Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

4. 6. 2012


Antibuzimíting
alias 
„Pochod za ochranu manželstva, rodiny a výchovy detí rodičmi a proti Gay Pride 2012“.

Ladislav Hajdu

V sobotu 26. mája 2012, o tretej poobede, som sa pripojil k zhromaždeniu ľudí, ktorí spevom, modlitbami i hovorenými prejavmi prezentovali katolícky, item menšinový postoj k infekcii sodomie a jej čoraz hlasnejším a drzejším nositeľom. Organizátormi už tretieho ročníka podujatia boli „Združenie pre ochranu rodiny“ a združenie „Občania za kresťanské hodnoty a tradície“.Všetko to začalo na Tržnom námestí (aka Námestí esenpé), pod obrovskými železnými ohavami partizána a jeho dve fašistóf nenávidiacich devúch, kde po krátkych príhovoroch šéforganizátora nasledovala modlitba Korunky k Božiemu Milosrdenstvu a prejav mladíka, ktorý sprostredkoval svedectvo obrátenia sa jedného homoperverzistu z Džůesej. Následne sme sa, spievajúc pieseň Počúvaj Slovensko, Ježiš je Tvoj Boh, slávne z mŕtvych vstal" pobrali ulicami mekky tunajšieho hedonizmu a roztopaše. Bratislava je kůlová, inakšia ako iné viesky a ospalé mestá Slovákie. Bolo to vidno aj na tvárach ľudí, ktorých sme míňali, o tom však ešte hojne ďalej.

I. Účastníci mítingu

Kto tvoril osadenstvo tohto mítingu? S istotou môžem povedať, že väčšina účastníkov merala na pochod cestu zo Žiliny a okolia, prešporáci boli v tesnej menšine. Okrem členov jedného alebo druhého združenia (mierna väčšina účastníkov) som mal tú česť s charizmatikmi, dvíhajúcimi pred začiatkom podujatia svoje ruky vysoko k nebu, na ich čele bola postava samozvaného mnícha v habite vlastnej výroby, mne z videnia známeho z modlitebne Svätej Rodiny v Petržalke. Zaujímavých postáv však na námestí bolo viac – podporiť nás prišiel aj jeden  poslanec z KDH, patriaci k tým známejším. Toho snímali fotografi, pracujúci pre tých so schabesdecklom na hlave ako prvého. Bol som príjemne prekvapený celkom peknou účasťou mladých ľudí, veď išlo aj o našu budúcnosť a hlavne o budúcnosť našich detí, o tom, čo sa budú napríklad učiť o týchto veciach v škole a pod. Nemohol som si nevšimnúť dvoch novinárov, dnes píšucich do menej známeho mesačného plátku, ktorých si ešte živo pamätám z liet Vladovlády tesne pred a potom štyri roky po rozdelení Československa. Považujem ich za bytostne vzdialených mojim politickým názorom, ale cítil som, že v to poobedie sme na stodvadsať minút spojencami. Pokiaľ ide o sodomský hriech, či genocídu nenarodených, je mojou povinnosťou pochodovať aj s členmi Moslimského bratstva, ak sú ochotní sa k nám pridať.    

Z tvárí prítomných som poznal aj jedného staršieho pána – tradicionalistu, ktorý nechýbal ani na lanskom pochode, ba dokonca jednu mladú dievčinu, ktorú som stretol toť dva dni predtým pracovne a netušil som, že sa za 48 hodín stretneme opäť, ešte k tomu pri takejto príležitosti. Medzi nami boli aj dvaja mladí kňazi, jedného som evidoval i vlani. Ostatní duchovní mali asi na práci dôležitejšie veci, alebo sa nestotožňujú s ideou pochodu. Alebo im to zakázal pán biskup. Jedného zástupcu vyslala aj Slovenská pospolitosť.  

Na margo hanebne nízkej účasti domácich sa v priebehu pochodu jedna zo žilinských tiet rozhorčovala: „A to nikomu nevadí? To akože všetci to príjmu? Že tu bude takýto pochod?“ Nuž, príjmu. Pokiaľ do nás nikto nehádže skazené paradajky, vajcia, či psie fekálie, je ešte dobre. V Berline minulý september, či v Münsteri tento marec to bolo iné, tam je ľavica sebavedomejšia, údery, pokriky, vuvuzely, piskot, nadávky, preklínania, satanove orgie. Policajti mali čo robiť, 150 katolíkov chránili kukláči. Verím, že časom to príde aj sem, do ospalej diery prešporskej.

