, múzeá, galérie, kostoly, lebo to nie sú vojenské ciele. Ale ak by ich nepriateľ použil ako vojenské ciele, nebolo by to zakázané. Je dovolené vo vojne užívať úklady, ako simulovať útek atď. Niektorí autori myslia, že len také, ktoré možno predvídať, čo však nezdá sa byť pravdou. Veď práve v nepredvídanosti spočíva účinnosť takýchto úkladov. Nie je to vtedy ani lož, ale restrictio late mentalis, ktorá je z vážnej príčiny dovolená.
Podľa prirodzeného práva porazených vojakov ako vinných by bolo možno usmrtiť. No každý vie, že vojaci obyčajne dnes bojujú z donútenia a preto nie sú vinní. Podľa Réglement International Červeného kríža z 18. októbra 1907 neslobodno zavraždiť vojnových zajatcov, ale treba s nimi zaobchádzať podľa istých smerníc. ... Réglement z roku 1907 zakazuje zabiť protivníka, ktorý sa vzdal, užívať uniformu nepriateľa, nútiť ho aby bojoval proti vlastnej krajine. Zakazuje bombardovať otvorené mestá a plieniť obsadené miesta, čo by sa azda inak prirodzenému zákonu nepriečilo. ...
Podľa prirodzeného zákona je porazený povinný prijať podmienky mieru, ak ďalší odpor je nezmyselný, lebo to vyžaduje verejné blaho. Vojaci by sa nemali zúčastňovať v nespravodlivej vojne. A ak majú istotu o jej naspravodlivosti, nemôžu to urobiť na nijaký spôsob. No sotva ju môžu mať v zložitých medzinárodných otázkach a preto môžu konať svoju povinnosť.

Prevzaté z knihy Katolícka mravouka, SSV, Trnava 1948