Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

13. 10. 2012

Dejiny súčasnej krízy v Cirkvi ( 9.)

Juraj Sirotný

7. Vzťah Cirkvi a štátu

7.1 Imperium mundi

Tradicionalistické katolícke politické koncepcie, ktoré sú reprezentované najmä pápežmi 19. storočia, ale aj katolíckymi laickými mysliteľmi ako Joseph de Maistre, Donozo Cortés alebo Blanc de St. Bonet, de Bonald  majú jasnú víziu spoločnosti, ktorá je katolícka. Všetci hovoria o usporiadaní spoločnosti, ktorá sa dá zakryť strešným pojmom Imperium Sacrum, pričom impérium sa tu chápe najmä v oblasti ideovej, teda ako priestor pre expanziu a motiváciu ideí. Do tohto Imperium sacrum môžeme zaradiť katolícky stredoveký štát, duchovnú entitu, ktorý vytvorila christianitas, teda stredoveká kresťanská spoločnosť. Tento stredoveký katolícky štát tradicionalistický myslitelia berú ako jedinečný koncept, pretože jeho základným ideovým cieľom je evanjelizácia spoločnosti, ktorá sprostredkováva záchranu duší. Túto myšlienku podporuje z katolíckeho pohľadu jedinečná mocenská koncepcia, ktorú vytvorili mnohí stredovekí svätci a pápeži, a to Ideu dvoch mečov. Pričom meč duchovnej moci zveril sám Kristus do ruky svojej „nevesty“ Cirkvi a meč svetskej moci má Cirkev prepožičiavať vyvoleným ľuďom, pri ktorých je predpoklad, že budú spravodlivo vládnuť a ochraňovať kresťanskú vieru a spoločnosť. Z toho vyplýva, že najlepšie spoločenské usporiadanie, alebo forma vlády je katolícka monarchia. To však na druhej strane nevylučuje aj iné formy vlády. Napríklad svätý Tomáš Akvinský uvažuje vo svojich spisoch o katolíckej republike. Tá ma však úplne iný ideový základ, ako dnešné sekularizované demokracie. Tomuto konceptu boli počas histórie zasadené dve rany, ktoré ju prakticky zničili. Prvá z nich bol protestantizmus, ktorý oslabil svetský meč a tým sa započala éra prudkej sekularizácie. Druhá rana, ktorá položila christianitas na kolená boli sekularistické revolúcie; Veľká francúzska revolúciaAmerická revolúcia za nezávislosť. Liberálne koncepty demokracie, voľného trhu a neskoršie aj multikulturalizmu stvorili nové impérium, ktoré stojí v opozícii k Imperium sacrum – Imperium mundi. Toto nové impérium podľa tradicionalistických katolíkov vykazuje religiózne rysy, aj keď na prvý pohľad sa zdá, a noví mocní týchto systémov zdôrazňujú, že základom tohto systému je svetonázorová neutralita – civil religion.  Ide o „kryptonáboženský systém“, ktorý má korene v pohanstve. Oproti christianitas, ktorá je nástrojom spásy duší, je z katolíckeho pohľadu demokracia len maskou rúhania.

7.2 Imperium sacrum

Jej reprezentantom je už spomínaná christianitas vznikajúca v postrímskej dobe, ktorej spoločenský rozmer vtlačil svätý Augustín. Vychádzal z ideálneho štátu a z platónskeho sociálneho usporiadania:
  1. Oratores (modliaci)
  2. Belatores (bojujúci)
  3. Laboratores (pracujúci)
 Táto spoločnosť je univerzálna a nárokuje si na všetky oblasti života s cieľom pomôcť spasiť čo najviac duší. Ide tu o nárok Krista na vládu nad svetom a zemou. Základné črty takejto spoločnosti a štátu sú nasledovné:
  1. Hierarchickosť podľa stavov a povolania
  2. Nededičnosť stavu
  3. Univerzalizmus
Tieto predpoklady však neboli zachované, preto aj dochádza k rozpadu christianitas. Stavy, úrady sa dedili a tým sa začal boj medzi cirkvou a šľachtou, napríklad boj o investitúru. Z reálneho pohľadu je teda v dnešnej dobe  katolícka cesta prakticky nemožná. Sekulárne elity, ako šľachta a meštianstvo akceptovali profánny štát a po Druhej svetovej vojne vznikom kresťanských demokracií rezignovali aj mnohé katolícke laické, ale aj duchovné elity. Výsledkom toho bol z tradičného katolíckeho pohľadu nekompatibilný hybrid kresťanskej demokracie, ktorá ma s katolicizmom v dnešnej dobe už veľmi málo. 