II. Kade sme sa pohybovali

Po modlitbe Korunky a odznení prvých prejavov na Tržnom námestí sme sa vydali na pochod. Na rozdiel od minulého a predminulého roka sme nezavítali pred okná Prezidenta hlavy štátu, aby sme ho nevyrušovali v rozjímaní nad úspechom „našich chlapcov“, ale po prechode krátkym úsekom Poštovej ulice sme po Obchodnej ulici popri koľajniciach prešli ku kostolu Trinitárov a potom popod Michalskú bránu do jamy levovej – turistami zaplneného prešporského Dauntaunu. Zastali sme na Hlavnom námestí u Rolandovej fontány, vypočuli si prejav číslo dva a potom sme prešli krátkym úsekom cez Rybársku bránu pred budovu Slovenského národného divadla, kde odznel prejav číslo tri. Nato sa zhromaždenie v pokoji rozišlo. 

III. Doprovod

Spoločnosť nám robili dvaja „dvorní fotografi“ – mladá vychrtlá čiernovlasá lesba a v teplom saku funiaci משגע, majúci na sebe čierne tričko, na ktorom sa vynímal veľký biely kruh s čiernym, červenou čiarou diagonálne preškrtnutým krížom. Teda jasné, že nebol „od nás“. Tá lesba po čase zmizla, no משגע, dokonale utajený v tmavých slnečných okuliaroch nás sprevádzal celým pochodom až do poslednej minútky. Určite porobil aspoň sto fotiek, čert ho vie, kam ich zavesil. Jeho nasadenie mi pripomenulo nasadenie istého „žurnalistu“, trpiaceho neurózou z maďarskej pravice, píšuceho od roku 2003 do nemenovaného trojpísmenového denníka, ktorý sa celý spotený nepravidelne poneviera medzi Szegedom a Prahou, otravujúc svojou orbánofóbiou stredoeurópsky mikropriestor zo stránok onoho denníka už deväť rokov, onehdá šantil hlavne do českých novín.     

Spoteného fotografa som mal živelnú chuť posotiť do fontány na Hlavnom námestí, keď vyskočil na jej obrubie, poťažmo mu stúpiť obomi nohami na jeho jednu, keď mi pred divadlom fuňal poza golier, stojac mi centimeter za chrbtom. To by si ma ale určite všimla a sankcionovala spravodlivá ruka zákona – zhmotnená v nie veľmi na očiach sa pohybujúcich príslušníkoch Zboru národnej bezpečnosti, ehm, Polície. Bolo ich vidieť sporadicky, pri odchode z Hlavného námestia nám krapet na malom úseku razili cestu. A pod kalvínskym templomom pozerali hore do okien, kto nám to tam trúbi do modlitieb a prejavov.

IV. Protistrana – hlavy demoliberálbolševickej Hydry

Zhromaždenie trvalo pár minút, keď sa z úst okoloidúcich ozvali prvé príspevky do ľavičiarmi toľko adorovaného dialógu – „Fúúúúj!“, doprevádzané piskotom a kadejakými pazvukmi. Išlo v drvivej väčšine o adolescentov, ktorí ani nechápali zmysel nášho podujatia, nieto ešte jeho posolstvo. Im však nie je jasné ani to, že v autobuse uvoľním miesto staršiemu človeku, že mi je rodič a učiteľ autorita, že nenačim po piatkoch a sobotách večerami obštievať a obgrcávať „Hodžko“, že hlasným počúvaním hudby obťažujem suseda a NETOLERANTNE ho nútim, byť proti jeho vôli účastným na vykonávaní mojich koníčkov, že v jedenásťslovnej vete nemusí byť sedem vulgarizmov a tri kusy výrazu „oné“ v príslušnom páde etc... Preto ten piskot, pochopiť o čom sme sa bavili, je pre nich nadstavba.

Výraznejší príspevok do diskusie pridala jedna cigánska dvojica (vek okolo 20 až 25 rokov), hysterické „fúj“ z úst ženskej polovice páru bolo obzvlášť pôsobivé, potvrdila sa skutočnosť mimoriadneho hudobného, a vôbec, umeleckého nadania tohto etnika a tiež fakt, že so zvyšujúcou sa pigmentáciou priamo úmerne klesá výška IQ1. Čávo ťahal svoju družku za jej neustálej jednostrannej komunikácie s modliacou sa skupinou ľudí popri nás preč severným smerom námestia, potom bol kľud, hoci si ponajprve nezabudol zaskandovať aj on.

