Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

28. 7. 2012

Sociálne učenie Cirkvi

(I. časť)

Giovanni Cantoni


( ... ) V roku 303 po Kr. vyhlásil arménsky  kráľ Tiridatus IV. katolicizmus  za oficiálne štátne náboženstvo. O desať rokov sa to isté na základe Milánskeho ediktu udialo aj v Rímskej ríši. Sem kladieme začiatok rímsko-germánskej kresťanskej civilizácie, ktorú iní autori nazývajú stredovekom. Rímsko-germánske kresťanská civilizácia mala veľkú úlohu pri formovaní súčasného sveta. Rímsko-germánska kultúra žila v symbióze s Cirkvou. Pod symbiózou rozumieme to, že štát plnil svoju úlohu voči jednotlivcovi. Pre jednotlivca je najdôležitejšie stať sa svätým. To však neurobí nijaká inštitúcia, ale Božia milosť. Nijaká inštitúcia totiž nemôže urobiť viac, ako vytvoriť priaznivé podmienky. Politika má vytvárať podmienky pre rast jednotlivcov k svätosti. Práve rímsko-germánska kresťanská civilizácia, zásluhou symbiózy s Cirkvou, takéto podmienky vytvárala a má preto veľký vplyv na sociálne učenie Cirkvi. Nebola to však Cirkev, ktorá vynašla rímsko-germánsku kresťanskú civilizáciu. Tá vznikla tak, že obyvateľstvo sa obrátilo a inkulturovalo kresťanstvo do svojej kultúry. Lev XIII. o tejto civilizácii hovorí: "Boli časy, keď filozofia evanjelia riadila štát. Tento stav mal za následok mimoriadne veci."

Lev XIII. opisuje aj pád tejto rímsko-germánskej kresťanskej civilizácie. Udial sa v dôsledku štyroch útokov, ktoré môžeme chronologicky zoradiť takto:
- 1517 - náboženský útok
- 1789 - politický útok
- 1917 - ekonomický útok
- 1968 - začína sa na Západe tzv. kultúrna revolúcia

Prvý útok v roku 1517 je nástup protestantizmu. Nedotýka sa len vierouky, ale aj štruktúry Cirkvi. Mizne klérus, ruší sa hierarchia. Pritom, či chceme alebo nechceme, kňazi zohrávajú v Cirkvi významnú úlohu. Existuje podstatný rozdiel medzi jednoduchým veriacim človekom a kňazom. Kňazstvo umožňuje kňazovi celebrovať svätú omšu. Konsekračné slová nemajú rovnaký účinok, keď ich povie laik a keď ich povie kňaz. A to je základný rozdiel. Pri náboženskom útoku v roku 1517 zostal veriaci človek sám pred Bohom a pred Svätým písmom. Poviem jeden príklad. Protestanti uznávajú Sväté písmo. Ale kánon kníh Svätého písma bol definovaný cirkevnou autoritou v prvých storočiach Cirkvi. V prvých storočiach Cirkvi kolovali stovky evanjelií, stovky apokalýps a stovky skutkov apoštolských. Iba cirkevná autorita mohla urobiť výber. Vtedy rozhodla, že štyri evanjeliá sú kánonické a ostatné sú apokryfné. (Pozn. red. : Je skutočne pozoruhodné s akým nadšením a radosťou prijímajú protestanti Písmo, ktoré im zostavila tá zlá inštitucionalizovaná, hierarchická a pápeženská Cirkev a zároveň ju podozrievajú a osočujú z tisícov podvodov a prehmatov. Kde berú tú istotu, či skôr schizoidnosť, ktorá im velí, aby do písmenka akceptovali pápeženskú selekciu textov, urobili z nej alfu a omegu svojej viery a zároveň verili, že Cirkev pred nimi tají tisíc prehmatov. Žeby pred nimi netajila ešte nejaké iné, lepšie a protestantskejšie Písmo?)  Protestantská reforma necháva človeka iba samého voči Bohu a samého voči Písmu. Ide o veľkú samotu. Všetka pomoc, ktorá sa protestantskému veriacemu ponúka, má iba prirodzený charakter. Teológ, na ktorého sa môže protestantský veriaci obrátiť, je len človek, ktorého jedinou zbraňou je veda. Zatiaľ čo teológ, na ktorého sa môže obrátiť katolík, nie je ten, ktorý vyučuje v seminári, ale biskup, ktorý je teológom skrze Božiu milosť. A teda je v stave interpretovať za istých podmienok to, čo prináša Sväté písmo.

