Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

2. 11. 2012

Louis Veuillot

Branislav Michalka

Louis Veuillot patrí, z hľadiska svetovej slávy, k polozabudnutým postavám francúzskeho katolicizmu 19. storočia. Jeho neúnavný boj za Cirkev a proti silám náboženskej a sociálnej deštrukcie Francúzska dnes doceňuje málokto. V politologických príručkách sa nevyníma (či skôr nie je vystavený na pranier, ako to už v súčasných liberálnych rýchlokurzoch politickej filozofie býva) spolu s  de Maistreom, Bonaldom, Maurrasom, de La Tourom du Pinom a ďalšími i keď zďaleka nezaostával za hlavným vojom, čo do talentu i výkonnosti. Skôr naopak. Jeho nekompromisná katolícka pravovernosť ho však činí tak málo atraktívnym pre tých, čo oceňujú na konzervatívnych katolíckych mysliteľoch predovšetkým ich excentrickosť a prípadné drobné úchylky, či už skutočné alebo len dychtivo želané, od cirkevnej náuky, že si nemajú čo na ňom vziať, za účelom pobavenia. A poučenie, samozrejme, nehľadajú.

Neústupná vernosť Cirkvi a vieroučná zachovalosť Veuillota ušetrila kotrmelcov, ktorých sa hore uvedení páni častokrát nevyvarovali. Stačí spomenúť problémy s Maistreovým a Bonaldovým tradicionalizmom (nesmie byť zamieňaný s tradicionalizmom vieroučným; t.j. s vernosťou vieroučnej Tradícii, alebo tradicionalizmom politickým. Pod tradicionalizmom v prípade Bonalda sa rozumel názor, podľa ktorého človek nemôže prirodzeným rozumom dospieť k poznaniu existencie Boha, nezávisle na Zjavení a na tradovanej informácii o ňom. Tento názor, Bonaldom a Maistreom skôr načrtnutý, ale teologicky podchytený Lammenaisom a hlavne Bautainom, ako aj Balancheom, Gerbetom a barónom Ecksteinom bol Cirkvou odsúdený ako blud.). O Maurrasovi je škoda aj hovoriť; aj keď v konečnom účtovaní môžeme jeho činnosť hodnotiť ako prínos pre Cirkev a sociálnu reštauráciu, jeho osobný život agnostika (aj keď mravne zachovalého) bol neustálym ostňom pohoršenia v očiach Cirkvi a nakoniec aj kameňom úrazu, ktorý zničil Action francaisé. Za ďalší podobný prípad, by mohol byť považovaný D`Aurevilly, ktorého Veuillot, ako konvertitu, podporoval, ale s ktorým mal neustále spory pre jeho excentrickosť, sebastrednosť a ideovú kolísavosť.

A tu nám vyvstáva, v porovnaní s touto plejádou, pravdepodobne základná príčina diferencie medzi Veuillotom a  "bežným" reprezentantom apológie a tradície vo Francúzsku - jeho nearistokratický pôvod plebejca, oslobodený od bohémskej maniery výnimočnosti, nezávislosti a vedomia vlastného vznešeného pôvodu. Vyšiel totiž z prostredia chudobného a slávou neoplývajúceho. Victor Hugo, aristokrat, preslávený hraním sa na demokrata, rád zosmiešňoval Veuillotov plebejský pôvod. Ostatne, pri pohľade na Veuillotovu fyziognómiu je nám jasné, že tejto tvári nádenníka nemôže byť nič vzdialenejšie ako pseudoaristokratické pózerstvo. Karikaturisti, vedomí si jeho výrazu priemerného galo-románskeho "Jacquesa", to radi využívali, ako o tom svedčí aj priložená karikatúra.