Otravnejší ako cigánske duo však bol neúnavný vytrubovač, ktorý neustálym trúbením prehlušoval koniec našej modlitby a druhú polovicu prednášaných prejavov. Musel byť zbabelo schovaný niekde hore, na nejakom poschodí jednej z okolitých budov, pretože sa usporiadatelia i náhle sa vynorivší strážcovia verejného poriadku pozerali stále kamsi hore. To, že ľavica, neschopná slušnej komunikácie volí sebe vlastné spôsoby imbecilov („Fúúúj!“, kadejaké piskoty, či búkanie), poznáme a vieme. To, že tým rušili prejavy, budiž – vůl zůstane volem. Rušenie modlitby však ukazuje, že sodomitov naozaj vedie vládca všetkého hriechu a tmy.

Pred zabočením na Sedlársku ulicu nás minuli traja mladí šarvanci, držiaci sa ostentatívne za ruky. „Gay Pride-áno! Uvidíme sa deviateho júna!“, zakričali. Mňa neuvidia.

Idúc po Sedlárskej, za satanistickým pajzlom pripomínajúcim svojím názvom kultúrny sloh a obdobie s úplne protichodným nábojom (šak práve o to im ide, zblbnúť nevedomých a vysmiať sa vediacim - viď reklamná kampaň z jari 2011) sme míňali dobre upraveného asi dvadsaťročného blonďáčika s priateľkou. Čítal si transparenty a s neskrývaným odporom sa spýtal chlapíka predo mnou: „A to ako Vy sa s tým stotožňujete?“ Keď sa mu dostalo odpovede, že hej, dodal „Môj Bóóóže!“ Nuž, keď v Neho neveríš, načo ho spomínaš a keď sa považuješ za veriaceho, choď domov, zaves si nohavice do skrine, umy si zuby a začni čítať Jeho Slovo. Nájdeš tam toto: http://dielnasj.blogspot.com/search?updated-max=2010-06-03T10:56:00-07:00&max-results=7&start=128&by-date=false.  Ale viem, že ty na to zvysoka kálíš. Si už presvedčený, si kůl, nie spiatočník. Ty sa asi stotožňuješ s apokalyptickými výjavmi na Regenbogenparádach, Gay Pride-och, Christopher Street Days, či Mardi Gras.

Stojac na Hlavnom námestí som si všímal okoloidúcich. Väčšinou nechápavé pohľady, smiech. V pohode. Z diaľky asi tristo metrov, od uličky pri kostole Jezuitov sa k nám blížil parobok v nóbl outfite, s dizajnovými okuliarkami na očkách, o ktorom nemohlo byť pochýb, že patrí k tým chalaňom, čo večer zaspávajú v náručí iného chalaňa. Prešiel okolo nás, naraz sa štyri kroky vrátil, aby si prečítal text jedného z transparentov. S rozhodným odmietnutím napísaného pokýval tou svojou nagélovanou hlavičkou, čím potvrdil, že je to aj o ňom. Nemohol som sa nechechtať.

Vrcholom „krásy“ a potvrdením našich malomeštiackych predsudkov a komplexov bolo čísielko dvoch štyridsiatnikov, očividne „nie odtiaľto“, ktorí vošli do našim rozostupom vytvoreného kruhu, chytili sa idúcky za ruky, provokačne sa objali, pobozkali, pozreli sa na niekoľkých z nás a pár metrov od opustenia kruhu nám predviedli na malom čiernom stĺpiku ich „intímny akt“, ako inak - za rehotu a pokračovali do Carltonu. Nič sa nedialo, Kotlebov výkrik „Na stráž!“ je určite odpornejšie zverstvo.

Už som odchádzal domov, keď som začul jedného dobre oblečeného tridsiatnika „bráťislavčana“, ako nervózne poučoval tety, držiace voľaký transparent. „Čo vám bude chýbať, keď budú akože uznaní?“ Škoda, že nepridal onen obľúbený refrain pokrokárov o tom zlom stredoveku, kam nás určite vedú späť verejne Otče náš modliaci sa. Nahlas, ale nie vulgárne nadávajúc sa potom vzďaľoval smerom ku kostolu kanonistiek Notre Dame. Typický veľkomestský intelektuál, ktorý nechápe, ako môžeme byť proti niečomu, čo je tak prirodzené. A neškodné. Vraj aj v živočíšnej ríši. Nuž, dobre, na debilný argument (debilný preto, že zvieratá nemajú dušu, ani rozum a slobodnú vôľu, nepodliehajú teda Božiemu súdu, kdežto človek áno) iný „argument“ – stane sa, že samička Mantis religiosa niekedy zožerie svojho partnera. Tak prečo potom nefunguje kanibalizmus aj u ľudí ako čosi prirodzené? Jasné, tu to nepasuje do krámu.