Druhý útok na svet podľa tohto obrazu je útok politický. Spája sa s rokom 1789, s Francúzskou revolúciou, ktorá spôsobila, že občan zostal osamotený voči štátu. Všetky medzičlánky medzi štátom a občanom boli odstránené. Je zaujímavé, že jeden z najväčších predstaviteľov Francúzskej revolúcie, kňaz ( či skôr jeho pozostatok; pozn. red.) abbé Seyés hovorí: "Národ je súčet indivíduí." Iný autor, ktorý nebol katolíckym kňazom, ale dokonca bol autorom pornografických textov, taktiež súčasník Francúzskej revolúcie, naproti tomu hovorí: "Národ je rodinou rodín." Čo tým chcem povedať? Keď hovoríme o Francúzskej revolúcii, zvykneme ju spájať s dátumom 14. júla 1789 - s dobytím Bastilly. Pritom dobytie Bastilly bolo len jednou epizódou, ktorá dodnes podnecuje našu fantáziu. Oveľa závažnejším dátumom bola noc zo 4. na 5. augusta 1789, keď sa konali voľby. V tú noc  hlasovaním zvrhli tzv. feudálny režim. Výsledok bol ten, že rodina stratila politický význam, takisto i región stratil politický význam, oproti štátu ostal iba jednotlivec, ktorý sa nesmel prezentovať inak ako občan. Bez ohľadu na to, či je starý, alebo mladý, či je to muž, alebo žena, či je otec, syn, alebo starý otec, bez ohľadu na povolanie. V nasledujúcich mesiacoch po auguste 1789 prijali ďalší zákon, tzv. "Le Chapelier", ktorý zrušil cechy a zakázal združovanie ľudí rovnakej profesie.

Rok 1917 znamenal útok na ekonomickú štruktúru - útok na súkromné vlastníctvo. Súkromné vlastníctvo však musíme chápať ako princíp. Jeho dôležitosť vysvetlím takto: v istej polemickej knihe proti Októbrovej revolúcii, ktorú napísal jeden z činiteľov revolúcie Lev Trockij, sa píše, že zatiaľ čo sv. Pavol hovorí: "Kto nepracuje, nech neje.", výsledok októbrovej revolúcie je: "Kto neposlúcha, neje." Dôvod je jednoduchý. Keď sa štát stane jediným správcom všetkého, všetkých majetkov a všetkej ekonomickej aktivity, nie je možné žiť v protiklade k tomuto štátu.

Posledným útokom bola kultúrna revolúcia roku 1968. Čo sa udialo v roku 1968? Prebehlo čosi, čo nazývame "Francúzsky máj". Študentské pohyby v celom západnom svete. Pod západným svetom rozumieme Európu a jej expanzie do sveta, čiže do Ameriky a Oceánie. V roku 1968 vzniká pohyb, ktorý mení zvyky, obyčaje, správanie človeka. Nie je to revolúcia štrukturálna, nemenia sa inštitúcie, ale mení sa mentalita ľudí. Predovšetkým mentalita nových generácií. Všetky veci prijaté tradične, všetky zvyky sa spochybňujú a stávajú sa objektom, ktorého sa treba zbaviť. Z hľadiska zvykov napríklad v našom svete do roku 1968 len niektoré herečky alebo niektoré osobnosti ženského pohlavia z vysokej spoločnosti, sa obliekali ako muži. Od tohto dátumu je to úplne normálne. Keď som bol začiatkom šesdesiatych rokov študentom Katolíckej univerzity Božského srdca, pre ženy bola povinná čierna uniforma. Počas niekoľkých mesiacov v roku 1968 zmizla uniforma a zmizli aj rozdiely medzi ženami a mužmi. Možno by sa nám mohlo zdať, že to nemá veľký význam. Každodenný život sa však skladá z maličkostí a tieto maličkosti majú veľký význam.