Narodil sa v roku 1813 chudobnému truhlárskemu robotníkovi z Boynes. Bieda a nádej na lepšie vyhliadky vo veľkom meste, vyhnala rodinu v roku 1818 do Paríža. Do toho Paríža, o ktorom Veuillot neskôr napísal: „Paríž, z jednej strany katolíci a z druhej barbari, ukazujú svetu názornú vojnu medzi dvoma protichodnými prvkami. Paríž je školou kňazov a mučeníkov, a na druhej strane antikristov a katov.“ Že nakoniec k zlepšeniu sociálnej situácie nedošlo (ako sa to už zhusta v modernej megapolis stáva) o tom svedčí fakt, že ako trinásťročný musel Veuillot opustiť školu, pretože rodina už nemala prostriedky na jeho štúdiá. Naopak, on sám si musel nájsť prácu, aby prispel do rodinnej kasy. Mal šťastie a podarilo sa mu zamestnať u právnika Delavigneho, brata slávneho básnika a dramatika Casimira Delavigne. Stal sa pisárom. V tom čase slávny dramatik, autor Sicílskych nešpôr,  často navštevoval so svojimi literárnymi kumpánmi kanceláriu svojho brata a tak nečudo, že čoskoro obrátili očareného mladíka na svoju literárnu vieru (a pravdepodobne odvrátili od Viery). Rozhodol sa stať spisovateľom. Skúsení literárni harcovníci si vypočuli jeho prvotiny a uznali, že má talent. Poradili mu, aby si doplnil vzdelanie a dali mu svoje literárne požehnanie. Počas nocí doháňal to, čo mu bolo odopreté v rodnom dome a študoval svojpomocne históriu a literatúru. V sedemnástich rokoch bol uznaný za hodného plniť stránky lokálneho vládneho denníku Écho de la Seine inférieure v Rouene, kam sa odsťahoval. Už tu upútal ako nekompromisný polemik a zúrivý bojovník. Jeho útočný a jedovatý štýl mu čoskoro získal rešpekt. O dva roky vláda využila jeho služby v Périqneaux v novinách Mémorial de Dordogne, kde sa stal priateľom prefektovej rodiny. Vynikal ako skvelý spoločník, vtipný a sarkastický. Ako 24 ročný si už vydobyl povesť skvelého žurnalistu v celoštátneho dosahu a bol pozvaný späť do Paríža. Prispieval do Charte de 1830 a La Paix. Jeho popularita v priebehu roka narastala a úspechy sa množili, avšak mladý Veuillot práve vtedy prežíva prvú duchovnú krízu. Je unavený a znechutený. Od trinástich rokov sa šplhal hore, aby dokázal svoje nadanie a teraz zisťuje, že nevie v službách koho má svoj talent použiť. Nuda a utilitarizmus vlády nelegitímneho kráľa Ludovíta Filipa, sústredená na liberalizmus a kult večného obohacovania, sa mu hnusili a Veuillot zisťuje, že je "bez názoru a bez presvedčenia."

Z tejto názorovej indiferencie ho vytrhol priateľ Olivier Fulgence, čerství konvertita, ktorý mu navrhol spoločnú cestu do Ríma počas Svätého týždňa. Veuillot prijíma a táto cesta dokonale zmení jeho život. Rím a stretnutie s pápežom v ňom prebudia stratenú vieru v takej intenzite a trvalosti, že do konca života sa stane vo Francúzsku symbolom ultramontanizmu a katolicizmu bez akýchkoľvek kompromisov. Viera sa mu stala  hlavným ukazovateľom na literárnej ceste. Bez obáv sa vrhá do jej náručia vediac, ako napísal v úvode k svojmu románu Počestná žena, že: "Zo srdca, ktoré Boha miluje vrúcne a nadovšetko, rodia sa len veci vznešené a čisté." Myšlienkový obrat sa odzrkadlil už v spise z roku 1938 nazvanom Putovanie po Švajčiarsku. Nasledovali knihy Meditácie o Svätom ruženci z roku 1840 a Rím a Loretta z roku 1841, definitívne potvrdzujúce Veuillotovu konverziu. V roku 1842 odchádza do Alžíra ako sekretár generálneho guvernéra Bugeauda, ale po roku sa vracia do Paríža, aby pomáhal redigovať, spolu so svojim bratom Eugenom, ultramontánny katolícky časopis L`Univers réligieux. Ten bol síce založený už v roku 1832 otcom Jacquesom Paulom Mignem, ale jeho dosah bol neveľký. Až Veuillotov príchod z neho urobil hlásnu tribúnu francúzskeho ultramontanizmu. Migne, jeden z najznámejších patrológov 19. storočia, prepustil neskôr Veuillotovi vedenie a sám sa venoval vydávaniu patristických spisov. V tom istom čase Veuillot odmieta výhodné miesto, ktoré mu zabezpečia priatelia v štátnych službách, tušiac, že by musel robiť kompromisy s liberálnym prostredím. Pre jeho rodinu to znamená stratu sociálnej istoty, ale on je odhodlaný obetovať svojej čerstvo nadobudnutej viere čokoľvek. Svoj radikalizmus osvedčil už v nasledujúcom roku 1844 keď mu boj proti Parížskej univerzite vyniesol mesiac väzenia. Veuillot sa zastával abbé Combalota, ktorý presadzoval akademickú slobodu a nezávislosť voči liberálnemu štátu,  na univerzite a bol za to vládou odsúdený. Rovnako vášnivo sa angažoval v obhajobe povstania katolíckeho Sonderbundu vo Švajčiarku, roku 1847. Najviac nenávisti mu vyniesla obhajoba postupu pápežského štátu v prípade židovského chlapca Mortara, ktorého tajne pokrstili. Chlapec bol odobratý rodičom, aby mohol byť vychovávaný ako kresťan. Liberálna tlač besnela ako posadnutá. Veuillot ju obvinil zo židovského financovania.