V. Kolorit veľkomesta – turisti      

Najväčšiu skupinu tvorili tváre udivené, šokované, prekvapené, zdesené a zízajúce na to prapodivné pohyblivé panoptikum určite psychicky labilných kresťanov, vyspevujúcich „Allelúja“. Asi najviac ľudí sme míňali cestou k SND, počet prekvapivých a zároveň zdesených pohľadov pribúdal. Cítil som sa ako panda v klietke, na ktorú čumia davy zvedavých visitátorov Zoo.

Hneď meter za Michalskou bránou sme míňali skupinku starších turistov – Švédov. „Vad vill de?“2, pýtal sa pán svojich priateľov. Pokrčili plecami. Ako náhle jedna pani uvidela piktogram v rukách jedného kolegu, na ktorom boli v kruhu preškrtnuté dve mužské postavy, držiace sa za ruky, zvolala – ”De har något emot homosexuella !”2. Ďalej nás už nekomentovali, to v Stockholme nemajú, taký sprievod. Ja viem, oni sú ”ďalej ako my“.

Druhú najpočetnejšiu skupinu tvorili tí, ktorým sa naše posolstvo ani za mak nepozdávalo. Smiech, klepanie si po čele, rehot, nemá skepsa. V tejto kategórii výrazne dominovali Nemci3, respektíve Germáni vôbec. Za necelé storočie sa národ mysliteľov a básnikov, krajina, dominujúca svetu vedy a poznania zmenil (alebo bol zmenený?) na hordu ohlúpnutých hedonistov, nakazenými propagandou o akejsi vlastnej „dedičnej vine“ za určité udalosti histórie (hoci ostatné národy si vedia svoje podiely v čiernej knihe vždy niečím ospravedlniť, obkecať a ututlať), dokonale „umerzogen“ generáciou šesťdesiatosmičkárov, ovládajúcich parlament, médiá a katedry. Rumoviská rozvrátených rodín, kde vyrastajú chlapci bez akéhokoľvek mužského vzoru správania, hýčkaní feministkami, homolobby, psychológmi, spotvoriacimi stáročia osvedčené výchovné postupy, propagátormi multi-kulti, bludy šíriacimi „teológmi“ a dokumentárnymi filmami z dielne Guida Knoppa. Henry Morgenthau si v pekle medlí ruky, lepšie by to nezvládol ani on.

Symbolickým prejavom spomenutého bola stará tetka s kočiarikom, ktorá si razila cestu pred budovou SND za mojim chrbtom. Jej dcéra zakričala „Gay Pride – Ja!“ a babka nám ukázala „palec dolu“, ako členka hodnotiacej komisie nejakej speváckej súťaže. Pritom sa na jej názor nikto nepýtal, ale demoliberálbolševik má nutkavú potrebu vyjadriť sa k všetkému, aj k tomu, čo si rozpráva stovka ľudí na jednom z námestí hlavného mesta krajiny, ktorú už možno zajtra opustí.

Tento istý mišung výsmechu, bučania, vykrikovania „fúj“, či udiveného civenia bol symptomatický aj pre čašníkov. Z tvárí sa im zračilo, že sú skutočnou elitou spoločnosti. Žiaden strach z pekla, iba gerojstvo blbca, ktorý si myslí, že hlúpa je protistrana. Ako hovoria futbaloví novinári v Pešti – „Papírforma“, po našom „Nihil novi sub sole“.

Tretie miesto patrí neúnavným Aziatom, ktorí si nás ostošesť fotili, kade sme sa len pohli. Zaiste sme pre nich boli vďačná turistická atrakcia, nevzbudzovalo to vo mne ani pozitívne, ani negatívne pocity. Nutné je podotknúť, že hoci aj v ich krajinách (Japonsko, Čína [nie tá komunistická, ale Taiwan], Thajsko, Južná Kórea) je homosexualita niečo, o čom sa čiastočne aj verejne diskutuje, neriešia sa však tie problémy, kvôli ktorým sme sa dali na pochod staromestskými uličkami Bratislavy my. Ani jedna ázijská krajina nemá schválené tzv. registrované partnerstvo, nehovoriac už o nejakom „manželstve“.

Je to inkredibl, ale mali sme aj sympatizantov – v skupinke španielsky hovoriacich dôchodcov som videl asi tri tváre, ktoré mali pre naše transparenty pochopenie a vedeli, voč kráčí. Tiež párik USameričanov – dôchodcov, pospevujúcich si to „Hallelujah“ s nami.

VI. Mediálne krytie akcie

O tejto akcii informovali médiá poskromne. Vo štvrtok sa verejnosť o demonštrácii mohla dozvedieť akurát z internetového portálu denníka, v ktorého názve nám „starší bratia vo Viere“ dávajú na známosť, že existujú a potom už len na internetovej stránke TA 3, menších regionálnych alebo nábožensky podfarbených minimédií, či blogov.