7.3 Pár myšlienok o katolíckom štáte
  

Pre tradicionalistov je najlepším možným riešením spoločenského usporiadania štát, ktorý je katolícky. Ak je štát katolícky, respektíve ak katolicizmus je jediným štátnym náboženstvom, podľa tradicionalistov je štát obmedzovaný a nemôže si robiť čo chce. Z následkov náboženskej neutrality, ktorá vyplynula s koncilového dokumentu Dignitatis humanae, sama Cirkev dala podnet k laicizovaniu štátu. Najlepšie  to dokážem na  príklade, ktorým je Kolumbia, ktorá mala „katolícku ústavu“. V roku 1968 jej biskupská konferencia a nuncius požiadali prezidenta, aby zrušil článok v ústave, ktorý hovorí, že Katolícka cirkev je jediným štátnym náboženstvom. Prezident bol k tomu donútený, ale ako katolík sa s týmto aktom nikdy nezmieril. V súvislosti s neutralitou sa náboženstvá stali akýmisi voľnými združeniami existujúcimi v štáte, ktoré je možné zrušiť, alebo sa vmiešavať do ich vecí alebo potierať zabraňovanie prenikaniu rôznych siekt. Keď ešte existoval „katolícky štát“, odopieral iným náboženstvám právo na verejné účinkovanie. Toleroval iba súkromné náboženské praktiky, bránil tak v pohoršení, ktoré by vyvolávali ich symboly, alebo prejavy. Lefebvre hovorí, že najväčším nevyhnutným dôsledkom laicizácie štátu je, že spoločnosť sa stáva amorálnejšou. Ostatné náboženstvá majú inú morálku, než aká je morálka Cirkvi: rozvod, polygamia, alebo iné praktiky v rozpore s katolíckym manželstvom.  Bizarné na tom všetkom je to, že po II. vatikánskom koncile Rím samotný intervenoval, aby sa katolícky profil štátu úplne vymazal tam, kde bol a aby prijal celkovo svetský charakter. To malo za následok, že prakticky okamžite došlo k obrovskému nástupu rôznych protestantských denominácii a kresťanských siekt zo severnej Ameriky, ktoré disponovali veľkým množstvom peňazí. Výsledok tohto všetkého je všeobecná apostáza a len napríklad v južnej Amerike prišlo v najbližších rokoch po koncile, podľa niektorých autorov k odpadnutiu miliónov katolíkov.
7.4 Encyklika Quas Primus