Všetky tieto dátumy sú symbolické. Nemožno povedať, že by sa v jednom konkrétnom okamihu všetko uskutočnilo. Ide o proces. Uvediem príklad. Rok 1789 je nepochopiteľný bez roku 1717, čo je rok založenia moderného slobodomurárstva. Medzi týmito dátumami prebiehalo štádium prípravy. Tieto dátumy slúžia na to, aby sme si udalosti lepšie zapamätali. Takisto nemožno oddeliť a správne pochopiť rok 1917 bez roku 1848, keď vyšiel Manifest komunistickej strany.

Vráťme sa k uvedenej postupnosti útokov. Na lepšie pochopenie a zapamätanie slúži schéma, ktorú sformuloval Pius XII. v roku 1945 v príhovore k predstaviteľom Katolíckej akcie:
- 1517 - protestantizmus: Kristus áno, Cirkev nie
- 1789 - racionalizmus: Boh áno, Kristus nie
- 1917 - ateizmus: Boh je mŕtvy (dokonca vôbec neexistoval)
Pius XII. zomrel v roku 1958, preto charakteristiku štvrtého útoku si musíme doplniť:
- 1968 - kultúrna revolúcia: neexistuje žiadna pravda.

* * *

Tvárou v tvár všetkým týmto udalostiam kresťanská civilizácia reagovala, a reagovala aj Cirkev, a to cez svoj učiteľský úrad. Teda pomaly sa tvorila istá cirkevná doktrína, ktorá sa skladala z reakcií Cirkvi a jej učiteľského úradu na rozličné podnety. Podobne ako lekár, ku ktorému prinesú chorého človeka, nevie o akú chorobu ide. Začína ho liečiť podľa stupňa poznania choroby. Chorobu nepozná. Pozná chorého. To je reálny človek. Lekár si chorobu nevymýšľa, pretože stojí oproti človeku, ktorý je chorý a zrazu nie je schopný robiť to, čo robil predtým, nie je schopný používať všetky svoje schopnosti ako predtým. Lekár  reaguje dvoma spôsobmi. Prvý je robiť všetko proti chorobe, ktorú nepozná. Druhý je študovať chorobu v jej vývoji na pacientovi. Takýmto spôsobom vznikla sociálna náuka Cirkvi. Sociálna náuka Cirkvi vznikla ako reakcia na historické problémy civilizácie, tej civilizácie, ktorá bola najbližšia Cirkvi. Teda vznikla v situáciach veľmi konkrétnych a veľmi determinovaných. Okrem konkrétnych reakcií je postavená aj na interpretáciách rozličných situácií. ( ... )

* * *

V priebehu storočí vznikli rozličné sociálne problémy. Voči každému problému Cirkev zaujala svoje stanovisko. Neexistoval sklad pripravených odpovedí, ale Cirkev pripravila odpovede na základe problémov, ktoré sa vynárali. Cirkev má pripravené odpovede na konkrétne problémy konkrétnych ľudí, ale nie na konkrétne historické situácie. Odpovedá na otázky jednotlivca, jednotlivých osôb. Ak kladú otázky nejaké sociálne skupiny, odpovede sa musia vypracovať od prípadu k prípadu.