Vo večernom hlavnom spravodajstve verejnoprávnej tévé (o siedmej) bol pochod ako druhá správa dňa, sprevádzaná video príspevkom. Pani redaktorka povedali niečo v tom zmysle, že „Konferencia biskupov Slovenska nevydala k pochodu žiadne stanovisko“. Určite čaká, vyčkáva, neriskujúc verejný pľuvanec, či pokrik nesúhlasu zo strany deviantov a ohlúpnutých davov, čo prskajú na ich podporu. Vyčkáva však aj v iných situáciách, napríklad v textovej oprave omšových slov pri Transsubstanciácii (hoci ich na to vyzval aj súčasný pápež Benedikt XVI.). Pri Poslednej večeri vyslovil Spasiteľ totiž jedno slovko inak, ako sa desiatky rokov odriekava na Omšiach podľa Novus Ordo Missae v slovenčine. Prečo by sa snažne vyjadrovali k nejakému pochodu sto čudákov s krížom a transparentmi?

Na konci príspevku prehovorila aj organizátorka akcie, proti ktorej bol namierený náš pochod. Pokojným tónom a vecne (nervózni sme predsa iba my!) povedala, že rešpektuje postoje konzervatívne zmýšľajúcich ľudí, dokonca aj veriacich, rovnako však očakáva, že rešpektovať budeme aj my ju/ich. No kto by nesúhlasil!

Druhá vec je, že tak ako lekár ovláda z medicíny to, čo laik nie a tak ako vie geológ o Zemi a jej zložení viac, ako ten, čo nečítal patričnú odbornú literatúru z tejto vedeckej disciplíny, kresťan vie o Zjavení viac ako neveriaci. Problém je, že Zjavenie predstavuje takisto koncept, platiaci univerzálne, ako medicína. Tak ako má zubný kaz medik i laik, pred Boží súd sa dostaví Kresťan i pohan. A pohanovi niekto musí určité veci, nad ktorými sa nezamýšľa, alebo ktoré a priori odmieta, vyjaviť, aby v deň konca svojej pozemskej púte nepohorel.  

Len ten pohan si nedá povedať, mediálna mašinéria vidí v Cirkvi mocibažného nepriateľa a pasívny klérus nevie, ako klásť tejto čoraz drsnejšej tendencii účinný odpor. No ale čo, keď na teologických fakultách absentuje Apologetika v svojej klasickej forme, ako ju poznáme od učiteľov Cirkvi z minulých storočí ? Všetko je už pol storočia podriadené zmyslovosti, subjektivizmu, právd je niekoľko, výkladov ešte viac. Tézy, ktoré podsúva protistrana sú viac-menej jasné, Cirkev svoje vieroučné pozície opúšťa, pod eróziou sekularizmu zrádza to, čo bolo neodmysliteľným kánonom vierouky dlhé-predlhé veky.

Osveta pokoncilovej, aggiornamentom ubitej Cirkvi je na väčšine čiastkových polí náuky pasívna, temer žiadna. Až slzy do očí vháňa mne položená nevinná otázka mladého kaplána – školiteľa počas prípravy na krst mojej druhej dcéry, či som študoval teológiu. A to som len vymenoval pár Božích prikázaní z Dekalógu, aj to nie v poradí, aby sa „spoluškolení“ necítili zahanbení a aby som im nepripadal ako Streber. Ostatní sa nezmohli na nič. Mladí kresťanskí rodičia nevedia povedať jedno Božie prikázanie. Prečo by mali ovládať základné fakty v dišpute o buzerantoch?     
  
Tie nie sú známe väčšine „katolíkov“, ako chcú potom učiť pohanov a zvrátencov! Miesto toho sa mykne plecom, zašomotí nejaké „Sorry, nechcem ísť s tebou do konfliktu“, poprípade sa alibisticky zvalí všetko na prílišný „radikalizmus niektorých fanatikov“. Toto je aréna verejnej debaty nielen o teplých, ale aj o genocíde nenarodených, o multikulturalizme, o fyzických trestoch pri výchove detí, o poslušnosti, autorite, odvahe ako o hodnotách, o „prevýchove“ marxizmom-genderizmom a pod.

