Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

2. 7. 2012


Kauza Bezák

Branislav Michalka

Nič nie je desivejšie ako svet dusený a zalievaný informačnou lávou, pri pravidelných výbuchoch žurnalistickej slovnej erupcie. Z krátera unifikovaných médií, napájaných telurickými pokynmi súčasných budovateľov Nového svetového poriadku, sa valí unisono nárek, či oslavná tiráda a zadusený svet lapá po dychu. Zmätený občanko sa pýta: som skutočne sám? Som jediný kto si myslí, že to tak nie je? Média trúbia do ohlúpnutia a postavičky liberálno-murárskeho orloja sa zjavujú jedna po druhej, aby odrapotali svoje sentimentálne frázy s dobre zaplateným planúcim pohľadom.

Kauza Bezák sa stala kameňom uholným pre slovenských liberálov, murárov, ekumenov, tolerantov, skrátka pre všetkých sluhov Krásneho nového sveta. Trúbia unisono na poplach. Ale povážte! Oni žialia nad tým, že Cirkev týmto aktom utrpí  a veriaci sa odvrátia od Cirkvi. Skrátka, Cirkev príde o dôveru. Toho náreku! Toho lamentovania! Toho strachu o dobro Cirkvi! Kto by si to pomyslel, že všetci tí protestanti, agnostici, židia, rockeri, homosexuáli, poslanci a podobné Božie dopustenia, tak milujú katolícku a apoštolskú Cirkev? Zdá sa, že by za ňu aj krv vycedili, len aby zostala bez poškvrny. 

Zaiste máme všetci v dobrej pamäti, akými nehynúcimi sympatiami k Viere, Cirkvi a Nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi, sa vyznačuje táto kamarila a boli by sme dokonalými bláznami, ak by sme čo i len na sekundu uverili v ich úprimnosť. Mená ako Štefan Hríb, Eugen Korda, vyskočený teológ Kocúr, Andrej Bán, etc. , etc. , sú dostatočne známe svojimi protikatolíckymi postojmi na to, aby sme pochybovali o tom, že im ide o skutočné blaho Cirkvi. Ak kričia na poplach tak z jediného dôvodu: ich exponent v radoch Cirkvi bol vypoklonkovaný a to s takou rýchlosťou a razantnosťou, akú od Vatikánu, topiaceho sa v anarchii pokoncilového aggiornamenta, nikto nečakal. Miera ich kriku je priamo úmerná miere ich šoku. Pozrime sa postupne na to, čím si získal bývalý arcibiskup Bezák ich sympatie a pohrabme sa trošku v kontextoch.

Bezák a Tiso

Takmer všetky média a ich exponenti, spolu s „osobnosťami“, vo všetkých článkoch referujúcich o Bezákovom odvolaní, zmieňujú s bezostyšnou drzosťou, že hlavným Bezákovým pozitívom, v protive k Sokolovi, je jeho ostentatívne negatívny postoj k Tisovi, za ktorého Sokol slúžil zádušné omše. Už toto kritérium, zúfalo vzdialené od akýchkoľvek skutočných vieroučných a pastoračných kritérií, je dostatočným dôkazom, že cela kauza je spolitizovaná malou, ale dobre platenou a výkonnou liberálnou klikou. Urobiť z postoja k historickej postave kritérium kvality katolíckeho biskupa, to svedčí jednak o tom, kto ovláda média a za druhé o dokonalej dvojrozmernosti myslenia, neschopného povzniesť sa nad úbohý historizujúci bulvár.  S priam maniakálnou paranoiou sa tu klasifikujú predstavitelia Cirkvi podľa toho, aký postoj zaujímajú, alebo zaujímali, k obdobiu II. svetovej vojny a k jej následkom. Prípad biskupa Wiliamsona je dostatočne známy, aby otvoril oči aj tým najzaslepenejším katolíkom. Pravda, ak duševný spánok nie je pre nich hodnotou minimálne tak podstatnou ako to, ktorá sekulárno-pohanská forma myšlienkovej totality (slobodomurárska, komunistická alebo národno socialistická) vyhrala vojnu pred 70 rokmi. Je možné, a niekedy sa zdá že priam isté, akoby toto bolo pre nich dôležitejšie než spásne učenie katolíckej Cirkvi, pretože predstaviteľov Cirkvi nehodnotia podľa pravovernosti a oddanosti Tradícii, ale podľa toho koľko krokodílych sĺz vyronili nad rôznymi udalosťami z učebníc moderného dejepisu.