Je to z toho jednoduchého dôvodu, že Náš Pán Ježiš Kristus prišiel, aby hovoril k ľuďom, aby zvestoval spásu ľuďom. Ľudia sa spasia každý jednotlivo. Teda odpovede pre jednotlivca sú vždy pripravené. Ale odpovede na nové historické situácie sa musia vypracovať, pretože tieto situácie nie sú vždy identické. Cirkev teda vie odpovedať na otázku osobnej spásy, ale nie na sociálne situácie, pretože tie sú vždy iné. ( ... )

* * *
Spoločnosť má nárok na titul štátu iba vtedy, ak je schopná zabezpečiť potreby všetkých svojich členov, teda ak je schopná realizovať spoločné dobro. Spoločné dobro je veľmi významný pojem. Tvorí kultúru všetkých ľudí. Po latinsky sa hovorí " bonum commune", alebo "res publica" - vec verejná. V nemčine sa používa výraz "reich", čo označuje spoločné bohatstvo. V angličtine "comon wealth", čo rovnako znamená spoločné bohatstvo. Sociálna náuka Cirkvi podáva definíciu spoločného dobra. Spoločné dobro je súhrn podmienok, ktoré umožňujú každej osobe, ktorá je časťou spoločnosti, aby sledovala vlastnú realizáciu, prirodzenú a nadprirodzenú. Je to základná definícia a preto ju bližšie ozrejmíme. Ide o súhrn podmienok, v ktorých základným subjektom je osoba. Predstavte si svet bez osôb a svet bez štátov. Svet bez osôb by bol svet bez (ľudského) života, svet bez štátov by bol síce trochu zmätený, ale žil by. Nemusím mať nejaké hamletovské pochybnosti typu: bol skôr človek, alebo spoločnosť? Prvý bol človek. O tom nemožno pochybovať. Pápež Pius XII. hovorí: "Cieľom spoločnosti je človek." Toto je primárny princíp sociálnej náuky Cirkvi. Teda princíp osobný. Osoba je počiatkom a cieľom. Osoba je subjekt, ktorému má všetko slúžiť. Podľa akých princípov? Princípy sú dva:
1. Princíp subsidiarity - hovorí, že každý človek musí urobiť všetko to, čoho je schopný a blížny mu musí pomáhať iba vtedy, keď už sám nie je schopný. Termín "subsidiárny" pochádza pochádza z vojenskej terminológie rímskeho vojska a označoval záložné jednotky, ktoré zasahovali len vtedy, keď to bolo nevyhnutné (milites subsidiarii). Teda každá osoba je ako útočná jednotka a musí robiť všetko, čo je schopná urobiť. To nie je iba pravidlo dobrého spoločenského života, ale platí aj pri výchove detí. Deťom by sa malo pomáhať len vtedy, keď je to potrebné. Treba od nich vyžadovať, aby všetko čo sú schopné robili samostatne. Aby pri tom vedeli využiť všetky svoje schopnosti. Dobrá spoločnosť nie je tá, ktorá rozmaznáva svojich občanov. Tak ako dobrá rodina nie je tá, ktorá rozmaznáva svoje deti. Treba pomáhať tomu, kto to potrebuje, ale nezastupovať ho.  Princíp subsidiarity je základom sociálneho pohľadu kresťana. ( ... )
2. Princíp solidarity - možno ho vyjadriť pomocou znalosti spoločného dobra. Spoločnosť musí pomáhať osobe, aby rástla rovno, aby mohla využiť všetky svoje schopnosti, ale nesmie osobu nahradiť. Niekto by mohol povedať, že v spoločnosti máme aj telesne postihnutých. Spoločnosť im musí pomáhať, ale aj tu dvoma spôsobmi: dobrovoľne a prostredníctvom štátu. Čiže štát nie je neexistujúca skutočnosť, ale skutočnosť, ktorá musí zasiahnuť vtedy, keď je to nevyhnutné. Štát nie je motor spoločnosti. Štát je len organizátor spoločnosti. ( ... )

( text bol krátený red. Dielne sv. Jozefa )

Záznam prednášky zo seminára Poslanie sociálneho učenia Cirkvi pri budovaní štátu z 24. - 27. novembra 1994, Únia slovenskej mládeže, Bratislava 1994,