A ešte niečo: pri čítaní správ k sobotňajšej udalosti ma udivilo, v akom rozpätí sa pohyboval údaj o počte zúčastnených. Väčšina novinárskych článkov operuje číslom päťdesiat, sem-tam sa objaví stovka. Ja som prestal počítať účastníkov pochodu pri čísle deväťdesiat tri. Odhadujem, že nás bolo na začiatku podujatia tesne nad sto. Pravda, časom sa niektorí odpojili, do cieľa pred divadlom sme nedošli všetci, ale päťdesiat nás nebolo, to viem určite. Keď bol na začiatku roka v Budapešti pochod na podporu Orbánovej vlády, slovenské i zahraničné médiá (95 % z nich je ľavicového razenia) hovorili o „tisícoch demonštrantov“, hoci ich bolo okolo 150 tisíc. Najľahšie je žonglovať s číslami - kde potrebujem oslabiť silu nepriateľa, tam počty uberiem, kde potrebujem ukázať váhu svojho tvrdenia, tam počty pridám. Tak sa zrodilo „dvadsaťpäť tisíc mŕtvych“ po bombardovaní saskej metropoly vo februári 1945. Ako má potom moja trojročná dcéra veriť v tých šesť miliónov na inom mieste?

VII. Résumé

Na Hlavnom námestí sa za mnou stojaci mladý muž začal rozhorčovať nad textom čítaného, že „Veď to nás presviedčajú o tom, že ´dva a dva sú štyri´? To o tom treba toľko hovoriť?“ Nuž, žijeme v svete ovplyvnenom Zeitgeistom, v intenciách ktorého je všetko nové dobré a všetko staré na houby. Zvrátenosť je norma a skutočná norma je spiatočníctvo, fanatizmus a komplexy. Ale pravého idiota robí to, že verí v svoju normálnosť a normálnym podsúva idiociu. A Homosexualita nie je norma. Ľudia, zastávajúci protiprirodzenú inakosť vidia v našich postojoch spiatočníctvo. Ak sa dá patrične hlasno najavo, na dôvažok za fanatické a zakomplexované. Ešte som však nevidel nevidiaceho, ktorý by ma presviedčal o tom, že vidieť tmu, teda nevidieť nič, je normálne. Hoci preňho je. Musel by som sa pousmiať. To buzeranti majú už inú guráž. A svet sa vysmieva nám. Dobre ich dostali.

A tak tu dnes stojíme zoči–voči 70-percentnej väčšine, ktorá nás má za psychopatov alebo nebezpečných pošukov, hoci ešte pred sto rokmi by tie pomery boli úplne iné.

U väčšiny v trvalom smrteľnom hriechu homosúloženia žijúcich sa prejavuje presne to, čo u roky nepristupujúcich k Sviatostiam – spočiatku laxnosť a odcudzenie voči ortopraxi, latentne prerastajúce v odpor k náboženstvu ako takému, ústiac v apostázu a náboženské bezvedomie. Potom postupne pod vplyvom veľkého učiteľa nerestí a hniloby ducha prechádzajú cez fázu irónie a zosmiešňovania všetkého Božieho a Bohu patriaceho k fanatickej nenávisti voči kresťanstvu, tváriac sa pokrokovo, „mysliac to so svetom dobre.“ Ako Ulli Schauen4 či emancipovaná manca Oľga, píšúca tiež u tých trojpísmenkových – v šľapajách besov Luthera, Robespierrea, Marxa a miliónov ich nasledovateľov – budujúcich svetlé zajtrajšky pre seba tu a pre nás „za tunelom“, bažiac zároveň po skaze pre nás tu a pritom ju dosiahnuc pre seba „za tunelom“.

Stúpenci demoliberálnej ľavice sa v oblasti ich postoja k náboženským, národným a mravnoetickým témam dajú rozdeliť do dvoch kategórií – na zloduchov a hlupákov. Tí prví zvádzajú, tí druhí sú nadšení tým, ako sú zvedení, súc onými Leninovými užitočnými idiotmi. Obe skupiny sa navzájom potrebujú a obe úzko kooperujú, dokonca je badať ich splývanie.  Dnes, v čase, keď majú na svojej strane médiá a katedry, ba čoraz viac aj ambóny, je ťažké plávať proti nimi vytvorenému prúdu.

Vravia, že v antických dobách patrili homosexuáli medzi spoločenskú elitu. Pýšia sa tým, v akom pompéznom zriadení bolo nóbl mať milenky i neplnoletých milencov. Tí istí sa rozhorčujú nad skazenosťou Cirkvi, keď sa podobné chovanie prevalí u toho – ktorého kňaza. Nevadí, že mnohí práve z tých, čo prechovávajú homosexuálne sklony, sú zároveň osobami so sklonom k pedofílii a tiež je medzi nimi dosť veľký počet vrahov. 