Bezák a Sokol

Ako z hore uvedeného vyplýva, tak medzi Sokolom a Bezákom bola nezhoda v otázke hodnotenia Jozefa Tisa. Pre katolíka otázka nie podstatná. Veriaci katolík môže byť dobrým katolíkom nezávisle  na tom čo si myslí o Jozefovi Tisovi a bez ohľadu na to či ho obdivuje alebo kritizuje.  Pre liberálov, murárov a ekumenov to však bolo hotové požehnanie. Vítali príchod Bezáka na post trnavského arcibiskupa tak, ako by prišiel nový sv. Cyril a sv. Metod v jednej osobe. Cirkev sa mala obrodiť. Pravdepodobne podľa rakúskeho modelu. S dokonalou znalosťou zákulisných ťahaníc očakávali svieži liberálny vietor v „zatuchnutých“  komnatách Cirkvi na Slovensku. Ten sa samozrejme dostavil a Bezák bol obletovaný médiami s pravou tajnosnubnou diskrétnosťou. Hrkútaniu a cukrovaniu nebolo konca kraja. Rozhovory, oslavné články, bláboly typu „už sa my katolíci nemusíme hanbiť“ a všetok ten gýčovitý pseudohumanistický balast, omieľaný až do úplného zamdlenia.  Skrátka liberálna klika bola na koni. Vo vzduchu sa vznášala vôňa kvetín a slobody, festival Pohoda, na čele s Kaščákom a Hríbom, okiadzal Bezáka s ohavnou komsomolskou dryáčníckosťou a on na oplátku šíril pod stanom amorfné heretické klišé ála „ nezáleží na tom či sme katolíci, hlavne, že máme lásku“.

S jedlom rastie chuť. Arcibiskup Bezák a jeho mediálni kamaráti sa rozhodli zúčtovať s „negatívnym“ hrdinom tohto ostblockového westernu, Jánom Sokolom. Ten sa zdal byť totálne spacifikovaný a neschopný odporu. Najprv začali presakovať zo zákulisia trnavskej diecézy šokujúce informácie o arogantnom chovaní Bezáka k jeho predchodcovi, o snahe ponížiť ho a vyštvať.  To mierne narúšalo obraz slušného, decentného a vždy otvoreného otca arcibiskupa, ako ho maľovali média. Medzi zdesenými ľuďmi (ktorí ho podľa médií tak milovali) sa začala šuškanda i počalo sa hovoriť o lóžach, uholníkoch a kelňách.  To však nemohlo liberálnu kliku vzrušovať, cítila sa vo víťazstve istá a neohrozená.  A tak sa započala kauza Sokol. V nej sa angažoval večný infantil slovenskej politiky a pravdepodobne aj osoba, poverená začiatkom 90 -tych rokov spolu s KDH, pacifikáciou slovenského katolicizmu a jeho liberalizáciou, večný ospravedlňovač a ľudový zabávač, František Mikloško.  Kauza skončila dokonalým fiaskom liberálnej kliky; Mikloško bol odhalený ako fabulátor neschopný dokázať svoje tvrdenia o Sokolovi a len zákrok liberálnej prokurátorky zachránil jeho a časopis .týždeň pred platením odškodného za poškodzovanie dobrého mena Jána Sokola.

Bezák a Cirkev

František Mikloško má, po fiasku v kauze Sokol, zase mediálny priestor. Vrhol sa do boja so samotným Vatikánom. On, ktorý, ako tvrdí „ žil a zomieral“ za Cirkev. No, o zomieraní asi nemôže byť reč, ale živý je až, až. A plný vášne. Už teraz sa rozhodol, že Vatikán bude musieť  Bezáka raz rehabilitovať. Ak nie, tak Cirkev na Slovensku, súdiac podľa miery jeho vzrušenia, príde o svojich najlepších synov a dcéry, v návale sklamania z odvolania najlepšieho biskupa akého kedy Slovensko malo. No, tak sa na to pozrime. Čo znamenal Bezák pre Cirkev, ktorá sa aj tak topí v rozklade a zniesla už všeličo.
.
Už počas jeho menovania sa šírili medzi liberálnymi kruhmi v Cirkvi pochvalné správy o tolerantnosti jeho názorov. Detské omše s plyšovými zvieratkami, rockové omše, mládežnícke omše, skrátka  otvorenosť sama. Bezákom deklarované nadšenie pre rockovú hudbu dávalo tušiť kam až siahajú duchovné základy jeho pastorácie. Relativizovanie nutnosti príslušnosti ku katolíckej Cirkvi z hľadiska spásy, všetko objímajúce tolerantné frázy, podlizovanie sa mládeži, popieranie nevyhnutnosti autority a hierarchie, no skrátka ideál katolíckej ortodoxie, že? Nie, že by zvyšok Cirkvi bol obzvlášť odlišný, po 40 rokoch všeobecnej deštrukcie, ale toto bolo na Slovensko asi predsa len trochu moc.

Na povrch začali vychádzať správy o tom, že arcibiskup Bezák svätí za kňazov seminaristov, ktorí boli odmietnutí v iných seminároch; t.j. ktorí boli uznaní za nespôsobilých na vysvätenie, kvôli svojim neortodoxným postojom a snáď aj iným deliktom. Toto svojvoľné porušenie základnej disciplíny, potom ako sa prevalilo, bolo spúšťacím mechanizmom apoštolskej vizitácie, ktorou Rím poveril litoměřického biskupa Baxanta, známeho konzervatívnymi postojmi.  Čo všetko sa dozvedela komisia pri vizitácii sa môžeme len dohadovať, ale motív je dostatočne jasný. Nie sú to žiadne finančné machinácie. Tie, vzhľadom na malosť Slovenska, môžu zaujímať miestnych čachrárov, ale predpokladať, že rozvášnia Vatikán, ktorý sa sám topí v rôznych finančných problémoch, natoľko, aby sem posielal vyšetrovaciu komisiu a následne odvolal arcibiskupa, to je smiešne. Nie je nutné ani predpokladať, že sa Bezák dopustil niečoho, čo by prekračovalo bežný stav na osvietenom Západe. Takí nemeckí a rakúski biskupi, by mohli byť odvolávaní jeden za druhým. Skôr môžeme uvažovať o tomto variante: to čo je na Západe bežná liberálna prax, to je ešte stále na Slovensku nestráviteľné a niekomu to vadilo. Podal podnet do Vatikánu a tam rozradostení, že môžu niekoho odvolať za neortodoxné chovanie (čo sa im, vzhľadom na toleranciu a ohľaduplnosť, už nepodarilo veľmi dávno)rozhodli sa konať, vediac dopredu, že Konferencia biskupov Slovenska nebude proti. Tak vznikol exemplárny prípad, ktorý na dlhší čas môže odradiť nádejných kandidátov cirkevného liberalizmu, príliš sa angažovať na poli autodeštrukcie. Vatikán tiež môže ukázať, že okrem trápne pôsobiaceho proskribovania tradičných komunít ako FSSPX, vie zatočiť, v duchu hermeneuitky kontinuity, aj s liberálmi. Všetko dopadne viac ako dobre, k všeobecnej spokojnosti. Klika na čele s Mikloškom, Hríbom, Demkom a spol. bude chvíľu mútiť vodu a zvyšku Slovenska bude arcibiskup Bezák chýbať asi ako druhý palec na ruke.

Bezák a média

Najjasnejším dôkazom o tom, kto je bývalý arcibiskup Bezák, sú nekonečné žalospevy nad jeho odvolaním v médiách. Človek nemusí byť práve znalcom zákulisných jemnôstok, aby vypozoroval, že hlavné médiá vo svete a tobôž na Slovensku, sú k uzúfaniu jednotvárne a monolitické.  Jednotnosť predpokladá jednotné vedenie. Ak sa nečudujeme, že Vatikán je, alebo by aspoň mal byť, jednotný, tak by sme sa tomu nemali  čudovať ani u jeho nepriateľov. Nepriatelia Cirkvi vlastnia väčšinu médií sveta a na Slovensku takmer všetky. Jednotne útočia na Cirkev, jednotne podkopávajú kresťanskú morálku, jednotne ničia európsku kresťanskú kultúru. Tieto média teraz oslavujú Bezáka. Ak im nejaký katolík skutočne verí, tak potom to môže byť len súdruhom Leninom definovaný „užitočný idiot“.
Čo platí o mediálnej podpore Bezáka, to platí aj pre ostatných, v médiách obľúbených a hojne citovaných katolíkoch. Nemohli nám viac na seba prezradiť ako v tejto kauze. Ak im nepriatelia Cirkvi dávajú priestor, oslavujú ich a vydávajú ich za tých „dobrých“ katolíkov, v protiklade ku  kryptogardistickému, bačovskému a zaostalému Slovensku, tak nám tieto média robia skutočne dobrú službu, o akú nikdy nemali vlastne záujem a svojim sluhom z katolíckych radov reklamu, ktorá sa končí uškŕňaním.
Je ťažké odhadnúť či je kauza Bezák ďalším potvrdením slov „a brány pekelné ju nepremôžu“. Možno nástupca arcibiskupa Bezáka bude ešte smutnejšou postavou. Každopádne určité kruhy, tváriace sa ako milovníci kresťanstva a Cirkvi, sa naivnej dôvery slovenského baču a kryptogardistu už asi nikdy nedočkajú.