Zvrhnutie vlády Ľudovíta Filipa v roku 1848 privítal v domnienke, že tento sociálny a politický pohyb vyústi do katolíckej teokratickej republiky, ktorá bude protikladom k liberálnej monarchii. V tomto očakávaní nebol sám. Podobne uvažoval aj D`Aurevilly a čiastočne aj de Tocqueville, samozrejme úplne naivne, aj keď práve kauza ohľadom Univerzity bola vyriešená v prospech Cirkvi práve v roku 1850, počas republikánskeho režimu. Klerikálna strana bola v republikánskom parlamente dosť silná. Veuillotov priateľ a poslanec Montalambert presviedčal všetkých o zlúčiteľnosti republiky a katolicizmu; živiac oheň pod ilúziami. V tom čase sa však problém pre Veuillota posunul do inej polohy. Z ultramontánnych pozícií začal kritizovať liberálnych katolíkov ako boli Broglie a Falloux, vrátane svojho priateľa a spolubojovníka v kauze univerzity, Montalamberta. Vyčíta im a tiež aj mnohým francúzskym biskupom, odchovaným v galikánskej tradícii, že sa snažia o zmierenie liberálnych a dobových svetských trendov s cirkevným učením. S podivuhodnou dôslednosťou a štylistickou erudíciou, ktorú obdivovali aj jeho protivníci a označovali ju za klasickú, pochopil a domyslel nemožnosť takého kompromisu. Domýšľal katolicizmus do súvislostí, ktoré desili jeho vlažných stúpencov.  Tým vzbudil nevraživosť vo francúzskom vysokom klére a arcibiskup Sibour a biskup Dupanloup dokonca vo svojich diecézach časopis L`Universe, ako sa skrátene nazýval po roku 1848, zakázali. Veuillot sa odvolal k pápežovi bl. Piovi IX. a ten ho v spore s biskupmi podporil.