A ešte jeden moment, usvedčujúci demoliberálbolševika z hlúposti – vadí mu zatuchlý stredovek, v ktorom bola spoločnosť usporiadaná hierarchicky, v duchu konceptu Christianitas, kedy boli na jednotlivca kladené určité nároky a očakávania a pre fungovanie spoločnosti bolo neodmysliteľné to, čo Češi nazývajú „ŘÁD“. Pre dnešného typického unudeného adolescenta a jeho rodičov, statočných psovenčičov je fungovanie society na takejto báze obraz desov. Stredovek je starý, zatuchlý. Antika je svieža a krásna. Škoda len, že stredovek ako mladšia doba, je proti antike nimi toľko adorovanou MODERNITOU. Aha, tu to opäť nepasuje do krámu.

Nevidia však ani to, že antické Atény a Rím tretieho-štvrtého storočia práve na tento "neřád" v správaní značnej časti vtedajšej elity vychcípal. Nechápu to milióny ľudí, so spevom na perách pochodujúc v ústrety rovnakému osudu. Skaza neprichodí za obdobie žitia jednej generácie, ale po čase. To je o tých Božích mlynoch. Ale výsledok je istý. O ten sa už postarajú Abdülhamid, Murat, Necmettin a plodná Nasrin, či Surya.  Potom už v Európe žiadne Gay Pride-i nebudú, iba v pekle.

Načo sú sodomitom registrované partnerstvá a „manželstvá“, keď miera promiskuity medzi touto háveďou niekoľkonásobne prekračuje mieru promiskuity medzi heterosexuálmi? Je to notoricky známe, dosť veľa iných, zaujímavých a zároveň nesmačných faktov bolo priložených aj v letáčiku, ktorý usporiadatelia rozdávali jednostranne protistranou informovanej verejnosti minulý rok.
      
Ľavica podlieha diabolskej obsesii vlastnej idolatrie. Od protestantskej revolúcie, cez masonistov, osvietencov, libertariánov, socialistov, komunistov až po liberálov Frankfurtskej školy – všetkým vadí v praxi žitý katolicizmus, uplatňovanie jeho postulátov vo verejnom živote a preto robia v rôznych fázach dejín všetko pre to, aby katolicizmus potlačili, umlčali, zdiskreditovali alebo, počnúc rokom 1962, prerobili.

Tak ako si komunista idealizuje svoj uhol pohľadu na svet, tak si ho idealizuje aj liberál. Napriek mediálnej mašinérii osemdesiatych rokov mi bolo z rozprávania rodičov a príbuzných, neskôr aj vďaka vlastnému zmyslovému poznaniu jasné, že komunizmus je sústava lží, sto miliónov mŕtvych nielen v gulagoch a „jáchymovoch“, prázdne obchody, bankrot a zle oblečení dementi v škaredých uniformách. Rovnako zostáva napriek postkomunistickej mediálnej mašinérii riadenej liberálnym establishmentom skutočná tvár sodomitov rovnaká, ako tvár ich šéfsmilníka Svetlonosa.

Demoliberálbolševik je demoliberálbolševikom nie kvôli jeho názorom na to, do akej miery má štát zasahovať do ekonomickej slobody jednotlivca, aké vysoké majú byť dane a koľko sa zoberie alebo vloží do druhého piliera dôchodkového sporenia, ale len a len vzťahom k Bohu, národu a rodine. Skoro všetky komunistické strany v krajinách Varšavskej Zmluvy sa „pretransformovali“ na linksliberálne strany, presadzujúce od registrovaných partnerstiev bukvíc, cez vraždenie nenarodených detí až po pretláčanie učebných osnov v duchu feministicky zvráteného Gender Mainstreamingu. Ako krásne sa k sebe riťou tisli Stalin s Rooseveltom a ochlastom Sirom Winstonom už vtedy v Teheráne, či na Jalte! Liberalizmus a komunizmus sú plody jedného a toho istého pahýľa. Len pokiaľ vrieskajúci bolševik, ktorého poskokovia dusili kňazov v lágroch, či strieľali na hranici s ostnatým drôtom tých, ktorí toho už mali po krk a pritom neboli s to zabezpečiť každodenné zásoby elementárnych potravín a hygienických potrieb v obchodoch, pôsobil tupo a odporne, liberál, čerpajúci z tých istých zdrojov temna a odporu voči Pravde, pôsobí uhladene a lákavo. Jeho posolstvo slobody bez hlúpych a fanatických doslovov o akejsi zodpovednosti nekladie na ľudí na tomto svete žiadne nároky. Šepot Belzebuba je sladký, jeho rady, ako všetkým dopriať všetko – od plného brušiska cez podpory kadejakým úchylákom až po vytesnenie utrpenia (eutanázia) a zodpovednosti za svoje správanie (pilulka „po“) navádza masy k hlasnému odporu voči všetkému, čo by zväzovalo, usmerňovalo a viedlo k poriadku a disciplíne.