Dostávame sa k jadru veci, kedy tradicionalisti hovoria, že Cirkev sa vzdala všeobecnej vlády nášho Pána Ježiša Krista nad ľudskou spoločnosťou. Svätý Pavol o  Kristovi hovorí: „Avšak jemu patrí, aby  panoval...“(1 Kor 15, 25). Pokoncilová cirkev túto skutočnosť interpretuje, že Kristus má panovať nad srdciami verných kresťanov. Tradicionalisti hovoria, že týmto sa spochybňuje obsah encykliky pápeža Pia XI. Quas Primaso panovaní nášho Pána Ježiša Krista nad ľudskou spoločnosťou z roku 1925. Tradicionalisti namietajú, že kráľovstvo a kraľovanie Ježiša Krista akokoľvek je myslené v duchovnej rovine, nie je možné aby sa zužovalo iba na duchovný rozmer. Pápež Pius XI. to cez encykliku Quas Primas jasne vysvetľuje: „Bolo by však omylom povedať, že Kristus nemá vládu nad všetkými občianskymi záležitosťami, lebo On od svojho Otca obdržal absolútnu vládu nad všetkými tvormi, takže všetky veci sú v jeho moci.“
Lefebvre pri jednej audiencii u pápeža Pavla VI. sa pýtal, či nie je laicizácia štátov a zamlčiavanie doktríny o panovaní Krista kráľa nad ľudskou spoločnosťou odklonom od tradičného učenia Cirkvi. Pavol VI mu jednoducho odpovedal, že v tejto dobe by takúto encykliku pápež už nenapísal. V podobnom duchu sa vyjadril aj nuncius Marchioni pôsobiaci vo Švajčiarsku.

7.5 Verejné právo Cirkvi

„Cirkev bez štátu, to je duša bez tela a štát bez cirkvi to je telo bez duše.“ (Lev XIII.)
Aké je teda postavenie Cirkvi vo vzťahu k štátu? Odpoveď na túto otázku je predmetom špeciálnej disciplíny cirkevného práva: verejného práva Cirkvi. V podstate je toto právo koncipované v siedmich zásadách:
  1. Nezávislosť Cirkvi – Cirkev, ktorej cieľom je nadprirodzená spása duší je dokonalou spoločnosťou, udržovanou jej božským Zakladateľom všetkými prostriedkami, aby existovala ako taká spôsobom stabilným a nezávislým. V súvislosti s tým má Cirkev právo nadobúdať, vlastniť a nakladať slobodným a neobmedzovaným spôsobom na svetskej moci, časnými dobrami, ktoré sú nevyhnutné k poslaniu. To znamená užívať kostoly, semináre, kúrie, kláštory a tiež právo byť oslobodená od všetkých štátnych daní. Cirkev má právo na prevádzkovanie svojich škôl a nemocníc, nezávislých na akomkoľvek zasahovaní štátu. Má mať právo na svoje vlastné súdy, ktoré súdia cirkevné osoby a majetok. Klerici majú byť oslobodení spod povinnosti vojenskej služby.
  2. Rozdielnosť Cirkvi a štátu – Lev XIII. toto komentuje: „Boh teda zveril starostlivosť o ľudský rod dvom mociam: cirkevnej a svetskej, prvej nad vecami duchovnými, druhej nad správou vecí časných, ľudských. Každá z nich je suverénna vo svojej oblasti; každá má jasne vymedzené svoje hranice.“ 
  3. Spojenie medzi Cirkvou a štátom – Obidve moci vydávajú zákony v rovnakých oblastiach spoločenského života: manželstvo, rodina, škola. Je teda nepredstaviteľné, aby tieto moci boli vzájomne v opozícii, keď sa predpokladá ich jednomyseľnosť pri pôsobení na obecné dobro človeka.
  4. Nepriama jurisdikcia -  Znamená to, že v otázkach týkajúcich sa  tej istej podstaty, bude mať Cirkev s ohľadom na výšku svojho cieľa prvenstvo. Inými slovami stanovia sa pravidla tohto zväzku, istú harmóniu, poriadok, hierarchiu.
  5. Nepriame podriadenie sa – Časné je bezprostredne podriadené duchovnému. Človek je skutočne predurčený, aby mohol dosiahnuť večný cieľ. Samotné časné spoločenské dobro, ktoré je cieľom štátu, má uľahčiť obyvateľom dosiahnutie nebeskej blaženosti.
  6. Pomocné funkcie štátu voči Cirkvi – Svätý Tomáš Akvinský hovorí: „Štátna funkcia musí zabezpečovať dobro ľudu v zhode s tým, čo je pre neho nevyhnutné k dosiahnutiu nebeského šťastia; to znamená, že musí prikazovať to svojím poriadkom, ktorý je časný a v miere zakazovať to, čo sa mu protiví.“
  7. Kráľovstvo Pána Ježiša Krista nad  spoločnosťou – Posledný princíp, ktorý sumarizuje všetky princípy verejného práva Cirkvi, je článok viery: Ježiš Kristus, pravý Boh a pravý človek, Kráľ kráľov a Pán pánov, musí vládnuť v spoločnostiach v nemenšej miere, ako vládne jednotlivcom. Spása duší nutne vedie k poddanstvu štátu a ich zákonom „sladkému a ľahkému jarmu“ Ježiša Krista.  Lev XIII. venuje veľkú pozornosť tejto téme a hovorí, že štát sa musí starať o svätosť a celosť náboženstva, ktoré zjednocuje človeka z Bohom, ale takisto zabezpečiť súlad svetského zákonodarstva s Božím právom (Desatorom). Vtedy ide o uskutočňovanie spoločnej vlády Ježiša Krista.
 Týmto obecným názorom, ktoré platili v Cirkvi odjakživa dal formu a kanonizoval ich pápež Pius XI., keď 11. januára v roku 1925 vydal encykliku Quas  Primas – O Kristovi kráľovi. Uvádzam výstižnú pasáž, ktorá láme predstavy dnešných cirkevných autorít o laickom štáte: „Potom bude každoročne po celom svete konaná slávnosť k napomenutiu štátov, že verejné úrady a vedúce štátne osoby majú tiež svätú  povinnosť tak isto ako jednotliví ľudia verejne uctievať Krista a byť mu poslušný. Bude im pripomínaný onen veľký deň súdu, keď Kristus prísne pomstí bezprávie, ktoré mu bolo spôsobené tými, ktorí Ho vylúčili z verejného života, ktorí Ho pohŕdavo odstavili na okraj, alebo Ho ignorovali a bude na nich vykonaná najstrašnejšia pomsta za činy tohto zneváženia. Lebo Kristova kráľovská dôstojnosť si vyžaduje, aby celý verejný život bol upravený a podriadený podľa Božích prikázaní a Kristovej náuky, a to pri vydávaní zákonov a zákonodarstva vôbec a zvlášť pri vyučovaní a mravnej výchove mládeže, ktorá musí rešpektovať zdravé učenie a mravnú čistotu.“ 