Svoje sklamanie z republiky demonštroval ostentatívnym privítaním obnovenia cisárstva, Napoleonom III. Bolo to však nadšenie skôr pragmatické, ako srdečné. Citovo bol Veuillot skôr republikánom v štýle Savonarolu (ale aj tým len utilitárne, v intenciach cirkevných záujmov) ako monarchistom a cisárstvo ho zaujímalo len do tej miery, pokiaľ presadzovalo ústretovú politiku voči Cirkvi. Svoje politické krédo formuloval už v roku 1842, keď povedal: „Vyhýbam sa frakciám akéhokoľvek druhu. Patrím len Cirkvi a vlasti.“ Akonáhle došlo k odklonu vlády od procirkevnej línie alebo bola presadzovaná tendencia opačná, Veuillot s nekompromisným radikalizmom zaútočil aj na cisárstvo. Latentný konflikt, ktorý sa snažil režim tlmiť, pretože L`Universe mal veľkú popularitu medzi nižším klérom a konzervatívnymi laikmi, sa vyhrotil v roku 1859 počas vojnového konfliktu s Rakúskom. Veuillot správne predpokladal, že vyústenie tohto sporu môže viesť k zničeniu pápežského štátu, čo sa aj stalo, a nekompromisne napadal vládu. Spor vyvrcholil vo chvíli keď Veuillot uverejnil pápežskú encykliku Nullis cert z 29. Januára 1860, ktorá pojednáva práve o nebezpečenstve straty pápežskej územnej vrchovanosti. Odveta vlády nedala na seba dlho čakať a časopis bol zakázaný. K jeho obnoveniu došlo až v roku 1867. Veuillotovi bolo zakázané pôsobiť aj v časopise Monde, ktorý mal nahradiť zakázaný L`Universe. Efekt vládneho zákazu bol však nulový, resp. opačný. Veuillot sa vrhol na písanie pamfletov a kníh. Jeho ironický štýl a radikalizmus mu vyniesli neuveriteľnú popularitu v ultramontánnych kruhoch a priamu podporu pápeža bl. Pia IX, ktorého obsiahlu monografiu uverejnil v roku 1878. Ten sa už predtým vyhlásil za priaznivca časopisu L`Universe a vo Veuillotovi videl najvýraznejšieho exponenta katolíckeho boja vo Francúzsku. Neskôr iný svätý pápež, Pius X., nazval Veuillota „najostrejším perom a najjasnejšou pochodňou“, „najtvrdším obrancom Cirkvi vo Francúzsku“ a „najlepším šermiarom proti liberalizmu“.
  
V roku 1867 sa v obnovenom L`Universe púšťa do boja. Vyťahuje témy, ktoré šokujú svojou odvahou: otvorene napáda úpadok cisárskeho režimu, ktorý kapituloval pred liberalizmom, poukazuje na sprisahanie proti pápežovi a I. vatikánskemu koncilu, tvrdo bojuje za dogmu o pápežskej neomylnosti. Spory nebrali konca. Veuillot viedol vojnu proti desiatim liberálnym časopisom naraz. Útočili na neho zo všetkých strán. Vlažných a galikánskych katolíkov nevynímajúc. Z tábora liberálov sa však ozývajú aj uznanlivé hlasy chváliace jeho nadanie a literárne výkony. Jules Lemaitre ho dokonca nazýva „najväčšou udalosťou od smrti Voltaira“, pochvala od liberála zaiste úprimná, a nechýbajú ani hlasy považujúce ho za jedného z najväčších štylistov Francúzska vôbec. Veuillot svoje literárne snaženie zhrnul do výroku: „Popri viere a vedomostiach nie je nám nič tak veľmi treba ako dobrého spôsobu písania alebo slohu; pretože tým obrátime na seba pozornosť, tým získame úctu a vážnosť u ľudí, úspech, ktorý tak nevyhnutne potrebujeme, nie pre nás samých, ale pre pravdy, ktoré máme podľa vôle Božej hlásať a hájiť.“ Na druhej strane mu bolo cudzie akékoľvek samoúčelné estétstvo a artistná pedantéria. Svoju prácu bral ako službu vojaka Cirkvi a všetko smerovalo k tomuto účelu. Považoval sa za katolíckeho žurnalistu a pamfletára. Nasledujúca príhoda, ktorú rozprával so škodoradostnou iróniou, dokumentuje jeho skeptický postoj k snahe uprednostňovať v ideovom boji zbytočnú úzkoprsosť: Jeden priateľ mu doporučil do redakcie nádejného mladého muža. Veuillot mu dal niekoľko nových diel známych autorov, aby napísal posudky, tak desať riadkov, viac nie. Mesiace plynú, mladík nechodí. Veuillot zabudol na mladíka aj knihy. Autori však nie a domáhajú sa posudkov. Veuillot vyhľadal mladého muža: "Nuž, pane, a čo je s posudkom?"
"Nemôžem vám dať tých desať riadkov skôr ako o dva, tri roky."
"A prečo zrazu takto, veď napíšuc denne čo len slovo, čoskoro by ste boli hotoví."
"Aby som mohol o tejto knihe právoplatne hovoriť, musel by som poznať sanskrit. Učím sa ho a keď si ho osvojím, napíšem kritiku, ktorou ste ma ráčili poveriť."
"Majte sa pekne, priateľu, vy nebudete nikdy novinárom."   

V roku 1869 sa osobne odobral do Ríma, aby sledoval priebeh koncilu. Tvrdo bojoval za dogmu o pápežskej neomylnosti. Sám slávny kardinál Newman sa sťažoval v pokútne uverejnenom (bez jeho vedomia) a škandalizovanom liste priateľovi, že L`Universe ženie vec do extrému.  Veuillotov pobyt však netrval dlho. Kvôli nepokojnému roku 1870 je koncil prerušený. Prichádza prusko-francúzska vojna, končiaca sa pádom cisárstva a exilom Napoleona III. Veuillota necháva koniec bonapartovskej monarchie chladným. Vo svojom pragmatizme ide tak ďaleko, že sa stotožňuje hneď s dvoma potencionálnymi politickými koncepciami naraz. Sympatizuje s republikou, ak by bola klerikálna a katolícka, a zároveň podporuje reštauráciu burbuonskej monarchie, s legitímnym pretendantom, grófom de Chambord, ako kráľom. Vládna forma je mu ľahostajná. Vývoj po sedanskej porážke, zdesenie z parížskej komúny a prevaha monarchistov v prvom republikánskom parlamente po roku 1870, spočiatku upevňujú katolicizmus vo Francúzsku, čoho dokladom je kostol Božského srdca na Montmartri, oneskorené splnenie zasvätenia Francúzska Božskému srdcu, ktorého odklad sa stal Francúzsku v roku 1789 osudným. Republika sa zdá byť znesiteľná. Akonáhle dochádza k obratu, Veuillot prechádza do útoku a zároveň sa prikláňa k monarchistickým legitimistom. V roku 1874 Veuillot útočí proti cirkevnej politike nemeckej a talianskej vlády a obratu vo francúzskej vnútornej politike. Následne je jeho časopis opäť dvakrát skonfiškovaný a zakázaný.

V tej dobe je už však Veuillotovo zdravie vážne podlomené. Do svojej smrti sa už väčšinou venuje spisovaniu kníh. Píše už zmienenú obsiahlu biografiu o bl. Piovi IX. a  vedenie časopisu prenecháva bratovi Eugenovi. Zomiera 7. marca 1883 v Príži.

Význam Veuillota pre vec katolicizmu je značný a samozrejme v dnešnej atmosfére liberálneho katolicizmu, Veuillotovho úhlavného nepriateľa, ktorý ovládol Cirkev, patrične zamlčiavaný a potlačovaný. Veuillot bol jedným z prvých polemikov, ktorí sa postavili za Cirkev nekompromisne, v duchu Kristovho: kto nemá v nenávisti svojho otca, matku ...nemôže byť mojim učeníkom. Nešetril nikoho, koho podozrieval z úchylky od pravovernosti, alebo z nonkonformnosti voči Cirkvi. Do sporu s ním sa dostávali aj katolíci ultramontánni ako Bloy, alebo D`Aurevilly, akonáhle mu začali prekážať ich bohémske maniere a sebastrednosť. Jeho palebná sila bola umocnená práve absenciou márnivosti a uvedomelo služobným postavením voči Cirkvi a jej ideám. Akékoľvek útoky „ad hominem“ voči nemu sa tak stávali málo účinnými. Jeho literárna výkonnosť bola obdivuhodná; zanechal po sebe 58 zväzkov prác, ktorých kvalita vykazuje konštantné znaky. Z tých najdôležitejších spomeňme aspoň niektoré:

Počestná žena (1844), Malá filozofia (1850), Vôňa Ríma (1861), Pápež a diplomacia (1861), Satiry (1863), Život Nášho Pána Ježiša Krista (1864), Smrad Paríža (1866), Liberálne ilúzie (1866), Sloboda koncilu (1870), Korešpondencia (7 zv. 1883-1889), Zmes článkov náboženských, historických a literárnych (22 zv., 4 série, 1856-1876, redigoval brat Eugen).