Vo všetkých krajinách Ostblocku boli roky 1988/1989/1990 o tom, ako si rozdeliť moc s čertom. Komunista odovzdal (dočasne) podiel na moci politickej a za to si mohol plne užívať všetky kontakty a páky, predstavujúce moc ekonomickú. Dopackané okrúhle stoly vo Varšave, Prahe i v Budapešti sú jednou z najväčších príčin morálneho marazmu súčasnosti.             

  Drvivá väčšina voľnomyšlienkarov a duševných lenivcov, vzletne samých seba nazývajúc liberálmi pochádza z rodín, v ktorých sa toho o Bohu veľa nenarozprávalo. V čase nedeľných Omší sa pozerával Kuko a jeho „Poďte s nami“, raňajkovalo sa skôr doobeda, než ráno a celý deň sa hnilo pri telke, alebo sa išlo „do prírody“. Išlo často o rodiny, kde sa náboženstvo odsunulo do úzadia z karieristických dôvodov, z ktorých mama a tato vstúpili do KSČ. Aby sa ich deti mali lepšie, aby sa uplatnili. Po nežnej sa  bolševik za minútu premenil na liberála, ponechajúc odsunutý balast každodenného snaženia sa žiť mravne (vo vzťahu nie k subjektívnu samého seba a vlastným pocitom zo seba, ale vo vzťahu k objektívnej osobe Stvoriteľa), čo nepadlo za ťažko, pretože z detstva si nedoniesol žiadne základy aspoň zakrpatenej náboženskej výchovy. Keďže však najmä on (bolševik) disponoval kontaktmi, a kapitálom, dal sa húfne na podnikanie. Kto ako mohol, kto v malom, kto vo veľkom. Z bolševických rodín pochádzajú všetci statoční podnikatelia-mečiarovci, tiež privatizéri, finanční žraloci a desperádovia súčasnosti. Za všetky príklady slúži J & T, ktorej zakladatelia študovali v Moskve a ich hlavným poradcom je generál ŠtB Alojz Lorenc. V práci dvanásť až šestnásť hodín denne nemajú čas na svoje deti a tie potom vychováva ulica a telka. V hone za Mamonom Boh len prekáža a tak sa všetok náboženský život scvrkáva len na príležitostné zaspievanie „Tichej Noci“ na Štedrý deň (aj to len mamina) a návštevu Polnočnej Omše. Aj tá mama ide do firmy na deviatu a vracia sa domov večer. Synátor zatiaľ duševne niruje suseda technom alebo nadávkami piešťanského cigána Vrbovského. Cez víkend trčia všetci doma alebo na chate a svojimi psami donekonečna osierajú všetky zelené i nezelené plochy po celom meste.

„Z toho domu alebo mesta, kde vás neprijmú a nebudú počúvať vaše slová, odíďte a pri odchode si straste prach z nôh.  Amen, hovorím vám: V deň súdu bude ľahšie sodomskej a gomorskej krajine ako onomu mestu.“ Matúš 10 (14-15)

To sú tí, na ktorých sa vzťahuje ono hádzanie perál sviniam, tí, čo nie sú hoden ani „Sláva otcu“ za ich rôsolom nemravností a bludov prekypujúce duše, keďže o spásu nestoja. Nechajme ich ísť, „Jedem das Seine“.

Čudujem sa len tým státisícom užitočných idiotov, ktorým ich túžby, požiadavky a činy nevadia. „Za tunelom“ sa z vlastnej blbosti a zloby nevykecajú.  

L.H.

1. Povedal James Watson, nositeľ Nobelovej ceny za medicínu za rok 1962, muž, ktorý rozlúštil DNA.

2. ”Čo chcú?” ”Majú niečo proti homosexuálom!”

3. Autor nerobí rozdiel medzi autochtónnym Nemcom a Rakúšanom, uznávajúc jeden Kulturvolk – Nemcov. Delenie na štáty ponechajme medzinárodnému právu, historikom a businessmenom. To isté platí napr. o Chorvátoch v Chorvátsku a Hercegovine, či o Maďaroch, žijúcich v rámci Karpatskej kotliny, či Švédoch vo Švédsku a Fínsku a pod.

4. Známy nemecký publicista, označujúci samého seba za „Kirchenhassera“ - človeka, nenávidiaceho Cirkev (aj protestantské sekty a sektičky, aby nebolo, že len Katolícku).     

Kto by rád voľačo o priebehu lanského mítingu:
     Kto by rád voľačo k predneseným prejavom: