Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

27. 6. 2012

Telo Kristovo musíme prijímať na kolenách a do úst!

P. Tharsicius Péter Papp

Drahí bratia a sestry !

Viete to všetci veľmi dobre, že bez Najsvätejšej Oltárnej sviatosti niet kňazstva a bez kňazstva niet Najsvätejšej Oltárnej sviatosti. Prečo? Ježiš Kristus nechcel svoje sväté spasiteľské dielo obmedziť v určitom priestore a čase iba na Jeruzalem a Veľký piatok, ale rozšíril ho na všetky miesta a na večné časy. Len tak sa dá chápať Ježišovo zvolanie: „Toto robte na moju pamiatku!” alebo inak: apoštoli a ich nástupcovia majú na území celého sveta a v každej dobe konať to, čo konal počas svojej poslednej večere sám Spasiteľ a do čoho vložil celé svoje vykupiteľské dielo.

Nie je náhodou, že má samotná Oltárna sviatosť v rámci cirkevného roka svoj vlastný, výnimočný sviatok. Keďže svoje pozemské putovanie prežívame v konkrétnom čase a v konkrétnom priestore, je potrebné, aby existoval výnimočný sviatok, počas ktorého si budeme všímať výhradne len Oltárnu sviatosť. Nemožno považovať za vymyslenú legendu to, že Oltárna sviatosť krvácala (viď zázrak v Lanciano [dnešný región Abruzzo v Taliansku] v 8. storočí – pozn. autora), lebo Všemohúci Boh koná viditeľné divy aj dnes. Eucharistický zázrak, ako bol tento však nemá hovoriť iba ku katolíckym veriacim, ale ku každému človeku, žijúcemu v akejkoľvek dobe: Ježiš naozaj založil a nariadil Eucharistiu, starajúc sa aj týmto o ľudí, žijúcich v dobách, nasledujúcich po čase jeho verejného účinkovania na Zemi. Druhé posolstvo predstavuje práve pravosť Oltárnej sviatosti: to nie je obyčajný chlieb a obyčajné víno, ale v dvoch svätých podstatách sám pán Ježiš Kristus, bez akejkoľvek chyby, nedostatku, či neúplnosti – čiže v celosti, so svojim telom, so svojou krvou, božskou i ľudskou podstatou. V Oltárnej sviatosti niet nedostatku, lebo predstavuje skutočnú prítomnosť Ježiša Krista. Tak je už zrejmé, prečo klamú tí, ktorí z pozície samozvanej sily hovoria, že Ježiš je prítomný iba v okamihu prijatia jeho Tela, alebo je prítomný iba svojou silou, či symbolicky, alebo nie je v Oltárnej sviatosti prítomný vôbec (viď rôzne protestantské  učenia – pozn. autora).

Ak raz niečo s určitosťou nariadi sám Ježiš Kristus ako pravý Boh a pravý človek, potom nemá nik z ľudí – súc iba zrnkom prachu, žiadne právo na tom niečo pozmeniť!  Odtiaľto sa dostávame k hanebnej situácii, kedy veľké množstvo veriacich berie počas Svätého prijímania Oltárnu sviatosť do svojich rúk. To nie je jedlo. Zdôrazňujem, Svätá Omša nie je fast-foodová jedáleň, ani párty pri švédskom stole. Po druhom vatikánskom koncile, nakazenom voľnomyšlienkárstvom a rôznymi bludárskymi výkladmi viery, či spôsobmi života, čo prinieslo iba rozruch a chaos, je vidieť výsledok: veriaci prijímajú Pána Ježiša stojac a do ruky ! Len si pomyslite, čo sa deje pred tým a potom ! Pred tým je ruka veriaceho špinavá, veď kostolnú kľučku chytajú aj druhí, s kadejako zapatlanými rukami; potom tu je kýchanie, kašľanie, čo znečisťuje ruky rovnako. Pri podávaní rúk na znak pokoja si podávame ruky s inými, ktorých ruky môžu byť tiež špinavé. Po prijímaní ostávajú malinké čiastočky Božieho tela na rukách. Stačí si len podať s niekým ruky, dotknúť sa vlastných šiat, alebo iných predmetov, chytiť ich. Ježiš nie je v Najsvätejšej Sviatosti prítomný nato, aby bol prítomný aj na predmetoch mimo ľudského vnútra: na šatách, predmetoch bežnej potreby, či ktovie kde inde.

Prijímanie v stoji nie je prijímaním, ale banketom. Nečudujme sa výsledkom jedného prieskumu, podľa výsledkov ktorého okolo 70 percent tých, čo navštevujú Omše, slúžené podľa Novus Ordo  - teda v priebehu posledného koncilu pri písacom stole zosnovaného misálu – aspoň raz týždenne (v nedele) neverí v reálnu prítomnosť Krista v Najsvätejšej hostii!  Prečo to nie je tak u tých veriacich, ktorí sú verní Svätej Omši, prežívanej a konanej v duchu dvetisícročnej svätej Tradície Cirkvi a zúčastňujú sa najmä tejto? Pretože tam sa Prijímanie deje v kľaku a na jazyk. Prečo? Pretože tam človek zbožňuje pravého Boha a pravého človeka Ježiša Krista. Pred jedlom si nekľakáme, ale pred Ježišom áno.
Bratia a sestry! Ak si chcete zachrániť Vaše duše, potom nesmiete vzdať Vaše poslanie, podľa ktorého musíme každého človeka, každý národ učiniť Ježišovým učeníkom. To je možné vykonať iba v rámci Ním stanoveného Poriadku. Je zakázané čokoľvek vymazať, doplniť, či pozmeniť zo Zákona, ktorý nám dal a ustanovil Ježiš Kristus. Nezabúdajte: „Človek ma skôr počúvať Boha ako ľudí!”

Týmto Vás žehnám, taktiež každého pravého katolíka, spomínajúc na Vás i v modlitbách; zároveň sa snažiac aj o spásu tých, čo  ešte stoja mimo stáda Ježišovho.  Nech je s Vami pokoj nášho Pána Ježiša naveky! Amen.

Svedectvo veriaceho laika o „svätom“ prijímaní na ruky 

V krátkosti o mne: mám 37 rokov, k prvému Svätému prijímaniu som pristúpil ako osemročný a keď som mal dvadsať rokov, osobne som si zaumienil, že budem Telo Pánovo prijímať do rúk. K môjmu rozhodnutiu som dospel po tom, čo nám raz na hodine náboženstva duchovný otec rozprával a demonštratívne predvádzal, ako (všelijako a pritom smiešne) prijímajú ľudia, všetko podané z perspektívy kňaza. To ma motivovalo k tomu, aby som odteraz za žiadnych okolností nedal dôvod na to, aby niekto mohol zosmiešňovať Najsvätejšiu Sviatosť ako takú, respektíve spôsob, akým sa podáva veriacim, teda priebeh udeľovania Svätého prijímania. Toto moje rozhodnutie, ktoré som prijal ako dvadsaťročný, som dlhých šestnásť rokov svedomite dodržoval. Ešte predvlani som bol človekom, ktorý sa zúčastňoval Svätej Omše denne, po celý rok. A zároveň som pristupoval denne aj k Svätému Prijímaniu (ako inak, do rúk). Telo Pána som vždy prijímal s maximálnou odovzdanosťou a snahou o čo najdokonalejšiu dôstojnosť tohto aktu. Živo si spomínam, ako som si po Svätom prijímaní vždy kontroloval dlane, tajne na nich skúšal hľadať nalepené malilinké úlomky hostie. Spočiatku ma pri tom trápili určité obavy, neskôr mi to začalo byť jedno. Napriek mojej dennej účasti na Svätej omši a dennému pristupovaniu k Sviatosti Eucharistie som začínal pociťovať, že som od Boha ďaleko. Bolo to pre mňa z hľadiska mojej duše ťažké obdobie. Keď si na to spätne spomeniem, veľmi reálnym bolo nebezpečenstvo, že by som dokonca stratil svoju Vieru.Že všetko napokon skončilo inak, vďačím otcovi P., ktorý zohral významnú rolu v procese zmeny môjho osobného života. Po tom, čo bol otec P. preložený do farnosti, kam chodím do kostola i ja, som začal k nemu chodiť na spovede. Od počiatku som tušil, že je zástancom Tradície, no pre mňa to nebolo nič dôležité, bral som to len ako podružný kuriózny fakt.

Vlani – na začiatku veľkopôstneho obdobia – som sa modlil k Svätému Duchu, prosiac ho o to, aby mi pomohol spoznať v mojom živote „múry“, ktoré ma od Neho oddeľujú. A on mi to splnil.Niekoľko dní po mojej pravidelnej mesačnej spovedi som bol na jednej Svätej Omši, ktorú slúžil otec P. , v Novus Ordo. Chcel som ísť na Sväté prijímanie, preto som rozmýšľal, ako. Poslúchajúc hlas svojho srdca, verný šestnásťročným zvyklostiam som chcel ísť prijímať do rúk. Snáď trochu s ohľadom na otca P. (vedel som už o ňom, že je zástancom Tradície a že uznáva iba prijímanie do úst), tak trochu i na znak akejsi snahy byť viac otvorený Bohu, som sa napokon rozhodol, že výnimočne budem prijímať na jazyk. Vtedy sa stalo niečo, na čo odvtedy nedokážem zabudnúť a čo si budem pamätať navždy: v okamihu prijímania som okúsil Jeho pravú prítomnosť. Tento zážitok na mňa zaúčinkoval elementárnou silou. Začal som doma hľadať na internete články na tému polemiky prijímania na ruku contra na jazyk. Tak som sa dostal na stránky katolíckej tradície a ku článkom na nich, prečítaním ktorých som sa oboznámil s argumentmi, ktoré preferujú prijímanie do úst oproti prijímaniu na ruku. Ešte niekoľko dní som vo svojom vnútri viedol boj, ale musel som uznať, že ak chcem zostať dôsledný vo vzťahu k spoznanej Pravde, musím zmeniť svoje šestnásťročné zvyklosti. Prijímanie na ruku som úplne zanechal.O pár týždňov neskôr som mal možnosť zúčastniť sa tradičnej Svätej Omše, slúženej pátrom P. Dostal som sa pred ďalšie rozhodovanie sa, lebo na týchto Svätých Omšiach je Sväté prijímanie udeľované výhradne na jazyk, dokonca v kľaku. To už nastal ale v mojom živote úplný obrat, rozumom, svojimi pocitmi i vôľou som už bol pevne rozhodnutý pre svätú Tradíciu. Už zostalo len vzdanie úcty Jeho telu mojim telom.Keď som prvýkrát prijal Sviatosť oltárnu kľačiac na kolenách do úst, bolo to pre mňa, akoby som bol na prvom Svätom prijímaní. Nedá sa to vypovedať. Aj odvtedy, kedykoľvek mám možnosť pristúpiť k Svätému prijímaniu a spĺňam zároveň všetky patričné podmienky, prijímam Kristovo telo práve v tejto forme. 


Podľa www.Szentkoronaradio.com preložil Ladislav Hajdu