Veuillot je autorom slávneho výroku adresovaného liberálom: „Ak budete pri moci vy, tak budeme pre seba požadovať slobodu, pretože je to v súlade s vašimi princípmi, ale keď budeme pri moci my, žiadnu slobodu vám nedáme, pretože to je zase v súlade s našimi princípmi.“ Dnešní milovníci demokracie a ekumenizmu samozrejme len veľmi ťažko môžu stráviť podobné slová. Našli sa dokonca snaživci medzi katolíkmi, ktorí sa vybrali dokazovať, že Veuillot vlastne tento výrok nenapísal, a ak ho napísal, tak ho tak nemyslel. V skutočnosti je práve tento výrok dôkazom Veuillotovej schopnosti domýšľať súvislosti a zbavovať sa nánosov pokrytectva. Celý výrok smeruje k podstate liberalizmu a tou je pokrytectvo a nereálnosť predpokladov liberálnej doktríny. Liberalizmus na jednej strane tvrdí, že prináša slobodu pre všetkých, ale na druhej strane chce aby jeho doktrínu vyznávali aj tí, ktorí sú zástancovia iných koncepcií. Logicky by to nemali požadovať, pretože tým negujú proklamovanú slobodu myslenia. Oni však vedia, že iné koncepcie sú liberalizmu nepriateľské a pravdepodobne silnejšie a príťažlivejšie pre masy. Musia teda skutkami poprieť svoju doktrínu, aby si uchovali moc. Chcú ale naďalej vyzerať „liberálne“. A tak sa utápajú v pokrytectve medzi fikciou liberalizmu a realitou života. Veuillot týmto výrokom berie liberálov za slovo a zároveň nastavuje zrkadlo ich pokrytectvu tým, že odmieta pokrytectvo a plne sa priznáva  k nedemokratickosti Cirkvi a kresťanstva. To čo požaduje je len jedno: úprimnosť. Tá však je protikladom liberalizmu a z neho vzniknutých splodín, socializmu, komunizmu a pod., ktoré všetky spája utopickosť, pokrytectvo a lož. Demaskovaný liberál prská a nemá inú reakciu voči Veuillotovmu výroku, len svoju netoleranciu, ktorú verbálne popiera, musí ho odsúdiť a démonizovať za to, že uvažuje neliberálne. Tým sa dostáva do morálnych trapností, ktoré z jeho doktríny robia paródiu na akékoľvek vážne myslenie.

A práve pre tento postoj neskrývajúci pravdu a nesľubujúci to čo nemožno splniť, pre mužnú úprimnosť bez falošnej tolerancie, pre neochotu robiť kompromisy so svetom a nepriateľmi Cirkvi, má Louis Veuillot čo povedať v dnešných časoch a práve v dnešných časoch, keď miera stádnej hovädnosti dosiahla priepastí o akých sa ešte v 19. storočí nikomu ani nesnívalo.  

(Na ukážku uverejňujeme pasáž z Veuillotovej knihy Vôňa Ríma, v ktorej sarkastickým spôsobom popisuje  vjazd vojska savojskej dynastie, zjednocujúcej Taliansko a ničiacej Pápežský štát. Nižšie čitateľ nájde Veuillotovu báseň v českom preklade J. Vrchlického. Obsiahlejšiu ukážku z knihy Smrad Paríža uverejníme v dohľadnej dobe.)

Víťazosláva

Louis Veuillot

"Nech majú moje oči radosť, že vidia národ práve oslobodený."
I šiel som do Livorna uvidieť radostný vjazd kniežaťa z Carignanu, predstaviteľa kráľa Viktora Emanuela. Tento kráľ sa nenamáha! Získava mestá svojimi spojencami alebo svojimi peniazmi, berie si ich skrze zástupcov.

Nuž, Livorno je v stave sviatočnom, ba horúčkovitom. Sto plagátov kričí po stenách; nariaďujú zástavy, kvety, radosť. Generál národnej gardy, pán Beluomo, prosí svojich spoluobčanov, aby sa postarali, nech určití poblúdenci, ktorí sa včera chovali nepekne, nemohli poškvrniť tento krásny deň. "Smutná to vec", dodáva pán Beluomo, "že sa nájdu poblúdenci v národe bratov!"