7.6 Odluka Cirkvi od štátu

Pápeži 19. a prvej polovice 20. storočia odsúdili odluku Cirkvi od štátu. Učinili tak v doktrinálnej oblasti a týka sa to národov, kde je katolícka väčšina. Tam, kde nie je väčšina, nedá sa hovoriť o kresťanskom svete v pravom slova zmysle. Požiadavka odluky Cirkvi od štátu je podľa tradicionalistov bezbožnosť a blud blízky heréze. Pápež Pius X. v encyklike Vehementer vos píše: „ Požiadavka odluky Cirkvi od štátu je absolútne bludná téza a veľmi zhubný omyl. Opierať sa o princíp, že štát nesmie vyznávať žiadne náboženstvo je predovšetkým urážlivé voči Bohu; pretože Tvorca človeka je aj súčasne Zakladateľom ľudskej spoločnosti. Udržuje ju v trvaní. Preto sme  povinní nielen osobným kultom, ale taktiež spoločenskou poctou, mu vzdávať česť.“ 
Tradicionalisti sa odvolávajú na Leva XIII, ktorý píše v encyklike Immortale Dei: „Ľudská spoločnosť sa nemôže nestať zločinnou, pokiaľ  chce fungovať bez toho, akoby Boh neexistoval, alebo pokiaľ sa odmieta zaoberať náboženstvom, akoby to bola pre ňu cudzia vec, alebo niečo čo jej nemôže nijak poslúžiť... Čo sa týka samotnej Cirkvi, ktorej zakladateľom je samotný Boh, bolo by veľkým a škodlivým bludom vylúčiť ju z aktívneho života národa, z práva, z výchovy mládeže a z domácej spoločnosti.“