Výzva k radosti bola uposlúchnutá. Ulica je vyzdobená zástavami, posiata lístim. Lístim vavrínovým, prosím; ktoré je trochu pokazené konským trusom. - Uprostred víťazný oblúk zo zelene. Pyramídy pušiek a delových gulí slúžia ako piliere. Vynikajúce piliere! ... A sú to gule, ktoré nepomohli dobýjať mesto. To sa vzdalo pri púhom pohľade dobyvateľa.

A nové plagáty, aby sa rozohrialo nadšenie Livornčanov. Budú veľmi šťastní a veľmi veľkí. Uvidia bratranca svojho milovaného mocnára "v sprievode hrdinov od Magenty", pod velením "velikého Duranda"! Durando prevelikými písmenami, ako prevelikí herci. Toskánske oddiely sa honosia neporovnateľnými  fúzami. Je to trapný dojem vidieť vojsko, ktoré prešlo. Zvykneme si na to.- Meštianstvo v polovičnej paráde, ľud v úplnom negližé; špalier národnej gardy, rovnaký ako všade.

Rada meštianskych povozov, čoskoro ukončená biednymi drožkami; to je sprievod.  Vodcovia volajú: Nech žije! Opakuje sa: Nech žije! - Carignan, vo fraku, nevyzerá ako hrdina. Kniežatá sa mýlia, keď vystupujú vo fraku. Durando, v zlatom golieri, robí väčší dojem. Úprimná tvár starého žoldniera. Je viac volania pre Durandov zlatý golieri než pre Carignanov frak. Jedného dňa som počul volanie slávy Léotardovi. To bola víťazosláva!

Jeden Livorňan sa ku mne obrátil:
"Pane, ako toto skončí?"
"Viete, pane, tak ako to začalo. Platili ste?"
"Mnoho."
"Tak budete platiť mnoho."
"To verím!"

Rozdávajú nám básne, tlačené modro.

Lodník, majiteľ "Danteho", ktorý ma vezie v prístave, sa vyhlasuje za vlastenca, priateľa Francúzov. Hovorí mi, že samotní Francúzi a Taliani, pevne spojení, by uložili svetu zákony a že je prvou povinnosťou týchto dvoch veľkých národov, aby si podrobili všetky národy. Povinnosťou, ktorú by splnili, keby neboli podvádzaní svojimi panovníkmi! ... Čo sa týka jeho, ktorému patrí "Dante", on bojovať nebude, pretože má päť detí.

Všetko je cítiť lžou, odpornou lžou, ktorá nikoho nepresvedčí ani seba samu. Vzduch je plný prúdov vzájomného opovrhovania. Zrejme tento ľud nemiluje toto nové knieža; zrejme nové knieža nemá žiadnu lásku pre svoj nový ľud. Ľud a knieža uzatvárajú pochybný obchod, podozrievajúc sa navzájom. Livorno mi pripomína Danteho obraz, ktorý nie je možné citovať taliansky a ktorý by stratil príliš zo svojej farby v preklade. Je to na konci XVIII. spevu Pekla, kde básnik ukazuje neviestku Thaidu a jej víťaza ...

"A tím pádom je náš zrak nasýtený."        

Veuillotov text bol prevzatý zo zborníku Archy 10/ 1948, vydaného v Starej Ríši na Morave, z francúzštiny do češtiny prekladal J.S.

Paní, která stále bědovala

Louis Veuillot

Své slzy, pak své rámě skryjte, paní,
a chcete-li — však upřímně když chcete,
by dobrý Bůh bol ztišil, jenž vás hněte,
„o sobě“ nechte toho cvrlikání.

To francouzský je zvyk to stálé štkání,
vy srdce v muce sobě rozervete
a ještě více šat, kde půvab kvete;
jen dobře zahráno-li, ať bol raní!

Vám k vůli měl by přijít anděl s nebe
a slzy setřít, jejichž pal vás střebe,
by vzplála jste pak jako hvězda snivá?

Bůh proto stvořil anděly, má drahá,
by kráse kořili se, jež se skrývá,
bol těšili, jenž vyslovit se zdráhá.